Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 83/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. T., Exekútorský úrad, V., zastúpenej advokátkou

JUDr. I. T., R., vo veci namietaného porušenia základných práv vlastniť majetok podľa

a práva na súdnu ochranu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj

majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 25. novembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. I. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára

2010 doručená sťažnosť JUDr. I. T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

základných práv vlastniť majetok podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 25. novembra 2009 o trovách konania, ktorým zmenil uznesenie

Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. -17

z 19. februára 2009 vo výroku o trovách exekúcie.

2. Zo sťažnosti a z predložených príloh vyplýva, že sťažovateľka ako súdna

exekútorka vykonávala exekúciu na základe poverenia č. 5601*005060 z 22. mája 1998

vydaného okresným súdom v prospech oprávneného S., a. s., B. (ďalej len „oprávnený“),

voči povinnému S., s. r. o., B. (ďalej len „povinný). Vzhľadom na to, že povinný bol k

12. máju 2006 vymazaný z obchodného registra, bol okresnému súdu 19. decembra 2007

doručený podnet na zastavenie exekúcie spolu s návrhom na rozhodnutie o trovách

exekučného konania. Okresný súd uznesením č. k. -17 z 19. februára 2009

rozhodol o neprípustnosti exekúcie a zároveň zaviazal oprávneného na náhradu trov

exekučného konania v prospech sťažovateľky. Krajský súd na odvolanie oprávneného

napadnutým uznesením zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu tak, že sťažovateľke

nepriznal náhradu trov exekúcie.

3. Dôvodom podania sťažnosti je názor sťažovateľky, že napadnutým uznesením

krajského súdu došlo k zásahu do jej majetku a že tento zásah bol nezákonný a je porušením

jej garantovaného práva vlastniť majetok a práva pokojne majetok užívať podľa

čl. 1 dodatkového protokolu. Krajský súd nezákonne zasiahol do majetku sťažovateľky tým,

že jej nepriznal náhradu trov exekúcie, čím ju v konečnom dôsledku donútil znášať trovy

vykonanej exekúcie na vlastné náklady. Svoj názor sťažovateľka opiera o ustanovenie § 2

o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ktorý definuje postavenie exekútora

ako štátom určenej osoby na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.

Z uvedeného je podľa názoru sťažovateľky zrejmé, že „právne postavenie exekútora je

determinované tým, že vykonáva úlohy... verejnej... moci a z tohto dôvodu sa naňho

vzťahujú iné kritéria než na právne postavenie subjektov, ktoré nevykonávajú verejnú...

moc... Exekútor vykonáva v zásade úlohy štátneho orgánu.“. Sťažovateľka ďalej poukazuje

na to, že „právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej... moci

sa exekútor podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa v rozsahu

ustanovenom zákonom... Exekútora preto nemožno v zásade vylúčiť ani spod režimu

ustanoveného v .“. Na podklade tejto zákonnej úpravy má podľa názoru

sťažovateľky exekútor postavenie štátneho orgánu, ktorý vykonáva a zabezpečuje nútený

výkon rozhodnutí súdov a iných orgánov verejnej moci, a to v prospech oprávneného na

podklade jeho podnetu a preto je vylúčené, aby náklady za takýto výkon v samej podstate

verejnej moci znášal ku svojej škode, na svoje náklady. Sťažovateľka poukazuje aj na to, že

„vzťah exekútora a oprávneného je v podstate konanie na jeho príkaz, pretože exekútor

nemá možnosť výberu oprávneného, je viazaný jeho návrhom a v prípade, že návrh spĺňa

formálne náležitosti ustanovené zákonom, exekútor musí požiadať o poverenie na vykonanie

exekúcie v zákonom stanovenej lehote“. Napadnutým uznesením krajského súdu došlo

podľa názoru sťažovateľky k nezákonnému zásahu do jej v sťažnosti označených práv tým,

že jej nebola ako súdnej exekútorke priznaná náhrada trov exekučného konania, ktoré bolo

vykonané v prospech oprávneného v úmysle docieliť vymoženie jeho pohľadávky voči

povinnému, za situácie, keď nemohla ani pri vynaložení náležitej opatrnosti predpokladať

zánik povinného, a teda v konečnom dôsledku neúspech realizovanej exekúcie, ktorú svojím

konaním nijako nezavinila. Nepriznaním náhrady trov exekučného konania je sťažovateľka

donútená znášať trovy exekučného konania na svoju škodu, na svoj náklad. Sťažovateľka

výslovne uvádza, že „podľa princípu zachovania spravodlivej rovnováhy, nie je možné

požadovať od súdneho exekútora, aby trovy exekúcie... znášal exekútor a plnenie funkcie

štátu financoval zo svojho majetku... takýto výklad má za následok vyvlastnenie súdneho

exekútora...“.

4. Napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa názoru sťažovateľky aj porušením

jej práva na súdnu ochranu podľa v spojení s právom na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci

pri rozhodovaní o nároku – náhrade trov exekučného konania. Sťažovateľka plne odkazuje

na právnou úpravou vymedzený nárok exekútora na odmenu za vykonanie exekúcie, úhrady

hotových výdavkov a náhradu za stratený čas na exekučné konanie, pričom uviedla, že

s týmto vedomím aj pristúpila k výkonu exekučnej činnosti. Sťažovateľka výslovne uvádza,

že „niet žiadneho zákonného dôvodu, pre ktorý by mal súdny exekútor znášať trovy

exekúcie vykonávanej na návrh oprávneného proti povinnému na vlastnú ťarchu, keď

v začatej exekúcii (exekučnom konaní) musí konať, nemá právo výberu účastníkov konania,

nemá právo odmietnuť prijatie návrhu na vykonanie exekúcie“, pričom svoj nárok

podoprela aj citovaním platnej právnej úpravy, podľa ktorej „ak sa exekúcia zastaví

z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený“.

Krajský súd zasiahol napadnutým uznesením nielen do práva sťažovateľky na „nerušené

užívanie majetku“, ale zároveň zasiahol aj do „nezávislosti súdneho exekútora, ktorá je

spolu s nestrannosťou prvoradou podmienkou pre výkon jeho funkcie a tým narušil aj

základné princípy právneho štátu... ak súdny exekútor má byť finančne závislý od výsledku

konania, tak je potom úplne narušená zásada nezávislého rozhodovania súdov ( exekútor je

článok súdnej ochrany SR) ako aj nestranný prístup k účastníkom konania,

zásada rovnosti účastníkov konania a vykonávanie exekučnej činnosti bude obmedzené a

vedené jediným merítkom a tým bude zarobiť, robiť iba tie veci, kde viem že zarobím“.

5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie vo veci konal a následne vydal tento nález:

„1. Krajský súd... uznesením zo dňa 25. 11. 2009 porušil právo

JUDr. I. T. na právnu istotu podľa ..., právo vlastniť majetok a právo na

ochranu pred vyvlastnením podľa a 4 ..., právo na súdnu ochranu podľa

..., právo na pokojné užívanie majetku podľa Dodatkového

protokolu... ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru ...

2. Uznesenie Krajského súdu... č. -42 zo dňa 25. 11. 2009 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd... je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia advokátke

sťažovateľky do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

6. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že uznesením

krajského súdu sp. zn. z 25. novembra 2009 boli porušené jej v sťažnosti

označené práva (bod 1).

8. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (mutatis mutandis , , ).

II.A

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch...

10. Sťažovateľka tvrdí, že bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa

, pretože krajský súd nechránil toto jej právo podľa zákonného predpisu

pri uplatňovaní jej práva na priznanie náhrady trov exekúcie v rámci núteného výkonu

rozhodnutia – exekúcie (nezákonné rozhodnutie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia

veci). Argumentácia sťažovateľky sa opiera o znenie § 196 Exekučného poriadku, podľa

ktorého exekútorovi patrí odmena za výkon exekučnej činnosti, a ak krajský súd náhradu

trov exekučného konania nepriznal, porušil tým zákon a označené práva.

11. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je

nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať

len v súlade s v spojení s , t. j. za splnenia zákonných

predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch;

v posudzovanom prípade to je Exekučný poriadok.

12. Podľa § 235 ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konania, ktoré začali

do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov (v znení Exekučného

poriadku účinnom do 31. januára 2002). V danom prípade z uvedeného právneho režimu

vychádzali aj vec sťažovateľky posudzujúce súdy, keď okresný rozhodol o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení, ako aj o trovách exekúcie a krajský súd zmenil

rozhodnutie o trovách exekúcie.

13. Výklad zákonného ustanovenia, ktoré upravuje predpoklady na vznik nároku

na náhradu trov konania, patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu. Platí to aj pre

priznanie nároku na náhradu trov podľa § 203 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak

dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie trov

exekúcie. Okresný súd uplatnenú náhradu trov exekúcie sťažovateľke priznal a krajský súd

na základe odvolania oprávneného proti výroku o trovách exekúcie prvostupňové uznesenie

v napadnutej časti zmenil. Vychádzal pritom z § 203 Exekučného poriadku, z ktorého

vyplýva, že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť, a nie povinnosť zaviazať na

náhradu trov exekúcie oprávneného, nie však povinného. Predpokladom uloženia tejto

povinnosti oprávnenému je uváženie súdu o miere jeho procesného zavinenia na zastavení

exekúcie. Krajský súd ako odvolací súd sa nestotožnil s právnym názorom prvostupňového

súdu a jeho rozhodnutie zmenil v prospech oprávneného na tom skutkovom základe, že

vylúčil akékoľvek zavinenie oprávneného na zastavení exekučného konania argumentujúc

tým, že oprávnený nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie ani pri svojej náležitej

opatrnosti.

14. Ústavný súd konštatuje, že výklad a použitie § 203 Exekučného poriadku

krajským súdom nie je v rozpore s účelom a cieľom tohto ustanovenia, ktoré vo svojom

texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie.

Vyplýva to z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia opierajúce

sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a napokon aj to, že aj keby

tu bolo zavinenie, rozhoduje jeho intenzita. Odôvodnenie nepriznania nevyhnutných trov

zastavenej exekúcie krajským súdom plne využíva rozsah uváženia, nie je nelogické alebo

nad rámec § 203 Exekučného poriadku. Na základe toho ústavný súd konštatuje, že úvaha

krajského súdu o tom, že oprávnený nemal procesné zavinenie na zastavení exekúcie a ani

pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie, nie je zjavne

svojvoľná. Krajský súd zhodnotil celkové okolnosti prípadu zastavenia exekúcie náležitým

spôsobom, odôvodnenie namietaného uznesenia predstavuje podľa názoru ústavného súdu

dostatočný základ na jeho výrok, súd vysvetlil, na základe akého skutkového stavu

a právnych úvah vo veci rozhodol. Len pre samotný nesúhlas sťažovateľky s obsahom

odôvodnenia namietaného uznesenia však nemožno dospieť k záveru o jeho arbitrárnosti,

resp. zjavnej neodôvodnenosti (mutatis mutandis ).

15. K argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej „... niet žiadneho zákonného dôvodu,

pre ktorý by mal súdny exekútor znášať trovy... ak má byť exekútor zodpovedný za výsledok,

ktorý nevie predvídať ani ovplyvniť, tak potom je výkon funkcie pre súdneho exekútora

SANKCIA už od samého začiatku...“, ústavný súd poznamenáva, že samotná skutočnosť

pripúšťajúca v konečnom dôsledku vznik situácie, keď nebudú uspokojené všetky nároky

exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré

exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate

monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok

z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej

profesie (citované v prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za

odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto

profesie (mutatis mutandis ).

16. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie

návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným

zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis , ). Na základe

uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru o nedostatku príčinnej súvislosti medzi

namietaným uznesením krajského súdu a možným porušením základného práva sťažovateľa

upraveného v a dohovoru, a v nadväznosti na to k záveru

o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti sťažovateľky.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a práva pokojne užívať svoj majetok podľa dodatkového protokolu

17. Sťažovateľka v súvislosti s uznesením krajského súdu namietala tiež porušenie

základného práva zaručeného v a práva podľa dodatkového

protokolu (bod 3).

18. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Podľa

dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne

užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a

za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

19. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nie je dôvod, aby odlišne

posudzoval aplikovateľnosť a dodatkového protokolu. Zároveň

uvádza, že aplikovateľnosť uvedených právnych noriem posudzuje v súlade s ustálenou

judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. V súvislosti s namietaným porušením čl. 20

ods. 1 a práva pokojne užívať svoj majetok podľa dodatkového protokolu

ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené v čl. 20

ods. 1 (čo v celom rozsahu platí, pokiaľ ide o právo zaručené v čl. 1 dodatkového

protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených

priamo v označenom článku , ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho

porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1

), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania ( dohovoru)

(mutatis mutandis , ).

20. Ústavný súd konštatuje, že ak rozhodnutím krajského súdu v označenom konaní

nemohlo dôjsť k porušeniu , potom už neprichádzalo do úvahy ani

vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Napokon ústavný súd pripomína aj svoju stabilizovanú

judikatúru (napr. , ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z ,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom

porušení základného práva podľa by bolo možné uvažovať zásadne len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo

základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až ,

resp. v spojení s ich porušením. Preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej

zjavnú neopodstatnenosť.

II.C

21. Zohľadňujúc všetky uvedené okolnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených

v petite sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010