Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoE/116/2013

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8-10, Bratislava, IČO: 30 807 484, pobočka Topoľčany, Nám. M. R. Štefánika 2269/18, Topoľčany, proti povinnému: A. R., zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom Q., o vymoženie sumy 4.464, 45 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. a u súdneho exekútora JUDr. Pavla Holíka, Záhradnícka 25, Bratislava (náhradníka súdneho exekútora RNDr. Mgr. Jozefa Podmanického, Obchodná 2, Topoľčany) pod sp. zn. Ex 261/97, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany č. k. -12 zo dňa 2. apríla 2013 v časti výroku o nepriznaní náhrady trov exekúcie, takto

rozhodol:

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku o nepriznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zastavil ju, súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení , , ustanovení , , , , o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ustanovenia . Uviedol, že z uznesenia Okresného súdu Topoľčany č. k. , D not 200/2001-32 zo dňa 05. 11. 2001, právoplatnom dňa 18. 12. 2001 zistil, že povinný dňa XX. XX. XXXX zomrel a dedičské konanie po poručiteľovi (povinnom) bolo zastavené s tým, že nepatrný majetok poručiteľa bol vydaný vystrojiteľke pohrebu.

Konštatoval, že povinný v priebehu exekučného konania zomrel, avšak prípadní dedičia povinného nevstúpili do žiadnych jeho povinností, nakoľko povinný zanechal len nepatrný majetok, ktorý bol vydaný vystrojiteľke pohrebu. Exekúciu tak nemožno ďalej vykonať ani voči povinnému, ktorý zomrel, čím stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, ale ani voči jeho dedičom, ktorí nevstúpili do povinností povinného, pretože nenadobudli žiaden jeho majetok, v dôsledku ktorého by vznikla ich zodpovednosť za dlhy povinného, preto exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

O trovách exekúcie súdneho exekútora súd prvého stupňa rozhodol podľa ustanovení § 200 ods. 1, 2 Exekučného poriadku v platnom znení a ustanovenia § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 01. 2002 tak, že mu ich nepriznal, čo odôvodnil i uznesením ÚS SR č. k. -16 zo dňa 16. 12. 2008 z ktorého vyplýva, že aj keď má súdny exekútor právo na náhradu trov, ktoré mu vznikli v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti, zároveň znáša riziko, že v konečnom dôsledku nebudú uspokojené všetky jeho nároky vrátane neuhradenia odmeny za výkon exekučnej činnosti. Súd dospel k záveru, že oprávnený ani pri náležitej opatrnosti nemohol pri podaní návrhu predpokladať, že povinný v priebehu exekúcie zomrie.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa a druhá veta a tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, keďže exekúcia bola zastavená.

Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa v časti výroku o nepriznaní trov exekúcie súdnemu exekútorovi podal odvolanie súdny exekútor v zákonom stanovenej lehote. Namietal, že uznesenie súdu prvého stupňa v tejto časti vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Poukázal na skutočnosť, že povinný bol dlhodobo nemajetný. Uviedol, že samotná smrť povinného nespôsobuje zastavenie exekúcie ex offo, ale práva a povinnosti v exekučnom konaní prechádzajú na právoplatných dedičov, ktorí zodpovedajú do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za poručiteľove dlhy, ktoré na nich prešli poručiteľovou smrťou. Z uvedeného vyplýva, že strata spôsobilosti na práva a povinnosti povinného nie je dôvodom na zastavenie exekúcie. Mal za to, že právnym dôvodom na zastavenie exekúcie v danej veci bola nemajetnosť povinného, preto mal súd skúmať v prvom rade, či Exekučný poriadok neobsahuje ustanovenie zodpovedajúce tomuto skutkovému stavu, pričom ak aj existujúci právny poriadok takéto ustanovenie neobsahuje, bolo potrebné uvedenú skutočnosť podriadiť určitému ustanoveniu zákona za použitia analógie legis. Keďže Exekučný poriadok do 31. 01. 2002 neobsahoval výslovné určenie, ako postupovať v prípade daného stavu alebo v danej procesnej situácii, musí sa na základe analógie legis použiť ustanovenie § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku a nie ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, tak ako to aplikoval súd prvého stupňa, pretože v prípade nemajetnosti povinného je potrebné vždy zastaviť exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku a potom následne aplikovať § 203 ods. 2 v spojení s § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, na základe ktorého je exekučný súd povinný zaviazať oprávneného na úhradu trov exekúcie. V tejto súvislosti poukázal i na rozhodnutia NS SR zo dňa 28. 01. 2013, , 6M . Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozhodol o trovách exekúcie tak, ako to žiadal v podnete na zastavenie exekúcie zo dňa 09. 05. 2012.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 02. 04. 2013 v odvolaním napadnutej časti výroku o nepriznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi podľa , bez nariadenia pojednávania podľa a dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora zo dňa 10. 04. 2013 nie je dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku o nepriznaní náhrady trov konania súdnemu exekútorovi potvrdil podľa , pričom takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Z obsahu predloženého súdneho spisu vyplýva, že súd prvého stupňa vydal dňa 13. 05. 1997 poverenie pre súdneho exekútora RNDr. Jozefa Podmanického na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, a to výkazu nedoplatkov poistného č. 2/97-200 vydaným Sociálnou poisťovňou, pobočka Topoľčany dňa 16. 01. 1997, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 21. 01. 1997. Podnetom zo dňa 09. 05. 2012 súdny exekútor navrhol zastaviť exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku z dôvodu nemajetnosti a úmrtia povinného a vyúčtoval si trovy exekúcie vo výške 650,34 eur, na náhradu ktorých navrhol zaviazať oprávneného. Dňa 02. 04. 2013 súd prvého stupňa, obsadený vyšším súdnym úradníkom, vydal napadnuté uznesenie, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zastavil ju, súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania z dôvodov uvedených v odôvodnení tohto uznesenia.

Podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa § 57 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona v znení platnom do 01. 02. 2002, exekúciu súd zastaví, ak

a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným,

b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným,

c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie,

d) exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona,

e) bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo nepripúšťajúce exekúciu (§ 55),

f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané,

g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať,

h) to ustanovuje tento zákon.

Exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 58 ods. 1, 4 vyššie citovaného zákona, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) je prípustné odvolanie.

Podľa § 196 vyššie citovaného zákona, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

Podľa § 197 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.

Exekútor môže požadovať od oprávneného primeraný preddavok na odmenu a na náhradu hotových výdavkov.

Podľa § 199 vyššie citovaného zákona, výšku odmeny exekútora, náhrady hotových výdavkov, náhrady za stratu času, spôsob ich určenia a výšku primeraného preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov exekútora (§ 196 a § 197 ods. 2) ustanoví ministerstvo po dohode s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky všeobecne záväzným právnym predpisom.

Podľa § 200 ods. 1 vyššie citovaného zákona, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Podľa § 203 vyššie citovaného zákona, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Podľa , , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne a v zmysle zákona odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého výroku uznesenia, t. j. s odôvodnením uznesenia v časti o nepriznaní náhrady trov exekučného konania

súdnemu exekútorovi, a preto s poukazom na ustanovenie sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v časti o nepriznaní trov exekúcie súdnemu exekútorovi bez toho, aby tieto dôvody opakoval.

V predmetnej veci nie je sporné, že povinný v priebehu exekučného konania dňa 30. 06. 2001 zomrel, pričom zanechal len nepatrný majetok v sume 1.957,55 Sk, ktorý súd vydal vystrojiteľke pohrebu Gabriele Valientovej a konanie podľa zastavil, čo je preukázané uznesením Okresného súdu Topoľčany č. k. , -32 zo dňa 05. 11 .2001, právoplatným dňa 18. 12. 2001.

Súd kedykoľvek za konania ex offo skúma, či sú splnené podmienky, za ktorých môže vo veci konať (podmienky konania). Jednou z týchto podmienok konania (procesných podmienok) na strane účastníkov je i spôsobilosť byť účastníkom konania ( ). Spôsobilosť byť účastníkom konania znamená spôsobilosť subjektu mať procesné práva a povinnosti, ide teda o procesnú subjektivitu. Táto spôsobilosť pritom vzniká narodením a zaniká smrťou, prípadne vyhlásením za mŕtveho. Avšak v prípade, ak účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania (smrť fyzickej osoby) v priebehu konania, môže dôjsť k procesnému nástupníctvu podľa alebo môže súd v istých prípadoch pokračovať s právnym nástupcom účastníka konania bez rozhodnutia.

Povinnosti vyplývajúce z exekučných vzťahov však smrťou povinného nezanikajú (§ 37 ods. 3 Exekučného poriadku), ale prechádzajú na dedičov, ktorí sa okamihom smrti poručiteľa stávajú subjektom jeho práv a povinností a veritelia od nich môžu žiadať uspokojenie svojich pohľadávok do výšky nadobudnutého dedičstva. Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa a dedič zodpovedá do výšky nadobudnutého dedičstva za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou ( a ). Týmto spôsobom dochádza k prechodu práv a povinností, ktorý má za následok, že do práv a povinností nastupuje namiesto pôvodného subjektu niekto iný.

Odvolací súd poukazuje na ust. , z ktorého vyplýva, že v prípade smrti účastníka konania pokračuje súd (súdny exekútor) s jeho dedičmi, pričom exekučné konanie nemožno prerušiť. V prípade zistenia, že zomrelý účastník exekučného konania na strane povinného nemá žiadneho právneho nástupcu (napr. pri zastavení dedičského konania podľa , , okrem prípadu, ak by sa preukázalo, že poručiteľ zanechal majetok vyššej ako nepatrnej hodnoty), nemožno v konaní pokračovať, a musí byť zastavené, o čom súd prvého stupňa už rozhodol uznesením zo dňa 02. 04. 2013, pričom proti výroku o zastavení konania odvolanie nebolo podané.

Pokiaľ ide o trovy exekučného konania, je potrebné vychádzať z toho, že exekučné konanie sa začalo ešte v roku 1997, a preto súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách exekučného konania správne postupoval podľa ust. § 235 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučné konania, ktoré sa začali do 01. 02. 2002 sa dokončia podľa doterajších predpisov. Za výkon exekučnej činnosti patrí súdnemu exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času, čo je zrejmé z ust. § 196 Exekučného poriadku, ktoré zároveň predstavujú trovy exekúcie. V zásade osobou povinnou znášať trovy exekúcie je povinný. V predmetnej veci však povinný zomrel, teda stratil spôsobilosť byť účastníkom konania a neexistujúcemu subjektu už nemožno ukladať žiadne povinnosti. Tieto povinnosti nemožno ukladať ani osobe, ktorej bol podľa uznesenia Okresného súdu Topoľčany č. k. , -32 zo dňa 05. 11. 2001 vydaný nepatrný majetok povinného ako poručiteľa. Vydaním nepatrného majetku neprechádza na osobu, ktorej bol nepatrný majetok vydaný, všetok majetok, majetkové práva a dlhy poručiteľa, ale len konkrétny nepatrný majetok, v predmetnej veci suma 1.957,55 Sk. Vydanie majetku nepatrnej hodnoty však nie je viazané na dediča a osoba, ktorej bol tento majetok vydaný, nie je univerzálnym sukcesorom poručiteľa, preto nemohla byť povinnosť nahradiť trovy exekučného konania súdnemu exekútorovi uložená ani tejto osobe.

Pokiaľ sa súdny exekútor v podanom odvolaní domáhal priznania trov exekučného konania podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a žiadal, aby súd oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť mu trovy exekučného konania, k tomu je potrebné uviesť, že táto povinnosť mohla byť uložená oprávnenému

len pri splnení podmienok vyplývajúcich z ust. § 203 Exekučného poriadku v znení účinnom do 01. 02. 2002, podľa ktorého, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Oprávnený pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie proti povinnému v roku 1997 nemohol ani pri náležitej opatrnosti predvídať, že povinný zomrie v priebehu exekučného konania. Stratu spôsobilosti povinného byť účastníkom exekučného konania nemožno považovať za zavinenie oprávneného, v dôsledku čoho aplikácia ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 02. 2002 pri rozhodovaní o trovách exekúcie neprichádza do úvahy. Rovnako nebolo možné zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Exekučný poriadok takúto možnosť pripustil až novelizáciou ust. účinnou od 01. 02. 2002 Z. z, ktorá však nie je aplikovateľná na exekučné konania začaté do 01. 02. 2002, a to s poukazom na ust. Exekučného poriadku.

Súd prvého stupňa potom postupoval správne, keď náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal, pretože v zmysle právnej úpravy platnej do 01. 02. 2002 (ktorú je potrebné v predmetnej veci aplikovať) neboli splnené podmienky na to, aby súd zaviazal na náhradu trov konania oprávneného a povinný v priebehu exekučného konania zomrel, pričom dedičské konanie bolo zastavené podľa , nakoľko zanechal len majetok nepatrnej hodnoty, ktorý bol vydaný vystrojiteľke pohrebu. V súčasnosti teda neexistuje subjekt, ktorý by mohol byť zaviazaný na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi, a preto mu súd prvého stupňa ich náhradu nepriznal. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 10. 11. 2010 pod č. k. -20, ako i rozhodnutie zo dňa 24. 01. 2004 v konaní pod sp. zn. , v ktorých sa riešila obdobná problematika.

Pokiaľ súdny exekútor v podanom odvolaní poukazoval na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (konania pod sp. zn. , , ) odvolací súd pri rešpektovaní ustálenej judikatúry a súdnej praxe je toho názoru, že je potrebné dôrazne rozlišovať, kedy bolo exekučné konanie začaté, a to i pokiaľ ide o rozhodovanie o trovách konania. V predmetnej veci súd prvého stupňa správne postupoval pri rozhodovaní o trovách súdneho exekútora podľa právneho režimu platného a účinného do 01. 02. 2002, nakoľko exekučné konanie sa začalo ešte v roku 1997. Vychádzal pritom z obsahu ustanovenia § 203 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že v prípade zastavenia exekúcie má súd možnosť, a nie povinnosť zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného, nie však povinného. Predpokladom uloženia tejto povinnosti oprávnenému je úvaha súdu o miere jeho procesného zavinenia na zastavení exekúcie. V predmetnej veci súd prvého stupňa správne konštatoval, že oprávnený ani pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie (úmrtie povinného a jeho nemajetnosť) a odôvodnenie jeho uznesenia zo dňa 02. 04. 2013 v časti o nepriznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi je dostatočným základom pre takýto výrok.

V exekučnom konaní môže nastať situácia, keď nebudú uspokojené všetky nároky súdneho exekútora pri výkone exekúcie, a toto nemusí byť protizákonné (uznesenie -17 zo dňa 31. 03. 2010). Riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie, do ktorého spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (mutatis mutandis ).

Odvolací súd je potom toho názoru, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov exekučného konania súdneho exekútora správne aplikoval ust. § 203 Exekučného poriadku v znení platnom do 01. 02. 2002, a preto bolo potrebné jeho rozhodnutie v napadnutej časti výroku o nepriznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi potvrdiť.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.