Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 149/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. apríla 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. S. I.,

Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného

a práva zaručeného Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. z 30. novembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára

2010 doručená sťažnosť Ing. J. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená podaním

doručeným 4. februára 2010, v ktorej namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 20

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. z 30. novembra 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval od 18. apríla 2000

v procesnej pozícii navrhovateľa v konaní vedenom pred Okresným súdom Prešov (ďalej

len „okresný súd“) pod sp. zn. , ktorého predmetom bolo vrátenie zálohy

2 000 000 Sk s príslušenstvom poskytnutej na základe zmluvy o budúcej zmluve uzavretej

6. decembra 1999 medzi sťažovateľom a jeho manželkou ako budúcim kupcom a odporcom

ako budúcim predávajúcim. Predmetom riadnej kúpnej zmluvy mal byť prevod vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam. Sťažovateľ tvrdil neplatnosť tejto zmluvy z dôvodu, že došlo

k odstúpeniu od zmluvy na základe písomného oznámenia odporcovi z dôvodu podstatnej

zmeny pomerov.

Odporca 12. júla 2000 podal na okresnom súde žalobu, ktorá bola vedená pod sp. zn.

a ktorou sa domáhal nahradenia vôle sťažovateľa a jeho manželky na uzavretie

kúpnej zmluvy rozhodnutím súdu.

Okresný súd rozsudkom z 9. októbra 2002 v právnej veci vedenej pod sp. zn.

(vrátenie zálohy) žalobný návrh sťažovateľa a jeho manželky zamietol, keď

po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že nedošlo k takej zmene pomerov, ktorá by

opodstatňovala aplikáciu ustanovenia Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), a preto uzavretá

zmluva o budúcej zmluve je platná a nejde o bezdôvodné obohatenie.

Na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 13. júla 2004 potvrdil rozsudok okresného súdu (sp. zn.

) ako vecne správny. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť 16. augusta

2004.

Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. (nahradenie prejavu vôle)

na návrh odporcu vystupujúceho v procesnom postavení navrhovateľa uznesením

z 26. októbra 2004 konanie zastavil z dôvodu jeho späťvzatia. Na základe odvolania

sťažovateľa krajský súd uznesením z 31. marca 2005 potvrdil uznesenie okresného súdu

o zastavení konania. Toto uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 12. mája

2005.

Sťažovateľ 19. júna 2006 podal žalobu proti odporcovi o vydanie bezdôvodného

obohatenia 1 700 000 Sk s príslušenstvom na okresnom súde vedenom pod sp. zn.

. Okresný súd rozsudkom z 29. marca 2007 zaviazal odporcu z titulu

bezdôvodného obohatenia zaplatiť 1 700 000Sk so 6 % úrokom od 13. mája 2005

do zaplatenia. V odôvodnení v súvislosti s otázkou premlčania uviedol, že „Pokiaľ ide

o žalovaným vznesenú námietku premlčania, súd nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia 1 700 000 Sk (vrátenie preddavku) nepovažoval za premlčaný, pretože

objektívna a subjektívna premlčacia doba na uplatnenie tohto práva v zmysle § 107 ods. 1,

2 nezačala plynúť, keďže jednoročná lehota uvedená v

má vo vzťahu k jej plynutiu odkladací účinok. Žalovaný

v jednoročnej lehote odo dňa, keď účastníci mali uzavrieť kúpnu zmluvu, podal žalobu

o nahradenie vyhlásenia vôle s uzavretím kúpnej zmluvy. Premlčacia doba (objektívna

a subjektívna) mohla začať plynúť až po právoplatnom zastavení konania o nahradenie

vyhlásenia vôle v zmysle (12. mája 2005), najskôr

13. mája 2005, kedy žalobca po prvý raz mohol uplatniť svoje právo na vrátenie

zaplateného preddavku. K premlčaniu žalobcovho práva nedošlo, pretože žaloba bola

podaná 19. júna 2006.“.

Odporca sa proti uvedenému rozsudku odvolal. Krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 11. júna 2008 potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. ako

vecne správny, ale zároveň, čo sa týka svojho právneho záveru o nepremlčaní

sťažovateľovho práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, „pripustil dovolaciu otázku,

ktorú považoval za právne významnú v tom, či objektívna premlčacia doba na vydanie

bezdôvodného obohatenia podľa začala plynúť

13. mája 2005, t.j. nasledujúcim dňom po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia Okresného

súdu Prešov z 26. októbra 2004 Č.k. -52, ktorým bolo konanie o nahradenie

vôle podľa zastavené. Podľa jeho názoru žalovaný

od právoplatnosti uvedeného uznesenia na splnení zmluvy už netrval a nasledujúci deň

(13. máj 2005) treba považovať za prvý deň vzniku bezdôvodného obohatenia; do tohto

času prijatý preddavok predstavoval časť kúpnej ceny záväzkového vzťahu.“

Odporca podal dovolanie najvyššiemu súdu proti rozsudku krajského súdu, v ktorom

okrem iného namietal nesprávne právne posúdenie krajského súdu, ktoré videl v „posúdení

plynutia (začiatku i skončenia) objektívnej trojročnej premlčacej doby, ktorá sa podľa jeho

názoru viaže na vznik bezdôvodného obohatenia; v danom prípade bezdôvodné obohatenie

uplynutím dojednanej doby na uzavretie kúpnej zmluvy (30. marca 2000). Objektívna

trojročná premlčacia doba uplynula 30. marca 2003. V rámci tejto doby mohol žalobca

v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe podať žalobu o vydanie bezdôvodného

obohatenia. Beh objektívnej alebo subjektívnej premlčacej doby nieje závislý od toho, či

a kedy bola žaloba o nahradenie prejavu vôle vzatá späť; z uvedených dôvodov považoval

námietku premlčania za dôvodnú.“.

Najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie odporcu je dôvodné, preto uznesením

sp. zn. z 30. novembra 2009 rozhodol o zrušení rozsudku krajského súdu

z 11. júna 2008 sp. zn. a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „v danom prípade dovolací súd

nepreskúmaval ani správnosť právnych záverov súdov o iných právnych otázkach (vrátane

tých ktoré namietal žalovaný), než otázky, na riešenie ktorej bola vyslovená prípustnosť

dovolania. Vzhľadom na uvedené dovolací súd neposudzoval otázku vzniku bezdôvodného

obohatenia, možnosti uplatnenia práva na súde (actio nata), začiatku plynutia (objektívnej

a subjektívnej) premlčacej doby a ich skončenia a iné. Právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho súdu v prípade dovolania, odôvodneného

nesprávnym právnym posúdením veci, je posúdiť, či odvolací súd na zistený skutkový stav

použil správny predpis a či ho aj správne interpretoval.

V nadväznosti na vyššie uvedený výklad dovolacieho súdu k

a k spôsobu vymedzenia dovolacej otázky dovolací súd pristúpil k posúdeniu odvolacím

súdom pripustenej právnej otázky, t.j. či objektívna premlčacia doba uvedená v § 107 ods. 2

na vydanie bezdôvodného obohatenia plynie (prípadne za akých

okolností) aj počas konania začatého podľa .

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že objektívna premlčacia doba uvedená v § 107 ods. 2

na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu uplatnenia práva

pred súdom (vrátane práva uplatneného podľa )

neplynie za predpokladu splnenia zákonných podmienok uvedených v § 112 Občianskeho

zákonníka. Odvolací súd preto správne pripustil právnu možnosť spočívania (zastavenie

plynutia) premlčacej doby v závislostí od práva uplatneného pred súdom podľa § 50a ods. 2

(konania o nahradenie prejavu vôle s uzavretím zmluvy súdnym

rozhodnutím), avšak nesprávne posúdil splnenie podmienok stanovených v § 112

pre spočívanie premlčacej doby. Premlčacia doba môže v zmysle

spočívať, ak 1/ veriteľ uplatnil právo na súde a 2/ v začatom

konaní riadne pokračuje. V danom prípade nedošlo k splneniu žiadnej z uvedených

podmienok. Žalobca ako veriteľ neinicioval súdne konanie v zmysle § 50a ods. 2

; vo veci Okresného súdu Prešov sp. zn. bol žalobcom

dlžník a v danom konaní sa ani riadne nepokračovalo. Zastavenie konania v dôsledku

realizácie dispozičného práva žalobcom podľa nemožno považovať

za riadne pokračovanie v konaní. Pokiaľ došlo k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia

žaloby, prihliada sa na vec, ako by ku konaniu vôbec nedošlo (obdobne napr. R 54/92).

Z uvedeného teda vyplýva, že zastavené súdne konanie vo veci Okresného súdu Prešov

sp. zn. nemá žiaden právny dopad na plynutie premlčacej doby pri práve

na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia podľa .

Nakoľko odvolací súd pri posudzovaní splnenia podmienok pre spočívanie

premlčacej doby v zmysle vychádzal z iného než vyššie

uvedeného právneho názoru, jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci. Uvedené zistenie má za následok, aby dovolacím súdom bol zrušený rozsudok

odvolacieho súdu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Právny záver vyslovený

dovolacím súdom v tomto rozhodnutí je záväzný ( ).“.

Sťažovateľ v sťažnosti a jej doplnení doručenej ústavnému súdu tvrdí, že

právoplatným uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v dovolacom konaní

sp. zn. z 30. novembra 2009 bolo porušené jeho právo podľa č. 6 dohovoru,

pretože „bola jeho vec v dovolacom konaní nespravodlivo prejednaná a rozhodnutá...“.

V odôvodnení svojej sťažnosti argumentuje tým, že „odvolací súd v prípade

ponechania v platnosti predmetného uznesenia, musel by byt' zo zákona viazaný týmto

rozhodnutím, ktoré je však nesprávne až nezrozumiteľné. Dovolací súd, v tak závažnom

prípade ako je vymáhanie 56.429,66 € spolu s úrokom z omeškania 6 % ročne, od

13.5.2005 do zaplatenia, nezaujal v rozhodnutí vyčerpávajúce a nespochybniteľné

stanovisko k všetkým relevantným, v predošlých konaniach sa vyskytujúcim skutočnostiam a

veľmi reštriktívne sa zameral iba na posúdenie dvoch podmienok spočívania premlčacej

doby podľa , ktoré však tiež vyhodnotil nesprávne až

nezrozumiteľne, pričom, okrem nesprávneho právneho názoru pochybil aj v tom, že zamenil

účastníkov a zamenil konanie sp. zn. s konaním sp. zn. , z čoho

vyplýva zmätočnosť rozhodnutia.“

Sťažovateľ ďalej namieta, že «mal byť použitý aj , , nakoľko

rozsudok prvostupňového súdu bol druhostupňovým súdom potvrdený, pričom ale právny

názor odvolacieho súdu bol totožný s právnym názorom prvostupňového súdu ohľadom

použitia (otázka spočívania premlčania), teda, ak bol zrušený rozsudok

odvolacieho súdu (stále tvrdíme že nezákonne) pre nesprávne právne posúdenie tejto

otázky, ako mohol ostať v platnosti ten istý výrok súdu prvého stupňa ktorý vyhodnotil tú

istú právnu otázku a nebolo mu nič vytýkané? Keď sa vytýkali právne vady odvolaciemu

súdu, tak tieto „vady“ logicky a nepochybne vykazoval aj rozsudok prvostupňového súdu,

pretože nebol odvolacím súdom zrušený, ani zmenený, ale potvrdený. Malo dôjsť

(s prihliadnutím na výklad dovolacieho súdu) aj k zrušeniu rozsudku súdu prvého stupňa,

pri bezchybnom právnom posúdení veci, a stav sa mal navrátiť úplne na začiatok

prvostupňového konania, kde by mal žalobca okrem iného, aj možnosť pri prípadnom

odvolaní uplatňovať skutočnosti a dôkazy podľa , ods. 1, písm. d)

Dovolací súd však v zrušovacom uznesení tvrdí: Zastavenie konania

v dôsledku realizácie dispozičného práva žalobcom podľa nemožno

považovať za riadne pokračovanie v konaní. Pokiaľ došlo k zastaveniu konania v dôsledku

späť vzatia žaloby, prihliada sa na vec, ako by ku konaniu vôbec nedošlo (obdobne napr.

R 54/92). Z uvedeného teda vyplýva, že zastavené súdne konanie vo veci Okresného súdu

Prešov sp. zn nemá žiadny právny dopad na plynutie premlčacej doby

pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 2 Občianskeho

zákonníka. (pozn. mylne tu súd uviedol konanie , správne mal uviesť konanie

č. ).

Tak teda na konanie č. k. sa má pozerať, ako keby vôbec k nemu

nedošlo a toto konanie nemá žiadny dopad na plynutie (resp. spočívanie) premlčacej lehoty!

Čiže čas od 12.7.2000 (podanie žaloby) do 12.5.2005 (právoplatné zastavenie konania) sa

nepočíta ako spočívanie premlčacej doby? Následok je ten, že dovolací súd týmto

rozhodnutím privodil priamo (pri nezrušení dovolacieho zrušovacieho uznesenia)

premlčanie nároku sťažovateľa Ing. P. na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia,

nakoľko súd anuloval samotné súdne prvostupňové konanie a podľa neho, vyvodzujeme

záver, mal podať žalobca Ing. P. žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenie do

30.3.2003 (uplynutie objektívnej premlčacej lehoty), teda, pričinením Najvyššieho súdu SR

sa posudzuje jeho oprávnený a na súde riadne uplatnený nárok - za premlčaný.

Sťažovateľ nemá dom na ktorý poskytol zálohu, ale prišiel v dôsledku „ právnej

činnosti Najvyššieho súdu SR " aj o peňažné prostriedky 1.700.000,- Sk (56.429,66 €) + 6

% úrok z omeškania od 13.5.2005 do zaplatenia.

Týmto rozhodnutím dovolacieho súdu bol porušený Dohovor o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, Čl. 6, odsek 1 v tom, že jeho vec o vydanie plnenia

z bezdôvodného obohatenia bola nespravodlivo rozhodnutá a nespravodlivo prejednaná

v inštanciách všeobecných súdov. Naviac, domnievame sa, že okrem namietaných

skutočnosti bola postupom a právoplatným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č.k. 3 Cdo

185/2009 aj porušená SR - každý má právo vlastniť majetok. Najvyšší

súd SR právoplatným rozhodnutím sťažovateľovi nezákonne a protiústavné zrušil jeho

vlastnícke právo vlastniť majetok (odňal mu majetok bez vyvlastnenia ), čo v tomto prípade

predstavuje peňažnú čiastku 1.700.000,- Sk ( 56.429,66 € ) spolu s úrokom z omeškania.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po meritórnom prerokovaní jeho sťažnosti

vydal tento nález:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd, uznesením vydanom

v dovolacom konaní sp. zn. zo dňa 30.11.2009 porušil základné právo

Ing. J. P. na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu

sp. zn. zo dňa 30.11.2009.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Z citovanej právnej normy vyplýva povinnosť ústavného súdu preskúmavať

sťažnosťou namietané právne významné konanie orgánu verejnej moci iba v rozsahu

určenom sťažovateľom v sťažnostnom petite. Ústavný súd nemôže v zásade takto

vymedzený rozsah prekročiť.

Z formulácie sťažnostného návrhu obsiahnutého v úvode predloženej sťažnosti

vyplýva, že sťažovateľ tvrdí porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu. Na druhej strane však z odôvodnenia

sťažnosti vyplýva aj namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 .

V prípade popísaného zistenia sa procesný postup ústavného súdu v rámci

predbežného prerokovania sťažnosti štandardne orientuje na výzvu sťažovateľovi

na odstránenie nesúladu odôvodnenia a petitu sťažnosti. V prerokúvanom prípade však

ústavný súd predbežne prerokoval sťažovateľovu sťažnosť bez takejto výzvy a dôsledne

vychádzajúc z charakteru jeho sťažnostných námietok, ktorými zdôvodnil tvrdenie

o porušení označeného základného práva, podrobil prieskumu uznesenie najvyššieho súdu

tak z hľadiska porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa

. Viedla ho k tomu požiadavka hospodárnosti konania, ktorej uplatnenie

v tomto prípade prináša sťažovateľovi v konečnom dôsledku širší záber prieskumu (nielen

práva podľa dohovoru, ale aj základného práva podľa ).

V neposlednom rade ústavný súd zvolil uvedený procesný postup aj s ohľadom

na rozhodnutie o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto uznesenia v spojení s jeho odôvodnením. Inými slovami,

doplnenie sťažnostného petitu na základe výzvy ústavného súdu by za žiadnych okolností

nemohlo viesť k odlišnému rozhodnutiu o sťažnosti po jej predbežnom prerokovaní.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie sťažovateľovho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez

najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľ podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru videl najmä v právnom názore najvyššieho súdu, podľa ktorého boli

nesprávne posúdené podmienky na spočívanie (zastavenie plynutia) premlčacej doby podľa

, podľa ktorého, premlčacia doba spočíva, ak veriteľ uplatnil

právo na súde a v začatom konaní riadne pokračuje. Najvyšší súd zhodnotil, že nedošlo

k splneniu ani jednej z uvedených podmienok, pretože sťažovateľ ako veriteľ neinicioval

súdne konanie v zmysle (bol viazaný výrokom

krajského súdu v otázke prieskumu, či môže a za akých podmienok dôjsť k spočívaniu

premlčacej doby počas konania, v ktorom sa účastník domáha nahradenia vyhlásenia vôle

na uzavretie kúpnej zmluvy podľa ). Je nepochybné,

že sťažovateľ neinicioval súdne konanie v zmysle ,

ale inicioval ho odporca, teda dlžník, preto minimálne táto podmienka nebola naplnená

a vzhľadom na kumulatívny charakter podmienky spočívania premlčacej doby je tento

názor správny, a preto z tohto hľadiska ani nemohlo dôjsť k porušeniu označeného práva

na spravodlivé súdne konanie.

K námietke sťažovateľa, ktorou hodnotil postup najvyššieho súdu ako nesprávny

a spočívajúci v absencii aplikácie „aj , “ pri rozhodovaní, ústavný súd

poukazuje na dôvody najvyššieho súdu uvádzané v napádanom uznesení sp. zn.

z 30. novembra 2009 „[... súd nepreskúmaval ani správnosť právnych

záverov súdov o iných právnych otázkach (vrátane tých ktoré namietal žalovaný), než

otázky, na riešenie ktorej bola vyslovená prípustnosť dovolania. Vzhľadom na uvedené

dovolací súd neposudzoval otázku vzniku bezdôvodného obohatenia, možnosti uplatnenia

práva na súde (actio nata), začiatku plynutia (objektívnej a subjektívnej) premlčacej doby

a ich skončenia a iné ...]“. Z uvedených dôvodov obmedzeného prieskumu ani nemohol

zrušiť rozhodnutie okresného súdu, preto postup najvyššieho súdu namietaný sťažovateľom

bol logický a správny.

Nad rámec toho ústavný súd poznamenáva, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a

uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by

mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (obdobne napr. , , ).

Ústavný súd preto nevidí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom

najvyššieho súdu, ktorým zrušil „len“ rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 11. júna 2008 a vec vrátil na ďalšie konanie a porušením práva na spravodlivé súdne

konanie.

Sťažovateľ ďalej namietal, že krajský súd „porušil znenie , ods. 2,

a prekročil návrh účastníka, presnejšie, účastník konania (žalovaný) súdu neadresoval

počas konania žiadny písomný ani ústny návrh na na pripustenie možnosti dovolania, teda

súd bez návrhu prisúdil účastníkovi možnosť, o ktorú nežiadal, prisúdil viac(...)“ Otázka

pripustenia dovolania je vecou odvolacieho súdu (v danom prípade krajského súdu), ktorú

posúdi podľa okolností na návrh procesnej strany alebo aj bez návrhu. Takáto možnosť

vyplýva priamo z ustanovenia Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), kde samotný zákon zmocňuje

odvolací súd, aby vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, preto úvaha

odvolacieho súdu, či ide o právnu otázku zásadného významu, nie je nutne závislá

od návrhu účastníka. Aj v tomto smere ústavný súd konštatuje ústavnú konformnosť

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra 2009.

Námietka sťažovateľa týkajúca sa evidentnej zámeny spisových značiek (ktorú aj

sám pripustil v sťažnosti) uvádzaných v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu (na str. 7

sa namiesto sp. zn. „10 C 502/2000“ uvádza sp. zn. „7 C 84/2000“) má charakter zjavnej

nesprávnosti a nespôsobuje automaticky zmätočnosť rozhodnutia. Sťažovateľ mal a má

možnosť, aby požiadal najvyšší súd o nápravu v tomto smere podľa .

Napokon sa ústavný súd zaoberal aj tvrdeným porušením základného práva vlastniť

majetok zaručeného . Ústavný súd k tejto sťažovateľovej námietke

uvádza, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných

práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru. V opačnom

prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym

orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný

súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach

všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným

predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho

subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

základného práva zaručeného , bolo už len nevyhnutným dôsledkom

vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno-

procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2010