Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 149/2010
PDF · 229.32 KB
No categories available
III. ÚS 149/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. apríla 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. S. I.,
Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 185/2009 z 30. novembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára
2010 doručená sťažnosť Ing. J. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená podaním
doručeným 4. februára 2010, v ktorej namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 185/2009 z 30. novembra 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval od 18. apríla 2000
v procesnej pozícii navrhovateľa v konaní vedenom pred Okresným súdom Prešov (ďalej
len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 84/2000, ktorého predmetom bolo vrátenie zálohy
2 000 000 Sk s príslušenstvom poskytnutej na základe zmluvy o budúcej zmluve uzavretej
6. decembra 1999 medzi sťažovateľom a jeho manželkou ako budúcim kupcom a odporcom
ako budúcim predávajúcim. Predmetom riadnej kúpnej zmluvy mal byť prevod vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam. Sťažovateľ tvrdil neplatnosť tejto zmluvy z dôvodu, že došlo
k odstúpeniu od zmluvy na základe písomného oznámenia odporcovi z dôvodu podstatnej
zmeny pomerov.
Odporca 12. júla 2000 podal na okresnom súde žalobu, ktorá bola vedená pod sp. zn.
10 C 502/00 a ktorou sa domáhal nahradenia vôle sťažovateľa a jeho manželky na uzavretie
kúpnej zmluvy rozhodnutím súdu.
Okresný súd rozsudkom z 9. októbra 2002 v právnej veci vedenej pod sp. zn.
7 C 84/2000 (vrátenie zálohy) žalobný návrh sťažovateľa a jeho manželky zamietol, keď
po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že nedošlo k takej zmene pomerov, ktorá by
opodstatňovala aplikáciu ustanovenia § 50a ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), a preto uzavretá
zmluva o budúcej zmluve je platná a nejde o bezdôvodné obohatenie.
Na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 3 Co 10/03 z 13. júla 2004 potvrdil rozsudok okresného súdu (sp. zn.
7 C 84/2000) ako vecne správny. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť 16. augusta
2004.
Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 502/00 (nahradenie prejavu vôle)
na návrh odporcu vystupujúceho v procesnom postavení navrhovateľa uznesením
z 26. októbra 2004 konanie zastavil z dôvodu jeho späťvzatia. Na základe odvolania
sťažovateľa krajský súd uznesením z 31. marca 2005 potvrdil uznesenie okresného súdu
o zastavení konania. Toto uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 12. mája
2005.
Sťažovateľ 19. júna 2006 podal žalobu proti odporcovi o vydanie bezdôvodného
obohatenia 1 700 000 Sk s príslušenstvom na okresnom súde vedenom pod sp. zn.
12 C 155/2006. Okresný súd rozsudkom z 29. marca 2007 zaviazal odporcu z titulu
bezdôvodného obohatenia zaplatiť 1 700 000Sk so 6 % úrokom od 13. mája 2005
do zaplatenia. V odôvodnení v súvislosti s otázkou premlčania uviedol, že „Pokiaľ ide
o žalovaným vznesenú námietku premlčania, súd nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia 1 700 000 Sk (vrátenie preddavku) nepovažoval za premlčaný, pretože
objektívna a subjektívna premlčacia doba na uplatnenie tohto práva v zmysle § 107 ods. 1,
2 Občianskeho zákonníka nezačala plynúť, keďže jednoročná lehota uvedená v § 50a ods. 2
Občianskeho zákonníka má vo vzťahu k jej plynutiu odkladací účinok. Žalovaný
v jednoročnej lehote odo dňa, keď účastníci mali uzavrieť kúpnu zmluvu, podal žalobu
o nahradenie vyhlásenia vôle s uzavretím kúpnej zmluvy. Premlčacia doba (objektívna
a subjektívna) mohla začať plynúť až po právoplatnom zastavení konania o nahradenie
vyhlásenia vôle v zmysle § 50 ods. 2 Občianskeho zákonníka (12. mája 2005), najskôr
13. mája 2005, kedy žalobca po prvý raz mohol uplatniť svoje právo na vrátenie
zaplateného preddavku. K premlčaniu žalobcovho práva nedošlo, pretože žaloba bola
podaná 19. júna 2006.“.
Odporca sa proti uvedenému rozsudku odvolal. Krajský súd rozsudkom sp. zn.
1 Co 112/2007 z 11. júna 2008 potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 155/2006 ako
vecne správny, ale zároveň, čo sa týka svojho právneho záveru o nepremlčaní
sťažovateľovho práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, „pripustil dovolaciu otázku,
ktorú považoval za právne významnú v tom, či objektívna premlčacia doba na vydanie
bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka začala plynúť
13. mája 2005, t.j. nasledujúcim dňom po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia Okresného
súdu Prešov z 26. októbra 2004 Č.k. 10 C 502/2000-52, ktorým bolo konanie o nahradenie
vôle podľa § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka zastavené. Podľa jeho názoru žalovaný
od právoplatnosti uvedeného uznesenia na splnení zmluvy už netrval a nasledujúci deň
(13. máj 2005) treba považovať za prvý deň vzniku bezdôvodného obohatenia; do tohto
času prijatý preddavok predstavoval časť kúpnej ceny záväzkového vzťahu.“
Odporca podal dovolanie najvyššiemu súdu proti rozsudku krajského súdu, v ktorom
okrem iného namietal nesprávne právne posúdenie krajského súdu, ktoré videl v „posúdení
plynutia (začiatku i skončenia) objektívnej trojročnej premlčacej doby, ktorá sa podľa jeho
názoru viaže na vznik bezdôvodného obohatenia; v danom prípade bezdôvodné obohatenie
uplynutím dojednanej doby na uzavretie kúpnej zmluvy (30. marca 2000). Objektívna
trojročná premlčacia doba uplynula 30. marca 2003. V rámci tejto doby mohol žalobca
v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe podať žalobu o vydanie bezdôvodného
obohatenia. Beh objektívnej alebo subjektívnej premlčacej doby nieje závislý od toho, či
a kedy bola žaloba o nahradenie prejavu vôle vzatá späť; z uvedených dôvodov považoval
námietku premlčania za dôvodnú.“.
Najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie odporcu je dôvodné, preto uznesením
sp. zn. 3 Cdo 185/2009 z 30. novembra 2009 rozhodol o zrušení rozsudku krajského súdu
z 11. júna 2008 sp. zn. 1 Co 112/2007 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „v danom prípade dovolací súd
nepreskúmaval ani správnosť právnych záverov súdov o iných právnych otázkach (vrátane
tých ktoré namietal žalovaný), než otázky, na riešenie ktorej bola vyslovená prípustnosť
dovolania. Vzhľadom na uvedené dovolací súd neposudzoval otázku vzniku bezdôvodného
obohatenia, možnosti uplatnenia práva na súde (actio nata), začiatku plynutia (objektívnej
a subjektívnej) premlčacej doby a ich skončenia a iné. Právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho súdu v prípade dovolania, odôvodneného
nesprávnym právnym posúdením veci, je posúdiť, či odvolací súd na zistený skutkový stav
použil správny predpis a či ho aj správne interpretoval.
V nadväznosti na vyššie uvedený výklad dovolacieho súdu k § 238 ods. 3 O.s.p.
a k spôsobu vymedzenia dovolacej otázky dovolací súd pristúpil k posúdeniu odvolacím
súdom pripustenej právnej otázky, t.j. či objektívna premlčacia doba uvedená v § 107 ods. 2
Občianskeho zákonníka na vydanie bezdôvodného obohatenia plynie (prípadne za akých
okolností) aj počas konania začatého podľa § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že objektívna premlčacia doba uvedená v § 107 ods. 2
Občianskeho zákonníka na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu uplatnenia práva
pred súdom (vrátane práva uplatneného podľa §50a ods. 2 Občianskeho zákonníka)
neplynie za predpokladu splnenia zákonných podmienok uvedených v § 112 Občianskeho
zákonníka. Odvolací súd preto správne pripustil právnu možnosť spočívania (zastavenie
plynutia) premlčacej doby v závislostí od práva uplatneného pred súdom podľa § 50a ods. 2
Občianskeho zákonníka (konania o nahradenie prejavu vôle s uzavretím zmluvy súdnym
rozhodnutím), avšak nesprávne posúdil splnenie podmienok stanovených v § 112
Občianskeho zákonníka pre spočívanie premlčacej doby. Premlčacia doba môže v zmysle
§ 112 Občianskeho zákonníka spočívať, ak 1/ veriteľ uplatnil právo na súde a 2/ v začatom
konaní riadne pokračuje. V danom prípade nedošlo k splneniu žiadnej z uvedených
podmienok. Žalobca ako veriteľ neinicioval súdne konanie v zmysle § 50a ods. 2
Občianskeho zákonníka; vo veci Okresného súdu Prešov sp. zn. 7 C 84/2000 bol žalobcom
dlžník a v danom konaní sa ani riadne nepokračovalo. Zastavenie konania v dôsledku
realizácie dispozičného práva žalobcom podľa § 96 ods. 1 O.s.p. nemožno považovať
za riadne pokračovanie v konaní. Pokiaľ došlo k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia
žaloby, prihliada sa na vec, ako by ku konaniu vôbec nedošlo (obdobne napr. R 54/92).
Z uvedeného teda vyplýva, že zastavené súdne konanie vo veci Okresného súdu Prešov
sp. zn. 7 C 84/2000 nemá žiaden právny dopad na plynutie premlčacej doby pri práve
na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Nakoľko odvolací súd pri posudzovaní splnenia podmienok pre spočívanie
premlčacej doby v zmysle §112 Občianskeho zákonníka vychádzal z iného než vyššie
uvedeného právneho názoru, jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Uvedené zistenie má za následok, aby dovolacím súdom bol zrušený rozsudok
odvolacieho súdu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Právny záver vyslovený
dovolacím súdom v tomto rozhodnutí je záväzný (§ 243d ods. 1 O.s.p.).“.
Sťažovateľ v sťažnosti a jej doplnení doručenej ústavnému súdu tvrdí, že
právoplatným uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v dovolacom konaní
sp. zn. 3 Cdo 185/2009 z 30. novembra 2009 bolo porušené jeho právo podľa č. 6 dohovoru,
pretože „bola jeho vec v dovolacom konaní nespravodlivo prejednaná a rozhodnutá...“.
V odôvodnení svojej sťažnosti argumentuje tým, že „odvolací súd v prípade
ponechania v platnosti predmetného uznesenia, musel by byt' zo zákona viazaný týmto
rozhodnutím, ktoré je však nesprávne až nezrozumiteľné. Dovolací súd, v tak závažnom
prípade ako je vymáhanie 56.429,66 € spolu s úrokom z omeškania 6 % ročne, od
13.5.2005 do zaplatenia, nezaujal v rozhodnutí vyčerpávajúce a nespochybniteľné
stanovisko k všetkým relevantným, v predošlých konaniach sa vyskytujúcim skutočnostiam a
veľmi reštriktívne sa zameral iba na posúdenie dvoch podmienok spočívania premlčacej
doby podľa § 112 Občianskeho zákonníka, ktoré však tiež vyhodnotil nesprávne až
nezrozumiteľne, pričom, okrem nesprávneho právneho názoru pochybil aj v tom, že zamenil
účastníkov a zamenil konanie sp. zn. 7 C 84/2000 s konaním sp. zn. 10 C 502/2000, z čoho
vyplýva zmätočnosť rozhodnutia.“
Sťažovateľ ďalej namieta, že «mal byť použitý aj § 243b ods. 3, O.s.p., nakoľko
rozsudok prvostupňového súdu bol druhostupňovým súdom potvrdený, pričom ale právny
názor odvolacieho súdu bol totožný s právnym názorom prvostupňového súdu ohľadom
použitia § 112 OZ (otázka spočívania premlčania), teda, ak bol zrušený rozsudok
odvolacieho súdu (stále tvrdíme že nezákonne) pre nesprávne právne posúdenie tejto
otázky, ako mohol ostať v platnosti ten istý výrok súdu prvého stupňa ktorý vyhodnotil tú
istú právnu otázku a nebolo mu nič vytýkané? Keď sa vytýkali právne vady odvolaciemu
súdu, tak tieto „vady“ logicky a nepochybne vykazoval aj rozsudok prvostupňového súdu,
pretože nebol odvolacím súdom zrušený, ani zmenený, ale potvrdený. Malo dôjsť
(s prihliadnutím na výklad dovolacieho súdu) aj k zrušeniu rozsudku súdu prvého stupňa,
pri bezchybnom právnom posúdení veci, a stav sa mal navrátiť úplne na začiatok
prvostupňového konania, kde by mal žalobca okrem iného, aj možnosť pri prípadnom
odvolaní uplatňovať skutočnosti a dôkazy podľa § 205a, ods. 1, písm. d) O.s.p.
Dovolací súd však v zrušovacom uznesení 3 Cdo 185/2009 tvrdí: Zastavenie konania
v dôsledku realizácie dispozičného práva žalobcom podľa § 96 ods. 1 O.s.p. nemožno
považovať za riadne pokračovanie v konaní. Pokiaľ došlo k zastaveniu konania v dôsledku
späť vzatia žaloby, prihliada sa na vec, ako by ku konaniu vôbec nedošlo (obdobne napr.
R 54/92). Z uvedeného teda vyplýva, že zastavené súdne konanie vo veci Okresného súdu
Prešov sp. zn 7 C 84/2000 nemá žiadny právny dopad na plynutie premlčacej doby
pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. (pozn. mylne tu súd uviedol konanie 7 C 84/2000, správne mal uviesť konanie
č. 10 C 502/2000).
Tak teda na konanie č. k. 10 C 502/2000 sa má pozerať, ako keby vôbec k nemu
nedošlo a toto konanie nemá žiadny dopad na plynutie (resp. spočívanie) premlčacej lehoty!
Čiže čas od 12.7.2000 (podanie žaloby) do 12.5.2005 (právoplatné zastavenie konania) sa
nepočíta ako spočívanie premlčacej doby? Následok je ten, že dovolací súd týmto
rozhodnutím privodil priamo (pri nezrušení dovolacieho zrušovacieho uznesenia)
premlčanie nároku sťažovateľa Ing. P. na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia,
nakoľko súd anuloval samotné súdne prvostupňové konanie a podľa neho, vyvodzujeme
záver, mal podať žalobca Ing. P. žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenie do
30.3.2003 (uplynutie objektívnej premlčacej lehoty), teda, pričinením Najvyššieho súdu SR
sa posudzuje jeho oprávnený a na súde riadne uplatnený nárok - za premlčaný.
Sťažovateľ nemá dom na ktorý poskytol zálohu, ale prišiel v dôsledku „ právnej
činnosti Najvyššieho súdu SR " aj o peňažné prostriedky 1.700.000,- Sk (56.429,66 €) + 6
% úrok z omeškania od 13.5.2005 do zaplatenia.
Týmto rozhodnutím dovolacieho súdu bol porušený Dohovor o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, Čl. 6, odsek 1 v tom, že jeho vec o vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia bola nespravodlivo rozhodnutá a nespravodlivo prejednaná
v inštanciách všeobecných súdov. Naviac, domnievame sa, že okrem namietaných
skutočnosti bola postupom a právoplatným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č.k. 3 Cdo
185/2009 aj porušená Ústava SR čl. 20 ods. 1 - každý má právo vlastniť majetok. Najvyšší
súd SR právoplatným rozhodnutím sťažovateľovi nezákonne a protiústavné zrušil jeho
vlastnícke právo vlastniť majetok (odňal mu majetok bez vyvlastnenia ), čo v tomto prípade
predstavuje peňažnú čiastku 1.700.000,- Sk ( 56.429,66 € ) spolu s úrokom z omeškania.»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po meritórnom prerokovaní jeho sťažnosti
vydal tento nález:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd, uznesením vydanom
v dovolacom konaní sp. zn. 3 Cdo 185/2009 zo dňa 30.11.2009 porušil základné právo
Ing. J. P. na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 185/2009 zo dňa 30.11.2009.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Z citovanej právnej normy vyplýva povinnosť ústavného súdu preskúmavať
sťažnosťou namietané právne významné konanie orgánu verejnej moci iba v rozsahu
určenom sťažovateľom v sťažnostnom petite. Ústavný súd nemôže v zásade takto
vymedzený rozsah prekročiť.
Z formulácie sťažnostného návrhu obsiahnutého v úvode predloženej sťažnosti
vyplýva, že sťažovateľ tvrdí porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu. Na druhej strane však z odôvodnenia
sťažnosti vyplýva aj namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy.
V prípade popísaného zistenia sa procesný postup ústavného súdu v rámci
predbežného prerokovania sťažnosti štandardne orientuje na výzvu sťažovateľovi
na odstránenie nesúladu odôvodnenia a petitu sťažnosti. V prerokúvanom prípade však
ústavný súd predbežne prerokoval sťažovateľovu sťažnosť bez takejto výzvy a dôsledne
vychádzajúc z charakteru jeho sťažnostných námietok, ktorými zdôvodnil tvrdenie
o porušení označeného základného práva, podrobil prieskumu uznesenie najvyššieho súdu
tak z hľadiska porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy. Viedla ho k tomu požiadavka hospodárnosti konania, ktorej uplatnenie
v tomto prípade prináša sťažovateľovi v konečnom dôsledku širší záber prieskumu (nielen
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy).
V neposlednom rade ústavný súd zvolil uvedený procesný postup aj s ohľadom
na rozhodnutie o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto uznesenia v spojení s jeho odôvodnením. Inými slovami,
doplnenie sťažnostného petitu na základe výzvy ústavného súdu by za žiadnych okolností
nemohlo viesť k odlišnému rozhodnutiu o sťažnosti po jej predbežnom prerokovaní.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K časti sťažnosti namietajúcej porušenie sťažovateľovho práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,
podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez
najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľ podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru videl najmä v právnom názore najvyššieho súdu, podľa ktorého boli
nesprávne posúdené podmienky na spočívanie (zastavenie plynutia) premlčacej doby podľa
§ 112 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, premlčacia doba spočíva, ak veriteľ uplatnil
právo na súde a v začatom konaní riadne pokračuje. Najvyšší súd zhodnotil, že nedošlo
k splneniu ani jednej z uvedených podmienok, pretože sťažovateľ ako veriteľ neinicioval
súdne konanie v zmysle § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka (bol viazaný výrokom
krajského súdu v otázke prieskumu, či môže a za akých podmienok dôjsť k spočívaniu
premlčacej doby počas konania, v ktorom sa účastník domáha nahradenia vyhlásenia vôle
na uzavretie kúpnej zmluvy podľa § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka). Je nepochybné,
že sťažovateľ neinicioval súdne konanie v zmysle § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka,
ale inicioval ho odporca, teda dlžník, preto minimálne táto podmienka nebola naplnená
a vzhľadom na kumulatívny charakter podmienky spočívania premlčacej doby je tento
názor správny, a preto z tohto hľadiska ani nemohlo dôjsť k porušeniu označeného práva
na spravodlivé súdne konanie.
K námietke sťažovateľa, ktorou hodnotil postup najvyššieho súdu ako nesprávny
a spočívajúci v absencii aplikácie „aj § 243 ods. 3, O.s.p.“ pri rozhodovaní, ústavný súd
poukazuje na dôvody najvyššieho súdu uvádzané v napádanom uznesení sp. zn.
3 Cdo 185/2009 z 30. novembra 2009 „[... súd nepreskúmaval ani správnosť právnych
záverov súdov o iných právnych otázkach (vrátane tých ktoré namietal žalovaný), než
otázky, na riešenie ktorej bola vyslovená prípustnosť dovolania. Vzhľadom na uvedené
dovolací súd neposudzoval otázku vzniku bezdôvodného obohatenia, možnosti uplatnenia
práva na súde (actio nata), začiatku plynutia (objektívnej a subjektívnej) premlčacej doby
a ich skončenia a iné ...]“. Z uvedených dôvodov obmedzeného prieskumu ani nemohol
zrušiť rozhodnutie okresného súdu, preto postup najvyššieho súdu namietaný sťažovateľom
bol logický a správny.
Nad rámec toho ústavný súd poznamenáva, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a
uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by
mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Ústavný súd preto nevidí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom
najvyššieho súdu, ktorým zrušil „len“ rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Co 112/2007
z 11. júna 2008 a vec vrátil na ďalšie konanie a porušením práva na spravodlivé súdne
konanie.
Sťažovateľ ďalej namietal, že krajský súd „porušil znenie § 153, ods. 2, O.s.p.
a prekročil návrh účastníka, presnejšie, účastník konania (žalovaný) súdu neadresoval
počas konania žiadny písomný ani ústny návrh na na pripustenie možnosti dovolania, teda
súd bez návrhu prisúdil účastníkovi možnosť, o ktorú nežiadal, prisúdil viac(...)“ Otázka
pripustenia dovolania je vecou odvolacieho súdu (v danom prípade krajského súdu), ktorú
posúdi podľa okolností na návrh procesnej strany alebo aj bez návrhu. Takáto možnosť
vyplýva priamo z ustanovenia § 238 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), kde samotný zákon zmocňuje
odvolací súd, aby vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, preto úvaha
odvolacieho súdu, či ide o právnu otázku zásadného významu, nie je nutne závislá
od návrhu účastníka. Aj v tomto smere ústavný súd konštatuje ústavnú konformnosť
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 185/2009 z 30. novembra 2009.
Námietka sťažovateľa týkajúca sa evidentnej zámeny spisových značiek (ktorú aj
sám pripustil v sťažnosti) uvádzaných v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu (na str. 7
sa namiesto sp. zn. „10 C 502/2000“ uvádza sp. zn. „7 C 84/2000“) má charakter zjavnej
nesprávnosti a nespôsobuje automaticky zmätočnosť rozhodnutia. Sťažovateľ mal a má
možnosť, aby požiadal najvyšší súd o nápravu v tomto smere podľa § 164 OSP.
Napokon sa ústavný súd zaoberal aj tvrdeným porušením základného práva vlastniť
majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd k tejto sťažovateľovej námietke
uvádza, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných
práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru. V opačnom
prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym
orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný
súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach
všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným
predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho
subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie
základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, bolo už len nevyhnutným dôsledkom
vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno-
procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. apríla 2010