Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 137/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010

predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B. B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. S., B. B., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

prípisom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici č. k.

Kc 223/09-11, Kc 224/09-10 z 13. januára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2010

faxom a následne 22. marca poštou doručená sťažnosť P. K., B. B. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátkou JUDr. A. S., B. B., v ktorej namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) prípisom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská

prokuratúra“) č. k. Kc 223/09-11, Kc 224/09-10 z 13. januára 2010 (ďalej len „prípis

z 13. januára 2010“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 19. augusta 2008 podal Okresnému

súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) návrh na vydanie platobného rozkazu proti

žalovanému o zaplatenie sumy 54 000 Sk, zmluvnej pokuty a príslušenstva. Návrhu bola

pridelená sp. zn. .

Okresný súd výzvou z 12. septembra 2008 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho

poplatku za podanie návrhu na vydanie platobného rozkazu v sume 3 240 Sk. Sťažovateľ

súdny poplatok uhradil.

Rozsudkom z 12. novembra 2008 okresný súd priznal sťažovateľovi nárok na

zaplatenie istiny, úroku z omeškania a na náhradu trov konania a súčasne zamietol jeho

nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 500 Sk denne za každý deň omeškania od

29. marca 2007 do zaplatenia.

Proti rozsudku z 12. novembra 2008 podal sťažovateľ odvolanie v časti týkajúcej sa

zmluvnej pokuty, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. z 5. februára 2009 tento rozsudok okresného

súdu potvrdil.

Okresný súd uznesením č. k. -47 z 10. decembra 2008 (ďalej len

„uznesenie z 10. decembra 2008“) uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok

za podanie odvolania v sume 32 850 Sk. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie

z dôvodu, že súdny poplatok bol vyrubený nesprávne.

Krajský súd uznesením č. k. -66 z 29. januára 2009 (ďalej len

„uznesenie z 29. januára 2009“) uznesenie okresného súdu z 10. decembra 2008 potvrdil.

Následne okresný súd uznesením č. k. -74 zo 6. mája 2009 (ďalej len

„uznesenie zo 6. mája“) uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh na

zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 1 090 € v zmysle § 7 ods. 5 zákona Slovenskej

národnej rady č. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov

(ďalej len „“) položka č. 1 písm. a) sadzobníka súdnych

poplatkov, ktorý tvorí prílohu . Výšku súdneho poplatku

okresný súd vypočítal ako 6 % zo sumy 547 500 Sk, ktorá predstavuje trojnásobok ceny

ročného plnenia zo zmluvnej pokuty.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesenie krajského súdu, ako aj obidve uznesenia

okresného súdu považuje za nezákonné a nesprávne, pretože „pri svojom rozhodovaní

o vyrubení doplatku súdneho poplatku za podanie návrhu na vydanie platobného rozkazu

a pri svojom rozhodovaní o výške súdneho poplatku za podanie odvolania proti rozsudku

v časti zmluvnej pokuty rozhodli v rozpore s platnými právnymi predpismi SR“.

Z uvedeného dôvodu sťažovateľ 23. októbra 2009 podal Generálnej prokuratúre

Slovenskej republiky dva podnety na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniam

okresného súdu zo 6. mája 2009 a z 10. decembra 2008 a uzneseniu krajského súdu

z 29. januára 2009.

Prokurátor krajskej prokuratúry prípisom z 13. januára 2010 sťažovateľovi oznámil,

že obidva podnety odložil, pretože dospel k záveru, že rozhodnutia súdov o poplatkovej

povinnosti „nemožno kvalifikovať ako dôsledok porušenia zákona pri aplikovaní právneho

predpisu, ani z dôvodov, že konanie bolo dotknuté vadou, ktorá mala za následok ich vecnú

nesprávnosť“. Predmetný prípis bol sťažovateľovi doručený 18. januára 2010.

Prípisom krajskej prokuratúry z 13. januára 2010 bolo podľa sťažovateľa porušené

jeho právo na súdnu ochranu v zmysle , pretože mu bolo znemožnené

využiť „posledný možný mimoriadny opravný prostriedok“, ktorý mu prináleží na úspešné

uplatnenie jeho práv.

Sťažovateľ ďalej poukázal na ustanovenie ,

podľa ktorého sa súdny poplatok doplatí, ak sa po podaní návrhu rozšíri predmet

poplatkového úkonu. Pretože sťažovateľ svoj žalobný návrh nikdy nerozšíril, je toho

názoru, že okresný súd nebol oprávnený vyrubiť doplatok súdneho poplatku.

Sťažovateľ tiež v sťažnosti spochybnil právny názor okresného súdu a krajského

súdu pri posudzovaní hmotnoprávnej povahy zmluvnej pokuty ako opakujúceho sa plnenia,

s ktorým sa stotožnil aj prokurátor krajskej prokuratúry v prípise z 13. januára 2010. Na

základe uvedeného právneho posúdenia veci bol sťažovateľovi vyrubený súdny poplatok

podľa napriek skutočnosti, že pri zmluvnej pokute

nejde o opakujúce sa plnenie konštantnej sumy, ale ide o sankciu za nesplnenie záväzku

rovnako ako pri úroku z omeškania, pričom aj spôsob narastania zmluvnej pokuty je zhodný

so spôsobom narastania úrokov z omeškania. Tento postup konajúcich súdov je preto podľa

sťažovateľa v rozpore s príslušnými ustanoveniami (ďalej aj

„OSP“) a .

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol

takto:

„1. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že Krajská prokuratúra v Banskej

Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 223/09-11, Kc 224/09-10, rozhodnutím zo dňa

13. 01. 2010, porušila právo Petra Kuchára, nar. 04. 01. 1980, bytom Banská Bystrica,

Senická cesta 68, na súdnu ochranu vyplývajúcu z článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici

v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 223/09-11, Kc 224/09-10, zo dňa 13. 01. 2010, ktorým

prokurátor krajskej prokuratúry odložil dva podnety sťažovateľa zo dňa 23. 10. 2009 na

podanie mimoriadneho dovolania na Najvyšší sád Slovenskej republiky a vec vracia na

ďalšie konanie.

3. Krajská prokuratúra Banská Bystrica je povinná poskytnúť sťažovateľovi

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.320,- EUR v lehote do 30 dní odo dňa

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu

štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom

chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

Sťažovateľ namieta porušenie nevyhovením jeho podnetu na

podanie mimoriadneho dovolania.

Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e

a nasl. . Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný

prostriedok, využitie ktorého patrí výlučne generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“). To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľa,

ktoré by bolo možné zahrnúť pod .

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických

osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,

t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,

a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej

úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne

dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie

mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna

ochrana (, , , , ).

Z obsahu základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

možno vyvodiť povinnosť, aby sa prokurátor podnetom sťažovateľa zaoberal podľa

príslušných ustanovení o prokuratúre v znení neskorších

predpisov, nemožno však z neho vyvodiť základné právo, resp. právny nárok, aby podnetu

aj vyhovel (m. m. ).

Opierajúc sa o uvedené ústavný súd dospel k záveru, že nevyužitie práva generálneho

prokurátora podať vo veci sťažovateľa mimoriadne dovolanie nie je v priamej príčinnej

súvislosti s namietaným porušením označených článkov , pretože platná zákonná

úprava nezakladá sťažovateľovi právo (právny nárok) na vyhovenie jeho podnetu na

podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora.

Ústavný súd preto z pohľadu ústavnej konformnosti preskúmal napadnutý prípis

krajskej prokuratúry z 13. januára 2010 o odložení podnetov sťažovateľa, z ktorého

odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil.

Prokurátor krajskej prokuratúry v prípise z 13. januára 2010 uviedol, že „podľa t. č.

platnej právnej úpravy ( osudných poplatkoch, účinnej od 1.

januára 2009) sa v prípade zmluvnej pokuty, pokiaľ je opakujúcim sa plnením na neurčitý

čas, považuje sa za cenu poplatkového plnenia (základu poplatku) cena ročného plnenia.

V zmysle c ods. 6 , sa uvedené určenie základu

poplatkového úkonu uplatní v prípade úkonov a konaní, ktoré boli začaté (budú začaté) po

1. januári 2009, teda po účinnosti novelizovaného ust.

(čl. XIII, bod 16). Na konanie začaté pred touto účinnosťou sa uplatní ust. § 7 ods. 5 zákona

o súdnych poplatkoch v znení platnom do 31. decembra 2008.

Novelizované znenie upravujúce určenie ceny poplatkového úkonu osobitne pre

konanie o nárokoch zo zmluvnej pokuty, ak predstavujú opakujúce sa plnenie na neurčitý

čas, iba potvrdilo dovtedajšiu výkladovú prax súdov, že nárok na zmluvnú pokutu môže byť

opakujúcim sa plnením, pokiaľ v jeho zmluvnom základe je určenie peňažnej zmluvnej

pokuty stanovené ako narastajúca veličina, závislá od času porušenia zabezpečovanej

zmluvnej povinnosti (analogicky ako úrok) a nie je obmedzená časovou hranicou.

V preskúmavanej veci bola zmluvná pokuta dohodnutá takýmto spôsobom a preto ju

opodstatnene súdy kvalifikovali ako opakujúce sa plnenie (navyše v žalobe nebol časový

rozsah požadovanej pokuty obmedzený), a stanovili jeho cenu v súlade s ust. § 7 ods. 5

účinným do 31. decembra 2008. Na tom nič nemení

skutočnosť, že o rozhodnutí vo veci samej súdy celú dohodu o zmluvnej pokute označili za

neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi.“.

Prokurátor krajskej prokuratúry súčasne uviedol: „... ani vyrubenie poplatku za

podanie návrhu na zaplatenie zmluvnej pokuty až 6. mája 2009 po rozhodnutí vo veci,

neodporuje ustanoveniam , lebo dovtedy bola predmetom

spoplatnenia iba časť žaloby ohľadne vymáhanej sumy doposiaľ žalovaným nesplatenej

pôžičky. Nárok na zmluvnú pokutu, uplatnený v žalobe, nepochybne podlieha spoplatneniu

a táto povinnosť zaťažovala žalobcu, preto vyrubenie tejto platobnej povinnosti, hoci

dodatočne, bolo priliehavé.“

Z uvedeného vyplýva, že podstatnou pre rozhodnutie krajskej prokuratúry bolo

vyriešenie otázky, či zmluvnú pokutu možno považovať za opakujúce sa plnenie, ktoré

podlieha vyrubeniu súdneho poplatku podľa .

Podľa (účinného do 31. decembra 2008) ak

ide o opakujúce sa plnenie na neurčitý čas, na dobu života alebo na čas dlhší ako tri roky, za

cenu plnenia sa považuje trojnásobok ceny ročného plnenia.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajskej prokuratúry, podľa ktorého zmluvnú

pokutu je potrebné považovať za opakujúce sa plnenie, ak je uplatňovaná ako narastajúca

veličina od určitého dňa do zaplatenia zabezpečenej pohľadávky. Takáto aplikácia § 7

ods. 5 je v súlade so samotným účelom Občianskeho súdneho

poriadku, ako aj s judikatúrou všeobecných súdov, ktorá vychádza z toho, že ak nie je výška

zmluvnej pokuty určená pevnou sumou, ale opakujúcim sa plnením na neurčitý čas, teda

spôsobom uvedeným aj v návrhu na vydanie platobného rozkazu podaným sťažovateľom,

súd postupuje pri zisťovaní základu pre výpočet súdneho poplatku podľa § 7 ods. 5 zákona

o súdnych poplatkoch. Pričom súčasne všeobecné súdy vychádzajú z toho, že podľa § 121

ods. 3 zmluvná pokuta nie je príslušenstvom pohľadávky, a preto

vždy tvorí samostatný predmet poplatkového úkonu.

Vzhľadom na uvedené prokurátor krajskej prokuratúry pri preskúmavaní rozhodnutí

okresného súdu a krajského súdu o poplatkovej povinnosti sťažovateľa dospel k záveru, že

tieto rozhodnutia boli vydané v súlade s v tom čase účinnými ustanoveniami zákona

o súdnych poplatkoch. Správnosť aplikácie uvedených ustanovení zákona o súdnych

poplatkoch napokon potvrdila aj neskoršia novelizácia tohto právneho predpisu (zákon

Národnej rady Slovenskej republiky č. , ktorým sa menia a dopĺňajú zákony

v pôsobnosti Ministerstva financií Slovenskej republiky v súvislosti so zavedením meny

euro v Slovenskej republike), ktorá práve z dôvodu odstránenia interpretačných problémov

pri vyrubovaní súdneho poplatku z návrhu na zaplatenie zmluvnej pokuty osobitne upravila

určenie ceny poplatkového úkonu, ak ide o zmluvnú pokutu, ktorá je opakujúcim sa

plnením na neurčitý čas, a tým potvrdila právny názor krajskej prokuratúry, ako aj

konajúcich súdov.

K námietke sťažovateľa, že podľa sa súdny

doplatok doplatí, ak sa po podaní návrhu rozšíri predmet poplatkového úkonu, pričom podľa

sťažovateľa k rozšíreniu jeho žalobného návrhu nikdy nedošlo, a teda okresný súd nebol

z tohto dôvodu oprávnený vyrubiť doplatok súdneho poplatku, ústavný súd uvádza, že

v uvedenom ustanovení zákonodarcom je použitý pojem

„rozšíri“, ktorý sa však vykladá extenzívne, takže zahŕňa aj situáciu, keď v priebehu

konania súd zistí, že základ pre výpočet súdneho poplatku je vyšší ako základ, z ktorého súd

vychádzal pri prvotnom vyrubení súdneho poplatku.

S ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti, ani

z k nej pripojeného prípisu krajskej prokuratúry z 13. januára 2010 nevyplýva nič, čo by

svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených krajskou

prokuratúrou.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010