Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 137/2010
PDF · 179.84 KB
No categories available
I. ÚS 137/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010
predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B. B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. S., B. B., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky prípisom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici č. k.
Kc 223/09-11, Kc 224/09-10 z 13. januára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2010
faxom a následne 22. marca poštou doručená sťažnosť P. K., B. B. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátkou JUDr. A. S., B. B., v ktorej namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) prípisom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská
prokuratúra“) č. k. Kc 223/09-11, Kc 224/09-10 z 13. januára 2010 (ďalej len „prípis
z 13. januára 2010“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 19. augusta 2008 podal Okresnému
súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) návrh na vydanie platobného rozkazu proti
žalovanému o zaplatenie sumy 54 000 Sk, zmluvnej pokuty a príslušenstva. Návrhu bola
pridelená sp. zn. 4 C 198/2008.
Okresný súd výzvou z 12. septembra 2008 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho
poplatku za podanie návrhu na vydanie platobného rozkazu v sume 3 240 Sk. Sťažovateľ
súdny poplatok uhradil.
Rozsudkom z 12. novembra 2008 okresný súd priznal sťažovateľovi nárok na
zaplatenie istiny, úroku z omeškania a na náhradu trov konania a súčasne zamietol jeho
nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 500 Sk denne za každý deň omeškania od
29. marca 2007 do zaplatenia.
Proti rozsudku z 12. novembra 2008 podal sťažovateľ odvolanie v časti týkajúcej sa
zmluvnej pokuty, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. 16 Co 19/2009 z 5. februára 2009 tento rozsudok okresného
súdu potvrdil.
Okresný súd uznesením č. k. 4 C 198/2008-47 z 10. decembra 2008 (ďalej len
„uznesenie z 10. decembra 2008“) uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok
za podanie odvolania v sume 32 850 Sk. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie
z dôvodu, že súdny poplatok bol vyrubený nesprávne.
Krajský súd uznesením č. k. 16 Co 20/2009-66 z 29. januára 2009 (ďalej len
„uznesenie z 29. januára 2009“) uznesenie okresného súdu z 10. decembra 2008 potvrdil.
Následne okresný súd uznesením č. k. 4 C 198/2008-74 zo 6. mája 2009 (ďalej len
„uznesenie zo 6. mája“) uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh na
zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 1 090 € v zmysle § 7 ods. 5 zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov
(ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) položka č. 1 písm. a) sadzobníka súdnych
poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona o súdnych poplatkoch. Výšku súdneho poplatku
okresný súd vypočítal ako 6 % zo sumy 547 500 Sk, ktorá predstavuje trojnásobok ceny
ročného plnenia zo zmluvnej pokuty.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesenie krajského súdu, ako aj obidve uznesenia
okresného súdu považuje za nezákonné a nesprávne, pretože „pri svojom rozhodovaní
o vyrubení doplatku súdneho poplatku za podanie návrhu na vydanie platobného rozkazu
a pri svojom rozhodovaní o výške súdneho poplatku za podanie odvolania proti rozsudku
v časti zmluvnej pokuty rozhodli v rozpore s platnými právnymi predpismi SR“.
Z uvedeného dôvodu sťažovateľ 23. októbra 2009 podal Generálnej prokuratúre
Slovenskej republiky dva podnety na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniam
okresného súdu zo 6. mája 2009 a z 10. decembra 2008 a uzneseniu krajského súdu
z 29. januára 2009.
Prokurátor krajskej prokuratúry prípisom z 13. januára 2010 sťažovateľovi oznámil,
že obidva podnety odložil, pretože dospel k záveru, že rozhodnutia súdov o poplatkovej
povinnosti „nemožno kvalifikovať ako dôsledok porušenia zákona pri aplikovaní právneho
predpisu, ani z dôvodov, že konanie bolo dotknuté vadou, ktorá mala za následok ich vecnú
nesprávnosť“. Predmetný prípis bol sťažovateľovi doručený 18. januára 2010.
Prípisom krajskej prokuratúry z 13. januára 2010 bolo podľa sťažovateľa porušené
jeho právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože mu bolo znemožnené
využiť „posledný možný mimoriadny opravný prostriedok“, ktorý mu prináleží na úspešné
uplatnenie jeho práv.
Sťažovateľ ďalej poukázal na ustanovenie § 7 ods. 6 zákona o súdnych poplatkoch,
podľa ktorého sa súdny poplatok doplatí, ak sa po podaní návrhu rozšíri predmet
poplatkového úkonu. Pretože sťažovateľ svoj žalobný návrh nikdy nerozšíril, je toho
názoru, že okresný súd nebol oprávnený vyrubiť doplatok súdneho poplatku.
Sťažovateľ tiež v sťažnosti spochybnil právny názor okresného súdu a krajského
súdu pri posudzovaní hmotnoprávnej povahy zmluvnej pokuty ako opakujúceho sa plnenia,
s ktorým sa stotožnil aj prokurátor krajskej prokuratúry v prípise z 13. januára 2010. Na
základe uvedeného právneho posúdenia veci bol sťažovateľovi vyrubený súdny poplatok
podľa § 7 ods. 5 zákona o súdnych poplatkoch napriek skutočnosti, že pri zmluvnej pokute
nejde o opakujúce sa plnenie konštantnej sumy, ale ide o sankciu za nesplnenie záväzku
rovnako ako pri úroku z omeškania, pričom aj spôsob narastania zmluvnej pokuty je zhodný
so spôsobom narastania úrokov z omeškania. Tento postup konajúcich súdov je preto podľa
sťažovateľa v rozpore s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“) a zákona o súdnych poplatkoch.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol
takto:
„1. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že Krajská prokuratúra v Banskej
Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 223/09-11, Kc 224/09-10, rozhodnutím zo dňa
13. 01. 2010, porušila právo Petra Kuchára, nar. 04. 01. 1980, bytom Banská Bystrica,
Senická cesta 68, na súdnu ochranu vyplývajúcu z článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
2. Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici
v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 223/09-11, Kc 224/09-10, zo dňa 13. 01. 2010, ktorým
prokurátor krajskej prokuratúry odložil dva podnety sťažovateľa zo dňa 23. 10. 2009 na
podanie mimoriadneho dovolania na Najvyšší sád Slovenskej republiky a vec vracia na
ďalšie konanie.
3. Krajská prokuratúra Banská Bystrica je povinná poskytnúť sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.320,- EUR v lehote do 30 dní odo dňa
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu
štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 149 ústavy prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom
chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.
Sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy nevyhovením jeho podnetu na
podanie mimoriadneho dovolania.
Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e
a nasl. OSP. Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný
prostriedok, využitie ktorého patrí výlučne generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“). To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľa,
ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických
osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,
t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,
a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej
úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne
dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie
mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna
ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 43/07).
Z obsahu základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy možno vyvodiť povinnosť, aby sa prokurátor podnetom sťažovateľa zaoberal podľa
príslušných ustanovení zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov, nemožno však z neho vyvodiť základné právo, resp. právny nárok, aby podnetu
aj vyhovel (m. m. III. ÚS 115/01).
Opierajúc sa o uvedené ústavný súd dospel k záveru, že nevyužitie práva generálneho
prokurátora podať vo veci sťažovateľa mimoriadne dovolanie nie je v priamej príčinnej
súvislosti s namietaným porušením označených článkov ústavy, pretože platná zákonná
úprava nezakladá sťažovateľovi právo (právny nárok) na vyhovenie jeho podnetu na
podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora.
Ústavný súd preto z pohľadu ústavnej konformnosti preskúmal napadnutý prípis
krajskej prokuratúry z 13. januára 2010 o odložení podnetov sťažovateľa, z ktorého
odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil.
Prokurátor krajskej prokuratúry v prípise z 13. januára 2010 uviedol, že „podľa t. č.
platnej právnej úpravy (§ 7 ods. 5 zák. č. 71/1992 Zb. osudných poplatkoch, účinnej od 1.
januára 2009) sa v prípade zmluvnej pokuty, pokiaľ je opakujúcim sa plnením na neurčitý
čas, považuje sa za cenu poplatkového plnenia (základu poplatku) cena ročného plnenia.
V zmysle § 18 c ods. 6 zákona o súdnych poplatkoch, sa uvedené určenie základu
poplatkového úkonu uplatní v prípade úkonov a konaní, ktoré boli začaté (budú začaté) po
1. januári 2009, teda po účinnosti novelizovaného ust. § 7 ods. 5 zákona č. 465/2008 Z. z.
(čl. XIII, bod 16). Na konanie začaté pred touto účinnosťou sa uplatní ust. § 7 ods. 5 zákona
o súdnych poplatkoch v znení platnom do 31. decembra 2008.
Novelizované znenie upravujúce určenie ceny poplatkového úkonu osobitne pre
konanie o nárokoch zo zmluvnej pokuty, ak predstavujú opakujúce sa plnenie na neurčitý
čas, iba potvrdilo dovtedajšiu výkladovú prax súdov, že nárok na zmluvnú pokutu môže byť
opakujúcim sa plnením, pokiaľ v jeho zmluvnom základe je určenie peňažnej zmluvnej
pokuty stanovené ako narastajúca veličina, závislá od času porušenia zabezpečovanej
zmluvnej povinnosti (analogicky ako úrok) a nie je obmedzená časovou hranicou.
V preskúmavanej veci bola zmluvná pokuta dohodnutá takýmto spôsobom a preto ju
opodstatnene súdy kvalifikovali ako opakujúce sa plnenie (navyše v žalobe nebol časový
rozsah požadovanej pokuty obmedzený), a stanovili jeho cenu v súlade s ust. § 7 ods. 5
zákona o súdnych poplatkoch účinným do 31. decembra 2008. Na tom nič nemení
skutočnosť, že o rozhodnutí vo veci samej súdy celú dohodu o zmluvnej pokute označili za
neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi.“.
Prokurátor krajskej prokuratúry súčasne uviedol: „... ani vyrubenie poplatku za
podanie návrhu na zaplatenie zmluvnej pokuty až 6. mája 2009 po rozhodnutí vo veci,
neodporuje ustanoveniam zákona o súdnych poplatkoch, lebo dovtedy bola predmetom
spoplatnenia iba časť žaloby ohľadne vymáhanej sumy doposiaľ žalovaným nesplatenej
pôžičky. Nárok na zmluvnú pokutu, uplatnený v žalobe, nepochybne podlieha spoplatneniu
a táto povinnosť zaťažovala žalobcu, preto vyrubenie tejto platobnej povinnosti, hoci
dodatočne, bolo priliehavé.“
Z uvedeného vyplýva, že podstatnou pre rozhodnutie krajskej prokuratúry bolo
vyriešenie otázky, či zmluvnú pokutu možno považovať za opakujúce sa plnenie, ktoré
podlieha vyrubeniu súdneho poplatku podľa § 7 ods. 5 zákona o súdnych poplatkoch.
Podľa § 7 ods. 5 zákona o súdnych poplatkoch (účinného do 31. decembra 2008) ak
ide o opakujúce sa plnenie na neurčitý čas, na dobu života alebo na čas dlhší ako tri roky, za
cenu plnenia sa považuje trojnásobok ceny ročného plnenia.
Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajskej prokuratúry, podľa ktorého zmluvnú
pokutu je potrebné považovať za opakujúce sa plnenie, ak je uplatňovaná ako narastajúca
veličina od určitého dňa do zaplatenia zabezpečenej pohľadávky. Takáto aplikácia § 7
ods. 5 zákona o súdnych poplatkoch je v súlade so samotným účelom Občianskeho súdneho
poriadku, ako aj s judikatúrou všeobecných súdov, ktorá vychádza z toho, že ak nie je výška
zmluvnej pokuty určená pevnou sumou, ale opakujúcim sa plnením na neurčitý čas, teda
spôsobom uvedeným aj v návrhu na vydanie platobného rozkazu podaným sťažovateľom,
súd postupuje pri zisťovaní základu pre výpočet súdneho poplatku podľa § 7 ods. 5 zákona
o súdnych poplatkoch. Pričom súčasne všeobecné súdy vychádzajú z toho, že podľa § 121
ods. 3 Občianskeho zákonníka zmluvná pokuta nie je príslušenstvom pohľadávky, a preto
vždy tvorí samostatný predmet poplatkového úkonu.
Vzhľadom na uvedené prokurátor krajskej prokuratúry pri preskúmavaní rozhodnutí
okresného súdu a krajského súdu o poplatkovej povinnosti sťažovateľa dospel k záveru, že
tieto rozhodnutia boli vydané v súlade s v tom čase účinnými ustanoveniami zákona
o súdnych poplatkoch. Správnosť aplikácie uvedených ustanovení zákona o súdnych
poplatkoch napokon potvrdila aj neskoršia novelizácia tohto právneho predpisu (zákon
Národnej rady Slovenskej republiky č. 465/2008 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú zákony
v pôsobnosti Ministerstva financií Slovenskej republiky v súvislosti so zavedením meny
euro v Slovenskej republike), ktorá práve z dôvodu odstránenia interpretačných problémov
pri vyrubovaní súdneho poplatku z návrhu na zaplatenie zmluvnej pokuty osobitne upravila
určenie ceny poplatkového úkonu, ak ide o zmluvnú pokutu, ktorá je opakujúcim sa
plnením na neurčitý čas, a tým potvrdila právny názor krajskej prokuratúry, ako aj
konajúcich súdov.
K námietke sťažovateľa, že podľa § 7 ods. 6 zákona o súdnych poplatkoch sa súdny
doplatok doplatí, ak sa po podaní návrhu rozšíri predmet poplatkového úkonu, pričom podľa
sťažovateľa k rozšíreniu jeho žalobného návrhu nikdy nedošlo, a teda okresný súd nebol
z tohto dôvodu oprávnený vyrubiť doplatok súdneho poplatku, ústavný súd uvádza, že
v uvedenom ustanovení zákona o súdnych poplatkoch zákonodarcom je použitý pojem
„rozšíri“, ktorý sa však vykladá extenzívne, takže zahŕňa aj situáciu, keď v priebehu
konania súd zistí, že základ pre výpočet súdneho poplatku je vyšší ako základ, z ktorého súd
vychádzal pri prvotnom vyrubení súdneho poplatku.
S ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti, ani
z k nej pripojeného prípisu krajskej prokuratúry z 13. januára 2010 nevyplýva nič, čo by
svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených krajskou
prokuratúrou.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. apríla 2010