Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 454/2026
PDF · 256.56 KB
No categories available
IV. ÚS 454/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej Viktória Hellenbart, advokátska kancelária s.r.o., Ulica Martina Rázusa 146/23, Lučenec, proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č. k. 9C/4/2019-849 z 5. mája 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 29. júla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), svojho vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením všeobecného súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľka navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a priznať jej náhradu trov konania.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala v roku 2019 na okresnom súde žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a zaplatila súdny poplatok vo výške 66,25 eur podľa položky č. 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov v spojení s § 6 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v účinnom znení (ďalej len „zákon“). V ďalšom priebehu konania sa nezmenili nehnuteľnosti ani spoluvlastnícke podiely, ktorých vyporiadania sa sťažovateľka domáhala. Znaleckým dokazovaním bola zistená hodnota predmetných nehnuteľností a sťažovateľka samostatne uplatnila nároky z investícií (zmenu žaloby okresný súd pripustil uznesením z 11. septembra 2024), za ktoré jej už bol vyrubený osobitný súdny poplatok vo výške 455,50 eur
vypočítaný zo sumy 8 426,88 eur podľa položky 1 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov v spojení s § 6 ods. 3 zákona. Sťažovateľka súdny poplatok uhradila.
3. Po právoplatnom ukončení konania (bolo zrušené podielové spoluvlastníctvo k dotknutým nehnuteľnostiam, ktoré boli prikázané do výlučného vlastníctva sťažovateľky, a sporové strany boli zaviazané k úhrade vyrovnacích podielov) okresný súd uznesením č. k. 9C/4/2019-813 z 30. marca 2026 uložil sťažovateľke zaplatiť doplatok súdneho poplatku „zo žaloby o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva (v užšom slova zmysle-výroky III a IV rozsudku 9C/4/2019-640 zo dňa 28. 10. 2024) vo výške 455,25 € zo sumy 9 533,32 €, určenej znaleckým posudkom, spolu vo výške 571,50 € zníženej s použitím § 6 ods. 3 zákona o 50 € a započítaním už uhradeného poplatku vo výške 66,25 €.“.
4. Sťažovateľka podala sťažnosť proti uzneseniu o povinnosti doplatiť súdny poplatok, ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, ktorú súd napadnutým uznesením č. k. 9C/4/2019-849 z 5. mája 2026 zamietol.
II. Argumentácia sťažovateľky
5. Sťažovateľka namieta včasnosť dorubenia súdneho poplatku, pričom poukazuje na § 13 ods. 1 zákona, v zmysle ktorého je poplatok splatný do 3 rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným. Začiatok tejto lehoty teda zákon neviaže na skončenie dokazovania, zistenie hodnoty predmetu konania, rozhodnutie vo veci samej ani na právoplatné skončenie konania, ale výlučne na splatnosť poplatku alebo jeho doplatku. Neskoršie zistenie ceny predmetu poplatkového úkonu nemôže samo osebe založiť nový okamih vzniku alebo splatnosti poplatkovej povinnosti. Išlo by o doplatok tej istej poplatkovej povinnosti, ktorá vznikla a stala sa splatnou podaním žaloby v roku 2019. Taký doplatok už v roku 2026 vzhľadom na § 13 ods. 1 zákona nebolo možné vyrubiť. Ak by, naopak, malo ísť o novú poplatkovú povinnosť, musel by súd označiť nový zákonom ustanovený poplatkový úkon a okamih, ktorým táto povinnosť vznikla. Samotné znalecké zistenie ceny pôvodného predmetu konania takým poplatkovým úkonom nie je.
6. Zákon v § 7 ods. 3 výslovne počíta aj so situáciou, keď cena uvedená poplatníkom nezodpovedá hodnote predmetu poplatkového úkonu, a ustanovuje mechanizmus, ktorým má byť určený správny základ poplatku. Zákon neupravuje ako samostatný dôvod vzniku ďalšej poplatkovej povinnosti výsledok neskoršieho dokazovania o hodnote predmetu konania.
7. Jediným zákonným ustanovením relevantným pre posudzovanú situáciu, ktoré spája zmenu, ktorá nastala po podaní návrhu, s povinnosťou doplatiť súdny poplatok, je § 7 ods. 7 zákona, podľa ktorého sa poplatok doplatí, (i) ak sa po podaní návrhu rozšíri predmet poplatkového úkonu, (ii) v dôsledku zvýšenia ceny predmetu poplatkového úkonu, ale len v odvolacom konaní. Zvýšenie ceny predmetu poplatkového úkonu uvedené v druhej vete § 7 ods. 7 preto nemožno stotožňovať s rozšírením žaloby. Súd napriek tomu odôvodnil svoj postup extenzívnym výkladom pojmu „rozšírenie predmetu poplatkového úkonu“, ktorým však nevysvetlil zákonom ustanovenú poplatkovú povinnosť, ale rozšíril okruh prípadov, v ktorých môže štátny orgán uložiť poplatníkovi peňažné plnenie. Výsledkom postupu súdu je vytvorenie poplatkového mechanizmu, ktorý zákon neustanovuje, a tak naráža na ústavné limity výkonu štátnej moci ustanovené v čl. 2 ods. 2 ústavy.
8. Pojmy predmet poplatkového úkonu a cena predmetu poplatkového úkonu zákon výslovne rozlišuje v § 7 ods. 1, podľa ktorého je cena predmetu poplatkového úkonu základom poplatku. Predmetom poplatkového úkonu je to, o čom má súd konať a rozhodnúť; cena je iba údajom vyjadrujúcim hodnotu tohto predmetu. Vyššia cena tých istých nehnuteľností alebo tých istých spoluvlastníckych podielov preto sama osebe neznamená rozšírenie predmetu poplatkového úkonu. Vo veci sťažovateľky sa po podaní žaloby nezmenili nehnuteľnosti, ktorých vyporiadania sa domáhala, ani spoluvlastnícke podiely žalovaných, ktoré žiadala prikázať do svojho vlastníctva. Znaleckým dokazovaním bola iba zistená hodnota toho istého predmetu konania.
9. Pokiaľ ide o podanie sťažovateľky z 5. septembra 2024, týmto iba rozšírila predmet žaloby v procesnom zmysle, pretože investičné nároky boli na základe právneho názoru odvolacieho súdu v rozhodnutí, ktorým zrušil prvý rozsudok okresného súdu vo veci samej, premietnuté do samostatných výrokov petitu. V materiálnom zmysle však sťažovateľka nezačala požadovať iné alebo vyššie plnenie, než ku ktorému smerovala od začiatku konania.
10. Okresný súd za takto formálne osamostatnené investičné nároky vyrubil sťažovateľke osobitný súdny poplatok vo výške 455,50 eur, ktorý zaplatila. Súd v uznesení z 11. septembra 2024 vypočítal poplatok za rozšírenie žaloby iba zo samostatne uplatnených investičných nárokov v celkovej výške 8 426,88 eur. Zvýšenie navrhovanej primeranej náhrady za vyporiadavané podiely za rozšírenie žaloby vtedy nepovažoval. Napadnutý doplatok vo výške 455,25 eur nebol vyrubený za formálne osamostatnenie investičných nárokov, pretože zaň už sťažovateľka osobitný súdny poplatok zaplatila. Jeho základom sa stala suma 9 533,32 eur predstavujúca znalecky zistenú cenu tých istých spoluvlastníckych podielov žalovaných 1 a 2, ktorých prikázania do svojho vlastníctva sa sťažovateľka domáhala od začiatku konania. Súd tak po osobitnom spoplatnení investičných nárokov vytvoril ďalšiu poplatkovú povinnosť zo zmeny výšky primeranej náhrady za pôvodný predmet vyporiadania.
11. Zákonný základ dorubeného poplatku nemá oporu v § 7 ods. 7 zákona ani v § 7 ods. 3 zákona.
12. Vnútorná rozpornosť výkladu okresného súdu sa prejavuje aj v jeho určení právnej skutočnosti, ktorou mala nová poplatková povinnosť vzniknúť, keď súčasne označil za dôvod vzniku poplatkovej povinnosti tri odlišné skutočnosti: rozšírenie návrhu, ustálenie ceny znaleckým dokazovaním a prevzatie tejto ceny do rozsudku. Nevysvetlil však, ako môže výsledok dokazovania alebo rozhodovací úkon súdu predstavovať podanie či rozšírenie žaloby sťažovateľkou. Naopak, sám potvrdil, že cena bola medzi stranami sporná, bola určená znaleckým posudkom a súd si ju následne osvojil. Z takto zisteného skutkového priebehu nevyplýva rozšírenie predmetu poplatkového úkonu sťažovateľkou, ale iba určenie ceny nezmeneného predmetu konania súdom.
13. Súd oprel extenzívny výklad pojmu „rozšírenie predmetu poplatkového úkonu“ aj o uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 137/2010, v ktorom išlo o dorubenie súdneho poplatku zo zmluvnej pokuty v situácii, keď bol pri podaní návrhu vyrubený poplatok iba z istiny. Okresný súd nevysvetlil, akým spôsobom možno právny záver prijatý vo vzťahu k samostatnému nároku zo zmluvnej pokuty preniesť na znalecké určenie ceny spoluvlastníckych podielov.
14. Sťažovateľka si je vedomá uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 631/2025, ktorým bola ako zjavne neopodstatnená odmietnutá ústavná sťažnosť založená na obdobnej právnej otázke. Ústavný súd v bodoch 23 a 24 uvedeného uznesenia akceptoval záver všeobecného súdu, podľa
ktorého možno pod pojem „rozšírenie predmetu poplatkového úkonu“ zahrnúť aj neskoršie zistenie skutočnej ceny predmetu konania. Nevysvetlil však, ako môže výsledok dokazovania predstavovať podanie rozšírenia návrhu, prečo zvýšenie ceny nezmeneného predmetu znamená rozšírenie samotného predmetu ani na základe ktorého ustanovenia vzniká nová poplatková povinnosť až ustálením alebo použitím znaleckej ceny. V bode 27 uviedol, že prípadnú rozdielnu rozhodovaciu prax má zjednotiť Najvyšší súd Slovenskej republiky. Zjednocovanie rozhodovacej praxe však predpokladá existenciu rozdielnych aplikačných riešení, ktoré sa pohybujú v medziach zákona. Nemôže nahradiť ústavnú kontrolu toho, či všeobecný súd neuložil individuálnemu poplatníkovi majetkovú povinnosť bez zákonného základu.
15. Sťažovateľka tiež namieta, že poplatník musí byť schopný už pri vykonaní poplatkového úkonu primerane predvídať ekonomické dôsledky svojho rozhodnutia obrátiť sa na súd. Výklad okresného súdu túto požiadavku popiera. Ak sa za rozšírenie predmetu poplatkového úkonu považuje každé neskoršie zistenie jeho vyššej ceny, základ poplatku nie je definitívne určený pri vzniku poplatkovej povinnosti, ale zostáva otvorený počas celého konania. V konaniach týkajúcich sa nehnuteľností je táto neistota osobitne výrazná, keďže ich hodnota sa v čase mení.
16. Ústavne relevantná nepredvídateľnosť preto nespočíva iba v tom, že konečná suma nebola sťažovateľke vopred známa. Spočíva v tom, že zo zákona nemohla predvídať ani samotný právny mechanizmus, podľa ktorého bude výsledok dokazovania o hodnote nezmeneného predmetu konania spätne kvalifikovaný ako nový poplatkový úkon alebo ako rozšírenie pôvodného poplatkového úkonu.
17. Správnosť výkladu súdu spochybňujú aj jeho jednostranné dôsledky. Ak neskoršie zistenie vyššej ceny nezmeneného predmetu konania predstavuje „rozšírenie predmetu poplatkového úkonu“, potom by neskoršie zistenie nižšej ceny muselo z rovnakých dôvodov predstavovať jeho obmedzenie. Súdna prax však takúto symetriu nevytvára.
18. Uložená povinnosť bezprostredne zasahuje do majetkovej sféry sťažovateľky, pretože ju núti odovzdať štátu časť svojho majetku. Je preto zásahom do jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Podstatou námietky nie je sociálna neúnosnosť sumy 455,25 eur, ale absencia právneho titulu, na základe ktorého bola táto majetková hodnota sťažovateľke odňatá.
19. Okresný súd tak iba nevybral jednu z viacerých zákonom pripustených možností určenia výšky poplatku, ale rozšíril zákonný dôvod doplatenia poplatku aj na situáciu, v ktorej sťažovateľka nevykonala nijaký dispozičný úkon rozširujúci predmet požadovanej súdnej ochrany.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
20. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a porušenie vlastníckeho práva sťažovateľky (čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu) uznesením okresného súdu, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu o uložení povinnosti doplatiť súdny poplatok za podanú žalobu. Ústavná sťažnosť sťažovateľky je vyjadrením jej nesúhlasu s vyrubením súdneho doplatku za podanú žalobu, ktorého základom bola znalecky zistená hodnota pôvodného predmetu konania, ktorý zostal nezmenený.
III.1. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces:
21. Ústavný súd považuje v rámci formulovania všeobecných východísk, ktoré tvoria ústavnoprávny základ jeho rozhodovania o ústavnej sťažnosti sťažovateľky, za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti Z tohto postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa zásadne obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
22. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípad, keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. 100/2005).
23. Zároveň ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej rozhodovanie o súdnych poplatkoch spravidla nedosahuje ústavnoprávnu intenzitu opodstatňujúcu konštatovanie porušenia základných práv a slobôd sťažovateľa (z novšej judikatúry napr. II. ÚS 224/2018).
24. Z hľadiska sťažovateľkou uplatnenej argumentácie ústavný súd pristúpil k preskúmaniu uznesenia o zamietnutí sťažnosti, pričom jeho úloha spočívala v posúdení skutočnosti, či sa záver okresného súdu o zamietnutí sťažnosti zakladá na zákonných dôvodoch a či tieto dôvody boli v kontexte sťažovateľkou uplatnenej argumentácie v jej námietkach dostatočne a ústavne konformne formulované a či interpretácia a aplikácia § 7 zákona okresným súdom v jej veci je z ústavnoprávneho hľadiska udržateľná.
25. V otázke dorubenia súdneho poplatku sťažovateľka poukazuje na príslušné ustanovenia zákona, ako aj sadzobníka súdnych poplatkov a zdôrazňuje viazanosť súdu zákonom o súdnych poplatkoch. Sťažovateľka argumentuje, že doplatok súdneho poplatku je možný iba podľa § 7 ods. 7 zákona v prípade, pokiaľ sa po podaní návrhu rozšíri predmet poplatkového úkonu, k čomu v prejednávanej veci nedošlo.
26. Ústavný súd aj bez potreby opakovania či parafrázovania právnych záverov vyjadrených v napadnutom uznesení konštatuje, že ho nepovažuje za arbitrárne či nedostatočne odôvodnené. Zo skutkového stavu v danej právnej veci vyplýva, že okresný súd v bode 11 napadnutého uznesenia dostatočne jasne poukázal na špecifiká konania, ktoré ovplyvnili konečnú výšku súdneho poplatku vzhľadom na hodnotu nehnuteľností (v čase podania žaloby bola spornou), ktorá bola
so súhlasom oboch strán sporu ustálená až na základe znaleckého posudku a ako taká sa premietla aj do výroku rozsudku okresného súdu vo veci samej.
27. Okresný súd teda zrozumiteľne a logicky vysvetlil, akými úvahami sa pri posúdení možnosti súdu dorubiť poplatok zo žaloby aj neskôr po začatí konania (v tomto prípade až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej), ako aj samotnej výšky súdneho poplatku spravoval, a to aj poukazom na názory právnej vedy opierajúce sa o právne závery ústavného súdu v uznesení sp. zn. I. ÚS 137/2010. Napokon sťažovateľke je známy aj aktuálny právny názor ústavného súdu vyjadrený v uznesení sp. zn. IV. ÚS 631/2025 v obdobnej právnej veci, od ktorého nemá ústavný súd dôvod odchýliť sa ani v danom prípade, ak aj s takým posúdením sťažovateľka nesúhlasí.
28. Nejde o evidentne nesprávny výklad zákona sťažovateľkou v otázke doplatenia súdneho poplatku, ale o to, že riešenie súdu podľa obsahu odôvodnenia oboch rozhodnutí (vyšší súdny úradník, sudca) rozhodne nie je ústavne neudržateľné a zo strany sťažovateľky ide výlučne o polemiku na úrovni zákona. Snaha dodať problému ústavnú dimenziu tým, že ide o záväzok na zaplatenie súdneho poplatku, je účelová. Mohla by byť relevantná, ak by otázka dorubenia takého poplatku bola spojená s nevydaním súdneho rozhodnutia o predmete sporu, keď by mala kruciálny význam súvisiaci s odmietnutím spravodlivosti. V nastolenej situácii však predstavuje nepochopenie účelu ústavnej sťažnosti, pri ktorej posúdení ústavný súd nerieši kauzu, ale posudzuje „len“ ústavnú udržateľnosť rozhodnutia (pozri uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 399/2022 zo 6. septembra 2022 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 83/2022). To platí najmä v situácii, keď zákonodarca nespojil procesnú oponentúru proti predmetnému druhu súdnych rozhodnutí ani len s možnosťou obrátiť sa odvolaním na príslušný nadriadený (všeobecný) súd. Samozrejme, záver o ústavnej udržateľnosti rozhodnutia, ktorý ústavný súd robí podľa neexcesívneho obsahu jeho odôvodnenia, neznamená, že nemôže dôjsť k zjednoteniu právnych názorov odlišným spôsobom najvyšším súdom (bod 27 uznesenia sp. zn. IV. ÚS 631/2025), a to pri posúdení predmetnej otázky na úrovni zákona (ako to vyplýva aj z predchádzajúcej časti tohto textu).
29. Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie na to, aby prehodnocoval právny záver okresného súdu a tento následne podroboval ústavnoprávnej korekcii. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom uvedeným v uznesení okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o neodôvodnenosti tohto názoru a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť názor okresného súdu svojím vlastným.
30. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, ktorou spochybňuje včasnosť dorubenia súdneho poplatku, táto nebola predmetom posúdenia okresným súdom, keďže ju sťažovateľka v konaní neuplatnila, a preto nemôže byť ani predmetom hodnotenia ústavného súdu.
31. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ako zjavne neopodstatnenú.
III.2. K namietanému porušeniu vlastníckeho práva:
32. Sťažovateľka porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu odvíja od porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Práve s ohľadom na argumentačné prepojenie oboch uvedených obsahových častí ústavnej sťažnosti nemohlo v dôsledku absencie porušenia základného práva zaručeného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a preto aj v tejto časti bolo potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
33. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bez právneho významu rozhodovať o návrhu na odklad vykonateľnosti označených rozhodnutí, keďže rozhodovanie o nich je podmienené prijatím ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. augusta 2026
Libor Duľa
predseda senátu