Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 205/2010
PDF · 193.56 KB
No categories available
III. ÚS 205/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., M., zastúpenej advokátkou JUDr. D.
G., M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 130/2008 z 20. augusta
2009 a základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky č. k. VI/2 Pz 738/09-12 z 26. februára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2010
doručená sťažnosť spoločnosti R., a. s., M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátkou JUDr. D. G., M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obo 130/2008
z 20. augusta 2009 a základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru oznámením Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. VI/2 Pz 738/09-
12 z 26. februára 2010.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
«Najvyšší súd SR, ako súd odvolací, čiastočne vyhovel odvolaniu podanému
SŤAŽOVATEĽOM, t. j. žalobcom v konaní pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 6 Obo
130/2008, (ohľadne trov konania) a priznal žalobcovi trovy konania, avšak nie v žalobcom
uplatňovanej základnej sadzbe tarifnej odmeny podľa znenia § 9 ods. 1, resp. aj § 10
Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnej pomoci...
Najvyšší súd SR svojim UZNESENÍM 6 Obo 130/2008 priznal žalobcovi náhradu
trov konania vo výške 531,84 EUR, pričom - s poukazom na znenie ustanovenia § 11 ods. 1
Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnej pomoci, právnej zástupkyni žalobcu priznal za jeden úkon právnej pomoci základnú
sadzbu tarifnej odmeny v sume 1/13 výpočtového základu a to s nasledovným
odôvodnením... citujem: „Odvolací súd vyvodil záver, že hodnotu predmetu sporu, teda
vylúčenie vecí zo súpisu konkurznej podstaty možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.“
Z odôvodnenia UZNESENIA 6 Obo 130/2008 a ani zo skutkového stavu tejto právnej
veci však nie je zrejmé, čo viedlo Najvyšší súd SR ku konštatovaniu, že len s nepomernými
ťažkosťami možno zistiť hodnotu predmetu sporu.
Objektívne nie sú dané žiadne nepomerné ťažkosti pri zisťovaní hodnoty predmetu
sporu.
... žalobca uvádza, že medzi účastníkmi konania nebola hodnota PREDMETU
SPORU nikdy sporná a bola jednoznačne preukazovaná relevantným spôsobom, t. j.
ZNALECKÝM POSUDKOM. ...
V ZNALECKOM POSUDKU, ktorý žalobca predkladal Najvyššiemu súdu SR ako
prílohu č. 4 svojho odvolania, je hodnota 75 780 000,- Sk uvedená na str. 22, ako tzv.
„STREDNÁ HODNOTA zaokrúhlene“.
Relevantnosť spomínaného znaleckého posudku potvrdzuje tá skutočnosť, že
nehnuteľné a hnuteľné veci tvoriace CELÝ PREDMET TOHTO SPORU, nadobudol
žalobca, ako nepeňažný vklad do základného imania v zmysle ZNALECKÉHO POSUDKU
č. 300-27/1998 spoločnosti B., a. s., B., t. j. nepeňažný vklad do základného imania žalobcu
je, čo do druhu a aj hodnoty, špecifikovaný v predmetnom ZNALECKOM POSUDKU. ...
Pri zohľadnení znenia ustanovenia § 153 ods. 1 O. s. p. (pre úplnosť ďalej citujem:
„Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na
základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti
nemá dôvodné a závažné pochybnosti.“) mal súd (pri rozhodovaní o trovách konania)
hodnotu PREDMETU SPORU dostatočne a vierohodne preukázanú ZNALECKÝM
POSUDKOM, t. j. nebolo potrebné „zisťovať hodnotu predmetu sporu len s nepomernými
ťažkosťami“, ako sa nesprávne, bez ďalšieho, uvádza v odôvodnení UZNESENIA
Najvyššieho súdu SR 6 Obo 130/2008. ...
SŤAŽOVATEĽ má za to, že súd neopodstatnene a aj nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 11 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb, t. j. ustanovenie o výške základnej sadzby tarifnej odmeny,
ako keby hodnotu skutočne (?!) bolo možné zistiť len s nepomernými (bližšie však žiadnym
spôsobom nešpecifikovanými) ťažkosťami (?!). ...
Vzhľadom na všetky horeuvedené skutočnosti SŤAŽOVATEĽ má za to, že mu
skutočne patrí náhrada trov konania vo výške (20 445,30 EUR + 373,43 EUR) 20 818,73
EUR - oproti priznaným 531,84 EUR podľa UZNESENIA Najvyššieho súdu SR 6 Obo
130/2008.
Nepriznanie náhrady trov konania v sume vyčíslenej SŤAŽOVATEĽOM podľa znenia
ustanovenia § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., ktoré Najvyšší súd
SR odôvodňoval účelovým tvrdením o tom, že hodnotu predmetu sporu možno zistiť len
s nepomernými ťažkosťami (na str. 4, stred, UZNESENIA 6 Obo 130/2008), nemá žiadne
skutkové a právne opodstatnenie. ...
Najvyšší súd SR rozhodol v danej veci celkom formalistický. Deklarované nepomerné
ťažkosti v súvislosti so zistením hodnoty predmetu sporu nemajú rozumný základ v obsahu
spisu. Tento argument je v priamom rozpore s obsahom spisu.
Nakoľko SŤAŽOVATEĽ mal za to, že Uznesením Najvyššieho súdu SR 6 Obo
130/2008, ktoré spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, bol porušený zákon
a vyžadovala to ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických a právnických osôb
a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami - ust. §§ 243e a 243f
ods. 1 písm. c) O. s. p., SŤAŽOVATEĽ podal generálnemu prokurátorovi podnet na podanie
mimoriadneho dovolania proti Uzneseniu Najvyššieho súdu SR 6 Obo 130/2008 podľa
znenia ustanovenia § 243e a nasl. O. s. p..
Tento podnet SŤAŽOVATEĽA vybavila (generálnym prokurátorom zrejme poverená
prokurátorka) JUDr. V. K. tak, že písomným podaním GENERÁLNEJ PROKURATÚRY
SLOVENSKEJ REPUBLIKY VI/2 Pz 738/09-12 z dňa 26. februára 2010 SŤAŽOVATEĽOVI
oznámila, že nebol zistený dôvod na postup podľa § 243e OSP, pričom bolo, bez ďalšieho,
poukázané na §-ové znenie ustanovenia § 243e ods. 1, § 243f ods. 1, § 237 Občianskeho
súdneho poriadku a zabezpečenie spisu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 28 Cbi
120/01, preskúmaním ktorého nemal byť zistený dôvod na postup podľa § 243e OSP. Ďalej
je len stručne a najmä neúplné uvedené to, čo namietal SŤAŽOVATEĽ vo svojom podnete
generálnemu prokurátorovi - chyba najmä to, že SŤAŽOVATEĽ namietal neexistenciu
Najvyšším súdom SR deklarovaných NEPOMERNÝCH ŤAŽKOSTÍ v súvislosti so zistením
hodnoty predmetu sporu (na str. 4, stred, UZNESENIA 6 Obo 130/2008). ...
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že predmetnému podnetu SŤAŽOVATEĽA nebola
venovaná náležitá pozornosť. Bolo rozhodované celkom formalistický.
Nezistenie dôvodu na postup podľa § 243e OSP nie je relevantným spôsobom
odôvodnené. Neobsahuje dostatok dôvodov. Dôvody, ktoré sú uvedené, nie sú uvedené
zrozumiteľne.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
6 Obo 130/2008 z 20. augusta 2009 boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, oznámením generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 738/09-12 z 26. februára 2010
bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, namietané rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 445,30 € a náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Sťažovateľka sa v časti sťažnosti domáhala vyslovenia porušenia základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
6 Obo 130/2008 z 20. augusta 2009, ktoré v petite sťažnosti nesprávne označila ako
rozsudok.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ústavný súd zistil, že namietané uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo
právoplatnosť 25. septembra 2009.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok na prijatie
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej
v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej
právnej skutočnosti (IV. ÚS 14/03, II. ÚS 246/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07).
Ústavný súd vychádzajúc zo svojej judikatúry a s prihliadnutím na dátum
právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu (25. septembra 2009), ako aj so zreteľom na deň
doručenia sťažnosti ústavnému súdu (5. mája 2010) považoval za dostatočne preukázané
podanie sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty
(obdobne napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 156/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07). Keďže
zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť
v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.
2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie základného práva na
inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru oznámením generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 738/09-12
z 26. februára 2010, ktorým generálna prokuratúra nevyhovela jej podnetu na podanie
mimoriadneho dovolania proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 130/2008
z 20. augusta 2009.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka prejavila
nespokojnosť s rozhodnutím najvyššieho súdu, a preto podala generálnemu prokurátorovi
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho
dovolania, v ktorom tvrdila, že rozhodnutie najvyššieho súdu spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd pri rozhodovaní o náhrade
trov prvostupňového konania nesprávne aplikoval ustanovenia Vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), keď
rozhodol podľa § 11 ods. 1 vyhlášky, a nie v súlade s § 9 ods. 1 a § 10 vyhlášky. Podľa
názoru sťažovateľky právny názor najvyššieho súdu, že hodnotu predmetu sporu bolo
možné zistiť len s nepomernými ťažkosťami, bol neopodstatnený a neodôvodnený, pretože
ho bolo možné určiť z predloženého znaleckého posudku.
K podnetu sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu
najvyššieho súdu zaujala generálna prokuratúra stanovisko v oznámení č. k. VI/2 Pz 738/09-
12 z 26. februára 2010.
Z jej obsahu vyplývajú tieto skutočnosti:
«Ako je zrejmé z vyššie uvedeného, generálny prokurátor Slovenskej republiky
podáva mimoriadne dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ak na základe
podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej
rozhodnutím súdu zistí, že takým rozhodnutím bol porušený zákon niektorým zo spôsobov
uvedených v § 243f ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a sú splnené aj ďalšie podmienky
uvedené v § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Na základe Vášho podnetu bol zabezpečený spis Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 28 Cbi 120/01, preskúmaním ktorého nebol zistený dôvod na postup podľa § 243e
OSP.
V podnete na podanie mimoriadneho dovolania namietate nesprávne právne
posúdenie veci odvolacím súdom spočívajúce v nesprávnej aplikácii § 11 ods. 1 písm. a)
vyhl. č. 655/2004 Z. z, pri určení výšky tarifnej odmeny právneho zástupcu navrhovateľa za
úkony právneho zastúpenia.
Máte za to, že odvolací súd mal priznať trovy právneho zastúpenia podľa § 9 ods. 1
a § 10 vyhl. č. 655/2004 Z. z.
Ako je zrejmé zo spisu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 28 Cbi 120/01,
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. augusta 2009 sp. zn. 6 Obo 130/2008
zmenil výrok rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci vylúčenia veci
z konkurznej podstaty v časti o náhrade trov konania.
V tejto súvislosti poukazujem na právny názor s ktorým sa stotožňujem, a to, že
žaloba o určenie pravosti, výšky alebo poradia pohľadávky podľa § 23 ods. 2 zák.
o konkurze a vyrovnaní je určovacou žalobou podľa § 80 písm. c) OSP. Pri posudzovaní
náhrady trov konania úspešnému účastníkovi preto platí, že výška tarifnej odmeny jeho
advokáta sa určuje podľa § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. ako v spore s neoceniteľnou
hodnotou veci (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Obdo V 17/2006 uverejnený pod
č. 63/2008 v publikácií „Zo súdnej praxe“ zv. 5/2008 str. 174).
Som toho názoru, že v incidenčných sporoch pri určení výšky tarifnej odmeny
advokáta súd vychádza z takej istej výšky, ako v určovacích sporoch s neoceniteľnou
hodnotou veci.
Tento princíp platí aj pre určenie poplatkovej povinnosti z návrhu na začatie konania
(súdny poplatok sa platí podľa písm. b) položiek č. 1 alebo 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v znení v čase rozhodovania) ako v prípadoch, keď nemožno predmet konania
oceniť peniazmi.
S poukazom na uvedené a nakoľko vo veci nebol zistený dôvod na postup podľa
§ 243e OSP, považujem Váš podnet na Generálnej prokuratúre SR za vybavený.»
Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade so svojou rozhodovacou
činnosťou (II. ÚS 201/03, III. ÚS 263/03, IV. ÚS 21/05, II. ÚS 98/06) takú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ako je zrejmé, sťažnosť sťažovateľky v tejto časti smeruje proti označenému
oznámeniu a postupu generálnej prokuratúry, ktorým malo dôjsť k porušeniu uvedených
práv, a to z dôvodu, že generálna prokuratúra nevyhovela jej podnetu na podanie
mimoriadneho dovolania. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že na vyhovenie podnetu na
podanie mimoriadneho dovolania nie je právny nárok, t. j. právnickej osobe alebo fyzickej
osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho akceptovanie a generálny
prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť.
Aj vo svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil, že oprávnenie na podanie
mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna
ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 21/05). Z toho dôvodu generálny prokurátor
nemôže odložením podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, t. j. jeho neakceptovaním,
spôsobiť porušenie základných práv sťažovateľky (napr. II. ÚS 14/04, III. ÚS 261/07,
Predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v ustanoveniach
§ 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Z týchto ustanovení možno
bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, využitie
ktorého patrí iba generálnemu prokurátorovi. Citovaná právna norma neukladá povinnosť
(nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Voľná úvaha generálneho prokurátora
o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie, je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že
zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené.
V namietanom prípade generálna prokuratúra podaním č. k. VI/2 Pz 738/09-12
z 26. februára 2010 oznámila sťažovateľke, z akého dôvodu nevyhovela jej podnetu na
podanie mimoriadneho dovolania. Odôvodnenie svojho právneho názoru oprela o príslušné
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a okrem toho uviedla, že sa stotožnila
s právnym názorom najvyššieho súdu obsiahnutým v napadnutom rozhodnutí. Generálna
prokuratúra súčasne vyslovila názor, že v danom prípade išlo o žalobu o určenie pravosti,
výšky alebo poradia pohľadávky podľa § 23 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005, ktorá je podľa
jej názoru určovacou žalobou podľa § 80 písm. c) OSP. Generálna prokuratúra zároveň
odkázala na judikatúru najvyššieho súdu a konštatovala, že v danom prípade pri určení
tarifnej odmeny advokáta bolo potrebné vychádzať z takých istých kritérií ako pri
určovacích žalobách s neoceniteľnou hodnotou veci. Na základe týchto skutočností
generálna prokuratúra dospela k záveru, že nebol daný dôvod na postup podľa § 243e OSP.
Ústavný súd konštatuje, že generálna prokuratúra sa podnetom sťažovateľky riadne
zaoberala, pričom svoj postup a závery riadne zdôvodnila. Tým, že nerozhodla v súlade
s predstavami a očakávaniami sťažovateľky, ešte neznamená, že porušila jej základné právo
na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru oznámením generálnej prokuratúry ústavný súd poznamenáva, že porušenie
uvedeného práva vzhľadom na jeho obsah a aj samotné označenie možno v okolnostiach
tohto prípadu namietať len vo vzťahu k postupu alebo rozhodnutiu všeobecného súdu, nie
však vo vzťahu k orgánu prokuratúry v súvislosti s vybavovaním podnetu.
Z týchto dôvodov ústavný súd už na predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde) sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Pre odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd už nerozhodoval o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nej uplatnených.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. mája 2010