Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 208/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť T. H., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia

jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 13. apríla

2005 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z

28. septembra 2005 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 2. júna

2009 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. februára 2010 v

konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2010

doručená sťažnosť T. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv

podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 13. apríla 2005 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. septembra 2005 a

uznesením krajského súdu sp. zn. z 2. júna 2009 v spojení s uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. februára 2010.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 13. apríla 2005 v spojení s rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. 28. septembra 2005 uznaný vinným z trestného činu

vraždy podľa a účinného do 31. decembra 2005.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 2. júna 2009 zamietol návrh

sťažovateľa na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci. Proti tomuto rozhodnutiu

podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej najvyšší súd uznesením sp. zn.

zo 17. februára 2010 rozhodol tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

V sťažnosti sťažovateľ konkretizuje svoje námietky proti napadnutým rozhodnutiam

krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré sa zakladajú najmä na týchto tvrdeniach:

a) že bol odsúdený iba na tom podklade, že na „jeho odeve sa našli stopy, o ktorých

znalci uviedli, že môžu pochádzať z povýstrelových splodín, že s obeťou bol v kontakte“.

Takýto dôkaz podľa neho nemôže byť použitý ako dôkaz „Nad všetku pochybnosť“, ak na

druhej strane znalci konštatovali aj to, že stopy mohli pochádzať aj z „autoakumulátorov“,

ktoré obsahujú olovo, a práve v takom prostredí sťažovateľ pracoval. Všeobecné súdy boli

povinné aplikovať zásadu „in dubio pro reo“;

b) že sa nikdy k spáchaniu skutku nepriznal a neexistuje žiadny svedok, ktorý by ho

mohol usvedčiť zo spáchania trestného činu;

c) že znalci nikdy presne neurčili čas úmrtia zavraždeného, hoci podľa neho v tom

čase existovali účinnejšie a presnejšie metódy;

d) že v pôvodnom konaní neboli preskúmané riadne ani ďalšie dôkazy (napr.

záznamový list vozidla) a všeobecné súdy považovali ako motív spáchania trestného činu

iba to, že bol vo finančnej tiesni (mal viacero pôžičiek) a zavraždený, ktorý mal pri sebe

väčší obnos peňazí, bol v osudný deň v styku so sťažovateľom.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej rozvádza svoje námietky proti napadnutým uzneseniam

krajského súdu a najvyššieho súdu rozhodujúcich o obnove konania a ich podstata tkvie

v tom, že znalci v konaní odhadom určili čas smrti poškodeného na 24.00 h - 00.30 h,

pričom on tvrdí (na základe svojich skúseností), že vozidlo bolo používané ešte o 02.00 h,

a svedkovia potvrdili, že sťažovateľ už nemohol byť v tom čase v predmetnom motorovom

vozidle. Sťažovateľ požadoval, aby záznamový list o vozidle bol posudzovaný „nie voľným

okom“, ale určeným softvérom, čo však všeobecné súdy ako dôkaz nevykonali.

Sťažovateľ preto na základe uvedených skutočností žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 13. apríla 2005 v spojení

s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra 2005 a v konaní

o povolení obnovy konania uznesením krajského súdu sp. zn. z 2. júna 2009

v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. februára 2010 boli

porušené jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru. Súčasne tieto

rozhodnutia v konaní o obnove konania požaduje zrušiť a žiada, aby ústavný súd prikázal

najvyššiemu súdu prepustiť ho z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu. Súčasne žiada

náhradu trov konania.

Zároveň sťažovateľ požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa o

organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a

podľa skúmal, či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené

alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, ).

1. Predmetom časti sťažnosti je namietané porušenie označených práv podľa

dohovoru rozsudkami krajského súdu sp. zn. z 13. apríla 2005 v spojení

s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra 2005.

Jednou z podmienok na prijatie sťažnosti podľa na ďalšie konanie je

jej podanie v lehote ustanovenej v , t. j. v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu, pričom neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty

odpustiť (napr. ).

Po preskúmaní tejto časti sťažnosti nebolo sporným to, že napádané rozhodnutia

všeobecných súdov sa stali právoplatnými ešte v septembri 2005 a sťažnosť sťažovateľa

bola ústavnému súdu podaná v apríli 2010, teda zjavne po zákonom ustanovenej lehote,

a preto ju ústavný súd v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

2. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie označených práv podľa dohovoru

rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 2. júna 2009 v spojení s uznesením

najvyššieho súdu zo 17. februára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v

záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za

nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) b), c) a d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného

činu, má tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu...

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a

výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Podstata práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

každého zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré

označený článok , resp. dohovoru vykonávajú. Táto povinnosť všeobecných súdov

vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na

povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce

z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr.

) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého

súdneho konania tak, ako vyplývajú z čl. 6 dohovoru, ako aj príslušnej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva.

Zákonný rámec v prípade sťažnosti sťažovateľa tvoria relevantné ustanovenia

, a to v časti upravujúcej obnovu konania ( a nasl. Trestného

poriadku). V konkrétnych okolnostiach danej veci zásadnou otázkou, ktorá je napokon aj

dôvodom podania sťažnosti sťažovateľa, je ústavná akceptovateľnosť napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, ktorým potvrdil zamietnutie jeho návrhu na obnovu konania

krajským súdom. Ústavný súd preto skúmal, či v danom prípade najvyšší súd dostatočne

vysvetlil dôvody, pre ktoré potvrdil uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 2. júna 2009, a zároveň, či neboli najvyšším súdom relevantné ustanovenia Trestného

poriadku aplikované spôsobom, ktorý by signalizoval porušenie označených práv

sťažovateľa podľa dohovoru.

Ústavný súd zistil, že krajský súd na verejnom zasadnutí 2. júna 2009 zamietol návrh

sťažovateľa na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na krajskom súde pod

sp. zn. . Svoje rozhodnutie odôvodnil na tom skutkovom základe, že „dňa 29. 9.

2003 okolo 22.34 hod. v kabíne nákladného motorového vozidla zn. AVIA 31, EČV: ...,

stojaceho v kolóne vozidiel na krajnici štátnej cesty č. E - 50 pred cestným hraničným

prechodom medzi Slovenskom a Ukrajinou vo Vyššom Nemeckom, okr. Sobrance, v úmysle

usmrtiť a získať finančný obnos, naložil na pravú spánkovú oblasť hlavy vodiča vozidla

A. M. nezistenú ručnú palnú zbraň kalibru 22LR (5,6 mm), ktorú predtým nelegálne

zaobstaral a držal a následne jedenkrát vystrelil, spôsobiac vyššie menovanému priestrel

mozgu a lebky so zástrelom hlavy..., čo viedlo... k jeho smrti bezprostredne po vzniku

zranenia, pričom po tomto sa zmocnil peňažnej hotovosti vo výške minimálne 500 Euro,

mobilného telefónu zn. Motorola T 2288, dvoch cestovných dokladov a troch karnetov

TIR.“

Krajský súd ďalej vypočul sťažovateľa, svedka, znalca a v rozhodnutí citoval aj

zo záveru odborného vyjadrenia Inšpektorátu práce Košice (č. l. 63). V relevantnej časti

svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že „... Záznamové zariadenie z vozidla nebohého malo

ten dôkazný význam, že zaznamenalo čas, kedy vozidlo s nebohým a odsúdeným dorazilo do

kolóny vozidiel stojacich pred hraničným prechodom vo Vyšnom Nemeckom. Bolo to

o 21.35 hod. dňa 29. 9. 2003. Túto dobu ani obhajoba nijakým spôsobom nespochybňuje

a ďalšie záznamy na tomto zariadení sú podľa ich názoru už druhoradé, lebo až po

zastavení vozidla v kolóne začal poškodený večerať a požil pritom aj dve pivá, čo je zrejmé

z výpovede odsúdeného a na základe výšky alkoholu v krvi nebohého určili znalci dobu jeho

smrti.

V dobe smrti nebohého A. M. sa teda nik okrem odsúdeného T. H. v jeho spoločnosti

nenachádzal (t. j. ani Š. B.). Na túto základnú skutočnosť dokázanú v pôvodnom konaní

pritom nadväzovali ďalšie nepriame dôkazy ohľadom motívu konania odsúdeného, ohľadom

náhlej dispozície finančnými prostriedkami odsúdeným po skutku, ďalej ohľadom nelegálnej

držby pištole odsúdeným pred skutkom, ako aj ohľadom zistenej prítomnosti olova na bunde

odsúdeného, ktorú mal tento oblečenú pri skutku, nakoľko nebohý bol usmrtený olovenou

strelou, ktorá bola zaistená pri pitve...“.

Proti uzneseniu krajského súdu podal v zákonnej lehote sťažnosť sťažovateľ, v ktorej

poukázal najmä na to, že „súd prvého stupňa v konaní o obnove nevykonal všetky dôkazy

navrhnuté odsúdeným... a navyše vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil v neprospech“

sťažovateľa, „a to zaistenými stopami olova na pravom rukáve vetrovky odsúdeného, ktoré

boli vyhodnotené ako povýstrelové splodiny, namietol správnosť zistenia času smrti

v pôvodnom rozsudku a v tejto súvislosti vyhodnotenie tachografíckého záznamu vozidla

poškodeného a nedostatočné zohľadnenie výpovedí svedkov K., E. a B. o tom, že kolóna

vozidiel sa pohla až o 01,40 hod., čo znamená, že poškodený nemohol byť usmrtený v čase

ako to ustálil súd v pôvodnom konaní. Z uvedených dôvodov sa odborné vyjadrenia Ing. S.

javia ako nepostačujúce a málo hodnoverné, z toho dôvodu sme v konaní o povolenie

obnovy Konania navrhli, aby vyhodnotenie záznamového listu z vozidla poškodeného bolo

vykonané Výskumným dopravným, a. s. ...

Podľa tvrdenia obžalovaného tento vie svedkami preukázať, že dňa 30. 09. 2003

od 04,30 hod. už bol v mieste svojho bydliska, čo uviedol aj v konaní o povolenie obnovy

konania“.

Súčasne navrhol, aby odvolací súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 2. júna 2009 a uložil mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Na podklade podanej sťažnosti najvyšší súd preskúmal správnosť výroku

napadnutého uznesenia a konania, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že sťažnosť sťažovateľa

nie je dôvodná. Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil takto: „Treba predovšetkým

poukázať na to, že v konaní o povolenie obnovy zákon nedáva súdu možnosť skúmať ani

posudzovať zákonnosť postupu v pôvodnom konaní, a to ani z hľadiska, či sa súd pri

rozhodovaní vyrovnal so všetkými okolnosťami prípadu a obhajobou obvineného. Ide vždy

len o zistenie a posúdenie, či vyšli najavo také nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by samy

osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi známymi súdu už predtým mohli

viesť k iným výrokom, než v pôvodnom rozhodnutí.

Za nové pritom možno považovať len také skutočnosti, ktoré neboli predmetom

dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa návrh dotýka. Neznámou

skutočnosťou je objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý

môže mať vplyv na zistenie skutočného stavu veci.

Novým dôkazom je dôkaz, ktorý nebol v pôvodnom konaní, v ktorom bolo vydané

pôvodné rozhodnutie obsiahnuté v spise, uplatnený procesnou stranou alebo nebol

vykonaný.

Až po zistení, že ide o nové skutočnosti alebo dôkazy, treba skúmať, či tieto samy

osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi známymi už predtým by mohli viesť k

inému než pôvodnému rozhodnutiu.

Pritom treba uviesť, že už návrh na obnovu konania musí obsahovať nové konkrétne

skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania alebo zisťovania v pôvodnom konaní

alebo nové dôkazy, ktoré nie sú obsiahnuté v spise alebo dôkazy síce v pôvodnom konaní

vykonané, avšak ich obsah sa v podstatných smeroch odchyľuje od pôvodného dôkazu.

Už z podaného návrhu na obnovu konania v predmetnej trestnej veci nepochybne

vyplýva, že odsúdený... namieta nedostatočné zistenie skutkového stavu veci a hodnotenie

vykonaných dôkazov...“

Ústavný súd z predložených podkladov zistil, že sťažovateľovi bol umožnený reálny

prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe ním podaného návrhu vo veci konal

a rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľ neuviedol žiadne nové

a súdu neznáme skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli viesť k inému rozhodnutiu o jeho

vine a treste. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dostatočne objasňuje

skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia uznesenia odkazom

na odôvodnenie v sťažnostnom konaní preskúmavaného rozhodnutia krajského súdu nie je

v prípade zamietnutia sťažnosti v rozpore so zárukami vyplývajúcimi z práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd konštantne tiež vychádza z príslušnej judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá

konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj

konanie o návrhu na obnovu konania (, m. m. A. B. v. Slovenská

republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože v tomto

konaní ide o vydanie rozhodnutí, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach

a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1

dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania (pozri aj Svák, J.: Ochrana

ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva.

Žilina: Poradca podnikateľa, 2003. s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje na

rozhodnutie vo veci Callaghon c. Spojené kráľovstvo z 9. mája 1985, Décisions et raports,

č. 60).

Ústavný súd ďalej k tomu poznamenáva, že na posúdenie povolenia obnovy konania

je zásadne príslušný všeobecný súd. Krajský súd a najvyšší súd v danej veci pri

posudzovaní návrhu na povolenie obnovy konania, ktorý podal sťažovateľ, rozhodli

v súlade s ustanovením a odôvodnenie napadnutých uznesení

obsahuje tiež ústavne akceptovateľný výklad a aplikáciu

vo vzťahu k uplatneným dôvodom obnovy konania.

Keďže ústavný súd tiež zistil, že medzi namietanými uzneseniami krajského súdu

a najvyššieho súdu a prípadnou možnosťou porušenia práv sťažovateľa zaručených v čl. 5

ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1, 2, a 3 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval

prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. jeho žiadosťou o ustanovenie právneho

zástupcu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2010