Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 206/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. B., K., ktorou namieta porušenie svojich bližšie

neoznačených práv uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. januára 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. apríla 2010

doručené podanie J. B., K. (ďalej len „sťažovateľ“). Ústavný súd podľa obsahu vyhodnotil

podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa (ďalej

len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojich bližšie neoznačených práv uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27.

januára 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 12. mája 2009

odsúdený pre trestný čin ohovárania podľa účinného do

31. decembra 2005 (ďalej len „“), za čo mu bol uložený podľa

trest odňatia slobody vo výmere päť mesiacov s podmienečným

odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní jedného roka.

Proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 26. mája 2009

odvolanie, o ktorom rozhoduje v odvolacom konaní Krajský súd v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“). Dňa 21. decembra 2010 sťažovateľ podal písomnú námietku zaujatosti proti

všetkým sudcom krajského súdu, ktorú odôvodnil v podstate tým, že krajský súd predmetnú

trestnú vec nezákonne odňal Okresnému súdu Košice II, na ktorý bola pôvodne podaná

v predmetnej veci obžaloba a následne bola vec účelovo prikázaná voči nemu zaujatému

okresnému súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„Hrubo boli porušené moje ústavné práva, nezákonné súdne konania,

vykonštruovaný – samozvane určený súd, nezákonná konšpirácia sudcov Krajského súdu

Košice, Okresného súdu Košice I a Okresného súdu Rožňava, vymyslené tzv. ovplyvňovanie

sudkyňou S. z Okresného súdu Košice I., nepríslušným nezákonný OS Rožňava... Okresný

súd Košice II., ktorý by bol príslušný konať, údajne sudkyňa S. bola nejakou čakateľkou na

OS Košice II., čo považujem za vymyslenú konšpiráciu, lebo sudkyňa S. od roku 2001 je

sudkyňou na Okresnom súde Košice I. Sudkyňa S. voči mne podala trestné oznámenie až v

roku 2007, teda 7 – rokov je na OS Košice I. a nič nemá 7 – rokov s OS Košice II. Všetko je

len nezákonná konšpirácia Krajského súdu Košice a sudkyni S. Sudkyňa S. ma chce umlčať,

lebo som ju, jej manžela JUDr. J. S., JUDr. M. a exekútora M. kritizoval za nezákonnú

činnosť, podozrenie z nezákonného spolčovania sudcov a exekútora..., ktorá nezákonne,

vykonštruovane rozhodla o exekúcii... Takéto nezákonné prepojenie, nezákonnú skupinu a

nezákonné rozhodovanie som kritizoval pred Najvyšším súdom. Bol som donútený brániť

svojho maloletého syna, lebo bol vydieraný nezákonným súdnym rozhodnutím JUDr. S...“

Sťažovateľ v súvislosti s uvedeným podáva „Ústavnú sťažnosť proti Uzneseniu

Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 27. 1. 2010... Neviem, čo sa dostalo na

Najvyšší súd SR z Krajského súdu Košice, mám podozrenie, že na NS SR boli účelovo

dodané písomnosti. Je tu len jedno vysvetlenie, NS SR nemal dostatočné informácie a tak

nevedomky klame, alebo úmyselne porušuje moje ústavné práva.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol

takto:

„Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie NS SR č. k. a spis vracia NS SR,

aby rozhodol ourčení nejakého OS a KS mimo Východ Slovenska.“

Sťažovateľ tiež žiada o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným

súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho bližšie neoznačených práv došlo

namietaným uznesením najvyššieho súdu, ktoré žiada zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať

aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis

mutandis , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva

alebo slobody (m. m. , , atď.).

Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry sa ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie, či namietané uznesenie najvyššieho súdu nie

je arbitrárne, resp. zjavne neodvodnené, a či ho možno z ústavného hľadiska považovať za

akceptovateľné a udržateľné.

Z priloženej kópie namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyššiemu

súdu bola vec predložená 15. januára 2010 krajským súdom potom, ako sťažovateľ uplatnil

v konaní pred krajským súdom ako odvolacím súdom námietku zaujatosti proti všetkým

sudcom krajského súdu. Krajský súd vychádzal pritom z konštantnej súdnej praxe, podľa

ktorej sa všeobecná námietka zaujatosti vznesená procesnou stranou proti všetkým sudcom

konkrétneho súdu považuje za návrh na delegáciu podľa účinného

do 31. decembra 2005 (ďalej len „“). Najvyšší súd v predmetnej veci

namietaným uznesením rozhodol tak, že trestnú vec sťažovateľa vedenú krajský súdom pod

sp. zn. tomuto súdu neodňal, pričom v odôvodnení tohto uznesenia

konštatoval, že „návrh na odňatie a prikázanie veci nie je dôvodný“.

V relevantnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu sa okrem

iného uvádza:

«Podľa účinného do 1. januára 2006 z dôležitých dôvodov môže

byť vec príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa;

o odňatí a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadeným.

V zmysle citovaného zákonného ustanovenia dôležitými dôvodmi sú predovšetkým

také okolnosti, ktoré v konkrétnom prípade umožnia celkovo lepšie uplatniť základné zásady

trestného konania a splnenie jeho účelu iným súdom toho istého druhu a stupňa, ako súdom

miestne príslušným. V zmysle tohto zákonného ustanovenia sú teda dôležitými dôvodmi

najmä okolnosti, ktoré zabezpečujú zistenie skutkového stavu veci, zásadu ústnosti

a bezprostrednosti, výchovné pôsobenie trestného konania na obžalovaného i na ostatných

občanov, dôveru občanov v nestranné, objektívne a spravodlivé rozhodnutie súdu, čo

najrýchlejšie prerokovanie a rozhodnutie veci.

Pri úvahách, či v konkrétnom prípade sú dané dôležité dôvody odňatia a prikázania

veci, treba hodnotiť všetky do úvahy prichádzajúce argumenty pre takýto postup a v ich

vzájomnej súvislosti. Pritom dôvody na odňatie a prikázanie veci, čo do opodstatnenosti

a závažnosti musia byť porovnateľné s významom ustanovení o príslušnosti súdov a sudcov.

Ústavným zákonom zo dňa 9. januára 1991, číslo , ktorým sa uvádza

Listina základných práv a slobôd, a tiež prijatím s účinnosťou

od 1. októbra 1992, výrazne stúpol význam ustanovení o príslušnosti súdov a sudcov.

Vyplýva to z článku 38 ods. 1 Listiny a článku 48 ods. 1 , podľa

ktorého – „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví

zákon“.

Pre zákonnú zmenu príslušnosti súdu, t. j. pre výrok, ktorým sa mu konkrétna vec

odníma a prikazuje sa inému súdu toho istého druhu a stupňa, musia byť teda splnené tak

závažné „dôležité dôvody“, ktoré sú porovnateľné s ústavnou zásadou príslušnosti súdu

v zmysle jej článku 48 ods. 1.

V danom prípade takéto dôvody obžalovaný J. B. vo svojom návrhu zo dňa 21.

decembra 2009 neuviedol a nevyplývajú ani z obsahu trestného spisu.

Vo svojom návrhu uvádza, že jeho trestná vec bola rozhodnutím Krajského súdu

v Košiciach nezákonne odňatá Okresnému súdu Košice II a prikázaná Okresnému súdu

Rožňava z dôvodu ľahkej ovplyvniteľnosti tohto súdu, tak aby mohlo byť celé trestné

konanie vedené jednostranne, v jeho neprospech, a preto o nezaujatosti všetkých sudcov

krajského súdu má pochybnosti.

Takúto svoju všeobecnú námietku nepodložil obžalovaný žiadnou konkrétnou

skutočnosťou alebo dôkazom, ktoré by mohli v danom prípade spochybňovať objektivitu

a nestrannosť sudcov, ktorí v predmetnej veci rozhodujú. Treba v tejto súvislosti zdôrazniť,

že samotná skutočnosť, že senát Krajského súdu v Košiciach rozhodol o odňatí veci

príslušnému súdu a o jej prikázaní inému súdu toho istého druhu a stupňa, nemôže byť

dôvodom pre odňatie jeho trestnej veci príslušnému Krajskému súdu v Košiciach. Dôvodom

rozhodnutia o delegácii trestnej veci obžalovaného na okresný súd Rožňava, ako to vyplýva

z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. októbra 2007, sp. zn.

, bola skutočnosť, že poškodená JUDr. I. S. vykonávala prax justičnej

čakateľky na Okresnom súde Košice II, a neskôr pracovala ako sudkyňa Okresného súdu

Košice I.

Naviac súčasťou spisu je aj vyjadrenie všetkých sudcov Krajského súdu v Košiciach,

ktorí sa zhodne vyjadrili, že obžalovaného nepoznajú a v predmetnej veci sa necítia byť

zaujatí. Z relevantného spisového materiálu nevyplývajú ani žiadne ďalšie okolnosti, ktoré

by odôvodňovali postup podľa účinného do 1. januára 2006.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky

dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky v zmysle § 25 ods. 1

účinného do 1. januára 2006 na odňatie veci Krajskému súdu v Košiciach a jej

prikázanie inému krajskému súdu, ako sa toho dožadoval navrhovateľ.»

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd v prvom rade konštatoval, že právomoc

najvyššieho súdu rozhodnúť v predmetnej veci bola založená § 25 ods. 1 Trestného

poriadku, podľa ktorého z dôležitých dôvodov môže byť vec príslušnému súdu odňatá

a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje súd,

ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený. Ústavný súd zároveň konštatoval, že

v odôvodnení namietaného uznesenia najvyšší súd uplatnil svoju právomoc ústavne

akceptovateľným spôsobom, keď citované ustanovenie najprv ústavne

konformným spôsobom interpretoval a následne aplikoval na vec sťažovateľa s poukazom

na to, že sťažovateľ neuviedol vo svojej námietke relevantné dôvody, „ktoré by mohli

v danom prípade spochybňovať objektivitu a nestrannosť sudcov, ktorí v predmetnej veci

rozhodujú“, a zároveň „odobril“ predchádzajúce uznesenie krajského súdu sp. zn.

Nto 10/2007 z 31. októbra 2007, ktorým odňal vec Okresnému súdu Košice II a prikázal ju

okresnému súdu na základe skutočnosti, že „poškodená JUDr. I. S. vykonávala prax

justičnej čakateľky na Okresnom súde Košice II, a neskôr pracovala ako sudkyňa

Okresného súdu Košice I“.

Za daných okolností nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať namietané

uznesenie najvyššieho súdu ani za arbitrárne, ani za zjavne neodôvodnené, a preto ním

nemohlo ani dôjsť k zásahu do garantovaných práv sťažovateľa.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa so žiadosťou

sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu a vyzývať ho na odstránenie ďalších

nedostatkov sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2010