Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 206/2010
PDF · 160.92 KB
No categories available
IV. ÚS 206/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. B., K., ktorou namieta porušenie svojich bližšie
neoznačených práv uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Ndt 1/2010
z 27. januára 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. apríla 2010
doručené podanie J. B., K. (ďalej len „sťažovateľ“). Ústavný súd podľa obsahu vyhodnotil
podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojich bližšie neoznačených práv uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Ndt 1/2010 z 27.
januára 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 125/2007 z 12. mája 2009
odsúdený pre trestný čin ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona účinného do
31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol uložený podľa § 206 ods. 1
Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere päť mesiacov s podmienečným
odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní jedného roka.
Proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 26. mája 2009
odvolanie, o ktorom rozhoduje v odvolacom konaní Krajský súd v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“). Dňa 21. decembra 2010 sťažovateľ podal písomnú námietku zaujatosti proti
všetkým sudcom krajského súdu, ktorú odôvodnil v podstate tým, že krajský súd predmetnú
trestnú vec nezákonne odňal Okresnému súdu Košice II, na ktorý bola pôvodne podaná
v predmetnej veci obžaloba a následne bola vec účelovo prikázaná voči nemu zaujatému
okresnému súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
„Hrubo boli porušené moje ústavné práva, nezákonné súdne konania,
vykonštruovaný – samozvane určený súd, nezákonná konšpirácia sudcov Krajského súdu
Košice, Okresného súdu Košice I a Okresného súdu Rožňava, vymyslené tzv. ovplyvňovanie
sudkyňou S. z Okresného súdu Košice I., nepríslušným nezákonný OS Rožňava... Okresný
súd Košice II., ktorý by bol príslušný konať, údajne sudkyňa S. bola nejakou čakateľkou na
OS Košice II., čo považujem za vymyslenú konšpiráciu, lebo sudkyňa S. od roku 2001 je
sudkyňou na Okresnom súde Košice I. Sudkyňa S. voči mne podala trestné oznámenie až v
roku 2007, teda 7 – rokov je na OS Košice I. a nič nemá 7 – rokov s OS Košice II. Všetko je
len nezákonná konšpirácia Krajského súdu Košice a sudkyni S. Sudkyňa S. ma chce umlčať,
lebo som ju, jej manžela JUDr. J. S., JUDr. M. a exekútora M. kritizoval za nezákonnú
činnosť, podozrenie z nezákonného spolčovania sudcov a exekútora..., ktorá nezákonne,
vykonštruovane rozhodla o exekúcii... Takéto nezákonné prepojenie, nezákonnú skupinu a
nezákonné rozhodovanie som kritizoval pred Najvyšším súdom. Bol som donútený brániť
svojho maloletého syna, lebo bol vydieraný nezákonným súdnym rozhodnutím JUDr. S...“
Sťažovateľ v súvislosti s uvedeným podáva „Ústavnú sťažnosť proti Uzneseniu
Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Ndt 1/2010 zo dňa 27. 1. 2010... Neviem, čo sa dostalo na
Najvyšší súd SR z Krajského súdu Košice, mám podozrenie, že na NS SR boli účelovo
dodané písomnosti. Je tu len jedno vysvetlenie, NS SR nemal dostatočné informácie a tak
nevedomky klame, alebo úmyselne porušuje moje ústavné práva.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol
takto:
„Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie NS SR č. k. 1 Ndt 1/2010 a spis vracia NS SR,
aby rozhodol ourčení nejakého OS a KS mimo Východ Slovenska.“
Sťažovateľ tiež žiada o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným
súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho bližšie neoznačených práv došlo
namietaným uznesením najvyššieho súdu, ktoré žiada zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu
na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať
aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných
súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo
zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva
alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry sa ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie, či namietané uznesenie najvyššieho súdu nie
je arbitrárne, resp. zjavne neodvodnené, a či ho možno z ústavného hľadiska považovať za
akceptovateľné a udržateľné.
Z priloženej kópie namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyššiemu
súdu bola vec predložená 15. januára 2010 krajským súdom potom, ako sťažovateľ uplatnil
v konaní pred krajským súdom ako odvolacím súdom námietku zaujatosti proti všetkým
sudcom krajského súdu. Krajský súd vychádzal pritom z konštantnej súdnej praxe, podľa
ktorej sa všeobecná námietka zaujatosti vznesená procesnou stranou proti všetkým sudcom
konkrétneho súdu považuje za návrh na delegáciu podľa § 25 Trestného poriadku účinného
do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“). Najvyšší súd v predmetnej veci
namietaným uznesením rozhodol tak, že trestnú vec sťažovateľa vedenú krajský súdom pod
sp. zn. 4 To 63/2009 tomuto súdu neodňal, pričom v odôvodnení tohto uznesenia
konštatoval, že „návrh na odňatie a prikázanie veci nie je dôvodný“.
V relevantnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu sa okrem
iného uvádza:
«Podľa § 25 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 z dôležitých dôvodov môže
byť vec príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa;
o odňatí a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadeným.
V zmysle citovaného zákonného ustanovenia dôležitými dôvodmi sú predovšetkým
také okolnosti, ktoré v konkrétnom prípade umožnia celkovo lepšie uplatniť základné zásady
trestného konania a splnenie jeho účelu iným súdom toho istého druhu a stupňa, ako súdom
miestne príslušným. V zmysle tohto zákonného ustanovenia sú teda dôležitými dôvodmi
najmä okolnosti, ktoré zabezpečujú zistenie skutkového stavu veci, zásadu ústnosti
a bezprostrednosti, výchovné pôsobenie trestného konania na obžalovaného i na ostatných
občanov, dôveru občanov v nestranné, objektívne a spravodlivé rozhodnutie súdu, čo
najrýchlejšie prerokovanie a rozhodnutie veci.
Pri úvahách, či v konkrétnom prípade sú dané dôležité dôvody odňatia a prikázania
veci, treba hodnotiť všetky do úvahy prichádzajúce argumenty pre takýto postup a v ich
vzájomnej súvislosti. Pritom dôvody na odňatie a prikázanie veci, čo do opodstatnenosti
a závažnosti musia byť porovnateľné s významom ustanovení o príslušnosti súdov a sudcov.
Ústavným zákonom zo dňa 9. januára 1991, číslo 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza
Listina základných práv a slobôd, a tiež prijatím Ústavy Slovenskej republiky s účinnosťou
od 1. októbra 1992, výrazne stúpol význam ustanovení o príslušnosti súdov a sudcov.
Vyplýva to z článku 38 ods. 1 Listiny a článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
ktorého – „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví
zákon“.
Pre zákonnú zmenu príslušnosti súdu, t. j. pre výrok, ktorým sa mu konkrétna vec
odníma a prikazuje sa inému súdu toho istého druhu a stupňa, musia byť teda splnené tak
závažné „dôležité dôvody“, ktoré sú porovnateľné s ústavnou zásadou príslušnosti súdu
v zmysle jej článku 48 ods. 1.
V danom prípade takéto dôvody obžalovaný J. B. vo svojom návrhu zo dňa 21.
decembra 2009 neuviedol a nevyplývajú ani z obsahu trestného spisu.
Vo svojom návrhu uvádza, že jeho trestná vec bola rozhodnutím Krajského súdu
v Košiciach nezákonne odňatá Okresnému súdu Košice II a prikázaná Okresnému súdu
Rožňava z dôvodu ľahkej ovplyvniteľnosti tohto súdu, tak aby mohlo byť celé trestné
konanie vedené jednostranne, v jeho neprospech, a preto o nezaujatosti všetkých sudcov
krajského súdu má pochybnosti.
Takúto svoju všeobecnú námietku nepodložil obžalovaný žiadnou konkrétnou
skutočnosťou alebo dôkazom, ktoré by mohli v danom prípade spochybňovať objektivitu
a nestrannosť sudcov, ktorí v predmetnej veci rozhodujú. Treba v tejto súvislosti zdôrazniť,
že samotná skutočnosť, že senát Krajského súdu v Košiciach rozhodol o odňatí veci
príslušnému súdu a o jej prikázaní inému súdu toho istého druhu a stupňa, nemôže byť
dôvodom pre odňatie jeho trestnej veci príslušnému Krajskému súdu v Košiciach. Dôvodom
rozhodnutia o delegácii trestnej veci obžalovaného na okresný súd Rožňava, ako to vyplýva
z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. októbra 2007, sp. zn.
4 Nto 10/2007, bola skutočnosť, že poškodená JUDr. I. S. vykonávala prax justičnej
čakateľky na Okresnom súde Košice II, a neskôr pracovala ako sudkyňa Okresného súdu
Košice I.
Naviac súčasťou spisu je aj vyjadrenie všetkých sudcov Krajského súdu v Košiciach,
ktorí sa zhodne vyjadrili, že obžalovaného nepoznajú a v predmetnej veci sa necítia byť
zaujatí. Z relevantného spisového materiálu nevyplývajú ani žiadne ďalšie okolnosti, ktoré
by odôvodňovali postup podľa § 25 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky
dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky v zmysle § 25 ods. 1
Tr. por. účinného do 1. januára 2006 na odňatie veci Krajskému súdu v Košiciach a jej
prikázanie inému krajskému súdu, ako sa toho dožadoval navrhovateľ.»
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd v prvom rade konštatoval, že právomoc
najvyššieho súdu rozhodnúť v predmetnej veci bola založená § 25 ods. 1 Trestného
poriadku, podľa ktorého z dôležitých dôvodov môže byť vec príslušnému súdu odňatá
a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje súd,
ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený. Ústavný súd zároveň konštatoval, že
v odôvodnení namietaného uznesenia najvyšší súd uplatnil svoju právomoc ústavne
akceptovateľným spôsobom, keď citované ustanovenie Trestného poriadku najprv ústavne
konformným spôsobom interpretoval a následne aplikoval na vec sťažovateľa s poukazom
na to, že sťažovateľ neuviedol vo svojej námietke relevantné dôvody, „ktoré by mohli
v danom prípade spochybňovať objektivitu a nestrannosť sudcov, ktorí v predmetnej veci
rozhodujú“, a zároveň „odobril“ predchádzajúce uznesenie krajského súdu sp. zn.
Nto 10/2007 z 31. októbra 2007, ktorým odňal vec Okresnému súdu Košice II a prikázal ju
okresnému súdu na základe skutočnosti, že „poškodená JUDr. I. S. vykonávala prax
justičnej čakateľky na Okresnom súde Košice II, a neskôr pracovala ako sudkyňa
Okresného súdu Košice I“.
Za daných okolností nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať namietané
uznesenie najvyššieho súdu ani za arbitrárne, ani za zjavne neodôvodnené, a preto ním
nemohlo ani dôjsť k zásahu do ústavou garantovaných práv sťažovateľa.
Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa so žiadosťou
sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu a vyzývať ho na odstránenie ďalších
nedostatkov sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. mája 2010