Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 208/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť N. G., P., toho času v Ústave na výkon väzby Bratislava,

zastúpeného advokátkou JUDr. Z. L., N., ktorou namietal porušenie svojich základných

práv podľa a 5, a a práv

podľa čl. 5 ods. 3, 4 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava I a jeho uzneseniami sp. zn. z 8. októbra

2009 a sp. zn. zo 4. novembra 2009 a uzneseniami Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 20. októbra 2009 a sp. zn. z 9. novembra

2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť N. G. v celosti o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

21. decembra 2009 doručená sťažnosť N. G. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len ,a“) a práv podľa , 4 a 5 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom Okresného

súdu Bratislava I (ďalej len ,,okresný súd“) a jeho uzneseniami sp. zn.

z 8. októbra 2009 a sp. zn. zo 4. novembra 2009 uzneseniami Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. z 20. októbra 2009 a sp. zn. 4 Tpo

93/09 z 9. novembra 2009. Z príloh pripojených k sťažnosti a z jej obsahu vyplýva, že

uznesením krajského súdu sp. zn. z 20. októbra 2009 bola zamietnutá sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 8. októbra 2009,

ktorým (i) nebola prijatá peňažná záruka ponúknutá manželkou sťažovateľa a tento bol

ponechaný vo väzbe, a zároveň (ii) boli rozšírené dôvody jeho väzby aj o § 71 ods. 1

písm. b) . Uznesením krajského súdu sp. zn.

z 9. novembra 2009 bolo (i) zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn.

zo 4. novembra 2009 a lehota trvania väzby bola u sťažovateľa podľa § 76 ods. 2

účinného do 31. januára 2009 predĺžená do 10. februára 2010 a (ii)

sťažnosť sťažovateľa ako obvineného bola zamietnutá.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením Okresného súdu Pezinok

z 13. novembra 2008 v spojení s uznesením krajského súdu zo 4. decembra 2008 bol vzatý

do väzby. Uznesením okresného súdu z 28. apríla 2009 v spojení s uznesením krajského

súdu zo 6. mája 2009 bola jeho väzba predĺžená do 10. novembra 2009 a uznesením

okresného súdu zo 4. novembra 2009 v spojení s uznesením krajského súdu z 9. novembra

2009 bola jeho väzba predĺžená do 10. februára 2010. Skutok, pre ktorý mu bolo vznesené

obvinenie, je právne kvalifikovaný ako zločin krádeže spolupáchateľstvom v štádiu pokusu

podľa k k a v súbehu so zločinom

všeobecného ohrozenia spolupáchateľstvom podľa § 14 k § 20 k § 284 ods. 1 písm. a)

a ods. 2 písm. c) v súbehu s prečinom poškodzovania a ohrozovania

prevádzky všeobecne prospešného zariadenia spolupáchateľstvom v štádiu pokusu

podľa k k . Z obsahu sťažnosti vyplynuli

štyri podstatné námietky:

(i) Sťažovateľ v prvom rade namieta dĺžku konania na okresnom súde vedeného

pod sp. zn. v súvislosti s rozhodovaním o nahradení väzby peňažnou zárukou,

ktorú ponúkla jeho manželka, pričom uvádza:

,,Ako som už uviedol dňa 27.5.2009 som podal žiadosť o nahradenie väzby peňažnou

zárukou, ktorej zloženie ponúkla moja manželka. Okresný súd, a to napriek mojej urgencii

z 20.7.2009, o tejto ponuke záruky rozhodol až 8.10.2009, teda po 4 mesiacoch a 11 dňoch

a krajský súd rozhodol až 20.10.2009 a toto rozhodnutie mi bolo doručené až 12.11.2009.

Celkove takmer 5 mesiacov od podania bolo vo veci právoplatne rozhodnuté. Takéto

konanie je v rozpore s elementárnou zásadou vyslovenou v , podľa

ktorého obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom

konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom

a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného

a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Právo na takéto

urýchlené konanie garantuje obvinenému SR ako aj dohovor.“

(ii) Ďalej sťažovateľ v sťažnosti namieta nedostatok dôvodov uznesení okresného

súdu z 8. októbra 2009 a krajského súdu z 20. októbra 2009, keď uvádza:

,,Obe uznesenia sú dôkazom toho, že súdy sa nevysporiadali so všetkými

skutočnosťami a s mojimi námietkami a rozhodli vo veci jednoznačne arbitrárne bez toho,

aby vec vyhodnotili vo všetkých súvislostiach. Naviac krajský súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol, že som svoju sťažnosť bližšie nezdôvodnil, čo nie je pravda.

V skutočnosti moja právna zástupkyňa dňa 11.10.2009 vypracovala a následne odoslala

sťažnosť, v ktorej podrobne odôvodnila nesúhlas s napadnutým uznesením súdu prvého

stupňa.“

(iii) Sťažovateľ namieta aj skutočnosť, že okresný súd rozhodoval v konaní vedenom

pod sp. zn. o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby aj napriek tomu,

že bol podaný oneskorene, v dôsledku čoho mal byť prepustený na slobodu, pričom vadu

konania pred okresným súdom na podklade jeho sťažnosti neodstránil ani krajský súd.

V tejto súvislosti uviedol:

,,Prokurátor podal návrh na predĺženie väzby 16.10.2009, teda 17 pracovných dní

pred uplynutím lehoty väzby a na základe takto podaného návrhu súd nemal lehotu väzby

predĺžiť. Podľa v znení platnom do 31.1.2009 predĺžiť lehotu väzby

obvineného možno len vtedy, ak bol návrh prokurátora doručený súdu najmenej 15

pracovných dní pred uplynutím šesťmesačnej lehoty. Podľa § 76 ods. 2 Tr. por v znení

platnom od 1.2.2009 prokurátor je povinný prepustiť obvineného z väzby najneskôr

v posledný deň lehoty ak nepodá najmenej 20 pracovných dní pred jej uplynutím sudcovi

pre prípravné konanie návrh na predĺženie tejto lehoty. Podľa

Ak lehota väzby začala plynúť pred 1. februárom 2009, použijú sa ustanovenia § 76, 78, §

80 ods. 3 a § 81 ods. 4 v znení účinnom do 31. januára 2009. Pôvodne moja lehota väzby

začala plynúť 10.11.2008, odkedy som bol vzatý do väzby. Súd o predĺžení rozhodol

6.5.2009 a moja predĺžená lehota väzby začala plynúť 10.5.2009, teda po 1. februári 2009.

Preto som toho názoru, že v mojom prípade sa má použiť ustanovenie § 76 v znení účinnom

od 1.2.2009, a teda prokurátor nepodal návrh na predĺženie lehoty väzby včas a súd mal

jeho návrh zamietnuť. Opačným rozhodnutím boli porušené moje ústavné práva.“

(iv) Napokon sťažovateľ namieta aj nedostatok dôvodov uznesení okresného súdu

zo 4. novembra 2009 a krajského súdu z 9. novembra 2009, keď uvádza:

,,Ani odôvodnenie týchto rozhodnutí nie je v súlade so zákonom a boli tak porušené

moje ústavné práva. Krajský súd aj v tomto prípade sa vôbec nevysporiadal ani len

s obsahom sťažnosti, ktorú podala moja obhajkyňa. Oba súdy len formálne popísali

predchádzajúce rozhodnutia o väzbe.“

3. V petite sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že jeho

základné práva na ,,súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1

SR a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa SR

a čl. 5 ods.3 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené

uznesením Okresného súdu Bratislava I. z 8.10.2009 a uznesením Krajského

súdu v Bratislave z 20.10.2009 ako aj uznesením Okresného súdu Bratislava

I. zo 4.11.2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave

z 9.11.2009“. Ďalej žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu z 20. októbra

2009 a prikázal mu prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu. Žiada priznať aj primerané

finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (3 000 € od okresného súdu a 2 000 € od krajského

súdu) a náhradu trov konania.

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody...

má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie

sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania

v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

6. Keďže sťažnosť neobsahovala všetky zákonné náležitosti, ústavný súd vyzval

právnu zástupkyňu sťažovateľa na jej doplnenie o dôvody, pre ktoré sťažovateľ žiada

priznať primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľ v podaní doručenom ústavnému

súdu 7. mája 2010 uviedol, že žiada, aby ,,... ústavný súd pri stanovení výšky primeraného

finančného zadosťučinenia vzal do úvahy dlhé obdobie nečinnosti okresného súdu, to,

že súdy formálnosťou obsahu svojich rozhodnutí porušili moje ústavné práva a najmä tým,

že o žiadosti o predĺženie väzby rozhodli nezákonne, zavinili ďalšie trvanie mojej väzby

od 10.11.2009 doteraz, teda už 6 mesiacov“.

7. Pred rozhodnutím o predbežnom prerokovaní sťažnosti túto ústavný súd doručil

sťažnosť na vyjadrenie okresnému súdu aj krajskému súdu a požiadal ich o doručenie

príslušných súdnych spisov z prípravného konania.

8. Okresný súd vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 11. mája 2010 uviedol,

že v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k objektívnym prieťahom spôsobeným

Krajskou prokuratúrou v Nitre, ktorá súdu nepredložila vyšetrovací spis v primeranej lehote,

bez ktorého sudca pre prípravné konanie nemohol vo veci konať a rozhodnúť. Vyšetrovací

spis bol konajúcemu okresnému súdu doručený 9. septembra 2009, 17. septembra 2009 bol

nariadený termín výsluchu sťažovateľa a 8. októbra 2009 bolo uznesením rozhodnuté.

Vo vzťahu k postupu a uzneseniu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

uviedol, že väzba sťažovateľa začala plynúť 10. novembra 2008, teda

jednoznačne pred účinnosťou predmetnej novely [zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)]

v dôsledku čoho sudca postupoval v súlade s , keď pri

rozhodovaní použil v znení účinnom do 31. januára 2009.

9. Krajský súd vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 11. mája 2010 konštatoval,

že písomné odôvodnenie sťažnosti obvineného sa v jeho spisoch (sp. zn.

a ) v čase jeho rozhodovania nenachádzalo. Uviedol, že v obidvoch konaniach

konal plynulo a bez prieťahov a z hľadiska aplikácie

odkázal na dôvody svojho uznesenia z 9. novembra 2009.

10. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom

zasadnutí senátu. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že vo vzťahu ku všetkým

námietkam sťažovateľa namietajúcim porušenie označených práv sú tu zákonné dôvody,

ktoré bránia prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie, a preto bola sťažnosť v celom rozsahu

odmietnutá.

III.

K namietanej dĺžke konania na okresnom súde v súvislosti s rozhodovaním

o nahradení väzby peňažnou zárukou

11. V rámci prvej sťažnostnej námietky sťažovateľ namieta, že okresný súd o návrhu

na nahradenie väzby peňažnou zárukou, ktorý mu bol doručený 1. júna 2009, rozhodol

až 8. októbra 2009, a to napriek tomu, že sám urgoval rozhodnutie podaním doručeným

okresnému súdu 21. júla 2009. Sťažnosť podaná na poštovú prepravu 17. decembra 2009 je

v tejto časti podaná oneskorene, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie. Podľa § 53 ods. 3

sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri

opatrení alebo inom zásahu (o čo ide v prípade sťažovateľa) počíta odo dňa, keď sa

sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť. teda

spája začatie plynutia lehoty na podanie sťažnosti s možnosťou sťažovateľa dozvedieť sa

o opatrení alebo inom zásahu, ktorými malo dôjsť k zásahu do jeho práv, bez toho aby

vyžadoval skutočnú vedomosť sťažovateľa o opatrení alebo inom zásahu. Ako už ústavný

súd opakovane uviedol, sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený právny

prostriedok ochrany ústavnosti (napr. ), pričom rovnako vyslovil, že nedodržanie

zákonnej lehoty na podanie sťažnosti je zákonom ustanoveným dôvodom na jej odmietnutie

ako oneskorene podanej (), a zároveň uviedol, že ide o takú lehotu, ktorú

nemožno predĺžiť ani nemožno odpustiť jej zmeškanie (, ).

Z obsahu sťažnosti a pripojeného súdneho spisu je zrejmé, že sťažovateľ vedel o tom, že

okresný súd o návrhu na nahradenie väzby peňažnou zárukou nekoná urýchlene

a bezodkladne podstatne skôr ako v lehote dvoch mesiacov pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu. Konanie okresného súdu o tomto návrhu bolo ukončené jeho

uznesením z 8. októbra 2009, pri vyhlásení ktorého bol osobne prítomný sťažovateľ aj jeho

obhajkyňa. Najneskôr týmto dňom začala plynúť lehota na podanie sťažnosti namietajúcej

porušenie práva na urýchlené rozhodnutie o návrhu na nahradenie väzby peňažnou

zárukou. Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 17. decembra 2009, a teda v tejto časti

oneskorene, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie.

K nedostatku dôvodov uznesení okresného súdu z 8. októbra 2009

a krajského súdu z 20. októbra 2009

12. Právo na osobnú slobodu garantované tak , ako aj dohovorom zaujíma

v hierarchii základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd) popredné

miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý

sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto

miesta odísť (). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j.

musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé

opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom

, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (, ale aj ,

, , ). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona

v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie a 5 , ako

aj čl. 5 dohovoru. Ústavný súd zdôrazňuje, že väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej

slobody a do práv obvineného. Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu

kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti (m. m. ). Je výsostným právom, ale

aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila

nevyhnutnú hranicu. Pre tieto účely patrí všeobecnému súdu skúmať všetky okolnosti

spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho

so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody

a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991). Obvinený

držaný vo väzbe musí mať možnosť v primeraných intervaloch žiadať o súdnu kontrolu

zákonnosti väzby (Bezicheri c. Taliansko z 25. októbra 1989).

13. Z obsahu možno vyvodiť viaceré práva, ktoré sú súčasťou širšie

koncipovaného práva na osobnú slobodu. Ide o právo byť stíhaný len zo zákonných

dôvodov, čo je v podmienkach trestného zákonodarstva vyjadrené možnosťou vzniesť

obvinenie konkrétnej osobe len vtedy, ak je dostatočne odôvodnený záver, že táto osoba

spáchala trestný čin. Súčasťou práva na osobnú slobodu je právo každého byť stíhaný

zákonným spôsobom, teda pri dodržaní všetkých zákonných záruk trestného procesu.

Rovnako ako samotné stíhanie, tak aj každé pozbavenie osobnej slobody musí mať podľa

zákonný podklad, inak povedané, len zákon môže ustanoviť dôvody na pozbavenie

osobnej slobody, ako aj spôsob realizácie pozbavenia fyzickej osoby jej osobnej slobody.

Z čl. 5 dohovoru taktiež vyplýva požiadavka na zákonnosť každého pozbavenia slobody,

pričom dohovor v jeho vlastnom obsahu stanovuje aj prípady (dôvody), po naplnení ktorých

je možné (v súlade s konaním ustanoveným zákonom) pozbaviť osobu jej slobody. Ústavný

súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na rozhodovanie

vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred väzobnými

súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej slobody, akým

je väzba obvineného (, , ). Medzi tieto princípy o. i.

patria aj (i) zákonnosť dôvodov na vzatie a držanie obvineného vo väzbe, (ii)

individualizácia rozhodnutia o väzbe sťažovateľa a (iii) právo obvineného vo väzbe žiadať

súd, aby preskúmal zákonnosť jeho väzby a žiadať prepustenie z väzby aj ponúknutím

záruky.

14. Okresný súd uznesením z 8. októbra 2009 rozhodol tak, že neprijal ponúknutú

peňažnú záruku, sťažovateľa ponechal vo väzbe a jej dôvody rozšíril o kolúznu väzbu.

V odôvodnení uznesenia vo vzťahu k neprijatiu peňažnej záruky uviedol: ,,Na základe

výsluchu obvineného a po oboznámení sa s predloženým spisovým materiálom sudca zistil,

že obvinený je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin a nezistil žiadne výnimočné okolnosti

prípadu, ktoré by odôvodňovali v danom prípade v zmysle peňažnú

záruku prijať. Rovnako vzhľadom na závažnosť a charakter trestnej činnosti sa javí

ponúknutá peňažná záruka ako neprimeraná na nahradenie väzby obvineného.“

K rozšíreniu dôvodov väzby po uvedení odôvodnenia návrhu prokurátora (sťažovateľ sa má

vo väzbe stýkať so spoluobvineným a vzájomne sa dohovárať o ich trestnej činnosti

a čo majú vypovedať, čo má vyplývať zo zápisnice o výsluchu svedka) a odkaze na § 71

ods. 1 písm. b) okresný súd uviedol: ,,Z predmetnej výpovede vyplýva,

že u obvineného dochádza ku konaniu, ktoré jednoznačne odôvodňuje obavu, že ovplyvňuje

ďalšieho spoluobvineného a preto sudca rozšíril aj väzobné dôvody.“

15. Vzhľadom na ústavný princíp subsidiarity ( ) nemal ústavný

súd právomoc rozhodovať o ochrane označených práv sťažovateľa uznesením okresného

súdu, pretože o tejto ochrane mal právomoc v rámci riadneho inštančného postupu

rozhodnúť krajský súd konajúci o sťažnosti sťažovateľa proti nemu. Krajský súd po uvedení

dôvodov napadnutého uznesenia a citácii príslušných zákonných ustanovení

v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia z 20. októbra 2009 uviedol: ,,Na základe

ponúknutej peňažnej záruky ako náhrady za väzbu manželkou obvineného aj krajský súd

preskúmal splnenie podmienok na prijatie peňažnej záruky a dospel k zhodnému záveru

so súdom prvého stupňa, že vzhľadom na závažnosť a charakter trestnej činnosti

je ponúknutá peňažná záruka nedostatočná. Aj podľa krajského súdu nie sú splnené

podmienky na jej prijatie najmä pre rozsah a okolnosti, za akých mala byť trestná činnosť

spáchaná. Správne a v súlade so zákonom je aj rozhodnutie o rozšírení dôvodov väzby. Ako

z obsahu spisu vyplýva, zistené skutočnosti počas výkonu väzby odôvodňujú aj obavu

z ovplyvňovania spoluobvineného, s ktorým sa obvinený vzájomne dohováral o ich

spoločnej trestnej činnosti. Tieto skutočnosti boli podložené svedeckou výpoveďou svedka

L. G. aj listom, ktorý je obvinenému adresovaný, o tom ako má vypovedať.“

16. Ústavnému súdu vzhľadom na nedostatok ústavnej a zákonnej právomoci

neprislúcha skúmať danosť väzobných dôvodov u sťažovateľa ani možnosť nahradenia jeho

väzby ponúknutou peňažnou zárukou. Uznesenie krajského súdu preto preskúmal len

z hľadiska rešpektovania zákonných požiadaviek na rozhodnutie súdu o návrhu na

nahradenie väzby peňažnou zárukou, ktoré malo in concreto za následok ďalšie držanie

sťažovateľa vo väzbe. Uznesenie krajského súdu spĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie

uznesenia [§ 176 ods. 2 v spojení s § 71 ods. 1 písm. b) a c) a § 81 ods. 1 Trestného

poriadku] a podľa ústavného súdu je z hľadiska dôvodov neprijatia peňažnej záruky

a rozšírenia dôvodov väzby u sťažovateľa aj s ohľadom na doterajšiu judikatúru ústavného

súdu ústavne konformné a akceptovateľné. Uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky

arbitrárnosti či svojvôle konajúceho súdu, pričom vychádzajúc z nedostatku právomoci

nemohol ústavný súd dôvody tohto uznesenia ďalej dopĺňať či rozvíjať. Na základe

uvedeného možno uzavrieť, že krajský súd v sťažnosťou napadnutom uznesení konal

a preskúmal rozhodnutie okresného súdu v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o sťažnosti

a odôvodnenie jeho rozhodnutia nemožno považovať za zasahujúce do označených práv

sťažovateľa.

17. Námietka sťažovateľa, že krajský súd neprihliadol na dôvody jeho sťažností,

ktoré v písomnej forme formulovala jeho obhajkyňa, je síce pravdivá, avšak v okolnostiach

trestnej veci sťažovateľa nevykazuje ústavnoprávnu relevanciu. Rozhodovanie súdov

vo väzobných veciach má byť nielen zákonné a spravodlivé ale najmä rýchle, čo expressis

verbis vyjadruje nielen ( a 4) a dohovor (, ), ale

v rámci základných zásad trestného konania aj zákonná úprava, podľa ktorej orgány činné

v trestnom konaní a súdy sú povinné vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene (§ 2

ods. 6 ). V prípade predlžovania lehoty väzby je požiadavka na rýchle

konanie súdu zvýraznená aj v ďalších zákonných normách.

18. Z obsahu spisov okresného súdu a krajského súdu v konaní o nahradení väzby

peňažnou zárukou vyplýva, že okresný súd vyhlásil uznesenie 8. októbra 2009, 12. októbra

2009 bol spis spolu s ústne zahlásenou sťažnosťou sťažovateľa predložený na rozhodnutie

krajskému súdu a 20. októbra 2009 tento o sťažnosti rozhodol tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ tvrdí, že 15. októbra 2009 podal na poštovú prepravu písomné odôvodnenie

sťažnosti, ktoré adresoval okresnému súdu (v spise okresného súdu predloženom ústavnému

súdu sa však písomné odôvodnenie sťažnosti nenachádza). Z tvrdenia krajského súdu

a z obsahu jeho spisu predloženého ústavnému súdu je zrejmé, že v jeho spise sa písomné

odôvodnenie sťažnosti v čase rozhodnutia nenachádzalo. Ak za týchto okolností krajský súd

nečakal na doručenie písomného odôvodnenia sťažnosti a rozhodol o sťažnosti proti

rozhodnutiu o väzbe urýchlene, nemožno v tomto postupe krajského súdu vidieť znaky

nezákonného (a ani protiústavného) postupu.

19. Požiadavka na rýchlosť konania o väzbe je osobitne zvýraznená v súvislosti

s rozhodovaním o predĺžení lehoty väzby. Podľa sudca pre

prípravné konanie rozhodne o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby tak, aby

v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému

súdu najneskôr päť dní pred uplynutím lehoty väzby; nadriadený súd rozhodne do uplynutia

lehoty, ktorá sa má predĺžiť. Uznesením okresného súdu z 28. apríla 2009 v spojení

s uznesením krajského súdu zo 6. mája 2009 bola väzba sťažovateľa predĺžená

do 10. novembra 2009. Prokurátor podal návrh na predĺženie lehoty väzby 16. októbra

2009, okresný súd lehotu väzby predĺžil uznesením zo 4. novembra 2009,

5. novembra 2009 bol spis spolu s ústne zahlásenou sťažnosťou predložený krajskému súdu,

ktorý o sťažnosti rozhodol uznesením z 9. novembra 2009. Sťažovateľ tvrdí, že 5. novembra

2009 podal na poštovú prepravu písomné odôvodnenie sťažnosti, ktoré adresoval

okresnému súdu (v spise okresného súdu predloženom ústavnému súdu sa však písomné

odôvodnenie sťažnosti nenachádza). Z tvrdenia krajského súdu a z obsahu jeho spisu

predloženého ústavnému súdu je zrejmé, že v jeho spise sa písomné odôvodnenie sťažnosti

v čase rozhodnutia nenachádzalo. Ak za týchto okolností krajský súd nečakal (a vzhľadom

na znenie ani nemohol) na doručenie písomného

odôvodnenia sťažnosti a rozhodol o sťažnosti proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty väzby

v rámci lehoty, ktorá sa mala predĺžiť (deň pred jej uplynutím), nemožno v tomto postupe

krajského súdu vidieť znaky nezákonného (a už vôbec nie protiústavného) postupu.

20. Nad rámec potreby ústavný súd dodáva, že sťažovateľ kvalifikovane obhajovaný

advokátom je oprávnený doručiť písomné dôvody svojej sťažnosti priamo sťažnostnému

súdu aj inak ako poštovou prepravou (osobne, faxom, elektronickými prostriedkami) tak,

aby sa sťažnostný súd mohol oboznámiť s dôvodmi sťažnosti pred svojím rozhodnutím

o nej a na tieto v odôvodnení svojho rozhodnutia primerane reagovať.

K námietke sťažovateľa proti oneskorenému podaniu návrhu

na predĺženie lehoty väzby prokurátorom

21. , ktorým bol s účinnosťou od 1. februára 2009

novelizovaný , bola okrem iného zmenená lehota, v ktorej prokurátor musí

predložiť súdu návrh na predĺženie lehoty väzby (z 15 pracovných dní na 20 pracovných dní

pred uplynutím pôvodnej lehoty). Zároveň však v prechodných ustanoveniach (§ 567c

ods. 2 ) bolo ustanovené, že ak lehota väzby začala plynúť pred

1. februárom 2009, použije sa ustanovenie § 76 v znení účinnom do 31. januára 2009. Tak

postupovali aj okresný súd a krajský súd, keď konštatovali, že návrh prokurátora bol súdu

predložený v rámci lehoty určenej v znení účinnom do

31. januára 2009. Keďže z obsahu sťažnosti a spisov predložených ústavnému súdu je

nesporné, že lehota väzby u sťažovateľa skutočne začala plynúť 10. novembra 2008 (teda

pred 1. februárom 2009), postup konajúcich väzobných súdov nebol nezákonný ani

neústavný. Interpretácia predkladaná sťažovateľom, podľa

ktorej pre aplikáciu rôznych znení nie je dôležité začatie

plynutia lehoty väzby, ale začatie plynutia predĺženej lehoty väzby, predstavuje jeho vlastný

pohľad na vec, ktorý však väzobné súdy neakceptovali a ktorý aj podľa ústavného súdu

nemá oporu v zákone, a preto je nesprávny.

K nedostatku dôvodov uznesení okresného súdu zo 4. novembra 2009

a krajského súdu z 9. novembra 2009

22. Okresný súd v rozhodnutí o predĺžení lehoty väzby do 10. januára 2010 poukázal

na priebeh väzobného stíhania sťažovateľa, obsah návrhu prokurátora na predĺženie lehoty

väzby, stanovisko sťažovateľa a obhajkyne k návrhu prokurátora a na vlastné odôvodnenie

uznesenia uviedol: ,,... návrh prokurátora je dôvodný, nakoľko súčasťou trestného konania

je aj oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania a taktiež aj prokurátor potrebuje čas

na napísanie obžaloby... Sudca je tohto názoru, že dva mesiace, o ktoré predĺžil lehotu

trvania väzby sú dostatočné na ukončenie vyšetrovania a podanie obžaloby. Pokiaľ ide

o tvrdenie obhajkyne, že vo veci sa dva mesiace nekoná, sudca konštatuje, že toto tvrdenie

nie je pravdivé, pretože dňa 11.9. a 17.9. došlo k výsluchu svedkov... Taktiež sudca

konštatuje, že ide o skupinovú vec, kde sa dôkazy vykonávajú vo vzťahu ku všetkým

obvineným a nie iba vo vzťahu k obvinenému G..“ Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia,

ktorým na podklade sťažnosti prokurátora napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil, sám

predĺžil lehotu trvania väzby u sťažovateľa do 10. februára 2010 a sťažnosť sťažovateľa

(obvineného) zamietol, v podstatnom uviedol: ,,.. súd po preskúmaní spisového materiálu

dospel k záveru, že je potrebné vyhovieť návrhu krajského prokurátora na predĺženie lehoty

väzby obvineného G. v celom rozsahu a to s poukazom na počet obvinených osôb, t.j. 11

osôb v tejto veci a potrebu, aby všetky osoby boli oboznámené s rozsiahlym materiálom

prípravného konania.“ Súčasne krajský súd konštatoval trvanie väzobných dôvodov tak

kolúznej väzby, ako aj preventívnej väzby u sťažovateľa.

23. Vychádzajúc zo záverov uvedených v bodoch 12 až 19 odôvodnenia tohto

uznesenia ústavný súd konštatuje, že uznesenie krajského súdu spĺňa zákonné požiadavky

na odôvodnenie uznesenia [§ 176 ods. 2 v spojení s § 71 ods. 1 písm. b) a c) a § 76 ods. 2, 3

a 4 ] a podľa ústavného súdu je z hľadiska dôvodov predĺženia lehoty

väzby u sťažovateľa aj s ohľadom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu ústavne

konformné a akceptovateľné. Uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti

či svojvôle konajúceho súdu, pričom vychádzajúc z nedostatku právomoci nemohol ústavný

súd dôvody tohto uznesenia ďalej dopĺňať či rozvíjať. Na základe uvedeného možno

uzavrieť, že krajský súd v sťažnosťou napadnutom uznesení konal a preskúmal rozhodnutie

okresného súdu v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o sťažnosti a odôvodnenie jeho

rozhodnutia nemožno považovať za zasahujúce do označených práv sťažovateľa.

24. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( alebo

). S ohľadom na už uvedené skutočnosti, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa

v prevyšujúcej časti (okrem časti podľa bodu 11 odôvodnenia tohto uznesenia) odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

25. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní, ústavný

súd nemohol rozhodnúť o ďalších návrhoch sťažovateľa uvedených v petite jeho sťažnosti

(zrušenie uznesenia krajského súdu z 20. októbra 2009, príkaz krajskému súdu na jeho

prepustenie na slobodu, primerané finančné zadosťučinenie a náhrada trov konania).

26. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na ústavnoprávnu kvalifikáciu porušených

práv a slobôd v sťažnosti, ústavný súd považuje za potrebné uviesť:

Článok 17 obsahuje a upravuje základné hmotné, ale aj procesné atribúty

osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu v prípade jej pozbavenia. Preto na konanie

a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ústavné ustanovenie o osobnej

slobode, a nie všeobecné ustanovenie o práve na súdnu ochranu

(m. m. uznesenie sp. zn. z 28. apríla 2004). Obdobne možno vymedziť

aj vzťah práva na urýchlené rozhodovanie o väzbe [čl. 5 ods. 4 dohovoru, implikované

aj v ()] a základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa . Ak ústavný súd zistí porušenie práva

na urýchlené rozhodnutie o väzbe, vysloví porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2

(), práva podľa dohovoru (), prípadne oboch

týchto práv, nie však základného práva podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2010