Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 208/2010
PDF · 253.63 KB
No categories available
I. ÚS 208/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť N. G., P., toho času v Ústave na výkon väzby Bratislava,
zastúpeného advokátkou JUDr. Z. L., N., ktorou namietal porušenie svojich základných
práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 5 ods. 3, 4 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava I a jeho uzneseniami sp. zn. 0 Tp 332/09 z 8. októbra
2009 a sp. zn. 0 Tp 622/09 zo 4. novembra 2009 a uzneseniami Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 3 Tpo 78/09 z 20. októbra 2009 a sp. zn. 4 Tpo 93/09 z 9. novembra
2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť N. G. v celosti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
21. decembra 2009 doručená sťažnosť N. G. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3, 4 a 5 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom Okresného
súdu Bratislava I (ďalej len ,,okresný súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 0 Tp 332/09
z 8. októbra 2009 a sp. zn. 0 Tp 622/09 zo 4. novembra 2009 uzneseniami Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 78/09 z 20. októbra 2009 a sp. zn. 4 Tpo
93/09 z 9. novembra 2009. Z príloh pripojených k sťažnosti a z jej obsahu vyplýva, že
uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 78/09 z 20. októbra 2009 bola zamietnutá sťažnosť
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 332/09 z 8. októbra 2009,
ktorým (i) nebola prijatá peňažná záruka ponúknutá manželkou sťažovateľa a tento bol
ponechaný vo väzbe, a zároveň (ii) boli rozšírené dôvody jeho väzby aj o § 71 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku. Uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 93/09
z 9. novembra 2009 bolo (i) zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 622/09
zo 4. novembra 2009 a lehota trvania väzby bola u sťažovateľa podľa § 76 ods. 2
Trestného poriadku účinného do 31. januára 2009 predĺžená do 10. februára 2010 a (ii)
sťažnosť sťažovateľa ako obvineného bola zamietnutá.
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením Okresného súdu Pezinok
z 13. novembra 2008 v spojení s uznesením krajského súdu zo 4. decembra 2008 bol vzatý
do väzby. Uznesením okresného súdu z 28. apríla 2009 v spojení s uznesením krajského
súdu zo 6. mája 2009 bola jeho väzba predĺžená do 10. novembra 2009 a uznesením
okresného súdu zo 4. novembra 2009 v spojení s uznesením krajského súdu z 9. novembra
2009 bola jeho väzba predĺžená do 10. februára 2010. Skutok, pre ktorý mu bolo vznesené
obvinenie, je právne kvalifikovaný ako zločin krádeže spolupáchateľstvom v štádiu pokusu
podľa § 14 k § 20 k § 212 ods. 1 a ods. 4 písm. d) Trestného zákona v súbehu so zločinom
všeobecného ohrozenia spolupáchateľstvom podľa § 14 k § 20 k § 284 ods. 1 písm. a)
a ods. 2 písm. c) Trestného zákona v súbehu s prečinom poškodzovania a ohrozovania
prevádzky všeobecne prospešného zariadenia spolupáchateľstvom v štádiu pokusu
podľa § 14 k § 20 k § 286 ods. 1 písm. h) Trestného zákona. Z obsahu sťažnosti vyplynuli
štyri podstatné námietky:
(i) Sťažovateľ v prvom rade namieta dĺžku konania na okresnom súde vedeného
pod sp. zn. 0 Tp 332/09 v súvislosti s rozhodovaním o nahradení väzby peňažnou zárukou,
ktorú ponúkla jeho manželka, pričom uvádza:
,,Ako som už uviedol dňa 27.5.2009 som podal žiadosť o nahradenie väzby peňažnou
zárukou, ktorej zloženie ponúkla moja manželka. Okresný súd, a to napriek mojej urgencii
z 20.7.2009, o tejto ponuke záruky rozhodol až 8.10.2009, teda po 4 mesiacoch a 11 dňoch
a krajský súd rozhodol až 20.10.2009 a toto rozhodnutie mi bolo doručené až 12.11.2009.
Celkove takmer 5 mesiacov od podania bolo vo veci právoplatne rozhodnuté. Takéto
konanie je v rozpore s elementárnou zásadou vyslovenou v § 79 ods.3 Tr.por., podľa
ktorého obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom
konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom
a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného
a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Právo na takéto
urýchlené konanie garantuje obvinenému Ústava SR ako aj dohovor.“
(ii) Ďalej sťažovateľ v sťažnosti namieta nedostatok dôvodov uznesení okresného
súdu z 8. októbra 2009 a krajského súdu z 20. októbra 2009, keď uvádza:
,,Obe uznesenia sú dôkazom toho, že súdy sa nevysporiadali so všetkými
skutočnosťami a s mojimi námietkami a rozhodli vo veci jednoznačne arbitrárne bez toho,
aby vec vyhodnotili vo všetkých súvislostiach. Naviac krajský súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že som svoju sťažnosť bližšie nezdôvodnil, čo nie je pravda.
V skutočnosti moja právna zástupkyňa dňa 11.10.2009 vypracovala a následne odoslala
sťažnosť, v ktorej podrobne odôvodnila nesúhlas s napadnutým uznesením súdu prvého
stupňa.“
(iii) Sťažovateľ namieta aj skutočnosť, že okresný súd rozhodoval v konaní vedenom
pod sp. zn. 0 Tp 622/09 o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby aj napriek tomu,
že bol podaný oneskorene, v dôsledku čoho mal byť prepustený na slobodu, pričom vadu
konania pred okresným súdom na podklade jeho sťažnosti neodstránil ani krajský súd.
V tejto súvislosti uviedol:
,,Prokurátor podal návrh na predĺženie väzby 16.10.2009, teda 17 pracovných dní
pred uplynutím lehoty väzby a na základe takto podaného návrhu súd nemal lehotu väzby
predĺžiť. Podľa § 76 ods. 2 Tr. por. v znení platnom do 31.1.2009 predĺžiť lehotu väzby
obvineného možno len vtedy, ak bol návrh prokurátora doručený súdu najmenej 15
pracovných dní pred uplynutím šesťmesačnej lehoty. Podľa § 76 ods. 2 Tr. por v znení
platnom od 1.2.2009 prokurátor je povinný prepustiť obvineného z väzby najneskôr
v posledný deň lehoty ak nepodá najmenej 20 pracovných dní pred jej uplynutím sudcovi
pre prípravné konanie návrh na predĺženie tejto lehoty. Podľa § 567c ods.2 Tr. por.
Ak lehota väzby začala plynúť pred 1. februárom 2009, použijú sa ustanovenia § 76, 78, §
80 ods. 3 a § 81 ods. 4 v znení účinnom do 31. januára 2009. Pôvodne moja lehota väzby
začala plynúť 10.11.2008, odkedy som bol vzatý do väzby. Súd o predĺžení rozhodol
6.5.2009 a moja predĺžená lehota väzby začala plynúť 10.5.2009, teda po 1. februári 2009.
Preto som toho názoru, že v mojom prípade sa má použiť ustanovenie § 76 v znení účinnom
od 1.2.2009, a teda prokurátor nepodal návrh na predĺženie lehoty väzby včas a súd mal
jeho návrh zamietnuť. Opačným rozhodnutím boli porušené moje ústavné práva.“
(iv) Napokon sťažovateľ namieta aj nedostatok dôvodov uznesení okresného súdu
zo 4. novembra 2009 a krajského súdu z 9. novembra 2009, keď uvádza:
,,Ani odôvodnenie týchto rozhodnutí nie je v súlade so zákonom a boli tak porušené
moje ústavné práva. Krajský súd aj v tomto prípade sa vôbec nevysporiadal ani len
s obsahom sťažnosti, ktorú podala moja obhajkyňa. Oba súdy len formálne popísali
predchádzajúce rozhodnutia o väzbe.“
3. V petite sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že jeho
základné práva na ,,súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
a čl. 5 ods.3 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené
uznesením Okresného súdu Bratislava I. 0 Tp 332/09 z 8.10.2009 a uznesením Krajského
súdu v Bratislave 3 Tpo 78/2009 z 20.10.2009 ako aj uznesením Okresného súdu Bratislava
I. 0 Tp 622/09 zo 4.11.2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave 4 Tpo 93/2009
z 9.11.2009“. Ďalej žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu z 20. októbra
2009 a prikázal mu prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu. Žiada priznať aj primerané
finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (3 000 € od okresného súdu a 2 000 € od krajského
súdu) a náhradu trov konania.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody...
má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie
sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 5 ods. 5 dohovoru každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania
v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
6. Keďže sťažnosť neobsahovala všetky zákonné náležitosti, ústavný súd vyzval
právnu zástupkyňu sťažovateľa na jej doplnenie o dôvody, pre ktoré sťažovateľ žiada
priznať primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľ v podaní doručenom ústavnému
súdu 7. mája 2010 uviedol, že žiada, aby ,,... ústavný súd pri stanovení výšky primeraného
finančného zadosťučinenia vzal do úvahy dlhé obdobie nečinnosti okresného súdu, to,
že súdy formálnosťou obsahu svojich rozhodnutí porušili moje ústavné práva a najmä tým,
že o žiadosti o predĺženie väzby rozhodli nezákonne, zavinili ďalšie trvanie mojej väzby
od 10.11.2009 doteraz, teda už 6 mesiacov“.
7. Pred rozhodnutím o predbežnom prerokovaní sťažnosti túto ústavný súd doručil
sťažnosť na vyjadrenie okresnému súdu aj krajskému súdu a požiadal ich o doručenie
príslušných súdnych spisov z prípravného konania.
8. Okresný súd vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 11. mája 2010 uviedol,
že v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 332/09 došlo k objektívnym prieťahom spôsobeným
Krajskou prokuratúrou v Nitre, ktorá súdu nepredložila vyšetrovací spis v primeranej lehote,
bez ktorého sudca pre prípravné konanie nemohol vo veci konať a rozhodnúť. Vyšetrovací
spis bol konajúcemu okresnému súdu doručený 9. septembra 2009, 17. septembra 2009 bol
nariadený termín výsluchu sťažovateľa a 8. októbra 2009 bolo uznesením rozhodnuté.
Vo vzťahu k postupu a uzneseniu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
0 Tp 622/09 uviedol, že väzba sťažovateľa začala plynúť 10. novembra 2008, teda
jednoznačne pred účinnosťou predmetnej novely Trestného poriadku [zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 5/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 5/2009 Z. z.“)]
v dôsledku čoho sudca postupoval v súlade s § 567c ods. 2 Trestného poriadku, keď pri
rozhodovaní použil § 76 ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009.
9. Krajský súd vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 11. mája 2010 konštatoval,
že písomné odôvodnenie sťažnosti obvineného sa v jeho spisoch (sp. zn. 3 Tpo 78/09
a 4 Tpo 93/09) v čase jeho rozhodovania nenachádzalo. Uviedol, že v obidvoch konaniach
konal plynulo a bez prieťahov a z hľadiska aplikácie § 567c ods. 2 Trestného poriadku
odkázal na dôvody svojho uznesenia z 9. novembra 2009.
10. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom
zasadnutí senátu. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že vo vzťahu ku všetkým
námietkam sťažovateľa namietajúcim porušenie označených práv sú tu zákonné dôvody,
ktoré bránia prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie, a preto bola sťažnosť v celom rozsahu
odmietnutá.
III.
K namietanej dĺžke konania na okresnom súde v súvislosti s rozhodovaním
o nahradení väzby peňažnou zárukou
11. V rámci prvej sťažnostnej námietky sťažovateľ namieta, že okresný súd o návrhu
na nahradenie väzby peňažnou zárukou, ktorý mu bol doručený 1. júna 2009, rozhodol
až 8. októbra 2009, a to napriek tomu, že sám urgoval rozhodnutie podaním doručeným
okresnému súdu 21. júla 2009. Sťažnosť podaná na poštovú prepravu 17. decembra 2009 je
v tejto časti podaná oneskorene, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie. Podľa § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri
opatrení alebo inom zásahu (o čo ide v prípade sťažovateľa) počíta odo dňa, keď sa
sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde teda
spája začatie plynutia lehoty na podanie sťažnosti s možnosťou sťažovateľa dozvedieť sa
o opatrení alebo inom zásahu, ktorými malo dôjsť k zásahu do jeho práv, bez toho aby
vyžadoval skutočnú vedomosť sťažovateľa o opatrení alebo inom zásahu. Ako už ústavný
súd opakovane uviedol, sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený právny
prostriedok ochrany ústavnosti (napr. I. ÚS 22/02), pričom rovnako vyslovil, že nedodržanie
zákonnej lehoty na podanie sťažnosti je zákonom ustanoveným dôvodom na jej odmietnutie
ako oneskorene podanej (IV. ÚS 28/02), a zároveň uviedol, že ide o takú lehotu, ktorú
nemožno predĺžiť ani nemožno odpustiť jej zmeškanie (I. ÚS 84/02, IV. ÚS 36/03).
Z obsahu sťažnosti a pripojeného súdneho spisu je zrejmé, že sťažovateľ vedel o tom, že
okresný súd o návrhu na nahradenie väzby peňažnou zárukou nekoná urýchlene
a bezodkladne podstatne skôr ako v lehote dvoch mesiacov pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu. Konanie okresného súdu o tomto návrhu bolo ukončené jeho
uznesením z 8. októbra 2009, pri vyhlásení ktorého bol osobne prítomný sťažovateľ aj jeho
obhajkyňa. Najneskôr týmto dňom začala plynúť lehota na podanie sťažnosti namietajúcej
porušenie práva na urýchlené rozhodnutie o návrhu na nahradenie väzby peňažnou
zárukou. Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 17. decembra 2009, a teda v tejto časti
oneskorene, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie.
K nedostatku dôvodov uznesení okresného súdu z 8. októbra 2009
a krajského súdu z 20. októbra 2009
12. Právo na osobnú slobodu garantované tak ústavou, ako aj dohovorom zaujíma
v hierarchii základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd) popredné
miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý
sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto
miesta odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j.
musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé
opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom
čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98,
I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona
v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako
aj čl. 5 dohovoru. Ústavný súd zdôrazňuje, že väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej
slobody a do práv obvineného. Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu
kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti (m. m. III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale
aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila
nevyhnutnú hranicu. Pre tieto účely patrí všeobecnému súdu skúmať všetky okolnosti
spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho
so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody
a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991). Obvinený
držaný vo väzbe musí mať možnosť v primeraných intervaloch žiadať o súdnu kontrolu
zákonnosti väzby (Bezicheri c. Taliansko z 25. októbra 1989).
13. Z obsahu čl. 17 ústavy možno vyvodiť viaceré práva, ktoré sú súčasťou širšie
koncipovaného práva na osobnú slobodu. Ide o právo byť stíhaný len zo zákonných
dôvodov, čo je v podmienkach trestného zákonodarstva vyjadrené možnosťou vzniesť
obvinenie konkrétnej osobe len vtedy, ak je dostatočne odôvodnený záver, že táto osoba
spáchala trestný čin. Súčasťou práva na osobnú slobodu je právo každého byť stíhaný
zákonným spôsobom, teda pri dodržaní všetkých zákonných záruk trestného procesu.
Rovnako ako samotné stíhanie, tak aj každé pozbavenie osobnej slobody musí mať podľa
ústavy zákonný podklad, inak povedané, len zákon môže ustanoviť dôvody na pozbavenie
osobnej slobody, ako aj spôsob realizácie pozbavenia fyzickej osoby jej osobnej slobody.
Z čl. 5 dohovoru taktiež vyplýva požiadavka na zákonnosť každého pozbavenia slobody,
pričom dohovor v jeho vlastnom obsahu stanovuje aj prípady (dôvody), po naplnení ktorých
je možné (v súlade s konaním ustanoveným zákonom) pozbaviť osobu jej slobody. Ústavný
súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na rozhodovanie
vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred väzobnými
súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej slobody, akým
je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03). Medzi tieto princípy o. i.
patria aj (i) zákonnosť dôvodov na vzatie a držanie obvineného vo väzbe, (ii)
individualizácia rozhodnutia o väzbe sťažovateľa a (iii) právo obvineného vo väzbe žiadať
súd, aby preskúmal zákonnosť jeho väzby a žiadať prepustenie z väzby aj ponúknutím
záruky.
14. Okresný súd uznesením z 8. októbra 2009 rozhodol tak, že neprijal ponúknutú
peňažnú záruku, sťažovateľa ponechal vo väzbe a jej dôvody rozšíril o kolúznu väzbu.
V odôvodnení uznesenia vo vzťahu k neprijatiu peňažnej záruky uviedol: ,,Na základe
výsluchu obvineného a po oboznámení sa s predloženým spisovým materiálom sudca zistil,
že obvinený je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin a nezistil žiadne výnimočné okolnosti
prípadu, ktoré by odôvodňovali v danom prípade v zmysle § 81 ods.1 Tr. por. peňažnú
záruku prijať. Rovnako vzhľadom na závažnosť a charakter trestnej činnosti sa javí
ponúknutá peňažná záruka ako neprimeraná na nahradenie väzby obvineného.“
K rozšíreniu dôvodov väzby po uvedení odôvodnenia návrhu prokurátora (sťažovateľ sa má
vo väzbe stýkať so spoluobvineným a vzájomne sa dohovárať o ich trestnej činnosti
a čo majú vypovedať, čo má vyplývať zo zápisnice o výsluchu svedka) a odkaze na § 71
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku okresný súd uviedol: ,,Z predmetnej výpovede vyplýva,
že u obvineného dochádza ku konaniu, ktoré jednoznačne odôvodňuje obavu, že ovplyvňuje
ďalšieho spoluobvineného a preto sudca rozšíril aj väzobné dôvody.“
15. Vzhľadom na ústavný princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy) nemal ústavný
súd právomoc rozhodovať o ochrane označených práv sťažovateľa uznesením okresného
súdu, pretože o tejto ochrane mal právomoc v rámci riadneho inštančného postupu
rozhodnúť krajský súd konajúci o sťažnosti sťažovateľa proti nemu. Krajský súd po uvedení
dôvodov napadnutého uznesenia a citácii príslušných zákonných ustanovení
v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia z 20. októbra 2009 uviedol: ,,Na základe
ponúknutej peňažnej záruky ako náhrady za väzbu manželkou obvineného aj krajský súd
preskúmal splnenie podmienok na prijatie peňažnej záruky a dospel k zhodnému záveru
so súdom prvého stupňa, že vzhľadom na závažnosť a charakter trestnej činnosti
je ponúknutá peňažná záruka nedostatočná. Aj podľa krajského súdu nie sú splnené
podmienky na jej prijatie najmä pre rozsah a okolnosti, za akých mala byť trestná činnosť
spáchaná. Správne a v súlade so zákonom je aj rozhodnutie o rozšírení dôvodov väzby. Ako
z obsahu spisu vyplýva, zistené skutočnosti počas výkonu väzby odôvodňujú aj obavu
z ovplyvňovania spoluobvineného, s ktorým sa obvinený vzájomne dohováral o ich
spoločnej trestnej činnosti. Tieto skutočnosti boli podložené svedeckou výpoveďou svedka
L. G. aj listom, ktorý je obvinenému adresovaný, o tom ako má vypovedať.“
16. Ústavnému súdu vzhľadom na nedostatok ústavnej a zákonnej právomoci
neprislúcha skúmať danosť väzobných dôvodov u sťažovateľa ani možnosť nahradenia jeho
väzby ponúknutou peňažnou zárukou. Uznesenie krajského súdu preto preskúmal len
z hľadiska rešpektovania zákonných požiadaviek na rozhodnutie súdu o návrhu na
nahradenie väzby peňažnou zárukou, ktoré malo in concreto za následok ďalšie držanie
sťažovateľa vo väzbe. Uznesenie krajského súdu spĺňa zákonné požiadavky na odôvodnenie
uznesenia [§ 176 ods. 2 v spojení s § 71 ods. 1 písm. b) a c) a § 81 ods. 1 Trestného
poriadku] a podľa ústavného súdu je z hľadiska dôvodov neprijatia peňažnej záruky
a rozšírenia dôvodov väzby u sťažovateľa aj s ohľadom na doterajšiu judikatúru ústavného
súdu ústavne konformné a akceptovateľné. Uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky
arbitrárnosti či svojvôle konajúceho súdu, pričom vychádzajúc z nedostatku právomoci
nemohol ústavný súd dôvody tohto uznesenia ďalej dopĺňať či rozvíjať. Na základe
uvedeného možno uzavrieť, že krajský súd v sťažnosťou napadnutom uznesení konal
a preskúmal rozhodnutie okresného súdu v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o sťažnosti
a odôvodnenie jeho rozhodnutia nemožno považovať za zasahujúce do označených práv
sťažovateľa.
17. Námietka sťažovateľa, že krajský súd neprihliadol na dôvody jeho sťažností,
ktoré v písomnej forme formulovala jeho obhajkyňa, je síce pravdivá, avšak v okolnostiach
trestnej veci sťažovateľa nevykazuje ústavnoprávnu relevanciu. Rozhodovanie súdov
vo väzobných veciach má byť nielen zákonné a spravodlivé ale najmä rýchle, čo expressis
verbis vyjadruje nielen ústava (čl. 17 ods. 3 a 4) a dohovor (čl. 5 ods. 3, čl. 5 ods. 4), ale
v rámci základných zásad trestného konania aj zákonná úprava, podľa ktorej orgány činné
v trestnom konaní a súdy sú povinné vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene (§ 2
ods. 6 Trestného poriadku). V prípade predlžovania lehoty väzby je požiadavka na rýchle
konanie súdu zvýraznená aj v ďalších zákonných normách.
18. Z obsahu spisov okresného súdu a krajského súdu v konaní o nahradení väzby
peňažnou zárukou vyplýva, že okresný súd vyhlásil uznesenie 8. októbra 2009, 12. októbra
2009 bol spis spolu s ústne zahlásenou sťažnosťou sťažovateľa predložený na rozhodnutie
krajskému súdu a 20. októbra 2009 tento o sťažnosti rozhodol tak, že ju zamietol.
Sťažovateľ tvrdí, že 15. októbra 2009 podal na poštovú prepravu písomné odôvodnenie
sťažnosti, ktoré adresoval okresnému súdu (v spise okresného súdu predloženom ústavnému
súdu sa však písomné odôvodnenie sťažnosti nenachádza). Z tvrdenia krajského súdu
a z obsahu jeho spisu predloženého ústavnému súdu je zrejmé, že v jeho spise sa písomné
odôvodnenie sťažnosti v čase rozhodnutia nenachádzalo. Ak za týchto okolností krajský súd
nečakal na doručenie písomného odôvodnenia sťažnosti a rozhodol o sťažnosti proti
rozhodnutiu o väzbe urýchlene, nemožno v tomto postupe krajského súdu vidieť znaky
nezákonného (a ani protiústavného) postupu.
19. Požiadavka na rýchlosť konania o väzbe je osobitne zvýraznená v súvislosti
s rozhodovaním o predĺžení lehoty väzby. Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku sudca pre
prípravné konanie rozhodne o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby tak, aby
v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému
súdu najneskôr päť dní pred uplynutím lehoty väzby; nadriadený súd rozhodne do uplynutia
lehoty, ktorá sa má predĺžiť. Uznesením okresného súdu z 28. apríla 2009 v spojení
s uznesením krajského súdu zo 6. mája 2009 bola väzba sťažovateľa predĺžená
do 10. novembra 2009. Prokurátor podal návrh na predĺženie lehoty väzby 16. októbra
2009, okresný súd lehotu väzby predĺžil uznesením zo 4. novembra 2009,
5. novembra 2009 bol spis spolu s ústne zahlásenou sťažnosťou predložený krajskému súdu,
ktorý o sťažnosti rozhodol uznesením z 9. novembra 2009. Sťažovateľ tvrdí, že 5. novembra
2009 podal na poštovú prepravu písomné odôvodnenie sťažnosti, ktoré adresoval
okresnému súdu (v spise okresného súdu predloženom ústavnému súdu sa však písomné
odôvodnenie sťažnosti nenachádza). Z tvrdenia krajského súdu a z obsahu jeho spisu
predloženého ústavnému súdu je zrejmé, že v jeho spise sa písomné odôvodnenie sťažnosti
v čase rozhodnutia nenachádzalo. Ak za týchto okolností krajský súd nečakal (a vzhľadom
na znenie § 76 ods. 3 Trestného poriadku ani nemohol) na doručenie písomného
odôvodnenia sťažnosti a rozhodol o sťažnosti proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty väzby
v rámci lehoty, ktorá sa mala predĺžiť (deň pred jej uplynutím), nemožno v tomto postupe
krajského súdu vidieť znaky nezákonného (a už vôbec nie protiústavného) postupu.
20. Nad rámec potreby ústavný súd dodáva, že sťažovateľ kvalifikovane obhajovaný
advokátom je oprávnený doručiť písomné dôvody svojej sťažnosti priamo sťažnostnému
súdu aj inak ako poštovou prepravou (osobne, faxom, elektronickými prostriedkami) tak,
aby sa sťažnostný súd mohol oboznámiť s dôvodmi sťažnosti pred svojím rozhodnutím
o nej a na tieto v odôvodnení svojho rozhodnutia primerane reagovať.
K námietke sťažovateľa proti oneskorenému podaniu návrhu
na predĺženie lehoty väzby prokurátorom
21. Zákonom č. 5/2009 Z. z., ktorým bol s účinnosťou od 1. februára 2009
novelizovaný Trestný poriadok, bola okrem iného zmenená lehota, v ktorej prokurátor musí
predložiť súdu návrh na predĺženie lehoty väzby (z 15 pracovných dní na 20 pracovných dní
pred uplynutím pôvodnej lehoty). Zároveň však v prechodných ustanoveniach (§ 567c
ods. 2 Trestného poriadku) bolo ustanovené, že ak lehota väzby začala plynúť pred
1. februárom 2009, použije sa ustanovenie § 76 v znení účinnom do 31. januára 2009. Tak
postupovali aj okresný súd a krajský súd, keď konštatovali, že návrh prokurátora bol súdu
predložený v rámci lehoty určenej § 76 ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom do
31. januára 2009. Keďže z obsahu sťažnosti a spisov predložených ústavnému súdu je
nesporné, že lehota väzby u sťažovateľa skutočne začala plynúť 10. novembra 2008 (teda
pred 1. februárom 2009), postup konajúcich väzobných súdov nebol nezákonný ani
neústavný. Interpretácia § 567c ods. 2 Trestného poriadku predkladaná sťažovateľom, podľa
ktorej pre aplikáciu rôznych znení § 76 ods. 2 Trestného poriadku nie je dôležité začatie
plynutia lehoty väzby, ale začatie plynutia predĺženej lehoty väzby, predstavuje jeho vlastný
pohľad na vec, ktorý však väzobné súdy neakceptovali a ktorý aj podľa ústavného súdu
nemá oporu v zákone, a preto je nesprávny.
K nedostatku dôvodov uznesení okresného súdu zo 4. novembra 2009
a krajského súdu z 9. novembra 2009
22. Okresný súd v rozhodnutí o predĺžení lehoty väzby do 10. januára 2010 poukázal
na priebeh väzobného stíhania sťažovateľa, obsah návrhu prokurátora na predĺženie lehoty
väzby, stanovisko sťažovateľa a obhajkyne k návrhu prokurátora a na vlastné odôvodnenie
uznesenia uviedol: ,,... návrh prokurátora je dôvodný, nakoľko súčasťou trestného konania
je aj oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania a taktiež aj prokurátor potrebuje čas
na napísanie obžaloby... Sudca je tohto názoru, že dva mesiace, o ktoré predĺžil lehotu
trvania väzby sú dostatočné na ukončenie vyšetrovania a podanie obžaloby. Pokiaľ ide
o tvrdenie obhajkyne, že vo veci sa dva mesiace nekoná, sudca konštatuje, že toto tvrdenie
nie je pravdivé, pretože dňa 11.9. a 17.9. došlo k výsluchu svedkov... Taktiež sudca
konštatuje, že ide o skupinovú vec, kde sa dôkazy vykonávajú vo vzťahu ku všetkým
obvineným a nie iba vo vzťahu k obvinenému G..“ Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia,
ktorým na podklade sťažnosti prokurátora napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil, sám
predĺžil lehotu trvania väzby u sťažovateľa do 10. februára 2010 a sťažnosť sťažovateľa
(obvineného) zamietol, v podstatnom uviedol: ,,.. súd po preskúmaní spisového materiálu
dospel k záveru, že je potrebné vyhovieť návrhu krajského prokurátora na predĺženie lehoty
väzby obvineného G. v celom rozsahu a to s poukazom na počet obvinených osôb, t.j. 11
osôb v tejto veci a potrebu, aby všetky osoby boli oboznámené s rozsiahlym materiálom
prípravného konania.“ Súčasne krajský súd konštatoval trvanie väzobných dôvodov tak
kolúznej väzby, ako aj preventívnej väzby u sťažovateľa.
23. Vychádzajúc zo záverov uvedených v bodoch 12 až 19 odôvodnenia tohto
uznesenia ústavný súd konštatuje, že uznesenie krajského súdu spĺňa zákonné požiadavky
na odôvodnenie uznesenia [§ 176 ods. 2 v spojení s § 71 ods. 1 písm. b) a c) a § 76 ods. 2, 3
a 4 Trestného poriadku] a podľa ústavného súdu je z hľadiska dôvodov predĺženia lehoty
väzby u sťažovateľa aj s ohľadom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu ústavne
konformné a akceptovateľné. Uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti
či svojvôle konajúceho súdu, pričom vychádzajúc z nedostatku právomoci nemohol ústavný
súd dôvody tohto uznesenia ďalej dopĺňať či rozvíjať. Na základe uvedeného možno
uzavrieť, že krajský súd v sťažnosťou napadnutom uznesení konal a preskúmal rozhodnutie
okresného súdu v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o sťažnosti a odôvodnenie jeho
rozhodnutia nemožno považovať za zasahujúce do označených práv sťažovateľa.
24. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo
IV. ÚS 136/05). S ohľadom na už uvedené skutočnosti, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa
v prevyšujúcej časti (okrem časti podľa bodu 11 odôvodnenia tohto uznesenia) odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
25. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní, ústavný
súd nemohol rozhodnúť o ďalších návrhoch sťažovateľa uvedených v petite jeho sťažnosti
(zrušenie uznesenia krajského súdu z 20. októbra 2009, príkaz krajskému súdu na jeho
prepustenie na slobodu, primerané finančné zadosťučinenie a náhrada trov konania).
26. Nad rámec potreby, avšak reagujúc na ústavnoprávnu kvalifikáciu porušených
práv a slobôd v sťažnosti, ústavný súd považuje za potrebné uviesť:
Článok 17 ústavy obsahuje a upravuje základné hmotné, ale aj procesné atribúty
osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu v prípade jej pozbavenia. Preto na konanie
a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ústavné ustanovenie o osobnej
slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu
(m. m. uznesenie sp. zn. III. ÚS 135/04 z 28. apríla 2004). Obdobne možno vymedziť
aj vzťah práva na urýchlené rozhodovanie o väzbe [čl. 5 ods. 4 dohovoru, implikované
aj v čl. 17 ods. 2 ústavy (II. ÚS 7/00)] a základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ak ústavný súd zistí porušenie práva
na urýchlené rozhodnutie o väzbe, vysloví porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2
ústavy (III. ÚS 291/06), práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (II. ÚS 252/07), prípadne oboch
týchto práv, nie však základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2010