Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 232/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť S. K., P., zastúpeného spoločnosťou B., B., v mene ktorej

koná advokát JUDr. J. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 28. januára 2010 vydaným pod sp. zn.1 M Obdo V 14/2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2010

doručená sťažnosť S. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Obdo V 14/2008 z 28. januára

2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania o určenie

platnosti odstúpenia od zmluvy o prevode obchodného podielu vedeného Krajským súdom

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. , ktorý rozsudkom z

19. januára 2006 žalobu proti sťažovateľovi zamietol. V odvolacom konaní najvyšší súd ako

súd odvolací rozsudkom sp. zn. z 18. októbra 2007 rozsudok

prvostupňového súdu potvrdil. Na základe podnetu žalobcu podal 27. augusta 2008

generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie proti obom uvedeným

rozsudkom. Najvyšší súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní uznesením z 28. januára 2010

vydaným pod sp. zn. 1 M Obdo V 14/2008 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa aj rozsudok

odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že

konanie pred súdom prvého aj druhého stupňa je podľa § 243f ods. 1 písm. b) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd dospel k záveru, že nebol vykonaný dôkaz

slúžiaci k verifikácii skutočnosti právne významnej pre rozhodnutie vo veci, že „z hľadiska

obrany v spore zaťažovala dôkazná povinnosť v zmysle ust. aj

žalovaného“ a že nie je možné akceptovať závery súdov o neunesení dôkazného bremena o

nezaplatení ceny odplaty za prevod obchodného podielu sťažovateľom, keďže „takýto

negatívny dôkaz nevykazuje charakter spôsobilého dôkazného prostriedku“.

Sťažovateľ namieta, že „zrušujúcim rozhodnutím bolo významným spôsobom

porušené právo na spravodlivé súdne konanie sťažovateľa...“ a rozhodnutie dovolacieho

súdu považuje „za porušujúce jeho základné ústavné práva“. Ďalej sťažnosť zdôvodňuje

okrem iného takto: „Nebolo a v občianskom súdnom procese nie je povinnosťou žalovaného

dokazovať skutočnosti, ktoré sú v plnej kompetencii toho účastníka konania, kto tieto

skutočnosti tvrdí a o ktoré opiera svoj žalobný nárok. ... Neunesenie dôkazného bremena je

tak dôvodom na zamietnutie žaloby a nemôže byť vyhodnotené v neprospech žalovaného. ...

Sťažovateľ má za to, že dovolací súd celkom neopodstatnene namieta nesprávne hodnotenie

dôkazov vykonaných v oboch ním napadnutých súdnych konaniach. ...Tým, že dovolací súd

zrušil po procesnej i hmotnoprávnej stránke správne rozhodnutia súdu prvého stupňa i súdu

odvolacieho, došlo tak zo strany dovolacieho súdu k porušeniu práva sťažovateľa na

spravodlivé súdne konanie. ... Rozhodnutím dovolacieho súdu tak došlo nielen k porušeniu

práva na spravodlivé súdne konanie, keď právoplatné a vykonateľné rozhodnutie Krajského

súdu v Trnave bolo bez zákonného dôvodu zrušené, ale súčasne dochádza v dôsledku

rozhodnutia dovolacieho súdu k narušeniu vlastníckych práv sťažovateľa, keď tento nemôže

svoj majetok, ktorý mu bol súdmi riadne priznaný, užívať.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 1 M Obdo V 14/2008 zo dňa 28.01.2010,

porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Slovenskej

republiky č. , ako aj podľa Čl. 36 ods.1 Ústavného ,

ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé súdne

konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý

bol vyhlásený pod č.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28. 01. 2010

právoplatné dňa 08. 03. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd

SR povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa, advokátskej kancelárie B., s. r.

o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo

základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na

konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v

občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v

prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v (III. ÚS

149/04, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie

zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

V danom prípade nejde o konečné rozhodnutie, ktorého dôsledkom by bolo

právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania, pretože dovolací súd iba

zrušil rozhodnutie prvostupňového aj odvolacieho súdu, keďže dospel k záveru, že nemožno

akceptovať závery súdov nižšieho stupňa a právny názor týchto súdov nezodpovedá

zadováženým dôkazom, v dôsledku čoho tak súdy nesprávne zistili skutkový stav z pohľadu

postupu v dôkaznom procese, a tým konanie trpelo vadou podľa ustanovenia § 243f ods. 2

písm. b) .

Ústavný súd poznamenáva, že dôvody uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

1 M Obdo V 14/2008 z 28. januára 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, toto

rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy, konštatuje

predovšetkým nesprávny postup v dôkaznom procese, k čomu dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ).

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na namietané

porušenie základného práva podľa , listiny a porušenie

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd neodmietol sťažovateľovi poskytnutie

súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej, pričom sťažovateľ bude mať možnosť v

ďalšom štádiu konania uplatniť ochranu označených práv aj svoju argumentáciu týkajúcu sa

skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný

prostriedok ochrany tých práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci

sa súdne konanie vrátilo do štádia prvostupňového konania na krajskom súde, ktorý bude v

súlade s názorom dovolacieho súdu vykonávať ďalšie dôkazy na dostatočné zistenie

skutkového stavu. K vykonávaniu dôkazov sa sťažovateľ bude môcť v konaní vyjadriť za

tých istých podmienok, ako druhý účastník konania.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému

porušeniu základného práva sťažovateľa podľa (aj základného práva

podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je daná jeho právomoc na

prerokovanie veci podľa . Vzhľadom na odmietnutie

sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch

uplatnených sťažovateľom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2010