Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 232/2010
PDF · 138.37 KB
No categories available
III. ÚS 232/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť S. K., P., zastúpeného spoločnosťou B., B., v mene ktorej
koná advokát JUDr. J. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 28. januára 2010 vydaným pod sp. zn.1 M Obdo V 14/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2010
doručená sťažnosť S. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Obdo V 14/2008 z 28. januára
2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom konania o určenie
platnosti odstúpenia od zmluvy o prevode obchodného podielu vedeného Krajským súdom
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 22 Cbs/6/2005, ktorý rozsudkom z
19. januára 2006 žalobu proti sťažovateľovi zamietol. V odvolacom konaní najvyšší súd ako
súd odvolací rozsudkom sp. zn. 6 Obo 88/2006 z 18. októbra 2007 rozsudok
prvostupňového súdu potvrdil. Na základe podnetu žalobcu podal 27. augusta 2008
generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie proti obom uvedeným
rozsudkom. Najvyšší súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní uznesením z 28. januára 2010
vydaným pod sp. zn. 1 M Obdo V 14/2008 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa aj rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že
konanie pred súdom prvého aj druhého stupňa je podľa § 243f ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd dospel k záveru, že nebol vykonaný dôkaz
slúžiaci k verifikácii skutočnosti právne významnej pre rozhodnutie vo veci, že „z hľadiska
obrany v spore zaťažovala dôkazná povinnosť v zmysle ust. § 120 ods. 1 OSP aj
žalovaného“ a že nie je možné akceptovať závery súdov o neunesení dôkazného bremena o
nezaplatení ceny odplaty za prevod obchodného podielu sťažovateľom, keďže „takýto
negatívny dôkaz nevykazuje charakter spôsobilého dôkazného prostriedku“.
Sťažovateľ namieta, že „zrušujúcim rozhodnutím bolo významným spôsobom
porušené právo na spravodlivé súdne konanie sťažovateľa...“ a rozhodnutie dovolacieho
súdu považuje „za porušujúce jeho základné ústavné práva“. Ďalej sťažnosť zdôvodňuje
okrem iného takto: „Nebolo a v občianskom súdnom procese nie je povinnosťou žalovaného
dokazovať skutočnosti, ktoré sú v plnej kompetencii toho účastníka konania, kto tieto
skutočnosti tvrdí a o ktoré opiera svoj žalobný nárok. ... Neunesenie dôkazného bremena je
tak dôvodom na zamietnutie žaloby a nemôže byť vyhodnotené v neprospech žalovaného. ...
Sťažovateľ má za to, že dovolací súd celkom neopodstatnene namieta nesprávne hodnotenie
dôkazov vykonaných v oboch ním napadnutých súdnych konaniach. ...Tým, že dovolací súd
zrušil po procesnej i hmotnoprávnej stránke správne rozhodnutia súdu prvého stupňa i súdu
odvolacieho, došlo tak zo strany dovolacieho súdu k porušeniu práva sťažovateľa na
spravodlivé súdne konanie. ... Rozhodnutím dovolacieho súdu tak došlo nielen k porušeniu
práva na spravodlivé súdne konanie, keď právoplatné a vykonateľné rozhodnutie Krajského
súdu v Trnave bolo bez zákonného dôvodu zrušené, ale súčasne dochádza v dôsledku
rozhodnutia dovolacieho súdu k narušeniu vlastníckych práv sťažovateľa, keď tento nemôže
svoj majetok, ktorý mu bol súdmi riadne priznaný, užívať.“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 1 M Obdo V 14/2008 zo dňa 28.01.2010,
porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky č. 460/1992 Zb., ako aj podľa Čl. 36 ods.1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb.,
ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé súdne
konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý
bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Obdo V14/2008 zo dňa 28. 01. 2010
právoplatné dňa 08. 03. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd
SR povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa, advokátskej kancelárie B., s. r.
o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo
základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na
konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v
občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny
prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v
prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS
149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie
zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
V danom prípade nejde o konečné rozhodnutie, ktorého dôsledkom by bolo
právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania, pretože dovolací súd iba
zrušil rozhodnutie prvostupňového aj odvolacieho súdu, keďže dospel k záveru, že nemožno
akceptovať závery súdov nižšieho stupňa a právny názor týchto súdov nezodpovedá
zadováženým dôkazom, v dôsledku čoho tak súdy nesprávne zistili skutkový stav z pohľadu
postupu v dôkaznom procese, a tým konanie trpelo vadou podľa ustanovenia § 243f ods. 2
písm. b) OSP.
Ústavný súd poznamenáva, že dôvody uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
1 M Obdo V 14/2008 z 28. januára 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, toto
rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy, konštatuje
predovšetkým nesprávny postup v dôkaznom procese, k čomu dospel na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 286/08).
Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na namietané
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a porušenie
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd neodmietol sťažovateľovi poskytnutie
súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej, pričom sťažovateľ bude mať možnosť v
ďalšom štádiu konania uplatniť ochranu označených práv aj svoju argumentáciu týkajúcu sa
skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný
prostriedok ochrany tých práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci
sa súdne konanie vrátilo do štádia prvostupňového konania na krajskom súde, ktorý bude v
súlade s názorom dovolacieho súdu vykonávať ďalšie dôkazy na dostatočné zistenie
skutkového stavu. K vykonávaniu dôkazov sa sťažovateľ bude môcť v konaní vyjadriť za
tých istých podmienok, ako druhý účastník konania.
Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému
porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj základného práva
podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je daná jeho právomoc na
prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na odmietnutie
sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch
uplatnených sťažovateľom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júna 2010