Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 267/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júna 2010 predbežne

prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia čl. 1, čl. 2

ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 24 ods. 1, čl. 26, čl. 46

ods. 1 a 4, , , a , ako aj

čl. 8, čl. 9, čl. 10, čl. 13, čl. 14, čl. 17, čl. 18 a čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní vedenom Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky pod

sp. zn. IV/2 Gn 15/10 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2010

doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia čl. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 24

ods. 1, , a 4, , , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 8, čl. 9, čl. 10, čl. 13, čl. 14, čl. 17,

čl. 18 a čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) v konaní vedenom Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej len

„generálna prokuratúra“) pod sp. zn. IV/2 Gn 15/10. Sťažnosť bola odovzdaná orgánom

väzenskej a justičnej stráže, ako aj na poštovú prepravu 14. mája 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je vo výkone trestu. Orgány Zboru väzenskej

a justičnej stráže Slovenskej republiky nariadili „absolútny zákaz“ prístupu väzňov

k informáciám s erotickým a pornografickým obsahom aj pre plnoleté osoby nachádzajúce

sa v postavení odsúdených, resp. obvinených v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody

a v ústavoch na výkon väzby. Podľa názoru sťažovateľa predmetný „absolútny zákaz“

a ustanovenie § 2 ods. 2 písm. h) rozkazu generálneho riaditeľa č. 3/2007 z 25. februára

2007 je v rozpore s princípmi demokratického a právneho štátu, ktorý chráni

nedotknuteľnosť súkromnej sféry občana, rešpektuje slobodu prejavu, myslenia a svedomia.

Tieto základné práva majú absolútny charakter a vzťahujú sa na všetky legálne a voľne

distribuované tlačoviny, ktoré neodporujú žiadnym ustanoveniam . Okrem

toho napadnuté obmedzenie nespĺňa formálne a materiálne podmienky čl. 2 ods. 3, čl. 12

ods. 1 a 2 a , ako aj a dohovoru. Je preto neprimerané,

neodôvodnené a najmä arbitrárne. Ani normatívny text zákona, ale ani dôvodová správa

k zákonu neuvádzajú takú prísnu interpretáciu, aká sa v skutočnosti uplatňuje.

Sťažovateľ sa v už uvedených súvislostiach obrátil s podnetom na generálnu

prokuratúru, ale táto mu nevyhovela. Podal preto opakovaný podnet, ktorý bol prípisom

generálnej prokuratúry č. k. -6 z 15. marca 2010 odložený ako nedôvodný.

Sťažovateľ má dôvodné pochybnosti o právnom názore generálnej prokuratúry a o jej

argumentoch. Tieto nie sú objektívne, presvedčivé a dostatočné, lebo vôbec neprihliadali na

relevantnú judikatúru ústavného súdu, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva. Nemôže sa

stotožniť s názorom, podľa ktorého je správne disciplinárne stíhať a trestať odsúdených

starších ako 18 rokov, že prechovávajú legálne a voľne distribuované tlačoviny s erotickou

alebo pornografickou tematikou, ktoré prirodzeným spôsobom zobrazujú sexuálne vzťahy

alebo akty, najmä medzi mužmi a ženami. Skôr sa zdá, že účelom týchto obmedzení je

sofistikovaným spôsobom narušiť sexuálnu orientáciu heterosexuálne orientovaných osôb,

resp. poškodiť normálne vnímanie sexuality u heterosexuálov vo väzenskom prostredí.

Obmedzenie má síce svoj zmysel, ale iba v prípade, že je v súlade so slobodnou vôľou

jednotlivca, pretože inak ide len o puritánske, farizejské a násilné vnucovanie mravnostných

zásad v príkrom rozpore s namietanými právami a slobodami. Sťažovateľ namieta aj postup

generálnej prokuratúry, pretože podľa jeho názoru opakovaný podnet mal byť vybavený

samotným generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“), ktorý je nadriadeným vybavujúceho prokurátora.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru s tým, aby sa generálnej prokuratúre zakázalo

pokračovať v porušovaní uvedených ustanovení, prikázalo sa jej vo veci konať a obnoviť

stav pred porušením práv a aby upovedomenie generálnej prokuratúry z 15. marca 2010

bolo zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Ďalej požaduje priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia vo výške 1 000 € a úhradu trov právneho zastúpenia. Domáha sa

tiež, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu v konaní.

Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. -6 z 15. marca 2010 vyplýva, že

na základe opakovaného podnetu sťažovateľa z 11. januára 2010 bolo preskúmané

vybavenie pôvodného podnetu sťažovateľa listom generálnej prokuratúry sp. zn.

IV/2 Gn 65/09 z 10. novembra 2009. Po opätovnom preskúmaní spisového materiálu,

písomného stanoviska Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže

Slovenskej republiky a po preskúmaní napádaných rozkazov (rozkaz č. 3 o prijímaní

a odosielaní balíkov vo výkone väzby a výkone trestu odňatia slobody z 25. februára 2007

a rozkaz č. 4 o postavení a činnosti knižníc v Zbore väzenskej a justičnej stráže Slovenskej

republiky z 29. januára 2009) neboli zistené žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali

prijatie opatrení vedúcich ku zmene stanoviska a záverov oznámených už listom generálnej

prokuratúry č. k. -6 z 10. novembra 2009. Preto bol opakovaný podnet bez

vykonania ďalších opatrení odložený. Prípis je podpísaný riaditeľom trestného odboru

generálnej prokuratúry. Podľa poštovej pečiatky na priloženej obálke bol prípis odovzdaný

na poštovú prepravu 9. apríla 2010.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Sťažovateľ namieta predovšetkým vecnú nesprávnosť stanoviska generálnej

prokuratúry, keďže táto si neosvojila právne závery sťažovateľa a nepostupovala v ich

zmysle.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že generálna prokuratúra má na predmetnú

problematiku odlišný právny názor ako sťažovateľ, nemôže zakladať porušenie označených

článkov a dohovoru. Bolo vecou uváženia generálnej prokuratúry, či podnetu

sťažovateľa vyhovie, alebo nie. Preto negatívne stanovisko nemožno považovať ani za

arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.

Neobstojí ani ďalšia námietka sťažovateľa, podľa ktorej opakovaný podnet mal byť

vybavený osobne generálnym prokurátorom, keďže jeho treba považovať za zákonného

nadriadeného prokurátora generálnej prokuratúry, ktorý pôvodný podnet sťažovateľa

vybavoval. Z organizačného usporiadania generálnej prokuratúry možno vyvodiť, že za

nadriadeného prokurátorovi treba považovať riaditeľa príslušného odboru generálnej

prokuratúry. V danom prípade opakovaný podnet podpísal riaditeľ trestného odboru

generálnej prokuratúry.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010