Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 310/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2010 predbežne

prerokoval sťažnosť R. R., P., zastúpeného advokátom JUDr. D. D., P., vo veci

namietaného porušenia a 3 v konaniach vedených

Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. a Generálnou prokuratúrou Slovenskej

republiky pod sp. zn. VI/1 Pz 775/09 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2010

doručená sťažnosť R. R., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46

ods. 1 a 3 (ďalej len „“) v konaniach vedených

Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. a Generálnou

prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) pod sp. zn.

VI/1 Pz 775/09. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 15. júna 2010.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca

uplatňoval proti Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej len „žalovaná“) nárok na náhradu škody vo výške 238 000 Sk s prísl.

z dôvodu zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Išlo o to,

že proti sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa zo 17. októbra 2003 začaté trestné

stíhanie pre trestný čin výtržníctva podľa . V súvislosti

s týmto trestným stíhaním poveril sťažovateľ svojou obhajobou advokáta, s ktorým

14. januára 2004 uzavrel zmluvu o poskytovaní právnych služieb, pričom v zmysle zmluvy

zaplatil obhajcovi odmenu za obhajobu vo výške 238 000 Sk vrátane dane z pridanej

hodnoty. Trestné stíhanie sa skončilo s tým, že sťažovateľ bol spod obžaloby v plnom

rozsahu oslobodený. Vzhľadom na výsledok trestného konania bolo treba uznesenie

o vznesení obvinenia považovať za nezákonné rozhodnutie, a preto sťažovateľovi vznikol

nárok na náhradu škody voči žalovanej spočívajúci vo vynaložených trovách obhajoby.

Rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. -79

z 2. apríla 2008 bola žalovaná zaviazaná zaplatiť sťažovateľovi sumu 119 000 Sk s úrokom

z omeškania, pričom v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Podľa názoru okresného

súdu zmluvná odmena obhajcu bola neprimerane vysoká s tým, že za primeranú odmenu

bolo treba považovať sumu 100 000 Sk s daňou z pridanej hodnoty. Na základe odvolania

sťažovateľa a žalovanej rozsudkom krajského súdu č. k. -118 z 10. marca

2009 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil

s odôvodnením rozsudku okresného súdu, v ktorom nezistil žiadne pochybenie. Podľa

dátumovej pečiatky bol rozsudok krajského súdu doručený 22. mája 2009. Podnet

sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania bol prípisom generálnej prokuratúry č. k.

VI/1 Pz 775/09-8 zo 6. mája 2010 odložený ako nedôvodný. Podľa názoru generálnej

prokuratúry nie je možné stotožniť sa s právnym záverom sťažovateľa, podľa ktorého

všeobecné súdy neboli oprávnené posudzovať primeranosť zmluvnej odmeny dohodnutej

medzi sťažovateľom a jeho obhajcom. Zníženie výšky náhrady škody, na zaplatenie ktorej

všeobecné súdy žalovanú zaviazali, umožňuje ustanovenie ,

podľa ktorého z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd náhradu škody primerane zníži.

Vezme pritom zreteľ najmä na to, ako ku škode došlo, ako aj na osobné aj majetkové

pomery fyzickej osoby, ktorá ju spôsobila; prihliadne pritom aj na pomery fyzickej osoby,

ktorá bola poškodená. Zníženie nemožno vykonať, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne.

Prípis generálnej prokuratúry bol podľa dátumovej pečiatky doručený 21. mája 2010.

Na základe uvedených podstatných skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. -118 porušil

právo R. R. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v a 3 Slovenskej

republiky.

2. Generálna prokuratúra SR svojím stanoviskom sp. zn. VI/1 Pz 775/09-8 zo dňa

06. 05. 2010 porušila právo R. R. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1

a 3 .

3. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. -118 zo dňa 10. 03. 2009

sa zrušuje v celom rozsahu a v rozsahu zrušenia sa vec vracia na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Žiline je povinný spoločne a nerozdielne s Generálnou prokuratúrou

SR zaplatiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 573,21

EUR do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn.

považuje ústavný súd za oneskorene podanú.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Rozsudok krajského súdu č. k. -118 z 10. marca 2009 bol doručený

ešte 22. mája 2009, a preto sťažnosť ústavnému súdu, ktorá bola odovzdaná na poštovú

prepravu až 15. júna 2010, treba považovať za oneskorene podanú, a to dávno po uplynutí

zákonnej dvojmesačnej lehoty. V danom prípade sa sťažovateľ mohol priamo v tejto lehote

obrátiť na ústavný súd, pretože mimoriadne dovolanie, resp. podnet na jeho podanie

nemožno považovať za opravný prostriedok, ktorý by zákon sťažovateľovi účinne

poskytoval na ochranu jeho základných práv alebo slobôd (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde). Na rozdiel od dovolania, ktoré má neúspešný účastník konania priamo k dispozícii

(môže ho sám podať), na podanie mimoriadneho dovolania je oprávnený iba generálny

prokurátor Slovenskej republiky. Nejde teda o opravný prostriedok, ktorý by bol účinne

poskytnutý účastníkovi konania.

Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu

vedenému generálnou prokuratúrou pod sp. zn. VI/1 Pz 775/09. Túto časť sťažnosti treba

považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Sťažovateľ namieta vecnú nesprávnosť stanoviska generálnej prokuratúry, keďže táto

si neosvojila jeho právne závery a nepostupovala v ich zmysle.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že generálna prokuratúra má na predmetnú

problematiku odlišný právny názor ako sťažovateľ, nemôže zakladať porušenie označeného

článku . Bolo vecou uváženia generálnej prokuratúry, či podnetu sťažovateľa

vyhovie, alebo nie. Preto negatívne stanovisko nemožno považovať ani za arbitrárne, ale ani

za zjavne neodôvodnené ().

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2010