Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 217/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. I. H. a MUDr. E. H., obaja bytom Ž., zastúpených

advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa , základného práva na ochranu

majetku podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. januára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. I. H. a MUDr. E. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája

2010 doručená sťažnosť MUDr. I. H. a MUDr. E. H. (ďalej len „sťažovatelia“), v ktorej

namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu majetku podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné

užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 29. januára 2010.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia „boli účastníkmi... súdneho sporu

vedeného na Okresnom súde Žilina pod. sp. zn. v procesnom postavení

žalovaných.

Žalobkyňa podala na OS Žilina... žalobu o náhradu škody z dopravnej nehody,

v ktorej žiadala zaviazať sťažovateľov k povinnosti zaplatiť jej solidárne 500.000,- Sk...

Na pojednávaní dňa 10. 03. 2009 žalobkyňa zobrala žalobu v časti o 363.501,- Sk

späť a v tejto časti súd konanie zastavil.

Dňa 17. 03. 2009 súd prvého stupňa vyhlásil rozsudok, ktorým zaviazal sťažovateľov

k povinnosti zaplatiť žalobkyni 109.200,- Sk a vo zvyšku žalobu zamietol. Vedľajší účastník

A., a. s. tento rozsudok akceptoval a preto proti rozsudku nebolo podané odvolanie

a poisťovňa škodu žalobkyni zaplatila...

Súd prvého stupňa nepriznal účastníkom náhradu trov konania.

Na odvolanie sťažovateľov Krajský súd... uznesením č. k. -197

z 31. 07. 2009 zrušil... odvolaním napadnuté rozhodnutie a vrátil vec súdu prvého stupňa na

ďalšie konanie. Okresný súd Žilina uznesením č. k. -203 z 09. 10. 2009

nepriznal sťažovateľom náhradu trov konania. Odporca uznesením č. k. -213

z 29. 01. 2010 na odvolanie sťažovateľov potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa z 09. 10.

2009.“.

3. Sťažovatelia uviedli, že:

„Žalobkyňa podala žalobu na náhradu ďalšej škody bez toho, aby oznámila svoje

ďalšie nároky sťažovateľom, alebo poisťovni, bez toho aby sťažovateľom predložila

podklady pre uplatnený nárok na náhradu ďalšej škody a takto sťažovateľom nedala

možnosť vec vybaviť mimosúdnou cestou“ a keďže „žalovaná suma 500.000,- Sk nie je

v žalobe žiadnym spôsobom odôvodnená“, preto sťažovatelia a rovnako vedľajší účastník

„uplatnený nárok neuznali“. V ďalšom uviedli, že „nezavinili spor, nezavinili čiastočné

späťvzatie návrhu a preto skutočnosť, že využili svoje ústavné právo ku kvalifikovanej

obrane a obhajobe svojich práv, nemôže byť v žiadnom prípade na ich ujmu tým, že sa zníži

ich majetok zaplatením nákladov na právne zastúpenie.

Zníženie majetku sťažovateľov nie je zanedbateľné, pretože fakturovaná suma za

úkony právnej služby dosiahla sumu 4.495,41,- EUR.“

4. Podľa názoru sťažovateľov sa:

„... v posudzovanom prípade odporcom (t. j. krajským súdom, pozn.) učinené právne

závery do takej miery odchyľujú od ústavne súladného výkladu a aplikácii zákonných

ustanovení, že nimi došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu... podľa čl. 46 ods. 1

... a práva na spravodlivý súdny proces podľa Dohovoru... a vo svojich

dôsledkoch základného práva vlastniť majetok podľa a 4 ... a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru... Odporca ale i súd prvého stupňa sa síce

odvolávajú na pri rozhodnutí o nepriznaní trov konania sťažovateľom,

ale ani v jednom rozhodnutí sa nevysporiadali s obligatórnou podmienkou postupu podľa

, ktorá je špecifikovaná v druhej vete tohto zákonného ustanovenia.

Tento fakt len potvrdzuje arbitrárnosť, svojvoľnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia

odporcu...

V sporných veciach sa rozhodnutie o trovách konania celkom pravidelne odvíja od úspechu

účastníka v konaní. Aplikácia ust. zdôrazňuje len výnimočný postup

súdu, ktorým neprizná trovy konania. Táto výnimočnosť je založená na dôvodoch hodných

osobitného zreteľa. V prejednávanej veci nie sú dané žiadne dôvody hodné osobitného

zreteľa... Neúplným návrhom... sama zavinila, že sťažovatelia a ani vedľajší účastník, ktorý

v konečnom dôsledku podľa zákona by plnil za sťažovateľov, nemohli objektívne posúdiť

oprávnenosť uplatneného nároku a hlavne jeho výšku... Strohé odôvodnenie rozhodnutia

odporcu z 29. 01. 2010 potvrdzuje arbitrárnosť a neudržateľnosť právneho záveru

odporcu... Odporca dokonca v rozpore s obsahom rozhodnutia súdu prvého Stupňa, ktorý

postupoval podľa tvrdí v napadnutom rozhodnutí, že... prvostupňový

súd postupoval správne, keď... neaplikoval pri rozhodnutí ustanovenie , ale

ust. a v spojení s ust. O. s. p ... právny záver odporcu je

svojvoľný, pretože potvrdzuje niečo čo ani súd prvého stupňa netvrdil.“.

5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1/ Základné práva sťažovateľov... na súdnu ochranu podľa ...

a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a základné práva vlastniť

majetok a na ochranu majetku podľa ... a na pokojné užívanie majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru... uznesením Krajského súdu... č. k.

-213 z 29. 01. 2010 porušené bolo.

2/ Uznesenie Krajského súdu... č. k. -213 z 29. 01. 2010 zrušuje a vec

mu vracia na ďalšie konanie.“

Žiadali tiež priznanie finančného zadosťučinenia každému z nich „vo výške 1.500,-

EUR“ a náhradu trov konania.

II.

6. Sťažovatelia k sťažnosti pripojili písomnosti, z ktorých vzhľadom na predmet

sťažnosti (t. j. tvrdenému porušeniu označených základných práv zaručených , práv

zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom predmetným rozhodnutím krajského

súdu) považuje ústavný súd za relevantné postupne oboznámiť rozhodnutia vo veci

konajúcich súdov.

7. Rozsudok okresného súdu č. k. -187 zo 17. marca 2009, ktorým

bolo uložené sťažovateľom zaplatiť navrhovateľke sumu 3 624,80 € z titulu náhrady škody

– sťaženia spoločenského uplatnenia a návrh vo zvyšku o zaplatenie sumy 906,15 € bol

zamietnutý. Súd účastníkom konania náhradu trov nepriznal. Vzhľadom na argumentáciu

sťažovateľov (bod 3) považuje ústavný súd za dôvodné z odôvodnenia rozsudku citovať

vyjadrenia (zásadné stanoviská) sťažovateľov a vedľajšieho účastníka na strane odporcov

(A., a. s.):

a) Sťažovatelia „Vyjadrili úprimnú ľútosť na zranením navrhovateľky. Odporcovia si

svoje povinnosti splnili a všetky nároky určené na základe nezávislých znalcov boli

vyplatené. Uplatnený nárok je prehnaný, pôvodne vyčíslený nárok na SSU (sťaženie

spoločenského uplatnenia, pozn.) jej už bol vyplatený. Neexistujú okolnosti hodné

mimoriadneho zreteľa na zvýšenie náhrady a dôkazné bremeno je na strane navrhovateľky,

aby konkrétnymi dôkazmi preukázala všetky tvrdené okolnosti jej spôsobu života v dôsledku

nehody...“. Vedľajší účastník na strane odporcov „Za absurdný považuje nárok

navrhovateľky na 10 násobné zvýšenie sumy, ktorá ešte má byť len ustálená znaleckým

posudkom. Nieje zrejmé, na základe čoho dospela k takémuto zvýšeniu a nie je možné

nahrádzať lekárske hodnotenie laickým úsudkom.

Podľa Vyhlášky [č. o odškodňovaní bolesti a sťaženia

spoločenského uplatnenia (ďalej len „“), pozn.] možno v celkom

výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa primerane zvýšiť odškodnenie aj nad

ustanovené najvyššie výmery. Závisí to od stupňa a rozsahu obmedzenia alebo straty

predpokladov pre uplatnenie poškodeného v živote a spoločnosti. Tento stupeň a rozsah

musí podstatne prevyšovať stupeň, rozsah a intenzitu predpokladanú v § 6 ods. 2.

Rozhodujúce je pritom porovnanie stavu pred úrazom a treba posúdiť celkové okolnosti

prípadu ako celkom výnimočné... Navrhovateľka neuvádza osobitosti podľa § 7 ods. 3

Vyhlášky. Nárok je neopodstatnený a nepreukázaný... Vedľajší účastník akceptoval

predložené 2 lekárske posudky, pokiaľ ide o základné bodové hodnotenie. Pokiaľ však ide

o zvýšenie nároku, je to na rozhodnutí súdu.“. Odporcovia „uviedli, že si splnili všetky

povinnosti vyplývajúce z prevádzky motorového vozidla, neodkladne ohlásili dopravnú

nehodu a takisto všetky nároky postúpili poisťovni, ktoré jej aj boli vyplatené. Žiadali návrh

zamietnuť, nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia neakceptovali. Navrhovateľka

zbytočne vyvolala spor, keď sa ani nepokúšala uplatniť si nároky tak, ako ostatné nároky...

Uplatnili si aj trovy konania...“.

b) Ústavný súd považuje taktiež za dôvodné (vzájomná súvislosť medzi rozhodnutím

vo veci samej a rozhodnutím o trovách konania) oboznámiť, z akého skutkového a právneho

stavu pri tvorbe svojich záverov okresný súd vychádzal. Okresný súd citoval ustanovenia

§ 420 ods. 1, § 427 ods. 1, § 428, § 429, § 438 ods. 1 a 2, § 444, § 450 Občianskeho

zákonníka ( v znení neskorších predpisov), , až 3,

ods. 2, a , až 3 vyhlášky č. a Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Okresný súd vykonal dokazovanie (listinné dôkazy,

znalecké posudky, výsluch svedkov, prednesy účastníkov) a v rámci odôvodnenia svojho

rozhodnutia uviedol:

„... Súd priznal navrhovateľke uplatnený nárok vo výške dvojnásobku základného

bodového ohodnotenia lekárskymi posudkami... Základ nárok bol daný a účastníkmi

nespochybňovaný. Odporkyňa 1) riadila v čase úrazu motorové vozidlo, ktorého

prevádzkovateľom bol odporca 2). Dňa 5. 8. 1999 došlo k dopravnej nehode, keď po náraze

motorovým vozidlom došlo u navrhovateľky k úrazu. Vec bola prejednávaná policajnými

orgánmi a uzavretá v priestupkovom konaní, keď odporkyňa svoju vinu priznala.

Na jej strane teda existovala všeobecná zodpovednosť pri porušení povinnosti (pri

riadení motorového vozidla), na strane odporcu 2) objektívna zodpovednosť ako

prevádzkovateľa motorového vozidla. Odporcovia nepreukázali žiadnu skutočnosť, či

okolnosť, ktorá by ich v zmysle zbavovala zodpovednosti... Sťaženie

spoločenského uplatnenia sa odškodňuje jednorázovo a v čase úrazu podľa citovanej

vyhlášky... Základné bodové hodnotenie 2 lekárskymi posudkami považoval súd za nesporné

medzi účastníkmi. Odporcovia síce v jednom prednese spochybňovali, že sa lekári

nezaoberali súvislosťami s predchádzajúcim zdravotným stavom. Lekári však bodovo

ohodnotili jednotlivé zmeny a uviedli, že ide o zmeny súvisiace s úrazom pri dopravnej

nehode. Odporcovia v konečnom dôsledku nenavrhli znalecké dokazovanie, ktoré by mohlo

pochybnosti odstrániť. Súd takúto odbornú otázku nemôže a nevie posúdiť sám a nemal

dôvod pri absencii iných procesných návrhov pochybovať o dôveryhodnosti lekárskych

posudkov... Obidve strany sporu pracujú v zdravotníctve, posudky boli zabezpečené

v priebehu súdneho konania a pre potreby súdneho konania. Nepochybne si, lekári túto

skutočnosť uvedomovali... Lekári posudzujúci bodové hodnotenie posudzovali

bezprostredné zmeny súvisiace s dopravnou nehodou a nehodnotili zmeny v širšom

rozsahu... Súd napokon bral do úvahy pri posudzovaní nároku len zmeny súvisiace

s bodovým hodnotením a aj nárok priznal len s prihliadnutím na úraz. Navrhovateľka

odôvodňovala a uvádzala aj iné problémy súvisiace so zhoršeným zdravotným stavom

(miasténia, psychické poruchy a pod.), ktoré však neboli v konečnom dôsledku predmetom

posudzovania nároku a tohto konania... Pri skutkovom odôvodňovaní však zotrvala aj na

tých problémoch, ktoré uvádzala v súvislosti s miasténiou.

Súd považoval preto nárok vo výške základného hodnotenia za zrejmý a v konečnom

dôsledku aj za nesporný. Akceptoval aj zvýšenie podľa § 6 ods. 2 vyhlášky na dvojnásobok

a to s ohľadom na vek, v ktorom úraz navrhovateľka utrpela a tomu zodpovedajúce zníženie

uplatnenia, ktoré podľa svojich predpokladov navrhovateľka mala... Súd akceptoval aj

zvýšenie podľa § 7 ods. 3 vyhlášky. Dôvodom hodným osobitného zreteľa bola skutočnosť,

že navrhovateľka a jej záujmy neboli bežné, či priemerné. Jej aktivita a záujmy presahovala

rámec bežných povinností a spoločenského a obdobného vyžitia. V domácnosti sa venovala

domácim prácam, z ktorých mala prospech ona (vyžitie), ale aj je rodina a známi

(štrikovanie, háčkovanie, šitie a pod.). Tancu sa venovala v minulosti takmer profesionálne,

pokiaľ ide o odbornú úroveň a mohla sa venovať aj mladým ľuďom, čo v súčasnosti

objektívne nie je možné. Spoločenský a športový záber mala veľmi široký (lyžovanie,

turistika, plávanie, bicyklovanie, tanec pod.) a zahrnula do toho aj celú svoju rodinu,

spriatelenú rodinu a svedkyňu S., ktorá považuje navrhovateľku ako za svoju dcéru. O to

všetko navrhovateľka prišla, pričom súd akceptoval jej dôvody, pokiaľ ide o pohyblivosť,

problémy s videním... Navrhovateľka prišla aj o možnosť plnohodnotne sa postarať na čas

staroby a choroby o svoju vlastnú matku a svedkyňu S. Naopak ona od nich potrebuje

pomoc.

Súd priznal zvýšenie základného hodnotenia vo výške 4 - násobku. Celkové problémy

navrhovateľky súvisiace aj s tvrdenou miastenéniou súd nemohol brať do úvahy, ale mohol

vychádzať len z bodového hodnotenia.

Preto súd vo zvyšku návrh zamietol.“

c) V odôvodnení rozhodnutia o trovách konania okresný súd uviedol:

„O trovách konania súd rozhodol na základe toho, že navrhovateľka pôvodne

uplatňovala svoj nárok vo výške 500.000,- Sk, rozhodujúce posudky dodala v súdnom

konaní až v priebehu konania (nie spolu s návrhom), resp. až po vyzve súdu. Na druhej

strane odporcovia boli v konaní v časti úspešní, ale v podstate nárok neuznávali vôbec.“

8. Krajský súd uznesením č. k. -197 z 31. júla 2009 na odvolanie

sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu (bol 7) vo výroku o náhrade trov konania

rozhodol tak, že v tejto časti prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol:

„... Z odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu... nie je zrejmé, na

základe akého zákonného ustanovenia a určenia úspechu účastníkov v konaní dospel súd

k výroku, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Zároveň z rozhodnutia súdu nie je

možné vyvodiť ako súd zohľadnil úkon späťvzatia urobený navrhovateľkou pri rozhodovaní

o náhrade trov konania... Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia rozsudku okresného súdu,

možno konštatovať, že toto rozhodnutie je nepreskúmateľné. Z rozhodnutia súdu nie je

dostatočne zrejmé, z čoho teda súd vyvodil, že účastníkom náhradu trov konania

nepriznáva...“

9. Uznesením č. k. -203 z 9. októbra 2009 okresný súd sťažovateľom

náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol stanoviská

a návrhy účastníkov:

„... Navrhovateľka súhlasila s pôvodným rozhodnutím o trovách konania s tým, že je

nesporné, že ťažké poškodenie zdravia spôsobila odporkyňa 1), na súd sa museli obrátiť

s poukazom na vyhlášky č. . pretože uplatňované zvýšenie sťaženia

spoločenského uplatnenia nad základný rámec môže priznať len súd. Okrem toho poukázala

na to, že je invalidnou dôchodkyňou s vyživovacou povinnosťou na jedno dieťa

s predpokladom zhoršovania zdravotného stavu. Problémy súvisia s úrazom

a navrhovateľka je občanom s ťažkým zdravotným postihnutím... Odporcovia žiadali

priznať náhradu trov konania s tým, že spor bol zbytočný, navrhovateľka sa mala obrátiť na

odporcov, ktorí by nárok postúpili poisťovni. Navrhovateľka zobrala návrh späť v časti

rovnajúcej sa takmer 80% pôvodného nároku. V tej časti zavinila zastavenie konania

navrhovateľka ( ) a vo zvyšku je potrebné rozhodnúť podľa .“

Po citovaní aplikovaných právnych noriem (§ 142 ods. 2 a 3, § 143, § 146 ods. 2 prvá veta,

okresný súd okrem iného uviedol:

„Súd... náhradu trov konania nepriznal podľa .

Dôvody hodné osobitného zreteľa súd videl v nasledovných skutočnostiach:

Odporcovia (jeden objektívne a druhý subjektívne) zodpovedajú za škodu, ktorá

vznikla navrhovateľke. Išlo o náhodnú a poľutovaniahodnú udalosť, ale odporcovia svoju

zodpovednosť pri vyšetrovaní nehody a pri odškodnení ani nepopierali.

Navrhovateľka si nárok musela uplatniť na súde vzhľadom na rozsah poškodenia,

ktorý mohol priznať jedine súd.

Navrhovateľka bola presvedčená, že v dôsledku úrazu jej boli spôsobené aj ďalšie

zmeny na zdravotnom stave (alebo sa jej zhoršili). Lekársky posudok o tom nepredložila

a v konečnom dôsledku nenavrhovala ani znalecké dokazovanie. Je zrejmé, že dokazovanie

v tomto smere by bolo náročné... Ak navrhovateľka v tomto smere si prestala uplatňovať

nárok, tak ju nemožno za to sankcionovať náhradou trov konania odporcom, ktorý inak za

škodu sú zodpovední a boli k náhrade škody menšieho rozsahu aj zaviazaní. Ak by

aj v znaleckom dokazovaní, sa nároky navrhovateľky nepotvrdili alebo nie v celom rozsahu

(v ktorom návrh zobrala späť), išlo by o prípad . Teda o prípad, keď

rozhodnutie by záviselo od znaleckého dokazovania a náhrada by odporcom nepatrila.

Dôležité pre rozhodnutie je aj to, že odporcovia napriek zodpovednosti za škodu,

s návrhom na odškodnenie do posledného pojednávania nesúhlasili. Zodpovednosť

akceptovali, navrhovateľku prostredníctvom poisťovne odškodnili na bolestnom a inej

škode. No napriek tomu nesúhlasili s nárokom na odškodnenie sťaženia spoločenského

uplatnenia. Nie je zrejmé, z akého dôvodu nárok navrhovateľky neakceptovali (napriek

objektívnym poruchám a lekárskym nálezom), je to však jeden z dôvodov rozhodnutia

o trovách.

Dôležité je aj to, že navrhovateľka nemôže byť sankcionovaná za to, že pri

uplatňovanej výške sťaženia spoločenského uplatnenia neodhadne výšku škody, ktorá jej je

napokon priznaná. Ide o špecifické odškodnenie vo sfére nemajetkovej ujmy, ktorá závisí od

posúdenia lekárov, znalcov a súdu a priznať ju vo zvýšenej miere môže len súd. Je

síce pravdou, že pôvodná výška súvisela aj a najmä s inými zmenami zdravotného stavu

(imunita, miasténia), ale na podstate záveru súdu to nič nemení.

Napokon aj situácia a postavenie navrhovateľky je veľmi zložitá - zo zdravotných,

sociálnych a ekonomických dôvodov. Ak aj najzávažnejšie poruchy nesúvisia s úrazom (tie

ktoré súvisia s úrazom, sťažujú naviac navrhovateľke život), navrhovateľka je objektívne

v zložitej životnej situácii. Priznať jej v tejto situácii odškodnenie, ktoré by si nikdy

neuplatňovala, nebyť nehody spôsobenej odporkyňou, a súčasne ju zaviazať k trovám

konania, by nebolo primerané. Pritom uplatnene trovy sú vyššie, než priznaný nárok. Bola

by tým narušená proporcionalita medzi účastníkmi z hľadiska toho, čo bolo príčinou vzniku

škody a toho, ako ju bolo možné odškodniť.“

10. Krajský súd na odvolanie sťažovateľov proti prvostupňovému uzneseniu (bod 9)

rozhodol uznesením sp. zn. z 29. januára 2010 tak, že uznesenie okresného

súdu potvrdil a navrhovateľke trovy odvolacieho konania nepriznal.

III.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

13. Predmetom sťažnosti sťažovateľov je namietané porušenie označených práv

zaručených , dohovorom a dodatkovým protokolom postupom krajského súdu a jeho

uznesením sp. zn. z 29. januára 2010.

III.A K namietanému porušeniu a dohovoru

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým

a nestranným súdom...

15. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovatelia vidia porušenie svojho základného

práva zaručeného (resp. práva podľa dohovoru) v spôsobe

výkladu a následnej aplikácii ustanovení v sťažnosťou napadnutom uznesení uvedených

všeobecne záväzných predpisov, najmä však (pozri bod 4).

16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

17. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím krajského

súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľov

uznesením sp. zn. z 29. januára 2010 sú zlučiteľné s označeným článkom

(resp. dohovoru).

18. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu

(a s obsahom mu predchádzajúceho uznesenia okresného súdu) dospel k záveru, že krajský

súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne,

primerane odôvodnil. V úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd oboznámil

prvostupňové rozhodnutie a právne normy, ktoré okresný súd pri rozhodovaní aplikoval.

Potom uviedol odvolacie námietky sťažovateľov: „Proti uzneseniu okresného súdu

v zákonne i lehote... podali odvolanie odporcovia... Uviedli, že výrok napadnutého

rozhodnutia považujú za nezákonný a nestotožňujú sa ani s dôvodmi, ktorými súd prvého

stupňa svoj výrok odôvodnil. Mali za to, že ak k späťvzatiu návrhu navrhovateľkou nedošlo

v dôsledku správania odporcov, bolo na mieste rozhodnúť o trovách odporcov podľa § 146

ods. 2 prvej vety a navrhovateľku zaviazať na náhradu trov konania odporcom.

Aplikácia ust. zdôrazňuje len výnimočný postup súdu, ktorým neprizná

trovy konania. Táto výnimočnosť je založená na dôvodoch hodných osobitného zreteľa.

V prejednávanej veci nie sú dané žiadne dôvody hodne osobitného zreteľa. Navrhovateľka

podala návrh na náhradu škody, ktorý svojim obsahom a právnym základom patrí do bežnej

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Neúplným návrhom sama zavinila, že odporcovia

ani vedľajší účastník, ktorý v konečnom dôsledku podľa zákonu by plnil za odporcov,

nemohli objektívne posúdil oprávnenosť uplatneného nároku a hlavne jeho výšku. Preto

navrhovali, aby odvolací súd... zmenil výrok súdu prvého stupňa tak, že odporcom prizná

trovy... vo výške 3.871,62 € a trovy odvolacieho konania vo výške 623,80 €.“ Krajský súd

preskúmal prvostupňové uznesenie „a uznesenie okresného súdu v zmysle ustanovenia

, potvrdil“. (Podľa ustanovenia odvolací súd

rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 ak sa odvolací súd

v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody). Svoje rozhodnutie (právny záver) odôvodnil krajský súd tým, že „... mal za to, že

prvostupňový súd postupoval správne, keď návrh považoval za dôvodne podaný

a neaplikoval pri rozhodovaní ust. ale ust. 142 ods. 2 a 3 v spojení

s ust. 150 ods. 1 Dôležité je aj to, že odporcovia napriek zodpovednosti za škodu,

s návrhom na odškodnenie do posledného pojednávania nesúhlasili. Zodpovednosť

akceptovali, navrhovateľku prostredníctvom poisťovne odškodnili na bolestnom a inej

škode. No napriek tomu nesúhlasili s nárokom na odškodnenie sťaženia spoločenského

uplatnenia. Prvostupňový súd správne uviedol, že navrhovateľka nemôže byť sankcionovaná

za to, že pri uplatňovanej výške sťaženia spoločenského uplatnenia neodhadne výšku škody,

ktorá jej je napokon priznaná.

Vychádzajúc z horeuvedeného, krajsky súd uznesenie okresného sudu v zmysle

ustanovenia , ako správne potvrdil a v plnom rozsahu sa stotožnil

s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia...“.

19. Predmetné rozhodnutie krajského súdu v nadväznosti na odôvodnenie

prvostupňového rozhodnutia (bod 9) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu

nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II.

ÚS 4/94, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a

námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

20. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní [pozri tiež body 7 a) a b) vo vzťahu k bodu 9].

21. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 29. januára 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo

skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

22. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľov podľa a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , , I.

ÚS 265/07, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

III.B K namietanému porušeniu a dodatkového

protokolu

23. Sťažovatelia súčasne namietali aj porušenie „základného práva na ochranu

majetku podľa a 4 ... a práva na pokojné užívanie majetku podľa

Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru“ už uvedeným postupom a rozhodnutím krajského

súdu. Tvrdili, že k porušeniu týchto práv došlo v dôsledku toho, že „Sťažovatelia nezavinili

spor, nezavinili čiastočné späťvzatie návrhu a preto skutočnosť, že využili svoje ústavné

právo ku kvalifikovanej obrane a obhajobe svojich práv, nemôže byť v žiadnom prípade na

ich ujmu tým, že sa zníži ich majetok zaplatením nákladov na právne zastúpenie.“ (pozri

bod 2).

24. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z , ako aj dodatkového protokolu, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Inak povedané,

o prípadnom porušení základného práva podľa a

dodatkového protokolu by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením.

25. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a zo záverov odmietol

sťažnosť sťažovateľov v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

IV.

26. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už ich ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010