Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 217/2010
PDF · 274.55 KB
No categories available
I. ÚS 217/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. I. H. a MUDr. E. H., obaja bytom Ž., zastúpených
advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu
majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 Co 307/2009 a jeho uznesením z 29. januára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. I. H. a MUDr. E. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája
2010 doručená sťažnosť MUDr. I. H. a MUDr. E. H. (ďalej len „sťažovatelia“), v ktorej
namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu majetku podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné
užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 307/2009 a jeho uznesením
z 29. januára 2010.
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia „boli účastníkmi... súdneho sporu
vedeného na Okresnom súde Žilina pod. sp. zn. 12 C 203/2001 v procesnom postavení
žalovaných.
Žalobkyňa podala na OS Žilina... žalobu o náhradu škody z dopravnej nehody,
v ktorej žiadala zaviazať sťažovateľov k povinnosti zaplatiť jej solidárne 500.000,- Sk...
Na pojednávaní dňa 10. 03. 2009 žalobkyňa zobrala žalobu v časti o 363.501,- Sk
späť a v tejto časti súd konanie zastavil.
Dňa 17. 03. 2009 súd prvého stupňa vyhlásil rozsudok, ktorým zaviazal sťažovateľov
k povinnosti zaplatiť žalobkyni 109.200,- Sk a vo zvyšku žalobu zamietol. Vedľajší účastník
A., a. s. tento rozsudok akceptoval a preto proti rozsudku nebolo podané odvolanie
a poisťovňa škodu žalobkyni zaplatila...
Súd prvého stupňa nepriznal účastníkom náhradu trov konania.
Na odvolanie sťažovateľov Krajský súd... uznesením č. k. 7 Co/146/2009-197
z 31. 07. 2009 zrušil... odvolaním napadnuté rozhodnutie a vrátil vec súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie. Okresný súd Žilina uznesením č. k. 12 C/203/2001-203 z 09. 10. 2009
nepriznal sťažovateľom náhradu trov konania. Odporca uznesením č. k. 7 Co/307/2009-213
z 29. 01. 2010 na odvolanie sťažovateľov potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa z 09. 10.
2009.“.
3. Sťažovatelia uviedli, že:
„Žalobkyňa podala žalobu na náhradu ďalšej škody bez toho, aby oznámila svoje
ďalšie nároky sťažovateľom, alebo poisťovni, bez toho aby sťažovateľom predložila
podklady pre uplatnený nárok na náhradu ďalšej škody a takto sťažovateľom nedala
možnosť vec vybaviť mimosúdnou cestou“ a keďže „žalovaná suma 500.000,- Sk nie je
v žalobe žiadnym spôsobom odôvodnená“, preto sťažovatelia a rovnako vedľajší účastník
„uplatnený nárok neuznali“. V ďalšom uviedli, že „nezavinili spor, nezavinili čiastočné
späťvzatie návrhu a preto skutočnosť, že využili svoje ústavné právo ku kvalifikovanej
obrane a obhajobe svojich práv, nemôže byť v žiadnom prípade na ich ujmu tým, že sa zníži
ich majetok zaplatením nákladov na právne zastúpenie.
Zníženie majetku sťažovateľov nie je zanedbateľné, pretože fakturovaná suma za
úkony právnej služby dosiahla sumu 4.495,41,- EUR.“
4. Podľa názoru sťažovateľov sa:
„... v posudzovanom prípade odporcom (t. j. krajským súdom, pozn.) učinené právne
závery do takej miery odchyľujú od ústavne súladného výkladu a aplikácii zákonných
ustanovení, že nimi došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu... podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy... a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a vo svojich
dôsledkoch základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy... a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru... Odporca ale i súd prvého stupňa sa síce
odvolávajú na § 150 ods. 1 O. s. p. pri rozhodnutí o nepriznaní trov konania sťažovateľom,
ale ani v jednom rozhodnutí sa nevysporiadali s obligatórnou podmienkou postupu podľa
§ 150 ods. 1 O. s. p., ktorá je špecifikovaná v druhej vete tohto zákonného ustanovenia.
Tento fakt len potvrdzuje arbitrárnosť, svojvoľnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia
odporcu...
V sporných veciach sa rozhodnutie o trovách konania celkom pravidelne odvíja od úspechu
účastníka v konaní. Aplikácia ust. § 150 ods. 1 O. s. p. zdôrazňuje len výnimočný postup
súdu, ktorým neprizná trovy konania. Táto výnimočnosť je založená na dôvodoch hodných
osobitného zreteľa. V prejednávanej veci nie sú dané žiadne dôvody hodné osobitného
zreteľa... Neúplným návrhom... sama zavinila, že sťažovatelia a ani vedľajší účastník, ktorý
v konečnom dôsledku podľa zákona by plnil za sťažovateľov, nemohli objektívne posúdiť
oprávnenosť uplatneného nároku a hlavne jeho výšku... Strohé odôvodnenie rozhodnutia
odporcu z 29. 01. 2010 potvrdzuje arbitrárnosť a neudržateľnosť právneho záveru
odporcu... Odporca dokonca v rozpore s obsahom rozhodnutia súdu prvého Stupňa, ktorý
postupoval podľa § 150 ods. 1 O. s. p. tvrdí v napadnutom rozhodnutí, že... prvostupňový
súd postupoval správne, keď... neaplikoval pri rozhodnutí ustanovenie § 143 O. s. p., ale
ust. § 142 ods. 2 a 3 O. s. p. v spojení s ust. § 150 ods. 1 O. s. p ... právny záver odporcu je
svojvoľný, pretože potvrdzuje niečo čo ani súd prvého stupňa netvrdil.“.
5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1/ Základné práva sťažovateľov... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...
a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a základné práva vlastniť
majetok a na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy... a na pokojné užívanie majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru... uznesením Krajského súdu... č. k.
7 Co /307 /2009 -213 z 29. 01. 2010 porušené bolo.
2/ Uznesenie Krajského súdu... č. k. 7 Co /307 /2009-213 z 29. 01. 2010 zrušuje a vec
mu vracia na ďalšie konanie.“
Žiadali tiež priznanie finančného zadosťučinenia každému z nich „vo výške 1.500,-
EUR“ a náhradu trov konania.
II.
6. Sťažovatelia k sťažnosti pripojili písomnosti, z ktorých vzhľadom na predmet
sťažnosti (t. j. tvrdenému porušeniu označených základných práv zaručených ústavou, práv
zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom predmetným rozhodnutím krajského
súdu) považuje ústavný súd za relevantné postupne oboznámiť rozhodnutia vo veci
konajúcich súdov.
7. Rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 203/2001-187 zo 17. marca 2009, ktorým
bolo uložené sťažovateľom zaplatiť navrhovateľke sumu 3 624,80 € z titulu náhrady škody
– sťaženia spoločenského uplatnenia a návrh vo zvyšku o zaplatenie sumy 906,15 € bol
zamietnutý. Súd účastníkom konania náhradu trov nepriznal. Vzhľadom na argumentáciu
sťažovateľov (bod 3) považuje ústavný súd za dôvodné z odôvodnenia rozsudku citovať
vyjadrenia (zásadné stanoviská) sťažovateľov a vedľajšieho účastníka na strane odporcov
(A., a. s.):
a) Sťažovatelia „Vyjadrili úprimnú ľútosť na zranením navrhovateľky. Odporcovia si
svoje povinnosti splnili a všetky nároky určené na základe nezávislých znalcov boli
vyplatené. Uplatnený nárok je prehnaný, pôvodne vyčíslený nárok na SSU (sťaženie
spoločenského uplatnenia, pozn.) jej už bol vyplatený. Neexistujú okolnosti hodné
mimoriadneho zreteľa na zvýšenie náhrady a dôkazné bremeno je na strane navrhovateľky,
aby konkrétnymi dôkazmi preukázala všetky tvrdené okolnosti jej spôsobu života v dôsledku
nehody...“. Vedľajší účastník na strane odporcov „Za absurdný považuje nárok
navrhovateľky na 10 násobné zvýšenie sumy, ktorá ešte má byť len ustálená znaleckým
posudkom. Nieje zrejmé, na základe čoho dospela k takémuto zvýšeniu a nie je možné
nahrádzať lekárske hodnotenie laickým úsudkom.
Podľa § 7 ods. 3 Vyhlášky [č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia
spoločenského uplatnenia (ďalej len „vyhláška č. 32/1965“), pozn.] možno v celkom
výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa primerane zvýšiť odškodnenie aj nad
ustanovené najvyššie výmery. Závisí to od stupňa a rozsahu obmedzenia alebo straty
predpokladov pre uplatnenie poškodeného v živote a spoločnosti. Tento stupeň a rozsah
musí podstatne prevyšovať stupeň, rozsah a intenzitu predpokladanú v § 6 ods. 2.
Rozhodujúce je pritom porovnanie stavu pred úrazom a treba posúdiť celkové okolnosti
prípadu ako celkom výnimočné... Navrhovateľka neuvádza osobitosti podľa § 7 ods. 3
Vyhlášky. Nárok je neopodstatnený a nepreukázaný... Vedľajší účastník akceptoval
predložené 2 lekárske posudky, pokiaľ ide o základné bodové hodnotenie. Pokiaľ však ide
o zvýšenie nároku, je to na rozhodnutí súdu.“. Odporcovia „uviedli, že si splnili všetky
povinnosti vyplývajúce z prevádzky motorového vozidla, neodkladne ohlásili dopravnú
nehodu a takisto všetky nároky postúpili poisťovni, ktoré jej aj boli vyplatené. Žiadali návrh
zamietnuť, nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia neakceptovali. Navrhovateľka
zbytočne vyvolala spor, keď sa ani nepokúšala uplatniť si nároky tak, ako ostatné nároky...
Uplatnili si aj trovy konania...“.
b) Ústavný súd považuje taktiež za dôvodné (vzájomná súvislosť medzi rozhodnutím
vo veci samej a rozhodnutím o trovách konania) oboznámiť, z akého skutkového a právneho
stavu pri tvorbe svojich záverov okresný súd vychádzal. Okresný súd citoval ustanovenia
§ 420 ods. 1, § 427 ods. 1, § 428, § 429, § 438 ods. 1 a 2, § 444, § 450 Občianskeho
zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 1, § 4 ods. 1 až 3, § 5
ods. 2, § 6 ods. 1 a 2, § 7 ods. 1 až 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. a § 150 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Okresný súd vykonal dokazovanie (listinné dôkazy,
znalecké posudky, výsluch svedkov, prednesy účastníkov) a v rámci odôvodnenia svojho
rozhodnutia uviedol:
„... Súd priznal navrhovateľke uplatnený nárok vo výške dvojnásobku základného
bodového ohodnotenia lekárskymi posudkami... Základ nárok bol daný a účastníkmi
nespochybňovaný. Odporkyňa 1) riadila v čase úrazu motorové vozidlo, ktorého
prevádzkovateľom bol odporca 2). Dňa 5. 8. 1999 došlo k dopravnej nehode, keď po náraze
motorovým vozidlom došlo u navrhovateľky k úrazu. Vec bola prejednávaná policajnými
orgánmi a uzavretá v priestupkovom konaní, keď odporkyňa svoju vinu priznala.
Na jej strane teda existovala všeobecná zodpovednosť pri porušení povinnosti (pri
riadení motorového vozidla), na strane odporcu 2) objektívna zodpovednosť ako
prevádzkovateľa motorového vozidla. Odporcovia nepreukázali žiadnu skutočnosť, či
okolnosť, ktorá by ich v zmysle § 428 OZ zbavovala zodpovednosti... Sťaženie
spoločenského uplatnenia sa odškodňuje jednorázovo a v čase úrazu podľa citovanej
vyhlášky... Základné bodové hodnotenie 2 lekárskymi posudkami považoval súd za nesporné
medzi účastníkmi. Odporcovia síce v jednom prednese spochybňovali, že sa lekári
nezaoberali súvislosťami s predchádzajúcim zdravotným stavom. Lekári však bodovo
ohodnotili jednotlivé zmeny a uviedli, že ide o zmeny súvisiace s úrazom pri dopravnej
nehode. Odporcovia v konečnom dôsledku nenavrhli znalecké dokazovanie, ktoré by mohlo
pochybnosti odstrániť. Súd takúto odbornú otázku nemôže a nevie posúdiť sám a nemal
dôvod pri absencii iných procesných návrhov pochybovať o dôveryhodnosti lekárskych
posudkov... Obidve strany sporu pracujú v zdravotníctve, posudky boli zabezpečené
v priebehu súdneho konania a pre potreby súdneho konania. Nepochybne si, lekári túto
skutočnosť uvedomovali... Lekári posudzujúci bodové hodnotenie posudzovali
bezprostredné zmeny súvisiace s dopravnou nehodou a nehodnotili zmeny v širšom
rozsahu... Súd napokon bral do úvahy pri posudzovaní nároku len zmeny súvisiace
s bodovým hodnotením a aj nárok priznal len s prihliadnutím na úraz. Navrhovateľka
odôvodňovala a uvádzala aj iné problémy súvisiace so zhoršeným zdravotným stavom
(miasténia, psychické poruchy a pod.), ktoré však neboli v konečnom dôsledku predmetom
posudzovania nároku a tohto konania... Pri skutkovom odôvodňovaní však zotrvala aj na
tých problémoch, ktoré uvádzala v súvislosti s miasténiou.
Súd považoval preto nárok vo výške základného hodnotenia za zrejmý a v konečnom
dôsledku aj za nesporný. Akceptoval aj zvýšenie podľa § 6 ods. 2 vyhlášky na dvojnásobok
a to s ohľadom na vek, v ktorom úraz navrhovateľka utrpela a tomu zodpovedajúce zníženie
uplatnenia, ktoré podľa svojich predpokladov navrhovateľka mala... Súd akceptoval aj
zvýšenie podľa § 7 ods. 3 vyhlášky. Dôvodom hodným osobitného zreteľa bola skutočnosť,
že navrhovateľka a jej záujmy neboli bežné, či priemerné. Jej aktivita a záujmy presahovala
rámec bežných povinností a spoločenského a obdobného vyžitia. V domácnosti sa venovala
domácim prácam, z ktorých mala prospech ona (vyžitie), ale aj je rodina a známi
(štrikovanie, háčkovanie, šitie a pod.). Tancu sa venovala v minulosti takmer profesionálne,
pokiaľ ide o odbornú úroveň a mohla sa venovať aj mladým ľuďom, čo v súčasnosti
objektívne nie je možné. Spoločenský a športový záber mala veľmi široký (lyžovanie,
turistika, plávanie, bicyklovanie, tanec pod.) a zahrnula do toho aj celú svoju rodinu,
spriatelenú rodinu a svedkyňu S., ktorá považuje navrhovateľku ako za svoju dcéru. O to
všetko navrhovateľka prišla, pričom súd akceptoval jej dôvody, pokiaľ ide o pohyblivosť,
problémy s videním... Navrhovateľka prišla aj o možnosť plnohodnotne sa postarať na čas
staroby a choroby o svoju vlastnú matku a svedkyňu S. Naopak ona od nich potrebuje
pomoc.
Súd priznal zvýšenie základného hodnotenia vo výške 4 - násobku. Celkové problémy
navrhovateľky súvisiace aj s tvrdenou miastenéniou súd nemohol brať do úvahy, ale mohol
vychádzať len z bodového hodnotenia.
Preto súd vo zvyšku návrh zamietol.“
c) V odôvodnení rozhodnutia o trovách konania okresný súd uviedol:
„O trovách konania súd rozhodol na základe toho, že navrhovateľka pôvodne
uplatňovala svoj nárok vo výške 500.000,- Sk, rozhodujúce posudky dodala v súdnom
konaní až v priebehu konania (nie spolu s návrhom), resp. až po vyzve súdu. Na druhej
strane odporcovia boli v konaní v časti úspešní, ale v podstate nárok neuznávali vôbec.“
8. Krajský súd uznesením č. k. 7 Co 146/2009-197 z 31. júla 2009 na odvolanie
sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu (bol 7) vo výroku o náhrade trov konania
rozhodol tak, že v tejto časti prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol:
„... Z odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu... nie je zrejmé, na
základe akého zákonného ustanovenia a určenia úspechu účastníkov v konaní dospel súd
k výroku, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Zároveň z rozhodnutia súdu nie je
možné vyvodiť ako súd zohľadnil úkon späťvzatia urobený navrhovateľkou pri rozhodovaní
o náhrade trov konania... Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia rozsudku okresného súdu,
možno konštatovať, že toto rozhodnutie je nepreskúmateľné. Z rozhodnutia súdu nie je
dostatočne zrejmé, z čoho teda súd vyvodil, že účastníkom náhradu trov konania
nepriznáva...“
9. Uznesením č. k. 12 C 203/2001-203 z 9. októbra 2009 okresný súd sťažovateľom
náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol stanoviská
a návrhy účastníkov:
„... Navrhovateľka súhlasila s pôvodným rozhodnutím o trovách konania s tým, že je
nesporné, že ťažké poškodenie zdravia spôsobila odporkyňa 1), na súd sa museli obrátiť
s poukazom na § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.. pretože uplatňované zvýšenie sťaženia
spoločenského uplatnenia nad základný rámec môže priznať len súd. Okrem toho poukázala
na to, že je invalidnou dôchodkyňou s vyživovacou povinnosťou na jedno dieťa
s predpokladom zhoršovania zdravotného stavu. Problémy súvisia s úrazom
a navrhovateľka je občanom s ťažkým zdravotným postihnutím... Odporcovia žiadali
priznať náhradu trov konania s tým, že spor bol zbytočný, navrhovateľka sa mala obrátiť na
odporcov, ktorí by nárok postúpili poisťovni. Navrhovateľka zobrala návrh späť v časti
rovnajúcej sa takmer 80% pôvodného nároku. V tej časti zavinila zastavenie konania
navrhovateľka (§ 146 ods. 1 OSP) a vo zvyšku je potrebné rozhodnúť podľa § 143 OSP.“
Po citovaní aplikovaných právnych noriem (§ 142 ods. 2 a 3, § 143, § 146 ods. 2 prvá veta,
§ 150 ods. 1 OSP okresný súd okrem iného uviedol:
„Súd... náhradu trov konania nepriznal podľa § 150 ods. 1 OSP.
Dôvody hodné osobitného zreteľa súd videl v nasledovných skutočnostiach:
Odporcovia (jeden objektívne a druhý subjektívne) zodpovedajú za škodu, ktorá
vznikla navrhovateľke. Išlo o náhodnú a poľutovaniahodnú udalosť, ale odporcovia svoju
zodpovednosť pri vyšetrovaní nehody a pri odškodnení ani nepopierali.
Navrhovateľka si nárok musela uplatniť na súde vzhľadom na rozsah poškodenia,
ktorý mohol priznať jedine súd.
Navrhovateľka bola presvedčená, že v dôsledku úrazu jej boli spôsobené aj ďalšie
zmeny na zdravotnom stave (alebo sa jej zhoršili). Lekársky posudok o tom nepredložila
a v konečnom dôsledku nenavrhovala ani znalecké dokazovanie. Je zrejmé, že dokazovanie
v tomto smere by bolo náročné... Ak navrhovateľka v tomto smere si prestala uplatňovať
nárok, tak ju nemožno za to sankcionovať náhradou trov konania odporcom, ktorý inak za
škodu sú zodpovední a boli k náhrade škody menšieho rozsahu aj zaviazaní. Ak by
aj v znaleckom dokazovaní, sa nároky navrhovateľky nepotvrdili alebo nie v celom rozsahu
(v ktorom návrh zobrala späť), išlo by o prípad § 142 ods. 3 OSP. Teda o prípad, keď
rozhodnutie by záviselo od znaleckého dokazovania a náhrada by odporcom nepatrila.
Dôležité pre rozhodnutie je aj to, že odporcovia napriek zodpovednosti za škodu,
s návrhom na odškodnenie do posledného pojednávania nesúhlasili. Zodpovednosť
akceptovali, navrhovateľku prostredníctvom poisťovne odškodnili na bolestnom a inej
škode. No napriek tomu nesúhlasili s nárokom na odškodnenie sťaženia spoločenského
uplatnenia. Nie je zrejmé, z akého dôvodu nárok navrhovateľky neakceptovali (napriek
objektívnym poruchám a lekárskym nálezom), je to však jeden z dôvodov rozhodnutia
o trovách.
Dôležité je aj to, že navrhovateľka nemôže byť sankcionovaná za to, že pri
uplatňovanej výške sťaženia spoločenského uplatnenia neodhadne výšku škody, ktorá jej je
napokon priznaná. Ide o špecifické odškodnenie vo sfére nemajetkovej ujmy, ktorá závisí od
posúdenia lekárov, znalcov a súdu a priznať ju vo zvýšenej miere môže len súd. Je
síce pravdou, že pôvodná výška súvisela aj a najmä s inými zmenami zdravotného stavu
(imunita, miasténia), ale na podstate záveru súdu to nič nemení.
Napokon aj situácia a postavenie navrhovateľky je veľmi zložitá - zo zdravotných,
sociálnych a ekonomických dôvodov. Ak aj najzávažnejšie poruchy nesúvisia s úrazom (tie
ktoré súvisia s úrazom, sťažujú naviac navrhovateľke život), navrhovateľka je objektívne
v zložitej životnej situácii. Priznať jej v tejto situácii odškodnenie, ktoré by si nikdy
neuplatňovala, nebyť nehody spôsobenej odporkyňou, a súčasne ju zaviazať k trovám
konania, by nebolo primerané. Pritom uplatnene trovy sú vyššie, než priznaný nárok. Bola
by tým narušená proporcionalita medzi účastníkmi z hľadiska toho, čo bolo príčinou vzniku
škody a toho, ako ju bolo možné odškodniť.“
10. Krajský súd na odvolanie sťažovateľov proti prvostupňovému uzneseniu (bod 9)
rozhodol uznesením sp. zn. 7 Co 307/2009 z 29. januára 2010 tak, že uznesenie okresného
súdu potvrdil a navrhovateľke trovy odvolacieho konania nepriznal.
III.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal.
12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
13. Predmetom sťažnosti sťažovateľov je namietané porušenie označených práv
zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupom krajského súdu a jeho
uznesením sp. zn. 7 Co 307/2009 z 29. januára 2010.
III.A K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým
a nestranným súdom...
15. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovatelia vidia porušenie svojho základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v spôsobe
výkladu a následnej aplikácii ustanovení v sťažnosťou napadnutom uznesení uvedených
všeobecne záväzných predpisov, najmä však § 150 ods. 1 OSP (pozri bod 4).
16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
17. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského
súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky
výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľov
uznesením sp. zn. 7 Co 307/2009 z 29. januára 2010 sú zlučiteľné s označeným článkom
ústavy (resp. dohovoru).
18. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu
(a s obsahom mu predchádzajúceho uznesenia okresného súdu) dospel k záveru, že krajský
súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne,
primerane odôvodnil. V úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd oboznámil
prvostupňové rozhodnutie a právne normy, ktoré okresný súd pri rozhodovaní aplikoval.
Potom uviedol odvolacie námietky sťažovateľov: „Proti uzneseniu okresného súdu
v zákonne i lehote... podali odvolanie odporcovia... Uviedli, že výrok napadnutého
rozhodnutia považujú za nezákonný a nestotožňujú sa ani s dôvodmi, ktorými súd prvého
stupňa svoj výrok odôvodnil. Mali za to, že ak k späťvzatiu návrhu navrhovateľkou nedošlo
v dôsledku správania odporcov, bolo na mieste rozhodnúť o trovách odporcov podľa § 146
ods. 2 prvej vety O. s. p. a navrhovateľku zaviazať na náhradu trov konania odporcom.
Aplikácia ust. § 150 ods. 1 O. s. p. zdôrazňuje len výnimočný postup súdu, ktorým neprizná
trovy konania. Táto výnimočnosť je založená na dôvodoch hodných osobitného zreteľa.
V prejednávanej veci nie sú dané žiadne dôvody hodne osobitného zreteľa. Navrhovateľka
podala návrh na náhradu škody, ktorý svojim obsahom a právnym základom patrí do bežnej
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Neúplným návrhom sama zavinila, že odporcovia
ani vedľajší účastník, ktorý v konečnom dôsledku podľa zákonu by plnil za odporcov,
nemohli objektívne posúdil oprávnenosť uplatneného nároku a hlavne jeho výšku. Preto
navrhovali, aby odvolací súd... zmenil výrok súdu prvého stupňa tak, že odporcom prizná
trovy... vo výške 3.871,62 € a trovy odvolacieho konania vo výške 623,80 €.“ Krajský súd
preskúmal prvostupňové uznesenie „a uznesenie okresného súdu v zmysle ustanovenia
§ 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil“. (Podľa ustanovenia § 219 ods. 1 OSP odvolací súd
rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 ak sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody). Svoje rozhodnutie (právny záver) odôvodnil krajský súd tým, že „... mal za to, že
prvostupňový súd postupoval správne, keď návrh považoval za dôvodne podaný
a neaplikoval pri rozhodovaní ust. § 143 O. s. p. ale ust. 142 ods. 2 a 3 O. s. p. v spojení
s ust. 150 ods. 1 O. s. p. Dôležité je aj to, že odporcovia napriek zodpovednosti za škodu,
s návrhom na odškodnenie do posledného pojednávania nesúhlasili. Zodpovednosť
akceptovali, navrhovateľku prostredníctvom poisťovne odškodnili na bolestnom a inej
škode. No napriek tomu nesúhlasili s nárokom na odškodnenie sťaženia spoločenského
uplatnenia. Prvostupňový súd správne uviedol, že navrhovateľka nemôže byť sankcionovaná
za to, že pri uplatňovanej výške sťaženia spoločenského uplatnenia neodhadne výšku škody,
ktorá jej je napokon priznaná.
Vychádzajúc z horeuvedeného, krajsky súd uznesenie okresného sudu v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako správne potvrdil a v plnom rozsahu sa stotožnil
s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia...“.
19. Predmetné rozhodnutie krajského súdu v nadväznosti na odôvodnenie
prvostupňového rozhodnutia (bod 9) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok
skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu
nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II.
ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a
námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
20. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že
sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom
dokazovaní [pozri tiež body 7 a) a b) vo vzťahu k bodu 9].
21. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody uznesenia krajského súdu sp. zn.
7 Co 307/2009 z 29. januára 2010 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo
skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje
dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je
a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
22. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.
právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I.
ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
III.B K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového
protokolu
23. Sťažovatelia súčasne namietali aj porušenie „základného práva na ochranu
majetku podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy... a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru“ už uvedeným postupom a rozhodnutím krajského
súdu. Tvrdili, že k porušeniu týchto práv došlo v dôsledku toho, že „Sťažovatelia nezavinili
spor, nezavinili čiastočné späťvzatie návrhu a preto skutočnosť, že využili svoje ústavné
právo ku kvalifikovanej obrane a obhajobe svojich práv, nemôže byť v žiadnom prípade na
ich ujmu tým, že sa zníži ich majetok zaplatením nákladov na právne zastúpenie.“ (pozri
bod 2).
24. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05,
I. ÚS 310/08) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné
právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané,
o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich
porušením.
25. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a zo záverov odmietol
sťažnosť sťažovateľov v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
IV.
26. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už ich ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júna 2010