Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 247/2010
PDF · 251.36 KB
No categories available
IV. ÚS 247/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., spoločnosť s ručením
obmedzeným, R., zastúpenej advokátkou JUDr. A. H., K., vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Obdo V 42/2009 a jeho uznesením z 24. februára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., spoločnosť s ručením obmedzeným, o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2010
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., spoločnosť s ručením obmedzeným (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Obdo V 42/2009 (ďalej aj „namietané konanie“) a jeho uznesením z 24. februára 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou z 29. septembra
1999 pôvodne domáhala, aby Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) nahradil
vyhlásenie vôle žalovaného na uzavretie kúpnej zmluvy a zároveň aby zaviazal žalovaného
na náhradu škody v sume 201 156 000 Sk. Podaním zo 6. decembra 2000 zmenila
sťažovateľka žalobu tak, že sa namiesto nahradenia vyhlásenia vôle na uzavretie kúpnej
zmluvy domáhala voči žalovanému výlučne náhrady škody vo výške 190 234 712 Sk s prísl.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 84 Cb/51/1999 z 25. novembra 2004 žalobe sťažovateľky
v celom rozsahu vyhovel. Žalovaný však podal proti označenému prvostupňovému
rozsudku odvolanie, na základe ktorého ho najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Obo 59/2005
zo 14. februára 2006 zmenil tak, že žalobu sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Proti
uvedenému odvolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu podala sťažovateľka dovolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd ako súd dovolací rozsudkom sp. zn. 1 Obdo V 80/2007
z 29. mája 2008 tak, že rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie
konanie.
Následne najvyšší súd ako súd odvolací vec opätovne prerokoval a rozsudkom sp. zn.
4 Obo/116/2008 zo 17. marca 2009 zmenil rozhodnutie krajského (prvostupňového) súdu
tak, že žalobu sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Dovolanie, ktoré podala
sťažovateľka proti tomuto rozsudku, najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo V 42/2009
z 24. februára 2010 odmietol ako podané oneskorene. Sťažovateľka zastáva názor, že
najvyšší súd svojím postupom v namietanom konaní porušil jej základné právo na súdnu
ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, a to z toho dôvodu, že podľa nej bolo dovolanie
proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo/116/2008 zo 17. marca 2009 podané včas.
V súvislosti s tvrdením o včasnom podaní dovolania proti rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Obo/116/2008 zo 17. marca 2009 sťažovateľka uviedla:
„O tom, či dovolanie účastník konania podá alebo nie, rozhoduje výlučne on sám,
a to bez toho, aby bol viazaný stanoviskom súdu alebo inými okolnosťami. Úvaha o podaní
dovolania spadá výlučne do rozhodovacej sféry účastníka konania, a preto, ak má byť
splnený účel poučovacej povinnosti súdu, tak ako sa vo všeobecnosti chápe, musí byť
účastník konania súdom, proti ktorému rozhodnutiu opravný prostriedok smeruje, riadne
poučený. Povinnosť súdu poskytovať účastníkom konania poučenie o ich procesných
právach a povinnostiach (a teda aj o práve podať dovolanie) vyplýva jednak z ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku ako aj z iných právnych predpisov, napr. z Listiny
základných práv a slobôd článok 361, ktorá je súčasťou ústavného poriadku Slovenskej
republiky a ktorá je právnym predpisom vyššej právnej sily (ide o ústavný právny predpis).
Takýto záver judikoval aj Ústavný súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. III.ÚS65/93.“
Sťažovateľka ďalej argumentuje tým, že ak „Najvyšší súd SR Rozsudkom zo dňa
17. 03. 2009 sp. zn. 4 Obo/116/2008 zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa (Rozsudok
Krajského súdu Bratislava zo dňa 25. 11. 2004 sp. zn. 84 Cb/51/1999), založil tak pre
sťažovateľa zákonný dôvod pre ďalší opravný prostriedok, ktorým je dovolanie. Aj keď to
Občiansky súdny poriadok výslovne neustanovuje, z jeho ustanovení ako aj z ustanovení
iných právnych predpisov (Listina základných práv a slobôd) vyplývala povinnosť súdu
poučiť účastníka konania aj o jeho práve podať proti rozhodnutiu dovolanie.
V zmysle ustanovenia § 243c Občianskeho súdneho poriadku pre konanie
na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa,
pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a 95 však pre konanie
na dovolacom súde neplatia.
V zmysle ustanovenia § 204 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo podané po uplynutí lehoty podľa odseku 1 preto, že sa
odvolateľ spravoval nesprávnym poučením súdu o lehote na podanie odvolania.
Ak rozhodnutie neobsahuje poučenie o lehote na podanie odvolania alebo ak obsahuje
nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch
mesiacov od doručenia.
Vzhľadom na skutočnosť, že Najvyšší súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Obo/116/2008 v rozpore s právnymi predpismi Slovenskej republiky nepoučil sťažovateľa
o jeho práve podať proti rozhodnutiu dovolanie, v súlade s ustanovením § 204 ods. 2
v nadväznosti na § 243c Občianskeho súdneho poriadku bol sťažovateľ oprávnený podať
dovolanie proti Rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. 03. 2009 sp. zn. 4 Obo/116/2008
v lehote troch mesiacov od doručenia rozhodnutia. Napriek tomu, že sťažovateľ podal
dovolanie proti Rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. 03. 2009 sp. zn. 4 Obo/116/2008
riadne a včas, Najvyšší súd SR v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi
Slovenskej republiky Uznesením zo dňa 24. 02. 2010 sp. zn. 1 Obdo V 42/2009 odmietol
dovolanie sťažovateľa ako oneskorené, čím porušil jeho základné práva garantované
Ústavou, a to právo na súdnu ochranu.“.
S odvolaním na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej
rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 42/2009
porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej
republiky.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 02. 2010 sp. zn. 1 Obdo V 42/2009
zrušuje a vracia vec na ďalšie konanie.“
Sťažovateľka zároveň žiada, aby jej bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia
v celkovej sume 303,231 €.
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03,
IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05, II. ÚS 132/06).
Sťažovateľka namieta neústavnosť postupu najvyššieho súdu (ako súdu dovolacieho)
vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Obdo V 42/2009 a jeho uznesenia z 24. februára 2010, ktorým
odmietol s poukazom na § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
v spojení s § 218 ods. 1 písm. a) OSP jej dovolanie proti rozsudku najvyššieho súdu (ako
súdu odvolacieho) sp. zn. 4 Obo/116/2008 zo 17. marca 2009, považujúc ho za podané
oneskorene. Sťažovateľka tvrdí, že dovolanie proti označenému odvolaciemu rozsudku
podala včas, pretože v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo/116/2008 ju najvyšší súd (ako súd
odvolací) nepoučil „v rozpore s právnymi predpismi“ o jej práve podať proti tomuto
rozsudku dovolanie, a preto ho bola oprávnená podať v súlade s § 204 ods. 2 OSP
v nadväznosti na § 243c OSP „v lehote troch mesiacov od doručenia rozhodnutia“.
Z týchto skutočností sťažovateľka vyvodzuje záver, že najvyšší súd odmietnutím
dovolania porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu jej právny názor, podľa ktorého
základné právo na súdnu ochranu negarantuje to, aby účastník konania bol v akomkoľvek
konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho implikovať
povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto
návrhy a procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní
druhu (prípadne štádia) civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje
nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (m. m. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie
dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,
t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že
ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že
práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/2000),
preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje
až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo
všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 42/2009
z 24. februára 2010 ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie
o odmietnutí dovolania sťažovateľky proti rozsudku najvyššieho súdu zn. 4 Obo/116/2008
zo 17. marca 2009 ako oneskorene podaného odôvodnil ústavne akceptovateľným
spôsobom. Ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia tohto uznesenia, v ktorej
najvyšší súd uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.), skúmal
najskôr, či dovolanie bolo podané v zákonom určenej lehote. Vychádzal pritom z § 240
ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca
od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni.
V prejednávanej veci bol rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
doručovaný obom účastníkom konania. Zásielku za žalobcu prevzal dňa 23. apríla 2009
splnomocnenec zástupcu žalobcu advokáta JUDr. Ľ. K., a podpisom potvrdil príjem tejto
písomnosti. Uvedený deň je doručením rozhodnutia žalobcovi. V rovnaký deň bolo
rozhodnutie doručené aj zástupcovi žalovaného. Rozhodnutie tak nadobudlo právoplatnosť
23. apríla 2009.
Lehota na podanie dovolania proti napadnutému rozsudku uplynula 25. mája 2009
(pondelok). Žalobca podal dovolanie na poštu 21. júla 2009, teda po uplynutí uvedenej
lehoty. Dovolací súd sa nestotožňuje s tvrdením dovolateľa, že rozsudok odvolacieho súdu
má obsahovať poučenie o možnosti a lehote na podanie dovolania. Je zásadný rozdiel medzi
úpravou lehoty na podanie odvolania ako riadneho opravného prostriedku v občianskom
súdnom konaní a zákonnou lehotou na podanie dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku.
Náležitosťou písomného vyhotovenia rozsudku podľa § 157 ods. 1 O. s. p. je okrem
iného aj poučenie o lehote na podanie odvolania a náležitostiach odvolania podľa § 205
ods. 1 a 2 O. s. p., poučenie o možnosti výkonu rozhodnutia. Z citovaného procesného
ustanovenia je zrejmé, že predpísanou náležitosťou rozsudku nie je poučenie o možnosti
podať dovolanie a lehote na jeho podanie, ako uvádza dovolateľ. Na dovolacie konanie
nemožno aplikovať ustanovenie § 204 ods. 2 O. s. p. ako primerané, ktoré sa týka neskoro
podaného odvolania v dôsledku nesprávneho poučenia súdu o lehote na podanie odvolania,
alebo nesprávneho poučenia o tom, že odvolanie nie je prípustné. Tretia hlava štvrtej časti
Občianskeho súdneho poriadku má vlastnú úpravu, ktorej predmet zodpovedá predmetu
úpravy platnej pre odvolacie konanie v § 204 O. s. p. (lehota na podanie, miesto, kam sa
podáva a podmienky odpustenia zmeškania lehoty). Je ňou § 240 O. s. p., v ktorom je
upravená lehota na podanie dovolania, miesto, kde sa má podať a spôsob jej plynutia,
ak bolo vydané opravné uznesenie. Je v ňom upravené vylúčenie možnosti odpustiť
zmeškanie aj špeciálne ustanovenie, podľa ktorého sa považuje za včas podané dovolanie
aj vtedy, ak síce v stanovenej lehote nebolo podané na súde prvého stupňa, ako to
predpisuje ods. 1, ale na odvolacom alebo dovolacom súde.
Nie je dôvod pre primerané použitie § 204 ods. 2 O. s. p. podľa § 243c O. s. p. Keďže
dovolacie konanie má pre rovnaký účel vlastnú úpravu, ktorá nadväzujúc na znenie § 157
ods. 1 O. s. p. (ktoré nevyžaduje poučenie o možnosti podať dovolanie) logicky neupravuje
dôsledky nepoučenia o možnosti podať dovolanie na dĺžku v lehote, v ktorej možno
dovolanie podať, prípadne na jej plynutie.“
Ústavný súd nespochybňuje, že aj v dovolacom konaní sa vyžaduje, aby sa dodržali
ústavnoprocesné princípy základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy.
Možnosť domáhať sa ich dodržiavania je však limitovaná v čl. 51 ods. 1 ústavy,
t. j. domáhať sa ich dodržiavania možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú (v danom prípade sú to príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku).
Na posúdenie otázky včasnosti podania dovolania je, ako už bolo uvedené, zásadne
príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako prijal
v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho
súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy,
ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však záver o oneskorenosti
podania dovolania zo strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje. Naopak, ním
vyslovené názory sú súčasťou konštantnej súdnej praxe všeobecných súdov. Z uvedeného
vyplýva, že postup najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho súdu bol v okolnostiach danej
veci súlade so zákonom (čl. 51 ods. 1 ústavy). Postup súdu v súlade s na vec sa
vzťahujúcimi procesnoprávnymi normami (v danom prípade ustanoveniami Občianskeho
súdneho poriadku týkajúcimi sa dovolacieho konania) nemožno kvalifikovať ako postup,
ktorým by mohlo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd.
Najvyšší súd reagoval na všetky podstatné argumenty sťažovateľky uvedené
v dovolaní a podrobne posúdil otázku dodržania zákonom ustanovenej jednomesačnej
lehoty na podanie dovolania (§ 240 ods. 1 OSP), ako aj vylúčenie odpustenia zmeškania
tejto lehoty (§ 240 ods. 2 prvej vety OSP). Z uvedeného dôvodu ústavný súd nezistil
v postupe najvyššieho súdu znaky svojvoľnosti a nedospel ani k záveru, že napadnuté
uznesenie je arbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené (I. ÚS 143/06).
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľka svoju sťažnosť
v podstate opiera o rovnaké základné argumenty, aké uviedla v dovolaní proti rozsudku
najvyššieho súdu. V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že nie je a ani nemôže
byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Sťažovateľka tvrdí, že povinnosť súdu poskytovať účastníkom konania poučenie
o ich procesných právach a povinnostiach, teda aj o práve podať dovolanie, vyplýva jednak
z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a tiež z čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd. Poukazuje pritom aj na záver judikovaný Ústavným súdom Českej republiky
(ďalej len „Ústavný súd ČR“) v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 65/93. Tomuto názoru
sťažovateľky nemožno prisvedčiť. Ústavný súd zistil, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
4 Obo/116/2008 zo 17. marca 2009 obsahuje poučenie v tomto znení: „Proti tomuto
rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.“ Otázka, či je všeobecný súd povinný poskytovať
účastníkom poučenie o ich procesných právach, je riešená v § 5 OSP (ktorý je všeobecným
základom pre manudukčnú povinnosť súdu v občianskom súdnom konaní), podľa odseku 1
ktorého súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom v občianskom súdnom konaní
poučenie o ich procesných právach a povinnostiach. Podľa odseku 2 tohto zákonného
ustanovenia súdy túto povinnosť nemajú, ak je účastník zastúpený advokátom.
V predmetnej veci bola sťažovateľka v konaní pred najvyšším súdom ako súdom odvolacím
zastúpená advokátom, a preto ani z toho dôvodu odvolací súd podľa názoru ústavného súdu
nemal povinnosť poskytnúť sťažovateľke poučenie o možnosti podať proti označenému
rozsudku dovolanie. Ostalo iba na úvahu sťažovateľky, ktorá bola v danej dobe
kvalifikovane právne zastúpená, aby rozhodla, či využije dostupné právne prostriedky
v záujme ochrany svojich práv.
Pokiaľ ide o poukazovanie sťažovateľky na nález Ústavného súdu ČR sp. zn.
III. ÚS 65/93, je k tomu potrebné uviesť, že aj v jeho judikatúre došlo neskôr k odklonu
od názoru vysloveného v označenom náleze a podľa uznesenia Ústavného súdu ČR sp. zn.
III. ÚS 312/97 (Sbírka nálezů a usnesení Ústavního soudu, sv. 9, s. 463 a nasl.), odvolací
súd povinnosť poskytnúť účastníkovi poučenie o možnosti podať dovolanie nemá.
V citovanom uznesení zároveň Ústavný súd ČR konštatoval, že povinnosť súdu poučiť
účastníkov konania o možnosti podať dovolanie nie je ustanovená v žiadnom ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku platného v Českej republike (v znení účinnom
v relevantnom čase).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že medzi postupom
najvyššieho súdu vyúsťujúcim do odôvodnenia jeho uznesenia sp. zn. 1 Obdo V 42/2009
z 24. februára 2010 a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť
jeho porušenie, a preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
Po odmietnutí sťažnosti nebol už právny dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmi
sťažovateľky, a to návrhom na zrušenie označeného rozhodnutia dovolacieho súdu ani
rozhodovaním o priznaní úhrady trov konania. Z toho dôvodu ústavný súd už taktiež
nevyzýval sťažovateľku na predloženie splnomocnenia na jej zastupovanie v konaní o jej
sťažnosti, keďže tak napriek tomu, že jej to ukladá § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde,
do predbežného prerokovania sťažnosti neurobila.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2010