Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 247/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., spoločnosť s ručením

obmedzeným, R., zastúpenej advokátkou JUDr. A. H., K., vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

1 Obdo V 42/2009 a jeho uznesením z 24. februára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., spoločnosť s ručením obmedzeným, o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2010

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., spoločnosť s ručením obmedzeným (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

1 Obdo V 42/2009 (ďalej aj „namietané konanie“) a jeho uznesením z 24. februára 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou z 29. septembra

1999 pôvodne domáhala, aby Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) nahradil

vyhlásenie vôle žalovaného na uzavretie kúpnej zmluvy a zároveň aby zaviazal žalovaného

na náhradu škody v sume 201 156 000 Sk. Podaním zo 6. decembra 2000 zmenila

sťažovateľka žalobu tak, že sa namiesto nahradenia vyhlásenia vôle na uzavretie kúpnej

zmluvy domáhala voči žalovanému výlučne náhrady škody vo výške 190 234 712 Sk s prísl.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 25. novembra 2004 žalobe sťažovateľky

v celom rozsahu vyhovel. Žalovaný však podal proti označenému prvostupňovému

rozsudku odvolanie, na základe ktorého ho najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

zo 14. februára 2006 zmenil tak, že žalobu sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Proti

uvedenému odvolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu podala sťažovateľka dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd ako súd dovolací rozsudkom sp. zn. V 80/2007

z 29. mája 2008 tak, že rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie

konanie.

Následne najvyšší súd ako súd odvolací vec opätovne prerokoval a rozsudkom sp. zn.

zo 17. marca 2009 zmenil rozhodnutie krajského (prvostupňového) súdu

tak, že žalobu sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Dovolanie, ktoré podala

sťažovateľka proti tomuto rozsudku, najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 24. februára 2010 odmietol ako podané oneskorene. Sťažovateľka zastáva názor, že

najvyšší súd svojím postupom v namietanom konaní porušil jej základné právo na súdnu

ochranu zaručené v , a to z toho dôvodu, že podľa nej bolo dovolanie

proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. marca 2009 podané včas.

V súvislosti s tvrdením o včasnom podaní dovolania proti rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. zo 17. marca 2009 sťažovateľka uviedla:

„O tom, či dovolanie účastník konania podá alebo nie, rozhoduje výlučne on sám,

a to bez toho, aby bol viazaný stanoviskom súdu alebo inými okolnosťami. Úvaha o podaní

dovolania spadá výlučne do rozhodovacej sféry účastníka konania, a preto, ak má byť

splnený účel poučovacej povinnosti súdu, tak ako sa vo všeobecnosti chápe, musí byť

účastník konania súdom, proti ktorému rozhodnutiu opravný prostriedok smeruje, riadne

poučený. Povinnosť súdu poskytovať účastníkom konania poučenie o ich procesných

právach a povinnostiach (a teda aj o práve podať dovolanie) vyplýva jednak z ustanovení

ako aj z iných právnych predpisov, napr. z Listiny

základných práv a slobôd článok 361, ktorá je súčasťou ústavného poriadku Slovenskej

republiky a ktorá je právnym predpisom vyššej právnej sily (ide o ústavný právny predpis).

Takýto záver judikoval aj Ústavný súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. III.ÚS65/93.“

Sťažovateľka ďalej argumentuje tým, že ak „Najvyšší súd SR Rozsudkom zo dňa

17. 03. 2009 sp. zn. zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa (Rozsudok

Krajského súdu Bratislava zo dňa 25. 11. 2004 sp. zn. ), založil tak pre

sťažovateľa zákonný dôvod pre ďalší opravný prostriedok, ktorým je dovolanie. Aj keď to

výslovne neustanovuje, z jeho ustanovení ako aj z ustanovení

iných právnych predpisov (Listina základných práv a slobôd) vyplývala povinnosť súdu

poučiť účastníka konania aj o jeho práve podať proti rozhodnutiu dovolanie.

V zmysle ustanovenia pre konanie

na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa,

pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a 95 však pre konanie

na dovolacom súde neplatia.

V zmysle ustanovenia odvolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo podané po uplynutí lehoty podľa odseku 1 preto, že sa

odvolateľ spravoval nesprávnym poučením súdu o lehote na podanie odvolania.

Ak rozhodnutie neobsahuje poučenie o lehote na podanie odvolania alebo ak obsahuje

nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch

mesiacov od doručenia.

Vzhľadom na skutočnosť, že Najvyšší súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn.

v rozpore s právnymi predpismi Slovenskej republiky nepoučil sťažovateľa

o jeho práve podať proti rozhodnutiu dovolanie, v súlade s ustanovením § 204 ods. 2

v nadväznosti na bol sťažovateľ oprávnený podať

dovolanie proti Rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. 03. 2009 sp. zn.

v lehote troch mesiacov od doručenia rozhodnutia. Napriek tomu, že sťažovateľ podal

dovolanie proti Rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. 03. 2009 sp. zn.

riadne a včas, Najvyšší súd SR v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi

Slovenskej republiky Uznesením zo dňa 24. 02. 2010 sp. zn. odmietol

dovolanie sťažovateľa ako oneskorené, čím porušil jeho základné práva garantované

, a to právo na súdnu ochranu.“.

S odvolaním na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej

rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 Slovenskej

republiky.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 02. 2010 sp. zn.

zrušuje a vracia vec na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka zároveň žiada, aby jej bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia

v celkovej sume 303,231 €.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, , , ).

Sťažovateľka namieta neústavnosť postupu najvyššieho súdu (ako súdu dovolacieho)

vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho uznesenia z 24. februára 2010, ktorým

odmietol s poukazom na (ďalej aj „OSP“)

v spojení s jej dovolanie proti rozsudku najvyššieho súdu (ako

súdu odvolacieho) sp. zn. zo 17. marca 2009, považujúc ho za podané

oneskorene. Sťažovateľka tvrdí, že dovolanie proti označenému odvolaciemu rozsudku

podala včas, pretože v konaní vedenom pod sp. zn. ju najvyšší súd (ako súd

odvolací) nepoučil „v rozpore s právnymi predpismi“ o jej práve podať proti tomuto

rozsudku dovolanie, a preto ho bola oprávnená podať v súlade s

v nadväznosti na „v lehote troch mesiacov od doručenia rozhodnutia“.

Z týchto skutočností sťažovateľka vyvodzuje záver, že najvyšší súd odmietnutím

dovolania porušil jej základné právo podľa .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu jej právny názor, podľa ktorého

základné právo na súdnu ochranu negarantuje to, aby účastník konania bol v akomkoľvek

konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho implikovať

povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných

prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto

návrhy a procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným

spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní

druhu (prípadne štádia) civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje

nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (m. m. , ,

).

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že

ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že

práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje

až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo

všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. februára 2010 ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie

o odmietnutí dovolania sťažovateľky proti rozsudku najvyššieho súdu zn.

zo 17. marca 2009 ako oneskorene podaného odôvodnil ústavne akceptovateľným

spôsobom. Ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia tohto uznesenia, v ktorej

najvyšší súd uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), skúmal

najskôr, či dovolanie bolo podané v zákonom určenej lehote. Vychádzal pritom z § 240

ods. 1 , podľa ktorého účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca

od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni.

V prejednávanej veci bol rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

doručovaný obom účastníkom konania. Zásielku za žalobcu prevzal dňa 23. apríla 2009

splnomocnenec zástupcu žalobcu advokáta JUDr. Ľ. K., a podpisom potvrdil príjem tejto

písomnosti. Uvedený deň je doručením rozhodnutia žalobcovi. V rovnaký deň bolo

rozhodnutie doručené aj zástupcovi žalovaného. Rozhodnutie tak nadobudlo právoplatnosť

23. apríla 2009.

Lehota na podanie dovolania proti napadnutému rozsudku uplynula 25. mája 2009

(pondelok). Žalobca podal dovolanie na poštu 21. júla 2009, teda po uplynutí uvedenej

lehoty. Dovolací súd sa nestotožňuje s tvrdením dovolateľa, že rozsudok odvolacieho súdu

má obsahovať poučenie o možnosti a lehote na podanie dovolania. Je zásadný rozdiel medzi

úpravou lehoty na podanie odvolania ako riadneho opravného prostriedku v občianskom

súdnom konaní a zákonnou lehotou na podanie dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku.

Náležitosťou písomného vyhotovenia rozsudku podľa je okrem

iného aj poučenie o lehote na podanie odvolania a náležitostiach odvolania podľa § 205

ods. 1 a 2 , poučenie o možnosti výkonu rozhodnutia. Z citovaného procesného

ustanovenia je zrejmé, že predpísanou náležitosťou rozsudku nie je poučenie o možnosti

podať dovolanie a lehote na jeho podanie, ako uvádza dovolateľ. Na dovolacie konanie

nemožno aplikovať ustanovenie ako primerané, ktoré sa týka neskoro

podaného odvolania v dôsledku nesprávneho poučenia súdu o lehote na podanie odvolania,

alebo nesprávneho poučenia o tom, že odvolanie nie je prípustné. Tretia hlava štvrtej časti

má vlastnú úpravu, ktorej predmet zodpovedá predmetu

úpravy platnej pre odvolacie konanie v (lehota na podanie, miesto, kam sa

podáva a podmienky odpustenia zmeškania lehoty). Je ňou , v ktorom je

upravená lehota na podanie dovolania, miesto, kde sa má podať a spôsob jej plynutia,

ak bolo vydané opravné uznesenie. Je v ňom upravené vylúčenie možnosti odpustiť

zmeškanie aj špeciálne ustanovenie, podľa ktorého sa považuje za včas podané dovolanie

aj vtedy, ak síce v stanovenej lehote nebolo podané na súde prvého stupňa, ako to

predpisuje ods. 1, ale na odvolacom alebo dovolacom súde.

Nie je dôvod pre primerané použitie podľa Keďže

dovolacie konanie má pre rovnaký účel vlastnú úpravu, ktorá nadväzujúc na znenie § 157

ods. 1 (ktoré nevyžaduje poučenie o možnosti podať dovolanie) logicky neupravuje

dôsledky nepoučenia o možnosti podať dovolanie na dĺžku v lehote, v ktorej možno

dovolanie podať, prípadne na jej plynutie.“

Ústavný súd nespochybňuje, že aj v dovolacom konaní sa vyžaduje, aby sa dodržali

ústavnoprocesné princípy základného práva na súdnu ochranu podľa a nasl. .

Možnosť domáhať sa ich dodržiavania je však limitovaná v ,

t. j. domáhať sa ich dodržiavania možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú (v danom prípade sú to príslušné ustanovenia ).

Na posúdenie otázky včasnosti podania dovolania je, ako už bolo uvedené, zásadne

príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako prijal

v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho

súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy,

ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (m. m. ). Podľa ústavného súdu však záver o oneskorenosti

podania dovolania zo strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje. Naopak, ním

vyslovené názory sú súčasťou konštantnej súdnej praxe všeobecných súdov. Z uvedeného

vyplýva, že postup najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho súdu bol v okolnostiach danej

veci súlade so zákonom ( ). Postup súdu v súlade s na vec sa

vzťahujúcimi procesnoprávnymi normami (v danom prípade ustanoveniami Občianskeho

súdneho poriadku týkajúcimi sa dovolacieho konania) nemožno kvalifikovať ako postup,

ktorým by mohlo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd.

Najvyšší súd reagoval na všetky podstatné argumenty sťažovateľky uvedené

v dovolaní a podrobne posúdil otázku dodržania zákonom ustanovenej jednomesačnej

lehoty na podanie dovolania ( ), ako aj vylúčenie odpustenia zmeškania

tejto lehoty ( prvej vety ). Z uvedeného dôvodu ústavný súd nezistil

v postupe najvyššieho súdu znaky svojvoľnosti a nedospel ani k záveru, že napadnuté

uznesenie je arbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené ().

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľka svoju sťažnosť

v podstate opiera o rovnaké základné argumenty, aké uviedla v dovolaní proti rozsudku

najvyššieho súdu. V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že nie je a ani nemôže

byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Sťažovateľka tvrdí, že povinnosť súdu poskytovať účastníkom konania poučenie

o ich procesných právach a povinnostiach, teda aj o práve podať dovolanie, vyplýva jednak

z ustanovení a tiež z Listiny základných práv

a slobôd. Poukazuje pritom aj na záver judikovaný Ústavným súdom Českej republiky

(ďalej len „Ústavný súd ČR“) v rozhodnutí sp. zn. . Tomuto názoru

sťažovateľky nemožno prisvedčiť. Ústavný súd zistil, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. marca 2009 obsahuje poučenie v tomto znení: „Proti tomuto

rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.“ Otázka, či je všeobecný súd povinný poskytovať

účastníkom poučenie o ich procesných právach, je riešená v (ktorý je všeobecným

základom pre manudukčnú povinnosť súdu v občianskom súdnom konaní), podľa odseku 1

ktorého súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom v občianskom súdnom konaní

poučenie o ich procesných právach a povinnostiach. Podľa odseku 2 tohto zákonného

ustanovenia súdy túto povinnosť nemajú, ak je účastník zastúpený advokátom.

V predmetnej veci bola sťažovateľka v konaní pred najvyšším súdom ako súdom odvolacím

zastúpená advokátom, a preto ani z toho dôvodu odvolací súd podľa názoru ústavného súdu

nemal povinnosť poskytnúť sťažovateľke poučenie o možnosti podať proti označenému

rozsudku dovolanie. Ostalo iba na úvahu sťažovateľky, ktorá bola v danej dobe

kvalifikovane právne zastúpená, aby rozhodla, či využije dostupné právne prostriedky

v záujme ochrany svojich práv.

Pokiaľ ide o poukazovanie sťažovateľky na nález Ústavného súdu ČR sp. zn.

, je k tomu potrebné uviesť, že aj v jeho judikatúre došlo neskôr k odklonu

od názoru vysloveného v označenom náleze a podľa uznesenia Ústavného súdu ČR sp. zn.

(Sbírka nálezů a usnesení Ústavního soudu, sv. 9, s. 463 a nasl.), odvolací

súd povinnosť poskytnúť účastníkovi poučenie o možnosti podať dovolanie nemá.

V citovanom uznesení zároveň Ústavný súd ČR konštatoval, že povinnosť súdu poučiť

účastníkov konania o možnosti podať dovolanie nie je ustanovená v žiadnom ustanovení

platného v Českej republike (v znení účinnom

v relevantnom čase).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že medzi postupom

najvyššieho súdu vyúsťujúcim do odôvodnenia jeho uznesenia sp. zn.

z 24. februára 2010 a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť

jeho porušenie, a preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

Po odmietnutí sťažnosti nebol už právny dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmi

sťažovateľky, a to návrhom na zrušenie označeného rozhodnutia dovolacieho súdu ani

rozhodovaním o priznaní úhrady trov konania. Z toho dôvodu ústavný súd už taktiež

nevyzýval sťažovateľku na predloženie splnomocnenia na jej zastupovanie v konaní o jej

sťažnosti, keďže tak napriek tomu, že jej to ukladá ,

do predbežného prerokovania sťažnosti neurobila.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010