Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 298/2010
PDF · 159.21 KB
No categories available
II. ÚS 298/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., trvale bytom S., prechodne bytom P., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 17/2007 a jeho uznesením z 3. septembra
2007, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.
5 CoP 26/2007 a jeho uznesením z 8. novembra 2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2010
doručená sťažnosť JUDr. O. M., trvale bytom S., prechodne bytom P. (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 20 P 17/2007 a jeho uznesením z 3. septembra 2007, ako aj postupom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 CoP 26/2007 a jeho uznesením z 8. novembra 2007. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú
prepravu 6. mája 2010.
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ bol účastníkom konania o vydanie
predbežného opatrenia vo veci zákazu styku rodiča s maloletým dieťaťom A. M., ktoré bolo
vedené okresným súdom pod sp. zn. 20 P 17/2007. V súvislosti s predvolaním sťažovateľa
na výsluch sťažovateľ požiadal v priebehu konania okresný súd o ustanovenie opatrovníka
z dôvodu, že je úplne hluchý, neovláda posunkovú reč a nedokáže reč odčítať z pier
hovoriaceho, ale je schopný normálne rozprávať a vyjadriť sa k veci. Za opatrovníka žiadal
ustanoviť advokáta z H. V tom čase neexistovalo žiadne publikované rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré by upravovalo
postup súdu v takejto situácii. Preto v záujme ochrany svojich práv a aby súd správne
a objektívne protokoloval prednes strán sťažovateľ požiadal o opatrovníka, nie o právneho
zástupcu. Okresný súd jeho žiadosti vyhovel a uznesením zo 4. júna 2007 ustanovil
sťažovateľovi zástupcu z radov advokátov JUDr. Š.
Podľa názoru sťažovateľa: „To, že pre majetkové pomery spĺňal sťažovateľ právo na
oslobodenie od súdnych poplatkov, samé osebe nie je ešte dôvod, aby mu súd ustanovil
opatrovníka - neopatrovníka, čiže právneho zástupcu v zmysle § 30 O.s.p. Sťažovateľ súdu
nikdy netvrdil, že je nespôsobilý hovoriť. Súd mal podľa zákona skúmať či sú splnené
podmienky v zmysle § 29ods. 2 Os.p. a § 30 O.s.p. Ak by sťažovateľ potreboval advokáta za
účelom poskytnutia právnej pomoci, tak by žiadal o ustanovenie právneho zástupcu a nie
opatrovníka... Sťažovateľ vždy uvádzal svoj právnický titul JUDr. a teda súd mal v súlade
s § 30 Os.p, skúmať, či na uplatnenie základného práva/ vyjadriť sa, konať ako účastník,
podávať návrhy a opravné prostriedky/ potrebuje iného právneho zástupcu. Súd tieto
okolnosti neskúmal. Ak by bol sťažovateľvedel o tom, že po ustanovení opatrovníčky-
advokátky JUDr. 0. Š. už súd nebude konať na verejnom zasadnutí, ale rozhodne neverejne,
že mu nikdy rozhodnutia nebude doručovať a opatrovníka bude považovať iba za jeho
právneho zástupcu, nikdy by o opatrovníka- nie právneho zástupcu súd nežiadal. Postupom
súdu prvého stupňa, ktorý neskôr nenapravil, ale ešte zvýraznil aj odvolací súd boli
porušené práva sťažovateľa nielen podľa O.s.p. ale aj ústavy. Súd konal svojvoľne
s úmyslom zhoršiť postavenie účastníka konania. Odňal mu práva a konal voči nemu pre
jeho sluchové postihnutie diskriminačne. Sťažovateľ netrpí duševnou poruchou, má známe
bydlisko, nie je problém s doručovaním písomností, jedine nepočuje. To však nie je dôvod
nato, aby nesmel pred súdom samostatne konať !!!“ V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal
na rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 9 Co 100/2007 z 25. januára 2008, ktorým krajský
súd zrušil rozhodnutie okresného súdu č. k. 9 C 120/2006-122 z 25. septembra 2007
o ustanovení zástupcu z radov advokátov sťažovateľovi.
Okresný súd uznesením z 3. septembra 2007 nariadil predbežné opatrenie, ktorým
zakázal styk sťažovateľa s maloletým A. M. Proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bolo
nariadené predbežné opatrenie, podala zástupkyňa sťažovateľa JUDr. Š. odvolanie.
Odvolanie bolo podané aj samotným sťažovateľom, ktorý sa o nariadení predbežného
opatrenia dozvedel od JUDr. Š. Krajský súd uznesením z 8. novembra 2007 č. k.
5 CoP 26/2007-119 odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ uviedol, že uznesenie okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia
z 3. septembra 2007, ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu o jeho odvolaní proti nariadeniu
predbežného opatrenia z 8. novembra 2007 mu nebolo doručené. Okresný súd nedoručil
sťažovateľovi ani rozhodnutie krajského súdu z 8. augusta 2007 vo veci jeho odvolania proti
uzneseniu okresného súdu, ktorým ustanovil maloletému A. M. kolízneho opatrovníka Úrad
práce, sociálnych vecí a rodiny K. (ďalej len „kolízny opatrovník“). Toto rozhodnutie bolo
doručené len zástupkyni JUDr. Š., a to 5. septembra 2007, teda až potom, ako okresný súd
3. septembra 2007 rozhodol o nariadení predbežného opatrenia. Ak 3. septembra 2007
nebolo rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa vo veci kolízneho opatrovníka doručené
zástupkyni sťažovateľa, okresný súd nemohol konať vo veci predbežného opatrenia pre
nedostatok podmienky konania. V čase, keď sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu
o ustanovení kolízneho opatrovníka, sťažovateľ nemal opatrovníka ani zástupcu, teda ako
svojprávny mal právo na to, aby mu rozhodnutie o jeho odvolaní bolo okresným súdom
doručené.
Sťažovateľ sa pred podaním sťažnosti domáhal doručenia uznesenia krajského súdu
č. k. 5 CoP 26/2007-119 z 8. novembra 2007, ktoré mu okresný súd doručil 30. apríla 2010.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 17/2007 a postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 CoP 26/2007 boli porušené jeho základné práva podľa označených článkov
ústavy, aby ústavný súd zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 20 P 17/2007
z 3. septembra 2007, ako aj uznesenie krajského súdu č. k. 5 CoP 26/2007-119
z 8. novembra 2007 a aby prikázal okresnému súdu opäť vo veci konať. Sťažovateľ tiež
žiadal priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 €. V rámci požiadavky na
ustanovenie právneho zástupcu ústavným súdom navrhol, aby trovy jeho právneho
zastúpenia uhradil ústavný súd s tým, že krajský súd bude povinný tieto výdavky štátu
nahradiť.
Zo žiadosti sťažovateľa doručenej okresnému súdu 25. mája 2007 vyplýva, že
sťažovateľ požiadal okresný súd o ustanovenie opatrovníka z dôvodu, že je hluchý,
neovláda posunkovú reč, nedokáže reč odčítať z úst hovoriaceho a pre postulačnú
nespôsobilosť. Za opatrovníka žiadal ustanoviť advokáta z H., pričom uviedol, že dôvodom
na takýto postup je skutočnosť, že spĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov.
Na základe žiadosti sťažovateľa okresný súd uznesením zo 4. júna 2007 ustanovil
sťažovateľovi zástupcu z radov advokátov JUDr. O. Š., čo odôvodnil takto: „Zo spisu
Okresného súdu v Humennom sp. zn. 9C 120/2006 súd zistil, že otec maloletého dieťaťa
spĺňa predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov a okrem toho je postihnutý
poruchou, pre ktorú nie je schopný zrozumiteľne sa vyjadrovať, preto súd rozhodol tak, že
mu pre konanie o vydanie predbežného opatrenia vo veci zákazu styku rodiča s maloletým
dieťaťom ustanovil zástupcu z radov advokátov a to JUDr. O. Š.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu, ktorý mu
ustanovil opatrovníka – zástupcu z radov advokátov, mu súd odňal možnosť samostatne
konať pred súdom. Po ustanovení opatrovníka mu neboli zo strany súdu doručované
rozhodnutia, keďže tieto boli doručované už len ustanovenej zástupkyni. V dôsledku toho
sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k veci, predložiť listinné dôkazy a konať ako
účastník konania. Navyše, podľa názoru sťažovateľa v jeho prípade neboli splnené
podmienky na ustanovenie opatrovníka ani na ustanovenie zástupcu z radov advokátov.
Sťažnosť treba považovať za oneskorene podanú.
V danej veci lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu proti rozhodnutiu
krajského súdu č. k. 5 CoP 26/2007-119 z 8. novembra 2007 začala plynúť právoplatnosťou
tohto rozhodnutia. Uznesenie krajského súdu z 8. novembra 2007 bolo zástupkyni
sťažovateľa JUDr. Š. doručené 28. novembra 2007 a právoplatnosť nadobudlo 29.
novembra 2007. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 6. mája 2010, teda
nepochybne po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde.
Neobstojí právny názor sťažovateľa, ktorý odvodzuje zákonnú dvojmesačnú lehotu
od dátumu 30. apríla 2010, keď mu bolo okresným súdom doručené uznesenie krajského
súdu č. k. 5 CoP 26/2007-119 z 8. novembra 2007. Na základe uznesenia okresného súdu
zo 4. júna 2007 bol sťažovateľ v konaní riadne zastúpený opatrovníkom – zástupcom
z radov advokátov. Uznesenie okresného súdu zo 4. júna 2007 bolo sťažovateľovi doručené
12. júna 2007 a právoplatnosť nadobudlo 28. júna 2007. Podľa § 31 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) má ustanovený zástupca rovnaké postavenie ako
zástupca na základe plnomocenstva pre celé konanie, pokiaľ nebol ustanovený len pre určité
úkony. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia OSP ak bol za zástupcu ustanovený advokát,
má rovnaké postavenie ako advokát, ktorému účastník udelil plnomocenstvo. Z uvedeného
vyplýva, že z pohľadu plynutia lehoty na podanie sťažnosti je bez akejkoľvek právnej
relevancie skutočnosť, kedy bolo predmetné uznesenie krajského súdu doručené
sťažovateľovi.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2010