Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 462/2016
PDF · 120.37 KB
No categories available
III. ÚS 462/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom Mgr. JUDr. Zoltánom Perhácsom, PhD., Tichá 45, Bratislava, pre namietané
porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd prípisom Okresného súdu Komárno č. k. 1 T 171/2009-
2867 z 9. februára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie
čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) prípisom Okresného
súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 171/2009-2867 z 9. februára 2016 (ďalej
len „napadnutý prípis“).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „sa opakovane touto osobitnou sťažnosťou
domáham ochrany svojich ústavou a dohovorom garantovaných a označených práv
a žiadam, aby ústavný súd rozhodol o mojej sťažnosti vo vzťahu k nezákonnosti
a neústavnosti inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky“.
Sťažovateľ totiž žiadosťou z 3. februára 2016 požiadal okresný súd o podanie návrhu
na začatie konania pred ústavným súdom v súvislosti s námietkou „nezákonnosti
a neústavnosti štátneho orgánu Slovenskej republiky – inšpekčnej služby Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky“ v konaní pred okresným súdom. Okresný súd uvedenej
žiadosti nevyhovel, čo sťažovateľovi oznámil napadnutým prípisom.
Ďalej sťažovateľ v relevantnej časti sťažnosti uvádza «Z mnou predloženého dôkazu
je navyše nepochybné, že súd prvého stupňa (Okresný súd Komárno) sa touto otázkou
odmietol zaoberať (denegatio iustitiae).
Súd prvého stupňa sa s touto mojou podrobnou právnou argumentáciou a otázkou
vôbec nezaoberal, vyhol sa posúdeniu uvedených skutočností ako i mojej prezentovanej
právnej argumentácii a iba stroho a arbitrárne konštatoval, že nemá dôvod obrátiť sa na
ústavný súd. V tomto považujem rozhodnutie súdu prvého stupňa za nedostatočne
konkrétne, a zároveň to považujem za jeden z dôvodov, prečo postup a rozhodnutie, resp.
oznámenie súdu prvého stupňa je svojvoľné a nepreskúmateľné. ...
... Uvádzam, že primárne nenamietam a nenastoľujem otázku, či vyšetrovateľ
inšpekčnej služby je alebo nie je orgánom činným v trestnom konaní podľa § 10 ods. 8
písm. a) Trestného poriadku, pretože túto otázku z hľadiska poradia dôležitosti - závažnosti
- považujem za sekundárnu („druhoradú“).
Inými slovami povedané, podľa môjho názoru, prioritnou otázkou nie je otázka, či
inšpekčná služba je alebo nie je orgánom činným v trestnom konaní (subjektom
vo vyšetrovaní alebo v skrátenom vyšetrovaní) a či dôkazy ňou vykonané sú alebo nie sú
zákonnými. Podľa môjho názoru prioritnou (primárnou) otázkou je, či inšpekčná služba je
alebo nie je zákonným a ústavným štátnym orgánom. ...
... Namietam, že inšpekčná služba bola bez zákonného zmocnenia vyčlenená
z organizačnej štruktúry Policajného zboru, teda namietam jej nezákonnosť a neústavnosť
ako celku. ...»
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza vlastný výklad namietanej zákonnej
úpravy.
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,
že prípisom okresného súdu č. k. 1 T 171/2009-2867 z 9. februára 2016 bol porušený
čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy
a čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 a čl. 13 dohovoru, a aby sťažovateľovi priznal finančné
zadosťučinenie v sume 300 000 € a náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky
upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
V nadväznosti na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde ústavný súd
poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných podmienok
prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti
rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení
alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom
zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom odmietnutie
sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania
sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde
zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Napadnutý prípis bol advokátovi sťažovateľa doručený 12. februára 2016. Sťažnosť
bola ústavnému súdu doručená 17. mája 2016.
Ústavný súd len dodáva, že napadnutý prípis bol v súlade s procesnými predpismi
doručený zvolenému advokátovi sťažovateľa a len tento dátum doručenia je rozhodujúci, čo
jasne vyplýva z § 31 ods. § 49 ods. 1 OSP. To, kedy sťažovateľ fyzicky prevzal prípis
od svojho advokáta, nemá na účinky doručenia a počítania dvojmesačnej lehoty na podanie
sťažnosti ústavnému súdu žiaden vplyv (porov. v tomto zmysle napr. II. ÚS 298/2010,
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa,
ktorou namieta porušenie svojich práv napadnutým prípisom okresného súdu, bola podaná
až po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty v zmysle § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde.
Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný
súd na základe uvedeného sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2016