Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 261/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť T. P., T., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., S., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa a

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn.

28 C a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2010

faxom a 20. mája 2010 poštou doručená sťažnosť T. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 21. októbra 2009

v spojení s postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. februára 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že v označenom konaní, v ktorom bol

sťažovateľ v procesnom postavení žalovaného, sa žalobca žalobou podanou na okresnom

súde domáhal určenia, že žalovaný nie je oprávneným držiteľom nehnuteľností

v katastrálnom území obce T.

Okresný súd po vykonaní dokazovania rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn.

z 21. októbra 2009 tak, že návrhu vyhovel, pričom svoje rozhodnutie

odôvodnil tým, že pôvodní žalovaní, ktorí previedli kúpnou zmluvou nehnuteľnosti

na žalovaného, nesplnili podmienky oprávnených držiteľov, a teda že predmetné

nehnuteľnosti nemohli nadobudnúť z titulu vydržania.

Sťažovateľ nadobudol vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam «od svojich

právnych predchodcov C. S. a S. M. V čase nadobudnutia vlastníckeho práva bol sťažovateľ

dobromyseľný, že nadobúda predmet kúpy do svojho vlastníctva, keďže o žiadnom súdnom

konaní nevedel nie len on, ale ešte ani jeho právny predchodcovia (títo sa domnievali, že

ide o kedysi stojacu stavbu „Č.“). V čase prevodu nebola zapísaná v katastri nehnuteľností

ani poznámka o prebiehajúcom spore...».

Sťažovateľ poukazuje na to, že vlastníctvo nadobudol kúpnou zmluvou

„zavkladovanou pod ... Túto kúpnu zmluvu nikto nikdy nespochybnil, nebola predmetom

súdneho konania a jej platnosť nie je sporná“. Tvrdí, že toto súdne rozhodnutie mu odňalo

„vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam“.

V priebehu celého súdneho konania sa sťažovateľ domáhal, „aby sa súd zaoberal

jeho právnou istotou v tom smere, aby sa súd vyporiadal s existenciou naliehavého

právneho záujmu na určení jeho neoprávnenej držby (poukázal pritom na rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , pozn.). Kúpna zmluva

nebola nikdy spochybnená a neplatnosťou sa súd nezaoberal ani len predbežne. Len určenie

vlastníckeho práva (či už i negatívne) v konaní mohlo zakotviť právnu istotu a tak

predvídaným spôsobom odňať sťažovateľovi vlastnícke právo. Napriek tomu však ani

po opakovanej obrane súdy svoje rozhodnutie v tomto smere neodôvodnili čo do potreby

určenia neoprávnenosti držby bez toho, aby sa dotkli vlastníckeho práva. I keď účastník

konania nemá nárok, aby sa súd vyporiadal so všetkými jeho námietkami, je však táto

námietka podľa môjho názoru tak zásadná, že v tomto smere boli porušené i jeho základné

práva na spravodlivý proces. Právna istota sťažovateľa bola následne porušená, keďže ako

vlastník je v súčasnosti evidovaná Slovenská republika - Slovenský pozemkový fond, ako

žalobca.

Súčasný právny stav rozhodnutím súdov je stavom bez právnej istoty. Na liste

vlastníctva, priloženom v tomto podaní, je ako vlastník vedená osoba, ktorá nikdy

vlastníkom uvedených pozemkov nebola. Stalo sa tak na základe rozhodnutia súdov

o neoprávnenej držbe sťažovateľa, dobromyseľného kupujúceho.

Pokiaľ uvedené súdne konanie malo byť vyvlastňovacím konaním, malo sa tak udiať

zákonom predpokladaným spôsobom.

Tieto argumenty poukazujú na arbitrárnosť rozhodnutia, keď sa s najpodstatnejšími

skutočnosťami súdy odmietli zaoberať...“.

Sťažovateľ v zmysle § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) navrhuje, „aby Ústavný súd uložil Slovenskej republike - Slovenský pozemkový fond

so sídlom v B..., sa dočasne zdržal nakladania s nehnuteľnosťami... zapísaných na LV ... v

k. ú. T.“, a súčasne žiada, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti vydal toto

rozhodnutie:

„Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. v nadväznosti

na konanie na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. porušil základné právo

sťažovateľa T. P. na súdnu ochranu podľa

a porušil právo sťažovateľa podľa .

Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove z 22. 2. 2010

a Okresného súdu Prešov -261 z 21. 10. 2009 a vracia vec na ďalšie

konanie.

Krajský súd v Prešove a Okresný súd v Prešove sú spoločne a nerozdielne povinný

nahradiť sťažovateľovi náhradu trov konania.“

II.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn.

a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

1. Predmetom časti sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 21. októbra 2009 došlo

k porušeniu jeho základných práv podľa a .

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie

označených základných práv postupom okresného súdu v predmetnom konaní, ústavný súd

vychádzal z princípu subsidiarity podľa . Toto ustanovenie limituje

hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ

má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu

túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v právnej veci žalobcu okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 21. októbra 2009 určil, že žalovaný nie je oprávneným držiteľom

žalovaných nehnuteľností.

V podanom odvolaní sa sťažovateľ domáhal, aby krajský súd napadnutý rozsudok

zmenil a žalobu zamietol. Ako dôvody uviedol, že okresný súd sa nevysporiadal

s neexistenciou naliehavého právneho záujmu na určení jeho neoprávnenej držby

a žalobcovi právo na určenie, že sťažovateľ nie je oprávneným držiteľom pôvodných

nehnuteľností, priznal taktiež až po uplynutí 10-ročnej prekluzívnej lehoty.

Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia základného práva sťažovateľa v podobe

odvolania smerujúca proti rozhodnutiu okresného súdu bola predmetom rozhodovania

krajského súdu. V rámci odvolacieho konania krajský súd rozhodnutie súdu prvého stupňa

preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku sp. zn. z 22. februára

2010.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého postupu a rozsudku

okresného súdu preto, lebo ich preskúmanie na základe podaného odvolania patrilo

do právomoci krajského súdu. V súvislosti s namietaným porušením označeného

základného práva je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce preto len

preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne napr. m. m. , ,

). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu

okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 22. februára 2010

Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa vidí

sťažovateľ tiež v tom, že jeho právni predchodcovia sa nemohli vyjadriť ku všetkým

okolnostiam a skutočnostiam týkajúcim sa preukázania ich nárokov v konaní, t. j. vydržanie

nehnuteľností (pretože medzitým došlo k zámene účastníkov), a tiež preto, že rozhodnutie

krajského súdu považuje za arbitrárne, pretože sa nevysporiadal so skutočnosťou, že

on uvedené nehnuteľnosti nadobudol na základe kúpnej zmluvy, ktorej neplatnosť nikto

nespochybnil.

Ústavný súd opätovne pripomína, že jeho právomoc konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou

zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle

ktorej ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného

súdu, bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci

všeobecného súdu (v danom prípade krajského súdu) v predmetnej veci sú zlučiteľné

s citovaným článkom . Poslaním ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Všeobecný súd je

primárne zodpovedný za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných

práv a slobôd ( a ).

Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva,

že tento ako odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo podľa zásad uvedených v (ďalej

len „OSP“), na odvolacom pojednávaní dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil

skutkový stav vo veci, vec správne posúdil a jeho rozhodnutie je presvedčivé. Na základe

toho rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny podľa

.

Krajský súd k právnej problematike aj ku skutkovým zisteniam súdu prvého stupňa

v odôvodnení svojho rozsudku okrem iného uviedol:

„Podľa , držiteľom veci je ten, kto s vecou

nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.

Podľa , oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci,

ak má nepretržite v držbe vec po dobu troch rokov ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov

ak ide o nehnuteľnosť. Toto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť

predmetom vlastníctva k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom

určených právnických osôb...

V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že právni predchodcovia

žalovaného nemohli splniť podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným

nehnuteľnostiam titulom vydržania. V priebehu konania totiž nebol preukázaný žiadny

hodnoverný titul, na základe ktorého by žalovaní S. M. a C. S. vstúpili do držby

predmetných nehnuteľností ako oprávnení držitelia a tieto užívali s presvedčením, že

im nehnuteľnosti vlastnícky patria. Dokazovanie, ktoré bolo vykonané na súde prvého

stupňa preukázalo, že bolo nepochybne a akceptované aj samotnými právnymi

predchodcami žalovaného, že predmetné nehnuteľnosti sú tzv. americkými čiastkami, ktoré

vlastnícky patrili J. M., príbuznému právnych predchodcov žalovaného. V tejto súvislosti

nebol predložený žiadny hodnoverný právny úkon alebo doklad, ktorým by predmetné

nehnuteľnosti boli prevedené na právnych predchodcov žalovaného. Preto osvedčenie, na

základe ktorého boli právni predchodcovia žalovaného zapísaní v evidencii nehnuteľností

ako vlastníci predmetných nehnuteľností, na základe predmetného dokazovania nemožno

považovať za vecne správne a nemožno usudzovať, že by podľa § 2 ods. 2 zákona č. 293/92

Zb. sa právni predchodcovia žalovaného stali vlastníkmi predmetných nehnuteľností titulom

vydržania, pretože, vo vzťahu k ním potom nesvedčí oprávnená držba týchto nehnuteľností,

ale nie je ani splnená podmienka 10 rokov nerušenej držby odo dňa zápisu do evidencie

nehnuteľností, ako je to uvedené v § 2 ods. 2 zákona č. 293/92 Zb., pretože žaloba v

predmetnej veci bola podaná pred uplynutím tejto lehoty, a to 4. 4. 2005. Aj keď na základe

zmluvy označenej ako kúpna zmluva, boli predmetné nehnuteľnosti prevedené na

žalovaného už po uplynutí tejto lehoty, nemožno prijať právny názor, že by žalovaný sa stal

vlastníkom predmetných nehnuteľností titulom tejto kúpnej zmluvy, pretože samotní jeho

právni predchodcovia S. M. a C. S. sa nestali vlastníkmi týchto nehnuteľností práve z

dôvodu, že v predmetnej veci bola podaná predmetná žaloba popierajúca ich postavenie

oprávnených držiteľov. To znamená, že ak došlo k uzavretiu zmluvy označenej ako kúpna

zmluva medzi právnymi predchodcami žalovaného a žalovaným vo vzťahu k predmetným

nehnuteľnostiam, môže ísť len o prevod postavenia oprávneného držiteľa, ako na to pamätá

, pričom ani samotný žalovaný nesplnil podmienky

nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti titulom vydržania, pretože

jeho vlastnícke právo a postavenie oprávneného držiteľa bolo spochybnené predmetnou

žalobou a argumentáciou, ktorú predostrel žalobca v predmetnej veci, ako aj samotným

dokazovaním vykonaným na súde prvého stupňa, ktoré jednoznačne preukázalo,

že predmetné nehnuteľnosti neboli prevedené ani formálnym spôsobom, ani neformálne na

právnych predchodcov žalovaného v predmetnej veci. Za týchto okolností, ako bolo vyššie

naznačené, nie je možné uvažovať o vlastníckom práve právnych predchodcov žalovaného

k predmetným nehnuteľnostiam a v závislosti od toho ani o vlastníckom práve samotného

žalovaného k predmetným nehnuteľnostiam.

Správne preto postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ vyhovel žalobe o určenie,

že žalovaný nie je oprávneným držiteľom predmetných nehnuteľností. Iné znenie petitu

neprichádza v predmetnej veci do úvahy a v závislosti od toho ani iné znenie výroku

rozsudku súdu prvého stupňa, pretože ako bolo vyššie naznačené, žalovaný sa nemohol stať

vlastníkom predmetných nehnuteľností titulom predmetnej kúpnej zmluvy, ale má podobne

ako jeho právni predchodcovia, len postavenie oprávneného držiteľa, pokiaľ toto

postavenie pochopiteľne nie je spochybnené ďalšími okolnosťami, ktoré vyjdú najavo v

súdnom konaní ako sa to stalo aj v predmetnej právnej veci.

V závislosti od toho je nepodstatná aj námietka absencie naliehavého právneho

záujmu na strane žalobcu, ktorá bola prezentovaná prostredníctvom žalovaného (jeho

právneho zástupcu) v priebehu prvostupňového konania, ako aj v samotnom odvolaní.

Naopak, žalobca, ktorý spochybňuje postavenie právnych predchodcov žalovaného

a samotného žalovaného ako oprávnených držiteľov predmetných nehnuteľností, má

nepochybne právny záujem na tom, aby eventuálne štát, ktorého záujmy aj v tomto konaní

reprezentuje, vstúpil do vlastníckych práv k predmetným nehnuteľnostiam.“

Ústavný súd po oboznámení sa s rozsudkom krajského súdu (a tiež okresného súdu),

ako aj s argumentáciou sťažovateľa uvádza, že krajský súd sa vysporiadal so všetkými

podstatnými námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní. Nezistil pritom žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu, ktorý by nemal oporu

v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že sa zaoberal

a vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, avšak sa s nimi nestotožnil. Nevyhovenie

odvolacím dôvodom, ako ani vyslovenie iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľ

nestotožňuje, nie je možné považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť

k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

Podľa názoru ústavného súdu interpretácia najmä k otázke

nepreukázania podmienok oprávnenej držby (vydržania) pôvodne žalovanými

(sťažovateľom) a citované skutkové a právne závery krajským súdom (vychádzajúce

zo skutkových zistení okresného súdu, ktorý vykonal v tomto smere podrobné

dokazovanie), takéto nedostatky nevykazuje, a preto ústavný súd nie je oprávnený na jeho

meritórne preskúmanie. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský

súd dostatočným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré postupoval takýmto

spôsobom, a nie iným, a v každom prípade jeho postup pri odôvodňovaní právneho záveru

vo veci sťažovateľa nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnený napriek tomu,

že sa nezaoberal platnosťou či neplatnosťou kúpnej zmluvy medzi pôvodne žalovanými

a sťažovateľom.

Argumenty sťažovateľa, že fyzické osoby, ktoré boli pôvodne žalované, v čase

uzatvárania kúpnej zmluvy s ním nevedeli o prebiehajúcom súdnom spore, alebo si mysleli,

že sa spor týka iných nehnuteľností, prípadne, že nemohli predložiť iné dôkazy týkajúce ich

oprávnenej držby pred zámenou účastníkov, sa javia v tomto kontexte ako právne

irelevantné, pokiaľ títo účastníci sami nepodali kvalifikované sťažnosti na ústavnom súde

pre porušenie svojich základných práv.

Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti vo vzťahu

k namietanému porušeniu ako zjavne neopodstatnenú už po jej

predbežnom prerokovaní podľa .

3. K námietke porušenia základného práva podľa postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 22. februára 2010

Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 v tom, že rozhodnutím krajského súdu v konaní o určenie, že nie je

oprávneným držiteľom nehnuteľností, mu bolo odňaté jeho vlastnícke právo. Tvrdil, že

žalobca v konaní nepreukázal naliehavý právny záujem. Argumentoval tým, že on tieto

nehnuteľnosti nenadobudol z titulu vydržania, ale riadne na základe kúpnej zmluvy

od pôvodne žalovaných ako predávajúcich, ktorí nevedeli, že prebieha súdny spor

so žalobcom týkajúci sa práve tých nehnuteľností, ktoré boli predmetom predaja. Preto

každé iné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol zapísaný na základe tejto žaloby ako vlastník

Slovenský pozemkový fond, považuje za zásah do svojho základného práva vlastniť

majetok.

Toto základné právo však nie je možné zamieňať s „právom na úspech v súdnom

konaní“, ktoré náš právny poriadok nepozná. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym

názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli krajského súdu a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Keďže sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného

práva podľa , bola odmietnutá z dôvodu neexistujúcej príčinnej

súvislosti medzi porušením ústavnoprocesných princípov a namietanými hmotnoprávnymi

základnými právami, akými je aj právo vlastniť majetok, neprichádza do úvahy ani možnosť

porušenia základného práva podľa . Ústavný súd už v súvislosti

s uvedeným vyslovil, že absencia porušenia ústavnoprocesných princípov vylučuje

založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecného súdu za porušenie základného práva

sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru upraveného v označenom článku (m. m.

, ). Ústavný súd totiž v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(napr. ) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46

až . V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči

všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové

a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal

dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Po odmietnutí sťažnosti i v tejto časti bolo preto už bez právneho významu

rozhodovať o nárokoch sťažovateľa na zrušenie napadnutých rozsudkov všeobecných

súdov, aj o jeho návrhu na vydanie dočasného opatrenia, ktoré sťažovateľ požadoval

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2010