Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 255/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. E.

K., K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a

2 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3

Sžf 105/2009 z 11. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2010

doručená sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom JUDr. E. K., K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a 2 (ďalej len „“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. marca 2010.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

„1. Daňový úrad B. rozhodnutím č. /Šim z 8. 8. 2008 nepriznal

sťažovateľovi nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty uvedený v daňovom priznaní za

september 2007 v sume 142 413 Sk a určil vlastnú daňovú povinnosť v sume 4 647 Sk.

Spoločnosť T., s. r. o. a spoločnosť V., s. r. o. boli spoluprihlasovateľmi k vynálezu a

každá z uvedených spoločností (popri iných spoluprihlasovateľoch) mala svoj

spolumajiteľský podiel k vynálezu (pozn. pre posúdenie veci pre účely DPH veci nie je

podstatné, či sa podiel k vynálezu v spise nazýva aj ako spoluprihlasovateľský podiel,

spolumajiteľský podiel alebo právo na riešenie). Na základe zmluvy o prevode

spolumajiteľského podielu č. 300907/TA z 30. 9. 2007 medzi prevodcom V., s. r. o. a

nadobúdateľom T., s. r. o. došlo k odplatnému prevodu (časti) spolumajiteľského podielu na

spoločnosť T., s. r. o. Spoločnosť V., s. r. o. za odplatný prevod spolumajiteľského podielu

vyhotovila 30. 9. 2007 faktúru č. 300907/TA, v ktorej uviedla základ dane 774 000 Sk a daň

z pridanej hodnoty 147 060 Sk. Spoločnosť T., s. r. o. si v daňovom priznaní za september

2007 uplatnila z faktúry č. 300907/TA právo na odpočítanie dane v sume 147 060 Sk.

Rozdiel na dani zistený správcom dane v sume 147 060 Sk vznikol tým, že správca dane

neuznal sťažovateľovi odpočítanie dane z faktúry č. 300907/TA od spoločnosti V., s. r. o. za

odplatný prevod spolumajiteľského podielu.

Neuznanie odpočítania dane správca dane odôvodňuje tým, že v zmysle ustanovenia

Patentového každý zo spolumajiteľov

(spoluprihlasovateľov) má právo samostatne využívať vynález bez ohľadu na výšku

spoluvlastníckeho podielu. Prevodom spolumajiteľského podielu na základe predmetnej

zmluvy malo dôjsť iba k zmene rozsahu veľkosti vlastníckych podielov. Deliteľný môže byť

iba napr. finančný prínos plynúci z jeho využitia, podiel na kúpnej cene v prípade predaja,

odplata za poskytnutie licencie, poplatková povinnosť vo vzťahu ku konaniu o patentovej

prihláške alebo vo vzťahu k udržiavaniu patentu.

Podľa ustanovenia platiteľ môže odpočítať od

dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho

podnikania ako platiteľ s výnimkou ods. 3 a 7 citovaného ustanovenia. Spoločnosť T., s. r.

o. neprijala službu na účely svojho podnikania, pretože aj pôvodný podiel práva na riešenie

ju oprávňoval využívať vynález ako celok v plnom rozsahu. Z toho vyplýva, že spoločnosť

T., s. r. o. ako jeden zo spoluprihlasovateľov prihlášky k predmetnému vynálezu deklaroval

vlastníctvo práva na riešenie, ktoré ho už oprávňovalo využívať vynález ako celok, preto

fakturované plnenie, čo znamená prevod práva na to isté riešenie, nemôže použiť na účely

svojho podnikania. ...

Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím č. I/221/16503-93884/2008/991909-r z 8. 12.

2008 potvrdilo prvostupňové rozhodnutie. Odvolací orgán uvádza, že predmetom

fakturovaného plnenia v zmysle zmluvy bol prevod práva na riešenie. ...

Proti rozhodnutiu Daňového riaditeľstva SR č. I/221/16503-93884/2008/991909-r

bola podaná žaloba. V žalobe sa okrem iného uvádza, že v prevode spolumajiteľského

podielu, resp. prevode práva na riešenie ide o činnosť v zmysle § 3 ods. 2 zákona

č. , z ktorej sa dosahuje príjem. Ide teda o podnikanie, t. j. ekonomickú

činnosť, ktorou zákon o DPH rozumie každú činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem vrátane

využívania aj nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku. ...

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. žalobu zamietol. Súd

v rozsudku podrobne popisuje skutkový a právny stav na základe ktorého sa plne stotožnil

nielen so skutkovými zisteniami žalovaného, ale aj s jeho právnym názorom a záverom. ...

Proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. podal sťažovateľ

odvolanie. V odvolaní sa okrem príslušných ustanovení (,

§ 9 ods. 1 písm. a), § 49 ods. 1 a ods. 2) poukazuje na Smernicu Rady 2006/112/ES.

Sťažovateľ poukazuje na to, že podľa Smernice Rady 2006/112/ES a

Z. z. je nesporné, že prevod práva na riešenie, resp. prevod spolumajiteľského podielu

podľa Patentového zákona predstavuje zdaniteľný obchod podliehajúci DPH. Prevodcovi,

V., s. r. o. bez ohľadu na to, že nadobúdateľ už mal podľa § 20 ods. 3 Patentového zákona

právo využívať vynález, dňom dodania služby podľa ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č.

vznikla daňová povinnosť. Podľa ustanovenia

Z. z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto

tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa sťažovateľa, vzhľadom k tomu, že už pred prevodom práva mohol využívať

vynález ako celok, bolo potrebné zodpovedať otázku, či sťažovateľ v danom prípade podľa

ustanovenia , použije poskytnutú službu (prevod práva)

na dodávky služieb ako platiteľ. Teda, či ju mohol použiť na účely svojho podnikania, resp.

či mohol dosiahnuť (ďalšie) príjmy z podnikania. ...

Najvyšší súd SR rozsudkom č. potvrdil rozsudok Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. . Súd popisuje skutkový a právny stav a uvádza, že podľa

, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. ...“

Sťažovateľka je toho názoru, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu porušuje jej

základné právo na súdnu ochranu podľa a 2 . Porušenie svojho

základného práva vidí v tom, že týmto rozsudkom najvyššieho súdu bol potvrdený rozsudok

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -70

z 13. mája 2009, ktorým bola zamietnutá jej žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)

č. I/221/16503-93884/2008/991909-r z 8. decembra 2008. Rozhodnutím daňového

riaditeľstva bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu B. (ďalej len „daňový úrad“) č.

/Šim z 8. augusta 2008. Daňový úrad nepriznal sťažovateľke nadmerný

odpočet za zdaňovacie obdobie september 2007 vo výške

142 413 Sk a určil jej vlastnú daňovú povinnosť v sume 4 647 Sk. Podľa názoru

sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu garantovaného práva

na súdnu ochranu, pretože v tomto rozsudku ide o svojvôľu pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu, keďže najvyšší súd sa odchýlil od znenia príslušných ustanovení tak,

že zásadne poprel ich účel a význam.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Najvyšší súd SR rozsudkom č. z 11. marca 2010 porušil základné

právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa a ods. 2 SR.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. z 11. marca 2010 sa zrušuje

a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia

vyhlášky č. za 2 úkony právnej služby v sume 240,46 €.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je

povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako

platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7.

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tom, že neuznanie jej nároku na

odpočítanie dane z faktúry č. 300907/TA z 30. septembra 2007 od spoločnosti V., s. r. o., za

odplatný prevod spolumajiteľského podielu nemá oporu v Smernici Rady 2006/112/ES z

28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a ani v zákone o DPH, v

čom vidí porušenie svojho základného práva zaručeného a 2 .

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnú

neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či

preskúmavanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorých

z práv alebo slobôd zaručených alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby

určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade

oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov,

ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich

rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Skutkové a právne závery najvyššieho súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnené

a toto zdôvodnenie je i náležite zhodnotené. Najvyšší súd sa vysporiadal s námietkami

obsiahnutými v odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu ústavne predvídaným

spôsobom. Závery najvyššieho súdu sú logickým pokračovaním dokazovania vykonaného

krajským súdom a podradené príslušným právnym ustanoveniam, ktorými sa daná právna

vec spravuje.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:

„... Žalobca v odvolaní správne ustálil, že spornou právnou otázkou bolo, či v danom

prípade žalobca použije poskytnutú službu na dodávky služieb ako platiteľ. Žalovaný a súd

na základe toho, že žalobca mohol podľa ustanovenia § 20 ods. 3 Patentového zákona

využívať vynález ako celok dospeli k záveru, že fakturované plnenie (prevod práva) žalobca

nemohol použiť na účely svojho podnikania, teda nemohol v danom prípade dosiahnuť

(ďalšie) príjmy z podnikania, pretože mohol mať príjmy spojené s využívaním vynálezu ako

celku. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný a súd za ekonomickú činnosť, z ktorej sa dosahuje

príjem, považujú využívanie vynálezu a príjmy spojené s jeho využívaním.

V odvolacom konaní bola spornou právna otázka, či v danom prípade žalobca

použil, resp. môže použiť nadobudnutú službu na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ a to

vzhľadom na okolnosť, že žalobca ako spoluprihlasovateľ vynálezu, na ktorý ešte nebol

udelený patent, už mal ex lege, v zmysle ust. (Patentový

zákon) v spojení s primeranou aplikáciou ust. (Patentový

zákon) právo samostatne využívať vynález patent ako celok.

Najvyšší súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného i súdu prvého stupňa, že

žalobca na základe výpisu z registra prihlášok ÚPV SR ako jeden zo spoluprihlasovateľov

prihlášky k predmetnému vynálezu deklaroval vlastníctvo práva na riešenie, ktoré ho už

oprávňovalo využívať vynález ako celok (mal právo autonómneho využívania vynálezu ako

celku), preto fakturované plnenie, čo znamená prevod práva na to isté riešenie, nemohol

použiť na účely svojho podnikania v zmysle o dani

z pridanej hodnoty. Najvyšší súd preto dospel k záveru v danom došlo k právnej konzumpcii

nadobudnutej služby už existujúcim zákonným právom žalobcu na autonómne využívanie

patentu. Právna konzumpcia nadobudnutej služby už existujúcim zákonným právom

platiteľa na autonómne využívanie patentu, spôsobuje právnu nemožnosť použiť službu na

dodávky tovarov a služieb ako platiteľa.

Najvyšší súd súčasne poukazuje na to, že v danom prípade predmetom zdaniteľného

plnenia nebol prevod patentu ani zriadenie licencie, na ktorú skutočnosť žalobca v odvolaní

argumentačne poukazoval.“

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s ohľadom na ustanovenie § 120

ods. 1 (ďalej len „OSP“) zosumarizoval skutkové a právne

poznatky a z nich následne plynúce logické úvahy, ktoré viedli k záveru vyjadrenému

vo výroku rozhodnutia. Najvyšší súd ako odvolací súd podľa sa stotožnil

v plnom rozsahu s výkladom ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH krajského súdu vo veci

možného odpočtu platiteľa dane (sťažovateľky), ktorú použije na dodávky tovarov a služieb

ako platiteľ s výnimkou odsekov 3 a 7 tohto ustanovenia zákona.

Rozsudok najvyššieho súdu nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený a jeho postup

a rozhodnutie v konečnom dôsledku nemôžu viesť k namietanému porušeniu sťažovateľkou

označeného základného práva. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd v odôvodnení

predmetného rozsudku riadne a ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými

otázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Najvyšší súd predložil odpovede na všetky vznesené otázky, ktoré právne

kvalifikoval spôsobom súladným s . Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti uzavrel, že z napadnutého rozhodnutia najvyššieho vyplýva, že tento svoje právne

závery aj dostatočne odôvodnil. Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Rozhodnutie najvyššieho súdu nie je možné kvalifikovať

ani ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a ústavný súd nezistil porušenie

ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom.

Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka s rozhodnutím najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho

rozhodnutia. Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods.

1 a 2 nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (, ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce

možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 a 2 , preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľka nastolila a ktoré sú viazané na

úspech v konaní.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2010