Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)III. ÚS 255/2010
PDF · 181.62 KB
No categories available
III. ÚS 255/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. E.
K., K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a
2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3
Sžf 105/2009 z 11. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2010
doručená sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátom JUDr. E. K., K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf 105/2009
z 11. marca 2010.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:
„1. Daňový úrad B. rozhodnutím č. 851/230/53223/2008/Šim z 8. 8. 2008 nepriznal
sťažovateľovi nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty uvedený v daňovom priznaní za
september 2007 v sume 142 413 Sk a určil vlastnú daňovú povinnosť v sume 4 647 Sk.
Spoločnosť T., s. r. o. a spoločnosť V., s. r. o. boli spoluprihlasovateľmi k vynálezu a
každá z uvedených spoločností (popri iných spoluprihlasovateľoch) mala svoj
spolumajiteľský podiel k vynálezu (pozn. pre posúdenie veci pre účely DPH veci nie je
podstatné, či sa podiel k vynálezu v spise nazýva aj ako spoluprihlasovateľský podiel,
spolumajiteľský podiel alebo právo na riešenie). Na základe zmluvy o prevode
spolumajiteľského podielu č. 300907/TA z 30. 9. 2007 medzi prevodcom V., s. r. o. a
nadobúdateľom T., s. r. o. došlo k odplatnému prevodu (časti) spolumajiteľského podielu na
spoločnosť T., s. r. o. Spoločnosť V., s. r. o. za odplatný prevod spolumajiteľského podielu
vyhotovila 30. 9. 2007 faktúru č. 300907/TA, v ktorej uviedla základ dane 774 000 Sk a daň
z pridanej hodnoty 147 060 Sk. Spoločnosť T., s. r. o. si v daňovom priznaní za september
2007 uplatnila z faktúry č. 300907/TA právo na odpočítanie dane v sume 147 060 Sk.
Rozdiel na dani zistený správcom dane v sume 147 060 Sk vznikol tým, že správca dane
neuznal sťažovateľovi odpočítanie dane z faktúry č. 300907/TA od spoločnosti V., s. r. o. za
odplatný prevod spolumajiteľského podielu.
Neuznanie odpočítania dane správca dane odôvodňuje tým, že v zmysle ustanovenia
§ 20 ods. 3 Patentového zákona č. 435/2001 Z. z. každý zo spolumajiteľov
(spoluprihlasovateľov) má právo samostatne využívať vynález bez ohľadu na výšku
spoluvlastníckeho podielu. Prevodom spolumajiteľského podielu na základe predmetnej
zmluvy malo dôjsť iba k zmene rozsahu veľkosti vlastníckych podielov. Deliteľný môže byť
iba napr. finančný prínos plynúci z jeho využitia, podiel na kúpnej cene v prípade predaja,
odplata za poskytnutie licencie, poplatková povinnosť vo vzťahu ku konaniu o patentovej
prihláške alebo vo vzťahu k udržiavaniu patentu.
Podľa ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. platiteľ môže odpočítať od
dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho
podnikania ako platiteľ s výnimkou ods. 3 a 7 citovaného ustanovenia. Spoločnosť T., s. r.
o. neprijala službu na účely svojho podnikania, pretože aj pôvodný podiel práva na riešenie
ju oprávňoval využívať vynález ako celok v plnom rozsahu. Z toho vyplýva, že spoločnosť
T., s. r. o. ako jeden zo spoluprihlasovateľov prihlášky k predmetnému vynálezu deklaroval
vlastníctvo práva na riešenie, ktoré ho už oprávňovalo využívať vynález ako celok, preto
fakturované plnenie, čo znamená prevod práva na to isté riešenie, nemôže použiť na účely
svojho podnikania. ...
Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím č. I/221/16503-93884/2008/991909-r z 8. 12.
2008 potvrdilo prvostupňové rozhodnutie. Odvolací orgán uvádza, že predmetom
fakturovaného plnenia v zmysle zmluvy bol prevod práva na riešenie. ...
Proti rozhodnutiu Daňového riaditeľstva SR č. I/221/16503-93884/2008/991909-r
bola podaná žaloba. V žalobe sa okrem iného uvádza, že v prevode spolumajiteľského
podielu, resp. prevode práva na riešenie ide o činnosť v zmysle § 3 ods. 2 zákona
č. 222/2004 Z. z., z ktorej sa dosahuje príjem. Ide teda o podnikanie, t. j. ekonomickú
činnosť, ktorou zákon o DPH rozumie každú činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem vrátane
využívania aj nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku. ...
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. 23S/22/2009 žalobu zamietol. Súd
v rozsudku podrobne popisuje skutkový a právny stav na základe ktorého sa plne stotožnil
nielen so skutkovými zisteniami žalovaného, ale aj s jeho právnym názorom a záverom. ...
Proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 23S/22/2009 podal sťažovateľ
odvolanie. V odvolaní sa okrem príslušných ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. (§ 3 ods. 2,
§ 9 ods. 1 písm. a), § 49 ods. 1 a ods. 2) poukazuje na Smernicu Rady 2006/112/ES.
Sťažovateľ poukazuje na to, že podľa Smernice Rady 2006/112/ES a zákona č. 222/2004
Z. z. je nesporné, že prevod práva na riešenie, resp. prevod spolumajiteľského podielu
podľa Patentového zákona predstavuje zdaniteľný obchod podliehajúci DPH. Prevodcovi,
V., s. r. o. bez ohľadu na to, že nadobúdateľ už mal podľa § 20 ods. 3 Patentového zákona
právo využívať vynález, dňom dodania služby podľa ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č.
222/2004 Z. z. vznikla daňová povinnosť. Podľa ustanovenia § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004
Z. z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto
tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa sťažovateľa, vzhľadom k tomu, že už pred prevodom práva mohol využívať
vynález ako celok, bolo potrebné zodpovedať otázku, či sťažovateľ v danom prípade podľa
ustanovenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., použije poskytnutú službu (prevod práva)
na dodávky služieb ako platiteľ. Teda, či ju mohol použiť na účely svojho podnikania, resp.
či mohol dosiahnuť (ďalšie) príjmy z podnikania. ...
Najvyšší súd SR rozsudkom č. 3 Sžf 105/2009 potvrdil rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. 23S/22/2009. Súd popisuje skutkový a právny stav a uvádza, že podľa
§ 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. ...“
Sťažovateľka je toho názoru, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu porušuje jej
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Porušenie svojho
základného práva vidí v tom, že týmto rozsudkom najvyššieho súdu bol potvrdený rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 S/22/2009-70
z 13. mája 2009, ktorým bola zamietnutá jej žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)
č. I/221/16503-93884/2008/991909-r z 8. decembra 2008. Rozhodnutím daňového
riaditeľstva bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu B. (ďalej len „daňový úrad“) č.
851/230/53223/2008/Šim z 8. augusta 2008. Daňový úrad nepriznal sťažovateľke nadmerný
odpočet za zdaňovacie obdobie september 2007 vo výške
142 413 Sk a určil jej vlastnú daňovú povinnosť v sume 4 647 Sk. Podľa názoru
sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu ústavou garantovaného práva
na súdnu ochranu, pretože v tomto rozsudku ide o svojvôľu pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu, keďže najvyšší súd sa odchýlil od znenia príslušných ustanovení tak,
že zásadne poprel ich účel a význam.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 3 Sžf 105/2009 z 11. marca 2010 porušil základné
právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 3 Sžf 105/2009 z 11. marca 2010 sa zrušuje
a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia
§ 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej služby v sume 240,46 €.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je
povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako
platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7.
Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tom, že neuznanie jej nároku na
odpočítanie dane z faktúry č. 300907/TA z 30. septembra 2007 od spoločnosti V., s. r. o., za
odplatný prevod spolumajiteľského podielu nemá oporu v Smernici Rady 2006/112/ES z
28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a ani v zákone o DPH, v
čom vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnú
neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či
preskúmavanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorých
z práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská
republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby
určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.
Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý
pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade
oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov,
ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich
rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za
následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).
Skutkové a právne závery najvyššieho súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnené
a toto zdôvodnenie je i náležite zhodnotené. Najvyšší súd sa vysporiadal s námietkami
obsiahnutými v odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu ústavne predvídaným
spôsobom. Závery najvyššieho súdu sú logickým pokračovaním dokazovania vykonaného
krajským súdom a podradené príslušným právnym ustanoveniam, ktorými sa daná právna
vec spravuje.
Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:
„... Žalobca v odvolaní správne ustálil, že spornou právnou otázkou bolo, či v danom
prípade žalobca použije poskytnutú službu na dodávky služieb ako platiteľ. Žalovaný a súd
na základe toho, že žalobca mohol podľa ustanovenia § 20 ods. 3 Patentového zákona
využívať vynález ako celok dospeli k záveru, že fakturované plnenie (prevod práva) žalobca
nemohol použiť na účely svojho podnikania, teda nemohol v danom prípade dosiahnuť
(ďalšie) príjmy z podnikania, pretože mohol mať príjmy spojené s využívaním vynálezu ako
celku. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný a súd za ekonomickú činnosť, z ktorej sa dosahuje
príjem, považujú využívanie vynálezu a príjmy spojené s jeho využívaním.
V odvolacom konaní bola spornou právna otázka, či v danom prípade žalobca
použil, resp. môže použiť nadobudnutú službu na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ a to
vzhľadom na okolnosť, že žalobca ako spoluprihlasovateľ vynálezu, na ktorý ešte nebol
udelený patent, už mal ex lege, v zmysle ust. § 20 ods. 7 zák. č. 435/2001 Z. z. (Patentový
zákon) v spojení s primeranou aplikáciou ust. § 20 ods. 3 zák. č. 435/2001 Z. z. (Patentový
zákon) právo samostatne využívať vynález patent ako celok.
Najvyšší súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného i súdu prvého stupňa, že
žalobca na základe výpisu z registra prihlášok ÚPV SR ako jeden zo spoluprihlasovateľov
prihlášky k predmetnému vynálezu deklaroval vlastníctvo práva na riešenie, ktoré ho už
oprávňovalo využívať vynález ako celok (mal právo autonómneho využívania vynálezu ako
celku), preto fakturované plnenie, čo znamená prevod práva na to isté riešenie, nemohol
použiť na účely svojho podnikania v zmysle § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty. Najvyšší súd preto dospel k záveru v danom došlo k právnej konzumpcii
nadobudnutej služby už existujúcim zákonným právom žalobcu na autonómne využívanie
patentu. Právna konzumpcia nadobudnutej služby už existujúcim zákonným právom
platiteľa na autonómne využívanie patentu, spôsobuje právnu nemožnosť použiť službu na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľa.
Najvyšší súd súčasne poukazuje na to, že v danom prípade predmetom zdaniteľného
plnenia nebol prevod patentu ani zriadenie licencie, na ktorú skutočnosť žalobca v odvolaní
argumentačne poukazoval.“
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s ohľadom na ustanovenie § 120
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zosumarizoval skutkové a právne
poznatky a z nich následne plynúce logické úvahy, ktoré viedli k záveru vyjadrenému
vo výroku rozhodnutia. Najvyšší súd ako odvolací súd podľa § 10 ods. 2 OSP sa stotožnil
v plnom rozsahu s výkladom ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH krajského súdu vo veci
možného odpočtu platiteľa dane (sťažovateľky), ktorú použije na dodávky tovarov a služieb
ako platiteľ s výnimkou odsekov 3 a 7 tohto ustanovenia zákona.
Rozsudok najvyššieho súdu nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený a jeho postup
a rozhodnutie v konečnom dôsledku nemôžu viesť k namietanému porušeniu sťažovateľkou
označeného základného práva. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd v odôvodnení
predmetného rozsudku riadne a ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými
otázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.
Najvyšší súd predložil odpovede na všetky vznesené otázky, ktoré právne
kvalifikoval spôsobom súladným s ústavou. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti uzavrel, že z napadnutého rozhodnutia najvyššieho vyplýva, že tento svoje právne
závery aj dostatočne odôvodnil. Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Rozhodnutie najvyššieho súdu nie je možné kvalifikovať
ani ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a ústavný súd nezistil porušenie
ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom.
Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka s rozhodnutím najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho
rozhodnutia. Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods.
1 a 2 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce
možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy, preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľka nastolila a ktoré sú viazané na
úspech v konaní.
Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júna 2010