Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 426/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ,

, zastúpenej advokátkou JUDr. Ing. Lindou Kovandovou, LL. M., Ulica

Janka Kráľa 1, Banská Bystrica, pre namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základného práva vlastniť majetok podľa , 4 a 5

a základného práva podnikať podľa rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 59 z 13. novembra 2013 a

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. januára 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2015

doručená sťažnosť spoločnosti , (ďalej len

„sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

(ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva vlastniť

majetok podľa , 4 a 5 a základného práva podnikať podľa

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

č. k. 59 z 13. novembra 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. januára 2015, ktorou žiada

vydať tento nález:

«1. Základné práva sťažovateľky, spoločnosti , vlastniť a užívať

majetok a právo na nezasahovanie doň v rozpore so zákonom garantované čl. 20 ods. 1, 4

a 5 v z. n. p. (ďalej len „Ústava SR“),

právo podnikať garantované SR, právo na súdnu a inú právnu ochranu

garantované SR ako aj článkom 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. k. zo dňa 13.11.2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 27.01.2015, porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. zo dňa

13.11.2013 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

27.01.2015 sa v plnom rozsahu zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Porušovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľke, spoločnosti

, trovy právneho zastúpenia v sume 296,4 EUR... do dvoch mesiacov

od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.»

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bol

ako žalobca účastníkom konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. ,

v ktorom sa proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“)

domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 1100301/1/162922/2013/6014

z 8. apríla 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica

(ďalej len „daňový úrad“) č. 9600303/5/254531/2013/Sed z 21. januára 2013. Týmto

rozhodnutím daňového úradu bol sťažovateľovi vyrubený sankčný úrok 61,70 €

za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej rozhodnutím daňového úradu

č. /Šim z 8. augusta 2008 vo výške 154,25 € za zdaňovacie obdobie

september 2007 v lehote určenej rozhodnutím (právneho predchodcu) žalovaného

č. I/221/16503 93884/2008/991909 r z 8. decembra 2008. Ako vyplýva z tohto rozhodnutia,

na základe výsledkov daňovej kontroly u sťažovateľa daňový úrad rozhodnutím

č. /Šim z 8. augusta 2008 nepriznal nadmerný odpočet dane z pridanej

hodnoty uvedený sťažovateľom v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie september 2007

a určil mu vlastnú daňovú povinnosť 154,25 €, ktorú však sťažovateľ neuhradil v určenej

lehote do 13. januára 2013. Sankčný úrok bol vypočítaný za 1 461 dní omeškania (t. j.

za štyri roky) pri úrokovej sadzbe 10 % ročne. Žalovaný rozhodnutím

č. 1100301/1/162922/2013/6014 z 8. apríla 2013 napadnutým v konaní

pred krajským súdom sp. zn. potvrdil rozhodnutie daňového úradu

č. 9600303/5/254531/2013/Sed z 21. januára 2013, keď dospel k záveru, že odvolacie

námietky sťažovateľa sú nedôvodné, najmä pokiaľ sťažovateľ poukazoval na nezákonnosť

postupu správcu dane pri vyhotovovaní protokolu o daňovej kontrole, na nezákonnosť

skorších rozhodnutí daňových orgánov, ktorými bola určená vlastná daňová povinnosť.

Žalovaný poukázal na rozsudok krajského súdu č. k. 70 z 13. mája 2009

a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 10. marca 2010, na základe ktorých

bola zamietnutá skoršia žaloba sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktorým

bola uložená vlastná daňová povinnosť.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu popísal okolnosti predchádzajúce

vydaniu rozhodnutia, ktoré bolo predmetom preskúmavania krajským súdom v konaní

sp. zn. , tak, že daňový úrad rozhodnutím č. /Šim

z 8. augusta 2008 nepriznal sťažovateľovi nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty

uvedený v daňovom priznaní za september 2007 v sume 142 413 Sk a určil vlastnú daňovú

povinnosť v sume 4 647 Sk. Sťažovateľ si uplatnil nadmerný odpočet z faktúry

č. 300907/TA z 30. septembra 2007, v ktorej bol uvedený základ dane 774 000 Sk a daň

z pridanej hodnoty 147 060 Sk, za prevod spolumajiteľského podielu na základe zmluvy

o jeho prevode z 30. septembra 2007. Dôvodom tohto rozhodnutia bol záver správcu dane,

že prevodom spolumajiteľského podielu malo dôjsť len k zmene rozsahu vlastníckych

podielov, pretože sťažovateľ už i prv bol spolumajiteľom, resp. spoluprihlasovateľom

prihlášky vynálezu č. PP 5017 2007, o ktorý vo veci išlo, a teda už mal právo vyžívať

vynález ako celok. Z tohto dôvodu si podľa názoru správcu dane nemohol sťažovateľ

z prevodu práv uplatniť odpočítanie dane z pridanej hodnoty.

Krajský súd žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

č. 1100301/1/162922/2013/6014 z 8. apríla 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie

daňového úradu č. 9600303/5/254531/2013/Sed z 21. januára 2013, rozsudkom

č. k. 59 z 13. novembra 2013 zamietol. Dospel k záveru, že sankčný úrok bol

sťažovateľovi vypočítaný správne. Skoršie rozhodnutie o určení vlastnej daňovej povinnosti

sťažovateľovi za zdaňovacie obdobie september 2007 bolo pre daňové orgány záväzným

rozhodnutím. Ani krajský súd už nemohol pri preskúmavaní rozhodnutia o sankčnom úroku

opätovne posudzovať zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa

preskúmavané rozhodnutie o sankčnom úroku opieralo. Na tom, že bolo nevyhnutné

vychádzať zo záväznosti skorších rozhodnutí, nemôže nič zmeniť ani neskôr prijatý

rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 504/2010 z 27. 10. 2011, na ktorý

poukazoval sťažovateľ. Krajský súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľa, podľa ktorého

v dôsledku prijatia tohto rozsudku sa skoršie rozhodnutia o určení vlastnej daňovej

povinnosti sťažovateľa stávajú nulitnými. V súvislosti s prijatím rozsudku Súdneho dvora

Európskej únie by bolo možné privodiť zmenu s dopadom na záväznosť týchto rozhodnutí

len zákonne korektnými opravnými prostriedkami.

Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 504/2010 z 27. 10. 2011,

na ktorý poukazoval sťažovateľ, sa týkal prejudiciálnej otázky položenej najvyšším súdom

v inej veci sťažovateľa, ktorá sa týkala nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty

a zdaňovacieho obdobia august 2007 a ktorá súvisela s prevodom spolumajiteľského podielu

sťažovateľovi na vynáleze „Spôsob prípravy mastencového produktu s vysokým stupňom

čistoty“, kde cena za prevod bola stanovená na 387 miliónov Sk bez dane z pridanej

hodnoty a v daňovom priznaní bola ako nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty

sťažovateľom za zdaňovacie obdobie uplatnená suma 75 530 000 Sk, pričom nadmerný

odpočet správcom dane nebol uznaný. K prevodu spolumajiteľského podielu na vynáleze

malo dôjsť na základe zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľom a spoločnosťou

, z 5. júla 2007, pri uzatvorení ktorej boli obidve zmluvné strany zastúpené

tou istou osobou (J. Kovandom). Pri daňovej kontrole sa zistilo, že päť spoločností, ktoré

podali prihlášku patentu, medzi ktorými bol i sťažovateľ a spoločnosť

, malo sídlo na tej istej adrese a riaditeľom týchto spoločností bola tá istá osoba, a to

. Spoločnosť daň na vstupe splatnú v súvislosti s touto

operáciou neuhradila a bola zrušená bez likvidácie v roku 2008. Prejudiciálna otázka

položená najvyšším súdom smerovala k výkladu šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17.

mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu –

spoločný systém dane z pridanej hodnoty (po korekcii Súdnym dvorom Európskej únie už v

rozhodnom čase platnej smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom

systéme dane z pridanej hodnoty, ktorá nahradila šiestu smernicu).

Zo záverov a argumentácie Súdneho dvora Európskej únie v rozsudku C 504/10

z 27. 10. 2011 vyplynul záver, že možnosťou započítať daň z pridanej hodnoty splatnej

za prevod spolumajiteľského podielu, pokiaľ ide o právo na riešenie, ešte predtým, než bol

vynález zapísaný do registra, sa mení právne postavenie sťažovateľa, nielen pokiaľ ide

o právo využívať vynález, ale aj vzhľadom na všetky ostatné relevantné faktory.

Nadobúdateľ musí mať v zásade právo na odpočet dane z pridanej hodnoty, pokiaľ

objektívnymi dôkazmi predloží úmysel vykonávať hospodársku činnosť. Aj v prípade,

ak vlastník podielu na práve na riešenie má už zo zákona právo využívať vynález v celom

rozsahu, nadobudnutím ďalšieho spolumajiteľského podielu sa mení jeho právne postavenie

a nadobudnutie ďalšieho spolumajiteľského podielu predstavuje prípravnú činnosť, ktorá

podlieha dani z pridanej hodnoty. Vzhľadom na uvedené už existujúce zákonné právo

platiteľa na autonómne využívanie patentu nespôsobuje právnu konzumpciu nadobudnutej

služby. Vychádzajúc z citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie, však vyplýva,

že vzniknuté právo na odpočet zostáva nadobúdateľovi (sťažovateľovi) iba v prípade, že

neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti smerujúce k získaniu daňovej výhody.

Preto sa zdaniteľná osoba v zásade môže domáhať práva na odpočítanie dane z pridanej

hodnoty zaplatenej alebo splatnej na vstupe za poskytnutie služby za protihodnotu, ak

uplatniteľné vnútroštátne právo umožňuje prevod spolumajiteľského podielu na právach

k vynálezu. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na všetky skutkové

okolnosti týkajúce sa poskytnutia služby, o ktorú ide vo veci samej, určil, či došlo

k zneužitiu práva, pokiaľ ide o právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej

na vstupe, alebo nie.

O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 59

z 13. novembra 2013 rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 27. januára

2015 tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil a sťažovateľovi náhradu

trov konania nepriznal.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1, 4 a 5 a základného práva podnikať podľa rozsudkom krajského

súdu č. k. 59 z 13. novembra 2013 a rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. januára 2015 odôvodnil tým, že neobstojí názor všeobecných

súdov, podľa ktorého rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 504/2010

z 27. 10. 2011 nemá na vec sťažovateľa žiaden vplyv. Tento rozsudok bol totiž vydaný

až potom, čo bola sťažovateľovi určená rozhodnutím daňového úradu

č. /Šim z 8. augusta 2008 za september 2007 vlastná daňová povinnosť

v sume 4 647 Sk (právoplatné 29. decembra 2008), žaloba o preskúmanie tohto rozhodnutia

bola rozsudkom krajského súdu č. k. 70 z 13. mája 2009 v spojení

s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 11. marca 2010 právoplatne

zamietnutá a jeho ústavná sťažnosť smerujúca proti týmto rozhodnutiam ústavným súdom

uznesením č. k. 15 z 29. júna 2010 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená,

avšak predtým, ako bol sťažovateľovi vyrubený sankčný úrok rozhodnutím žalovaného

č. 1100301/1/162922/2013/6014 z 8. apríla 2013, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie

daňového úradu č. 9600303/5/254531/2013/Sed z 21. januára 2013. Hoci sťažovateľ

argumentoval rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 504/2010 z 27. 10. 2011

už v konaní pred daňovými orgánmi a správnymi súdmi, jeho argumentácia

nebola zohľadnená. Pritom z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 504/2010

z 27. 10. 2011 jednoznačne vyplýva, že daňovník v takýchto prípadoch mal nárok

na odpočet dane okrem prípadu, že existovali podvodné alebo zneužívajúce okolnosti

smerujúce k daňovej výhode, ktoré však neboli v prípade sťažovateľa žiadnym rozhodnutím

(daňovým ani súdnym) zistené. Rozhodnutie žalovaného č. 1100301/1/162922/2013/6014

z 8. apríla 2013, ktorým potvrdil rozhodnutie daňového úradu

č. 9600303/5/254531/2013/Sed z 21. januára 2013, ako aj rozsudok krajského

súdu č. k. 59 z 13. novembra 2013 a rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. januára 2015 sú založené na odlišnom výklade

dotknutých právnych predpisov, než je výklad Súdneho dvora Európskej únie v rozsudku

vo veci C 504/2010 z 27. 10. 2011 (ktorý už v čas rozhodovania slovenských orgánov

bol vydaný), a teda všetky tieto rozhodnutia slovenských orgánov sú v rozpore s právom

Európskej únie a smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme

dane z pridanej hodnoty. V rozpore s nimi sú i pôvodné rozhodnutia daňových orgánov

a správnych súdov týkajúce sa určenia vlastnej daňovej povinnosti sťažovateľa za september

2007. Pokiaľ sú tieto rozhodnutia v rozpore s právom Európskej únie, nemožno na ne

prihliadať a ak sa tak deje, dochádza k porušovaniu záväzkov Slovenskej republiky voči

Európskej únii a k porušovaniu európskeho práva. Pokiaľ sťažovateľ nesplnil vlastnú daňovú

povinnosť, ktorá bola určená v rozpore s právom Európskej únie, neobstojí ani vyrubenie

sankčného úroku. Hoci nie je pochybné, že k vyrubeniu sankčného úroku došlo

v odvodenom konaní, to neznamená, že z nezákonnosti možno vyvodzovať zákonnosť,

a neznamená to ani, že iba preto možno opustiť základnú zásadu daňového konania, a to

zásadu zákonnosti. Chybným je preto i záver najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 2015, podľa ktorého krajský súd nemohol (pri preskúmavaní

zákonností rozhodnutí o sankčnom úroku) opätovne preskúmavať zákonnosť skorších

rozhodnutí daňových orgánov (o určení vlastnej daňovej povinnosti sťažovateľa). Ak sa po

vydaní rozhodnutí správnych súdov ukáže, že sú v rozpore s právom Európskej únie a sú

vyvrátené rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie, súdy nimi naďalej nie sú viazané

a neprihliadajú na ne, pretože právo Európskej únie je im nadradené. K porušeniu

základného práva vlastniť majetok podľa , 4 a 5 a základného práva

podnikať podľa rozsudkom krajského súdu č. k. 59

z 13. novembra 2013 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 27. januára

2015 došlo tým, že daňové orgány neuznali zákonný nárok sťažovateľa na odpočet dane

z pridanej hodnoty a namiesto toho mu uložili vlastnú daňovú povinnosť a sankčný úrok,

a tým mu odňali časť majetku, ktorý mu patrí. K porušeniu základného práva sťažovateľa na

súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom

krajského súdu č. k. 59 z 13. novembra 2013 a rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. januára 2015 malo dôjsť tým, že tieto rozhodnutia nie sú v súlade

s právom Európskej únie, ktoré je pre nich záväzné, nerešpektovali rozsudok Súdneho dvora

Európskej únie vo veci C 504/2010 z 27. 10. 2011, nepreskúmali v konaní pred nimi

napadnuté rozhodnutia daňových orgánov v rozsahu správnej žaloby podanej sťažovateľom,

ale pri preskúmavaní týchto rozhodnutí vychádzali zo skorších rozhodnutí, a odmietli

preskúmať ich zákonnosť. S ohľadom na to sťažovateľ nemal v konaní k dispozícii taký

opravný prostriedok, ktorý by bol aj reálne účinný. Správne súdy nevzali do úvahy, že

v zmysle právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej

únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky vrátane smernice Rady

č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme DPH a Zmluvy o Európskej

únii.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, ktorou sťažovateľ namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa

dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa , 4 a 5

a základného práva podnikať podľa , táto smeruje jednak proti rozsudku

krajského súdu č. k. 59 z 13. novembra 2013 a jednak proti rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. januára 2015.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorá smeruje proti

rozsudku krajského súdu č. k. 59 z 13. novembra 2013.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.

).

Pri preskúmavaní sťažnosti sťažovateľa v časti smerujúcej proti rozsudku krajského

súdu č. k. 59 z 13. novembra 2013 v súlade s princípom subsidiarity svojej

právomoci ústavný súd skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti

sťažnosti, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127

je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom

uplatnených námietkach porušenia jeho práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože

preskúmavanie jeho postupu zveruje v tomto prípade

odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 27. januára 2015. Najvyšší súd ako súd

odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo

dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Ústavný súd preto sťažnosť smerujúcu proti rozsudku krajského súdu

č. k. 59 z 13. novembra 2013 podľa odmietol

pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Odlišná je situácia vo vzťahu k zostávajúcej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl.

13 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa , 4 a 5

a základného práva podnikať podľa rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. januára 2015. V tejto časti jej prerokovaniu nebráni nedostatok

právomoci ústavného súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy,

ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide

o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu

verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa každý má právo... podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú

činnosť.

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. z 27. januára 2015 odôvodnil takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 v spojení s veta prvá ) preskúmal napadnutý rozsudok

krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného

odvolania ( v spojení s veta prvá ) vo veci v zmysle

dôvodov uvedených v nenariadil pojednávanie a po neverejnej

porade senátu dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie

je vo svojom výroku vecne správne, a preto postupom podľa napadnuté

rozhodnutie potvrdil.

Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu

najvyšší súd s prihliadnutím na ust. v spoj. s konštatuje,

že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych

záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v

odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská

pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom

rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu

správnymi závermi krajského súdu, najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí

iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku

a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní.

Najvyšší súd zdôrazňuje, že v obdobných veciach týkajúcich sa žalobcu bolo už

súdom viac krát rozhodované, pričom tieto konania sú už právoplatne ukončené v jeho

neprospech. Predovšetkým, je potrebné uviesť, že predmetom tohto konania je vyrubenie

sankčného úroku žalobcovi, čiže ide len o odvodené konanie od základného konania

o určení vlastnej daňovej povinnosti. Ako vyplýva zo žaloby a odvolania žalobcu, právny

zástupca žalobcu si neustále zamieňa toto odvodené konanie a argumentuje a používa

námietky týkajúce sa základného konania o určení daňovej povinnosti, ktoré je už

právoplatne skončené (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa

10.03.2010). V žiadnom prípade nemôže žalobca žiadať prostredníctvom inštitútu obnovy

konania obnovenie tohto základného konania, pretože v správnom súdnictve je inštitútu

obnovy konania ako opravný prostriedok neprípustný ( veta druhá

a veta tretia).

Pokiaľ ide o žalobcov návrh na prerušenie konania z dôvodu, aby sa najvyšší súd

obrátil na Súdny dvor EÚ ohľadom vyriešenia predbežnej otázky, Najvyšší súd Slovenskej

republiky nevyhovel tomuto návrhu žalobcu z dôvodu, že tento vôbec neuviedol, akú

predbežnú otázku by mal najvyšší súd položiť, keď nakoniec aj sám ďalej uvádza, že takáto

otázka bola už Súdnym dvorom EÚ riešená. Bolo by preto nadbytočné (a v tomto konaní

o sankčnom úroku aj neprípustné), obracať sa na Súdny dvor EÚ s predbežnou otázkou,

týkajúcou sa toho istého právneho problému – zneužitia práva (toho istého daňového

subjektu, avšak za iné zdaňovacie obdobie), už Súdnym dvorom EÚ vyriešeného.

Zo záverov a argumentácie Súdneho dvora Európskej únie v rozsudku

sp. zn. C 504/10 z 27. októbra 2011 vyplynul záver, že „možnosťou započítať DPH splatnej

za prevod spolumajiteľského podielu pokiaľ ide o právo na riešenie ešte predtým, než bol

vynález zapísaný do registra, sa mení právne postavenie žalobkyne nielen pokiaľ ide

o právo využívať vynález, ale aj vzhľadom na všetky ostatné relevantné faktory.

Nadobúdateľ musí mať v zásade právo na odpočet DPH, pokiaľ objektívnymi dôkazmi

predloží úmysel vykonávať hospodársku činnosť. Aj v prípade, ak vlastník podielu na práve

na riešenie má už zo zákona právo využívať vynález v celom rozsahu, nadobudnutím

ďalšieho spolumajiteľského podielu sa mení jeho právne postavenie a nadobudnutie

ďalšieho spolumajiteľského podielu predstavuje prípravnú činnosť, ktorá podlieha DPH.

Vzhľadom na uvedené, už existujúci zákonné právo platiteľa na autonómne využívanie

patentu nespôsobuje právnu konzumpciu nadobudnutej služby. Avšak vychádzajúc

z citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že vzniknuté právo

na odpočet zostáva nadobúdateľovi (žalobkyni) iba v prípade, že neexistujú podvodné alebo

zneužívajúce okolnosti smerujúce k získaniu daňovej výhody.“

Po vyriešení tejto predbežnej otázky, sa Krajský súd v Banskej Bystrici, v ďalšom

konaní vysporiadal s otázkou zneužitia práva v neprospech žalobcu zamietnutím žaloby

rozsudkom sp. zn. zo dňa 07.06.2013. Krajský súd vyriešil otázku zneužitia

práva tak, že „zneužitie práva predstavuje v danom prípade vytváranie umelých konštrukcií

zbavených hospodárskej reality, vytvorených s cieľom dosiahnuť daňovú výhodu, keď sa

formálne dodržia podmienky pre odpočet dane, úkonmi daňového subjektu sa však sleduje

hlavný cieľ a to získanie daňovej výhody. Predmetný vynález nebol zapísaný ako patent

Právo spojené s uvedeným vynálezom má viacero prihlasovateľov, ktorí sú personálne

prepojení. Väčšina má sídlo na tej istej adrese, sú zapísané tou istou osobou personálne sú

prepojení predovšetkým cez osobu , ktorý často vystupuje

v spoločnostiach ako konateľ alebo štatutárny orgán. Zmluvy o prevode uzatvorené v rámci

prihlasovateľov vynálezu nemajú hospodársku realitu, uzatvárajú sa účelovo pre získanie

daňovej výhody. Takéto zmluvy sú postihnuté vadou – absolútnou neplatnosťou, na ktorú

musí súd prihliadať z úradnej povinnosti.“

Uvedený rozsudok krajského súdu bol potvrdený Najvyšším súdom SR, rozsudkom

sp. zn. zo dňa 27. novembra 2014.

Vzhľadom na uvedené má najvyšší súd za to, že krajský súd riadne a v súlade

so zákonom posúdil zákonnosť napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo,

neopomenul dôležité námietky žalobcu a jeho rozsudok je vo výroku vecne správny. Preto

najvyšší súd rozsudok krajského súdu podľa veta druhá a

ods. 1 potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol

podľa v spojení s veta prvá a

, nakoľko žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov

konania zo zákona neprislúcha.»

Podľa o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je

povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako

platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7.

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tom, že neuznanie jeho nároku

na odpočítanie dane z faktúry za odplatný prevod spolumajiteľského podielu (a následné

určenie vlastnej daňovej povinnosti a od jej neuhradenia odvíjajúci sa sankčný úrok) nemá

oporu v smernici Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane

z pridanej hodnoty a ani v zákone o DPH, v čom vidí porušenie svojho základného práva

zaručeného a 2 .

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavnú

neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či

preskúmavanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorých

z práv alebo slobôd zaručených alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby

určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný

súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a

bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade

oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecných súdov,

ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich

rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Skutkové a právne závery najvyššieho súdu sú v danom prípade jasne zdôvodnené

a toto zdôvodnenie je i náležite zhodnotené. Najvyšší súd sa vysporiadal s námietkami

obsiahnutými v odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu ústavne predvídaným

spôsobom. Závery najvyššieho súdu sú logickým pokračovaním dokazovania vykonaného

krajským súdom a podradené príslušným právnym ustanoveniam, ktorými sa daná právna

vec spravuje.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu okrem iného vyplýva, že jeho rozhodnutie

nadväzuje na skoršie rozhodnutie krajského súdu sp. zn. zo 7. júna 2013

v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. novembra 2014, z ktorého vyplýva, že za zneužitie práva treba považovať vytváranie

umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality, vytvorených s cieľom dosiahnuť

daňovú výhodu, keď sa formálne dodržia podmienky pre odpočet dane, úkonmi daňového

subjektu sa však sleduje hlavný cieľ, a to získanie daňovej výhody. Vo vzťahu

k sťažovateľovi bolo zdôraznené, že právo spojené s vynálezom má viacero personálne

prepojených prihlasovateľov (cez ) majúcich rovnaké sídlo, z čoho

vyplynulo, že zmluvy o prevode uzatvorené v rámci prihlasovateľov vynálezu nemajú

hospodársku realitu, uzatvárajú sa účelovo pre získanie daňovej výhody. Nemožno sa preto

stotožniť s názorom sťažovateľa, podľa ktorého ustanovenia smernice Rady 2006/112/ES

z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty by boli

vykladané v rozpore so závermi výkladu Súdneho dvora Európskej únie v rozsudku vo veci

C 504/2010 z 27. 10. 2011.

Navyše tak ako to vyplýva i z rozsudku krajského súdu č. k. 59

z 13. novembra 2013 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. januára 2015, predmetom tohto konania bolo vyrubenie sankčného úroku žalobcovi,

čiže išlo o odvodené konanie od základného konania o určenie vlastnej daňovej povinnosti,

ktoré bolo právoplatne skončené (rozhodnutie daňového úradu č. /Šim

z 8. augusta 2008, konanie právoplatne skončené 29. decembra 2008) a jeho

nezákonnosť nebola zistená ani prieskumom súdu v správnom súdnictve – rozsudok

krajského súdu č. k. 70 z 13. mája 2009 v spojení s rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 11. marca 2010 a uznesením ústavného súdu

č. k. 15 z 29. júna 2010 o odmietnutí ústavnej sťažnosti.

Z uvedeného je zrejmé, že s ohľadom na charakter prieskumu rozhodnutí správnych

orgánov v správnom súdnictve nebolo v tomto konaní možné ani dôvodné (odznova)

preskúmavať závery týchto právoplatných rozhodnutí.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s ohľadom na ustanovenie § 120

ods. 1 (ďalej len „OSP“) zosumarizoval skutkové a právne

poznatky a z nich následne vyplyvajúce logické úvahy, ktoré viedli k záveru vyjadrenému

vo výroku rozhodnutia. Najvyšší súd ako odvolací súd sa podľa stotožnil

v plnom rozsahu s výkladom ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH krajského súdu vo veci

možného odpočtu platiteľa dane (sťažovateľa), ktorú použije na dodávky tovarov a služieb

ako platiteľ, s výnimkou odsekov 3 a 7 tohto ustanovenia zákona.

Rozsudok najvyššieho súdu nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený a jeho postup

a rozhodnutie v konečnom dôsledku nemôžu viesť k namietanému porušeniu sťažovateľom

označenéhoých práv. Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd v odôvodnení

predmetného rozsudku riadne a ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými

otázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Najvyšší súd predložil odpovede na všetky vznesené otázky, ktoré právne

kvalifikoval spôsobom súladným s . Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti uzavrel, že z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že tento svoje

právne závery aj dostatočne odôvodnil. Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Rozhodnutie najvyššieho súdu nie je možné

kvalifikovať ani ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a ústavný súd nezistil porušenie

ústavno procesných princípov konania pred týmto súdom.

Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia.

Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva podľa a 2

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (, ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce

možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

a 2 (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru), preto sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Za tejto situácie niet ani žiadnych skutočností nasvedčujúcich možnosti, že by

rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. z 27. januára 2015 mohlo dôjsť

k porušeniu ostatných sťažovateľom označených základných práv (základného práva vlastniť

majetok podľa , 4 a 5 a základného práva podnikať podľa ).

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľ nastolil a ktoré sú viazané

na úspech v konaní.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015