Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 245/2010
PDF · 162.41 KB
No categories available
I. ÚS 245/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s. v konkurze, D., zastúpenej
advokátom JUDr. J. L., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Mobdo 8/2009 z 25. marca
2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s. v konkurze, o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája
2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s. v konkurze (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 6 MObdo 8/2009 z 25. marca 2010 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Na majetok sťažovateľa bol uznesením
Okresného súdu Trenčín č. 29 K 26/2008-138 zo dňa 11. 9. 2008 vyhlásený konkurz...,
pričom účinky vyhlásenia konkurzu nastali dňom 17. 9. 2008. Keďže sťažovateľ považoval
uznesenie o vyhlásení konkurzu za nezákonné... , podal... proti tomuto uzneseniu odvolanie,
o ktorom rozhodol ako odvolací súd Krajský súd v Bratislave uznesením č. 1 CoKR
14/2008-430 zo dňa 11. 11. 2008 tak, že uznesenie o vyhlásení konkurzu potvrdil.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ považoval aj rozhodnutie odvolacieho súdu...
za nezákonné..., podal generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky podnet zo dňa
21. 12. 2009 na podanie mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
z dôvodu, že nápravu nezákonného stavu nebolo možné dosiahnuť už žiadnym iným
zákonným postupom...
Generálny prokurátor Slovenskej republiky... podaním zo dňa 30. 11. 2009... podal
proti vyššie označenému rozhodnutiu odvolacieho súdu mimoriadne dovolanie, ktorým
navrhol toto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť Krajskému súdu v Bratislave
na ďalšie konanie. V dôvodoch mimoriadneho dovolania poukázal generálny prokurátor
Slovenskej republiky na porušenie viacerých ustanovení ZoKR ako aj O. s. p. a zák.
č. 511/1992 Zb. ..., na ktoré odvolací súd pri preskúmavaní uznesenia o vyhlásení konkurzu
neprihliadol... Zároveň sa generálny prokurátor Slovenskej republiky stotožnil s právnym
názorom sťažovateľa na prípustnosť podaného mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktoré bolo mimoriadnym dovolaním napadnuté...
Najvyšší súd... o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej
republiky... rozhodol svojim uznesením č. 6 MObdo 8/2009 zo dňa 25. 3. 2010 tak, že toto
mimoriadne dovolanie odmietol... svoje rozhodnutie odôvodnil Najvyšší súd... vyslovením
záveru o tom, že podané mimoriadne dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
nie je prípustné, keď výklad generálneho prokurátora o prípustnosti mimoriadneho
dovolania proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave obchádza ZoKR ako zákon lex
specialis v citovanom § 198 ods. 1. Na základe toho Najvyšší súd... podľa § 243b ods. 5
a § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. mimoriadne dovolanie odmietol bez toho, aby sa zaoberal
vecou z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 243f ods. 1 O. s. p.“
3. Sťažovateľka na základe už uvedeného navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo R. a. s. v konkurze na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením
Najvyššieho súdu... č. 6 MObdo 8/2009 zo dňa 25. 3. 2010 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu... č. 6 MObdo 8/2009 zo dňa 25. 3. 2010 sa zrušuje
a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd... je povinný uhradiť R. a. s. v konkurze trovy konania v sume
303,31 € na účet advokáta... do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05,
IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06). Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť podanú
sťažovateľom považovať za zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach
alebo záväzkoch.
8. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci
všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov,
ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
(mutatis mutandis I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05). Ústavný súd
v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že posúdenie
akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ku ktorým všeobecný súd
dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
9. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že: „Konkurz na majetok
dlžníka R., a. s. v likvidácii..., bol vyhlásený uznesením Okresného súdu v Trenčíne dňa
11. septembra 2008 č. k. 29K 26/2008-138 podľa zákona č. 7/2005 Z. z. v znení zmien
a doplnkov.
Podľa ust. § 198 ods. 1 vyššie uvedeného zákona - súd v konaní podľa tohto zákona
rozhoduje uznesením. Proti uzneseniu je odvolanie prípustné, len ak to ustanovuje tento
zákon. Dovolanie ani mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vydanému v konaní podľa
tohto zákona, nie je prípustné.
Dovolací súd sa nestotožnil s názorom generálneho prokurátora vyjadreným
v mimoriadnom dovolaní o prípustnosti dovolania proti uzneseniu Krajského súdu
v Bratislave o prípustnosti mimoriadneho dovolania, keďže takýto výklad obchádza zákon
č. 7/2005 Z. z. v znení zmien a doplnkov ako zákona lex specialis a to citovaného § 198
ods. 1.
Z uvedeného vyplýva, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
prípustné...“
10. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru vyvodzuje sťažovateľka zo spôsobu, akým najvyšší súd v dovolacom
konaní uplatňoval ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a § 198 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „len zákon č. 7/2005 Z. z.“), teda z jeho
právneho názoru, na základe ktorého dospel v danej veci k záveru, že „... mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora... odmietol podľa ust. § 243b ods. 5 a § 218 ods. 1
písm. c/ O. s. p.“. K uvedenému ústavný súd dodáva, že výklad ustanovenia § 198 ods. 1
zákona č. 7/2005 Z. z., ktorý použil najvyšší súd v namietanom uznesení, nie je vo
všeobecnej súdnej praxi ojedinelý (pozri napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo
V 21/2004 z 28. apríla 2004, databáza ASPI, judikatúra k zákonu č. 7/2005 Z. z.).
11. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské
práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United
Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad
v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair
hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho,
akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.
12. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie
je opravnou inštanciou vo vzťahu ku všeobecným súdom. Kritériom pre rozhodovanie
ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,
a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol
k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.
13. Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, než prijal v tejto veci
najvyšší súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho
súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy,
ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje
na svoju judikatúru, podľa ktorej neúspech v súdnom konaní, resp. skutočnosť,
že sa všeobecný súd nestotožní s právnymi názormi účastníka konania, nemožno považovať
za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať
zákony. Pokiaľ výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod
doň zasahovať (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).
14. Podľa názoru ústavného súdu je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
primeraným spôsobom odôvodnené a v žiadnom prípade ho nemožno považovať
za arbitrárne. Na základe uvedeného ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní
k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné
a udržateľné, pričom medzi ním a základnými právami sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a jej právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá
by zakladala po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie dôvod na vyslovenie záveru o ich
porušení. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti
s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu
a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov
v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00). Ústavný súd preto
sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
15. Keďže sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2010