Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 256/2010
PDF · 390.75 KB
No categories available
I. ÚS 256/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2010 predbežne
prerokoval sťažnosť K. M. a doc. S. M., obaja bytom Ch. G., zastúpených advokátom Mgr.
M. M., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co
180/2008 z 29. decembra 2009 a jemu predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. M. a doc. S. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2010
doručená sťažnosť K. M. a doc. S. M. obaja bytom Ch. G. (ďalej len „sťažovatelia“),
zastúpených advokátom Mgr. M. M., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 180/2008
z 29. decembra 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim
postupom.
Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva: „Krajský súd v Bratislave porušil...
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 Dohovoru, právo nebyť odňatý
svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy a právo, aby sa vec verejne
prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť k všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy.“
Sťažovatelia sú toho názoru, že k porušeniu uvedených základných práv malo dôjsť
tým, že rozhodnutie krajského súdu:
„...(i) bolo vydané senátom v zmenenom zložení bez toho, aby o tejto zmene boli
sťažovatelia informovaní a bola im daná možnosť prezentovať svoje argumenty pred novými
členmi senátu alebo, v prípade pochybností, namietať ich zaujatosť v konaní,
(ii) bolo vydané bez nariadenia pojednávania vo veci a bez toho, aby sťažovateľom
bolo umožnené predniesť nové argumenty a dôkazy, hoci v dôsledku predchádzajúceho
rozhodnutia Ústavného súdu sa vec vrátila naspäť do štádia dokazovania,
(iii) ignorovalo záväzný názor Ústavného súdu vyslovený v zrušovacom náleze
predchádzajúceho rozhodnutia Krajského súdu v konaní o tej istej veci, podľa ktorého mal
Krajský súd v opätovnom konaní vykonať analýzu uhorského zvykového občianskeho práva
s ohľadom na tvrdený skutkový stav a vykonané dokazovanie,
(iv) bolo vydané senátom, ktorého väčšinu tvorili sudcovia, u ktorých existovali
vážne pochybnosti o ich nezaujatosti, keďže o ich predchádzajúcom rozhodnutí z podnetu
Sťažovateľov Ústavný súd rozhodol, že bolo arbitrárne a protiústavné a vystavil ich tak
riziku disciplinárneho postihu, čo sa zákonite muselo prejaviť na ich vnútornom postoji
k Sťažovateľom, a
(v) je arbitrárne, pretože neobsahuje dostatočné a presvedčivé zdôvodnenie
právnych záverov, ktoré Krajský súd viedli k rozhodnutiu o veci…
4. júla 2000 bola proti sťažovateľom ako odporcom podaná žaloba (ďalej ako
Žaloba) navrhovateľom Mariánom Slovákom... V Žalobe sa Žalobca domáhal uloženia
povinnosti sťažovateľom zaplatiť mu časť sťažovateľmi obdržaného nájomného z prenájmu
nehnuteľnosti - bytu na 1. poschodí domu od vchodu na pravo a z vnútra na ľavo na ulicu,
nachádzajúci sa v bytovom dome na Heydukovej ul. 9 v Bratislave, zapísanom ako
nehnuteľnosť na LV č. 950 v k. ú. B., súp. číslo. 2142, ktorý sa nachádza na pozemkoch
22
parc. č. 8463, zastavaná plocha o výmere 345 m, parc. č. 8464/1 záhrada o výmere 323 m,
2
parc. č. 8464/2 zastavaná plocha o výmere 20 m, parc. č. 8464/3 zastavaná plocha o
2 2
výmere 19 ma parc. č. 8464/4 zastavaná plocha o výmere 20 m(ďalej ako Byt). Žaloba
bola založená na tvrdení Žalobcu, že je podielovým spoluvlastníkom Bytu v podiele 1/12.“
Vec bola na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) vedená pod
sp. zn. 9 C 114/00.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva: «Sťažovatelia... boli... podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľnosti - bytového domu... v podiele 13/96... Sťažovatelia ako prenajímatelia
uzatvorili 5. februára 1996 zmluvu o nájme nebytových priestorov na Byt so spoločnosťou
V... ako nájomcom... na dobu od 1. marca 1996 do 28. februára 2001. Dohodnuté nájomné
predstavovalo sumu 81 500,- Sk mesačne…
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z... 24. apríla 2002... zamietol Žalobu... ako
nedôvodnú (ďalej ako Prvý rozsudok OS BA III)…
Krajský súd... na základe odvolania Žalobcu uznesením z 11. marca 2003, spis. zn.
15Co 41/02 Prvý rozsudok OS BA III zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava III... na
ďalšie konanie. (ďalej ako Uznesenie KS BA)... uznesenie Krajský súd... odôvodnil bližšie
neurčenou súdnou praxou a ustanoveniami § 442 a 443 rakúskeho Obecného zákonníka
občianskeho č. 946/1811 (Allegmeines Burgerliches Gesetzbuch) (ďalej ako ABGB), na
základe ktorých vyslovil nasledovný právny názor:
(a) že, medzi spoluvlastníkmi Bytového domu došlo dohodou v roku 1927
k vecnoprávnemu obmedzeniu vlastníckeho práva, spočívajúceho v obmedzení práva
užívania bytov v dome spoluvlastníkmi, resp. k rozdeleniu jednotlivých bytov do užívania
tomu ktorému spoluvlastníkovi pri zachovaní spoločného užívania spoločných častí
a zariadení domu všetkými spoluvlastníkmi;
(b) že pri rozhodovaní o hospodárení s Bytom (o jeho užívaní) majú Žalobca
a sťažovatelia postavenie podielových spoluvlastníkov samotného Bytu a nie postavenie
spoluvlastníkov celého Bytového domu, ako to vyplývalo z platnej evidencie katastri
nehnuteľností.
Krajský súd nijakým spôsobom neodôvodnil na základe čoho je na posúdenie
právnych vzťahov v uvedenom spore aplikovateľný ABGB a kde je v citovaných
ustanoveniach upravený súdom konštatovaný inštitút „dohody o vecnoprávnom obmedzení
vlastníckeho práva“ z ktorej by vyplývalo, že sa na podielového spoluvlastníka celej veci
má nahliadať iba ako na spoluvlastníka jej konkrétnej časti…
Okresný súd... rozsudkom z... 19. apríla 2006 uložil sťažovateľom povinnosť zaplatiť
Žalobcovi sumu 266 876,- Sk s úrokom z omeškania 17,6 % ročne od 4. júla 1997 do
zaplatenia a náhradu trov konania... vo zvyšku Žalobu zamietol (ďalej ako Druhý rozsudok
OS BA III)…
Sťažovatelia podali proti Druhému rozsudku OS BA III odvolanie... poukázali... na
to, že ustanovenia ABGB ako právneho predpisu, ktorý na území Slovenskej republiky nikdy
neplatil, nemôžu byť aplikované na rozhodnutie súdu v tejto veci. Takisto argumentačne
zdôvodnili, že nakoľko všetky relevantné právne vzťahy, ktoré môžu byť predmetom
skúmania v danom konaní, vznikli za účinnosti Občianskeho zákonníka 40/1964 Zb. (OZ) je
OZ jediným právnym predpisom aplikovateľným pre rozhodovanie súdu v tejto veci.
V neposlednom rade preukázali, že aj keby boli ustanovenia § 442 a 443 ABGB na prípad
aplikovateľné, z týchto ustanovení nijakým spôsobom nevyplýva inštitút „dohody
o vecnoprávnom obmedzení vlastníckeho práva“, ani inštitút umožňujúci alebo prikazujúci
hľadieť na jedného z podielových spoluvlastníkov celej veci iba ako na podielového
spoluvlastníka jej časti…
Krajský súd... rozsudkom z 26. júna 2007, spis. zn. 5Co 296/06... odvolaniu
nevyhovel a Druhý rozsudok OS BA III v napadnutých častiach potvrdil (ďalej Rozhodnutie
KS BA)…
Na základe... sťažnosti Sťažovateľov Ústavný súd nálezom z... 25. 6. 2008
č. II ÚS 178/08... Rozhodnutie KS BA zrušil z dôvodu porušenia základného práva
Sťažovateľov na súdnu ochranu a vec vrátil Krajskému súdu na opätovné konanie. Pritom
zároveň vyslovil názor, že za rozhodujúcu právnu otázku treba považovať správne
vyriešenie právnej povahy a následkov spornej časti zmluvy z r. 1927, a že pri jej
posudzovaní treba vychádzať z občianskeho hmotného práva, ktoré platilo v roku 1927 na
Slovensku... takisto uviedol, že v opätovnom konaní bude musieť Krajský súd vykonať
právnu analýzu uhorského zvykového občianskeho práva...
22. 7. 2008 podal právny zástupca Sťažovateľov námietku zaujatosti voči celému
senátu, ktorý vydal Rozhodnutie KS BA s odôvodnením, že v dôsledku Nálezu ÚS je možné
mať dôvodné pochybnosti o nezaujatosti jeho členov, keďže Nález ÚS z podnetu
Sťažovateľov nepriamo predstavuje zásadnú kritiku a pokarhanie dotknutých sudcov za to,
že svojou rozhodovacou činnosťou porušili základné ľudské práva Sťažovateľov.
Rozhodnutím zo dňa 5.11.2008 Najvyšší súd námietku zaujatosti Sťažovateľov zamietol…
8. 2. 2010 bol... doručený rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 5Co 180/08 zo
dňa 29. decembra 2009 (Druhý rozsudok KS BA), ktorým Druhý rozsudok OS BA III...
opätovne potvrdil. Až z Druhého rozsudku KS BA sa Sťažovatelia dozvedeli, že sa Krajský
súd vecou opätovne zaoberá. Keďže vo veci nebolo nariadené žiadne pojednávanie, až zo
samotného rozhodnutia vo veci sa právny zástupca Sťažovateľov dozvedel, že došlo k zmene
v zložení senátu tak, že bývalá predsedkyňa senátu E. T. už nie jeho členkou, namiesto nej
sa členom senátu stal JUDr. M. Ch. a predsedom senátu sa stal pôvodný člen JUDr. J. P.»
Sťažovatelia tvrdia, že „Neinformovaním o zmene senátu a nenariadením
pojednávania v rámci odvolacieho konania došlo zo strany Krajského súdu k porušeniu
práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy na spravodlivý súdny proces a práva podľa
čl. 48 Ústavy a čl. 6 Dohovoru na to, nebyť odňatý zákonnému sudcovi, práva na
rozhodnutie v ich prítomnosti a práva vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom.
Rozhodnutím KS BA došlo... k porušeniu práva sťažovateľov na súdnu a inú právnu
ochranu v zmysle čl. 46 ods. (1) Ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
Dohovoru.“.
Podľa sťažovateľov „Právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi bezpochyby
zahŕňa aj právo poznať, kto je zákonným sudcom. Pokiaľ sa však účastník o zložení, resp.
zmene v zložení senátu dozvie až zo samotného právoplatného rozhodnutia vo veci, nie je
možné považovať toto právo za efektívne priznané. Takisto absencia akéhokoľvek
zdôvodnenia prečo k zmene došlo je v demokratickom právnom štáte neprípustná a vytvára
nedôveru v celý justičný systém. Preto je ustálenou praxou všetkých všeobecných súdov
Slovenskej republiky po podaní návrhu informovať účastníkov o tom, ktorý sudca, resp.
senát sa vecou zaoberá. Rovnako by s ohľadom na požiadavku právneho štátu a práva na
spravodlivý súdny proces malo byť samozrejmé, že účastníci sú informovaní o tom, ak dôjde
k zmene v osobe sudcu alebo člena senátu, ktorý sa vecou zaoberá a o dôvodoch takejto
zmeny, a to s dostatočným predstihom pred rozhodnutím vo veci. Jedine tak môže byť
účastníkom umožnené vykonať všetky ich procesné práva, vrátane práva na podanie
námietky zaujatosti alebo práva dopytovať sa a získať vysvetlenie o tom, prečo v zmene
sudcu alebo senátu vôbec došlo.“.
Sťažovatelia taktiež uvádzajú: „Pred vydaním Druhého rozsudku KS BA tento...
nenariadil pojednávanie, s odkazom na § 214 ods. 2 OSP... Svoje rozhodnutie nenariadiť
pojednávanie... nijako neodôvodnil, hoci by to bolo namieste práve v prípade, keď sa
odvolacie konanie opakuje v dôsledku rozhodnutia Ústavného súdu a došlo k zmene
v zložení senátu prejednávajúceho vec.“
Základné právo na spravodlivý proces malo byť podľa sťažovateľov porušené tým,
„... že Druhý rozsudok KS BA vydal senát, o ktorého nezaujatosti bolo možné mať zásadné
pochybnosti vzhľadom na objektívne preukázanú možnosť ich negatívneho postoja
k Sťažovateľom.“.
Sťažovatelia považujú rozsudok krajského súdu za „arbitrárny, keďže nedáva
odpoveď na otázky, ktoré v konaní nastolili Sťažovatelia a v Náleze ÚS aj Ústavný súd“,
poukazujú na to, že krajský súd nerešpektoval nález ústavného súdu sp. zn. II ÚS 178/08
z 25. júna 2008, keď nevykonal právnu analýzu v zmysle uhorského zvykového
občianskeho hmotného práva, a zároveň poukazujú na ustanovenie § 135 ods. 1 druhú vetu
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) podľa ktorého „Súd je tiež viazaný
rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú
základných ľudských práv a slobôd.“.
Podľa sťažovateľov tiež «Absentuje... akákoľvek analýza toho, či inštitút „dohody
o vecnoprávnom obmedzení vlastníckeho práva“ právny poriadok na území Slovenskej
republiky v r. 1923 poznal, ak áno aké náležitosti sa na uzatvorenie takej dohody vyžadovali
a či boli splnené, čo bolo obsahom takéhoto inštitútu, či takýto druh dohody môže bez
zmeny zaväzovať aj dedičov pôvodných účastníkov a či vôbec takáto dohoda mohla pretrvať
po nadobudnutí účinnosti Občianskych zákonníkov z r. 1950 a 1964, ktoré takýto inštitút
nepoznali...
Druhý rozsudok KS BA iba bez odôvodnenia konštatuje, že „právni nástupcovia
niekdajších spoluvlastníkov teda vstúpili do práv a povinností k spoločnej veci v rovnakom
rozsahu, ako to vyplýva z dohody z roku 1927“... opätovne v rozpore s vykonaným
dokazovaním konštatuje, že Sťažovatelia rešpektovali údajnú dohodu o vecnoprávnom
obmedzení vlastníckeho práva z roku 1927…
takisto uvádza, že „navrhovateľ ako spoluvlastník celej nehnuteľnosti v podiele 1/96
vymedzil mieru podieľania sa na plodoch či úžitkoch plynúcich z jedného z ôsmych bytov
nachádzajúcich sa v dome v rozsahu 1/12“... Pritom vôbec nevysvetľuje, ako mohol
navrhovateľ jednostranne vykonať takéto vymedzenie a kde v platnom právnom poriadku je
takáto voľba umožnená.».
V závere sťažovatelia tvrdia, že „... vyčerpali všetky opravné prostriedky alebo iné
právne prostriedky, ktoré na ochranu ich základných práv a slobôd zákon poskytuje. Týmto
je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnosti rozhodnúť.“.
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 180/08 porušil
základné právo K. M. a doc. S. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi, právo na prejednanie veci v
jeho prítomnosti a právo môcť sa vyjadriť k všetkých vykonávaným dôkazom podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co 180/08 z 29. decembra 2009
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave je sťažovateľom povinný do rúk ich právneho zástupcu
uhradiť trovy konania, ktoré im v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
vznikli.
4. Každému zo sťažovateľov priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
2.000 EUR (slovom dvetisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť im do
dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
Sťažovatelia zároveň navrhli, aby ústavný súd rozhodol „o dočasnom opatrení,
ktorým by odložil vykonateľnosť Druhého Rozsudku KS BA vzhľadom na závažné negatívne
dôsledky, ktoré môžu sťažovatelia jeho výkonom utrpieť“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť
vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu)
nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ
označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovatelia vidia porušenie nimi označených základných práv rozsudkom
krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom v konaní vedenom pod sp. zn.
1. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu
a jemu predchádzajúcim postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 180/2008
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstatou námietok sťažovateľov vo vzťahu k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy bolo
tvrdenie, že namietaný rozsudok krajského súdu je arbitrárny, keďže nedáva odpoveď na
otázky, ktoré v konaní nastolili sťažovatelia a v náleze aj ústavný súd.
Vychádzajúc z obsahu námietok sťažovateľov ústavný súd upriamil pozornosť na
svoj skorší nález č. k. II. ÚS 178/08-43 z 25. júna 2008 (ďalej len „nález ústavného súdu“),
ktorým bolo vyslovené porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 296/2006-283 z 26. júna 2007 a jemu
predchádzajúcim postupom, pričom ústavný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Vyslovenie porušenia uvedeného práva ústavný súd
odôvodnil v relevantnej časti takto: «Medzi účastníkmi konania vedeného všeobecným
súdom nebolo sporné, že ich spoločný právny predchodca Š. N. – Š. bol spoluvlastníkom
bytového domu... v B., pričom na základe kúpnopredajnej zmluvy z 9. a 13. apríla 1927 bolo
do pozemkovej knihy poznamenané jednak obmedzenie vlastníckeho práva spoluvlastníkov v
tom, že títo medzi sebou nemôžu žiadať zrušenie spoluvlastníctva, ale tiež aj skutočnosť, že
užívanie bytového domu na základe stavebných plánov bolo podľa bytov medzi
spoluvlastníkmi rozdelené, pričom užívacie právo k bytu na prvom poschodí napravo
náležalo Š. N. – Š. a jeho manželke (ďalej len „sporná časť zmluvy“).
Z uvedených skutočností dospel krajský súd k právnemu záveru, podľa ktorého
spornou časťou zmluvy došlo k vecnoprávnemu obmedzeniu vlastníckeho práva
spočívajúceho v obmedzení práva užívania bytového domu podľa jednotlivých bytov
spoluvlastníkmi, a vzhľadom na to treba rozlišovať medzi mierou účasti jednotlivých
spoluvlastníkov na právach k nehnuteľnosti ako celku na jednej strane a na právach
k jednotlivým bytom na strane druhej.
Tieto právne závery krajského súdu tvoria podstatu sporu v konaní pred ústavným
súdom. Kým podľa názoru sťažovateľov sú neakceptovateľné, podľa krajského súdu a podľa
žalobcu v plnom rozsahu obstoja.
Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že za rozhodujúcu
právnu otázku treba považovať správne vyriešenie právnej povahy a právnych následkov
spornej časti zmluvy. Pri jej posudzovaní treba vychádzať z občianskeho hmotného práva,
ktoré platilo v roku 1927 na Slovensku.
V uvedenom smere z uznesenia krajského súdu č. k. 15 Co 416/02-169 z 11. marca
2003 jednoznačne vyplýva právny názor, podľa ktorého právnu povahu a právne účinky
spornej časti zmluvy treba posúdiť v zmysle § 442 a § 443 Obecného zákonníka
občianskeho. Sťažovatelia dôvodne namietajú, že toto právne posúdenie je
neakceptovateľné. Obecný zákonník občiansky bol kodifikáciou občianskeho hmotného
práva platného v rakúskej (tzv. predlitavskej) časti Rakúsko–Uhorska. Po vzniku
Československej republiky v roku 1918 platil Obecný zákonník občiansky i naďalej, avšak
iba na území Čiech. V uhorskej (tzv. zalitavskej) časti Rakúsko–Uhorska platilo
nekodifikované zvykové občianske hmotné právo, ktorého obsah bol definovaný
rozhodovacou praxou uhorskej kráľovskej Kúrie (najvyššieho súdu). Po vzniku
Československej republiky v roku 1918 platilo toto zvykové právo i naďalej, avšak iba na
území Slovenska.
Hoci rozsudok krajského súdu č. k. 5 Co 296/06-283 z 26. júna 2007 už výslovne
neodkazuje pri posudzovaní právnej povahy a právnych účinkov spornej časti zmluvy na
Obecný zákonník občiansky, zhrňuje podstatu tohto právneho názoru v odseku, v ktorom
oboznamuje právny názor uvedený v predchádzajúcom uznesení krajského súdu č. k.
15 Co 416/02-169 z 11. marca 2003. Zároveň rozsudok nijako výslovne nereaguje na
odvolacie námietky sťažovateľov poukazujúce na neprípustnosť aplikácie Obecného
zákonníka občianskeho na túto vec. V konečnom dôsledku sa opiera o ustanovenia § 136
a § 137 Občianskeho zákonníka.
Možno teda vyvodiť, že krajský súd ani v uznesení z 11. marca 2003, ale ani
v rozsudku z 26. júna 2007 neanalyzoval právnu povahu a právne účinky spornej časti
zmluvy z pohľadu uhorského zvykového občianskeho hmotného práva platného v čase
uzavretia tejto zmluvy. Takýto postup krajského súdu treba považovať za arbitrárny.»
Po zrušení rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 296/2006-283 z 26. júna 2007
o odvolaní sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 114/2000-260 z 19. apríla
2006 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) krajský súd opätovne rozhodol rozsudkom
sp. zn. 5 Co 180/2008 z 29. decembra 2009 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
V relevantnej časti odôvodnenia krajský súd uviedol: «Nálezom Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 25. júna 2008 sp. zn. II ÚS 178/08-43 bolo konštatované, že Krajský
súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 296/2006 porušil základné právo K. M.
a doc. S. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, rozsudok
Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 296/2006-283 z 26. júna 2007 zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie. Súčasne priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia v sume
15.677,60 Sk (520,40 euro), ktorú uložil Krajskému súdu v Bratislave vyplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľov Mgr. M. M. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu a napokon vyslovil, že sťažnosti sťažovateľov vo zvyšnej časti nevyhovuje.
Za rozhodujúcu právnu otázku treba podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej
republiky považovať správne vyriešenie právnej povahy a právnych následkov spornej časti
zmluvy (uzavretej dňa 9. a 13. apríla 1927, na základe ktorej sa spoločný právny
predchodca účastníkov konania Š. N. – Š. stal spoluvlastníkom bytového domu na
Heydukovej č. 9 v Bratislave a na základe ktorej bolo do pozemkovej knihy poznamenané
jednak obmedzenie vlastníckeho práva spoluvlastníkov v tom, že títo medzi sebou nemôžu
žiadať zrušenie spoluvlastníctva a tiež z ktorej vyplýva skutočnosť, že užívanie bytového
domu na základe stavebných plánov bolo podľa bytov medzi spoluvlastníkmi rozdelené,
pričom užívacie právo k bytu na prvom poschodí napravo náležalo Š. N. – Š. a jeho
manželke), pri posudzovaní ktorej treba vychádzať z občianskeho hmotného práva, ktoré
platilo v roku 1927 na Slovensku. Krajský súd v Bratislave ani v uznesení z 11. marca 2003,
ale ani v rozsudku z 26. júna 2007 neanalyzoval právnu povahu a právne účinky spornej
časti zmluvy z pohľadu uhorského zvykového občianskeho hmotného práva platného v čase
uzavretia tejto zmluvy, ktorý postup krajského súdu považoval ústavný súd za arbitrárny,
ktorým došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu.
Odvolací súd prejednal vec opätovne v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212
ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správny.
Vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov (§ 136 ods. 1 O. z.).
Spoluvlastníctvo je podielové alebo bezpodielové. Bezpodielové spoluvlastníctvo môže
vzniknúť len medzi manželmi (§ 136 ods. 2 O. z.). Podiel vyjadruje mieru, akou sa
spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva
k spoločnej veci (§ 137 ods. 1 O. z.). Ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo
účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely všetkých spoluvlastníkov rovnaké (§ 137 ods. 2
O. z.).
Obsahom spoluvlastníckeho vzťahu sú subjektívne práva a povinnosti. Podielový
spoluvlastník má tie isté práva a povinnosti ako vlastník, s tým obmedzením, že rovnaké
práva a povinnosti k spoločnej veci patria aj ostatným spoluvlastníkom. Spoluvlastník je
teda v medziach zákona oprávnený predmet spoluvlastníctva držať, užívať, požívať jeho
plody a úžitky, pričom miera jeho účastí na týchto právach je vymedzená spoluvlastníckym
podielom.
Podľa § 868 O. z. (zavedeného zák. č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od 1. januára
1992) pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne
vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z
nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.
Z ustanovenie § 868 O. z. vyplýva, že novela z roku 1991 ustanovuje nepravú spätnú
pôsobnosť zákona. Jestvujúce právne vzťahy sa do 1. januára 1992 posudzujú podľa
doterajších predpisov len čo do ich vzniku a splatných nárokov. Od účinnosti zákona
č. 509/1991 Zb. sa tieto právne vzťahy spravujú novou právnou úpravou. Vzťahuje sa to na
nároky, ktoré vznikli až po 1. januári 1992, na zmeny, zánik práv a povinnosti, ako aj na
ďalšie modifikácie obsahu právnych pomerov. Aj tieto modifikácie však musia rešpektovať
zásadu ochrany už nadobudnutých práv (iura quasita).
Pokiaľ ide opravnú povahu a právne účinky kúpnej zmluvy zo dňa 9. a 13. apríla
1927 v časti týkajúcej sa dohody spoluvlastníkov o rozdelení užívania domu či rozdelení
užívacieho práva k jednotlivým bytom jednotlivým spoluvlastníkom, je odvolací súd toho
názoru, že sa podľa obsahu právneho úkonu jedná o dohodu spoluvlastníkov bytového
domu o spôsobe užívania spoločnej veci, ktorá svojou povahou je dohodou o vecnoprávnom
obmedzení vlastníckeho práva v časti týkajúcej sa rozdelenia jednotlivých bytov do užívania
tomu ktorému spoluvlastníkovi. V zmysle ust. § 868 vety pred bodkočiarkou O. z. sa právne
vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992 spravujú ustanoveniami tohto zákona, konkrétne
ustanoveniami § 136 a nasl. O. z.
Podľa § 139 ods. 1 O. z. z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú
oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne.
Podľa § 139 ods. 2 O. z. o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci
väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo
dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.
Podľa § 139 ods. 3 O. z. ak ide o dôležitú zmenu spoločnej veci, môžu prehlasovaní
spoluvlastníci žiadať, aby o zmene rozhodol súd.
Užívanie nehnuteľnosti predstavuje v zmysle ust. § 139 ods. 2 O. z. hospodárenie so
spoločnou vecou. Vychádza sa pritom z toho, že právo užívať vec, ktorá patrí vlastníkovi,
prislúcha pri podielovom spoluvlastníctve všetkým spoluvlastníkom spoločne, mierou
oprávnení každého z nich je výška spoluvlastníckeho podielu (§ 137 ods. 1 O. z.).
Prioritu pri riešení vzájomných vzťahov medzi spoluvlastníkmi má dohoda
spoluvlastníkov. Spoluvlastník, ktorý nesúhlasí s takým hospodárením so spoločnou vecou,
ktoré určilo rozhodnutie spoluvlastníkov väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov (tzv.
majoritný princíp), sa nemôže úspešne domáhať na súde rozhodnutia o inom hospodárení
so spoločnou vecou, prehlasovaný spoluvlastník sa musí rozhodnutiu väčšiny podriadiť.
V prípade, ak sa medzi spoluvlastníkmi nedosiahne pri rozhodovaní o hospodárení
so spoločnou vecou väčšina (počítaná podľa výšky spoluvlastníckych podielov) resp.
dohoda, rozhodne o spôsobe užívania spoločnej veci súd (§ 139 ods. 2 veta druhá O. z.).
Dohoda medzi spoluvlastníkmi o výkone ich práv a povinností sa môže týkať všetkých
zložiek obsahu vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva. Pôjde pri nej konkrétne o to, ktorý
zo spoluvlastníkov a za akých podmienok bude vec držať a užívať, ako budú rozvrhnuté
úžitky veci medzi jednotlivých spoluvlastníkov, či možno prenechať užívanie veci niekomu
inému a za akých podmienok, kto má znášať určité náklady na vec a v akom rozsahu, akým
spôsobom vykonať niektoré obmedzenia, ktoré vyplývajú z právnych predpisov a podobne.
Pri úprave spoločného užívania veci prichádzajú do úvahy základné možnosti, ktorými sú
rozdelenie užívania veci tak, že jednotliví spoluvlastníci budú užívať určité im vyčlenené
časti spoločnej veci, prípadne jeden zo spoluvlastníkov bude užívať celú vec a ostatní
dostanú náhradu (spravidla peňažnú), alebo všetci spoluvlastníci budú užívať vec striedavo
v určitých časových obdobiach.
Z dohody spoluvlastníkov z roku 1927 teda vyplýva, že právo užívať byt na
1. poschodí domu od vchodu na pravo a z vnútra na ľavo na ulicu patrilo výlučne právnym
predchodcom účastníkov, v konaní nebola preukázaná existencia inej neskoršej dohody
spoluvlastníkov resp. ich právnych nástupcov v zmysle § 139 ods. 2 O. z., ani ich
rozhodnutie o strate účinnosti pôvodnej dohody, teda nebol dohodnutý iný spôsob užívania
spoločnej veci, právni nástupcovia niekdajších spoluvlastníkov teda vstúpili do práv
a povinností k spoločnej veci v rovnakom rozsahu, ako to vyplýva z dohody z roku 1927.
V súdenej veci návrhom na začatie konania uplatnený nárok sa opiera o ust. § 36
ods. 1, § 137 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka platného v čase vzniku nároku, teda v období
od 1. 10. 1997 do 28. 2. 2001, predmetom konania bol uplatnený nárok podielového
spoluvlastníka na vydanie úžitkov či plodov predmetu spoluvlastníctva v vedenom období,
pričom pomer v akom sa spoluvlastník na plodoch či úžitkoch veci podieľa, je vyjadrený
práve výškou jeho spoluvlastníckeho podielu k veci (§ 137 ods. 1 O. z.).
V danom prípade nebolo sporné, že navrhovateľ bol spoluvlastníkom celej
nehnuteľnosti v podiele 1/96. Vzhľadom na vecnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva,
spočívajúceho v obmedzení práva užívania domu podľa jednotlivých bytov (ale
i v nemožnosti žiadať zrušenie spoluvlastníctva) spoluvlastníkmi z roku 1927 (ktoré podľa
vlastného vyjadrenia rešpektujú i odporcovia) je potrebné rozlišovať medzi mierou účasti
jednotlivých spoluvlastníkov na právach k nehnuteľnosti ako celku na jednej strane a na
právach k jednotlivým bytom na strane druhej.
Spoluvlastnícky podiel na celej nehnuteľnosti teda oprávňuje tak navrhovateľa, ako
aj odporcov, užívať nehnuteľnosť v neobmedzenom rozsahu len čo sa týka spoločných častí
a zariadení domu, ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve všetkých spoluvlastníkov domu,
jednotlivé byty v dome sú však v užívaní jednotlivých určených spoluvlastníkov podľa
vymedzenia z roku 1927, resp. v užívaní ich právnych nástupcov. Je teda potrebné uzavrieť,
že účastníci konania sú oprávnení užívať z bytov v dome (a tiež brať plody a úžitky z bytu)
práve a len byt pôvodne užívaný Š. N. – Š., teda byt „na 1. poschodí domu od vchodu na
pravo a z vnútra na ľavo na ulicu“.
Podľa § 515 ods. 1 O. z., či spoluveriteľ, ktorý dosiaľ plnenie nedeliteľné alebo celé
plnenie, ktoré mohol žiadať ktorýkoľvek zo spolu veriteľov, je ostatným spolu veriteľom
niečím povinný, závisí od pomeru medzi spolu veriteľmi.
Podľa § 515 ods. 2 O. z. obdobne platí, ak spoluveriteľ dostal viac, než koľko na
neho pripadá.
Mierou účasti každého spoluvlastníka na právach a povinnostiach k spoločnej veci je
spoluvlastnícky podiel určený zlomkom alebo percentom. Vyjadruje mieru, akou sa
spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva
k spoločnej veci, a je číselným vyjadrením právneho postavenia každého spoluvlastníka vo
vzťahu k ostatným spoluvlastníkom. Možno teda povedať, že spoluvlastnícky podiel okrem
iného vyjadruje aj to, v akom pomere sa spoluvlastník podieľa na nájomnom získanom
prenájmom veci. Z nájomnej zmluvy vzťahujúcej sa na spoločnú vec sú všetci spoluvlastníci
oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne (§ 139 ods. 1 O. z.). Ustanovenie § 139 ods. 1
O. z. upravuje právne pomery všetkých spoluvlastníkov k tretím osobám. Toto zákonné
ustanovenie je právnou skutočnosťou zakladajúcou solidaritu medzi spoluvlastníkmi. Pri
takejto solidarite sa podieloví spoluvlastníci musia medzi sebou vyrovnať podľa svojich
spoluvlastníckych podielov.
Vnútorný vzťah medzi spoluvlastníkmi ako spoluveriteľmi pre prípad, že niektorý
z nich prijal od dlžníka celé plnenie alebo prijal nedeliteľné plnenie, upravuje ust. § 515
O. z. Pri poskytnutí celého finančného plnenia jednému zo spoluvlastníkov vzniká tomuto
spoluvlastníkovi povinnosť vydať ostatným spoluvlastníkom na nich pripadajúce podiely.
V danom prípade tak nájomné (ako úhrada za užívanie bytu, ktoré užívanie patrilo
len účastníkom konania, nie už ďalším spoluvlastníkom domu) prijaté od nájomcu výlučne
odporcami, sú títo povinní vydať (v príslušnom podiele) ďalšiemu oprávnenému
spoluvlastníkovi, teda navrhovateľovi.
Príslušenstvo spoločnej veci, ako aj jej plody či úžitky sú taktiež v spoluvlastníctve
a vo vzťahu k ním treba taktiež vychádzať zvyšky spoluvlastníckeho podielu. Tiež však treba
rozlišovať, či nadobúdanie plodov je neoddeliteľnou súčasťou realizácie užívacieho práva
alebo či nadobúdanie plodov s rozdelením užívacieho práva medzi spoluvlastníkmi nesúvisí.
V prvom prípade rozdelenie užívacieho práva medzi spoluvlastníkov znamená aj určenie
vlastníckeho práva k plodom, v druhom prípade sú plody spoločnou vecou spoluvlastníkov
rovnako ako podstata, z ktorej vznikli a rozdelenie užívacieho práva k podstate nemá na
právny režim plodov žiaden vplyv.
V súdenej veci plody (úžitky) predstavujú nájomné za užívanie bytu treťou osobou,
a to bytu, užívanie ktorého patrilo len účastníkom tohto konania. Ak teda navrhovateľ ako
spoluvlastník celej nehnuteľnosti v podiele 1/96 vymedzil mieru podieľania sa na plodoch či
úžitkoch plynúcich z jedného z ôsmich bytov nachádzajúcich sa v dome v rozsahu 1/12,
nejde o nárok neoprávnený ako to tvrdia odporcovia, navrhovateľovi preto podľa § 137
ods. 1 O. z. neprislúcha podiel 1/96 na úžitkoch dosiahnutých a obdržaných odporcami,
plynúcich z prenájmu bytu, užívanie ktorého patrilo výlučne účastníkom konania.
Spoluvlastník, ktorý nesúhlasí s hospodárením so spoločnou vecou, ako sa na tom
uzniesla väčšina spoluvlastníkov počítaná podľa veľkosti podielov, nemôže sa na súde
domáhať rozhodnutia o hospodárení s touto vecou (okrem prípadu, že ide o dôležitú zmenu
veci), má však možnosť žiadať zrušenie spoluvlastníctva (čo je v súdenej veci vylúčené)
alebo môže žiadať vydanie úžitkov pripadajúcich na jeho podiel, k čomu aj v súdenej veci
došlo.
K argumentu odporcov, podľa ktorého nároky navrhovateľa voči ostatným
spoluvlastníkom na podiel z úžitkov dosiahnutých hospodárením s vecou v spoluvlastníctve
možno uplatňovať len od momentu, keď sa ostatní spoluvlastníci a súčasne dobromyseľní
držitelia mohli dozvedieť o vzniku spoluvlastníckeho podielu navrhovateľa, je potrebné
uviesť, že dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav možno vyvodzovať len z okolností,
v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Základným rozlišujúcim kritériom je,
či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom
na okolnosti daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať
pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú prakticky užíva, alebo vykonávané právo, patria.
Z obsahu vykonaného dokazovania vyplýva, že rozhodnutím Štátneho notárstva
Bratislava - mesto z 19. 6. 1975 č. k. D 934/75-18 bolo na základe dohody dedičov
potvrdené nadobudnutie okrem iného i spoluvlastníckeho podielu predmetnej nehnuteľnosti
vo výške 6/96 odporkyni 1/, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 19. 6. 1975.
O prejednanie novoobjaveného dedičstva po totožnom poručiteľovi požiadala tiež
odporkyňa 1/ návrhom z 13. 6. 1997, došlým súdu dňa 17. 6. 1997, pričom novoobjavené
dedičstvo predstavovalo spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti po poručiteľovi vo výške
2/96.
Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že rozhodujúcim momentom pre posudzovanie
straty i prípadnej dobrej viery držiteľa (§ 130 ods. 1 veta druhá O. z.) je okamih, kedy sa
mu stali známymi skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho
dôvodne vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec či právo patrí v neobmedzenom rozsahu,
v danom prípade leda ešte pred dňom spísania návrhu na dodatočné prejednanie dedičstva,
leda pred 13. 6. 1997, nie až dňom prejednania dedičstva, teda dňom 15. 5. 1998.
Zo všetkého vyššie uvedeného tak vyplýva, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa, vychádzajúce z ust. § 131 ods. 1 O. z., je rozhodnutím vecne správnym, neostalo
preto odvolaciemu súdu než jeho potvrdenie podľa § 219 ods. 1 O. s. p.»
Po zrušení rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 296/2006 z 26. júna 2007 bolo
úlohou krajského súdu opätovne rozhodnúť o odvolaní sťažovateľov proti rozsudku
okresného súdu. V okolnostiach danej veci ústavný súd nálezom zrušil rozsudok pre
arbitrárnosť, ktorá nezakladá res iudicata.
Ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je v rozpore
s ustanovením druhej vety § 135 ods. 1 OSP, podľa ktorej súd je tiež viazaný rozhodnutím
ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných
ľudských práv a slobôd.
Toto tvrdenie ústavný súd opiera o skutočnosť, že súčasťou rozsudku krajského súdu
je analýza právnej povahy a právnych účinkov dohody z roku 1927, tak ako mu to bolo
uložené nálezom ústavného súdu. Nedostatok, ktorý spočíva v tom, že pri tejto analýze
vychádzal z Občianskeho zákonníka z roku 1964, a nie z občianskeho práva hmotného,
ktoré platilo v roku 1927 na Slovensku, odstránil tým, že sťažovateľom podrobne predstavil
svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov a ozrejmil im postup, ako sa
dopracoval k vysloveným právnym záverom. Navyše sťažovatelia nikdy netvrdili, že na
predmetnú dohodu z roku 1927 je potrebné aplikovať občianske právo hmotné, ktoré platilo
v roku 1927 na Slovensku, iba namietali, že nie je možné aplikovať „rakúsky Obecný
zákonník občiansky č. 946/1811“, pričom táto skutočnosť je zrejmá z viacerých podaní
sťažovateľov.
Sťažovatelia v odvolaní proti rozsudku okresného súdu uvádzajú: „Navrhovateľ ako
aj odporcovia nadobudli vlastnícke právo k spoluvlastníckym podielom na bytovom
dome...v roku 1974. Takisto všetky ďalšie pre tento prípad relevantné právne vzťahy vznikli
už za platnosti OZ č. 40/1964 Z.. Z uvedeného dôvodu je preto OZ jediný hmotnoprávny
predpis, ktorý by súdy na tento prípad mali aplikovať.“ V sťažnosti doručenej ústavnému
súdu 11. decembra 2007, ktorá smerovala proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 296/06
z 26. júna 2007, sťažovatelia okrem iného uvádzajú: „V rozhodnutí KS BA absentuje
akékoľvek zdôvodnenie, prečo by sa konkrétne vzťahy, ktoré boli predmetom skúmania
v uvedenom konaní mali posudzovať podľa ABGB a nie podľa ustanovení OZ.“ Takisto
v sťažnosti, ktorá je predmetom rozhodovania ústavného súdu, prezentujú svoj názor, že na
predmetnú dohodu z roku 1927 treba aplikovať Občiansky zákonník z roku 1964, keď
polemizujú s rozsudkom krajského súdu takto: „Absentuje... analýza... či vôbec takáto
dohoda mohla pretrvať aj po nadobudnutí účinnosti Občianskych zákonníkov z r. 1950
a 1964, ktoré takýto inštitút nepoznali.“
Ústavný súd si teda v tejto súvislosti neosvojil námietku sťažovateľov, že rozsudok
krajského súdu nerešpektuje jeho nález, ktorým bolo skoršie rozhodnutie odvolacieho súdu
vyhlásené v danej veci zrušené.
Po preskúmaní sťažnosti, spisu a rozsudku krajského súdu ústavný súd taktiež zistil,
že rozsudok krajského súdu vychádza z konkrétnych faktov, je logicky zdôvodnený
a nevykazuje znaky arbitrárnosti ani zjavnej neodôvodnenosti. Nad rámec odôvodnenia
rozsudku krajského súdu ústavný súd k jednotlivým námietkam sťažovateľov uvádza:
Sťažovatelia namietajú, že absentuje analýza toho, či inštitút dohody
o vecnoprávnom obmedzení vlastníckeho práva právny poriadok na území Slovenskej
republiky v roku 1927 poznal. V súvislosti s už uvedeným skutočnosťami nepovažuje
ústavný súd chýbajúcu analýzu práva platného v roku 1927 na území Slovenskej republiky
za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy. V súvislosti
s opakovaným tvrdením sťažovateľov, že súčasný právny poriadok dohodu o vecnoprávnom
obmedzení vlastníckeho práva nepozná, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že
krajský súd takýmto označením zhrňuje podstatu dohody z roku 1927, ktorou si
spoluvlastníci rozdelili užívacie právo k jednotlivým bytom, pretože tým, že nadobudli
právo užívať ten-ktorý byt, zároveň bolo obmedzené ich vlastnícke právo vo vzťahu
k užívaniu ostatných bytov. Tým, že došlo k rozdeleniu užívacieho práva medzi
spoluvlastníkov, došlo aj k určeniu vlastníctva k úžitkom z týchto bytov, ktoré v tomto
prípade predstavujú nájomné, pričom vlastníkom úžitkov sa stávajú jednotliví užívatelia
bytov bez ohľadu na veľkosť ich spoluvlastníckych podielov k celému bytovému domu.
Sťažovatelia namietajú tiež tú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu, v ktorej
krajský súd uvádza, že „právni nástupcovia niekdajších spoluvlastníkov teda vstúpili do
práv a povinností k spoločnej veci v rovnakom rozsahu, ako to vyplýva z dohody z roku
1927)“, a tiež konštatovanie, že sťažovatelia rešpektovali údajnú dohodu o vecnoprávnom
obmedzení vlastníckeho práva z roku 1927. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na
odvolanie sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu, v ktorom uvádzajú: dohoda... nie je
nemennou dohodou o vecnoprávnom obmedzení spoluvlastníckeho práva... ale obyčajnou
dohodou spoluvlastníkov o nakladaní so spoločnou vecou. V súčasnom právnom poriadku
je tento druh dohody upravený v § 139 ods. 2 OZ. V zmysle tohto ustanovenia by sa súčasní
spoluvlastníci Bytového domu mohli väčšinou hlasov dohodnúť na novom usporiadaní
držobných práv k jednotlivým bytom, a takéto väčšinové rozhodnutie by bolo platné a pre
ostatných spoluvlastníkov záväzné.“ Z citovanej časti odvolania sťažovateľov je zrejmé, že
sťažovatelia dohodu akceptujú, pričom rozhodujúce nie je to, či ju nazvú dohoda
o vecnoprávnom obmedzení vlastníckeho práva alebo dohoda o nakladaní so spoločnou
vecou, ale konštatovanie sťažovateľov o tom, že takúto dohodu by bolo možné zrušiť,
pričom sťažovatelia už neuvádzajú, že skutočne k zrušeniu takejto dohody došlo. Ani
krajský súd v rozsudku netvrdí, že dohodu týkajúcu sa rozsahu užívania nie je možné meniť,
pričom o nemennosti dohody sa vyjadruje iba vo vzťahu k nemožnosti žiadať zrušiť
spoluvlastníctvo, pričom poukazuje aj na to, že v konaní nebola preukázaná existencia inej
neskoršej dohody v zmysle § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Sťažovatelia namietali aj to, že krajský súd v rozsudku uviedol, že „navrhovateľ ako
spoluvlastník celej nehnuteľnosti v podiele 1/96 vymedzil mieru podieľania na plodoch či
úžitkoch plynúcich z jedného z ôsmich bytov nachádzajúcich sa v dome v rozsahu 1/12“,
pričom krajský súd vôbec nevysvetľuje, ako mohol navrhovateľ jednostranne vykonať
takéto vymedzenie. K uvedenému tvrdeniu ústavný súd uvádza, že z rozsudku krajského
súdu nevyplýva, že existuje možnosť upravená v právnom poriadku jednostranne vymedziť
mieru podieľania sa na plodoch či úžitkoch, citovanou časťou odôvodnenia krajský súd iba
zhrnul nárok navrhovateľa, ktorý bol obsahom žaloby.
Po posúdení týchto námietok sťažovateľov, ktoré boli obsahom sťažnosti, ústavný
súd vychádzal z vlastnej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Takéto
nedostatky v rozsudku krajského súdu však ústavný súd nezistil. Z uvedeného dôvodu
rozhodnutie krajského súdu nesignalizuje ani možnosť porušenia základného práva
sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom práva na
spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07), sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2. K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu
a jemu predchádzajúcim postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 180/2008
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa sťažovateľov došlo k porušenia ich základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy tým, že rozsudok krajského súdu bol vydaný senátom
v zmenenom zložení bez toho, aby o tejto zmene boli sťažovatelia informovaní, pričom
absentuje akékoľvek zdôvodnenie, prečo k zmene v zložení senátu došlo. Sťažovatelia
zároveň tvrdia, že v dôsledku toho, že im nebola oznámená zmena v zložení senátu pred
rozhodnutím o veci, nemali možnosť podať prípadnú námietku zaujatosti a zistiť, prečo
k zmene v zložení senátu došlo.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až
čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Ústava základné právo na zákonného sudcu upravuje v čl. 48 ods. 1, podľa ktorého
nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Označené základné právo sa výslovne
spája s osobou sudcu, nie so súdom. Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má
o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(v okolnostiach prípadu zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších
predpisov platný v čase začatia konania o návrhu, t. j. 27. februára 1997). So sústavou súdov
priamo súvisí aj príslušnosť súdu o veci rozhodnúť upravená Občianskym súdnym
poriadkom, a tým aj osoba zákonného sudcu, za ktorého treba pokladať sudcu určeného v
súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu (I. ÚS 52/97, II. ÚS 87/01, III.
ÚS 116/06). Nevyhnutným predpokladom na to, aby účastník konania nebol odňatý svojmu
zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci tým súdom, ktorý je podľa zákona
(Občiansky súdny poriadok) na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný.
Vzhľadom na tvrdenie sťažovateľov, že zmena v zložení senátu nebola odôvodnená a
boli z tohto dôvodu odňatí svojmu zákonnému sudcovi, je na nich, aby námietku porušenia
ústavnej ochrany vyplývajúcu z ústavnoprocesného princípu o zákonnom sudcovi (čl. 48
ods. 1 ústavy) uplatnili na všeobecnom súde podaním mimoriadneho opravného prostriedku
– dovolania podľa § 237 písm. g) OSP.
Podľa § 237 písm. g) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže
namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z citovaného zákonného ustanovenia podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že
dôvodom opravných prostriedkov v občianskom súdnom konaní je aj to, že súd nebol
správne obsadený. V tejto súvislosti ústavný súd už judikoval, že „ako jeden z dôvodov
dovolania je v zmysle § 237 písm. g) OSP aj prípad, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát“ (IV. ÚS 201/04).
Súd pritom nie je správne obsadený, ak vo veci nerozhoduje zákonný sudca, ktorý vykonáva
funkciu sudcu na príslušnom súde a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie
o prerokovávanej veci (IV. ÚS 64/02, I. ÚS 126/03).
Ústavný súd poukazuje na to, že prax všeobecných súdov už akceptuje skutočný
zmysel práva na zákonného sudcu ako procesnej garancie, ktorej porušenie sa môže a musí
preskúmať aj v mimoinštančných aj v opravných konaniach. Ústavný súd preto zdôraznil,
že podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi, postupov a judikatúry
všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného
práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom i na podanie dovolania
[podľa § 237 písm. g) OSP; (IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)].
Z uvedeného vyplýva, že posúdenie tejto námietky sťažovateľov ústavným súdom
v situácii, keď sťažovatelia nepodali dovolanie, by bolo porušením princípu subsidiarity ako
sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti odmietol už pri jej
predbežnom prerokovaní pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2
Sťažovatelia tvrdia, že rozsudok krajského súdu bol vydaný senátom, ktorého
väčšinu tvorili sudcovia, u ktorých existovali vážne pochybnosti o ich nezaujatosti, keďže
o ich predchádzajúcom rozhodnutí z podnetu sťažovateľov ústavný súd rozhodol, že bolo
arbitrárne a protiústavné, a vystavil ich tak riziku disciplinárneho postihu, čo sa zákonite
muselo prejaviť na ich vnútornom postoji k sťažovateľom.
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov uvedených v § 14 ods. 1
OSP uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Z § 16
ods. 1 OSP vyplýva, že o námietke zaujatosti rozhoduje nadriadený súd. Sťažovatelia
námietku zaujatosti podali 23. júla 2007 a o tejto rozhodol Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením č. k. 4 Nc 32/2008-334 z 5. novembra 2008 (ďalej len „uznesenie
najvyššieho súdu“) tak, že sudcovia krajského súdu E. T., J. P. a E. Ď. nie s vylúčení z
prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 5 Co 180/2008
(pôvodne pod sp. zn. 5 Co 296/2006). Uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť
16. marca 2009.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu.
O tom, či sudcovia sú, alebo nie sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania veci pre
zaujatosť, je oprávnený rozhodovať všeobecný súd, ktorý o tejto skutočnosti už rozhodol.
V prípade, že sa sťažovatelia domnievali, že uznesením najvyššieho súdu boli porušené ich
základné práva mali možnosť obrátiť sa v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde na ústavný súd so svojou sťažnosťou. Vzhľadom na to, že sťažovatelia
takto nepostupovali, ústavný súd považuje sťažnosť v tejto časti za zjavne neoprávnenú,
a preto ju bolo potrebné aj v tejto časti odmietnuť.
3. K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu
a jemu predchádzajúcim postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 180/2008
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu poskytnutie ochrany konkrétnemu
právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je prípustné, pokiaľ ten,
kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré
sú mu dostupné v konaní pred všeobecným súdom (IV. ÚS 201/04). Namietané porušenie
niektorého zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00).
Sťažovatelia tvrdia, že k porušeniu ich základných práv malo dôjsť aj tým, že
rozsudok krajského súdu bol vydaný bez nariadenia pojednávania a bez toho, aby
sťažovateľom bolo umožnené predniesť nové argumenty a dôkazy, hoci v dôsledku
predchádzajúceho rozhodnutia ústavného súdu bola vec vrátená naspäť do štádia
dokazovania.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že proti rozsudku krajského súdu dovolanie
nepodali, pretože ide o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu
prvého stupňa, a proti takémuto rozhodnutiu dovolanie prípustné nie je.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Z uvedenej dikcie ustanovenia § 237 písm. f) OSP možno logickým výkladom
dospieť k záveru, že dovolanie z dôvodov uvedených v § 237 písm. f) OSP je prípustné aj
vtedy, ak je inak podľa § 238 a § 239 OSP neprípustné.
Pokiaľ krajský súd rozhodol o veci bez nariadenia pojednávania bez toho, aby na
takýto postup boli splnené podmienky ustanovené v § 214 OSP, tak ako to tvrdia
sťažovatelia, išlo by o odňatie možnosti konať pred súdom. Takéto procesné pochybenie
zo strany krajského súdu z dôvodov už uvedených je dovolacím dôvodom podľa § 237
písm. f) OSP.
Z uvedeného vyplýva, že ak sťažovatelia zastávajú názor, že krajský súd nebol
oprávnený o veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, boli oprávnení napadnúť
rozsudok krajského súdu v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 OSP) dovolaním z dôvodu, že
v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. f) OSP. Ak sťažovatelia proti rozsudku
krajského súdu dovolanie nepodali, nevyčerpali opravné prostriedky, ktoré im zákon na
ochranu ich základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie sú oprávnení.
Posúdenie tejto námietky ústavným súdom v situácii, keď sa sťažovatelia neobrátili
na príslušný dovolací súd, t. j. nepodali dovolanie, hoci ho podať mohli, by bolo porušením
princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou
všeobecných súdov, a preto ústavný súd v tejto časti odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľov uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2010