Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 256/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2010 predbežne

prerokoval sťažnosť K. M. a doc. S. M., obaja bytom Ch. G., zastúpených advokátom Mgr.

M. M., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a 2 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co

180/2008 z 29. decembra 2009 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. M. a doc. S. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2010

doručená sťažnosť K. M. a doc. S. M. obaja bytom Ch. G. (ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených advokátom Mgr. M. M., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných

práv podľa a a 2 (ďalej len „“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. decembra 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim

postupom.

Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva: „Krajský súd v Bratislave porušil...

právo na súdnu ochranu podľa a Dohovoru, právo nebyť odňatý

svojmu zákonnému sudcovi podľa a právo, aby sa vec verejne

prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť k všetkým vykonávaným dôkazom

podľa .“

Sťažovatelia sú toho názoru, že k porušeniu uvedených základných práv malo dôjsť

tým, že rozhodnutie krajského súdu:

„...(i) bolo vydané senátom v zmenenom zložení bez toho, aby o tejto zmene boli

sťažovatelia informovaní a bola im daná možnosť prezentovať svoje argumenty pred novými

členmi senátu alebo, v prípade pochybností, namietať ich zaujatosť v konaní,

(ii) bolo vydané bez nariadenia pojednávania vo veci a bez toho, aby sťažovateľom

bolo umožnené predniesť nové argumenty a dôkazy, hoci v dôsledku predchádzajúceho

rozhodnutia Ústavného súdu sa vec vrátila naspäť do štádia dokazovania,

(iii) ignorovalo záväzný názor Ústavného súdu vyslovený v zrušovacom náleze

predchádzajúceho rozhodnutia Krajského súdu v konaní o tej istej veci, podľa ktorého mal

Krajský súd v opätovnom konaní vykonať analýzu uhorského zvykového občianskeho práva

s ohľadom na tvrdený skutkový stav a vykonané dokazovanie,

(iv) bolo vydané senátom, ktorého väčšinu tvorili sudcovia, u ktorých existovali

vážne pochybnosti o ich nezaujatosti, keďže o ich predchádzajúcom rozhodnutí z podnetu

Sťažovateľov Ústavný súd rozhodol, že bolo arbitrárne a protiústavné a vystavil ich tak

riziku disciplinárneho postihu, čo sa zákonite muselo prejaviť na ich vnútornom postoji

k Sťažovateľom, a

(v) je arbitrárne, pretože neobsahuje dostatočné a presvedčivé zdôvodnenie

právnych záverov, ktoré Krajský súd viedli k rozhodnutiu o veci…

4. júla 2000 bola proti sťažovateľom ako odporcom podaná žaloba (ďalej ako

Žaloba) navrhovateľom Mariánom Slovákom... V Žalobe sa Žalobca domáhal uloženia

povinnosti sťažovateľom zaplatiť mu časť sťažovateľmi obdržaného nájomného z prenájmu

nehnuteľnosti - bytu na 1. poschodí domu od vchodu na pravo a z vnútra na ľavo na ulicu,

nachádzajúci sa v bytovom dome na Heydukovej ul. 9 v Bratislave, zapísanom ako

nehnuteľnosť na LV č. 950 v k. ú. B., súp. číslo. 2142, ktorý sa nachádza na pozemkoch

22

parc. č. 8463, zastavaná plocha o výmere 345 m, parc. č. 8464/1 záhrada o výmere 323 m,

2

parc. č. 8464/2 zastavaná plocha o výmere 20 m, parc. č. 8464/3 zastavaná plocha o

2 2

výmere 19 ma parc. č. 8464/4 zastavaná plocha o výmere 20 m(ďalej ako Byt). Žaloba

bola založená na tvrdení Žalobcu, že je podielovým spoluvlastníkom Bytu v podiele 1/12.“

Vec bola na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) vedená pod

sp. zn. .

Zo sťažnosti ďalej vyplýva: «Sťažovatelia... boli... podielovými spoluvlastníkmi

nehnuteľnosti - bytového domu... v podiele 13/96... Sťažovatelia ako prenajímatelia

uzatvorili 5. februára 1996 zmluvu o nájme nebytových priestorov na Byt so spoločnosťou

V... ako nájomcom... na dobu od 1. marca 1996 do 28. februára 2001. Dohodnuté nájomné

predstavovalo sumu 81 500,- Sk mesačne…

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z... 24. apríla 2002... zamietol Žalobu... ako

nedôvodnú (ďalej ako Prvý rozsudok OS BA III)…

Krajský súd... na základe odvolania Žalobcu uznesením z 11. marca 2003, spis. zn.

Prvý rozsudok OS BA III zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava III... na

ďalšie konanie. (ďalej ako Uznesenie KS BA)... uznesenie Krajský súd... odôvodnil bližšie

neurčenou súdnou praxou a ustanoveniami § 442 a 443 rakúskeho Obecného zákonníka

občianskeho č. 946/1811 (Allegmeines Burgerliches Gesetzbuch) (ďalej ako ABGB), na

základe ktorých vyslovil nasledovný právny názor:

(a) že, medzi spoluvlastníkmi Bytového domu došlo dohodou v roku 1927

k vecnoprávnemu obmedzeniu vlastníckeho práva, spočívajúceho v obmedzení práva

užívania bytov v dome spoluvlastníkmi, resp. k rozdeleniu jednotlivých bytov do užívania

tomu ktorému spoluvlastníkovi pri zachovaní spoločného užívania spoločných častí

a zariadení domu všetkými spoluvlastníkmi;

(b) že pri rozhodovaní o hospodárení s Bytom (o jeho užívaní) majú Žalobca

a sťažovatelia postavenie podielových spoluvlastníkov samotného Bytu a nie postavenie

spoluvlastníkov celého Bytového domu, ako to vyplývalo z platnej evidencie katastri

nehnuteľností.

Krajský súd nijakým spôsobom neodôvodnil na základe čoho je na posúdenie

právnych vzťahov v uvedenom spore aplikovateľný ABGB a kde je v citovaných

ustanoveniach upravený súdom konštatovaný inštitút „dohody o vecnoprávnom obmedzení

vlastníckeho práva“ z ktorej by vyplývalo, že sa na podielového spoluvlastníka celej veci

má nahliadať iba ako na spoluvlastníka jej konkrétnej časti…

Okresný súd... rozsudkom z... 19. apríla 2006 uložil sťažovateľom povinnosť zaplatiť

Žalobcovi sumu 266 876,- Sk s úrokom z omeškania 17,6 % ročne od 4. júla 1997 do

zaplatenia a náhradu trov konania... vo zvyšku Žalobu zamietol (ďalej ako Druhý rozsudok

OS BA III)…

Sťažovatelia podali proti Druhému rozsudku OS BA III odvolanie... poukázali... na

to, že ustanovenia ABGB ako právneho predpisu, ktorý na území Slovenskej republiky nikdy

neplatil, nemôžu byť aplikované na rozhodnutie súdu v tejto veci. Takisto argumentačne

zdôvodnili, že nakoľko všetky relevantné právne vzťahy, ktoré môžu byť predmetom

skúmania v danom konaní, vznikli za účinnosti je

jediným právnym predpisom aplikovateľným pre rozhodovanie súdu v tejto veci.

V neposlednom rade preukázali, že aj keby boli ustanovenia § 442 a 443 ABGB na prípad

aplikovateľné, z týchto ustanovení nijakým spôsobom nevyplýva inštitút „dohody

o vecnoprávnom obmedzení vlastníckeho práva“, ani inštitút umožňujúci alebo prikazujúci

hľadieť na jedného z podielových spoluvlastníkov celej veci iba ako na podielového

spoluvlastníka jej časti…

Krajský súd... rozsudkom z 26. júna 2007, spis. zn. ... odvolaniu

nevyhovel a Druhý rozsudok OS BA III v napadnutých častiach potvrdil (ďalej Rozhodnutie

KS BA)…

Na základe... sťažnosti Sťažovateľov Ústavný súd nálezom z... 25. 6. 2008

č. ... Rozhodnutie KS BA zrušil z dôvodu porušenia základného práva

Sťažovateľov na súdnu ochranu a vec vrátil Krajskému súdu na opätovné konanie. Pritom

zároveň vyslovil názor, že za rozhodujúcu právnu otázku treba považovať správne

vyriešenie právnej povahy a následkov spornej časti zmluvy z r. 1927, a že pri jej

posudzovaní treba vychádzať z občianskeho hmotného práva, ktoré platilo v roku 1927 na

Slovensku... takisto uviedol, že v opätovnom konaní bude musieť Krajský súd vykonať

právnu analýzu uhorského zvykového občianskeho práva...

22. 7. 2008 podal právny zástupca Sťažovateľov námietku zaujatosti voči celému

senátu, ktorý vydal Rozhodnutie KS BA s odôvodnením, že v dôsledku Nálezu ÚS je možné

mať dôvodné pochybnosti o nezaujatosti jeho členov, keďže Nález ÚS z podnetu

Sťažovateľov nepriamo predstavuje zásadnú kritiku a pokarhanie dotknutých sudcov za to,

že svojou rozhodovacou činnosťou porušili základné ľudské práva Sťažovateľov.

Rozhodnutím zo dňa 5.11.2008 Najvyšší súd námietku zaujatosti Sťažovateľov zamietol…

8. 2. 2010 bol... doručený rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. zo

dňa 29. decembra 2009 (Druhý rozsudok KS BA), ktorým Druhý rozsudok OS BA III...

opätovne potvrdil. Až z Druhého rozsudku KS BA sa Sťažovatelia dozvedeli, že sa Krajský

súd vecou opätovne zaoberá. Keďže vo veci nebolo nariadené žiadne pojednávanie, až zo

samotného rozhodnutia vo veci sa právny zástupca Sťažovateľov dozvedel, že došlo k zmene

v zložení senátu tak, že bývalá predsedkyňa senátu E. T. už nie jeho členkou, namiesto nej

sa členom senátu stal JUDr. M. Ch. a predsedom senátu sa stal pôvodný člen JUDr. J. P.»

Sťažovatelia tvrdia, že „Neinformovaním o zmene senátu a nenariadením

pojednávania v rámci odvolacieho konania došlo zo strany Krajského súdu k porušeniu

práva sťažovateľov podľa na spravodlivý súdny proces a práva podľa

a Dohovoru na to, nebyť odňatý zákonnému sudcovi, práva na

rozhodnutie v ich prítomnosti a práva vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom.

Rozhodnutím KS BA došlo... k porušeniu práva sťažovateľov na súdnu a inú právnu

ochranu v zmysle ods. (1) a práva na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru.“.

Podľa sťažovateľov „Právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi bezpochyby

zahŕňa aj právo poznať, kto je zákonným sudcom. Pokiaľ sa však účastník o zložení, resp.

zmene v zložení senátu dozvie až zo samotného právoplatného rozhodnutia vo veci, nie je

možné považovať toto právo za efektívne priznané. Takisto absencia akéhokoľvek

zdôvodnenia prečo k zmene došlo je v demokratickom právnom štáte neprípustná a vytvára

nedôveru v celý justičný systém. Preto je ustálenou praxou všetkých všeobecných súdov

Slovenskej republiky po podaní návrhu informovať účastníkov o tom, ktorý sudca, resp.

senát sa vecou zaoberá. Rovnako by s ohľadom na požiadavku právneho štátu a práva na

spravodlivý súdny proces malo byť samozrejmé, že účastníci sú informovaní o tom, ak dôjde

k zmene v osobe sudcu alebo člena senátu, ktorý sa vecou zaoberá a o dôvodoch takejto

zmeny, a to s dostatočným predstihom pred rozhodnutím vo veci. Jedine tak môže byť

účastníkom umožnené vykonať všetky ich procesné práva, vrátane práva na podanie

námietky zaujatosti alebo práva dopytovať sa a získať vysvetlenie o tom, prečo v zmene

sudcu alebo senátu vôbec došlo.“.

Sťažovatelia taktiež uvádzajú: „Pred vydaním Druhého rozsudku KS BA tento...

nenariadil pojednávanie, s odkazom na ... Svoje rozhodnutie nenariadiť

pojednávanie... nijako neodôvodnil, hoci by to bolo namieste práve v prípade, keď sa

odvolacie konanie opakuje v dôsledku rozhodnutia Ústavného súdu a došlo k zmene

v zložení senátu prejednávajúceho vec.“

Základné právo na spravodlivý proces malo byť podľa sťažovateľov porušené tým,

„... že Druhý rozsudok KS BA vydal senát, o ktorého nezaujatosti bolo možné mať zásadné

pochybnosti vzhľadom na objektívne preukázanú možnosť ich negatívneho postoja

k Sťažovateľom.“.

Sťažovatelia považujú rozsudok krajského súdu za „arbitrárny, keďže nedáva

odpoveď na otázky, ktoré v konaní nastolili Sťažovatelia a v Náleze ÚS aj Ústavný súd“,

poukazujú na to, že krajský súd nerešpektoval nález ústavného súdu sp. zn.

z 25. júna 2008, keď nevykonal právnu analýzu v zmysle uhorského zvykového

občianskeho hmotného práva, a zároveň poukazujú na ustanovenie § 135 ods. 1 druhú vetu

(ďalej aj „OSP“) podľa ktorého „Súd je tiež viazaný

rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú

základných ľudských práv a slobôd.“.

Podľa sťažovateľov tiež «Absentuje... akákoľvek analýza toho, či inštitút „dohody

o vecnoprávnom obmedzení vlastníckeho práva“ právny poriadok na území Slovenskej

republiky v r. 1923 poznal, ak áno aké náležitosti sa na uzatvorenie takej dohody vyžadovali

a či boli splnené, čo bolo obsahom takéhoto inštitútu, či takýto druh dohody môže bez

zmeny zaväzovať aj dedičov pôvodných účastníkov a či vôbec takáto dohoda mohla pretrvať

po nadobudnutí účinnosti z r. 1950 a 1964, ktoré takýto inštitút

nepoznali...

Druhý rozsudok KS BA iba bez odôvodnenia konštatuje, že „právni nástupcovia

niekdajších spoluvlastníkov teda vstúpili do práv a povinností k spoločnej veci v rovnakom

rozsahu, ako to vyplýva z dohody z roku 1927“... opätovne v rozpore s vykonaným

dokazovaním konštatuje, že Sťažovatelia rešpektovali údajnú dohodu o vecnoprávnom

obmedzení vlastníckeho práva z roku 1927…

takisto uvádza, že „navrhovateľ ako spoluvlastník celej nehnuteľnosti v podiele 1/96

vymedzil mieru podieľania sa na plodoch či úžitkoch plynúcich z jedného z ôsmych bytov

nachádzajúcich sa v dome v rozsahu 1/12“... Pritom vôbec nevysvetľuje, ako mohol

navrhovateľ jednostranne vykonať takéto vymedzenie a kde v platnom právnom poriadku je

takáto voľba umožnená.».

V závere sťažovatelia tvrdia, že „... vyčerpali všetky opravné prostriedky alebo iné

právne prostriedky, ktoré na ochranu ich základných práv a slobôd zákon poskytuje. Týmto

je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnosti rozhodnúť.“.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo K. M. a doc. S. M. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi, právo na prejednanie veci v

jeho prítomnosti a právo môcť sa vyjadriť k všetkých vykonávaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. z 29. decembra 2009

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je sťažovateľom povinný do rúk ich právneho zástupcu

uhradiť trovy konania, ktoré im v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

vznikli.

4. Každému zo sťažovateľov priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

2.000 EUR (slovom dvetisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť im do

dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Sťažovatelia zároveň navrhli, aby ústavný súd rozhodol „o dočasnom opatrení,

ktorým by odložil vykonateľnosť Druhého Rozsudku KS BA vzhľadom na závažné negatívne

dôsledky, ktoré môžu sťažovatelia jeho výkonom utrpieť“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť

vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu)

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ

označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov (, , ). Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľov podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovatelia vidia porušenie nimi označených základných práv rozsudkom

krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

.

1. K namietanému porušeniu rozsudkom krajského súdu

a jemu predchádzajúcim postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstatou námietok sťažovateľov vo vzťahu k porušeniu bolo

tvrdenie, že namietaný rozsudok krajského súdu je arbitrárny, keďže nedáva odpoveď na

otázky, ktoré v konaní nastolili sťažovatelia a v náleze aj ústavný súd.

Vychádzajúc z obsahu námietok sťažovateľov ústavný súd upriamil pozornosť na

svoj skorší nález č. k. -43 z 25. júna 2008 (ďalej len „nález ústavného súdu“),

ktorým bolo vyslovené porušenie základného práva sťažovateľov podľa

rozsudkom krajského súdu č. k. -283 z 26. júna 2007 a jemu

predchádzajúcim postupom, pričom ústavný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Vyslovenie porušenia uvedeného práva ústavný súd

odôvodnil v relevantnej časti takto: «Medzi účastníkmi konania vedeného všeobecným

súdom nebolo sporné, že ich spoločný právny predchodca Š. N. – Š. bol spoluvlastníkom

bytového domu... v B., pričom na základe kúpnopredajnej zmluvy z 9. a 13. apríla 1927 bolo

do pozemkovej knihy poznamenané jednak obmedzenie vlastníckeho práva spoluvlastníkov v

tom, že títo medzi sebou nemôžu žiadať zrušenie spoluvlastníctva, ale tiež aj skutočnosť, že

užívanie bytového domu na základe stavebných plánov bolo podľa bytov medzi

spoluvlastníkmi rozdelené, pričom užívacie právo k bytu na prvom poschodí napravo

náležalo Š. N. – Š. a jeho manželke (ďalej len „sporná časť zmluvy“).

Z uvedených skutočností dospel krajský súd k právnemu záveru, podľa ktorého

spornou časťou zmluvy došlo k vecnoprávnemu obmedzeniu vlastníckeho práva

spočívajúceho v obmedzení práva užívania bytového domu podľa jednotlivých bytov

spoluvlastníkmi, a vzhľadom na to treba rozlišovať medzi mierou účasti jednotlivých

spoluvlastníkov na právach k nehnuteľnosti ako celku na jednej strane a na právach

k jednotlivým bytom na strane druhej.

Tieto právne závery krajského súdu tvoria podstatu sporu v konaní pred ústavným

súdom. Kým podľa názoru sťažovateľov sú neakceptovateľné, podľa krajského súdu a podľa

žalobcu v plnom rozsahu obstoja.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že za rozhodujúcu

právnu otázku treba považovať správne vyriešenie právnej povahy a právnych následkov

spornej časti zmluvy. Pri jej posudzovaní treba vychádzať z občianskeho hmotného práva,

ktoré platilo v roku 1927 na Slovensku.

V uvedenom smere z uznesenia krajského súdu č. k. -169 z 11. marca

2003 jednoznačne vyplýva právny názor, podľa ktorého právnu povahu a právne účinky

spornej časti zmluvy treba posúdiť v zmysle § 442 a § 443 Obecného zákonníka

občianskeho. Sťažovatelia dôvodne namietajú, že toto právne posúdenie je

neakceptovateľné. Obecný zákonník občiansky bol kodifikáciou občianskeho hmotného

práva platného v rakúskej (tzv. predlitavskej) časti Rakúsko–Uhorska. Po vzniku

Československej republiky v roku 1918 platil Obecný zákonník občiansky i naďalej, avšak

iba na území Čiech. V uhorskej (tzv. zalitavskej) časti Rakúsko–Uhorska platilo

nekodifikované zvykové občianske hmotné právo, ktorého obsah bol definovaný

rozhodovacou praxou uhorskej kráľovskej Kúrie (najvyššieho súdu). Po vzniku

Československej republiky v roku 1918 platilo toto zvykové právo i naďalej, avšak iba na

území Slovenska.

Hoci rozsudok krajského súdu č. k. -283 z 26. júna 2007 už výslovne

neodkazuje pri posudzovaní právnej povahy a právnych účinkov spornej časti zmluvy na

Obecný zákonník občiansky, zhrňuje podstatu tohto právneho názoru v odseku, v ktorom

oboznamuje právny názor uvedený v predchádzajúcom uznesení krajského súdu č. k.

-169 z 11. marca 2003. Zároveň rozsudok nijako výslovne nereaguje na

odvolacie námietky sťažovateľov poukazujúce na neprípustnosť aplikácie Obecného

zákonníka občianskeho na túto vec. V konečnom dôsledku sa opiera o ustanovenia § 136

a .

Možno teda vyvodiť, že krajský súd ani v uznesení z 11. marca 2003, ale ani

v rozsudku z 26. júna 2007 neanalyzoval právnu povahu a právne účinky spornej časti

zmluvy z pohľadu uhorského zvykového občianskeho hmotného práva platného v čase

uzavretia tejto zmluvy. Takýto postup krajského súdu treba považovať za arbitrárny.»

Po zrušení rozsudku krajského súdu sp. zn. -283 z 26. júna 2007

o odvolaní sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu č. k. -260 z 19. apríla

2006 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) krajský súd opätovne rozhodol rozsudkom

sp. zn. z 29. decembra 2009 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

V relevantnej časti odôvodnenia krajský súd uviedol: «Nálezom Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 25. júna 2008 sp. zn. -43 bolo konštatované, že Krajský

súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné právo K. M.

a doc. S. M. na súdnu ochranu podľa , rozsudok

Krajského súdu v Bratislave č. k. -283 z 26. júna 2007 zrušil a vec vrátil na

ďalšie konanie. Súčasne priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia v sume

15.677,60 Sk (520,40 euro), ktorú uložil Krajskému súdu v Bratislave vyplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľov Mgr. M. M. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu a napokon vyslovil, že sťažnosti sťažovateľov vo zvyšnej časti nevyhovuje.

Za rozhodujúcu právnu otázku treba podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej

republiky považovať správne vyriešenie právnej povahy a právnych následkov spornej časti

zmluvy (uzavretej dňa 9. a 13. apríla 1927, na základe ktorej sa spoločný právny

predchodca účastníkov konania Š. N. – Š. stal spoluvlastníkom bytového domu na

Heydukovej č. 9 v Bratislave a na základe ktorej bolo do pozemkovej knihy poznamenané

jednak obmedzenie vlastníckeho práva spoluvlastníkov v tom, že títo medzi sebou nemôžu

žiadať zrušenie spoluvlastníctva a tiež z ktorej vyplýva skutočnosť, že užívanie bytového

domu na základe stavebných plánov bolo podľa bytov medzi spoluvlastníkmi rozdelené,

pričom užívacie právo k bytu na prvom poschodí napravo náležalo Š. N. – Š. a jeho

manželke), pri posudzovaní ktorej treba vychádzať z občianskeho hmotného práva, ktoré

platilo v roku 1927 na Slovensku. Krajský súd v Bratislave ani v uznesení z 11. marca 2003,

ale ani v rozsudku z 26. júna 2007 neanalyzoval právnu povahu a právne účinky spornej

časti zmluvy z pohľadu uhorského zvykového občianskeho hmotného práva platného v čase

uzavretia tejto zmluvy, ktorý postup krajského súdu považoval ústavný súd za arbitrárny,

ktorým došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu.

Odvolací súd prejednal vec opätovne v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212

ods. 1 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a

dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správny.

Vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov (§ 136 ods. 1 O. z.).

Spoluvlastníctvo je podielové alebo bezpodielové. Bezpodielové spoluvlastníctvo môže

vzniknúť len medzi manželmi (§ 136 ods. 2 O. z.). Podiel vyjadruje mieru, akou sa

spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva

k spoločnej veci (§ 137 ods. 1 O. z.). Ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo

účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely všetkých spoluvlastníkov rovnaké (§ 137 ods. 2

O. z.).

Obsahom spoluvlastníckeho vzťahu sú subjektívne práva a povinnosti. Podielový

spoluvlastník má tie isté práva a povinnosti ako vlastník, s tým obmedzením, že rovnaké

práva a povinnosti k spoločnej veci patria aj ostatným spoluvlastníkom. Spoluvlastník je

teda v medziach zákona oprávnený predmet spoluvlastníctva držať, užívať, požívať jeho

plody a úžitky, pričom miera jeho účastí na týchto právach je vymedzená spoluvlastníckym

podielom.

Podľa O. z. (zavedeného s účinnosťou od 1. januára

1992) pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne

vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z

nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Z ustanovenie § 868 O. z. vyplýva, že novela z roku 1991 ustanovuje nepravú spätnú

pôsobnosť zákona. Jestvujúce právne vzťahy sa do 1. januára 1992 posudzujú podľa

doterajších predpisov len čo do ich vzniku a splatných nárokov. Od účinnosti zákona

č. sa tieto právne vzťahy spravujú novou právnou úpravou. Vzťahuje sa to na

nároky, ktoré vznikli až po 1. januári 1992, na zmeny, zánik práv a povinnosti, ako aj na

ďalšie modifikácie obsahu právnych pomerov. Aj tieto modifikácie však musia rešpektovať

zásadu ochrany už nadobudnutých práv (iura quasita).

Pokiaľ ide opravnú povahu a právne účinky kúpnej zmluvy zo dňa 9. a 13. apríla

1927 v časti týkajúcej sa dohody spoluvlastníkov o rozdelení užívania domu či rozdelení

užívacieho práva k jednotlivým bytom jednotlivým spoluvlastníkom, je odvolací súd toho

názoru, že sa podľa obsahu právneho úkonu jedná o dohodu spoluvlastníkov bytového

domu o spôsobe užívania spoločnej veci, ktorá svojou povahou je dohodou o vecnoprávnom

obmedzení vlastníckeho práva v časti týkajúcej sa rozdelenia jednotlivých bytov do užívania

tomu ktorému spoluvlastníkovi. V zmysle ust. § 868 vety pred bodkočiarkou O. z. sa právne

vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992 spravujú ustanoveniami tohto zákona, konkrétne

ustanoveniami § 136 a nasl. O. z.

Podľa § 139 ods. 1 O. z. z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú

oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne.

Podľa § 139 ods. 2 O. z. o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci

väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo

dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.

Podľa § 139 ods. 3 O. z. ak ide o dôležitú zmenu spoločnej veci, môžu prehlasovaní

spoluvlastníci žiadať, aby o zmene rozhodol súd.

Užívanie nehnuteľnosti predstavuje v zmysle ust. § 139 ods. 2 O. z. hospodárenie so

spoločnou vecou. Vychádza sa pritom z toho, že právo užívať vec, ktorá patrí vlastníkovi,

prislúcha pri podielovom spoluvlastníctve všetkým spoluvlastníkom spoločne, mierou

oprávnení každého z nich je výška spoluvlastníckeho podielu (§ 137 ods. 1 O. z.).

Prioritu pri riešení vzájomných vzťahov medzi spoluvlastníkmi má dohoda

spoluvlastníkov. Spoluvlastník, ktorý nesúhlasí s takým hospodárením so spoločnou vecou,

ktoré určilo rozhodnutie spoluvlastníkov väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov (tzv.

majoritný princíp), sa nemôže úspešne domáhať na súde rozhodnutia o inom hospodárení

so spoločnou vecou, prehlasovaný spoluvlastník sa musí rozhodnutiu väčšiny podriadiť.

V prípade, ak sa medzi spoluvlastníkmi nedosiahne pri rozhodovaní o hospodárení

so spoločnou vecou väčšina (počítaná podľa výšky spoluvlastníckych podielov) resp.

dohoda, rozhodne o spôsobe užívania spoločnej veci súd (§ 139 ods. 2 veta druhá O. z.).

Dohoda medzi spoluvlastníkmi o výkone ich práv a povinností sa môže týkať všetkých

zložiek obsahu vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva. Pôjde pri nej konkrétne o to, ktorý

zo spoluvlastníkov a za akých podmienok bude vec držať a užívať, ako budú rozvrhnuté

úžitky veci medzi jednotlivých spoluvlastníkov, či možno prenechať užívanie veci niekomu

inému a za akých podmienok, kto má znášať určité náklady na vec a v akom rozsahu, akým

spôsobom vykonať niektoré obmedzenia, ktoré vyplývajú z právnych predpisov a podobne.

Pri úprave spoločného užívania veci prichádzajú do úvahy základné možnosti, ktorými sú

rozdelenie užívania veci tak, že jednotliví spoluvlastníci budú užívať určité im vyčlenené

časti spoločnej veci, prípadne jeden zo spoluvlastníkov bude užívať celú vec a ostatní

dostanú náhradu (spravidla peňažnú), alebo všetci spoluvlastníci budú užívať vec striedavo

v určitých časových obdobiach.

Z dohody spoluvlastníkov z roku 1927 teda vyplýva, že právo užívať byt na

1. poschodí domu od vchodu na pravo a z vnútra na ľavo na ulicu patrilo výlučne právnym

predchodcom účastníkov, v konaní nebola preukázaná existencia inej neskoršej dohody

spoluvlastníkov resp. ich právnych nástupcov v zmysle § 139 ods. 2 O. z., ani ich

rozhodnutie o strate účinnosti pôvodnej dohody, teda nebol dohodnutý iný spôsob užívania

spoločnej veci, právni nástupcovia niekdajších spoluvlastníkov teda vstúpili do práv

a povinností k spoločnej veci v rovnakom rozsahu, ako to vyplýva z dohody z roku 1927.

V súdenej veci návrhom na začatie konania uplatnený nárok sa opiera o ust. § 36

ods. 1, , platného v čase vzniku nároku, teda v období

od 1. 10. 1997 do 28. 2. 2001, predmetom konania bol uplatnený nárok podielového

spoluvlastníka na vydanie úžitkov či plodov predmetu spoluvlastníctva v vedenom období,

pričom pomer v akom sa spoluvlastník na plodoch či úžitkoch veci podieľa, je vyjadrený

práve výškou jeho spoluvlastníckeho podielu k veci (§ 137 ods. 1 O. z.).

V danom prípade nebolo sporné, že navrhovateľ bol spoluvlastníkom celej

nehnuteľnosti v podiele 1/96. Vzhľadom na vecnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva,

spočívajúceho v obmedzení práva užívania domu podľa jednotlivých bytov (ale

i v nemožnosti žiadať zrušenie spoluvlastníctva) spoluvlastníkmi z roku 1927 (ktoré podľa

vlastného vyjadrenia rešpektujú i odporcovia) je potrebné rozlišovať medzi mierou účasti

jednotlivých spoluvlastníkov na právach k nehnuteľnosti ako celku na jednej strane a na

právach k jednotlivým bytom na strane druhej.

Spoluvlastnícky podiel na celej nehnuteľnosti teda oprávňuje tak navrhovateľa, ako

aj odporcov, užívať nehnuteľnosť v neobmedzenom rozsahu len čo sa týka spoločných častí

a zariadení domu, ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve všetkých spoluvlastníkov domu,

jednotlivé byty v dome sú však v užívaní jednotlivých určených spoluvlastníkov podľa

vymedzenia z roku 1927, resp. v užívaní ich právnych nástupcov. Je teda potrebné uzavrieť,

že účastníci konania sú oprávnení užívať z bytov v dome (a tiež brať plody a úžitky z bytu)

práve a len byt pôvodne užívaný Š. N. – Š., teda byt „na 1. poschodí domu od vchodu na

pravo a z vnútra na ľavo na ulicu“.

Podľa § 515 ods. 1 O. z., či spoluveriteľ, ktorý dosiaľ plnenie nedeliteľné alebo celé

plnenie, ktoré mohol žiadať ktorýkoľvek zo spolu veriteľov, je ostatným spolu veriteľom

niečím povinný, závisí od pomeru medzi spolu veriteľmi.

Podľa § 515 ods. 2 O. z. obdobne platí, ak spoluveriteľ dostal viac, než koľko na

neho pripadá.

Mierou účasti každého spoluvlastníka na právach a povinnostiach k spoločnej veci je

spoluvlastnícky podiel určený zlomkom alebo percentom. Vyjadruje mieru, akou sa

spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva

k spoločnej veci, a je číselným vyjadrením právneho postavenia každého spoluvlastníka vo

vzťahu k ostatným spoluvlastníkom. Možno teda povedať, že spoluvlastnícky podiel okrem

iného vyjadruje aj to, v akom pomere sa spoluvlastník podieľa na nájomnom získanom

prenájmom veci. Z nájomnej zmluvy vzťahujúcej sa na spoločnú vec sú všetci spoluvlastníci

oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne (§ 139 ods. 1 O. z.). Ustanovenie § 139 ods. 1

O. z. upravuje právne pomery všetkých spoluvlastníkov k tretím osobám. Toto zákonné

ustanovenie je právnou skutočnosťou zakladajúcou solidaritu medzi spoluvlastníkmi. Pri

takejto solidarite sa podieloví spoluvlastníci musia medzi sebou vyrovnať podľa svojich

spoluvlastníckych podielov.

Vnútorný vzťah medzi spoluvlastníkmi ako spoluveriteľmi pre prípad, že niektorý

z nich prijal od dlžníka celé plnenie alebo prijal nedeliteľné plnenie, upravuje ust. § 515

O. z. Pri poskytnutí celého finančného plnenia jednému zo spoluvlastníkov vzniká tomuto

spoluvlastníkovi povinnosť vydať ostatným spoluvlastníkom na nich pripadajúce podiely.

V danom prípade tak nájomné (ako úhrada za užívanie bytu, ktoré užívanie patrilo

len účastníkom konania, nie už ďalším spoluvlastníkom domu) prijaté od nájomcu výlučne

odporcami, sú títo povinní vydať (v príslušnom podiele) ďalšiemu oprávnenému

spoluvlastníkovi, teda navrhovateľovi.

Príslušenstvo spoločnej veci, ako aj jej plody či úžitky sú taktiež v spoluvlastníctve

a vo vzťahu k ním treba taktiež vychádzať zvyšky spoluvlastníckeho podielu. Tiež však treba

rozlišovať, či nadobúdanie plodov je neoddeliteľnou súčasťou realizácie užívacieho práva

alebo či nadobúdanie plodov s rozdelením užívacieho práva medzi spoluvlastníkmi nesúvisí.

V prvom prípade rozdelenie užívacieho práva medzi spoluvlastníkov znamená aj určenie

vlastníckeho práva k plodom, v druhom prípade sú plody spoločnou vecou spoluvlastníkov

rovnako ako podstata, z ktorej vznikli a rozdelenie užívacieho práva k podstate nemá na

právny režim plodov žiaden vplyv.

V súdenej veci plody (úžitky) predstavujú nájomné za užívanie bytu treťou osobou,

a to bytu, užívanie ktorého patrilo len účastníkom tohto konania. Ak teda navrhovateľ ako

spoluvlastník celej nehnuteľnosti v podiele 1/96 vymedzil mieru podieľania sa na plodoch či

úžitkoch plynúcich z jedného z ôsmich bytov nachádzajúcich sa v dome v rozsahu 1/12,

nejde o nárok neoprávnený ako to tvrdia odporcovia, navrhovateľovi preto podľa § 137

ods. 1 O. z. neprislúcha podiel 1/96 na úžitkoch dosiahnutých a obdržaných odporcami,

plynúcich z prenájmu bytu, užívanie ktorého patrilo výlučne účastníkom konania.

Spoluvlastník, ktorý nesúhlasí s hospodárením so spoločnou vecou, ako sa na tom

uzniesla väčšina spoluvlastníkov počítaná podľa veľkosti podielov, nemôže sa na súde

domáhať rozhodnutia o hospodárení s touto vecou (okrem prípadu, že ide o dôležitú zmenu

veci), má však možnosť žiadať zrušenie spoluvlastníctva (čo je v súdenej veci vylúčené)

alebo môže žiadať vydanie úžitkov pripadajúcich na jeho podiel, k čomu aj v súdenej veci

došlo.

K argumentu odporcov, podľa ktorého nároky navrhovateľa voči ostatným

spoluvlastníkom na podiel z úžitkov dosiahnutých hospodárením s vecou v spoluvlastníctve

možno uplatňovať len od momentu, keď sa ostatní spoluvlastníci a súčasne dobromyseľní

držitelia mohli dozvedieť o vzniku spoluvlastníckeho podielu navrhovateľa, je potrebné

uviesť, že dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav možno vyvodzovať len z okolností,

v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Základným rozlišujúcim kritériom je,

či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom

na okolnosti daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať

pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú prakticky užíva, alebo vykonávané právo, patria.

Z obsahu vykonaného dokazovania vyplýva, že rozhodnutím Štátneho notárstva

Bratislava - mesto z 19. 6. 1975 č. k. D 934/75-18 bolo na základe dohody dedičov

potvrdené nadobudnutie okrem iného i spoluvlastníckeho podielu predmetnej nehnuteľnosti

vo výške 6/96 odporkyni 1/, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 19. 6. 1975.

O prejednanie novoobjaveného dedičstva po totožnom poručiteľovi požiadala tiež

odporkyňa 1/ návrhom z 13. 6. 1997, došlým súdu dňa 17. 6. 1997, pričom novoobjavené

dedičstvo predstavovalo spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti po poručiteľovi vo výške

2/96.

Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že rozhodujúcim momentom pre posudzovanie

straty i prípadnej dobrej viery držiteľa (§ 130 ods. 1 veta druhá O. z.) je okamih, kedy sa

mu stali známymi skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho

dôvodne vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec či právo patrí v neobmedzenom rozsahu,

v danom prípade leda ešte pred dňom spísania návrhu na dodatočné prejednanie dedičstva,

leda pred 13. 6. 1997, nie až dňom prejednania dedičstva, teda dňom 15. 5. 1998.

Zo všetkého vyššie uvedeného tak vyplýva, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého

stupňa, vychádzajúce z ust. § 131 ods. 1 O. z., je rozhodnutím vecne správnym, neostalo

preto odvolaciemu súdu než jeho potvrdenie podľa »

Po zrušení rozsudku krajského súdu sp. zn. z 26. júna 2007 bolo

úlohou krajského súdu opätovne rozhodnúť o odvolaní sťažovateľov proti rozsudku

okresného súdu. V okolnostiach danej veci ústavný súd nálezom zrušil rozsudok pre

arbitrárnosť, ktorá nezakladá res iudicata.

Ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je v rozpore

s ustanovením druhej vety , podľa ktorej súd je tiež viazaný rozhodnutím

ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných

ľudských práv a slobôd.

Toto tvrdenie ústavný súd opiera o skutočnosť, že súčasťou rozsudku krajského súdu

je analýza právnej povahy a právnych účinkov dohody z roku 1927, tak ako mu to bolo

uložené nálezom ústavného súdu. Nedostatok, ktorý spočíva v tom, že pri tejto analýze

vychádzal z z roku 1964, a nie z občianskeho práva hmotného,

ktoré platilo v roku 1927 na Slovensku, odstránil tým, že sťažovateľom podrobne predstavil

svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov a ozrejmil im postup, ako sa

dopracoval k vysloveným právnym záverom. Navyše sťažovatelia nikdy netvrdili, že na

predmetnú dohodu z roku 1927 je potrebné aplikovať občianske právo hmotné, ktoré platilo

v roku 1927 na Slovensku, iba namietali, že nie je možné aplikovať „rakúsky Obecný

zákonník občiansky č. 946/1811“, pričom táto skutočnosť je zrejmá z viacerých podaní

sťažovateľov.

Sťažovatelia v odvolaní proti rozsudku okresného súdu uvádzajú: „Navrhovateľ ako

aj odporcovia nadobudli vlastnícke právo k spoluvlastníckym podielom na bytovom

dome...v roku 1974. Takisto všetky ďalšie pre tento prípad relevantné právne vzťahy vznikli

už za platnosti č. 40/1964 Z.. Z uvedeného dôvodu je preto jediný hmotnoprávny

predpis, ktorý by súdy na tento prípad mali aplikovať.“ V sťažnosti doručenej ústavnému

súdu 11. decembra 2007, ktorá smerovala proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 26. júna 2007, sťažovatelia okrem iného uvádzajú: „V rozhodnutí KS BA absentuje

akékoľvek zdôvodnenie, prečo by sa konkrétne vzťahy, ktoré boli predmetom skúmania

v uvedenom konaní mali posudzovať podľa ABGB a nie podľa ustanovení .“ Takisto

v sťažnosti, ktorá je predmetom rozhodovania ústavného súdu, prezentujú svoj názor, že na

predmetnú dohodu z roku 1927 treba aplikovať z roku 1964, keď

polemizujú s rozsudkom krajského súdu takto: „Absentuje... analýza... či vôbec takáto

dohoda mohla pretrvať aj po nadobudnutí účinnosti z r. 1950

a 1964, ktoré takýto inštitút nepoznali.“

Ústavný súd si teda v tejto súvislosti neosvojil námietku sťažovateľov, že rozsudok

krajského súdu nerešpektuje jeho nález, ktorým bolo skoršie rozhodnutie odvolacieho súdu

vyhlásené v danej veci zrušené.

Po preskúmaní sťažnosti, spisu a rozsudku krajského súdu ústavný súd taktiež zistil,

že rozsudok krajského súdu vychádza z konkrétnych faktov, je logicky zdôvodnený

a nevykazuje znaky arbitrárnosti ani zjavnej neodôvodnenosti. Nad rámec odôvodnenia

rozsudku krajského súdu ústavný súd k jednotlivým námietkam sťažovateľov uvádza:

Sťažovatelia namietajú, že absentuje analýza toho, či inštitút dohody

o vecnoprávnom obmedzení vlastníckeho práva právny poriadok na území Slovenskej

republiky v roku 1927 poznal. V súvislosti s už uvedeným skutočnosťami nepovažuje

ústavný súd chýbajúcu analýzu práva platného v roku 1927 na území Slovenskej republiky

za porušenie základného práva zaručeného v . V súvislosti

s opakovaným tvrdením sťažovateľov, že súčasný právny poriadok dohodu o vecnoprávnom

obmedzení vlastníckeho práva nepozná, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že

krajský súd takýmto označením zhrňuje podstatu dohody z roku 1927, ktorou si

spoluvlastníci rozdelili užívacie právo k jednotlivým bytom, pretože tým, že nadobudli

právo užívať ten-ktorý byt, zároveň bolo obmedzené ich vlastnícke právo vo vzťahu

k užívaniu ostatných bytov. Tým, že došlo k rozdeleniu užívacieho práva medzi

spoluvlastníkov, došlo aj k určeniu vlastníctva k úžitkom z týchto bytov, ktoré v tomto

prípade predstavujú nájomné, pričom vlastníkom úžitkov sa stávajú jednotliví užívatelia

bytov bez ohľadu na veľkosť ich spoluvlastníckych podielov k celému bytovému domu.

Sťažovatelia namietajú tiež tú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu, v ktorej

krajský súd uvádza, že „právni nástupcovia niekdajších spoluvlastníkov teda vstúpili do

práv a povinností k spoločnej veci v rovnakom rozsahu, ako to vyplýva z dohody z roku

1927)“, a tiež konštatovanie, že sťažovatelia rešpektovali údajnú dohodu o vecnoprávnom

obmedzení vlastníckeho práva z roku 1927. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na

odvolanie sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu, v ktorom uvádzajú: dohoda... nie je

nemennou dohodou o vecnoprávnom obmedzení spoluvlastníckeho práva... ale obyčajnou

dohodou spoluvlastníkov o nakladaní so spoločnou vecou. V súčasnom právnom poriadku

je tento druh dohody upravený v . V zmysle tohto ustanovenia by sa súčasní

spoluvlastníci Bytového domu mohli väčšinou hlasov dohodnúť na novom usporiadaní

držobných práv k jednotlivým bytom, a takéto väčšinové rozhodnutie by bolo platné a pre

ostatných spoluvlastníkov záväzné.“ Z citovanej časti odvolania sťažovateľov je zrejmé, že

sťažovatelia dohodu akceptujú, pričom rozhodujúce nie je to, či ju nazvú dohoda

o vecnoprávnom obmedzení vlastníckeho práva alebo dohoda o nakladaní so spoločnou

vecou, ale konštatovanie sťažovateľov o tom, že takúto dohodu by bolo možné zrušiť,

pričom sťažovatelia už neuvádzajú, že skutočne k zrušeniu takejto dohody došlo. Ani

krajský súd v rozsudku netvrdí, že dohodu týkajúcu sa rozsahu užívania nie je možné meniť,

pričom o nemennosti dohody sa vyjadruje iba vo vzťahu k nemožnosti žiadať zrušiť

spoluvlastníctvo, pričom poukazuje aj na to, že v konaní nebola preukázaná existencia inej

neskoršej dohody v zmysle .

Sťažovatelia namietali aj to, že krajský súd v rozsudku uviedol, že „navrhovateľ ako

spoluvlastník celej nehnuteľnosti v podiele 1/96 vymedzil mieru podieľania na plodoch či

úžitkoch plynúcich z jedného z ôsmich bytov nachádzajúcich sa v dome v rozsahu 1/12“,

pričom krajský súd vôbec nevysvetľuje, ako mohol navrhovateľ jednostranne vykonať

takéto vymedzenie. K uvedenému tvrdeniu ústavný súd uvádza, že z rozsudku krajského

súdu nevyplýva, že existuje možnosť upravená v právnom poriadku jednostranne vymedziť

mieru podieľania sa na plodoch či úžitkoch, citovanou časťou odôvodnenia krajský súd iba

zhrnul nárok navrhovateľa, ktorý bol obsahom žaloby.

Po posúdení týchto námietok sťažovateľov, ktoré boli obsahom sťažnosti, ústavný

súd vychádzal z vlastnej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (obdobne napr. , , ). Takéto

nedostatky v rozsudku krajského súdu však ústavný súd nezistil. Z uvedeného dôvodu

rozhodnutie krajského súdu nesignalizuje ani možnosť porušenia základného práva

sťažovateľov podľa .

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom práva na

spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, ), sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu rozsudkom krajského súdu

a jemu predchádzajúcim postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa sťažovateľov došlo k porušenia ich základného práva na zákonného sudcu

podľa tým, že rozsudok krajského súdu bol vydaný senátom

v zmenenom zložení bez toho, aby o tejto zmene boli sťažovatelia informovaní, pričom

absentuje akékoľvek zdôvodnenie, prečo k zmene v zložení senátu došlo. Sťažovatelia

zároveň tvrdia, že v dôsledku toho, že im nebola oznámená zmena v zložení senátu pred

rozhodnutím o veci, nemali možnosť podať prípadnú námietku zaujatosti a zistiť, prečo

k zmene v zložení senátu došlo.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto ochranu

poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)

alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto

práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až

) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,

ktorého určuje zákon.

základné právo na zákonného sudcu upravuje v , podľa ktorého

nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Označené základné právo sa výslovne

spája s osobou sudcu, nie so súdom. Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má

o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(v okolnostiach prípadu o súdoch a sudcoch v znení neskorších

predpisov platný v čase začatia konania o návrhu, t. j. 27. februára 1997). So sústavou súdov

priamo súvisí aj príslušnosť súdu o veci rozhodnúť upravená Občianskym súdnym

poriadkom, a tým aj osoba zákonného sudcu, za ktorého treba pokladať sudcu určeného v

súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu (, , III.

ÚS 116/06). Nevyhnutným predpokladom na to, aby účastník konania nebol odňatý svojmu

zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci tým súdom, ktorý je podľa zákona

() na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný.

Vzhľadom na tvrdenie sťažovateľov, že zmena v zložení senátu nebola odôvodnená a

boli z tohto dôvodu odňatí svojmu zákonnému sudcovi, je na nich, aby námietku porušenia

ústavnej ochrany vyplývajúcu z ústavnoprocesného princípu o zákonnom sudcovi (čl. 48

ods. 1 ) uplatnili na všeobecnom súde podaním mimoriadneho opravného prostriedku

– dovolania podľa .

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže

namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z citovaného zákonného ustanovenia podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že

dôvodom opravných prostriedkov v občianskom súdnom konaní je aj to, že súd nebol

správne obsadený. V tejto súvislosti ústavný súd už judikoval, že „ako jeden z dôvodov

dovolania je v zmysle aj prípad, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát“ ().

Súd pritom nie je správne obsadený, ak vo veci nerozhoduje zákonný sudca, ktorý vykonáva

funkciu sudcu na príslušnom súde a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie

o prerokovávanej veci (, ).

Ústavný súd poukazuje na to, že prax všeobecných súdov už akceptuje skutočný

zmysel práva na zákonného sudcu ako procesnej garancie, ktorej porušenie sa môže a musí

preskúmať aj v mimoinštančných aj v opravných konaniach. Ústavný súd preto zdôraznil,

že podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi, postupov a judikatúry

všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného

práva na zákonného sudcu podľa ) dôvodom i na podanie dovolania

[podľa ; (, )].

Z uvedeného vyplýva, že posúdenie tejto námietky sťažovateľov ústavným súdom

v situácii, keď sťažovatelia nepodali dovolanie, by bolo porušením princípu subsidiarity ako

sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti odmietol už pri jej

predbežnom prerokovaní pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2

.

Sťažovatelia tvrdia, že rozsudok krajského súdu bol vydaný senátom, ktorého

väčšinu tvorili sudcovia, u ktorých existovali vážne pochybnosti o ich nezaujatosti, keďže

o ich predchádzajúcom rozhodnutí z podnetu sťažovateľov ústavný súd rozhodol, že bolo

arbitrárne a protiústavné, a vystavil ich tak riziku disciplinárneho postihu, čo sa zákonite

muselo prejaviť na ich vnútornom postoji k sťažovateľom.

Podľa účastníci majú právo z dôvodov uvedených v

uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Z

ods. 1 vyplýva, že o námietke zaujatosti rozhoduje nadriadený súd. Sťažovatelia

námietku zaujatosti podali 23. júla 2007 a o tejto rozhodol Najvyšší súd Slovenskej

republiky uznesením č. k. -334 z 5. novembra 2008 (ďalej len „uznesenie

najvyššieho súdu“) tak, že sudcovia krajského súdu E. T., J. P. a E. Ď. nie s vylúčení z

prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn.

(pôvodne pod sp. zn. ). Uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť

16. marca 2009.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu.

O tom, či sudcovia sú, alebo nie sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania veci pre

zaujatosť, je oprávnený rozhodovať všeobecný súd, ktorý o tejto skutočnosti už rozhodol.

V prípade, že sa sťažovatelia domnievali, že uznesením najvyššieho súdu boli porušené ich

základné práva mali možnosť obrátiť sa v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde na ústavný súd so svojou sťažnosťou. Vzhľadom na to, že sťažovatelia

takto nepostupovali, ústavný súd považuje sťažnosť v tejto časti za zjavne neoprávnenú,

a preto ju bolo potrebné aj v tejto časti odmietnuť.

3. K namietanému porušeniu rozsudkom krajského súdu

a jemu predchádzajúcim postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu poskytnutie ochrany konkrétnemu

právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je prípustné, pokiaľ ten,

kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré

sú mu dostupné v konaní pred všeobecným súdom (). Namietané porušenie

niektorého zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave , totiž

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. ).

Sťažovatelia tvrdia, že k porušeniu ich základných práv malo dôjsť aj tým, že

rozsudok krajského súdu bol vydaný bez nariadenia pojednávania a bez toho, aby

sťažovateľom bolo umožnené predniesť nové argumenty a dôkazy, hoci v dôsledku

predchádzajúceho rozhodnutia ústavného súdu bola vec vrátená naspäť do štádia

dokazovania.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že proti rozsudku krajského súdu dovolanie

nepodali, pretože ide o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu

prvého stupňa, a proti takémuto rozhodnutiu dovolanie prípustné nie je.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Z uvedenej dikcie ustanovenia možno logickým výkladom

dospieť k záveru, že dovolanie z dôvodov uvedených v je prípustné aj

vtedy, ak je inak podľa a neprípustné.

Pokiaľ krajský súd rozhodol o veci bez nariadenia pojednávania bez toho, aby na

takýto postup boli splnené podmienky ustanovené v , tak ako to tvrdia

sťažovatelia, išlo by o odňatie možnosti konať pred súdom. Takéto procesné pochybenie

zo strany krajského súdu z dôvodov už uvedených je dovolacím dôvodom podľa § 237

písm. f) .

Z uvedeného vyplýva, že ak sťažovatelia zastávajú názor, že krajský súd nebol

oprávnený o veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, boli oprávnení napadnúť

rozsudok krajského súdu v zákonnej lehote ( ) dovolaním z dôvodu, že

v konaní došlo k vade uvedenej v . Ak sťažovatelia proti rozsudku

krajského súdu dovolanie nepodali, nevyčerpali opravné prostriedky, ktoré im zákon na

ochranu ich základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie sú oprávnení.

Posúdenie tejto námietky ústavným súdom v situácii, keď sa sťažovatelia neobrátili

na príslušný dovolací súd, t. j. nepodali dovolanie, hoci ho podať mohli, by bolo porušením

princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou

všeobecných súdov, a preto ústavný súd v tejto časti odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľov uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2010