Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 276/2010
PDF · 199.39 KB
No categories available
III. ÚS 276/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. L. a D. L., obaja bytom D., zastúpených advokátom
JUDr. J. Č., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv
zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp zn. 7 Er 443/2003,
postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 49/2005, postupom
Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 44/2006 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 247/2008
a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. L. a D. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. apríla 2010
doručená sťažnosť J. L. a D. L., obaja bytom D. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú
porušenie svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na nedotknuteľnosť obydlia
zaručeného čl. 21 ods. 1 a 3 ústavy, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva
na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie zaručeného
čl. 8 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 Er 443/2003, postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 C 49/2005, postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 44/2006 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 247/2008.
Sťažnosť bola doplnená prílohami doručenými ústavnému súdu 13. apríla 2010.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli dlžníkmi zo zmluvy
o pôžičke poskytnutej 16. apríla 2003. V ten istý deň vo forme notárskej zápisnice uznali
svoj dlh a súhlasili s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, v ktorej prejavili vôľu, že
v prípade, ak budú meškať so splátkami pôžičky 6 mesiacov, budú povinní na základe
výzvy veriteľa do troch dní od jej doručenia zaplatiť mu celý zostatok dlžnej sumy
pred dohodnutou lehotou splatnosti. Zároveň 22. apríla 2003 s veriteľom uzavreli
sťažovatelia pre účely zabezpečenia záväzku z poskytnutej pôžičky záložnú zmluvu, ktorej
predmetom sa stali nehnuteľnosti v ich vlastníctve (rodinný dom a pozemok) v katastrálnom
území V.
Keďže sťažovatelia pôžičku nesplácali, začalo 29. októbra 2003 na okresnom súde
exekučné konanie. Po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie (29. októbra 2003) súdny
exekútor doručil sťažovateľom upovedomenie o začatí exekúcie z 12. novembra 2003,
v ktorom uviedol, že exekúcia sa vykoná predajom založených nehnuteľností.
Po uskutočnení opakovanej dražby nehnuteľností okresný súd uznesením č. k.
7 Er 443/2003-18 z 27. septembra 2004 schválil príklep udelený vydražiteľovi a uznesením
č. k. 7 Er 443/2003-24 z 27. októbra 2004 schválil aj rozvrh výťažku predmetnej dražby.
Keďže po nadobudnutí vlastníckeho práva k vydraženým nehnuteľnostiam
vydražiteľom ich sťažovatelia nevypratali, vydražiteľ sa domáhal uloženia povinnosti
vypratať nehnuteľnosti. Okresný súd Martin rozsudkom č. k. 11 C 49/2005-116
z 3. novembra 2005 uložil sťažovateľom povinnosť predmetné nehnuteľnosti vypratať
do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.
Na základe odvolania sťažovateľov, v ktorom tvrdili vady exekučného konania
sp. zn. 7 Er 443/2003, krajský súd rozsudkom z 19. marca 2008 v konaní vedenom pod
sp. zn. 8 Co 44/2006 napadnutý rozsudok Okresného súdu Martin vo výroku o povinnosti
vypratať nehnuteľnosti potvrdil. Odvolacie pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti
sťažovateľov a ich právneho zástupcu, keď krajský súd nepovažoval prevzatie zastupovania
sťažovateľov 17. marca 2008 a nedostatok času na oboznámenie sa so spisom za dôležitý
dôvod na odročenie pojednávania. Vychádzal z toho, že predvolanie na pojednávanie bolo
pôvodnému právnemu zástupcovi sťažovateľov doručené 21. februára 2008 a sťažovateľom
20. februára 2008, a preto „bol... vytvorený dostatočný priestor na prípadnú zmenu
právneho zástupcu, pričom odvolacie konanie už prebieha od 18. 1. 2006 a v jeho
predchádzajúcom štádiu došlo k zmene v osobe právneho zástupcu odporcov – namiesto
JUDr. C. ich začal zastupovať... Mgr. J. Navyše JUDr. S., ktorá učinila podanie požadujúce
odročenie pojednávania, nepredložila žiaden doklad, ktorý by potvrdzoval existenciu
právneho zastúpenia odporcov v súdenej veci jej osobou. Zároveň je nevyhnutné zdôrazniť,
že vo všeobecnosti iba zmena právneho zastúpenia nie je paušálnym dôvodom na odročenie
pojednávania.“.
Odvolací rozsudok krajského súdu napadli sťažovatelia dovolaním, ktoré odôvodnili
vadou podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov, pričom odňatie možnosti konať pred súdom videli práve v neodročení
pojednávania 19. marca 2008 z dôvodu prevzatia ich právneho zastúpenia novou právnou
zástupkyňou 17. marca 2008.
Najvyšší súd uznesením z 23. januára 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Cdo 247/2008 dovolanie sťažovateľov odmietol, keď v postupe krajského súdu vzhľadom
na skutkové okolnosti prípadu neidentifikoval tvrdený dovolací dôvod.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia poukazovali na okolnosti
poskytnutia pôžičky (poskytnutá bola v sume 300 000 Sk, aj keď zmluva znela na 570 000
Sk ako suma bezúročnej pôžičky). Tvrdili tiež, že veriteľ v rozhodnom čase nedisponoval
živnostenským oprávnením na poskytovanie peňažných prostriedkov z vlastných zdrojov
a že na nich mala dopadať ochrana spotrebiteľského práva. Zdôraznili začatie exekučného
konania voči nim (sp. zn. 7 Er 443/2003) „napriek tomu, že neboli naplnené podmienky
na jednorazové splatenie celého zvyšku fiktívnej pôžičky...“. Poukázali na neobvyklú
rýchlosť postupu okresného súdu v predmetnom exekučnom konaní, a to vo väzbe
na skutočnosť, že vydražiteľom nehnuteľností sa stal otec podpredsedníčky okresného súdu.
V prospech splnenia procesných podmienok prípustnosti ich sťažnosti argumentovali
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).
Sťažovatelia v závere svojej sťažnosti navrhli, aby o nej ústavný súd takto rozhodol:
„I. Právo sťažovateľov vlastniť majetok v článku 20 Ústavy bolo postupom
Okresného súdu Dolný Kubín, Okresného súdu Martin, Krajského súdu v Žiline
a Najvyššieho súdu SR porušené a zrušujú sa rozsudky Okresného súdu Dolný Kubín
z 28. 9. 2004 sp. zn. 7Er 443/2003, Okresného súdu Martin z 3. 11. 2005 sp. zn. 11C 49/05-
116, Krajského súdu v Žiline z 19. 3. 2008 sp. zn. 8Co 44/2006 a uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 23. 1. 2009 sp. zn. 5 Cdo 247/2008.
II. Právo sťažovateľov na ochranu majetku v článku 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu
Dolný Kubín, Okresného súdu Martin, Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho súdu SR
porušené a zrušujú sa rozsudky Okresného súdu Dolný Kubín z 28. 9. 2004 sp. zn.
7Er 443/2003, Okresného súdu Martin z 3. 11. 2005 sp. zn. 11C 49/05-116, Krajského súdu
v Žiline z 19. 3. 2008 sp. zn. 8Co 44/2006 a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. 1. 2009
sp. zn. 5 Cdo 247/2008.
III. Právo sťažovateľov na rešpektovanie súkromného a rodinného života v článku 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu
Dolný Kubín, Okresného súdu Martin, Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho súdu SR
porušené a zrušujú sa rozsudky Okresného súdu Dolný Kubín z 28. 9. 2004 sp. zn.
7Er 443/2003, Okresného súdu Martin z 3. 11. 2005 sp. zn. 11C 49/05-116, Krajského súdu
v Žiline z 19. 3. 2008 sp. zn. 8Co 44/2006 a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. 1. 2009
sp. zn. 5 Cdo 247/2008.
IV. Právo sťažovateľov na obydlie garantované v článku 21 Ústavy SR bolo bolo
postupom Okresného súdu Dolný Kubín, Okresného súdu Martin, Krajského súdu v Žiline
a Najvyššieho súdu SR porušené a zrušujú sa rozsudky Okresného súdu Dolný Kubín
z 28. 9. 2004 sp. zn. 7Er 443/2003, Okresného súdu Martin z 3. 11. 2005 sp. zn. 11C 49/05-
116, Krajského súdu v Žiline z 19. 3. 2008 sp. zn. 8Co 44/2006 a uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 23. 1. 2009 sp. zn. 5 Cdo 247/2008.
V. Právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu v článku 46 Ústavy SR bolo
postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní č. k. 7Er 443/2003 porušené.
VI. Právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie v článku 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Dolný Kubín
v konaní č. k. 7Er 443/2003 porušené.
VII. Okresný súd Dolný Kubín, Okresný súd Martin, Krajský súd v Žiline a Najvyšší
súd SR sú povinní nahradiť každému zo sťažovateľov spoločne a nerozdielne po 5.000 €
náhradu nemajetkovej ujmy.
VIII. Okresný súd Dolný Kubín, Okresný súd Martin, Krajský súd v Žiline a Najvyšší
súd SR sú povinní nahradiť sťažovateľom trovy konania.“
Sťažovatelia navrhli ústavnému súdu odklad vykonateľnosti rozsudku Okresného
súdu Martin č. k. 11 C 49/2005-116 z 3. novembra 2005 „v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Žiline z 19. 3. 2008 č. 8Co 44/2006 a to až do rozhodnutia o ústavnej sťažnosti“.
Požiadali tiež o nezverejňovanie ich mien a priezvisk.
Ústavnému súdu bolo 22. apríla 2010 doručené vyjadrenie J. B., D., ktorý sa stal
vydražiteľom nehnuteľností sťažovateľov, k sťažnosti. V ten istý deň bolo ústavnému súdu
doručené aj vyjadrenie JUDr. R. K., sudkyne okresného súdu, k predmetnej sťažnosti.
Žiadne z uvedených vyjadrení si ústavný súd nevyžiadal a ani sa nimi nezaoberal, pretože
ich odosielatelia nemajú v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy postavenie účastníka konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez
súhlasu toho, kto v ňom býva.
Podľa čl. 21 ods. 3 ústavy iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom
dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života,
zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného
ohrozenia verejného poriadku. Ak sa obydlie používa aj na podnikanie alebo vykonávanie
inej hospodárskej činnosti, takéto zásahy môžu byť zákonom dovolené aj vtedy, keď je to
nevyhnutné na plnenie úloh verejnej správy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
K predloženej sťažnosti sťažovatelia predložili množstvo príloh preukazujúcich aj iné
konania (občianske súdne, trestné, správne) vedené v súvislosti s exekúciou vykonanou
predajom ich nehnuteľností. Ústavný súd však nepovažoval za potrebné bližšie sa týmito
konaniami a rozhodnutiami v nich vydanými zaoberať, pretože sťažovateľmi neboli
zahrnuté do sťažnostného petitu. Ústavný súd pritom bral do úvahy aj výsledok
predbežného prerokovania sťažnosti.
Sťažovatelia namietali porušenie označených práv v exekučnom konaní okresného
súdu (sp. zn. 7 Er 443/2003), v občianskom súdnom konaní Okresného súdu Martin (sp. zn.
11 C 49/2005), krajského súdu (sp. zn. 8 Co 44/2006) a najvyššieho súdu (sp. zn.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade
podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom
súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
Z príloh predloženej sťažnosti ústavný súd zistil, že exekučné konanie vedené
na okresnom súde bolo ukončené právoplatnosťou jeho uznesenia o schválení rozvrhu
výťažku dražby nehnuteľností, ktorá nastala 29. apríla 2005, a následným vrátením
poverenia na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Keďže sťažnosť sťažovateľov bola
ústavnému súdu doručená 6. apríla 2010, je podaná zjavne oneskorene. To isté platí aj
vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu č. k. 7 Er 443/2003-18 z 27. septembra 2004, ktorým
bol schválený príklep udelený na dražbe nehnuteľností a ktoré navrhli sťažovatelia
v sťažnostnom návrhu zrušiť. Uvedené uznesenie, ako to vyplýva z príloh sťažnosti,
nadobudlo právoplatnosť 4. októbra 2004, preto ústavný súd vzhľadom na ustanovenie § 25
ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nemôže pristúpiť k jeho meritórnemu
prieskumu.
Oneskorene podaná je predložená sťažnosť aj v časti namietajúcej postup Okresného
súdu Martin v konaní sp. zn. 11 C 49/2005 a postup krajského súdu v konaní sp. zn.
8 Co 44/2006. Z dovolania sťažovateľov podaného proti rozsudku krajského súdu
z 19. marca 2008 v konaní sp. zn. 8 Co 44/2006 vyplýva, že predmetný rozsudok nadobudol
právoplatnosť 19. júna 2008. Keďže išlo o rozsudok, ktorým krajský súd rozhodoval
o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 11 C 49/2005-116 z 3. novembra
2005, aj prvostupňový rozsudok sa stal právoplatným 19. júna 2008. Navyše
na preskúmanie prvostupňového rozsudku Okresného súdu Martin ústavný súd vzhľadom
na princíp subsidiarity plynúci z čl. 127 ods. 1 ústavy nemá dostatok právomoci. Náprava
prípadných vád oboch uvedených konaní pred ústavným súdom tak neprichádza do úvahy.
K záveru o oneskorenosti sťažnosti sťažovateľov napokon ústavný súd dospel aj
v prípade uznesenia najvyššieho súdu z 23. januára 2009 v konaní sp. zn. 5 Cdo 247/2008.
Na Okresnom súde Martin ústavný súd zistil, že predmetné uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 16. februára 2009, preto sťažnosťou podanou na poštovú prepravu 1. apríla
2010 sa nemožno úspešne domáhať jeho meritórneho prieskumu.
Sťažovatelia v prospech procesnej prípustnosti ich sťažnosti argumentovali
rozsudkom ESĽP zo 16. júla 2009 o sťažnosti č. 20082/02 vo veci Zehentner proti Rakúsku.
V uvedenom rozsudku ESĽP opakovane konštatoval možnosť prielomu právoplatných
rozhodnutí v konaní pred ním, a to v prípadoch, „keď to odôvodňujú závažné okolnosti“.
Podľa názoru ústavného súdu prípad sťažovateľov nezahŕňa v sebe také skutkové
okolnosti, ktoré by ústavnému súdu umožňovali preklenúť už citované ustanovenia § 25
ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde poukazom na závažnosť
prerokúvaného prípadu. Kým totiž v kauze, ktorá tvorila predmet rozhodovania pred ESĽP,
sa dodatočne zistilo, že sťažovateľka objektívne nemohla právne relevantným spôsobom
ovplyvniť priebeh exekučného konania vedúceho k predaju jej bytu z dôvodu závažného
psychického ochorenia (paranoidná psychóza), v prípade, ktorý je predmetom predbežného
prerokovania ústavným súdom, takýto porovnateľný prvok, resp. objektivizujúci dôvod
absentuje.
Z viacerých príloh sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia bezdôvodne nevyužili opravné
prostriedky, ktoré im poskytuje právna úprava v exekučnom konaní (námietky proti
upovedomeniu o začatí exekúcie, návrh na zastavenie exekúcie). Túto skutočnosť
sťažovatelia zdôvodnili tvrdením, že „sa spoliehali na ústne prísľuby na začiatku exekúcie
zo strany súdneho exekútora..., ktorý ich ubezpečoval, že sa to usporiada“. Naznačená
okolnosť sa z hľadiska možností ústavného súdu vstupovať meritórne do konaní, ktoré boli
právoplatne ukončené viac než dva mesiace pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, nemôže v žiadnom prípade vyrovnať ujme na právnej istote, ktorá by takto bola
spôsobená jednotlivým účastníkom právnych vzťahov. Právnu istotu v relevantnej súvislosti
pritom ani ESĽP vo svojom rozsudku Zehentner proti Rakúsku nijako nebagatelizoval,
preto tento rozsudok nie je pre ústavný súd pri predbežnom prerokovaní predloženej
sťažnosti právne významný na prelomenie ustanovení zákona o ústavnom súde regulujúcich
procesnú prípustnosť sťažnosti. Platí to napriek konštantnému právnemu názoru ústavného
súdu, že dohovor a judikatúra k nemu sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány
aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy
jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom
oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné
domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“
(napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľov (odklad vykonateľnosti súdnych rozhodnutí, priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia) už nezaoberal. Z rovnakého dôvodu sa nezaoberal ani
možnosťou vstupu Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, P. O. Box 13,
Bratislava, v pozícii vedľajšieho účastníka do konania na strane sťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2010