Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 113/2010
PDF · 233.54 KB
No categories available
III. ÚS 113/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2010
v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Ľubomíra Dobríka
o sťažnosti Ing. J. L., B., zastúpeného JUDr. J. P., Advokátska kancelária, B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.
19 C 258/1994 takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. J. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.
19 C 258/1994 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.
19 C 258/1994 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. J. L. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc
eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť Ing. J. L. trovy právneho
zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov)
na účet advokáta JUDr. J. P., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 113/2010-13 z 23. marca 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. L., B. (ďalej
len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Následne ústavný súd 15. apríla 2010 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej
stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného súdneho spisu a oznámenie, či súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 11. júna 2010. V jeho
prílohe sa nachádzal súdny spis a podrobná chronológia úkonov okresného súdu
i účastníkov v napadnutom konaní, z ktorej vyplývajú tieto podstatné skutočnosti: „Od
podania návrhu t.j. od 21.12.1994 do 31.12.2004 bola vec pridelená Mgr. R. P. Úpravou
zo dňa 04.01.1995 bol navrhovateľ vyzvaný na špecifikáciu všetkých vecí tvoriacich masu
BSM. Podaním doručeným súdu dňa 03.2.1995 žiadal navrhovateľ o poskytnutie lehoty
na špecifikáciu vecí do konca februára 1995. Písomným podaním doručeným súdu dňa
28.02.1995 navrhovateľ súdu oznámil, že požadovaný zoznam vecí nemôže predložiť
z dôvodu, že dokumentácia sa nachádza u odporkyne, s ktorou nemá žiadny kontakt.
Písomným podaním doručeným súdu dňa 07.03.1995 sa k žalobe vyjadrila odporkyňa. Dňa
13.03.1995 bol vo veci nariadený termín pojednávania na deň 28.04.1995. Pojednávanie
bolo odročené pre neprítomnosť odporkyne zo zdravotných dôvodov. Nový termín
pojednávania bol vytýčený na deň 20.06.1995. Na pojednávaní bol vypočutý navrhovateľ,
odporkyňa sa pojednávania nezúčastnila. Ďalší termín pojednávania bol určený na deň
25.08.1995, odporkyňa sa pojednávania nezúčastnila, jej právny zástupca rozporoval
navrhovateľom uvádzané veci patriace do BSM. Pojednávanie bolo odročené na neurčito
s tým, že navrhovateľ v lehote 10 dní predloží súdu listinné dôkazy týkajúce sa vkladných
knižiek. Dňa 18.09.1995 súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 17.11.1995.
Pojednávania sa zúčastnili obaja účastníci konania, pojednávanie bolo odročené
na neurčito po oboznámení sa so stanoviskom navrhovateľa zo dňa 04.09.1995. Úpravou
zo dňa 14.06.1996 bol vo veci nariadený termín pojednávania na deň 02.07.1996.
Odporkyňa sa pojednávania nezúčastnila zo zdravotných dôvodov, súd odročil
pojednávania na neurčito stým, že odporkyňa bude vypočutá doma v byte. Termíny výsluchu
odporkyne boli určené na deň 20.11.1996, 11.12.1996, 25.06.1997. Vzhľadom
na bezvýslednosť týchto pokusov bol navrhovateľ volaný na informatívne výsluchu na deň
16.07.1997, 09.12.1997, 04.03.1998, 20.05.1998, 15.07.1998, na ktoré sa nedostavil. Súd
vo veci nariadil termín pojednávania na deň 23.10.1998, 27.11.1998 a 24.05.1999,
na pojednávania sa nedostavil sťažovateľ. Na pojednávaní konanom dňa 28.06.1999,
19.07.1999 a 13.09.1999 bola vypočutá odporkyňa. Pojednávanie nariadené na deň
25.10.1999 bolo odročené z dôvodu, že odporkyňa odvolala plnú moc pre konanie, ktorú
udelila synovi J. L. ml. a splnomocnila na konanie advokáta JUDr. T. Vec bola odročená na
deň 29.11.1999 sťažovateľ svoju neúčasť na tomto pojednávaní ospravedlnil. Vec bola
odročená na neurčito a nový termín pojednávania bol nariadený na deň 17.10.2000,
pojednávanie bolo odročené za účelom identifikácie vkladných knižiek. Úpravou zo dňa
30.06.2003 bol vo veci nariadený termín pojednávania na deň 30.09.2003. Pojednávanie
bolo odročené na deň 04.11.2003. Na zhodnú žiadosť právnych zástupcov oboch strán bolo
pojednávanie odročené na neurčito s tým, že nový termín bude vytýčený na február 2004.
Pojednávanie nariadené na deň 03.02.2004 bolo odročené na 11.03.2004 z dôvodu, že sa
nedostavila odporkyňa a jej právny zástupca. Pojednávanie nariadené na 11.03.2004 bolo
odročené na neurčito z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu. Úpravou zo dňa
29.04.2004 bolo nariadené pojednávanie na deň 01.06.2004. Na pojednávaní sa žalovaná
zaviazala predložiť sumár masy vecí sporných, ako aj nesporných s návrhom ich hodnoty.
Pojednávanie bolo odročené na deň 29.06.2004. Tohto pojednávania sa nezúčastnila
odporkyňa a jej právny zástupca. Nový termín pojednávania bol vytýčený na 21.09.2004. Z
dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu bol tento termín zrušený a pojednávanie bolo
odročené na neurčito...
... nariadený termín pojednávania na 24.3.2005. Pojednávania sa nezúčastnila
odporkyňa. Právny zástupca navrhovateľa bol zaviazaný vypracovať špecifikáciu
hnuteľných vecí nadobudnutých za trvania manželstva tak, aby sa dali odlíšiť veci
rovnakého druhu. Pojednávanie bolo odročené na 13.09.2005. Odporkyňa a jej právny
zástupca sa na pojednávanie nedostavili. Nový termín pojednávania bol určený na deň
26.01.2006, pojednávanie bolo odročené z dôvodu, že odporkyňa so svojim právnym
zástupcom potrebovali odsúhlasiť hodnotu vecí patriacich do BSM. Pojednávanie bolo
odročené na 16,02.2006, na pojednávaní bolo nariadené znalecké dokazovanie na určenie
ceny nehnuteľností. Znalec Ing. A. C. prevzal spis 17.03.2006. písomným podaním
doručeným súdu dňa 07.07.2006 požiadal znalec o predĺženie lehoty na vypracovanie
znaleckého posudku z dôvodu pretrvávajúcich problémov s komunikáciou a sprístupnením
niektorých nehnuteľností a požadovaných dokladov zo strany účastníkov. Dňa 21.11.2006
znalec vrátil spis bez vypracovania znaleckého posudku pre nedostatočnú spoluprácu
odporkyne so znalcom. Po zásahu súdu znalec vypracoval znalecký posudok, ktorý bol
doručený súdu 22.03.2007. Právnym zástupcom účastníkov konania bol doručený
na vyjadrenie. Obe sporové strany doručili súdu svoje výhrady k znaleckému posudku. Súd
vo veci dňa 29.06.2007 nariadil pojednávanie na deň 30.10.2007. Uznesením z 29.06.2007
súd rozhodol o priznaní odmeny znalcovi. Voči tomuto uzneseniu dňa 27.08.2007 podal
odvolanie sťažovateľ. Na pojednávaní konanom dňa 30.10.2007 účastníci konania navrhli
vykonať dokazovanie svedkami, ktorých adresy si vyhradili doručiť súdu v lehote 1 mesiaca.
Súd pojednávanie odročil na 24.01.2008. Medzitým bol spis dňa 08.11.2007
predložený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní voči uzneseniu, ktorým
bola priznaná odmena znalcovi. Spis sa vrátil na tunajší súd dňa 11.01.2008.
Na pojednávaní konanom dňa 24.01.2010 sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho
zástupcu podrobne vyšpecifikoval masu vecí patriacich do BSM, boli tiež navrhnutí ďalší
svedkovia, ktorých adresy sa právnemu zástupcovi odporkyne podarilo zistiť. Navrhnuté
bolo doplniť dokazovanie o zistenie hodnoty 1-izbového bytu, ktorý mala odporkyňa pred
uzavretím manželstva, ale ktorý počas trvania manželstva vrátila družstvu. Pojednávanie
bolo odročené na deň 06.03.2008,na pojednávaní boli vypočutí svedkovia Ing. A. Š., E. S.,
J. L. a A. S. Pojednávanie bolo odročené na deň 15.04.2008, pričom právni zástupcovia
účastníkov si vymienili, že dodatočne v lehote 3 dní oznámia súdu svoje návrhy
na doplnenia dokazovania a adresy svedkov, ktorých navrhnú vypočuť. Na pojednávanie
konané dňa 15.04.2008 sa nedostavila odporkyňa, ktorá neúčasť ospravedlnila svojim zlým
zdravotným stavom. Boli vypočutí svedkovia P. B., Ing. M. K. Pojednávanie bolo odročené
na 29.05.2008 za účelom vykonania dožiadaní na Slovenskú sporiteľňu a Sociálnu
poisťovňu podľa návrhom účastníkov. Následne bolo vytýčené pojednávanie na deň
04.09.2008. Uznesením č. k. 19C/258/1994-369 bolo vo veci nariadené kontrolné znalecké
dokazovanie. Voči tomuto uzneseniu podala odvolanie odporkyňa, v časti uloženej
povinnosti zaplatiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania a súčasne požiadala
o priznanie o oslobodenie od trov konania. Uznesením zo dňa 22.01.2009 súd doplnil výrok
uznesenia o nariadení kontrolného znaleckého dokazovania o vymedzenie ďalšej úlohy
na návrh odporkyne. Uznesením zo dňa 26.01.2009 súd po vykonaní potrebného šetrenia
na osobné, majetkové a zárobkové pomery odporkyne priznal odporkyni oslobodenie
od povinnosti zaplatiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania. Znalkyňa prevzala spis
02.04.2009, podaním doručením súdu dňa 15.04.2009 spis vrátila z dôvodu, že v marci
2009 porodila a tiež z dôvodu, že sporové strany nie sú ochotné poskytnúť jej súčinnosť.
Spis bol opätovne vrátený znalkyni na vypracovanie znaleckého posudku 26.06.2009.
Znalecký posudok bol doručený súdu dňa 14.10.2009. Úpravou zo dňa 15.11.2009 bol
vo veci nariadený termín pojednávania na deň 11.02.2010, na ktorom bol vyhlásený
rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť z dôvodu, že voči rozsudku bolo podané
odvolanie.
Po vrátení spisu z Ústavného súdu bude tento predložený na rozhodnutie o odvolaní
na Krajský súd v Bratislave.“
Rovnaké skutočnosti týkajúce sa priebehu konania zistil zo súdneho spisu aj ústavný
súd.
Predsedníčka okresného súdu v závere svojho vyjadrenia uviedla: „súd vo veci konal
plynule, úseky medzi jednotlivými úkonmi a nariadením pojednávania boli determinované
požiadavkami účastníkov a navrhnutých dôkazov, ktoré bolo potrebné vykonať.“
S poukazom na uvedené ústavnému súdu navrhla, aby sťažnosť ako nedôvodnú zamietol,
a zároveň vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Právny zástupca sťažovateľa vyjadrením z 8. júla 2010 oznámil, že netrvá na ústnom
pojednávaní v uvedenej veci a súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Zároveň vo vyjadrení poukázal na niektoré konkrétne pochybenia okresného súdu.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil
v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až
právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje,
aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03,
IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej
veci.
1. Predmetom konania pred okresným súdom je nárok sťažovateľa (navrhovateľa
v konaní, pozn.) na vyporiadanie BSM. Ústavný súd konštatuje, že takéto spory sú síce
svojou povahou náročnejšie na dokazovanie, pretože treba zistiť okruh veci patriacich
do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania, ale aj ich hodnotu
ku dňu zániku a zohľadniť aj viacero skutočností, ktoré vyplývajú z § 150 zákona
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, najmä pokiaľ ide
o komplexnosť vyporiadania tohto majetkového spoločenstva, ale na druhej strane však ide
o konanie, ktoré nie je právne zložité. Uplatňovanie tejto úpravy je stabilizované
v rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, ktorá obsahuje aj jednoznačnú metodiku
postupu a prerokovania takých majetkových sporov.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní
o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zistil, že
sťažovateľ bol v konaní aktívny, poskytoval okresnému súdu potrebnú súčinnosť,
s výnimkou neúčasti na informatívnych výsluchoch a neúčasti na troch nariadených
pojednávaniach, pretože predvolania na nariadené pojednávania neprevzal v odbernej
lehote. Tieto zistenia však nemali podľa názoru ústavného súdu výrazný vplyv na doterajšiu
dĺžku tohto konania, keďže miera predlženia posudzovaného konania v dôsledku
sťažovateľovej neúčasti na informatívnych výsluchoch nebola s ohľadom na doterajšiu
dĺžku konania z hľadiska posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní významná.
Z predloženého súdneho spisu navyše vyplynulo, že sťažovateľ sa snažil a aj viackrát
navrhoval mimosúdne urovnanie sporu, ale pre neochotu odporkyne rokovať toto nebolo
možné.
3. Pri hodnotení doterajšieho postupu okresného súdu v namietanom konaní
poukazuje ústavný súd na to, že i keď okresný súd nariadil viaceré pojednávania
(28 nariadených pojednávaní) a tiež znalecké dokazovanie a kontrolné znalecké
dokazovanie, doterajšia dĺžka konania na jednom stupni v trvaní viac ako 15 rokov je
z hľadiska poskytovania ochrany označeným právam neakceptovateľná.
Vyjadrenie okresného súdu, v ktorom predsedníčka poukázala na skutočnosť, že
účastníci navrhovali dôkazy „až niekoľko rokov po podaní návrhu na súd“, nemôže byť
dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a v konečnom dôsledku nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé a neefektívne konanie
spôsobujúce zbytočné prieťahy v konaní.
Ústavný súd v posudzovanom konaní identifikoval obdobie dlhšej nečinnosti
okresného súdu od pojednávania konaného 17. októbra 2000 do termínu ďalšieho určeného
pojednávania 30. septembra 2003 (nečinnosť v trvaní 47 mesiacov). Počas uvedeného
obdobia okresný súd urobil jediný úkon (9. mája 2001 výzva o identifikáciu vkladných
knižiek), na ktorý dostal odpoveď 26. júna 2001. Aj po zohľadnení tohto obdobia
(od zaslania žiadosti okresného súdu do doručenia odpovede) ústavný súd konštatuje viac
ako 45-mesačnú nečinnosť okresného súdu.
Ďalším obdobím kratšej nečinnosti okresného súdu bolo obdobie od odročenia
pojednávania 29. júna 2004 do určenia termínu pojednávania (26. januára 2005)
na 24. marec 2005 (nečinnosť 8 mesiacov), keďže pojednávanie určené na 21. september
2004 bolo zrušené a bolo odročené na neurčito z dôvodu práceneschopnosti zákonného
sudcu.
Ústavný súd tu poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej k zbytočným
prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného súdu, ale aj
takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov súdneho
konania. „Aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť
porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak
činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv,
kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol“
(napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 121/04, IV. ÚS 267/04).
Ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že pri prvom nariadenom
znaleckom dokazovaní od ustanovenia znalca (uznesením zo 16. februára 2006)
do doručenia znaleckého posudku znalcom (22. marec 2007) okresnému súdu uplynulo
13 mesiacov, potom, ako znalec podaním (7. júla 2006) žiadal o predĺženie lehoty
na vypracovanie znaleckého posudku z dôvodu nesúčinnosti odporkyne, a potom, ako
znalec vrátil spis (21. novembra 2006) bez vypracovania znaleckého posudku
pre nedostatočnú spoluprácu odporkyne so znalcom.
Okresný súd nariadil aj kontrolné znalecké dokazovanie uznesením z 26. júna 2008.
Následne uznesením z 22. januára 2009 okresný súd doplnil výrok uznesenia o nariadení
znaleckého dokazovania o vymedzenie ďalšej úlohy na návrh odporkyne. Zo súdneho spisu
vyplynulo, že obe uznesenia boli doručené ustanovenej znalkyni okresným súdom až
13. marca 2009. Znalkyňa doručila znalecký posudok okresnému súdu 14. októbra 2009,
teda po uplynutí 15 mesiacoch od nariadenia znaleckého dokazovania.
Podľa názoru ústavného súdu samotný postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by
svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby
bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Dôkazom toho je aj uvedený počet
nariadených pojednávaní (28) vo veci.
V posudzovanom prípade ústavný súd zistil aj nesústredenú a neefektívnu činnosť
okresného súdu v opakovanom nevyužití možnosti uloženia poriadkových opatrení v zmysle
§ 53 OSP, a to aj napriek splneniu zákonných podmienok na jeho využitie.
Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. 19 C 258/1994, došlo
k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby
vo veci konal. V posudzovanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Hoci
okresný súd v danej veci už rozhodol rozsudkom z 11. februára 2010 a z dôvodu podaných
odvolaní účastníkmi konania bude v tomto štádiu konania rozhodovať odvolací súd, ústavný
súd vzhľadom na účel tohto typu konania prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn.
19 C 258/1994 konal bez zbytočných prieťahov, keďže definitívne nastolenie stavu právnej
istoty sťažovateľa nastane až po právoplatnom rozhodnutí vo veci a okresný súd bez ohľadu
na výsledok odvolacieho konania bude musieť ešte vo veci určité úkony vykonať (bod 2
výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Podľa § 56 ods. ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €
z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „doterajšie 15 ročné
pôsobenie súdu v tomto spore mi neumožnilo využívať spoločne nadobudnutý majetok“
a „neistota vo vymožiteľnosti môjho právneho nároku v dohľadnom čase ma veľmi
psychicky zaťažuje a spôsobuje rôzne, i zdravotné problémy“.
Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, ktoré je na ňom vedené pod
sp. zn. 19 C 258/1994 (vyše 15 rokov), berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj
skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne
skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 4 000 € za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred
ústavným súdom advokátom JUDr. J. P. Sťažovateľ si uplatnil trovy konania za tri úkony
právnej pomoci v sume 382,32 €, ktoré bližšie nešpecifikoval.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania pozostávajúce z odmeny advokáta
a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1
vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden
úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009
v sume 721,40 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010 (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 120,23 €. Ďalej má právny zástupca
sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,21 € za jeden úkon podľa vyhlášky.
Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, predstavuje celkovú sumu
254,88 €.
Za spracovanie stanoviska doručeného ústavnému súdu 13. júla 2010 ústavný súd
náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal, keďže toto stanovisko nevnieslo do procesu
posudzovania sťažnosti žiadne nové právne ani skutkové okolnosti. Išlo v podstate
o zopakovanie argumentácie obsiahnutej v odôvodnení sťažnosti so súčasným poukazom
na niektoré konkrétne pochybenia okresného súdu, ktoré však ústavnému súdu už boli
známe z vyžiadaného súdneho spisu.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2010