Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 286/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. K., P., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 98/95 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2010

doručená sťažnosť J. K., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. B.,

P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. 51-24 K 98/95.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že na základe návrhu na vyhlásenie konkurzu

podaného 5. apríla 1995 úpadcom P. v likvidácii (ďalej len „úpadca“), krajský súd

uznesením sp. zn. 51-24 K 98/95 zo 4. februára 1997 vyhlásil na majetok úpadcu konkurz.

Uznesenie o vyhlásení konkurzu nadobudlo právoplatnosť 27. februára 1997.

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľ venoval prehľadu úkonov, ktoré v danej veci

vykonal krajský súd. V tejto súvislosti uviedol, že 21. júna 1999 a 2. decembra 1999 sa

uskutočnilo prieskumné pojednávanie a 2. decembra 2002 „súd vydal opatrenia, ktorými

uložil správcovi, aby predložil súpis konkurznej podstaty, vypočul správcu a vydal

opatrenia na speňaženie majetku, ako aj súhlas so speňažovaním majetku“. Podľa

vyjadrenia sťažovateľa ďalšie prieskumné pojednávanie určil krajský súd na 19. december

2005 a 2. október 2006. Uznesením z 2. mája 2007 krajský súd zvolal schôdzu konkurzných

veriteľov, ktorá sa uskutočnila 28. mája 2007.

Sťažovateľ špecifikoval aj ďalšie úkony krajského súdu v danej veci, pričom uviedol,

že 2. októbra 2008 krajský súd opatrením uložil správcovi konkurznej podstaty (ďalej len

„správca“) „povinnosť do 30 dní predložiť priebežnú správu o výsledku konania, stave

finančných prostriedkov, vyčísliť predbežné trovy konkurzu a určiť časový horizont na

predloženie konečnej správy“. Podľa vyjadrenia sťažovateľa krajský súd urgoval u správcu

predloženie tejto správy, ktorú správca napokon predložil 2. marca 2009.

Prejavom sťažovateľovej nespokojnosti s postupom krajského súdu bolo podanie

sťažnosti na prieťahy v konaní, ktorú 27. marca 2009 adresoval predsedovi tamojšieho súdu.

Na sťažnosť sťažovateľa reagoval predseda krajského súdu podaním z 24. apríla 2009,

v ktorom sťažovateľovi oznámil, že sťažnosť považuje za dôvodnú, ale zároveň dodal, „že

prieťahy v konaní boli spôsobené veľkým nápadom vecí.“

Podľa vyjadrenia sťažovateľa po podaní sťažnosti krajský súd „pod hrozbou pokuty“

uložil správcovi predložiť konečnú správu, prípadne oznámiť stav speňažovania majetku.

V auguste 2009 krajský súd žiadal správcu o podanie správy k žiadosti oddeleného veriteľa

o výplatu a vyčíslenie jeho pohľadávky, ktorú správca podal v septembri 2009. Dňa

10. decembra 2009 krajský súd opatrením uložil správcovi povinnosť predložiť „konečnú

správu, stav finančných prostriedkov a vyčísliť trovy“.

Sťažovateľ uviedol, že 13. januára 2010 správca požiadal krajský súd o predĺženie

lehoty na podanie konečnej správy, čomu krajský súd vyhovel, a následne 2. februára 2010

správca predložil krajskému súdu návrh konečnej správy, ktorý bol vyvesený na úradnej

tabuli tamojšieho súdu 12. marca 2010.

Dňa 16. februára 2010 sa konalo predbežné prerokovanie konečnej správy

a 15. februára 2010 správca požiadal o súhlas s predajom majetku. Krajský súd súhlasil

s predajom majetku úpadcu 24. februára 2010 a 3. marca 2010 správca doručil krajskému

súdu konečnú správu. Podľa vyjadrenia sťažovateľa uznesením z 12. apríla 2010 nariadil

krajský súd pojednávanie o konečnej správe na 4. máj 2010 a opatrením z 22. apríla 2010

ešte správcovi uložil „povinnosť predložiť súdu aktuálny stav finančných prostriedkov

úpadcu so špecifikáciou, aká suma bola získaná speňažením a predložiť výpisy z peňažných

ústavov“.

Sťažovateľ uviedol, že 4. mája 2010 krajský súd uznesením schválil konečnú správu

o speňažení majetku.

Sťažovateľ sa domnieva, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

51-24 K 98/95 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , pretože krajský súd v priebehu vyše 15 rokov od

podania návrhu úpadcu na vyhlásenie konkurzu (5. apríla 1995) „nebol schopný vydať

rozhodnutie vo veci“. V tejto súvislosti sťažovateľ vyslovil názor: „Nie je dôležité, že súd

počas uvedenej doby aj vykonával určité úkony, pretože dôležitým je, že vo veci – meritórne,

do dnešného dňa nerozhodol. ... Súd nevykonal potrebné opatrenia na urýchlené skončenie

veci ani po tom, čo som 27. 3. 2009 podal predsedovi Krajského súdu sťažnosť na prieťahy.

Mnou podaná sťažnosť na prieťahy v konaní bola zjavne bez výsledku a ani jej podaním sa

mi nepodarilo dosiahnuť účinnú ochranu môjho ústavného práva na prejednanie veci bez

zbytočných prieťahov.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. 51-24 K 98/95 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2

, krajskému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu

primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 979 € a náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 1 018,91 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že jej predmetnom je

namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa , ku ktorému

malo dôjsť postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 51-24 K 98/95.

V zmysle každý má právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Ústavný súd v rámci svojej judikatúry (napr. , ) vyslovil,

že základným cieľom a účelom konkurzu (konkurzného konania) nie je dosiahnutie

uspokojenia iba nároku jedného z veriteľov, ale pomerné uspokojenie všetkých veriteľov.

Na túto skutočnosť musí prihliadať ústavný súd vtedy, ak rozhoduje o sťažnosti jedného

z veriteľov, ktorý namieta porušenie svojho základného práva podľa , aj

keď je nepochybné, že priznáva právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov každému z veriteľov aj v konkurznom konaní, a to od okamihu, keď sa

prihlásením svojej pohľadávky stal účastníkom tohto konania. Vzhľadom na uvedené

ústavný súd zastáva názor, že postup konkurzného súdu, resp. správcu konkurznej podstaty

v konkurznom konaní nemožno posudzovať rovnako rigorózne, ako je to v prípade, keď sa

ochrana podľa uplatňuje výlučne vo veci účastníka konania, t. j. len

v „jeho veci, resp. jeho záležitosti“.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ je jedným z veriteľov v konkurznom konaní

vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 51-24 K 98/95, kde k vyhláseniu konkurzu došlo

uznesením zo 4. februára 1997.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ nebol spokojný s postupom krajského súdu,

27. marca 2009 podal predsedovi tohto súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Predseda krajského súdu mu v súlade s o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súdoch“) v podaní z 24. apríla 2009 oznámil, že jeho sťažnosť je dôvodná, ale zároveň

dodal, že prieťahy v postupe krajského súdu boli spôsobené vysokým nápadom vecí.

Ako vyplýva aj z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu, krajský súd po podaní

sťažnosti na prieťahy v konaní uložil správcovi povinnosť predložiť konečnú správu

o speňažovaní majetku. Zároveň ho poučil o možnosti uloženia poriadkovej pokuty

v prípade nesplnenia povinnosti. Okrem toho krajský súd ešte v auguste 2009 žiadal správcu

o podanie správy o žiadosti oddeleného veriteľa o výplatu a vyčíslenie jeho pohľadávky,

ktorú správca podal v septembri 2009. V decembri 2009 krajský súd opatrením uložil

správcovi povinnosť predložiť konečnú správu, ktorej návrh bol predložený 2. februára

2010. Krajský súd konečnú správu o speňažení majetku schválil uznesením zo 4. mája 2010

a po podaní odvolania proti tomuto uzneseniu predložil 25. mája 2010 spis na rozhodnutie

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje v prípadoch

podaných sťažností namietajúcich prieťahy v súdnom konaní preukázanie využitia právneho

prostriedku, na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl.

zákona o súdoch. V tejto súvislosti už viackrát rozhodol (m. m. , ,

), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť

na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny

stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Sťažovateľ by zároveň po podaní sťažnosti na prieťahy podľa § 3 ods. 7 a § 62

a nasl. zákona o súdoch mal poskytnúť príslušnému súdu dostatočný priestor na prijatie

opatrení s cieľom nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného jeho

nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že sťažovateľom podanú sťažnosť na

prieťahy podľa § 62 zákona o súdoch možno v okolnostiach tohto prípadu považovať za

účinný prostriedok nápravy namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa

. Z ďalšieho postupu krajského súdu po podaní sťažnosti na prieťahy

z 27. marca 2009 totiž vyplýva, že konkurzný súd uložil správcovi povinnosť predložiť

konečnú správu o speňažení majetku, k čomu napokon došlo a krajský súd ju uznesením

zo 4. mája 2010 schválil. V súčasnej dobe sa spis krajského súdu od 25. mája 2010

nachádza na najvyššom súde pre účely rozhodnutia o odvolaní proti uzneseniu krajského

súdu o schválení konečnej správy o speňažení majetku.

Ústavný súd sa v zmysle uvedeného na rozdiel od sťažovateľa domnieva, že krajský

súd na predmetnú sťažnosť na prieťahy v konaní reagoval adekvátnym spôsobom, keď po

vykonaní potrebných s vecou súvisiacich úkonov došlo k schváleniu konečnej správy.

V tejto súvislosti ústavný súd dáva do pozornosti svoju judikatúru (napr. ,

obdobne , ), v zmysle ktorej nie je úlohou ústavného súdu

stanovovať namiesto konkurzného súdu optimálny postup v danej veci, ale posúdiť, či ním

prijaté opatrenia a zvolený postup sú vzhľadom na okolnosti prípadu akceptovateľné

z pohľadu garantovaného práva na konanie bez zbytočných prieťahov, teda či

postup konkurzného súdu nebol v tomto smere zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Podľa ústavného súdu sťažovateľ aktívnou realizáciou ochrany svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ods. v podobe

podanej sťažnosti na prieťahy v konaní dosiahol odstránenie nepriaznivého stavu

zapríčineného dovtedajším postupom krajského súdu. Krajský súd zabezpečil po podaní

sťažnosti sťažovateľa ďalší priebeh uvedeného konania, čo podľa názoru ústavného súdu

v okolnostiach prípadu znamená, že sťažnosť sťažovateľa z tohto dôvodu nie je

opodstatnená (obdobne ).

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že od vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu

(4. februára 1997) do schválenia konečnej správy o speňažení majetku (4. mája 2010)

ubehlo viac ako 13 rokov, čo je neprimeraná doba. Na druhej strane je však potrebné si

uvedomiť, že konkurzné konanie ako súčasť civilného procesu predstavuje samostatný druh

konania odlišný od bežných sporových vecí, pri ktorých včasný výsledok konania závisí od

postupu všeobecného súdu a od správania účastníkov konania, ktorých počet v drvivej

väčšine prípadov nie je vysoký. Naopak, v prípade konkurzného konania ide o pomerné

uspokojenie pohľadávok väčšieho počtu veriteľov z majetku úpadcu, kde okrem

najdôležitejšieho subjektu konkurzného konania – všeobecného súdu, vystupuje aj ďalší

subjekt, ktorým je správca konkurznej podstaty s konkrétnymi právomocami a nemalou

zodpovednosťou. Z tohto dôvodu preto nemožno dlhodobý priebeh konkurzného konania

hodnotiť z toho istého pohľadu ako bežné súdne spory a ani zdĺhavosť konania pričítať bez

výhrad na účet konkurzného súdu.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je

zjavne neopodstatnená.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010