Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 288/2010
PDF · 175.4 KB
No categories available
III. ÚS 288/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H., pre
namietané porušenie jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v
Banskej Bystrici č. k. 12 CoE/41/2010-50 z 10. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2010
doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len sťažovateľka“), pre namietané
porušenie jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 CoE/41/2010-50 z 10.
marca 2010.
Zo sťažnosti vyplýva:
«Sťažovateľ je právnickou osobou, založenou podľa slovenského práva; v rámci
svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Na základe Zmluvy o úvere (ďalej len „Zmluva“) zo dňa 21. 11. 2003 poskytol
Sťažovateľ úver vo výške 331,94 Eur (t. j. 10 000,03 Sk). Zmluva o. i. obsahovala
ustanovenia týkajúce sa povinnosti dlžníka z tohto úverového vzťahu t. j. povinnosť vrátiť
sumu poskytnutého úveru a ďalšie poplatky. Dlžník bol povinný uhrádzať sťažovateľovi
poskytnutý úver v 7-ich mesačných splátkach v sume 74,35 Eur (2 239,87 Sk) mesačne od
05. 12. 2003.
Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu t. j. medzi sťažovateľom
a jeho dlžníkom dojednané priamo v Zmluve, že splnomocnený zástupca dlžníka, ktorý bol
priamo v Zmluve určený je oprávnený, v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, ktoré
mu zo Zmluvy o úvere vyplývajú, vykonať právne úkony, najmä podpísať notársku zápisnicu
o uznaní dlhu. Takáto notárska zápisnica má povahu exekučného titulu.
Dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, čím sa dostal do omeškania so splácaním
úveru, čím sa stal v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, úver okamžite
splatný. Dňa 03. 04. 2004 bola notárom spísaná notárska zápisnica; notárska zápisnica
bola podpísaná určeným splnomocneným zástupcom dlžníka.
Dňa 21. 07. 2004 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny
exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec dňa 11. 08.
2004 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúcia.
Dňa 28. 10. 2009 podal sťažovateľ návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorému bolo
udelené dňa 11. 08. 2004 poverenie na výkon exekúcie.
Okresný súd Lučenec ako súd vecne a miestne príslušný na rozhodovanie o
exekučnej agende v danej veci uznesením zo dňa 22. 12. 2009, sp. zn. 22 Er 659/2004-21
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Zároveň zamietol návrh sťažovateľa
na zmenu súdneho exekútora.
Sťažovateľ podal dňa 19. 01. 2010 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu.
Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „Krajský súd“) ako súd odvolací
uznesením zo dňa 10. 03. 2010 potvrdil uznesenie Okresného súdu zo dňa 22. 12. 2009 ako
vecne a právne správne. ...
Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho
vlastníckeho práva zo strany štátneho orgánu tým, že súd odmietol zmenu exekútora (v už
prebiehajúcom exekučnom konaní) a zároveň exekúciu zastavil, čím znemožnil plnenie
v prospech sťažovateľa, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok.
Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1
Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp.
predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. ...
Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania (v rámci
rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho
zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru...»
Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského
súdu č. k. 12 CoE/41/2010-50 z 10. marca 2010 bolo porušené jej právo podľa čl. 1
dodatkového protokolu, aby uvedené uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie
konanie. Sťažovateľka taktiež žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume
1 620,21 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 167,04 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na
začatie konania.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práva sťažovateľky podľa čl. 1
dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. 12 CoE/41/2010-50 z 10. marca
2010, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) č. k.
22 Er 659/2004-21 z 22. decembra 2009 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení
z dôvodu absolútnej neplatnosti exekučného titulu (notárskej zápisnice).
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za
nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili
platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
Okresný súd vo svojom rozhodnutí sformuloval dôvody vyhlásenia exekúcie za
neprípustnú a jej zastavenia takto:
„Uznanie záväzku je jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý adresuje veriteľovi.
Týmto úkonom dlžník uznáva svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho platnosť
v čase uznania. Z ustanovenia § 323 ObZ vyplýva, že zákon za podstatnú náležitosť uznania
záväzku považuje uznanie určitého záväzku a na účinnosť takéhoto uznania predpisuje
obligatórne písomnú formu. Zákonným dôsledkom uznania záväzku je vyvrátiteľná právna
domnienka, že záväzok v čase uznania existoval.
Splnomocnenie Mgr. T. K. v úverovej zmluve je neurčité, koncipované široko a
všeobecne a uznanie dlhu v mene povinného a udelenie súhlasu s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice nemožno považovať za platné. Povinný v deň uzavretia zmluvy o úvere
splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok, t. j. urobil tak v čase, keď žiadny
dlh neexistoval a do budúcna bolo možné len predpokladať, že by mohol vzniknúť, nebolo
však možné predpokladať jeho výšku.
Uznať záväzok je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať, ale aj nemusí.
Nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti. Takáto
dohoda je neplatná podľa § 39 OZ. Právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti, je právom,
ktoré v čase uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno ním disponovať. Ak v čase
uzavretia dohody o plnomocenstve neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, v tomto
čase nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom ani nemohol
splnomocniť Mgr. T. K. uznať dlh. Zástupca povinného tiež určil lehotu, dokedy má byť dlh
zaplatený zjavne bez splnomocnenia povinným.
V tejto súvislosti sa súd zaoberal aj ďalšou podstatnou skutočnosťou, ktorou je
rozpor záujmov povinného a zástupcu. Pri uzatváraní zmluvy o úvere povinný nemal
možnosť slobodnej voľby zástupcu, nakoľko zmluva o úvere ako predtlač obsahovala meno
splnomocnenca Mgr. T. K. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci,
teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujmy povinného, pretože ide o osobu, ktorá už pri
spisovaní predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným a mala hájiť jeho záujmy
v súvislosti s vymáhaním prípadných dlhov v budúcnosti.
Z možnosti zastupovať sú vylúčené osoby, ktorých záujmy sú v rozpore so záujmami
zastúpeného (§ 22 ods. 2 OZ). Rozpor v záujmoch musí reálne existovať, nestačí len
potenciálna možnosť takéhoto rozporu. Právne úkony osôb, ktoré nespĺňajú náležitosti
upravené v § 22 ods. 2 OZ, v zmysle § 39 OZ spôsobujú absolútnu neplatnosť takýchto
právnych úkonov a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu
vedeli. ...
Ak dohoda o plnomocenstve uzavretá medzi advokátom Mgr. T. K. a povinným je v
zmysle § 39 OZ absolútne neplatná, potom aj notárska zápisnica, obsahujúca vyhlásenie o
uznaní záväzku a súhlase s vykonateľnosťou a s exekúciou, ktoré za povinného urobil Mgr.
T. K., a ktorá notárska zápisnica vznikla na základe zmluvného zastúpenia ako neplatného
právneho úkonu, je neplatná. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo
zákona a pôsobí voči každému, takže každý sa jej môže dovolať. Na absolútnu neplatnosť
prihliada súd aj bez návrhu (ex offo). Absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť dodatočným
schválením a nemôže byť konvalidovaná ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti.
Plnenie, ku ktorému došlo z absolútne neplatného právneho úkonu zakladá bezdôvodné
obohatenie. Absolútna neplatnosť právneho úkonu sa nepremlčuje.“
Krajský súd sa s argumentáciou okresného súdu stotožnil a jeho rozhodnutie ako
vecne správne potvrdil, pričom okrem iného uviedol:
„... odvolací súd dospel k záveru, že notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti
musí byť, ak má ísť o spôsobilý exekučný titul pre exekúciu, spísaná s osobou povinnou aj
osobou oprávnenou. ...
V predmetnom prípade notárska zápisnica bola spísaná len so zástupcom povinného.
Z tohto dôvodu, ako vyplýva z vyššie uvedeného, notárska zápisnica nezodpovedá
požiadavkám, ktoré na notársku zápisnicu, ako na spôsobilý exekučný titul, kladie
ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c) EP. Krajský súd mal za to, že zmluva uzatvorená medzi
povinným a Mgr. T. K. podľa § 31 OZ je absolútne neplatná. Z uvedeného dôvodu nie je
daný ďalší predpoklad na to, aby notárska zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným
titulom, a to súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.“
V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje svoju pozornosť na § 58 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), z ktorého vyplýva, že exekúciu možno zastaviť
na návrh alebo aj bez návrhu. Pri druhej zákonnej možnosti sa nepochybne natíska otázka,
za akých okolností a kedy môže všeobecný súd exekúciu zastaviť. Zatiaľ čo dôvody, na
základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného
poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57
ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne popisuje zákon, teda Exekučný poriadok,
stanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je
potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek
v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania
pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného
konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.
Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nie je
možné exekúciu vykonať. Ak teda krajský súd dospel k záveru, že exekučný titul, na
podklade ktorého bola exekúcia vykonávaná, t. j. notárska zápisnica o uznaní záväzku je
neplatná, a teda nie je v zmysle § 41 Exekučného poriadku spôsobilým exekučným titulom,
správne rozhodol, ak sa stotožnil so závermi okresného súdu o neprípustnosti exekúcie
a zastavení exekučného konania (m. m. III. ÚS 35/2010, III. ÚS 86/2010).
Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu, ako aj okresného
súdu dospel k záveru, že nimi nemohlo dôjsť k zásahu do práva pokojne užívať majetok
podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony
podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku)
a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom. Nemožno
akceptovať námietku sťažovateľky v tom zmysle, že zastavením exekúcie došlo zo strany
štátneho orgánu k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe zmluvy o úvere, pretože
zmluva o úvere nebola napadnutým uznesením krajského súdu vôbec dotknutá a jej
posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci
relevantné. Z okolností prípadu vyplýva, že posudzovaná bola len platnosť notárskej
zápisnice, ktorou bol uznaný záväzok dlžníka z tejto zmluvy o úvere. Aj keď krajský súd
napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bola exekúcia vyhlásená
za neprípustnú z dôvodu neplatnosti exekučného titulu (a tým absencie jedného
z predpokladov exekúcie), uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušnom súde
podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutia znejúceho na plnenie dlžnej
peňažnej sumy v zmysle úverovej zmluvy a v prípade úspechu v konaní aj práva súdom
priznanú pohľadávku exekučne vymáhať.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje za potrebné tiež uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr.
III. ÚS 376/08, III. ÚS 224/09, II. ÚS 203/2010) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak
toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné
princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný
súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany
ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým
postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale
bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumcia pod právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že nebola preukázaná príčinná súvislosť
medzi označeným právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorého porušenie sťažovateľka
namietala, a napádaným uznesením krajského súdu, preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených
sťažovateľkou v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2010