Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 289/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť A. P., K., zastúpenej advokátom JUDr. A. B., K., pre

namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v T. sp. zn.

2008/00017-Ďu z 31. júla 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. P. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2010

doručená sťažnosť A. P., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. A. B.,

K., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“) rozhodnutím Obvodného pozemkového

úradu v T. (ďalej len „pozemkový úrad“) sp. zn. 2008/00017-Ďu z 31. júla 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

„... napadnutým rozhodnutím žalovaný rozhodol, že ja žalobkyňa a môj brat J. P...

nespĺňame podmienky uvedené v §-e 2 ods. 2 písm. e) o navrátenie

vlastníctva k pozemkom a doplnení o niektorých opatreniach na

usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov. Ďalej žalovaný

rozhodol, že mne žalobkyni ako aj môjmu bratovi J. P. nemožno navrátiť vlastníctvo k

pozemkom vedených v PKN. Vl. č. 46, p. č. 1, 2, 7/1, 594, 610, 611/1, 611/4, 613/2, 614,

615, 986, 987, 988, 989, 990, 991, 992, 1418 a PKN. Vl. č. 82 p. č. 264, 265, 266 v

katastrálnom území M. Ďalej žalovaný rozhodol, že sa za pozemky vyššie uvedené

neprevedú do nášho vlastníctva iné pozemky vo vlastníctve štátu ani sa nám neposkytne

finančná náhrada podľa §-u 6 ods. 2 zákona. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil veľmi

stručne a poukázal len na to, že ja a môj brat nespĺňame podmienky uvedené v §-e 3 zákona

na vrátenie vlastníctva alebo priznanie náhrady.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. zo dňa 4. 9. 2009 potvrdil

rozhodnutie žalovaného zo dňa 31. 7. 2008 č. 2008/00017-Ďu. Proti rozhodnutiu

prvostupňového súdu som podala odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom

zo dňa 29. 4. 2010 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. -33. Tak

odvolací súd (Najvyšší súd SR) ako aj prvostupňový súd (Krajský súd v Košiciach)

poukazujú na to, že Dr. F. P. ako pôvodný pozemnoknižný vlastník, po ktorom si uplatňujem

reštitučný nárok, nebol súrodencom nášho otca P. P., ale jeho bratrancom. Dr. F. P. bol

manželom G. P., ktorá bola sestrou nášho otca. Podľa názoru žalovaného som

nepreukázala príbuzenský vzťah v zmysle §-u 2 ods. 2 písm. e)

S názorom žalovaného nesúhlasím a takisto považujem za nesprávny názor

správneho súdu prvého stupňa ako aj názor odvolacieho súdu.

Poukazujem na to, že spĺňam všetky zákonné podmienky na navrátenie nehnuteľnosti.

...

Som toho názoru, že takým postupom žalovaného boli porušené

Slovenskej republiky garantované ústavné práva vlastniť majetok a preto touto sťažnosťou

sa domáham, aby Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom vyslovil, že rozhodnutím

žalovaného bolo poručené moje ústavné právo vlastniť majetok a navrhujem zrušiť

rozhodnutie žalovaného č. 2008/00017-Ďu zo dňa 31. 7. 2008.“

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Nenavrátením vlastníctva k pozemkom vedených v PKN. Vl. č. 46, p. č. 1, 2, 7/1,

594, 610, 611/1, 611/4, 613/2, 614, 615, 986, 987, 987, 988, 989, 990, 991, 992, 1418

a PKN. Vl. č. 82 p. č. 264, 265, 266 v katastrálnom území M. bolo porušené právo

žalobkyne vlastniť majetok podľa článku 20 .

Zrušuje sa rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu T. č. 2008/00017-Ďu zo dňa

31. 7. 2008.

Žalovaný je povinný znášať všetky trovy konania.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd, ktorý je podľa viazaný návrhom na

začatie konania, v prvom rade považoval za potrebné určiť, čoho sa sťažovateľka domáha,

pretože hoci je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, ňou navrhnutý petit nebol

relevantný na rozhodnutie ústavného súdu, pretože jednoznačne neoznačila porušovateľa

svojho základného práva, ktoré ani bližšie nekonkretizovala označením príslušného odseku.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd dospel k názoru, že sťažovateľka

namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

rozhodnutím pozemkového úradu sp. zn. 2008/00017-Ďu z 31. júla 2008, ktorý

podľa o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene

a doplnení o niektorých

opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (v znení

neskorších predpisov) rozhodoval o jej návrhu, ktorým si uplatňovala svoje reštitučné

nároky.

Podstatou sťažnosti je vyjadrenie nesúhlasu sťažovateľky s označeným rozhodnutím

pozemkového úradu (ako aj s následnými rozhodnutiami všeobecných súdov) avšak bez

akýchkoľvek spojitostí s princípmi spravodlivého procesu vyplývajúcimi z čl. 46 až čl. 48

.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,

ak túto ochranu neposkytujú všeobecné súdy. Uvedený princíp sa nepochybne týka aj

prípadov, v ktorých sa sťažovatelia ako účastníci konania pred orgánom verejnej správy

môžu domáhať ochrany svojich základných práv a slobôd využitím právnych prostriedkov

nápravy, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon ( – ďalej

aj „OSP“).

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov

orgánov verejnej moci..., pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Ústavný súd sa pri zakladaní

svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných

a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. ,

).

To znamená, že ústavný súd môže zásadne preskúmavať iba právoplatné rozhodnutia

orgánov verejnej moci, ktorými sa rozhodlo o zákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu

verejnej správy (piata časť ). Preto v okolnostiach daného

prípadu by do úvahy prichádzalo iba preskúmanie rozhodnutia správneho súdu, ktorý by

rozhodol vo veci v poslednom stupni, avšak len v prípade, ak by sťažovateľka namietala

porušenie niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až .

Z obsahu sťažnosti, ako aj z pripojených príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka

proti napádanému rozhodnutiu pozemkového úradu využila opravný prostriedok a Krajský

súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) o ňom rozhodol rozsudkom č. k. -33

zo 4. septembra 2009, pričom toto rozhodnutie ako vecne správne a vydané v súlade

so zákonom potvrdil ( ). Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala

sťažovateľka aj odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozsudkom sp. zn. z 29. apríla 2010 tak, že ho potvrdil ( ).

Na základe týchto skutočností ústavný súd konštatuje, že nie je oprávnený konať

a rozhodovať v tejto veci, pretože o nej konali a rozhodli všeobecné súdy v zmysle svojej

právomoci vyplývajúcej z , čím poskytli aj ochranu základnému právu

sťažovateľky, ktorého porušenie namietala.

Ústavný súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že právo na súdnu a inú právnu

ochranu podľa neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp.

s jeho právnymi názormi; neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za

porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať

zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá

dôvod doň zasahovať (podobne napr. , , ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010