Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 289/2010
PDF · 140.89 KB
No categories available
III. ÚS 289/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010
predbežne prerokoval sťažnosť A. P., K., zastúpenej advokátom JUDr. A. B., K., pre
namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v T. sp. zn.
2008/00017-Ďu z 31. júla 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. P. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2010
doručená sťažnosť A. P., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. A. B.,
K., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutím Obvodného pozemkového
úradu v T. (ďalej len „pozemkový úrad“) sp. zn. 2008/00017-Ďu z 31. júla 2008.
Z obsahu sťažnosti vyplýva:
„... napadnutým rozhodnutím žalovaný rozhodol, že ja žalobkyňa a môj brat J. P...
nespĺňame podmienky uvedené v §-e 2 ods. 2 písm. e) zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátenie
vlastníctva k pozemkom a doplnení zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na
usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov. Ďalej žalovaný
rozhodol, že mne žalobkyni ako aj môjmu bratovi J. P. nemožno navrátiť vlastníctvo k
pozemkom vedených v PKN. Vl. č. 46, p. č. 1, 2, 7/1, 594, 610, 611/1, 611/4, 613/2, 614,
615, 986, 987, 988, 989, 990, 991, 992, 1418 a PKN. Vl. č. 82 p. č. 264, 265, 266 v
katastrálnom území M. Ďalej žalovaný rozhodol, že sa za pozemky vyššie uvedené
neprevedú do nášho vlastníctva iné pozemky vo vlastníctve štátu ani sa nám neposkytne
finančná náhrada podľa §-u 6 ods. 2 zákona. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil veľmi
stručne a poukázal len na to, že ja a môj brat nespĺňame podmienky uvedené v §-e 3 zákona
na vrátenie vlastníctva alebo priznanie náhrady.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. 1 Sp 18/2008 zo dňa 4. 9. 2009 potvrdil
rozhodnutie žalovaného zo dňa 31. 7. 2008 č. 2008/00017-Ďu. Proti rozhodnutiu
prvostupňového súdu som podala odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom
zo dňa 29. 4. 2010 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. 1 Sp 18/2008-33. Tak
odvolací súd (Najvyšší súd SR) ako aj prvostupňový súd (Krajský súd v Košiciach)
poukazujú na to, že Dr. F. P. ako pôvodný pozemnoknižný vlastník, po ktorom si uplatňujem
reštitučný nárok, nebol súrodencom nášho otca P. P., ale jeho bratrancom. Dr. F. P. bol
manželom G. P., ktorá bola sestrou nášho otca. Podľa názoru žalovaného som
nepreukázala príbuzenský vzťah v zmysle §-u 2 ods. 2 písm. e) zákona č. 503/2003 Z. Z.
S názorom žalovaného nesúhlasím a takisto považujem za nesprávny názor
správneho súdu prvého stupňa ako aj názor odvolacieho súdu.
Poukazujem na to, že spĺňam všetky zákonné podmienky na navrátenie nehnuteľnosti.
...
Som toho názoru, že takým postupom žalovaného boli porušené čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky garantované ústavné práva vlastniť majetok a preto touto sťažnosťou
sa domáham, aby Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom vyslovil, že rozhodnutím
žalovaného bolo poručené moje ústavné právo vlastniť majetok a navrhujem zrušiť
rozhodnutie žalovaného č. 2008/00017-Ďu zo dňa 31. 7. 2008.“
Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Nenavrátením vlastníctva k pozemkom vedených v PKN. Vl. č. 46, p. č. 1, 2, 7/1,
594, 610, 611/1, 611/4, 613/2, 614, 615, 986, 987, 987, 988, 989, 990, 991, 992, 1418
a PKN. Vl. č. 82 p. č. 264, 265, 266 v katastrálnom území M. bolo porušené právo
žalobkyne vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy Slovenskej republiky.
Zrušuje sa rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu T. č. 2008/00017-Ďu zo dňa
31. 7. 2008.
Žalovaný je povinný znášať všetky trovy konania.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd, ktorý je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na
začatie konania, v prvom rade považoval za potrebné určiť, čoho sa sťažovateľka domáha,
pretože hoci je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, ňou navrhnutý petit nebol
relevantný na rozhodnutie ústavného súdu, pretože jednoznačne neoznačila porušovateľa
svojho základného práva, ktoré ani bližšie nekonkretizovala označením príslušného odseku.
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd dospel k názoru, že sťažovateľka
namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1
ústavy rozhodnutím pozemkového úradu sp. zn. 2008/00017-Ďu z 31. júla 2008, ktorý
podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene
a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých
opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (v znení
neskorších predpisov) rozhodoval o jej návrhu, ktorým si uplatňovala svoje reštitučné
nároky.
Podstatou sťažnosti je vyjadrenie nesúhlasu sťažovateľky s označeným rozhodnutím
pozemkového úradu (ako aj s následnými rozhodnutiami všeobecných súdov) avšak bez
akýchkoľvek spojitostí s princípmi spravodlivého procesu vyplývajúcimi z čl. 46 až čl. 48
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,
ak túto ochranu neposkytujú všeobecné súdy. Uvedený princíp sa nepochybne týka aj
prípadov, v ktorých sa sťažovatelia ako účastníci konania pred orgánom verejnej správy
môžu domáhať ochrany svojich základných práv a slobôd využitím právnych prostriedkov
nápravy, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon (Občiansky súdny poriadok – ďalej
aj „OSP“).
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa § 7 ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov
orgánov verejnej moci..., pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány.
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Ústavný súd sa pri zakladaní
svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných
a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02,
To znamená, že ústavný súd môže zásadne preskúmavať iba právoplatné rozhodnutia
orgánov verejnej moci, ktorými sa rozhodlo o zákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu
verejnej správy (piata časť Občianskeho súdneho poriadku). Preto v okolnostiach daného
prípadu by do úvahy prichádzalo iba preskúmanie rozhodnutia správneho súdu, ktorý by
rozhodol vo veci v poslednom stupni, avšak len v prípade, ak by sťažovateľka namietala
porušenie niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených
Z obsahu sťažnosti, ako aj z pripojených príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka
proti napádanému rozhodnutiu pozemkového úradu využila opravný prostriedok a Krajský
súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) o ňom rozhodol rozsudkom č. k. 1 Sp/18/2008-33
zo 4. septembra 2009, pričom toto rozhodnutie ako vecne správne a vydané v súlade
so zákonom potvrdil (§ 250q ods. 2 OSP). Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala
sťažovateľka aj odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudkom sp. zn. 8 Sžo/463/2009 z 29. apríla 2010 tak, že ho potvrdil (§ 219 ods. 1 OSP).
Na základe týchto skutočností ústavný súd konštatuje, že nie je oprávnený konať
a rozhodovať v tejto veci, pretože o nej konali a rozhodli všeobecné súdy v zmysle svojej
právomoci vyplývajúcej z čl. 142 ods. 1 ústavy, čím poskytli aj ochranu základnému právu
sťažovateľky, ktorého porušenie namietala.
Ústavný súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že právo na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp.
s jeho právnymi názormi; neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za
porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať
zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá
dôvod doň zasahovať (podobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 302/09).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2010