Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 304/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. L., B., zastúpenej advokátkou JUDr. M. L., B., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 1 a 3 v spojení

s postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 24. februára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2010

doručená sťažnosť M. L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života podľa (ďalej len „“), základného

práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa a 3 v spojení so základným

právom na ochranu manželstva, rodičovstva a rodiny a ochranu detí a mladistvých podľa

postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) z 24. februára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že «K porušeniu ústavných práv došlo v dôsledku

toho, že Najvyšší súd rozhodol v danej veci tak, že zamietol dovolanie navrhovateľky

( v predmetnom spore bola odporkyňa ) a potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave

č. 4Co -221, na základe ktorého je navrhovateľka povinná vypratať byt č. 26 na

Račianskej ulici č. 91, ktorého nájom bol predmetom sporu, a to bez zabezpečenia bytovej

náhrady.

Následne po tomto konečnom rozhodnutí, ale aj niekoľkokrát pred tým, vyzval

prenajímateľ predmetného bytu – M. B. na vypratanie predmetného bytu. Sťažovateľka však

nemá nijakú inú možnosť bývania. Ak by bola nútená byt vypratať, ocitla by sa spolu s

maloletou dcérou na ulici.

Prenajímateľ sa síce prezentoval (prípis zo dňa 15.04.2010, doručený ÚS SR)

ponukou na poskytnutie bytu, avšak až po oznámení, že sťažovateľka sa obracia s touto

sťažnosťou na Ústavný súd...

Porušenie svojich práv sťažovateľka vidí v tom, že v celom procese ktorého

zavŕšením je napadnuté rozhodnutie, jej nebola poskytnutá ochrana súkromia a rodinného

života a najmä bol vykonaný zásah do jej obydlia, na ktoré je odkázaná.

Súd rozhodol, že bez akejkoľvek bytovej náhrady sa má sťažovateľka z predmetného

bytu vysťahovať, a to aj napriek tomu, že byt dlhodobo užívala so súhlasom a vedomím

správcu a prenajímateľa.

Je nevyhnutné podotknúť, že sťažovateľka je osamelá matka a vychováva maloletú

dcéru, Ch. L., nar. ... Maloletá dcéra sťažovateľky je podľa testovania špecializovaného

ústavu nadpriemerne nadané dieťa. Matka sa o ňu síce sama, ale príkladne stará. Prioritou

matky je predovšetkým zabezpečiť pre maloletú nerušený a pokojný vývoj v prostredí,

v ktorom sa narodila a vyrastala. Byt, v ktorom sťažovateľka býva je síce skromné, čo do

rozlohy, avšak v bezpečnej lokalite mesta Bratislavy. V tejto lokalite bola aj maloletá

prijatá od septembra 2010 do základnej školy.

Vo svojom tvrdení sťažovateľka poukazuje na nález... č. ...

V uvedenom prípade sa jednalo o takmer totožnú vec... a to tým, že súd rozhodol

o tom, že byt v ktorom daná účastníčka dlhodobo bývala a riadne platila nájom, má

vypratať a síce z dôvodu, že na základe príslušných zákonných ustanovení jej

k predmetnému bytu nevznikol nájom, a teda jej prítomnosť je bez právneho dôvodu...

Ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu

o povinnosti účastníčky vypratať byt, je takým zásahom do jej práv na ochranu súkromného

a rodinného života a obydlia, ktorý sa nezakladá na relevantných a dostatočných dôvodoch

a z tohto dôvodu ho nepokladal za oprávnený zásah. Pri rozhodovaní bral osobitný zreteľ

na ochranu práv v zmysle a síce zvýšenú ochranu detí a mladistvých,

nakoľko účastníčka v čase sporu vychovávala maloleté dieťa. Nález ústavného súdu sa

ďalej odvoláva na svoju inú judikatúru (č. )...

Právny spor bol začatý na podnet navrhovateľa, M. B., proti odporkyni,... a síce vo

veci ochrany vlastníckeho práva k bytu a o vzájomnom návrhu odporkyne o určenie

nájomcu bytu.

Odporkyňa predmetný byt začala užívať v roku 1991 tvoriac spoločnú domácnosť

s jeho pôvodným nájomcom, T. S., ktorý takto vedenú spoločnú domácnosť trvalo opustil v

auguste roku 1992.

Pôvodný nájomca užíval byt ako služobný a takýto charakter byt stratil až ku dňu

30.12.1992. Dispozičné právo k bytu mala O. B. ktorá dňa 30.07.1992 udelila odporkyni

súhlas k užívaniu bytu, pričom potvrdením V. B. zo dňa 30.08.1992 bol byt pridelený do

užívania odporkyne. Po zmene charakteru bytu zo služobného na obecný, sa vlastníkom

bytu stal navrhovateľ (M. B.), ktorý odporkyňu naďalej rešpektoval ako užívateľku a

nájomkyňu bytu. Uvedené dokazuje aj korešpondencia týkajúca sa plnenia nájomných

povinností zasielaná navrhovateľom na meno odporkyne, zasielané zmenové lístky

k evidenčnému listu s uvedením odporkyne ako jedinej užívateľky bytu, ako aj výzva zaslaná

odporkyni k odkúpeniu predmetného bytu. Odporkyňa plnila všetky povinnosti súvisiace s

nájmom a tento stav trval až do roku 1997, kedy sa navrhovateľ začal domáhať vypratania

bytu a to z titulu neoprávneného užívania.

Nakoľko však neuviedol nič, čo by svedčilo jeho tvrdeniu, súd jeho návrh zamietol.

Súd v odôvodnení uvedeného rozhodnutia zo dňa 12.11.2001 uviedol, že nájom

k predmetnému bytu vznikol konkludentne a to na základe konania navrhovateľa, ktorým po

celý čas s odporkyňou konal ako s nájomcom bytu, citujem: Na základe vykonaného

dokazovania je súd (toho názoru, že medzi účastníkmi konania došlo v r. 1992 ku

konkludentnému vzniku nájomného vzťahu, uzavretého, vychádzajúc z ust. § 686 Obč. zák.

na dobu neurčitú. Vzájomný návrh odporkyne, ktorým sa domáhala určenia, že nájomcom

bytu špecifikovanom vo výroku, vyhodnotil preto za dôvodný a v plnom rozsahu mu vyhovel-

"(-136)...

Navrhovateľ, m. B. podal voči rozhodnutiu Okresného súdu odvolanie...

Krajský súd vydal rozhodnutie dňa 12.11.2003, ktorým pôvodné rozhodnutie zmenil

tak, že odporkyňu, M. L. zaviazal na vypratanie uvedeného bytu č. 26 v B., a to bez bytovej

náhrady, do 6 mesiacov od právoplatnosti...

Odporkyňa, M. L. využila právo na mimoriadny opravný prostriedok...

Najvyšší súd rozhodnutím zo dňa 01.08.2005 rozhodnutie Krajského súdu zrušil

a vrátil vec... na ďalšie konanie...

Konanie pokračovalo po vrátení na Krajský súd Bratislave pod č. -221,

v ktorom uvedený súd rozsudkom zo dňa 08.11.2006 zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa

a rozhodol, že odporkyňa M. L. je povinná vypratať byt, ktorého nájom bol predmetom

sporu, tento krát však v lehote 15 dní od právoplatnosti a to bez zabezpečenia bytovej

náhrady. V tomto prípade súd danú vec opäť posúdil odlišne, čo vnára do celej veci istú

dávku právnej neistoty.

Odporkyňa opätovne využila právo na mimoriadny opravný prostriedok a podala

voči rozhodnutiu Krajského súdu dovolanie...

Najvyšší súd v tomto prípade dal za pravdu odvolaciemu súdu a stotožnil sa s jeho

právnym názorom, v ktorom dospel k tomu že u odporkyne nevzniklo právo nájmu

k predmetnému bytu. Dovolanie odporkyne zhodnotil ako nedôvodné a jej návrh zamietol

bez ďalšej možnosti opravného prostriedku...

Sťažovateľka sa domnieva, že „Slovenská republika prostredníctvom svojich

orgánov verejnej moci porušila jej právo na súkromie, ochranu obydlia a taktiež poukazuje

na to, že nebola poskytnutá osobitná ochrana pre jej maloletú dcéru, ktorú v danom byte

vychováva, tak ako jej to zaručuje .

Porušené boli ústavné práva sťažovateľky podľa čl. 19 ods. 2 o ochrane súkromného

a rodinného života, čl. 21 ods. 1 a 3 o ochrane obydlia pred neoprávneným zásahom

a čl. 41 ods. 1 o osobitnej ochrane detí a mladistvých.“.

Na základe uvedeného právna zástupkyňa sťažovateľky navrhla, aby ústavný súd

Slovenskej republiky takto rozhodol:

„1. Podľa , po predbežnom prerokovaní tento

návrh prijal na konanie..

2. Konal a rozhodol v zmysle ods. (1) a (2) ;

3. Podľa ods. (2) vydal dočasné opatrenie o odklade

vykonateľnosti napadnutého právoplatného rozhodnutia;

4. V zmysle ods. (2) spolu s ods. (6) rozhodol o zrušení

napadnutého rozhodnutia ktorým boli porušené uvedené ústavné práva a zaviazal orgán

ktorý rozhodnutie vydal na opätovné konanie vo veci s rešpektovaním názoru ústavného

súdu...

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na

ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ). Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov z hľadiska

svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho odôvodnenia.

Ústavný súd preto preskúmal dôvody sťažnosti v naznačenom smere a zistil, že

rozsudok najvyššieho súdu spĺňa všetky zákonné náležitosti, zrozumiteľne a jasne dáva

odpoveď na všetky podstatné otázky, ktoré súvisia s rozhodnutím vo veci samej.

Zo záverov rozsudku najvyššieho súdu okrem iného vyplýva, že „najvyšší súd

v právnej veci navrhovateľa M. B...., proti odporkyni M. L.,... o vypratanie bytu a o

vzájomnom návrhu odporkyne na určenie nájomcu bytu, o dovolaní odporkyne proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 8. novembra 2006 sp. zn. , rozhodol

tak, že ho zamietol“.

V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu uplatneným dovolacím dôvodom,

predmetom dovolacieho prieskumu bolo posúdenie vzniku nájomného pomeru k bytu

dohodou medzi navrhovateľom a odporkyňou.

Podľa je právny úkon prejav vôle smerujúci najmä

k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto

prejavom spájajú.

Prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím, môže sa stať výslovne alebo

iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť (§ 35 ods. 1

).

Z ustanovenia vyplýva, že nájom bytu vzniká

nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania,

a to buď na dobu určitú, alebo bez určenia doby užívania, nájomná zmluva spravidla

obsahuje aj popis príslušenstva a opis stavu bytu.

Podľa ustanovenia nájomná zmluva musí

obsahovať označenie predmetu a rozsahu užívania, výšku nájomného a výšku úhrady za

plnenie spojené s užívaním bytu alebo spôsob ich výpočtu. Mala by obsahovať aj opis

príslušenstva a opis stavu bytu. Ak sa nájomná zmluva neuzavrela písomne, vyhotoví sa o

jej obsahu zápisnica.

V danom prípade odvolací súd dospel k správnemu právnemu záveru o tom, že medzi

navrhovateľom a odporkyňou nedošlo k vzniku nájomného vzťahu k predmetnému bytu.

Vyriešenie otázky existencie tohto nájomného vzťahu odvolací súd správne posudzoval

z dôvodu, že jej vyriešenie bolo základným predpokladom rozhodovania o žalobe na

vypratanie bytu a o vzájomnom návrhu odporkyne na určenie nájomcu bytu.

Vzhľadom k tej skutočnosti, že odporkyňa nepredložila písomnú formu nájomnej

zmluvy, skúmal, či k vzniku nájmu bytu neprišlo iným spôsobom (konkludentným),

nevzbudzujúcim pochybnosti, že k uzavretiu nájomnej zmluvy došlo. Dospel k správnemu

právnemu záveru spočívajúcemu v tom, že k vzniku nájmu sporného bytu nedošlo a preto

ani odporkyni netrvá nájomný pomer.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na tú skutočnosť, že prejavy vôle

smerujúce k uzavretiu nájomnej zmluvy museli byť urobené spôsobom nevzbudzujúcim

pochybnosť o tom, čo chceli účastníci konania prejaviť (§ 35 ods. 1 Občianskeho

zákonníka). Záver o uzavretí zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom preto

nevyhnutne predpokladá, že tu bol daný konkludentný prejav vôle smerujúci k uzavretiu

zmluvy o nájme bytu ako na strane prenajímateľa, tak aj na strane nájomcu. V tomto smere

iba samotné presvedčenie odporkyne o tom, že sa k nej navrhovateľ správal ako

k nájomníčke v kontexte s vyjadrením navrhovateľa a vykonaným dokazovaním

vyplývajúcim z obsahu spisu neumožňuje záver o zhodne prejavenej vôli prenajímateľa

a žalobkyne.

Dovolací súd sa stotožňuje s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý dospel

k záveru o tom, že nedošlo k vzniku práva nájmu predmetného bytu a v podrobnostiach

odkazuje na dôvody, obsiahnuté v podrobnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu.

Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod podľa nie je

daný a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré by mali

za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší

súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne proti výroku rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým zmenil výrok súdu prvého stupňa, podľa zamietol.“

Po preskúmaní takto koncipovaného rozhodnutia a spisu okresného súdu, ktorý mu

bol predložený k previerke 12. júla 2010, je ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd sa

dovolacími námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Iný právny názor

sťažovateľky nemôže byť dôvodom na zmenu rozhodnutia najvyššieho súdu (m. m.

, ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu

vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje

znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia

nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do jeho právneho názoru.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor odvolacieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam.

Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad dovolacím súdom takéto

nedostatky nevykazuje, a pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom

najvyššieho súdu č. k. a namietaným porušením základných práv

sťažovateľky podľa , a 3 v spojení s , odmietol

jej sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

Nad rámec k tomu tiež uvádza, že odkaz na judikatúru ústavného súdu, že

v obdobnom prípade (uvádza sp. zn. , správne , pozn.) ústavný súd

rozhodol o porušení označených práv inej sťažovateľky (tá bývala u svojho otca), nie je

správny, pretože skutkové a právne okolnosti daného prípadu boli od začiatku podstatne

odlišné od prípadu sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010