Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 396/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. augusta 2010

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza o sťažnosti J. G., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. L., M., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo

53/2008 z 10. júna 2009, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

1. Základné právo J. G. na osobnú slobodu podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 10.

júna 2009 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 10. júna

2009 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I .

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2009

doručená sťažnosť J. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 10. júna 2009.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že napadnutým rozsudkom najvyšší súd rozhodol

o dovolaní, ktoré podal minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister

spravodlivosti“) proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 10. marca 2008 tak, že týmto rozsudkom bol porušený

zákon z dôvodu v znení

neskorších predpisov (ďalej len „ účinný od 1. januára 2006“) v

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon účinný do 31. decembra 2005“) v prospech sťažovateľa, zrušil rozsudok krajského

súdu, ako aj ďalšie rozhodnutia obsahovo naň nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku

ktorej došlo zrušením, stratili podklad, a krajskému súdu prikázal, aby vec v potrebnom

rozsahu prerokoval a rozhodol.

Za porušenie svojho základného práva podľa považuje

sťažovateľ postup najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorý bol podľa neho v rozpore s

, a a účinného

do 31. decembra 2005 a v rozpore s a a

účinného od 1. januára 2006, a to v súvislosti s nedodržaním lehoty na podanie dovolania.

Podľa tvrdenia sťažovateľa minister spravodlivosti podal dovolanie po uplynutí

trojmesačnej lehoty ustanovenej v a účinného od

1. januára 2006. Sťažovateľ preto tvrdí, že dovolanie mal najvyšší súd odmietnuť podľa

účinného od 1. januára 2006.

Podľa účinného od 1. januára 2006 lehota na

podanie dovolania plynie ministrovi spravodlivosti od toho doručenia, ktoré bolo vykonané

najneskôr. Sťažovateľ uviedol, že rozsudok krajského súdu bol doručený okresnému

prokurátorovi v Michalovciach 9. mája 2008, jemu ako odsúdenému 12. mája 2008 a jeho

obhajcovi 13. mája 2008. Podľa názoru sťažovateľa lehota na podanie dovolania začala

plynúť od doručenia uvedeným osobám. Minister spravodlivosti podal dovolanie

príslušnému Okresnému súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) 27. októbra 2008

počítajúc začiatok lehoty od doručenia rozsudku krajského súdu poškodenému J. H.,

ktorému bol dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s prvostupňovým

rozsudkom okresného súdu č. k. -288 z 18. apríla 2007 doručený 5. augusta 2008

na základe písomnej žiadosti Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo spravodlivosti“) z 29. júla 2008.

Sťažovateľ poukázal na to, že v spojení s

účinného od 1. januára 2006 predpokladá doručenie rozhodnutia postupom v súlade

s príslušnými ustanoveniami . Konanie vo veci sťažovateľa bolo vedené

podľa účinného do 31. decembra 2005. Podľa

účinného do 31. decembra 2005 sa do vlastných rúk doručuje osobám

oprávneným podať proti rozhodnutiu opravný prostriedok odpis tohto rozhodnutia a podľa

účinného do 31. decembra 2005 rozsudok môže

napadnúť odvolaním poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť

výroku o náhrade škody.

Poškodený J. H. si pri výsluchu v prípravnom konaní 4. apríla 2005 po poučení o

právach poškodeného podľa účinného do 31. decembra 2005

neuplatnil nárok na náhradu škody, a preto prvostupňový súd rozsudkom č. k.

288 z 18. apríla 2007 o nároku na náhradu škody vo vzťahu k tomuto poškodenému

nerozhodoval. Preto nebol J. H. ani osobou oprávnenou podať proti prvostupňovému

rozsudku odvolanie. Z uvedeného dôvodu bolo podľa sťažovateľa doručenie rozsudkov

poškodenému J. H. porušením ustanovení § 63 ods. 1 písm. b) a § 246 ods. 1 písm. d)

účinného do 31. decembra 2005 a tento postup bol v rozpore s

ods. 2 .

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované právne normy je doručenie

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v danej veci poškodenému J. H. neplatným

úkonom s nulitnými účinkami pre počítanie lehoty na podanie dovolania Ministra

spravodlivosti v zmysle ,

Týmto doručením lehota na podanie dovolania Ministrovi spravodlivosti SR ani

nezačala plynúť, keďže z neplatného úkonu nevznikajú žiadne práva, nároky a účinky.

Lehota na podanie dovolania v zmysle , Ministrovi

spravodlivosti plynula od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré bolo vykonané

najneskôr vo vzťahu k oprávneným osobám na takéto doručenie, medzi ktoré J. H. nepatrí.

Preto dovolanie Ministra spravodlivosti SR podané na súde 1. stupňa dňa 27. 10.

2008 bolo podané po uplynutí lehoty 3 mesiacov na podanie dovolania.

Účastník konania – Najvyšší súd SR – mal obligatórnu povinnosť v zmysle § 382

písm. a) toto dovolanie Ministra spravodlivosti SR odmietnuť ako oneskorene

podané.

Napadnutým rozsudkom NS SR č. k. zo dňa 10. 6. 2009, ktorým tento

súd vyhovel takto oneskorene podanému dovolaniu Ministra spravodlivosti SR a zrušil

právoplatný rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -331 zo dňa 10. marca

2008, bolo porušené moje základné právo na trestné stíhanie spôsobom, ktorý ustanoví

zákon, pretože bol porušený postup regulovaný v trestnom konaní .

Rozsudok NS SR č. k. zo dňa 10. 6. 2009 je aj protiústavným

prelomom tzv. prekážky právoplatne rozhodnutej veci bez existencie relevantných

skutočností, ktoré môžu mať zákonný účinok na inštitút právoplatnosti rozhodnutí.“

S ohľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 10. júna 2009 bolo porušené jeho

základné právo podľa , a aby tento rozsudok zrušil.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a uznesením

č. k. -20 z 13. novembra 2009 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: za najvyšší súd jeho podpredsedníčka JUDr. D. Š. listom č. k. zo 7.

januára 2010 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu

najvyššieho súdu listom z 19. marca 2010.

Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti

sťažovateľa okrem iného uviedla:

„Podstata terajšej sťažnosti J. G. je v tom, že Najvyšší súd Slovenskej republiky mal

dovolanie ministra spravodlivosti odmietnuť z titulu, že bolo podané oneskorene. Sťažovateľ

argumentuje najmä tým, že trojmesačná lehota na podanie takého dovolania v neprospech

obvineného v dobe jeho podania už bola prekročená.

... dovolanie bolo podané 27. októbra 2008, pričom uvedená lehota bola počítaná od

posledného doručenia písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku krajského

súdu. ... posledné doručenie rozsudku sa počítalo od 5. augusta 2008, kedy bol odpis

rozsudku doručený poškodenému J. H..

Podľa sťažovateľa poškodenému odpis rozsudku nemal byť zasielaný vôbec, pričom

argumentuje najmä tým, že nie je daný ani legálny základ pre doručovanie odpisu rozsudku

poškodenému, keďže tento neuplatnil riadne nárok na náhradu škody; z toho dôvodu v tejto

otázke ani nebolo rozhodnuté súdom prvého stupňa. Poškodený J. H., preto (podľa názoru

sťažovateľa) ani nebol oprávnenou osobou na podanie odvolania proti takému rozsudku

(Okresnému súdu v Michalovciach z 18. apríla 2007, č. k. -288).

Je potrebné poznamenať, že neuplatnenie nároku poškodeného na náhradu škody v

trestnom konaní ešte neznamená, že tento sa stáva osobou bez procesných práv. Poškodený

v takom prípade má pomerne rozsiahle procesné práva, okrem iného je oprávnený podať

odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa aj v prípade, že v otázke náhrady škody

nebolo rozhodované, a to napr. z titulu absencie daného výroku. Vzhľadom na také

procesné postavenie poškodeného sa javí potrebným tohto informovať o stave konania,

napr. vo forme doručovania odpisov príslušných rozhodnutí. Zodpovedá skutočnosti, že

účinný do 31. decembra 2005 bol v otázke poškodeného postavený značne

v jeho neprospech, bol zaradený do vedľajšieho vcelku bezvýznamného postavenia v rámci

procesu, hoci práve poškodený logicky nesie vážny dopad deliktu spáchaného v jeho

neprospech. Toto nevyvážené postavenie poškodeného v rámci trestného konania bolo

aspoň z časti napravené (v smere posilnenia jeho práv) novým

účinným od 1. januára 2006.

Zodpovedá realite, že podľa predtým účinného ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b)

( v znení neskorších predpisov) sa do vlastných rúk

doručoval odpis rozhodnutia osobám oprávneným podať proti nemu opravný prostriedok;

takou osobou by mohol byť aj poškodený, ktorý mal právo podať odvolanie proti rozsudku

súdu prvého stupňa len proti výroku o náhrade škody, resp. aj v prípade absencie takého

výroku.

Táto situácia sa riešila tak, že odpis rozhodnutia bol poškodenému doručený na

základe ustanovenia už uvedeného ; podľa tohto

ustanovenia do vlastných rúk sa doručuje aj iná písomnosť, ak to predseda senátu (v konaní

pred súdom) z dôležitých dôvodov nariadi. Práve nevyrovnanosť v oblasti procesných práv

poškodeného viedla súdy k tomu, že odpisy rozhodnutia sa pomerne často doručovali aj

poškodenému, pričom išlo o úplne legálny postup vyplývajúci zo spomínaného ustanovenia

uvedeného .

V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na analogické ustanovenie § 63 ods. 3

písm. c) uvedeného .

Nariadenie predsedu senátu v tomto smere nevyžaduje žiadny osobitný procesný

postup alebo rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov zastáva názor, že odpisy

rozhodnutia v danej veci boli poškodenému J. H. doručené na legálnom základe, teda v

súlade s procesnými predpismi. Tieto okolnosti boli aj skúmané v rámci rozhodovania o

dovolaní ministra spravodlivosti, ako to vyplýva z odôvodnenia písomného vyhotovenia jeho

rozsudku z 10. júna 2009, sp. zn. , str. 5, že totiž Najvyšší súd ako súd

dovolací nezistil žiadny zákonný dôvod pre odmietnutie dovolania ministra spravodlivosti.

Najvyšší súd len na margo pripomína, že po napadnutom jeho rozsudku došlo v

označenej trestnej veci znovu k právoplatnému odsúdeniu J. G.; tento proti odsudzujúcemu

rozhodnutiu podal dovolanie, ktoré bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

22. apríla 2009, sp. zn. , podľa odmietnuté.“

Listom č. k. -91 z 15. marca 2010 doručeným ústavnému súdu 23. marca

2010 podpredsedníčka najvyššieho súdu k svojmu pôvodnému vyjadreniu dodala:

„súhlasíme s tým, aby ústavný súd... upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku uvedenom v liste z 19. marca

2010 k vyjadreniu najvyššieho súdu uviedol:

„Ako splnomocnený právny zástupca sťažovateľa J. G. oznamujem Ústavnému súdu

SR, že tento účastník konania súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, pretože od

tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. ...

K vyjadreniu Najvyššieho súdu SR zo dňa 7. 1. 2010 ako splnomocnený právny

zástupca sťažovateľa J. G. sa vyjadrujem takto:

Vyjadrenie Najvyššieho súdu SR... obsahuje právne irelevantný rozbor procesných

práv poškodeného z pohľadu úpravy podľa účinného do 31. 12. 2005,

ako aj podľa účinného od 1. 1. 2006. Toto vyjadrenie ďalej obsahuje

nesprávny výklad a interpretáciu ust. , č. 141/1961

Zb. a taktiež toto vyjadrenie obsahuje tvrdenie o opätovnom právoplatnom odsúdení

sťažovateľa odvolacím súdom a o následnom podaní dovolania, ktoré tvrdenie nie je

v zhode so skutočnosťou.

Rozbor procesných práv a procesného postavenia poškodeného podľa Trestného

poriadku č. a porovnanie týchto procesných práv s predchádzajúcou

právnou úpravou podľa č. je právne irelevantné pre

posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti. Porovnávanie procesných práv poškodeného

podľa starej a novej právnej úpravy z pohľadu rozsahu a významu práv a postavenia

poškodeného nemá žiaden vplyv na posúdenie predmetu ústavnej sťažnosti.

Výklad ust. , č. účinného do

31. 12. 2005, ktorý obsahuje citované vyjadrenie Najvyššieho súdu SR, je nesprávny

a v rozpore s aplikačnou praxou súdov 1. a 2. stupňa, ktoré podľa tohto ustanovenia konali.

...

Ak stručne zhrnieme podstatu ústavnej sťažnosti sťažovateľa J. G. vo vzťahu k vyššie

cit. ustanoveniu účinného do 31. 12. 2005, táto spočíva v tom, že

poškodený J. H. si v trestnom konaní neuplatnil nárok na náhradu škody, čo vyplýva z jeho

výsluchu z prípravného konania zo dňa 4. 4. 2005 pred vyšetrovateľom. Za stavu, že si J. H.

nárok na náhradu škody v trestnom konaní neuplatnil, potom súd 1. stupňa o tomto nároku

ani nerozhodoval, pretože nebolo o čom rozhodnúť, keďže nárok na náhradu škody

uplatnený nebol. Za daného procesného stavu J. H. nebol osobou oprávnenou podať proti

rozsudku súdu 1. stupňa opravný prostriedok, pretože tento súd o jeho nároku nerozhodoval

a preto nebol J. H. osobou, ktorej sa malo podľa ust. účinného

do 31. 12. 2005 doručovať rozhodnutie do vlastných rúk.

Ust. § 63 ods. 1 písm. d) cit. ust. hovorí o doručovaní inej písomnosti, teda

písomnosti, ktorá nie je uvedená v ods. 1 písm. a) a b) cit. ustanovenia. Podľa tohto

ustanovenia nebolo možné doručiť poškodenému rozsudok.

V ďalšom sa vyjadrenie Najvyššieho súdu SR zaoberá procesnou situáciou, že

poškodený má právo podať odvolanie proti výroku rozsudku súdu 1. stupňa aj v prípade

absencie takéhoto výroku. Aj táto argumentácia nie je v danom prípade právne relevantná

pre tento prípad, pretože v danom konkrétnom prípade nedošlo k takému procesnému stavu,

aby výrok o náhrade škody chýbal. Ak poškodený nárok na náhradu škody neuplatnil,

potom ani súd nemal o čom rozhodovať a rozsudok súdu 1. stupňa ani neobsahoval výrok o

náhrade škody uplatnenej týmto poškodeným.

Je potrebné poznamenať, že súd 1. stupňa v danej veci . H. rozsudok ani nedoručoval

a k tomu doručeniu došlo až na základe písomnej žiadosti Ministerstva spravodlivosti zo

dňa 29. 7. 2008 adresovanej Okresnému súdu v Michalovciach. Z tejto žiadosti nevyplýva,

na základe akého právneho predpisu orgán štátnej správy, ktorým je Ministerstvo

spravodlivosti SR, vydáva pokyn orgánu súdnej moci ako orgánu činnému v trestnom

konaní. Samotné doručovanie na základe tohto pokynu zrealizoval súdny úradník súdu 1.

stupňa.

K tvrdeniam obsiahnutým vo vyjadrení Najvyššieho súdu SR, že po napadnutí

rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. došlo znovu k právoplatnému odsúdeniu

J. G. a že tento proti tomuto odsudzujúcemu rozhodnutiu podal dovolania, nie sú v súlade

so skutočnosťou. Súčasný stav vo veci je taký, že na základe napadnutého rozsudku

Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 10. 6. 2009 je trestná vec J. G. na

Krajskom súde v Košiciach a doposiaľ vo veci rozhodnuté nebolo. K tvrdeniam o podanom

dovolaní je potrebné uviesť, že J. G. podal dovolanie vo svoj prospech voči

druhostupňovému rozhodnutiu v predmetnej veci. Dovolanie bolo podané ešte dňa

10. 11. 2008 a to proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10. 3. 2008, č. k. 8

. Toto dovolanie bolo podané po tom, čo J. G. sa dozvedel, že v danej veci podal

dovolanie Minister spravodlivosti SR. O dovolaní J. G. zo dňa 10. 11. 2008 rozhodoval

Najvyšší súd SR 22. 4. 2009, teda ešte pred vydaním napadnutého rozsudku zo dňa

10. 6. 2009.

Z vyššie uvedených skutočností a cit. právnych noriem vyplýva opodstatnenosť

a dôvodnosť ústavnej sťažnosti sťažovateľa J. G.. Preto žiadame, aby Ústavný súd SR

vyniesol nález v zmysle petitu ústavnej sťažnosti zo dňa 31. 7. 2009, doručenej Ústavnému

súdu SR 4. 8. 2009.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z vyžiadaného na vec sa vzťahujúceho spisu okresného súdu sp. zn.

ústavný súd zistil tieto podstatné skutočnosti:

Dňa 4. apríla 2005 bol v trestnej veci sťažovateľa vyšetrovateľom Úradu justičnej

a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Michalovce vypočutý

svedok – poškodený J. H., ktorý po poučení podľa príslušných ustanovení Trestného

poriadku účinného do 31. decembra 2005 uviedol: „Nebohá I. H. bola moja dcéra. Táto

utrpela zranenia pri dopravnej nehode dňa 12. 3. 2005 v obci Z., ktorým aj podľahla. ... Po

poučení v zmysle sa nepripájam k trestnému konaniu ani k náhrade

škody.“

Rozsudkom okresného súdu č. k. -288 z 18. apríla 2007 bol sťažovateľ

uznaný za vinného z trestného činu ublíženia na zdraví podľa

účinného do 31. decembra 2005, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 44

mesiacov, na výkon ktorého bol zaradený do prvej nápravnovýchovnej skupiny. Súčasne

mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na dobu troch

rokov. Podľa účinného do 31. decembra 2005 okresný súd

odkázal poškodených s ich nárokmi na náhradu škody na konanie v občiansko-právnych

veciach.

V odôvodnení tohto rozsudku sa vo vzťahu k poškodenému J. H. uvádza: „Svedok

poškodený J. H. – otec nebohej I. H., ohľadne okolnosti dopravenej nehody nemal žiadne

vedomosti. ... Nárok na náhradu škody si neuplatňoval.“

V závere odôvodnenia vo vzťahu k nárokom poškodených okresný súd uviedol:

„Súd poškodených s ich nárokmi na náhradu škody odkázal na konanie o občiansko-

právnych veciach, pretože za účelom rozhodnutia ich nárokov je potrebné vykonať ďalšie

dokazovanie, ktoré presahuje rámec potrieb trestného stíhania.“

Krajský súd na verejnom zasadnutí konanom 18. februára 2008, ktorého predmetom

bolo rozhodovanie o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 18. apríla 2007, vypočul poškodeného J. H., ktorý po poučení uviedol:

„Chcem sa vyjadriť v tom smere, že sa nechcem zúčastňovať ďalších pojednávaní, ja som

ani nežiadal náhradu škody... Zo strany obžalovaného bola snaha mi tzv. pomôcť v rámci

náhrady škody, ja však náhradu škody nechcem.“

Krajský súd rozsudkom č. k. -331 z 10. marca 2008 rozhodol tak, že

zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a postupom podľa

účinného do 31. decembra 2005 a a

účinného do 31. decembra 2005 s použitím

účinného do 31. decembra 2005 uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody vo výmere dvoch

rokov, ktorého výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní piatich rokov.

Súčasne uložil sťažovateľovi trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov

na štyri roky. Vo zvyšnej časti ostal rozsudok nedotknutý.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)

podnetom z 10. júla 2008 doručeným ministerstvu spravodlivosti 23. júla 2008 navrhol, aby

minister spravodlivosti podal dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 10. marca 2008, pretože „bol porušený zákon v ustanovení § 224 ods. 4 a § 40 ods. 1 Tr.

zák. účinného do 31. 12. 2005 v prospech obvineného J. G....

Citované rozhodnutie Krajského súdu Košice bolo obvinenému J. G., poškodeným L.

J., Obecnému úradu Z., Slovenskému plynárenskému priemyslu a Všeobecnej zdravotnej

poisťovni doručené 12. 5. 2008, S. T. a obhajcovi obvineného M. L. a Okresnej prokuratúre

M. bolo doručené 9. 5. 2008. Doručenie nie je vykázané od poškodenej strany – pozostalých

po nebohej I. H..“.

Prípisom z 29. júla 2008 ministerstvo spravodlivosti vrátilo okresnému súdu trestný

spis s tým, že je potrebné doručiť rozsudok odvolacieho súdu poškodenému J. H.. Rozsudok

mu bol doručený 5. augusta 2008.

Dňa 27. októbra 2008 bolo okresnému súdu doručené dovolanie ministra

spravodlivosti proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 10. marca 2008

v neprospech sťažovateľa z dôvodu podľa a

účinného od 1. januára 2006.

Sťažovateľ v písomnom vyjadrení k dovolaniu ministra spravodlivosti

zo 7. novembra 2008 namietal, že podľa jeho názoru je dovolanie podané oneskorene a je

nedôvodné. Rovnako sa vyjadril obhajca sťažovateľa aj na verejnom zasadnutí najvyššieho

súdu konanom 10. júna 2009.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 10. júna 2009 rozhodol, že bol

porušený zákon z dôvodu podľa účinného od

1. januára 2006 v ustanovení účinného do 31. decembra 2005

v prospech sťažovateľa, zrušil tento rozsudok, ako aj ďalšie rozhodnutia naň obsahovo

nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad, a prikázal

krajskému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu je sťažovateľom namietané porušenie

jeho základného práva nebyť stíhaný inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví

zákon, zaručeného v , ktorého sa mal dopustiť najvyšší súd, keď svojím

rozsudkom sp. zn. z 10. júna 2009 dovolanie ministra spravodlivosti, ktoré

bolo podané proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 10. marca 2008,

neodmietol ako podané oneskorene, ale na jeho základe dovolaním napadnuté právoplatné

rozhodnutie krajského súdu zrušil, v dôsledku čoho je sťažovateľ naďalej trestne stíhaný.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Dotknutým článkom - základným právom, porušenie ktorého sťažovateľ

namieta, je . Povinným subjektom z tohto článku je štát, jeho orgány.

K porušeniu tohto práva teda dochádza porušením povinnosti štátneho orgánu. Všeobecný

ústavný rámec pre konanie štátnych orgánov je daný . Podľa neho štátne

orgány môžu konať iba na základe a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Nesporným zámerom ústavodarcu bolo zabezpečiť týmto ustanovením ochranu občanov

pred každým konaním štátneho orgánu, ktoré z tohto ústavného rámca vybočuje

().

Podľa znenia musia zákonu zodpovedať tak dôvody, ako aj

spôsob, na základe ktorých možno konkrétnu osobu stíhať. Stíhanie je v plnom rozsahu

konformné s týmto ústavným právom, ak materiálne i formálne podmienky postupu orgánov

činných v trestnom konaní a súdov vychádzajú zo zákona.

„Dôvody“ stíhania majú podľa zásady nullum crimen sine lege svoj pôvod

v hmotnoprávnom predpise, ktorým je v danom prípade účinný do

31. decembra 2005, a „spôsob“, ktorým je regulovaný postup orgánov činných v trestnom

konaní a postup všeobecných súdov, sa nachádza v príslušnom procesnoprávnom predpise,

konkrétne pre túto vec jednak v ustanoveniach účinného

do 31. decembra 2005 (do právoplatného skončenia trestného konania pred podaním

dovolania ministrom spravodlivosti), ale aj ustanoveniach účinného od

1. januára 2006 (konanie v súvislosti s podaním dovolania ministrom spravodlivosti).

Splnenie oboch týchto podmienok (dôvody a spôsob stíhania) patrí do preskúmavacej

právomoci ústavného súdu, pretože každá samostatne ako zákonná podmienka základného

práva predstavuje samostatný predmet ich posudzovania z hľadiska ich dodržania. Inak by

nebolo možné dospieť k záveru o tom, či namietaným postupom došlo k porušeniu čl. 17

ods. 2 (obdobne ).

Pokiaľ ide o „dôvody“ stíhania sťažovateľa (hmotnoprávne hľadisko), tie z hľadiska

ochrany základných práv nie sú sporné a sťažovateľ ich v sťažnosti pred ústavným súdom

ani nenapádal. Sporným sa však javí naplnenie ústavnej podmienky zakotvenej v čl. 17 ods.

2 uvedenej ako „spôsob“ stíhania (procesnoprávne hľadisko) upravený príslušným

.

Sťažovateľ zastáva názor, že zásah do jeho základného práva zaručeného v čl. 17

ods. 2 bol spôsobený v dôsledku porušenia , a

a účinného do 31. decembra 2005 a porušenia

a a účinného od 1. januára 2006

konajúcimi všeobecnými súdmi a ministrom spravodlivosti v rámci dotknutého trestného

konania.

Podľa účinného do 31. decembra 2005 nikto nemôže

byť stíhaný ako obvinený ináč než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje

tento zákon.

Podľa účinného do 31. decembra 2005 do vlastných

rúk sa doručuje

a) obvinenému obžaloba a predvolanie,

b) osobám oprávneným podať proti rozhodnutiu opravný prostriedok odpis tohto

rozhodnutia,

c) iná písomnosť, ak to predseda senátu, prokurátor, vyšetrovateľ alebo policajný

orgán z dôležitých dôvodov nariadi.

Podľa účinného do 31. decembra 2005

rozsudok môže odvolaním napadnúť poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre

nesprávnosť výroku o náhrade škody.

Podľa účinného od 1. januára 2006 dovolanie sa

podáva na súde, ktorý rozhodol vo veci v prvom stupni, do troch mesiacov od doručenia

rozhodnutia súdu, ak sa podáva dovolanie v neprospech obvineného.

Podľa účinného od 1. januára 2006 ministrovi

spravodlivosti plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo vykonané najneskôr.

Podľa účinného od 1. januára 2006 dovolací súd

na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak bolo

podané oneskorene.

Úlohou ústavného súdu je skúmať, či vo vzťahu k osobe sťažovateľa všeobecné súdy

postupovali v súlade, okrem iných, aj s citovaným ustanoveniami procesných predpisov,

a teda či konali konformne s ústavným princípom zakotveným v ,

a v prípade, že to tak nebolo, aký dopad mal takýto postup na základné práva sťažovateľa.

Ústavný súd nemal žiadnu pochybnosť o tom, že záruky sa na vec

sťažovateľa vzťahujú, a preto bol povinný poskytnúť ochranu tomuto základnému právu

v okamihu zistenia, že spôsob stíhania sťažovateľa nie je zákonný a tento stav nielen trvá,

ale nemalo k nemu vôbec dôjsť.

Z ustanovení účinného od 1. januára 2006 týkajúcich sa

dovolania vyplýva, že dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec

právoplatne skončená (§ 368 ods. 1). Právoplatné rozhodnutie súdu na podnet strany alebo

na iný podnet napadne minister spravodlivosti z dôvodu uvedeného v § 371 (§ 369 ods. 1).

Právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného

v § 371 ods. 1 aj generálny prokurátor [§ 369 ods. 2 písm. a)]. Ak sa dovolanie podáva

v neprospech obvineného, možno ho podať do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia

súdu (§ 370 ods. 1). Ak ho podáva minister spravodlivosti, plynie mu lehota od toho

doručenia, ktoré bolo vykonané najneskôr (§ 370 ods. 3).

V trestnej veci sťažovateľa podal dovolanie minister spravodlivosti na podnet

generálneho prokurátora. Sťažovateľ tvrdí, že tak urobil po lehote, ktorú mu na podanie

dovolania ustanovuje zákon.

Dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol v zmysle § 139 ods. 1

písm. a) účinného do 31. decembra 2005 právoplatnosť dňom jeho

vyhlásenia, t. j. 10. marca 2008 (zákon už proti nemu odvolanie nepripúšťal). Doručený bol

Okresnej prokuratúre Michalovce 9. mája 2008, sťažovateľovi ako odsúdenému 12. mája

2008, poškodeným (okrem J. H.) takisto 12., resp. 13. mája 2008 a obhajcovi sťažovateľa

13. mája 2008. Za tohto stavu lehota ministrovi spravodlivosti na podanie dovolania

uplynula 13. augusta 2008. Na podnet ministerstva spravodlivosti však okresný súd

doručoval rozsudok krajského (ale aj okresného) súdu aj poškodenému J. H., ktorému bol

doručený (spolu s prvostupňovým rozsudkom) 5. augusta 2008. Až následne minister

spravodlivosti podal dovolanie (z 22. októbra 2008), ktoré bolo doručené okresnému súdu

27. októbra 2008. Lehota na podanie dovolania teda bola zjavne počítaná od doručenia

rozsudku J. H..

Rozhodujúcou otázkou v konaní o sťažnosti sťažovateľa je, či bolo dôvodné

doručovať rozsudok krajského súdu poškodenému J. H., a ak už k tomu došlo, či s týmto

doručením možno spájať také účinky, ako je začiatok plynutia lehoty na podanie dovolania

ministrom spravodlivosti.

V zmysle už citovaného ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) v spojení s § 246 ods. 1

písm. d) účinného do 31. decembra 2005 podmienkou, pre ktorú je

potrebné doručovať rozhodnutie do vlastných rúk poškodenému, je uplatnenie si náhrady

škody v rámci trestného konania, pretože poškodený, ktorý nárok na náhradu škody

v trestnom konaní neuplatnil, nemôže rozsudok súdu prvého stupňa odvolaním napadnúť.

Podľa účinného do 31. decembra 2005 poškodený,

ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola trestným

činom spôsobená, je oprávnený tiež navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil

obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu. Návrh treba urobiť do skončenia

vyšetrovania (§ 166 ods. 1 a 2).

Zo spisu okresného súdu sp. zn. vyplýva, že vyšetrovanie bolo

skončené 1. júna 2005 návrhom vyšetrovateľa policajného zboru na podanie obžaloby.

Do tohto dátumu si poškodený J. H. nárok na náhradu škody v trestnom konaní neuplatnil,

resp. vyslovenie sa „nepripojil k trestnému konaniu ani k náhrade škody“ (pozri zápisnicu

o jeho výsluchu zo 4. apríla 2005). Podmienka na doručovanie do vlastných rúk podľa § 63

ods. 1 písm. b) v spojení s účinného do

31. decembra 2005 teda splnená nebola.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. nevyplýva, na základe ktorého

konkrétneho ustanovenia príslušného okresný súd napokon doručoval

meritórne rozhodnutia (tak prvostupňové, ako aj druhostupňové) poškodenému J. H., avšak

z vyjadrenia najvyššieho súdu k ústavnej sťažnosti vyplýva, že k doručovaniu rozsudkov

došlo na základe účinného do 31. decembra 2005.

Do právomoci ústavného súdu patrí iba posúdenie, či rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 10. júna 2009 a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, neporušil

základné právo sťažovateľa zaručené v .

Podľa účinného do 31. decembra 2005 rozsudok sa

v odpise doručí obžalovanému, prokurátorovi, zúčastnenej osobe a poškodenému, ktorý

uplatnil nárok na náhradu škody, a to aj keď boli pri vyhlásení rozsudku prítomní.

V prípade sťažovateľa išlo o doručovanie rozsudku predovšetkým druhostupňového

súdu. Tento sa podľa špeciálnej úpravy citovaného

účinného do 31. decembra 2005 (ale aj podľa úpravy

účinného od 1. januára 2006) doručuje v odpise tomu poškodenému, ktorý si v trestnom

konaní uplatnil nárok na náhradu škody. Poškodený J. H. ním nebol.

Vzhľadom na uvedenú právnu úpravu okresný súd nepostupoval striktne v súlade

so znením relevantného právneho predpisu, ktorým sa riadil proces trestného konania

sťažovateľa, pokiaľ k doručeniu rozhodnutia pristúpil (zvlášť, ak tak urobil na pokyn

ministerstva spravodlivosti). Táto skutočnosť však sama osebe nepredstavuje porušenie

základného práva sťažovateľa. K zásahu do základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2

však mohlo dôjsť tým, že poškodený sa s nárokom na náhradu škody k trestnému

konaniu nepripojil, avšak najvyšší súd považoval za relevantný moment na začatie plynutia

lehoty na podanie dovolania ministrom spravodlivosti práve moment doručenia rozsudku

poškodenému, pričom rozhodnutie o dovolaní mohlo mať pre sťažovateľa právne relevantné

účinky.

Ústavný súd akceptoval názor najvyššieho súdu, že neuplatnením nároku na náhradu

škody v trestnom konaní poškodeným nepredstavuje automaticky hneď stratu všetkých jeho

procesných práv. Taktiež akceptoval iniciatívu všeobecného súdu informovať poškodeného

o stave trestného konania (hoc aj doručením meritórneho rozhodnutia), ktorú však nemožno

bez ďalšieho považovať za protizákonnú. Na vážnosti však táto otázka naberá vtedy, keď

orgán verejnej moci (v tomto prípade všeobecný súd) s úkonom, ktorého realizáciu zákon

nevyžaduje, t. j. orgán verejnej moci koná „nad rámec zákona“ v prospech jednej osoby

(poškodeného), spojí také účinky, ktoré podstatným spôsobom zasiahnu do práv inej osoby

(odsúdeného – tu sťažovateľa). V posudzovanom prípade došlo k zásahu do právoplatne

skončenej trestnej veci sťažovateľa v jeho neprospech.

Vo vzťahu k reálnosti úspešného využitia opravných prostriedkov sa doručovanie

rozsudku(ov) poškodenému J. H. javí absolútne nadbytočným. Rovnako vzhľadom na jeho

vyjadrenia v priebehu celého trestného konania tiež možno konštatovať, že je ťažko nájsť

„dôležité dôvody“, pre ktoré by bolo účelným nariadenie doručenia „inej“ písomnosti

(rozsudku) tomuto poškodenému. Preto túto obranu najvyššieho súdu ústavný súd

považoval za nepresvedčivú.

Na postavenie sťažovateľa však spojenie účinkov doručenia rozsudku krajského súdu

poškodenému so začiatkom plynutia lehoty podania dovolania ministrom spravodlivosti

malo značný dopad. Jeho právoplatne skončená trestná vec sa dostala do štádia konania pred

súdom, a sťažovateľ je teda „opäť“ trestne stíhaný. Z tohto pohľadu ústavný súd nemohol

inak, iba konštatovať, že najvyšší súd akceptovaním plynutia lehoty na podanie dovolania

ministrom spravodlivosti od doručenia rozsudku krajského súdu z 10. marca 2008 porušil

základné právo sťažovateľa nebyť stíhaný inak, ako spôsobom, ktorý ustanoví zákon,

zaručené v . Zásah do tohto práva sťažovateľa je o to závažnejší, že

napriek jeho priamej námietke proti oneskorenosti podania dovolania ministrom

spravodlivosti, čo ústavný súd považuje za podstatný argument, najvyšší súd sa uvedenou

námietkou nijako zvlášť nezaoberal, iba všeobecným konštatovaním, že nezistil žiadny

zákonný dôvod na odmietnutie dovolania ministra spravodlivosti. Ak najvyšší súd

nepovažoval zmienené dovolanie za oneskorene podané, bolo jeho povinnosťou dať

dostatočnú odpoveď na sťažovateľom uvádzané argumenty v jeho vyjadrení zo 7. novembra

2008 k dovolaniu ministra spravodlivosti. Takáto odpoveď však v napadnutom rozhodnutí

najvyššieho súdu absentuje.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 10. júna 2009 porušil základné právo sťažovateľa nebyť

stíhaný inak, ako spôsobom, ktorý ustanoví zákon, zaručené v .

IV.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím... boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1,

a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť

na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo

ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil

stav pred porušením.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím, ústavný súd také rozhodnutie zruší.

Pretože rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 10. júna 2009 došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v , ústavný súd

v zhode s ustanoveniami a

napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie tak, ako to

je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu. V ďalšom postupe bude najvyšší súd viazaný

právnym názorom ústavného súdu v súlade s .

V.

Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva

boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Podľa ústavný súd môže priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súd nežiadal, aby mu bolo priznané

primerané finančné zadosťučinenie, preto ústavný súd o tomto nerozhodoval. Navyše, podľa

názoru ústavného súdu je vzhľadom na všetky okolnosti prípadu pre sťažovateľa vyslovenie

porušenia jeho základného práva a následné zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu dostatočnou satisfakciou.

Ústavný súd nerozhodoval ani o úhrade trov konania sťažovateľa podľa § 36 ods. 2

, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním

advokátom JUDr. M. L. v konaní pred ústavným súdom, pretože ich náhradu nežiadal.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010