Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 48/99
PDF · 407.41 KB
No categories available
I. ÚS 48/99
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Tibora
Šafárika a sudcov JUDr. Jána Klučku a JUDr. Ľubomíra Dobríka o podnete
navrhovateľa , , bytom
zastúpeného JUDr. Petrom Lelkešom, advokátom
v Trnave, podanom proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, sekcii
vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru, odboru
vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, so sídlom v Bratislave, zastúpeného
JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou v Košiciach, a Krajskej prokuratúre
v Bratislave, zastúpenej JUDr. Ivanom Minárom, námestníkom krajského prokurátora,
za účasti vedľajších účastníkov , ,
zastúpeného JUDr. Svetozárom Chabadom, advokátom v Bratislave, a Ing. Mikuláša
Dzurindu, predsedu vlády Slovenskej republiky, zastúpeného JUDr. Štefanom
Detvaiom, advokátom v Bratislave, takto
rozhodol:
1) Uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie
vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru, odboru
vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, č. VKE 1/30-1998 z 1. 2. 1999
a postupom Krajskej prokuratúry Bratislava, ktorá uvedené uznesenie
rozhodnutím č. 2 Kv 4/99 zo dňa 18. 2. 1999 ponechala v platnosti, došlo
k porušeniu základného práva navrhovateľa uvedeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky.
2) Uznesenie vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, sekcie vyšetrovania
a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru, odboru vyšetrovania
obzvlášť závažnej trestnej činnosti, č. VKE 1/30-1998 z 1. 2. 1999 sa z r u š u j e .
O d ô v o d n e n i e :
Odôvodnenie obsahuje úvodnú časť s podstatným obsahom podnetu
a písomných vyjadrení (I.), podstatný obsah prednesov účastníkov a ich právnych
zástupcov na ústnom pojednávaní (II.), podstatný obsah listinných dôkazov (III.),
sumár skutkových zistení (IV.) a právne závery súdu (V.).
I.
, zastúpený advokátom JUDr. Petrom Lelkešom (ďalej
len „navrhovateľ“), podal 16. marca 1999 Ústavnému súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „ústavný súd“) podnet na začatie konania podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).
V podnete navrhovateľ uviedol:
„Dňa 3. marca 1998 vydal predseda vlády SR v zastúpení prezidenta SR
rozhodnutie o amnestii, ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov SR pod č. 55/1998
Z. z.
V článku VI nariadil, aby sa nezačínalo, ak sa začalo, aby sa zastavilo trestného
stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení
do cudziny.
Dňa 7. júla 1998 vydal predseda vlády Slovenskej republiky rozhodnutie
o amnestii, ktoré bolo uverejnené v Zbierke zákonov SR pod č. 214/1998 Z. z.
V článku II nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie
pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným
zavlečením , , do cudziny, ku ktorému malo dôjsť
31. augusta 1995.
Dňa 8. decembra 1998 vydal predseda vlády SR v zastúpení prezidenta SR
rozhodnutie, ktoré označil rozhodnutím o amnestii. Toto rozhodnutie bolo uverejnené
v Zbierke zákonov SR pod č. 375/1998 Z. z. V tomto rozhodnutí rozhodol, že:
„Článok V a článok VI rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998, uverejneného pod
č. 55/1998 Z. z., a článok I a článok II rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998,
uverejneného pod č. 214/1998 Z. z., sa vypúšťajú“.
Ostatné rozhodnutie predsedu vlády SR v zastúpení prezidenta Slovenskej
republiky považujem za rozhodnutie, ktorým došlo k porušeniu Ústavou SR mi
garantovaných práv. Na základe tohto rozhodnutia začal vyšetrovateľ Policajného
zboru Ministerstva vnútra SR - sekcia vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych
činností PZ, odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, Bratislava pod
ČVS: VKE 1/30-98 voči mne trestné stíhanie a podľa § 160 ods. 1 Tr. poriadku mi
vzniesol obvinenie“.
Ďalej navrhovateľ v podnete uviedol: „Rozhodnutím predsedu vlády SR
v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky boli p o r u š e n é moje ústavné práva
zakotvené v hlave II. Ústavy Slovenskej republiky - napr. v článku 50 ods. 5, kde je
zakotvený zákaz reformácie in peius, ako aj v článku 12 ods. 1 Ústavy SR, podľa
ktorého: ľudia sú slobodní v dôstojnosti a v právach. Základné práva a slobody sú
neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Ďalej boli porušené moje
práva stanovené v čl. 16 ods. 1, v čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy SR.
Tieto ústavou mne zakotvené práva porušil predseda vlády SR v zastúpení
prezidenta SR, a to tak, že čl. 102 písm. i) Ústavy SR použil v rozpore s Ústavou
Slovenskej republiky, na čo následne vyšetrovatelia PZ Ministerstva vnútra SR začali
voči mne trestné stíhanie za skutky, ktoré už boli amnestované“.
Tieto svoje závery a dôvody v podnete navrhovateľ v rôznych modifikáciách
zopakoval a zhrnul do záveru, podľa ktorého: „Moje ústavné práva porušil predseda
vlády SR v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky, Ministerstvo vnútra SR, sekcia
vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností PZ, odbor vyšetrovania obzvlášť
závažnej trestnej činnosti, Račianska 45, Bratislava, Krajská prokuratúra Bratislava,
Vajnorská ul., Okresný súd Bratislava I., Záhradnícka ul. 10, Bratislava.
Podľa môjho názoru ako podnecovateľa - občana Slovenskej republiky je
vedenie trestného konania o skutkoch, pre ktoré bola udelená amnestia, v rozpore
s Ústavou Slovenskej republiky, a to aj napriek tomu, že prezident Slovenskej
republiky vydal rozhodnutie, ktorým niektoré časti amnestie zrušil, čím boli porušené
moje ústavné práva zakotvené v hlave II. Ústavy SR, a to najmä v čl. 12 ods. 1“.
Podnet smeroval proti predsedovi vlády Slovenskej republiky, vláde Slovenskej
republiky, Okresnému súdu v Bratislave 1, Krajskej prokuratúre v Bratislave
a Ministerstvu vnútra SR, sekcii vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností
PZ, odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti (ďalej len „Ministerstvo
vnútra SR“).
Neprihliadajúc na nepodstatné chyby v systematike podnetu, ktoré nebránili
jeho prejednaniu na predbežnom prerokovaní podľa § 20 zákona Národnej rady SR
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 38/1993 Z. z.“), ústavný súd podnet 22. júla 1999 predbežne prerokoval a rozhodol
tak, že ho prijal na ďalšie konanie v časti smerujúcej proti Ministerstvu vnútra SR
a Krajskej prokuratúre v Bratislave v rozsahu namietaného porušenia čl. 17 ods. 2
Po prijatí podnetu na konanie vyžiadal ústavný súd vyjadrenia od odporcov.
Ministerstvo vnútra SR vo svojom vyjadrení prostredníctvom generálneho
riaditeľa sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností PZ predložilo
ústavnému súdu stanovisko, v ktorom k veci uviedlo:
„Vyšetrovateľom odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti,
sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností PZ, bolo dňa 1. 2. 1999
pod ČVS: VKE-1/30-1998 vznesené obvinenie za
trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a b)
Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona a trestný čin
lúpeže podľa § 134 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa
§ 9 ods. 2 Trestného zákona. Uznesenie o vznesení obvinenia k stanovisku pripájame.
V podnete je napádané uznesenie vyšetrovateľa
v dvoch bodoch. Takéto uznesenie však vyšetrovateľom vydané nebolo.
Okrem toho sa v podnete uvádza, že trestné stíhanie bolo vyšetrovateľom začaté
na základe rozhodnutia predsedu vlády SR o amnestii. Inkriminované uznesenie
vyšetrovateľa sa na rozhodnutie predsedu vlády SR zo dňa 8. 12. 1998 o amnestii
neodvoláva.
Uverejnením rozhodnutia predsedu vlády zo dňa 8. 12. 1998 o amnestii
v Zbierke zákonov SR pod. č. 375/1998 Z. z. sa toto stalo súčasťou právneho poriadku
SR. Rešpektovať a dodržiavať právny poriadok Slovenskej republiky je povinnosťou
všetkých orgánov činných v trestnom konaní, teda i vyšetrovateľa.
Záverom poukazujeme na skutočnosť, že dozor nad zachovávaním zákonnosti
v prípravnom konaní v zmysle § 174 Trestného poriadku vykonáva prokurátor.“
Krajský prokurátor v Bratislave sa k podnetu vyjadril podaním, v ktorom
súčasne vyslovil námietku zaujatosti voči predsedovi senátu, a preto sa v ňom
v prevažnej miere zaoberal skutočnosťami, ktoré podľa jeho názoru mal zohľadniť
ústavný súd pred prijatím podnetu na konanie, a dôvodmi - podľa jeho názoru
nesprávnymi - ktoré ústavný súd uviedol v rozhodnutí o prijatí podnetu na konanie.
V častiach vyjadrenia priamo sa dotýkajúcich vecí uviedol: „Ústavný súd
Slovenskej republiky nie je oprávnený zasahovať do činnosti orgánov činných
v trestnom konaní a skúmať, či trestné stíhanie voči
bolo začaté oprávnene a či krajský prokurátor v Bratislave postupoval v súlade
so zákonom, keď zamietol jeho sťažnosť proti vznesenému obvineniu. Do tohto živého
procesu ústavný súd nemôže vstupovať a prisvojiť si právomoc ako ďalšia inštitúcia,
pretože v poslednej fáze môže vykonať nápravu všeobecný súd.
Som toho názoru, že aj v prípade, ak by Mikuláš Dzurinda nebol svojím
rozhodnutím zrušil články za amnestiu Vladimíra Mečiara, bolo by možné začať
trestné stíhanie a vzniesť obvinenie za trestné činy
súvisiace so zavlečením do cudziny. Formulácie použité v čl. VI
rozhodnutia o amnestii z 3. 3. 1998 a čl. II rozhodnutia o amnestii zo 7. 7. 1998
nevylučujú trestné stíhanie za skutok týkajúci sa zavlečenia
do cudziny, ale len za skutky spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení
do cudziny... Použitá formulácia sa nemôže vykladať tak, že sa vzťahuje aj
na samotné skutky, ktoré predchádzali oznámeniu, teda na trestné činy zavlečenia
do cudziny, lúpeže, vydierania a zneužívania právomoci verejného činiteľa“.
V tomto vyjadrení krajský prokurátor nepodal návrh na rozhodnutie ústavného
súdu, uviedol však, že ústavný súd mal podnet navrhovateľa odmietnuť.
Ústavný súd si pre potreby svojho rozhodnutia obstaral uznesenie Krajského
úradu vyšetrovania PZ Bratislava č. KÚV 50/97 zo dňa 18. 9. 1998, uznesenie
Ministerstva vnútra SR, sekcie vyšetrovania, č. VKE 1/30-1998 zo dňa 1. 2. 1998,
uznesenie Krajskej prokuratúry v Bratislave č. 2 KV 4/99 zo dňa 18. 2. 1999
a vyrozumenie krajského prokurátora rovnakého čísla zo dňa 19. 2. 1999.
Navrhovateľ podaním zo 7. 10. 1999 doplnil svoj podnet a navrhol okrem už
skôr navrhnutého výroku o porušení jeho základného práva uvedeného v čl. 17 ods. 2
ústavy aj zrušenie uznesenia č. VKE 1/30-1998.
II.
Po prejednaní žiadostí o priznanie postavenia vedľajšieho účastníka prejednal
ústavný súd vec na ústnom pojednávaní s ustáleným okruhom účastníkov a vedľajších
účastníkov.
Na ústnom pojednávaní predniesli účastníci, vedľajší účastníci - sami alebo
prostredníctvom svojich právnych zástupcov - svoje pripomienky a návrhy na
rozhodnutie vo veci.
Zástupca navrhovateľa zotrval na svojich dovtedajších stanoviskách a dôvodoch
podnetu a naviac uviedol, že vyšetrovateľ bývalého krajského úradu vyšetrovania
v septembri 1998 odložil skutok zavlečenia do cudziny a že
„...presne za ten istý skutok vzniesol obvinenie navrhovateľovi vyšetrovateľ sekcie
vyšetrovania“. Podľa jeho názoru vyšetrovateľ rešpektoval amnestiu bývalého
predsedu vlády o amnestii zo 7. 7. 1998. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
a v predpísanom konaní nebolo zrušené. Ako ďalej uviedol, po vydaní tohto uznesenia
bolo ministrom vnútra a generálnym riaditeľom sekcie vyšetrovania publikovaných
veľa článkov, v ktorých sa uvádzalo celkom jednoznačne, že trestnému stíhaniu bráni
amnestia predsedu vlády Mečiara. Rozhodnutie predsedu vlády Dzurindu o amnestii
bolo podľa jeho názoru reakciou na takto vytvorený stav.
Zotrval na návrhu na vyslovenie porušenia čl. 17 ods. 2 ústavy postupom
odporcov a na zrušení dotknutého uznesenia vyšetrovateľa.
Navrhovateľ sa pripojil k prednesu svojho právneho zástupcu a zdôraznil, že
tvrdenia o tom, že sa amnestia zo 7. 7. 1998 na skutky, pre ktoré je stíhaný,
nevzťahuje, je účelové a v rozpore s tou skutočnosťou, že ministerstvo vnútra si
zrejme rozhodnutie o amnestii z 8. 12. 1998 od premiéra Mikuláša Dzurindu úmyselne
vyžiadalo.
Právna zástupkyňa Ministerstva vnútra SR sa vo svojom vyjadrení pripojila
k obsahu podania svojho klienta, ktoré predložil ústavnému súdu, a ďalej uviedla:
„...Rozhodnutím predsedu vlády zo dňa 3. 3. 1998, ktoré bolo uverejnené v Z. z. pod
číslom 55/1998, bolo v čl. VI nariadené, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa
zastavilo trestné stíhanie pre trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením
o zavlečení do cudziny. Takéto rozhodnutie mohlo mať za
následok len nezačínanie, resp. zastavenie trestného stíhania za tie trestné činy, ktoré
boli spáchané v súvislosti s oznámením. Domnievam sa, že takáto formulácia dáva
možnosť len na taký výklad, výsledkom ktorého je záver, že amnestia sa nevzťahuje
ani na trestné činy spáchané zavlečením do cudziny, ani na
trestné činy spáchané v súvislosti s týmto zavlečením a ani na trestné činy spáchané
oznámením. Táto amnestia sa môže vzťahovať len na tie trestné činy, ktoré boli
spáchané konaním súvisiacim s iným konaním. Týmto iným konaním mohlo byť len
oznámenie o zavlečení do cudziny.
Pri výklade citovaného článku rozhodnutia predsedu vlády zo dňa 3. 3. 1998 je
potrebné čo najstriktnejšie dbať o jeho doslovný výklad. Zužujúci výklad by totiž
ukrátil na právach tých, ktorým by malo byť toto rozhodnutie na prospech, teda tých,
ktorí mali nadobudnúť právo, aby sa trestné stíhanie voči nim nezačínalo, a ak sa
začalo, aby sa v ňom nepokračovalo a muselo byť zastavené.
Na druhej strane rozširujúci výklad tohto aktu by nad rámec ústavy a trestného
poriadku zasahoval do základných práv a slobôd iných. Ústavné zakotvenie
základných práv a slobôd neznamená totiž len ochranu týchto práv pred zásahmi štátu,
ale aj záväzok štátu chrániť tieto práva a slobody pred neoprávnenými zásahmi
zo strany iných fyzických alebo právnických osôb, pričom skutky, ktorými sú
spáchané trestné činy tieto práva a slobody porušujúce a ohrozujúce, takýmito zásahmi
nepochybne sú. Za týchto okolností možno prijať ako základnú zásadu pri výklade
a aplikácii citovaného ustanovenia rozhodnutia o amnestii prezumpciu, že darca
amnestie použil výrazy v nej obsiahnuté práve preto, lebo účelom aktu bolo dosiahnuť
taký efekt, aký sa dá výrazom ním použitým priznať, a ak by chcel dosiahnuť iný účel
a dať svojmu rozhodnutiu iný význam a obsah, použil by iné jazykové prostriedky.
V tejto súvislosti chcem zdôrazniť, že vyššie uvedené závery možno v plnom
rozsahu aplikovať aj na rozhodnutie predsedu vlády o amnestii zo dňa 7. 7. 1998.“
„Pre druhé rozhodnutie o amnestii, teda pre rozhodnutie predsedu vlády zo dňa
7. 7. 1998, resp. jeho posúdenie vo vzťahu k orgánom činným v trestnom konaní
a k ich oprávneniam a povinnostiam v tomto konaní, predovšetkým k oprávneniu
začať voči navrhovateľovi trestné stíhanie a pokračovať v ňom, je významných
niekoľko rovín skúmania tohto vzťahu.
Po prvé, je potrebné zaoberať sa touto otázkou, majúc na zreteli výklad čl. 102
ods. 1 písm. i) Ústavy SR, ktorý podal Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí I. ÚS
30/99, ktoré bolo uverejnené 24. 7. 1999 v Zbierke zákonov SR pod č. 182/1999.
Podľa tohto výkladu súčasťou tohto práva, teda práva prezidenta podľa čl. 102 ods. 1
písm. i) Ústavy SR, nie je oprávnenie prezidenta SR akýmkoľvek spôsobom meniť
rozhodnutie o amnestii už uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a) Tr. por. trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo
začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak to nariadil prezident
republiky použijúc svoje právo udeľovať milosť alebo amnestiu.
Podľa § 9 ods. 1 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní posudzujú predbežné
otázky, ktoré sa v konaní vyskytnú, samostatne, ak je však o takejto otázke
právoplatné rozhodnutie súdu alebo iného štátneho orgánu, sú orgány činné v trestnom
konaní takýmto rozhodnutím viazané, pokiaľ nejde o posúdenie viny obvineného.
Rozhodnutie predsedu vlády o amnestii nie je z hľadiska tohto zákonného
ustanovenia ani rozhodnutím súdu, ani iného štátneho orgánu. Pre zdôvodnenie postačí
uviesť, že takéto rozhodnutie nenadobúda právoplatnosť, čím pri ňom vzniká absencia
zákonnej charakteristiky.
Ani uznesenie o odložení veci nemôže byť považované za takéto právoplatné
rozhodnutie súdu alebo iného štátneho orgánu. Jednoznačne o tom svedčí posledná
časť citovanej vety, podľa ktorej sú orgány činné v trestnom konaní takýmto
rozhodnutím viazané, pokiaľ nejde o posúdenie viny obvineného. Keďže podľa § 2
ods. 2 Tr. por. vina sa vyslovuje právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu, je
nepochybné, že spomínanými rozhodnutiami súdu a iných štátnych orgánov nemá
Trestný poriadok na zreteli orgány činné v trestnom konaní vrátane orgánov činných
pred začatím trestného stíhania.
Predbežnou otázkou vyskytnuvšou sa v trestnom konaní je teda nesporne aj
otázka, či existuje rozhodnutie prezidenta republiky, ktorým nariadil, použijúc svoje
právo udeľovať milosť alebo amnestiu, nezačínať trestné stíhanie, a ak bolo začaté,
zastaviť ho, a či takéto rozhodnutie za predpokladu jeho existencie sa vzťahuje na
trestný čin, pre spáchanie ktorého by sa malo začať trestné stíhanie alebo pre
spáchanie ktorého sa trestné stíhanie vedie.
Výklad ustanovení Tr. por., ako aj výklad rozhodnutí o amnestii je nesporne
otázkou, ktorá patrí do kompetencie orgánov činných v trestnom konaní. Je
neodmysliteľnou podmienkou ich postupu podľa ustanovení Tr. por. a pri aplikácii
rozhodnutí o amnestii. Upieranie takéhoto oprávnenia by sa rovnalo odopretiu
možnosti konať podľa tohto právneho predpisu, pretože nevyhnutným predpokladom
takéhoto konania je vedomie o obsahu právnych predpisov, pričom toto vedomie
zahŕňa nielen informáciu o jazykovom vyjadrení právnych noriem v predpise
obsiahnutých, ale chápanie zmyslu použitých jazykových prostriedkov, teda ich
výklad. Orgány činné v trestnom konaní, teda aj odporca, sú oprávnené urobiť záver
o tom, že trestné konanie musí byť zastavené, pretože to nariadil prezident republiky
použijúc svoje právo udeľovať milosť alebo amnestiu. Sú teda oprávnené posúdiť
nevyhnutnosť zastavenia trestného stíhania, resp. nemožnosť jeho začatia vo vzťahu
k splneniu obidvoch, v zákonnom ustanovení obsiahnutých podmienok, pričom obidve
podmienky musia byť splnené súčasne. Ak by zákonodarca nechcel zastavenie, resp.
nezačatie trestného stíhania viazať na súčasné splnenie obidvoch podmienok, obmedzil
by sa na konštatovanie, že trestné stíhanie je neprípustné, ak to nariadi prezident
republiky. Či a kedy môže prezident republiky takéto zastavenie nariadiť, by stačilo
vymedziť v ústave v rámci jeho kompetencií.
Z doposiaľ uvedeného možno vyvodiť záver, že odporca mal právo posúdiť, že
podmienky na nezačínanie, resp. zastavenie trestného stíhania voči odporcovi nie sú
dané, keďže nariadenie nezačínať alebo zastaviť trestné stíhanie nebolo použitím práva
udeľovať milosť alebo amnestiu. Dôvody na takéto posúdenie sú obsiahnuté
v citovanom rozhodnutí I.ÚS 30/99, podľa ktorého nemožno akýmkoľvek spôsobom
meniť rozhodnutie o amnestii už uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.
Že rozhodnutie zo dňa 7. 7. 1998 je takouto opravou, dokazuje tak jeho preambula,
ako aj čl. 1, ktorého obsah je takmer identický s obsahom čl. 5 rozhodnutia zo dňa 3.
3. 1998.
Po druhé, k právam riešiť predbežné otázky, ktoré orgánom činným v trestnom
konaní dáva § 9 ods. 1 Tr. por., patrí aj právo zaujať názor, či nariadenie prezidenta
republiky použijúceho jeho právo udeľovať milosť alebo amnestiu vzťahuje na skutok,
ktorý by sa mal stíhať alebo je stíhaný. Je nesporné, že takéto oprávnenie orgány činné
v trestnom konaní majú. Na základe takéhoto posúdenia vykonávajú tak v prípravnom
konaní, ako aj v konaní pred súdom úkony zastavenia trestného stíhania, ak prídu
k záveru, že sa na stíhaný skutok vzťahuje amnestia.
Ak odporca posúdil skutok navrhovateľa tak, že sa naňho rozhodnutie, ktoré by
aj spĺňalo obidve kritériá uvedené v § 11 ods. 1 písm. a) Tr. por., nevzťahuje, urobil
tak vykonávajúc svoju právomoc v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom,
konkrétne Tr. por. Podľa čl. 2 rozhodnutia o amnestii zo 7. 7. 1998 predseda vlády
nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre
podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným
zavlečením , , do cudziny, ku ktorému malo dôjsť
31. 8. 1995.“
Podľa jej názoru „...takýmto spôsobom formulované rozhodnutie o amnestii je
v našej právnej histórii bezprecedentné. Odporca ako orgán oprávnený vykladať obsah
amnestie pri výkone svojich právomocí dospel jednoznačne k záveru, že pokiaľ je
predmetné rozhodnutie formulované vyššie uvedeným spôsobom, nemôže znamenať
to isté, ako keby bolo formulované spôsobom používaným konštantne v rozhodnutiach
o udelení amnestie. V tejto súvislosti si dovoľujem len poukázať na to, že zvrat „mali
byť spáchané“ zo všetkých významov slova „mať“ ponúka najviac vysvetlenie tohto
výrazu ako nevyhnutnosť, naliehavosť, potrebnosť nejakého deja. V tejto situácii teda
odporca nemohol porušiť právo podnecovateľa zakotvené v čl. 17 ods. 2 Ústavy SR,
keďže len vykonával svoju právomoc v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom.
Dovolím si poznamenať, že niet žiadneho v zákone alebo ústave zakotveného dôvodu
alebo možnosti, aby takýto výklad orgánu činného v trestnom konaní, mal a mohol byť
nahradený výkladom Ústavného súdu SR.
Rovnako spojenie „v súvislosti s oznámeným zavlečením
do cudziny“ môže byť skúmané z hľadiska otázky, čo darca amnestie povedal, ak
použil práve tento výraz, a v čom sa povedané odlišuje od obsahu, ktorý by sa
oznamoval jazykovými prostriedkami amnestie zvolenými odlišne. Je racionálny
a logický záver, že spojenie „v súvislosti s oznámeným zavlečením“ má iný obsah ako
spojenie „oznámeným zavlečením“. K takémuto záveru oprávňuje nekomplikovaná
úvaha, že zavlečením do cudziny boli spáchané viaceré trestné
činy, medzi nimi aj trestný čin zavlečenia do cudziny. Absurdne by potom pôsobil
záver, ku ktorému možno dôjsť pri snahe aplikovať predmetné rozhodnutie, pretože by
sa muselo konštatovať, že zavlečenie do cudziny bolo spáchané v súvislosti
so zavlečením do cudziny V súvislosti s interpretáciou
predmetného rozhodnutia si je potrebné uvedomiť, že predmetom výkladu je text, a nie
pohnútky a zámery darcu amnestie, o ktorých môže existovať presvedčenie, že stáli na
počiatku tohto rozhodnutia. Vykladať a aplikovať možno len existujúcu normu, a to
bez ohľadu na presvedčenie, že sa jej tvorcovi vzhľadom na nevhodne zvolené
jazykové prostriedky podarilo vyjadriť iný obsah, než zamýšľal.“
Ďalej k veci uviedla: „...Podnecovateľ má pritom v trestnom konaní prostriedky
na to, aby sa až do právoplatného skončenia veci domáhal zastavenia trestného
stíhania, pretože sa na tento skutok podľa jeho výkladu vzťahuje amnestia.“
K právomoci ústavného súdu konať vo veci uviedla: „...V tejto súvislosti sa
vynára aj otázka, či vôbec ústavný súd by v tomto konaní v rámci posudzovania
dôvodnosti podnetu mal a mohol sa zaoberať výkladom rozhodnutia predsedu vlády
o udelenie amnestie.“ „...Správnosť záveru, podľa ktorého, ak je právo, ktorého
vyslovenia porušenia sa podnecovateľ domáha, chránené pred porušením inými
právnymi prostriedkami, musí sa podnecovateľ domáhať právnej ochrany týmito
inými právnymi prostriedkami. Nakoniec, tento názor je vyslovený aj v rozhodnutí
Ústavného súdu SR č. I. ÚS 49/98, podľa ktorého: „táto zásada (zachytená v už
stabilizovanej judikatúre ústavného súdu) potvrdzuje, že ochranu namietanému
porušeniu konkrétneho základného práva alebo slobody v konaní o podnete podľa čl.
130 ods. 3 ústavy (platí to však v plnom rozsahu aj pre konanie o ústavných
sťažnostiach) môže ústavný súd poskytnúť len vtedy, ak sa jej ochrany fyzická alebo
právnická osoba už nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred iným štátnym
orgánom Slovenskej republiky (vrátane všeobecných súdov).“ „...Ani v súvislosti
s rozhodnutím o odložení veci zo dňa 18. 9. 1998 a začatím trestného stíhania proti
podnecovateľovi, nemohlo dôjsť k porušeniu podnecovateľovho práva zakotveného
v čl. 17 ods. 2 Ústavy SR. Trestný poriadok v § 11 výslovne stanovuje, kedy trestné
stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť
zastavené. Medzi takýmito dôvodmi uvedenými v písmenách a) až ch) nie je
právoplatnosť rozhodnutia o odložení veci. Pritom v písmene f) je uvedená
skutočnosť, že zastavenie, resp. nezačínanie trestného stíhania musí nastať aj vtedy,
proti komu sa skoršie stíhanie pre ten istý skutok skončilo právoplatným rozsudkom
alebo bolo právoplatne rozhodnuté, nebolo dôvodu, ak by dôvodom na takýto postup
malo byť rozhodnutie o odložení veci, aby takéto rozhodnutie nebolo v citovanom
zákonnom ustanovení uvedené...“
Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. ústavná sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal riadne opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
práva poskytuje. Ani z doterajšej praxe ústavného súdu, ani z ustanovení zákona
č. 38/1993 Z. z. nevyplýva záver, že by pre konanie o podnete toto ustanovenie
neplatilo, zvlášť s prihliadnutím na skutočnosť, že trestné stíhanie dáva možnosť
účastníkovi použiť viacero prostriedkov smerujúcich k náprave nezákonnosti
v postupe orgánov činných v trestnom konaní.“
O podnete navrhla rozhodnúť tak, že mu ústavný súd nevyhovie.
Zástupca krajského prokurátora sa so závermi zástupkyne Ministerstva vnútra
SR stotožnil.
Ďalej uviedol, že z uznesenia vyšetrovateľa o odložení veci, i keď toto bolo
vydané na základe amnestie zo 7. júla 1998, ako uznesenia, ktoré „má konštituovať
práva“, nemohol žiaden konkrétny subjekt, a teda ani navrhovateľ nadobudnúť
subjektívne práva, pretože v ňom nie je uvedené meno. Takéto uznesenie preto
nemožno považovať za prekážku veci rozhodnutej. V uznesení vyšetrovateľa
o vznesení obvinenia proti navrhovateľovi niet zmienky o tom, že by toto rozhodnutie
vychádzalo z rozhodnutia o amnestii. Zástupca krajskej prokuratúry preto považuje
hľadanie súvislosti medzi uznesením o začatí trestného stíhania a rozhodnutím
o amnestii z 8. decembra 1998 uverejneným v zbierke zákonov za vykonštruované,
neopodstatnené a neodôvodnené. Ďalej podľa jeho názoru nepostupoval ústavný súd
správne, ak ako dôvod neprijatia podnetu Okresného súdu Bratislava 1 uviedol, že pri
rozhodovaní o väzbe nebol povinný zaoberať sa dôvodom, resp. prípustnosťou
trestného stíhania. V tomto ohľade považuje okresný súd za rovnako legitimovaného
účastníka konania ako krajského prokurátora. Pokiaľ ide o rozhodnutie krajského
prokurátora vo veci, tento nemohol inak rozhodnúť o sťažnosti navrhovateľa.
Rozhodovanie o opravnom prostriedku má prednosť a prokurátor o nej musí
rozhodnúť predtým, ako by chcel využívať dozorové oprávnenie. Rozhodol preto
správne, ak sťažnosť zamietol ako oneskorene podanú. Ak sa v odôvodnení uznesenia
vyjadril k tomu, že stíhanie považuje za zákonné, táto úvaha bola nad rámec jeho
rozhodovania.
Vo svojom vyjadrení sa zástupca krajského prokurátora zaoberal skutočnosťou,
že „...veľmi podobný, obsahovo takmer totožný podnet ústavný súd odmietol pre jeho
neopodstatnenosť“. Ďalej uviedol, že ak by chcel ústavný súd vyhovieť podnetu
navrhovateľa, musel by ako predbežnú otázku vyriešiť, či možno aplikovať
ktorékoľvek rozhodnutie o amnestii na skutok, ktorého sa navrhovateľ mal dopustiť.
Táto úloha prislúcha podľa jeho mienky iba orgánom činným v trestnom konaní.
Poukázal na tú skutočnosť, že „v prípade prípravného konania ide vlastne iba o súdne
konanie, ktoré je v štádiu prípravného konania“. V konečnom dôsledku teda v takej
veci prislúcha rozhodnúť všeobecnému súdu. Rozhodnutie ústavného súdu, ktorý by
akokoľvek otázku posúdil, by bolo zasahovanie do jednoznačnej kompetencie orgánov
činných v trestnom konaní. Ďalej podľa jeho mienky, ak navrhovateľ nevyužil všetky
práva, ktoré mu právny poriadok v Trestnom poriadku poskytuje, nemôže byť úspešný
ani v konaní na ústavnom súde. Z podnetu musí byť zrejmé, že už niet iného orgánu
právnej ochrany, ktorý by mohol poskytnúť ochranu tvrdenému porušeniu práva.
Zástupca krajského prokurátora navrhol, aby ústavný súd nevyhovel podnetu.
Právny zástupca vedľajšieho účastníka podrobnejšie rozviedol
argumenty navrhovateľa a jeho právneho zástupcu a poukázal na to, že zaniknutú
trestnosť amnestovaných skutkov nemožno ani za pomoci rozhodnutia o amnestii
obnoviť pre neprípustnosť jej retroaktívneho pôsobenia. Poukázal na podmienky, za
ktorých bola odložená vec podozrenia zo spáchania skutkov podliehajúcich amnestii
zo 7. 7. 1998, na absenciu ústavných možností odstraňovania právnej prekážky
trestného stíhania rozhodnutím o zrušení amnestie. Ohľadne rozhodnutia ústavného
súdu sa pripojil k návrhu navrhovateľa a jeho právneho zástupcu.
Právny zástupca vedľajšieho účastníka, predsedu vlády SR Mikuláša Dzurindu,
sa okrem procesného návrhu, ktorému ústavný súd nevyhovel, k veci vyjadril tak, že si
osvojil prednes právnych zástupcov ministerstva vnútra a krajskej prokuratúry vrátane
návrhu na rozhodnutie, pretože ich považuje za právne a vecne náležite podložené.
III.
Okrem prednesu účastníkov a ich písomných podaní vychádzal ústavný súd
zo skutkového stavu zisteného z uznesenia Krajského úradu vyšetrovania PZ
Bratislava č. KÚV 50/97 zo dňa 18. 9. 1998, uznesenia Ministerstva vnútra SR č. VKE
1/30-1998 zo dňa 1. 2. 1999, uznesenia Krajskej prokuratúry Bratislava č. 2 KV 4/99
zo dňa 18. 2. 1999 a vyrozumenia Krajskej prokuratúry v Bratislave č. 2 KV 4/99
zo dňa 19. 2. 1999.
Z uznesenia Krajského úradu vyšetrovania PZ Bratislava č. KÚV 50/97 zo dňa
18. 9. 1998 ústavný súd zistil, že vyšetrovateľ Policajného zboru ním podľa § 159 ods.
2 Tr. por. s poukazom na § 11 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vec podozrenia
z trestného činu zavlečenia do cudziny spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 233
ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, v súbehu s trestným činom lúpeže podľa § 234
ods. 1, porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 2 a krádeže podľa § 247
ods. 1 písm. b) Trestného zákona odložil, „nakoľko trestné stíhanie podľa článku II
rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii,
uverejneného v Zbierke zákonov SR č. 214/98 Z. z., je neprípustné“.
V závere odôvodnenia uznesenia sa uvádza: „Vzhľadom na to, že v priebehu
preverovania sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vznesené obvinenie
konkrétnej osobe, vec bola viackrát vyšetrovateľom uložená z dôvodov uvedených
v § 159 ods. 4 Trestného poriadku, naposledy dňa 30. 6. 1998.
Vzhľadom na to, že predseda vlády Slovenskej republiky, využívajúc svoje
právomoci podľa čl. 105 ods. 1 a čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky,
v záujme odstránenia sporov o výklad rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998
uverejneného pod č. 55/98 Z. z. dňa 7. júla 1998 vyhlásil v článku II toto rozhodnutie
o amnestii, uverejnené v Zbierke zákonov SR pod č. 214/98 Z. z.: „Nariaďujem, aby
sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z
trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením
, do cudziny, ku ktorému malo dôjsť
31. augusta 1995“, trestné stíhanie v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku je
neprípustné, preto som rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia.“
Z obsahu uznesenia vydaného vyšetrovateľom Ministerstva vnútra SR pod
č. VKE 1/30-98 dňa 1. 2. 1999 ústavný súd zistil, že ním bolo podľa § 160 ods. 1
Trestného poriadku vznesené obvinenie navrhovateľovi „za trestný čin zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a b) Trestného zákona
v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona a trestný čin lúpeže podľa
§ 234 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2
Trestného zákona...“
Podľa výrokovej časti uznesenia sa mal týchto skutkov navrhovateľ dopustiť
konaním identifikovateľne s amnestiou zo 7. 7. 1998 popísanými.
Z uznesenia Krajskej prokuratúry v Bratislave č. 2 KV 4/99 zo dňa 18. 2. 1999
vyplýva, že prokurátor krajskej prokuratúry zamietol sťažnosť podanú navrhovateľom
proti uzneseniu č. VKE 1/30-1998 zo dňa 1. 2. 1999 podľa § 148 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku ako oneskorene podanú.
V závere odôvodnenia uznesenia je k tomuto dôvodu zamietnutia uvedené, že
prokurátor krajskej prokuratúry po preštudovaní vyšetrovacieho spisu dospel k záveru,
že sťažnosť bola podaná osobou na to oprávnenou, avšak nebola podaná v zákonom
stanovenej lehote. Prokurátor napokon uviedol, že „I napriek tomu som preskúmal
postup vyšetrovateľa pri vyhodnotení dôkazov vedúcich k začatiu trestného stíhania
a vzneseniu obvinenia pre už uvedený trestný čin a dospel som k rovnakému záveru, a
teda, že tento postup bol v danom štádiu konania odôvodnený.“
Obsahom „vyrozumenia“ Krajskej prokuratúry Bratislava č. 2 KV 4/99 zo dňa
19. 2. 1999 adresovaného navrhovateľovi je oznámenie, že prokurátor krajskej
prokuratúry po vyhodnotení obsahu sťažnosti navrhovateľa ako podnetu na
preskúmanie postupu vyšetrovateľa „...nezistil v postupe vyšetrovateľa žiadne
závady.“
IV.
Z podkladov pre rozhodnutie ustálil ústavný súd skutkový stav, ktorého pre vec
rozhodujúce fakty majú takúto vecnú a chronologickú podobu:
1) Dňa 31. augusta 1995 došlo ku škode , ,
ku spáchania viacerých skutkov, ktoré boli neskôr kvalifikované ako trestné činy
zavlečenia do cudziny a v súbehu s ním spáchané ďalšie trestné činy - trestný čin
lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. a) Tr. zák., porušovania domovej slobody podľa
§ 238 ods. 1 a 2 Tr. zák., zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1
písm. a) a b) Tr. zák. a iné.
2) Na základe oznámenia došlo ohľadne uvedených skutkov policajnými
orgánmi k preverovaniu dôležitých skutočností za účelom objasnenia veci a zistenia
páchateľov. Vyšetrovateľ a prokurátor vydávajú vo veci viacero uznesení.
3) Predseda vlády Slovenskej republiky vykonávajúci niektoré právomoci
prezidenta SR vydáva 3. marca 1998 rozhodnutie o amnestii, ktoré bolo uverejnené
v Zbierke zákonov SR pod č. 55/1998 Z. z., ktorým v čl. VI nariadil, aby sa
nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané
v súvislosti s oznámením o zavlečení do cudziny.
4) Napriek uvedenému rozhodnutiu o amnestii vyšetrovanie veci prebiehalo
ďalej s tým, že vec bola uznesením z 30. júna 1998 naposledy uložená.
5) Predseda vlády Slovenskej republiky, súc i naďalej poverený vykonávať
niektoré právomoci prezidenta SR, vydáva 7. júla 1998 rozhodnutie o amnestii, ktoré
bolo uverejnené v Zbierke zákonov SR pod č. 214/1998 Z. z., ktorým v čl. II nariadil,
aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie
z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením
, , do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta
1995.
6) Vyšetrovateľ Krajského úradu vyšetrovania PZ Bratislava uznesením KÚV
50/97 z 18. 9. 1998 podľa § 159 ods. 2 Tr. por. s poukazom na § 11 ods. 1 písm. a) Tr.
por. vec podozrenia z trestného činu zavlečenia do cudziny spáchaného
v spolupáchateľstve a ostatných trestných činov v tomto uznesení odložil, nakoľko
trestné stíhanie sa podľa čl. II rozhodnutia predsedu vlády SR zo 7. júla 1998
o amnestii stalo neprípustným. Toto uznesenie sa stalo právoplatným.
7) Predseda vlády SR bez poverenia vládou SR na výkon niektorých právomocí
prezidenta SR vydáva 8. 12. 1998 rozhodnutie o amnestii, uverejnené v Zbierke
zákonov SR pod č. 375/1998 Z. z., ktorým článok VI rozhodnutia o amnestii
z 3. marca 1998 a článok II rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998 vypustil.
8) Vyšetrovateľ odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, sekcie
vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností PZ SR, vzniesol uznesením
č. VKE 1/30-1998 z 1. 2. 1999 obvinenie voči za trestné
činy zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a b) Tr.
zák. spáchané v súbehu s trestnými činmi podľa § 233 ods. 1 a 2 písm. a) a § 234 ods.
1 a 2 písm. a) Tr. zák. Vyšetrovanie v tejto veci v čase konania na ústavnom súde
naďalej prebieha.
9) Ústavný súd podáva v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 30/99 výklad čl.
102 ods. 1 písm. i) Ústavy SR, podľa ktorého amnestiu nemožno meniť.
V.
Na základe uvedeného skutkového stavu ústavný súd dospel k týmto právnym
záverom, vedúcim k jeho rozhodnutiu:
Podnet v rozsahu, v akom ho ústavný súd prijal na konanie, je dôvodný.
Dotknutým článkom Ústavy Slovenskej republiky - základným právom,
porušenie ktorého navrhovateľ namieta, je čl. 17 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „nikoho
nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon.“ Povinným subjektom z tohto článku je štát, jeho orgány. K porušeniu
tohto práva teda (a nie iba v tomto prípade) dochádza porušením povinnosti štátneho
orgánu. Všeobecný ústavný rámec pre konanie štátnych orgánov je daný čl. 2 ods. 2
ústavy. Podľa neho štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy a v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nesporným zámerom ústavodarcu bolo zabezpečiť
týmto ustanovením ochranu občanov pred každým konaním štátneho orgánu, ktoré
z tohto ústavného rámca vybočuje.
V konaní o podnete s vyššie uvedeným právnym základom musí ústavný súd na
jeho záver konštatovať, či trestné stíhanie, a tým postup orgánov činných v trestnom
konaní bol v súlade s týmto ústavným článkom, a predtým zistiť, ktoré z ustanovení
ktorého zákona sú relevantnými ustanoveniami zachovávajúcimi uvedené základné
právo.
Podľa znenia tohto základného práva - čl. 17 ods. 2 ústavy - musia teda zákonu
zodpovedať ako dôvody, tak aj spôsob, na základe ktorých možno konkrétnu osobu
stíhať. Stíhanie je v plnom rozsahu konformné s týmto ústavným právom, ak
materiálne i formálne podmienky postupu orgánov činných v trestnom konaní
vychádzajú zo zákona.
„Dôvody“ stíhania majú podľa zásady nullum crimen sine lege svoj pôvod
v zákone č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov - Trestný zákon a „spôsob“,
ktorým je regulovaný postup orgánov činných v trestnom konaní, nachádzame
v príslušných ustanoveniach zákona č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov -
Trestný poriadok. Splnenie oboch týchto podmienok patrí do preskúmavacej
právomoci ústavného súdu, pretože každá samostatne ako zákonná podmienka
ústavného základného práva predstavuje samostatný predmet ich posudzovania
z hľadiska ich dodržania, či naopak nedodržania. Inak by nebolo možné dospieť
k záveru o tom, či namietaným postupom došlo, alebo nedošlo k porušeniu článku 17
ods. 2 ústavy.
Pokiaľ ide o „dôvody stíhania“, môžu byť nimi iba skutky kvalifikovateľné ako
trestné činy. Uvedením konkrétneho trestného činu v uznesení o začatí trestného
stíhania sa však vo veciach so skutkovým a právnym základom ako prejednaný podnet
táto ústavná podmienka nevyčerpáva. Došlo by tým neopodstatnene k jej úzko
formalistickému chápaniu.
Podľa ust. § 3 ods. 1 Tr. zák. je trestným činom pre spoločnosť nebezpečným
čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone. Skutky, na ktoré sa vzťahuje amnestia
prezidenta republiky, musia byť za trestné činy považované. Táto skutočnosť ostáva
podmienkou pre uplatnenie § 11 ods. 1 písm. a) Tr. por., podľa ktorého nemožno
trestné stíhanie začať, ak to nariadi prezident republiky, využijúc svoje právo udeliť
amnestiu alebo milosť, pretože iba ohľadne skutkov, ktoré možno za trestné činy
považovať, je dôvod podľa uvedeného ustanovenia rozhodovať. Inak by bolo potrebné
rozhodnúť podľa ods. 1 § 159 Tr. por., a nie podľa ods. 2 cit. ustanovenia. Podľa nich:
Vyšetrovateľ, prokurátor alebo policajný orgán odloží vec uznesením, ak nejde
o podozrenie z trestného činu – ods. 1, alebo odloží vec z dôvodov neprípustnosti
trestného stíhania – ods. 2. Ústavný súd je povinný skúmať vecný a prípadne aj
osobný rozsah amnestie udelenej v aboličnej forme, a to v závislosti od jej konkrétnej
podoby: ak prezident udelí amnestiu, ktorou nariadi nezačať trestné stíhanie, ide
o skúmanie výlučne jej vecného rozsahu. Ak sa totiž amnestia vzťahuje na určité
skutky považované podľa všeobecných zásad za trestné činy – čo je pravda jej
náležitosťou – stávajú sa tieto skutkami, u ktorých zaniká trestnosť v zmysle § 65 Tr.
zákona. Ako uvádza komentár k tomuto ustanoveniu (Tr. zák. a Tr. por. a súvisiace
predpisy – Ister science press, Bratislava 1994, str. 88), „dôvodom zániku trestnosti je
abolícia“. Až ustálením, či je splnená podmienka zákonného „dôvodu“ trestného
stíhania z hľadiska trestnosti činu ako inherentnej zložky stíhateľného skutku, môže
ústavný súd rozhodnúť o rešpektovaní čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
vyšetrovateľom a prokurátorom. Vzniesť obvinenie pre skutky, u ktorých došlo
k zániku trestnosti, je v rozpore s čl. 17 ods. 2 Ústavy SR. Zrekapitulujúc uvedené
skutočnosti pre potreby záveru o naplnení podmienky „dôvodu“ stíhania podľa čl. 17
ods. 2 Ústavy SR teda treba uviesť: v dôsledku rozhodnutia o amnestii čin inak trestný
nie je trestným činom. Pre podozrenie zo spáchania takéhoto činu nemožno začať
trestné stíhanie. Pritom je potrebné zdôrazniť, že ústavný súd sa nezaoberá otázkou
viny; základným dôvodom je znenie článku 50 ods. 1 v spojení s článkami 141 a 142
Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého o vine a treste za trestné činy rozhoduje
len súd; ďalším je fakt, ktorý nedovoľuje, aby sa otázkou predpokladanej viny
zaoberali orgány činné v trestnom konaní, a to v tom štádiu vyšetrovania, s ktorým je
abolícia v priamom vzťahu. Podľa § 160 Tr. por.: ak je dostatočne odôvodnený záver,
že čin spáchala určitá osoba, začne vyšetrovateľ bez meškania trestné stíhanie proti
obvinenému. K takémuto záveru nemožno dospieť. Bráni tomu nariadenie trestné
stíhanie nezačínať. Na námietku, že ústavný súd nemôže zasahovať do tzv. živej veci,
je potrebné uviesť, že článok 17 ods. 2 ústavy hovorí o „stíhaní“. Ak by ústavodarca
chápal funkčné hľadisko tohto článku redukovane iba v súvislosti so súdne
skončenými vecami, formuloval by jeho text inak. Uviedol by, že nikoho nemožno
„odsúdiť“ inak, ako z dôvodov a spôsobom ako ustanovuje zákon. Trestné stíhanie je
proces, ktorý sa začína vznesením obvinenia a končí právoplatným rozhodnutím, a
ústavný súd má právo aj povinnosť, ako už bolo uvedené skôr, preskúmať ústavnosť
už prvého úkonu, ku ktorému došlo v rámci tohto procesu. V tomto smere považuje
ústavný súd formuláciu základného práva uvedeného v čl. 17 ods. 2 ústavy za
dostatočne zrozumiteľnú. Jurisdikcia ústavného súdu vo veciach, v ktorých sa namieta
porušenie čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, je daná i napriek celému systému „prostriedkov
nápravy.“ S trestným stíhaním je spojený celý rad vážnych legálnych obmedzení,
ktorým sa obvinený a obžalovaný musí podriaďovať. Naviac, reálnou je poväčšine
nehmotná ujma, ťažko odstrániteľná napriek výsledku pre obvineného priaznivému.
Záruky čl. 17 ods. 2 ústavy sa podľa právneho názoru ústavného súdu vzťahujú i na tú
fázu trestného konania, v ktorej sa nachádza vec navrhovateľa, keďže ide o takú chybu
v konaní, ktorá ho postihuje už v jeho priebehu. Ochranu je ústavný súd povinný
poskytnúť v okamihu zistenia, že dôvod stíhania nie je zákonný a tento stav nielen
trvá, ale nemalo k nemu vôbec dôjsť. Odstrániteľná vada by totiž po jej odstránení
prestala byť prekážkou legálnej podoby trestného stíhania.
Naviac, z hľadiska štádia trestného stíhania veci sa opravné prostriedky
uplatňujú iba v jeho rámci (§ 12 ods. 11 Tr. por.). V štádiu prípravného konania je
„odvolacou inštanciou“ prokurátor. Zásah súdu do tohto konania zákon nepripúšťa
(rozhodovanie o väzbe v prípravnom konaní má odlišné podmienky). Za „prostriedky
nápravy“ teda nemožno považovať žiadne rozhodnutie súdu v tom zmysle, ako to mali
na mysli odporcovia. Rozhodnutie súdu reagujúce na amnestiu je po podaní a prijatí
obžaloby jedným z jeho možných autonómnych rozhodnutí a medzi opravné
prostriedky nepatrí. Ako bolo zistené, navrhovateľ podal proti uzneseniu VKE 1/30-
1998 sťažnosť, táto však bola ako oneskorene podaná podľa § 148 Tr. por.
zamietnutá. Táto skutočnosť však pre toto konanie nemá právny význam, a to pre
jednoznačnú povinnosť prokurátora v každej veci postupovať podľa § 174 Tr. por.,
ktorý zakotvuje v Trestnom poriadku dozor prokurátora nad zachovaním zákonnosti
v prípravnom konaní. Podľa ods. 2 písm. e) cit. ustanovenia môže prokurátor nahradiť
rozhodnutie vyšetrovateľa vlastným rozhodnutím aj inak, ako na podklade sťažnosti
oprávnenej osoby. V tomto zmysle sa prokurátor napokon vo svojom zamietavom
uznesení vyjadril, keď uviedol, že uznesenie považuje za zákonné.
Pokiaľ ide o ústavnú podmienku čl. 17 ods. 2 uvedenú ako „spôsob“ stíhania
upravený Trestným poriadkom, patrí sem i otázka rešpektovania tzv. prekážky
rozhodnutej veci, ktorá má v prejednávanom prípade málo frekventovanú podobu.
Právne relevantnými skutočnosťami určujúcimi hranice úvah v tomto smere sú: forma
amnestie - v našom prípade abolícia s príkazom nezačať trestné stíhanie - a uznesenie
o odložení veci vydané podľa § 159 ods. 2 Tr. por., ktoré je obligatórnym aktom
vyšetrovateľa alebo prokurátora. Podľa citovaného ustanovenia prokurátor,
vyšetrovateľ alebo policajný orgán pred začatím trestného stíhania odloží vec
uznesením, ak je trestné stíhanie neprípustné podľa § 11 ods. 1. Podľa § 11 ods. 1
písm. a) Tr. por. trestné stíhanie nemožno začať, a ak bolo už začaté, nemožno v ňom
pokračovať a musí byť zastavené, ak to nariadi prezident republiky, použijúc svoje
právo udeľovať milosť alebo amnestiu. Z hľadiska štádií vyšetrovania trestných činov
prichádza po zhodnotení právnej a skutkovej situácie v medziach určených amnestiou
do úvahy iba jediné rozhodnutie, a to odloženie veci s poukazom na cit. ustanovenie
Tr. por. Amnestia udelená v aboličnej forme, ako k tomu došlo v prejednávanom
prípade, nedovoľuje prekročiť štádium vyšetrovania trestných činov zakotvených v IX.
hlave II. časti Tr. por. Korelátom nariadenia prezidenta nezačať trestné stíhanie je
uznesenie o odložení veci. Amnestia udelená v aboličnej forme - „prikazujúca
nezačať trestné stíhanie“ - má anonymných adresátov, pokiaľ ide o potenciálnych
podozrivých. Uverejnením v zbierke zákonov je však záväzná pre všetky orgány, ktoré
ju realizujú. „Vecou rozhodnutou“ je preto v pravom zmysle slova rozhodnutie o veci
bez vzťahu ku konkrétnej osobe. Prepracovať sa totiž ku konkrétnej osobe vzhľadom
na uznesenie o odložení veci z dôvodov amnestie zákonom upraveným spôsobom
nemožno. V tomto zmysle preto právoplatné uznesenie o odložení veci z dôvodu
amnestie prikazujúcej nezačať trestné stíhanie považuje ústavný súd za prekážku veci
rozhodnutej analogicky k ustanoveniu § 11 ods. 1 písm. f) Tr. por.
Ústavný súd je toho názoru, že vzniesť obvinenie pre skutky, ktoré sú
predmetom abolície, preto že neskôr došlo k prehodnoteniu jej vecného rozsahu, nie
je v súlade so základným právom uvedeným v čl. 17 ods. 2 a nie je ani v súlade s čl. 1
a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Najmä nie v takej podobe, aby jeden vyšetrovateľ vec pre
amnestiu odložil a iný vyšetrovateľ rovnako vecne a miestne príslušný po tomto
odložení začal trestné stíhanie pre amnestované skutky po úvahe, že sa na ne amnestia
nevzťahuje. Takýto postup je v rozpore s inštitútom právoplatnosti rozhodnutí, a tým
aj právnou istotou ako jedným z princípov právneho štátu.
Ústavný súd bol pri rozhodovaní o veci postavený pred viacero otázok
v súvislosti s posudzovaním právnej relevancie viacerých skutočností vzájomne na
seba nadväzujúcich, prepojených a vzájomne sa podmieňujúcich, predovšetkým
z hľadiska konečného vplyvu na vydanie uznesenia o vznesení obvinenia voči
navrhovateľovi. V tejto súvislosti ústavný súd dospel k záverom, že: za mylný a právu
nezodpovedajúci pokladá taký výklad textu čl. II rozhodnutia o amnestii zo 7. 7.
1998, podľa ktorého by táto nepokrývala (nezahŕňala) tzv. základný skutok, ktorým je
trestný čin zavlečenia do cudziny podľa § 233 Tr. zák. Udávané spáchanie tohto
trestného činu malo byť cieľom, pričom ako prostriedok k jeho spáchaniu mali slúžiť
ostatné trestné činy spáchané v rôznych formách súbehu. V súhrne teda podľa názoru
ústavného súdu sa amnestia dotýkala nielen trestných činov, ktoré mali umožniť
spáchanie trestného činu zavlečenia do cudziny, ale aj samotného zavlečenia. V čase
rozhodnutia o udelení amnestie 7. 7. 1998 sa viedlo vyšetrovanie aj pre podozrenie
zo spáchania trestného činu zavlečenia do cudziny , ku ktorému
malo dôjsť 31. 8. 1995. Z toho dôvodu bol ako amnestovaný uvedený aj tento skutok,
a to opisom faktickej situácie bez subsumpcie pod konkrétnu normu. Slová
„v súvislosti“ použité v texte rozhodnutia o amnestii vyložili odporcovia tak, že skutok
zavlečenia do cudziny oddelili od ostatných možných trestných činov, majúcich
v tomto skutku pôvod. Takýto výklad je nesprávny. Uvedené slová naopak spájajú
spomínaný skutok s ostatnými do jedného amnestovaného okruhu. Ústavný súd
konštatuje, že z relevantných úkonov a stanovísk vydaných vo veci týkajúcich sa
trestného konania vrátane amnestie zo 7. júla 1998 spolu s rozhodnutím o amnestii
z 8. 12. 1998 vyplýva pre vec podstatný záver. Na vecný rozsah amnestie zo 7. júla
1998 sa vytvorili dva názorové tábory. Pritom názor o amnestovaní všetkých trestných
činov nepresadzovala – a túto skupinku teda výlučne nepredstavuje – iba obhajoba
navrhovateľa. Patrí k nej v jednej fáze konania i vyšetrovateľ. Napokon k veci sa
vyjadroval i ústavný súd, ktorý v jednom svojom rozhodnutí (sp. zn. II. ÚS 69/99)
vylučoval amnestovanie trestného činu zavlečenia do cudziny
„s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote“ a v inom rozhodnutí (sp. zn. II. ÚS 80/99)
sa o amnestii zo 7. júla 1998 vyslovil ako o „nejasnej“. Ústavný súd je toho názoru, že
uplatnenie pravidla in dubio pro reo treba klásť i mimo hranice konania, kde sa
rozhoduje o vine. Pritom už uvádzané rozhodnutie o odložení veci vyšetrovateľom
(podľa názoru ústavného súdu záväzne) dokumentuje, že aplikovateľnosť tejto
amnestie za dubióznu nepovažuje. Preto aj spor o uplatniteľnosť, o vecný rozsah
amnestie zo 7. júla 1998, kedykoľvek sa nastolí, môže byť uzavretý iba – a to doslova
– v prospech veci („pro reo“).
Ústavný súd je ďalej toho názoru, že vzniesť obvinenie navrhovateľovi by
nebolo v súlade so zákonom, a teda ani s ústavou ani za situácie, kedy by boli právne
relevantné a platné tie úkony a právne akty, ktoré odporcovia omylom považovali
jednak za odstránenie prekážky v trestnom konaní, najmä však za podnet pre úvahy a
diskusie o ich význame pre vec samu. Majú sa tu na mysli kompetencia predsedu
vlády SR zakotvená v čl. 105 ods. 1 Ústavy SR, ku ktorej sa ústavný súd nemá
možnosť ani dôvod vrátiť, pretože o nej už svojím uznesením v tejto veci z 22. júna
1999 rozhodol, najmä však záväznosť rozhodnutia ústavného súdu o výklade čl. 102
ods. 1 písm. i) Ústavy SR. Právny názor ústavného súdu je taký, že tieto akty - vrátane
rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 30/99 - neboli právne významnými
a rozhodujúcimi skutočnosťami umožňujúcimi začatie trestného stíhania navrhovateľa.
Ani za situácie, že by predseda vlády na rozhodovanie o amnestii mal poverenie vlády,
ba dokonca ani vtedy, ak by ústavný súd výkladom potvrdil jeho oprávnenie udelenú
amnestiu zrušiť, by vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nemohli orgány činné
v trestnom konaní nerešpektovať stav vytvorený rozhodnutím vo veci - uznesením
o odložení veci č. KÚV 50/97. A s poukazom na to, že ústavný súd považuje amnestiu
zo 7. 7. 1998 za jednoznačnú v tom rozsahu, ako ju toto uznesenie akceptovalo, ak by
k odloženiu veci uznesením nedošlo už skôr, boli by orgány činné v trestnom konaní
povinné urobiť tak neskôr, kedykoľvek pred vznesením obvinenia a pre ktorýkoľvek
„novoobjavený“ trestný čin spáchaný vo väzbe na zavlečenie
do cudziny vrátane tohto skutku vzhľadom na formu abolície: nariadenie, aby sa
nezačínalo trestné stíhanie.
Z tohto hľadiska je iba sekundárnou otázkou a problémom otázka času, od
ktorého je účinné uznesenie ústavného súdu o výklade čl. 102 ods. 1 písm. i) ústavy
podané pod sp. zn. I. ÚS 30/99. Predsa však názory, že takéto rozhodnutie je záväzné
iba v budúcnosti, po jeho prijatí, nielenže nemajú právnu oporu v žiadnom právnom
predpise, ale sú v zrejmom rozpore s princípmi právneho štátu, ako ho má na mysli čl.
1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Podľa čl. 1 ústavy je Slovenská republika právnym štátom.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ak je konanie štátneho
orgánu z hľadiska rozsahu jeho právomocí predmetom sporu medzi ním a iným
subjektom a následne predmetom konania pred týmto súdom, vynesie ústavný súd
svoje rozhodnutie ako deklaratórny akt. Svojím rozhodnutím ústavný súd deklaruje,
aký bol, je a bude rozsah ústavného práva alebo právomoci. Toto rozhodnutie je
celkom nepochybne platné ex tunc, teda do minulosti, vždy v prípadoch, kedy to je
v konkrétnej veci efektívne. Naopak, iba tam - iba v tých veciach - kde či už plynutie
času, alebo iná, právne relevantná okolnosť robí úpravu vzťahov a kompetencií do
minulosti neefektívnou, sa rozhodnutím ústavného súdu tieto vzťahy a kompetencie do
minulosti neriešia. Ak štátny orgán koná inak, ako to vo svojom rozhodnutí o výklade
považuje za súladné s ústavou ústavný súd, konal tento štátny orgán celkom
jednoznačne v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy už v tej chvíli, keď svoje oprávnenie využil
v rozsahu, ktorý mu ústava neposkytovala. Je celkom irelevantné, že konkrétny štátny
orgán svoje konanie považoval za súladné s ústavou, a je teda irelevantné i to, ako si
sám rozsah svojich oprávnení vykladá. Právny stav vytvorený právnymi normami
existuje objektívne. Existuje už v čase pred rozhodnutím ústavného súdu o výklade
konkrétneho článku ústavy alebo ústavného zákona. Je to v úplnom súlade so zásadou
rímskeho práva errore veritas non amittitur – omylom sa na skutočnosti nič nezmení.
Žiadny „predpis“, ktorý by expresis verbis upravil záväznosť rozhodnutí ústavného
súdu o výklade ústavy a ústavného zákona, z hľadiska ich časového pôsobenia nemôže
existovať. Ako už bolo uvedené, iba konkrétna situácia, povaha riešenej otázky,
predmet konania a pod. rozhodnú totiž o čase reálneho pôsobenia výroku. Neobstojí
preto porovnávanie záväznosti výrokov ústavného súdu vydaných v iných druhoch
konania, ktoré môžu prebiehať pred ústavným súdom, so záväznosťou výrokov
o výklade podľa čl. 128 ústavy.
Neprijateľný je aj názor o účinnosti výkladového uznesenia ústavného súdu až
po jeho zverejnení v zbierke zákonov. Celkom jednoznačne tomu odporuje
ustanovenie § 33 ods. 4 zák. č. 38/1993 Z. z., ktoré neustanovuje obligatórne
uverejnenie rozhodnutí o výklade v zbierke zákonov, a § 1 zákona č. 1/1993 Z. z.,
ktorý taxatívne uvádza, čo sa v zbierke zákonov uverejňuje. Citované ustanovenie zák.
č. 38/1993 Z. z. totiž predpokladá, že ústavný súd zváži, či má právny názor vyslovený
v uznesení o výklade všeobecný význam, a po tomto konštatovaní môže (teda
nemusí!) rozhodnúť o jeho uverejnení v zbierke zákonov. V § 1 zák. 1/1993 Z. z.
medzi normami, ktoré sa v zbierke zákonov uverejňujú, rozhodnutia o výklade
uvedené nie sú. Ich uverejnenie iba pripúšťa ustanovenie § 1 ods. 2 písm. d) zákona.
Podľa § 2 cit. zák. platí nevyvrátiteľná domnienka o vedomosti o obsahu
uverejnených aktov iba ohľadne tých, ktoré sú v zbierke uverejnené. Ak teda
ustanovenie § 33 ods. 4 zák. č. 38/1993 Z. z. legalizuje možnosť, že sa uznesenie
o výklade v zbierke zákonov neuverejní, nemôže byť jeho záväznosť od tejto
skutočnosti závislá. Ústavný súd je toho názoru, že nielen pre účastníkov konania - pre
tých prirodzene predovšetkým - rieši ústavný súd výkladom už ten spor, ktorého vznik
bol podmienkou konania pred ústavným súdom. Tomuto názoru zodpovedá aj analýza
právnych účinkov rozhodnutí o výklade v iných kauzách skončených pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky.
Rozhodnutie ústavného súdu uvedené v bode 2 výroku sa opiera o ust. § 31a
ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa o prijatom
podnete koná a rozhoduje s primeraným použitím ustanovení tretej časti druhej hlavy
štvrtého oddielu tohto zákona, t. j. ako o ústavnej sťažnosti.
Podľa § 57 ods. 1 citovaného zákona, ak ústavný súd vyhovie ústavnej
sťažnosti, vysloví v náleze, ktoré základné právo alebo sloboda a aké ustanovenie
ústavy alebo ústavného zákona boli porušené a akým konaním k tomuto porušeniu
došlo, a napadnuté rozhodnutie zruší.
Pre konanie o ústavných sťažnostiach je zrušenie napadnutého rozhodnutia
obligatórne v prípadoch, v ktorých sa naplnia podmienky pre tento postup.
Primeranosť použitia ustanovení o konaní o ústavnej sťažnosti na konanie o prijatom
podnete spočíva v tom, že obligatórne zrušenie napadnutého rozhodnutia paušálne
neprichádza do úvahy. Neprichádza do úvahy najmä tam, kde ústavný súd v konaní
o podnete skonštatuje protiústavný postup príslušného orgánu štátu, ktorý však je iba
jedným z komponentov celého konania vedúceho k prijatiu rozhodnutia, pričom samo
rozhodnutie nemusí byť protiústavným postupom zásadne ovplyvnené. K takémuto
rozhodnutiu ústavného súdu - bez zrušenia napadnutého rozhodnutia - opodstatnene
dochádza napríklad v konaní o základnom práve na konanie bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v konaní o lehotách väzby a pod. V prípade, že však
samotné rozhodnutie je vydané v rozpore so základným právom, ak je jeho výlučným
a jediným dôsledkom, bola by ústavnoprávna ochrana základných práv neodôvodnene
neúplná, ak by k zrušeniu takéhoto rozhodnutia ústavný súd nepristúpil. V plnom
súlade s princípmi právneho štátu podľa čl. 1 ústavy je komplexné odstránenie
protiústavného stavu tam, kde to ústava a zákon umožňujú.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. decembra 1999
JUDr. Tibor Šafárik
predseda senátu