Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 48/99

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Tibora

Šafárika a sudcov JUDr. Jána Klučku a JUDr. Ľubomíra Dobríka o podnete

navrhovateľa , , bytom

zastúpeného JUDr. Petrom Lelkešom, advokátom

v Trnave, podanom proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, sekcii

vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru, odboru

vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, so sídlom v Bratislave, zastúpeného

JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou v Košiciach, a Krajskej prokuratúre

v Bratislave, zastúpenej JUDr. Ivanom Minárom, námestníkom krajského prokurátora,

za účasti vedľajších účastníkov , ,

zastúpeného JUDr. Svetozárom Chabadom, advokátom v Bratislave, a Ing. Mikuláša

Dzurindu, predsedu vlády Slovenskej republiky, zastúpeného JUDr. Štefanom

Detvaiom, advokátom v Bratislave, takto

rozhodol:

1) Uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie

vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru, odboru

vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, č. VKE 1/30-1998 z 1. 2. 1999

a postupom Krajskej prokuratúry Bratislava, ktorá uvedené uznesenie

rozhodnutím č. zo dňa 18. 2. 1999 ponechala v platnosti, došlo

k porušeniu základného práva navrhovateľa uvedeného v

Slovenskej republiky.

2) Uznesenie vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, sekcie vyšetrovania

a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru, odboru vyšetrovania

obzvlášť závažnej trestnej činnosti, č. VKE 1/30-1998 z 1. 2. 1999 sa z r u š u j e .

O d ô v o d n e n i e :

Odôvodnenie obsahuje úvodnú časť s podstatným obsahom podnetu

a písomných vyjadrení (I.), podstatný obsah prednesov účastníkov a ich právnych

zástupcov na ústnom pojednávaní (II.), podstatný obsah listinných dôkazov (III.),

sumár skutkových zistení (IV.) a právne závery súdu (V.).

I.

, zastúpený advokátom JUDr. Petrom Lelkešom (ďalej

len „navrhovateľ“), podal 16. marca 1999 Ústavnému súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „ústavný súd“) podnet na začatie konania podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

V podnete navrhovateľ uviedol:

„Dňa 3. marca 1998 vydal predseda vlády SR v zastúpení prezidenta SR

rozhodnutie o amnestii, ktoré bolo uverejnené v Zbierke

Z. z.

V článku VI nariadil, aby sa nezačínalo, ak sa začalo, aby sa zastavilo trestného

stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení

do cudziny.

Dňa 7. júla 1998 vydal predseda vlády Slovenskej republiky rozhodnutie

o amnestii, ktoré bolo uverejnené v Zbierke

V článku II nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie

pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným

zavlečením , , do cudziny, ku ktorému malo dôjsť

31. augusta 1995.

Dňa 8. decembra 1998 vydal predseda vlády SR v zastúpení prezidenta SR

rozhodnutie, ktoré označil rozhodnutím o amnestii. Toto rozhodnutie bolo uverejnené

v Zbierke V tomto rozhodnutí rozhodol, že:

„Článok V a článok VI rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998, uverejneného pod

č. , a článok I a článok II rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998,

uverejneného pod č. , sa vypúšťajú“.

Ostatné rozhodnutie predsedu vlády SR v zastúpení prezidenta Slovenskej

republiky považujem za rozhodnutie, ktorým došlo k porušeniu SR mi

garantovaných práv. Na základe tohto rozhodnutia začal vyšetrovateľ Policajného

zboru Ministerstva vnútra SR - sekcia vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych

činností PZ, odbor vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, Bratislava pod

ČVS: VKE 1/30-98 voči mne trestné stíhanie a podľa mi

vzniesol obvinenie“.

Ďalej navrhovateľ v podnete uviedol: „Rozhodnutím predsedu vlády SR

v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky boli p o r u š e n é moje ústavné práva

zakotvené v hlave II. - napr. v článku 50 ods. 5, kde je

zakotvený zákaz reformácie in peius, ako aj v článku 12 ods. 1 SR, podľa

ktorého: ľudia sú slobodní v dôstojnosti a v právach. Základné práva a slobody sú

neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Ďalej boli porušené moje

práva stanovené v , v a 2 SR.

Tieto mne zakotvené práva porušil predseda vlády SR v zastúpení

prezidenta SR, a to tak, že ) SR použil v rozpore s

Slovenskej republiky, na čo následne vyšetrovatelia PZ Ministerstva vnútra SR začali

voči mne trestné stíhanie za skutky, ktoré už boli amnestované“.

Tieto svoje závery a dôvody v podnete navrhovateľ v rôznych modifikáciách

zopakoval a zhrnul do záveru, podľa ktorého: „Moje ústavné práva porušil predseda

vlády SR v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky, Ministerstvo vnútra SR, sekcia

vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností PZ, odbor vyšetrovania obzvlášť

závažnej trestnej činnosti, Račianska 45, Bratislava, Krajská prokuratúra Bratislava,

Vajnorská ul., Okresný súd Bratislava I., Záhradnícka ul. 10, Bratislava.

Podľa môjho názoru ako podnecovateľa - občana Slovenskej republiky je

vedenie trestného konania o skutkoch, pre ktoré bola udelená amnestia, v rozpore

s , a to aj napriek tomu, že prezident Slovenskej

republiky vydal rozhodnutie, ktorým niektoré časti amnestie zrušil, čím boli porušené

moje ústavné práva zakotvené v hlave II. SR, a to najmä v “.

Podnet smeroval proti predsedovi vlády Slovenskej republiky, vláde Slovenskej

republiky, Okresnému súdu v Bratislave 1, Krajskej prokuratúre v Bratislave

a Ministerstvu vnútra SR, sekcii vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností

PZ, odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti (ďalej len „Ministerstvo

vnútra SR“).

Neprihliadajúc na nepodstatné chyby v systematike podnetu, ktoré nebránili

jeho prejednaniu na predbežnom prerokovaní podľa § 20 zákona Národnej rady SR

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “), ústavný súd podnet 22. júla 1999 predbežne prerokoval a rozhodol

tak, že ho prijal na ďalšie konanie v časti smerujúcej proti Ministerstvu vnútra SR

a Krajskej prokuratúre v Bratislave v rozsahu namietaného porušenia čl. 17 ods. 2

.

Po prijatí podnetu na konanie vyžiadal ústavný súd vyjadrenia od odporcov.

Ministerstvo vnútra SR vo svojom vyjadrení prostredníctvom generálneho

riaditeľa sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností PZ predložilo

ústavnému súdu stanovisko, v ktorom k veci uviedlo:

„Vyšetrovateľom odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti,

sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností PZ, bolo dňa 1. 2. 1999

pod ČVS: VKE-1/30-1998 vznesené obvinenie za

trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a b)

v spolupáchateľstve podľa a trestný čin

lúpeže podľa a v spolupáchateľstve podľa

. Uznesenie o vznesení obvinenia k stanovisku pripájame.

V podnete je napádané uznesenie vyšetrovateľa

v dvoch bodoch. Takéto uznesenie však vyšetrovateľom vydané nebolo.

Okrem toho sa v podnete uvádza, že trestné stíhanie bolo vyšetrovateľom začaté

na základe rozhodnutia predsedu vlády SR o amnestii. Inkriminované uznesenie

vyšetrovateľa sa na rozhodnutie predsedu vlády SR zo dňa 8. 12. 1998 o amnestii

neodvoláva.

Uverejnením rozhodnutia predsedu vlády zo dňa 8. 12. 1998 o amnestii

v Zbierke sa toto stalo súčasťou právneho poriadku

SR. Rešpektovať a dodržiavať právny poriadok Slovenskej republiky je povinnosťou

všetkých orgánov činných v trestnom konaní, teda i vyšetrovateľa.

Záverom poukazujeme na skutočnosť, že dozor nad zachovávaním zákonnosti

v prípravnom konaní v zmysle vykonáva prokurátor.“

Krajský prokurátor v Bratislave sa k podnetu vyjadril podaním, v ktorom

súčasne vyslovil námietku zaujatosti voči predsedovi senátu, a preto sa v ňom

v prevažnej miere zaoberal skutočnosťami, ktoré podľa jeho názoru mal zohľadniť

ústavný súd pred prijatím podnetu na konanie, a dôvodmi - podľa jeho názoru

nesprávnymi - ktoré ústavný súd uviedol v rozhodnutí o prijatí podnetu na konanie.

V častiach vyjadrenia priamo sa dotýkajúcich vecí uviedol: „Ústavný súd

Slovenskej republiky nie je oprávnený zasahovať do činnosti orgánov činných

v trestnom konaní a skúmať, či trestné stíhanie voči

bolo začaté oprávnene a či krajský prokurátor v Bratislave postupoval v súlade

so zákonom, keď zamietol jeho sťažnosť proti vznesenému obvineniu. Do tohto živého

procesu ústavný súd nemôže vstupovať a prisvojiť si právomoc ako ďalšia inštitúcia,

pretože v poslednej fáze môže vykonať nápravu všeobecný súd.

Som toho názoru, že aj v prípade, ak by Mikuláš Dzurinda nebol svojím

rozhodnutím zrušil články za amnestiu Vladimíra Mečiara, bolo by možné začať

trestné stíhanie a vzniesť obvinenie za trestné činy

súvisiace so zavlečením do cudziny. Formulácie použité v čl. VI

rozhodnutia o amnestii z 3. 3. 1998 a čl. II rozhodnutia o amnestii zo 7. 7. 1998

nevylučujú trestné stíhanie za skutok týkajúci sa zavlečenia

do cudziny, ale len za skutky spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení

do cudziny... Použitá formulácia sa nemôže vykladať tak, že sa vzťahuje aj

na samotné skutky, ktoré predchádzali oznámeniu, teda na trestné činy zavlečenia

do cudziny, lúpeže, vydierania a zneužívania právomoci verejného činiteľa“.

V tomto vyjadrení krajský prokurátor nepodal návrh na rozhodnutie ústavného

súdu, uviedol však, že ústavný súd mal podnet navrhovateľa odmietnuť.

Ústavný súd si pre potreby svojho rozhodnutia obstaral uznesenie Krajského

úradu vyšetrovania PZ Bratislava č. KÚV 50/97 zo dňa 18. 9. 1998, uznesenie

Ministerstva vnútra SR, sekcie vyšetrovania, č. VKE 1/30-1998 zo dňa 1. 2. 1998,

uznesenie Krajskej prokuratúry v Bratislave č. zo dňa 18. 2. 1999

a vyrozumenie krajského prokurátora rovnakého čísla zo dňa 19. 2. 1999.

Navrhovateľ podaním zo 7. 10. 1999 doplnil svoj podnet a navrhol okrem už

skôr navrhnutého výroku o porušení jeho základného práva uvedeného v čl. 17 ods. 2

aj zrušenie uznesenia č. VKE 1/30-1998.

II.

Po prejednaní žiadostí o priznanie postavenia vedľajšieho účastníka prejednal

ústavný súd vec na ústnom pojednávaní s ustáleným okruhom účastníkov a vedľajších

účastníkov.

Na ústnom pojednávaní predniesli účastníci, vedľajší účastníci - sami alebo

prostredníctvom svojich právnych zástupcov - svoje pripomienky a návrhy na

rozhodnutie vo veci.

Zástupca navrhovateľa zotrval na svojich dovtedajších stanoviskách a dôvodoch

podnetu a naviac uviedol, že vyšetrovateľ bývalého krajského úradu vyšetrovania

v septembri 1998 odložil skutok zavlečenia do cudziny a že

„...presne za ten istý skutok vzniesol obvinenie navrhovateľovi vyšetrovateľ sekcie

vyšetrovania“. Podľa jeho názoru vyšetrovateľ rešpektoval amnestiu bývalého

predsedu vlády o amnestii zo 7. 7. 1998. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť

a v predpísanom konaní nebolo zrušené. Ako ďalej uviedol, po vydaní tohto uznesenia

bolo ministrom vnútra a generálnym riaditeľom sekcie vyšetrovania publikovaných

veľa článkov, v ktorých sa uvádzalo celkom jednoznačne, že trestnému stíhaniu bráni

amnestia predsedu vlády Mečiara. Rozhodnutie predsedu vlády Dzurindu o amnestii

bolo podľa jeho názoru reakciou na takto vytvorený stav.

Zotrval na návrhu na vyslovenie porušenia postupom

odporcov a na zrušení dotknutého uznesenia vyšetrovateľa.

Navrhovateľ sa pripojil k prednesu svojho právneho zástupcu a zdôraznil, že

tvrdenia o tom, že sa amnestia zo 7. 7. 1998 na skutky, pre ktoré je stíhaný,

nevzťahuje, je účelové a v rozpore s tou skutočnosťou, že ministerstvo vnútra si

zrejme rozhodnutie o amnestii z 8. 12. 1998 od premiéra Mikuláša Dzurindu úmyselne

vyžiadalo.

Právna zástupkyňa Ministerstva vnútra SR sa vo svojom vyjadrení pripojila

k obsahu podania svojho klienta, ktoré predložil ústavnému súdu, a ďalej uviedla:

„...Rozhodnutím predsedu vlády zo dňa 3. 3. 1998, ktoré bolo uverejnené v Z. z. pod

číslom 55/1998, bolo v čl. VI nariadené, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa

zastavilo trestné stíhanie pre trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením

o zavlečení do cudziny. Takéto rozhodnutie mohlo mať za

následok len nezačínanie, resp. zastavenie trestného stíhania za tie trestné činy, ktoré

boli spáchané v súvislosti s oznámením. Domnievam sa, že takáto formulácia dáva

možnosť len na taký výklad, výsledkom ktorého je záver, že amnestia sa nevzťahuje

ani na trestné činy spáchané zavlečením do cudziny, ani na

trestné činy spáchané v súvislosti s týmto zavlečením a ani na trestné činy spáchané

oznámením. Táto amnestia sa môže vzťahovať len na tie trestné činy, ktoré boli

spáchané konaním súvisiacim s iným konaním. Týmto iným konaním mohlo byť len

oznámenie o zavlečení do cudziny.

Pri výklade citovaného článku rozhodnutia predsedu vlády zo dňa 3. 3. 1998 je

potrebné čo najstriktnejšie dbať o jeho doslovný výklad. Zužujúci výklad by totiž

ukrátil na právach tých, ktorým by malo byť toto rozhodnutie na prospech, teda tých,

ktorí mali nadobudnúť právo, aby sa trestné stíhanie voči nim nezačínalo, a ak sa

začalo, aby sa v ňom nepokračovalo a muselo byť zastavené.

Na druhej strane rozširujúci výklad tohto aktu by nad rámec a trestného

poriadku zasahoval do základných práv a slobôd iných. Ústavné zakotvenie

základných práv a slobôd neznamená totiž len ochranu týchto práv pred zásahmi štátu,

ale aj záväzok štátu chrániť tieto práva a slobody pred neoprávnenými zásahmi

zo strany iných fyzických alebo právnických osôb, pričom skutky, ktorými sú

spáchané trestné činy tieto práva a slobody porušujúce a ohrozujúce, takýmito zásahmi

nepochybne sú. Za týchto okolností možno prijať ako základnú zásadu pri výklade

a aplikácii citovaného ustanovenia rozhodnutia o amnestii prezumpciu, že darca

amnestie použil výrazy v nej obsiahnuté práve preto, lebo účelom aktu bolo dosiahnuť

taký efekt, aký sa dá výrazom ním použitým priznať, a ak by chcel dosiahnuť iný účel

a dať svojmu rozhodnutiu iný význam a obsah, použil by iné jazykové prostriedky.

V tejto súvislosti chcem zdôrazniť, že vyššie uvedené závery možno v plnom

rozsahu aplikovať aj na rozhodnutie predsedu vlády o amnestii zo dňa 7. 7. 1998.“

„Pre druhé rozhodnutie o amnestii, teda pre rozhodnutie predsedu vlády zo dňa

7. 7. 1998, resp. jeho posúdenie vo vzťahu k orgánom činným v trestnom konaní

a k ich oprávneniam a povinnostiam v tomto konaní, predovšetkým k oprávneniu

začať voči navrhovateľovi trestné stíhanie a pokračovať v ňom, je významných

niekoľko rovín skúmania tohto vzťahu.

Po prvé, je potrebné zaoberať sa touto otázkou, majúc na zreteli výklad čl. 102

ods. 1 písm. i) SR, ktorý podal Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí I. ÚS

30/99, ktoré bolo uverejnené 24. 7. 1999 v Zbierke .

Podľa tohto výkladu súčasťou tohto práva, teda práva prezidenta podľa čl. 102 ods. 1

písm. i) SR, nie je oprávnenie prezidenta SR akýmkoľvek spôsobom meniť

rozhodnutie o amnestii už uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Podľa trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo

začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak to nariadil prezident

republiky použijúc svoje právo udeľovať milosť alebo amnestiu.

Podľa orgány činné v trestnom konaní posudzujú predbežné

otázky, ktoré sa v konaní vyskytnú, samostatne, ak je však o takejto otázke

právoplatné rozhodnutie súdu alebo iného štátneho orgánu, sú orgány činné v trestnom

konaní takýmto rozhodnutím viazané, pokiaľ nejde o posúdenie viny obvineného.

Rozhodnutie predsedu vlády o amnestii nie je z hľadiska tohto zákonného

ustanovenia ani rozhodnutím súdu, ani iného štátneho orgánu. Pre zdôvodnenie postačí

uviesť, že takéto rozhodnutie nenadobúda právoplatnosť, čím pri ňom vzniká absencia

zákonnej charakteristiky.

Ani uznesenie o odložení veci nemôže byť považované za takéto právoplatné

rozhodnutie súdu alebo iného štátneho orgánu. Jednoznačne o tom svedčí posledná

časť citovanej vety, podľa ktorej sú orgány činné v trestnom konaní takýmto

rozhodnutím viazané, pokiaľ nejde o posúdenie viny obvineného. Keďže podľa § 2

ods. 2 vina sa vyslovuje právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu, je

nepochybné, že spomínanými rozhodnutiami súdu a iných štátnych orgánov nemá

na zreteli orgány činné v trestnom konaní vrátane orgánov činných

pred začatím trestného stíhania.

Predbežnou otázkou vyskytnuvšou sa v trestnom konaní je teda nesporne aj

otázka, či existuje rozhodnutie prezidenta republiky, ktorým nariadil, použijúc svoje

právo udeľovať milosť alebo amnestiu, nezačínať trestné stíhanie, a ak bolo začaté,

zastaviť ho, a či takéto rozhodnutie za predpokladu jeho existencie sa vzťahuje na

trestný čin, pre spáchanie ktorého by sa malo začať trestné stíhanie alebo pre

spáchanie ktorého sa trestné stíhanie vedie.

Výklad ustanovení , ako aj výklad rozhodnutí o amnestii je nesporne

otázkou, ktorá patrí do kompetencie orgánov činných v trestnom konaní. Je

neodmysliteľnou podmienkou ich postupu podľa ustanovení a pri aplikácii

rozhodnutí o amnestii. Upieranie takéhoto oprávnenia by sa rovnalo odopretiu

možnosti konať podľa tohto právneho predpisu, pretože nevyhnutným predpokladom

takéhoto konania je vedomie o obsahu právnych predpisov, pričom toto vedomie

zahŕňa nielen informáciu o jazykovom vyjadrení právnych noriem v predpise

obsiahnutých, ale chápanie zmyslu použitých jazykových prostriedkov, teda ich

výklad. Orgány činné v trestnom konaní, teda aj odporca, sú oprávnené urobiť záver

o tom, že trestné konanie musí byť zastavené, pretože to nariadil prezident republiky

použijúc svoje právo udeľovať milosť alebo amnestiu. Sú teda oprávnené posúdiť

nevyhnutnosť zastavenia trestného stíhania, resp. nemožnosť jeho začatia vo vzťahu

k splneniu obidvoch, v zákonnom ustanovení obsiahnutých podmienok, pričom obidve

podmienky musia byť splnené súčasne. Ak by zákonodarca nechcel zastavenie, resp.

nezačatie trestného stíhania viazať na súčasné splnenie obidvoch podmienok, obmedzil

by sa na konštatovanie, že trestné stíhanie je neprípustné, ak to nariadi prezident

republiky. Či a kedy môže prezident republiky takéto zastavenie nariadiť, by stačilo

vymedziť v ústave v rámci jeho kompetencií.

Z doposiaľ uvedeného možno vyvodiť záver, že odporca mal právo posúdiť, že

podmienky na nezačínanie, resp. zastavenie trestného stíhania voči odporcovi nie sú

dané, keďže nariadenie nezačínať alebo zastaviť trestné stíhanie nebolo použitím práva

udeľovať milosť alebo amnestiu. Dôvody na takéto posúdenie sú obsiahnuté

v citovanom rozhodnutí , podľa ktorého nemožno akýmkoľvek spôsobom

meniť rozhodnutie o amnestii už uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Že rozhodnutie zo dňa 7. 7. 1998 je takouto opravou, dokazuje tak jeho preambula,

ako aj čl. 1, ktorého obsah je takmer identický s obsahom čl. 5 rozhodnutia zo dňa 3.

3. 1998.

Po druhé, k právam riešiť predbežné otázky, ktoré orgánom činným v trestnom

konaní dáva , patrí aj právo zaujať názor, či nariadenie prezidenta

republiky použijúceho jeho právo udeľovať milosť alebo amnestiu vzťahuje na skutok,

ktorý by sa mal stíhať alebo je stíhaný. Je nesporné, že takéto oprávnenie orgány činné

v trestnom konaní majú. Na základe takéhoto posúdenia vykonávajú tak v prípravnom

konaní, ako aj v konaní pred súdom úkony zastavenia trestného stíhania, ak prídu

k záveru, že sa na stíhaný skutok vzťahuje amnestia.

Ak odporca posúdil skutok navrhovateľa tak, že sa naňho rozhodnutie, ktoré by

aj spĺňalo obidve kritériá uvedené v , nevzťahuje, urobil

tak vykonávajúc svoju právomoc v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom,

konkrétne Podľa rozhodnutia o amnestii zo 7. 7. 1998 predseda vlády

nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre

podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným

zavlečením , , do cudziny, ku ktorému malo dôjsť

31. 8. 1995.“

Podľa jej názoru „...takýmto spôsobom formulované rozhodnutie o amnestii je

v našej právnej histórii bezprecedentné. Odporca ako orgán oprávnený vykladať obsah

amnestie pri výkone svojich právomocí dospel jednoznačne k záveru, že pokiaľ je

predmetné rozhodnutie formulované vyššie uvedeným spôsobom, nemôže znamenať

to isté, ako keby bolo formulované spôsobom používaným konštantne v rozhodnutiach

o udelení amnestie. V tejto súvislosti si dovoľujem len poukázať na to, že zvrat „mali

byť spáchané“ zo všetkých významov slova „mať“ ponúka najviac vysvetlenie tohto

výrazu ako nevyhnutnosť, naliehavosť, potrebnosť nejakého deja. V tejto situácii teda

odporca nemohol porušiť právo podnecovateľa zakotvené v SR,

keďže len vykonával svoju právomoc v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom.

Dovolím si poznamenať, že niet žiadneho v zákone alebo ústave zakotveného dôvodu

alebo možnosti, aby takýto výklad orgánu činného v trestnom konaní, mal a mohol byť

nahradený výkladom Ústavného súdu SR.

Rovnako spojenie „v súvislosti s oznámeným zavlečením

do cudziny“ môže byť skúmané z hľadiska otázky, čo darca amnestie povedal, ak

použil práve tento výraz, a v čom sa povedané odlišuje od obsahu, ktorý by sa

oznamoval jazykovými prostriedkami amnestie zvolenými odlišne. Je racionálny

a logický záver, že spojenie „v súvislosti s oznámeným zavlečením“ má iný obsah ako

spojenie „oznámeným zavlečením“. K takémuto záveru oprávňuje nekomplikovaná

úvaha, že zavlečením do cudziny boli spáchané viaceré trestné

činy, medzi nimi aj trestný čin zavlečenia do cudziny. Absurdne by potom pôsobil

záver, ku ktorému možno dôjsť pri snahe aplikovať predmetné rozhodnutie, pretože by

sa muselo konštatovať, že zavlečenie do cudziny bolo spáchané v súvislosti

so zavlečením do cudziny V súvislosti s interpretáciou

predmetného rozhodnutia si je potrebné uvedomiť, že predmetom výkladu je text, a nie

pohnútky a zámery darcu amnestie, o ktorých môže existovať presvedčenie, že stáli na

počiatku tohto rozhodnutia. Vykladať a aplikovať možno len existujúcu normu, a to

bez ohľadu na presvedčenie, že sa jej tvorcovi vzhľadom na nevhodne zvolené

jazykové prostriedky podarilo vyjadriť iný obsah, než zamýšľal.“

Ďalej k veci uviedla: „...Podnecovateľ má pritom v trestnom konaní prostriedky

na to, aby sa až do právoplatného skončenia veci domáhal zastavenia trestného

stíhania, pretože sa na tento skutok podľa jeho výkladu vzťahuje amnestia.“

K právomoci ústavného súdu konať vo veci uviedla: „...V tejto súvislosti sa

vynára aj otázka, či vôbec ústavný súd by v tomto konaní v rámci posudzovania

dôvodnosti podnetu mal a mohol sa zaoberať výkladom rozhodnutia predsedu vlády

o udelenie amnestie.“ „...Správnosť záveru, podľa ktorého, ak je právo, ktorého

vyslovenia porušenia sa podnecovateľ domáha, chránené pred porušením inými

právnymi prostriedkami, musí sa podnecovateľ domáhať právnej ochrany týmito

inými právnymi prostriedkami. Nakoniec, tento názor je vyslovený aj v rozhodnutí

Ústavného súdu SR č. , podľa ktorého: „táto zásada (zachytená v už

stabilizovanej judikatúre ústavného súdu) potvrdzuje, že ochranu namietanému

porušeniu konkrétneho základného práva alebo slobody v konaní o podnete podľa čl.

130 ods. 3 (platí to však v plnom rozsahu aj pre konanie o ústavných

sťažnostiach) môže ústavný súd poskytnúť len vtedy, ak sa jej ochrany fyzická alebo

právnická osoba už nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred iným štátnym

orgánom Slovenskej republiky (vrátane všeobecných súdov).“ „...Ani v súvislosti

s rozhodnutím o odložení veci zo dňa 18. 9. 1998 a začatím trestného stíhania proti

podnecovateľovi, nemohlo dôjsť k porušeniu podnecovateľovho práva zakotveného

v SR. v výslovne stanovuje, kedy trestné

stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť

zastavené. Medzi takýmito dôvodmi uvedenými v písmenách a) až ch) nie je

právoplatnosť rozhodnutia o odložení veci. Pritom v písmene f) je uvedená

skutočnosť, že zastavenie, resp. nezačínanie trestného stíhania musí nastať aj vtedy,

proti komu sa skoršie stíhanie pre ten istý skutok skončilo právoplatným rozsudkom

alebo bolo právoplatne rozhodnuté, nebolo dôvodu, ak by dôvodom na takýto postup

malo byť rozhodnutie o odložení veci, aby takéto rozhodnutie nebolo v citovanom

zákonnom ustanovení uvedené...“

Podľa ústavná sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal riadne opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

práva poskytuje. Ani z doterajšej praxe ústavného súdu, ani z ustanovení zákona

č. nevyplýva záver, že by pre konanie o podnete toto ustanovenie

neplatilo, zvlášť s prihliadnutím na skutočnosť, že trestné stíhanie dáva možnosť

účastníkovi použiť viacero prostriedkov smerujúcich k náprave nezákonnosti

v postupe orgánov činných v trestnom konaní.“

O podnete navrhla rozhodnúť tak, že mu ústavný súd nevyhovie.

Zástupca krajského prokurátora sa so závermi zástupkyne Ministerstva vnútra

SR stotožnil.

Ďalej uviedol, že z uznesenia vyšetrovateľa o odložení veci, i keď toto bolo

vydané na základe amnestie zo 7. júla 1998, ako uznesenia, ktoré „má konštituovať

práva“, nemohol žiaden konkrétny subjekt, a teda ani navrhovateľ nadobudnúť

subjektívne práva, pretože v ňom nie je uvedené meno. Takéto uznesenie preto

nemožno považovať za prekážku veci rozhodnutej. V uznesení vyšetrovateľa

o vznesení obvinenia proti navrhovateľovi niet zmienky o tom, že by toto rozhodnutie

vychádzalo z rozhodnutia o amnestii. Zástupca krajskej prokuratúry preto považuje

hľadanie súvislosti medzi uznesením o začatí trestného stíhania a rozhodnutím

o amnestii z 8. decembra 1998 uverejneným v zbierke zákonov za vykonštruované,

neopodstatnené a neodôvodnené. Ďalej podľa jeho názoru nepostupoval ústavný súd

správne, ak ako dôvod neprijatia podnetu Okresného súdu Bratislava 1 uviedol, že pri

rozhodovaní o väzbe nebol povinný zaoberať sa dôvodom, resp. prípustnosťou

trestného stíhania. V tomto ohľade považuje okresný súd za rovnako legitimovaného

účastníka konania ako krajského prokurátora. Pokiaľ ide o rozhodnutie krajského

prokurátora vo veci, tento nemohol inak rozhodnúť o sťažnosti navrhovateľa.

Rozhodovanie o opravnom prostriedku má prednosť a prokurátor o nej musí

rozhodnúť predtým, ako by chcel využívať dozorové oprávnenie. Rozhodol preto

správne, ak sťažnosť zamietol ako oneskorene podanú. Ak sa v odôvodnení uznesenia

vyjadril k tomu, že stíhanie považuje za zákonné, táto úvaha bola nad rámec jeho

rozhodovania.

Vo svojom vyjadrení sa zástupca krajského prokurátora zaoberal skutočnosťou,

že „...veľmi podobný, obsahovo takmer totožný podnet ústavný súd odmietol pre jeho

neopodstatnenosť“. Ďalej uviedol, že ak by chcel ústavný súd vyhovieť podnetu

navrhovateľa, musel by ako predbežnú otázku vyriešiť, či možno aplikovať

ktorékoľvek rozhodnutie o amnestii na skutok, ktorého sa navrhovateľ mal dopustiť.

Táto úloha prislúcha podľa jeho mienky iba orgánom činným v trestnom konaní.

Poukázal na tú skutočnosť, že „v prípade prípravného konania ide vlastne iba o súdne

konanie, ktoré je v štádiu prípravného konania“. V konečnom dôsledku teda v takej

veci prislúcha rozhodnúť všeobecnému súdu. Rozhodnutie ústavného súdu, ktorý by

akokoľvek otázku posúdil, by bolo zasahovanie do jednoznačnej kompetencie orgánov

činných v trestnom konaní. Ďalej podľa jeho mienky, ak navrhovateľ nevyužil všetky

práva, ktoré mu právny poriadok v poskytuje, nemôže byť úspešný

ani v konaní na ústavnom súde. Z podnetu musí byť zrejmé, že už niet iného orgánu

právnej ochrany, ktorý by mohol poskytnúť ochranu tvrdenému porušeniu práva.

Zástupca krajského prokurátora navrhol, aby ústavný súd nevyhovel podnetu.

Právny zástupca vedľajšieho účastníka podrobnejšie rozviedol

argumenty navrhovateľa a jeho právneho zástupcu a poukázal na to, že zaniknutú

trestnosť amnestovaných skutkov nemožno ani za pomoci rozhodnutia o amnestii

obnoviť pre neprípustnosť jej retroaktívneho pôsobenia. Poukázal na podmienky, za

ktorých bola odložená vec podozrenia zo spáchania skutkov podliehajúcich amnestii

zo 7. 7. 1998, na absenciu ústavných možností odstraňovania právnej prekážky

trestného stíhania rozhodnutím o zrušení amnestie. Ohľadne rozhodnutia ústavného

súdu sa pripojil k návrhu navrhovateľa a jeho právneho zástupcu.

Právny zástupca vedľajšieho účastníka, predsedu vlády SR Mikuláša Dzurindu,

sa okrem procesného návrhu, ktorému ústavný súd nevyhovel, k veci vyjadril tak, že si

osvojil prednes právnych zástupcov ministerstva vnútra a krajskej prokuratúry vrátane

návrhu na rozhodnutie, pretože ich považuje za právne a vecne náležite podložené.

III.

Okrem prednesu účastníkov a ich písomných podaní vychádzal ústavný súd

zo skutkového stavu zisteného z uznesenia Krajského úradu vyšetrovania PZ

Bratislava č. KÚV 50/97 zo dňa 18. 9. 1998, uznesenia Ministerstva vnútra SR č. VKE

1/30-1998 zo dňa 1. 2. 1999, uznesenia Krajskej prokuratúry Bratislava č.

zo dňa 18. 2. 1999 a vyrozumenia Krajskej prokuratúry v Bratislave č.

zo dňa 19. 2. 1999.

Z uznesenia Krajského úradu vyšetrovania PZ Bratislava č. KÚV 50/97 zo dňa

18. 9. 1998 ústavný súd zistil, že vyšetrovateľ Policajného zboru ním podľa § 159 ods.

2 s poukazom na vec podozrenia

z trestného činu zavlečenia do cudziny spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 233

ods. 1 a 2 písm. a) , v súbehu s trestným činom lúpeže podľa

ods. 1, porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 2 a krádeže podľa § 247

ods. 1 písm. b) odložil, „nakoľko trestné stíhanie podľa článku II

rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky zo 7. júla 1998 o amnestii,

uverejneného v Zbierke zákonov SR č. 214/98 Z. z., je neprípustné“.

V závere odôvodnenia uznesenia sa uvádza: „Vzhľadom na to, že v priebehu

preverovania sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vznesené obvinenie

konkrétnej osobe, vec bola viackrát vyšetrovateľom uložená z dôvodov uvedených

v , naposledy dňa 30. 6. 1998.

Vzhľadom na to, že predseda vlády Slovenskej republiky, využívajúc svoje

právomoci podľa a ) ,

v záujme odstránenia sporov o výklad rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998

uverejneného pod č. 55/98 Z. z. dňa 7. júla 1998 vyhlásil v článku II toto rozhodnutie

o amnestii, uverejnené v Zbierke zákonov SR pod č. 214/98 Z. z.: „Nariaďujem, aby

sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z

trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením

, do cudziny, ku ktorému malo dôjsť

31. augusta 1995“, trestné stíhanie v zmysle je

neprípustné, preto som rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto

uznesenia.“

Z obsahu uznesenia vydaného vyšetrovateľom Ministerstva vnútra SR pod

č. VKE 1/30-98 dňa 1. 2. 1999 ústavný súd zistil, že ním bolo podľa § 160 ods. 1

vznesené obvinenie navrhovateľovi „za trestný čin zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa a

v spolupáchateľstve podľa a trestný čin lúpeže podľa

a v spolupáchateľstve podľa

...“

Podľa výrokovej časti uznesenia sa mal týchto skutkov navrhovateľ dopustiť

konaním identifikovateľne s amnestiou zo 7. 7. 1998 popísanými.

Z uznesenia Krajskej prokuratúry v Bratislave č. zo dňa 18. 2. 1999

vyplýva, že prokurátor krajskej prokuratúry zamietol sťažnosť podanú navrhovateľom

proti uzneseniu č. VKE 1/30-1998 zo dňa 1. 2. 1999 podľa § 148 ods. 1 písm. b)

ako oneskorene podanú.

V závere odôvodnenia uznesenia je k tomuto dôvodu zamietnutia uvedené, že

prokurátor krajskej prokuratúry po preštudovaní vyšetrovacieho spisu dospel k záveru,

že sťažnosť bola podaná osobou na to oprávnenou, avšak nebola podaná v zákonom

stanovenej lehote. Prokurátor napokon uviedol, že „I napriek tomu som preskúmal

postup vyšetrovateľa pri vyhodnotení dôkazov vedúcich k začatiu trestného stíhania

a vzneseniu obvinenia pre už uvedený trestný čin a dospel som k rovnakému záveru, a

teda, že tento postup bol v danom štádiu konania odôvodnený.“

Obsahom „vyrozumenia“ Krajskej prokuratúry Bratislava č. zo dňa

19. 2. 1999 adresovaného navrhovateľovi je oznámenie, že prokurátor krajskej

prokuratúry po vyhodnotení obsahu sťažnosti navrhovateľa ako podnetu na

preskúmanie postupu vyšetrovateľa „...nezistil v postupe vyšetrovateľa žiadne

závady.“

IV.

Z podkladov pre rozhodnutie ustálil ústavný súd skutkový stav, ktorého pre vec

rozhodujúce fakty majú takúto vecnú a chronologickú podobu:

1) Dňa 31. augusta 1995 došlo ku škode , ,

ku spáchania viacerých skutkov, ktoré boli neskôr kvalifikované ako trestné činy

zavlečenia do cudziny a v súbehu s ním spáchané ďalšie trestné činy - trestný čin

lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. a) Tr. zák., porušovania domovej slobody podľa

§ 238 ods. 1 a 2 Tr. zák., zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1

písm. a) a b) Tr. zák. a iné.

2) Na základe oznámenia došlo ohľadne uvedených skutkov policajnými

orgánmi k preverovaniu dôležitých skutočností za účelom objasnenia veci a zistenia

páchateľov. Vyšetrovateľ a prokurátor vydávajú vo veci viacero uznesení.

3) Predseda vlády Slovenskej republiky vykonávajúci niektoré právomoci

prezidenta SR vydáva 3. marca 1998 rozhodnutie o amnestii, ktoré bolo uverejnené

v Zbierke , ktorým v čl. VI nariadil, aby sa

nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané

v súvislosti s oznámením o zavlečení do cudziny.

4) Napriek uvedenému rozhodnutiu o amnestii vyšetrovanie veci prebiehalo

ďalej s tým, že vec bola uznesením z 30. júna 1998 naposledy uložená.

5) Predseda vlády Slovenskej republiky, súc i naďalej poverený vykonávať

niektoré právomoci prezidenta SR, vydáva 7. júla 1998 rozhodnutie o amnestii, ktoré

bolo uverejnené v Zbierke , ktorým v čl. II nariadil,

aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie

z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením

, , do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta

1995.

6) Vyšetrovateľ Krajského úradu vyšetrovania PZ Bratislava uznesením KÚV

50/97 z 18. 9. 1998 podľa s poukazom na Tr.

por. vec podozrenia z trestného činu zavlečenia do cudziny spáchaného

v spolupáchateľstve a ostatných trestných činov v tomto uznesení odložil, nakoľko

trestné stíhanie sa podľa čl. II rozhodnutia predsedu vlády SR zo 7. júla 1998

o amnestii stalo neprípustným. Toto uznesenie sa stalo právoplatným.

7) Predseda vlády SR bez poverenia vládou SR na výkon niektorých právomocí

prezidenta SR vydáva 8. 12. 1998 rozhodnutie o amnestii, uverejnené v Zbierke

, ktorým článok VI rozhodnutia o amnestii

z 3. marca 1998 a článok II rozhodnutia o amnestii zo 7. júla 1998 vypustil.

8) Vyšetrovateľ odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, sekcie

vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností PZ SR, vzniesol uznesením

č. VKE 1/30-1998 z 1. 2. 1999 obvinenie voči za trestné

činy zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a b) Tr.

zák. spáchané v súbehu s trestnými činmi podľa § 233 ods. 1 a 2 písm. a) a § 234 ods.

1 a 2 písm. a) Tr. zák. Vyšetrovanie v tejto veci v čase konania na ústavnom súde

naďalej prebieha.

9) Ústavný súd podáva v konaní vedenom pod sp. zn. výklad čl.

102 ods. 1 písm. i) SR, podľa ktorého amnestiu nemožno meniť.

V.

Na základe uvedeného skutkového stavu ústavný súd dospel k týmto právnym

záverom, vedúcim k jeho rozhodnutiu:

Podnet v rozsahu, v akom ho ústavný súd prijal na konanie, je dôvodný.

Dotknutým článkom - základným právom,

porušenie ktorého navrhovateľ namieta, je , podľa ktorého „nikoho

nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon.“ Povinným subjektom z tohto článku je štát, jeho orgány. K porušeniu

tohto práva teda (a nie iba v tomto prípade) dochádza porušením povinnosti štátneho

orgánu. Všeobecný ústavný rámec pre konanie štátnych orgánov je daný čl. 2 ods. 2

. Podľa neho štátne orgány môžu konať iba na základe a v rozsahu a

spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nesporným zámerom ústavodarcu bolo zabezpečiť

týmto ustanovením ochranu občanov pred každým konaním štátneho orgánu, ktoré

z tohto ústavného rámca vybočuje.

V konaní o podnete s vyššie uvedeným právnym základom musí ústavný súd na

jeho záver konštatovať, či trestné stíhanie, a tým postup orgánov činných v trestnom

konaní bol v súlade s týmto ústavným článkom, a predtým zistiť, ktoré z ustanovení

ktorého zákona sú relevantnými ustanoveniami zachovávajúcimi uvedené základné

právo.

Podľa znenia tohto základného práva - - musia teda zákonu

zodpovedať ako dôvody, tak aj spôsob, na základe ktorých možno konkrétnu osobu

stíhať. Stíhanie je v plnom rozsahu konformné s týmto ústavným právom, ak

materiálne i formálne podmienky postupu orgánov činných v trestnom konaní

vychádzajú zo zákona.

„Dôvody“ stíhania majú podľa zásady nullum crimen sine lege svoj pôvod

v v znení neskorších predpisov - a „spôsob“,

ktorým je regulovaný postup orgánov činných v trestnom konaní, nachádzame

v príslušných ustanoveniach v znení neskorších predpisov -

. Splnenie oboch týchto podmienok patrí do preskúmavacej

právomoci ústavného súdu, pretože každá samostatne ako zákonná podmienka

ústavného základného práva predstavuje samostatný predmet ich posudzovania

z hľadiska ich dodržania, či naopak nedodržania. Inak by nebolo možné dospieť

k záveru o tom, či namietaným postupom došlo, alebo nedošlo k porušeniu článku 17

ods. 2 .

Pokiaľ ide o „dôvody stíhania“, môžu byť nimi iba skutky kvalifikovateľné ako

trestné činy. Uvedením konkrétneho trestného činu v uznesení o začatí trestného

stíhania sa však vo veciach so skutkovým a právnym základom ako prejednaný podnet

táto ústavná podmienka nevyčerpáva. Došlo by tým neopodstatnene k jej úzko

formalistickému chápaniu.

Podľa ust. § 3 ods. 1 Tr. zák. je trestným činom pre spoločnosť nebezpečným

čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone. Skutky, na ktoré sa vzťahuje amnestia

prezidenta republiky, musia byť za trestné činy považované. Táto skutočnosť ostáva

podmienkou pre uplatnenie , podľa ktorého nemožno

trestné stíhanie začať, ak to nariadi prezident republiky, využijúc svoje právo udeliť

amnestiu alebo milosť, pretože iba ohľadne skutkov, ktoré možno za trestné činy

považovať, je dôvod podľa uvedeného ustanovenia rozhodovať. Inak by bolo potrebné

rozhodnúť podľa ods. 1 , a nie podľa ods. 2 cit. ustanovenia. Podľa nich:

Vyšetrovateľ, prokurátor alebo policajný orgán odloží vec uznesením, ak nejde

o podozrenie z trestného činu – ods. 1, alebo odloží vec z dôvodov neprípustnosti

trestného stíhania – ods. 2. Ústavný súd je povinný skúmať vecný a prípadne aj

osobný rozsah amnestie udelenej v aboličnej forme, a to v závislosti od jej konkrétnej

podoby: ak prezident udelí amnestiu, ktorou nariadi nezačať trestné stíhanie, ide

o skúmanie výlučne jej vecného rozsahu. Ak sa totiž amnestia vzťahuje na určité

skutky považované podľa všeobecných zásad za trestné činy – čo je pravda jej

náležitosťou – stávajú sa tieto skutkami, u ktorých zaniká trestnosť v zmysle § 65 Tr.

zákona. Ako uvádza komentár k tomuto ustanoveniu (Tr. zák. a a súvisiace

predpisy – Ister science press, Bratislava 1994, str. 88), „dôvodom zániku trestnosti je

abolícia“. Až ustálením, či je splnená podmienka zákonného „dôvodu“ trestného

stíhania z hľadiska trestnosti činu ako inherentnej zložky stíhateľného skutku, môže

ústavný súd rozhodnúť o rešpektovaní

vyšetrovateľom a prokurátorom. Vzniesť obvinenie pre skutky, u ktorých došlo

k zániku trestnosti, je v rozpore s SR. Zrekapitulujúc uvedené

skutočnosti pre potreby záveru o naplnení podmienky „dôvodu“ stíhania podľa čl. 17

ods. 2 SR teda treba uviesť: v dôsledku rozhodnutia o amnestii čin inak trestný

nie je trestným činom. Pre podozrenie zo spáchania takéhoto činu nemožno začať

trestné stíhanie. Pritom je potrebné zdôrazniť, že ústavný súd sa nezaoberá otázkou

viny; základným dôvodom je znenie článku 50 ods. 1 v spojení s článkami 141 a 142

, podľa ktorého o vine a treste za trestné činy rozhoduje

len súd; ďalším je fakt, ktorý nedovoľuje, aby sa otázkou predpokladanej viny

zaoberali orgány činné v trestnom konaní, a to v tom štádiu vyšetrovania, s ktorým je

abolícia v priamom vzťahu. Podľa : ak je dostatočne odôvodnený záver,

že čin spáchala určitá osoba, začne vyšetrovateľ bez meškania trestné stíhanie proti

obvinenému. K takémuto záveru nemožno dospieť. Bráni tomu nariadenie trestné

stíhanie nezačínať. Na námietku, že ústavný súd nemôže zasahovať do tzv. živej veci,

je potrebné uviesť, že hovorí o „stíhaní“. Ak by ústavodarca

chápal funkčné hľadisko tohto článku redukovane iba v súvislosti so súdne

skončenými vecami, formuloval by jeho text inak. Uviedol by, že nikoho nemožno

„odsúdiť“ inak, ako z dôvodov a spôsobom ako ustanovuje zákon. Trestné stíhanie je

proces, ktorý sa začína vznesením obvinenia a končí právoplatným rozhodnutím, a

ústavný súd má právo aj povinnosť, ako už bolo uvedené skôr, preskúmať ústavnosť

už prvého úkonu, ku ktorému došlo v rámci tohto procesu. V tomto smere považuje

ústavný súd formuláciu základného práva uvedeného v za

dostatočne zrozumiteľnú. Jurisdikcia ústavného súdu vo veciach, v ktorých sa namieta

porušenie SR, je daná i napriek celému systému „prostriedkov

nápravy.“ S trestným stíhaním je spojený celý rad vážnych legálnych obmedzení,

ktorým sa obvinený a obžalovaný musí podriaďovať. Naviac, reálnou je poväčšine

nehmotná ujma, ťažko odstrániteľná napriek výsledku pre obvineného priaznivému.

Záruky sa podľa právneho názoru ústavného súdu vzťahujú i na tú

fázu trestného konania, v ktorej sa nachádza vec navrhovateľa, keďže ide o takú chybu

v konaní, ktorá ho postihuje už v jeho priebehu. Ochranu je ústavný súd povinný

poskytnúť v okamihu zistenia, že dôvod stíhania nie je zákonný a tento stav nielen

trvá, ale nemalo k nemu vôbec dôjsť. Odstrániteľná vada by totiž po jej odstránení

prestala byť prekážkou legálnej podoby trestného stíhania.

Naviac, z hľadiska štádia trestného stíhania veci sa opravné prostriedky

uplatňujú iba v jeho rámci ( ). V štádiu prípravného konania je

„odvolacou inštanciou“ prokurátor. Zásah súdu do tohto konania zákon nepripúšťa

(rozhodovanie o väzbe v prípravnom konaní má odlišné podmienky). Za „prostriedky

nápravy“ teda nemožno považovať žiadne rozhodnutie súdu v tom zmysle, ako to mali

na mysli odporcovia. Rozhodnutie súdu reagujúce na amnestiu je po podaní a prijatí

obžaloby jedným z jeho možných autonómnych rozhodnutí a medzi opravné

prostriedky nepatrí. Ako bolo zistené, navrhovateľ podal proti uzneseniu VKE 1/30-

1998 sťažnosť, táto však bola ako oneskorene podaná podľa

zamietnutá. Táto skutočnosť však pre toto konanie nemá právny význam, a to pre

jednoznačnú povinnosť prokurátora v každej veci postupovať podľa ,

ktorý zakotvuje v dozor prokurátora nad zachovaním zákonnosti

v prípravnom konaní. Podľa ods. 2 písm. e) cit. ustanovenia môže prokurátor nahradiť

rozhodnutie vyšetrovateľa vlastným rozhodnutím aj inak, ako na podklade sťažnosti

oprávnenej osoby. V tomto zmysle sa prokurátor napokon vo svojom zamietavom

uznesení vyjadril, keď uviedol, že uznesenie považuje za zákonné.

Pokiaľ ide o ústavnú podmienku čl. 17 ods. 2 uvedenú ako „spôsob“ stíhania

upravený , patrí sem i otázka rešpektovania tzv. prekážky

rozhodnutej veci, ktorá má v prejednávanom prípade málo frekventovanú podobu.

Právne relevantnými skutočnosťami určujúcimi hranice úvah v tomto smere sú: forma

amnestie - v našom prípade abolícia s príkazom nezačať trestné stíhanie - a uznesenie

o odložení veci vydané podľa , ktoré je obligatórnym aktom

vyšetrovateľa alebo prokurátora. Podľa citovaného ustanovenia prokurátor,

vyšetrovateľ alebo policajný orgán pred začatím trestného stíhania odloží vec

uznesením, ak je trestné stíhanie neprípustné podľa § 11 ods. 1. Podľa § 11 ods. 1

písm. a) trestné stíhanie nemožno začať, a ak bolo už začaté, nemožno v ňom

pokračovať a musí byť zastavené, ak to nariadi prezident republiky, použijúc svoje

právo udeľovať milosť alebo amnestiu. Z hľadiska štádií vyšetrovania trestných činov

prichádza po zhodnotení právnej a skutkovej situácie v medziach určených amnestiou

do úvahy iba jediné rozhodnutie, a to odloženie veci s poukazom na cit. ustanovenie

Amnestia udelená v aboličnej forme, ako k tomu došlo v prejednávanom

prípade, nedovoľuje prekročiť štádium vyšetrovania trestných činov zakotvených v IX.

hlave II. časti Korelátom nariadenia prezidenta nezačať trestné stíhanie je

uznesenie o odložení veci. Amnestia udelená v aboličnej forme - „prikazujúca

nezačať trestné stíhanie“ - má anonymných adresátov, pokiaľ ide o potenciálnych

podozrivých. Uverejnením v zbierke zákonov je však záväzná pre všetky orgány, ktoré

ju realizujú. „Vecou rozhodnutou“ je preto v pravom zmysle slova rozhodnutie o veci

bez vzťahu ku konkrétnej osobe. Prepracovať sa totiž ku konkrétnej osobe vzhľadom

na uznesenie o odložení veci z dôvodov amnestie zákonom upraveným spôsobom

nemožno. V tomto zmysle preto právoplatné uznesenie o odložení veci z dôvodu

amnestie prikazujúcej nezačať trestné stíhanie považuje ústavný súd za prekážku veci

rozhodnutej analogicky k ustanoveniu

Ústavný súd je toho názoru, že vzniesť obvinenie pre skutky, ktoré sú

predmetom abolície, preto že neskôr došlo k prehodnoteniu jej vecného rozsahu, nie

je v súlade so základným právom uvedeným v čl. 17 ods. 2 a nie je ani v súlade s čl. 1

a SR. Najmä nie v takej podobe, aby jeden vyšetrovateľ vec pre

amnestiu odložil a iný vyšetrovateľ rovnako vecne a miestne príslušný po tomto

odložení začal trestné stíhanie pre amnestované skutky po úvahe, že sa na ne amnestia

nevzťahuje. Takýto postup je v rozpore s inštitútom právoplatnosti rozhodnutí, a tým

aj právnou istotou ako jedným z princípov právneho štátu.

Ústavný súd bol pri rozhodovaní o veci postavený pred viacero otázok

v súvislosti s posudzovaním právnej relevancie viacerých skutočností vzájomne na

seba nadväzujúcich, prepojených a vzájomne sa podmieňujúcich, predovšetkým

z hľadiska konečného vplyvu na vydanie uznesenia o vznesení obvinenia voči

navrhovateľovi. V tejto súvislosti ústavný súd dospel k záverom, že: za mylný a právu

nezodpovedajúci pokladá taký výklad textu čl. II rozhodnutia o amnestii zo 7. 7.

1998, podľa ktorého by táto nepokrývala (nezahŕňala) tzv. základný skutok, ktorým je

trestný čin zavlečenia do cudziny podľa § 233 Tr. zák. Udávané spáchanie tohto

trestného činu malo byť cieľom, pričom ako prostriedok k jeho spáchaniu mali slúžiť

ostatné trestné činy spáchané v rôznych formách súbehu. V súhrne teda podľa názoru

ústavného súdu sa amnestia dotýkala nielen trestných činov, ktoré mali umožniť

spáchanie trestného činu zavlečenia do cudziny, ale aj samotného zavlečenia. V čase

rozhodnutia o udelení amnestie 7. 7. 1998 sa viedlo vyšetrovanie aj pre podozrenie

zo spáchania trestného činu zavlečenia do cudziny , ku ktorému

malo dôjsť 31. 8. 1995. Z toho dôvodu bol ako amnestovaný uvedený aj tento skutok,

a to opisom faktickej situácie bez subsumpcie pod konkrétnu normu. Slová

„v súvislosti“ použité v texte rozhodnutia o amnestii vyložili odporcovia tak, že skutok

zavlečenia do cudziny oddelili od ostatných možných trestných činov, majúcich

v tomto skutku pôvod. Takýto výklad je nesprávny. Uvedené slová naopak spájajú

spomínaný skutok s ostatnými do jedného amnestovaného okruhu. Ústavný súd

konštatuje, že z relevantných úkonov a stanovísk vydaných vo veci týkajúcich sa

trestného konania vrátane amnestie zo 7. júla 1998 spolu s rozhodnutím o amnestii

z 8. 12. 1998 vyplýva pre vec podstatný záver. Na vecný rozsah amnestie zo 7. júla

1998 sa vytvorili dva názorové tábory. Pritom názor o amnestovaní všetkých trestných

činov nepresadzovala – a túto skupinku teda výlučne nepredstavuje – iba obhajoba

navrhovateľa. Patrí k nej v jednej fáze konania i vyšetrovateľ. Napokon k veci sa

vyjadroval i ústavný súd, ktorý v jednom svojom rozhodnutí (sp. zn. )

vylučoval amnestovanie trestného činu zavlečenia do cudziny

„s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote“ a v inom rozhodnutí (sp. zn. )

sa o amnestii zo 7. júla 1998 vyslovil ako o „nejasnej“. Ústavný súd je toho názoru, že

uplatnenie pravidla in dubio pro reo treba klásť i mimo hranice konania, kde sa

rozhoduje o vine. Pritom už uvádzané rozhodnutie o odložení veci vyšetrovateľom

(podľa názoru ústavného súdu záväzne) dokumentuje, že aplikovateľnosť tejto

amnestie za dubióznu nepovažuje. Preto aj spor o uplatniteľnosť, o vecný rozsah

amnestie zo 7. júla 1998, kedykoľvek sa nastolí, môže byť uzavretý iba – a to doslova

– v prospech veci („pro reo“).

Ústavný súd je ďalej toho názoru, že vzniesť obvinenie navrhovateľovi by

nebolo v súlade so zákonom, a teda ani s ani za situácie, kedy by boli právne

relevantné a platné tie úkony a právne akty, ktoré odporcovia omylom považovali

jednak za odstránenie prekážky v trestnom konaní, najmä však za podnet pre úvahy a

diskusie o ich význame pre vec samu. Majú sa tu na mysli kompetencia predsedu

vlády SR zakotvená v SR, ku ktorej sa ústavný súd nemá

možnosť ani dôvod vrátiť, pretože o nej už svojím uznesením v tejto veci z 22. júna

1999 rozhodol, najmä však záväznosť rozhodnutia ústavného súdu o výklade čl. 102

ods. 1 písm. i) SR. Právny názor ústavného súdu je taký, že tieto akty - vrátane

rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. - neboli právne významnými

a rozhodujúcimi skutočnosťami umožňujúcimi začatie trestného stíhania navrhovateľa.

Ani za situácie, že by predseda vlády na rozhodovanie o amnestii mal poverenie vlády,

ba dokonca ani vtedy, ak by ústavný súd výkladom potvrdil jeho oprávnenie udelenú

amnestiu zrušiť, by vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nemohli orgány činné

v trestnom konaní nerešpektovať stav vytvorený rozhodnutím vo veci - uznesením

o odložení veci č. KÚV 50/97. A s poukazom na to, že ústavný súd považuje amnestiu

zo 7. 7. 1998 za jednoznačnú v tom rozsahu, ako ju toto uznesenie akceptovalo, ak by

k odloženiu veci uznesením nedošlo už skôr, boli by orgány činné v trestnom konaní

povinné urobiť tak neskôr, kedykoľvek pred vznesením obvinenia a pre ktorýkoľvek

„novoobjavený“ trestný čin spáchaný vo väzbe na zavlečenie

do cudziny vrátane tohto skutku vzhľadom na formu abolície: nariadenie, aby sa

nezačínalo trestné stíhanie.

Z tohto hľadiska je iba sekundárnou otázkou a problémom otázka času, od

ktorého je účinné uznesenie ústavného súdu o výklade

podané pod sp. zn. . Predsa však názory, že takéto rozhodnutie je záväzné

iba v budúcnosti, po jeho prijatí, nielenže nemajú právnu oporu v žiadnom právnom

predpise, ale sú v zrejmom rozpore s princípmi právneho štátu, ako ho má na mysli čl.

1 a SR. Podľa je Slovenská republika právnym štátom.

Podľa môžu štátne orgány konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ak je konanie štátneho

orgánu z hľadiska rozsahu jeho právomocí predmetom sporu medzi ním a iným

subjektom a následne predmetom konania pred týmto súdom, vynesie ústavný súd

svoje rozhodnutie ako deklaratórny akt. Svojím rozhodnutím ústavný súd deklaruje,

aký bol, je a bude rozsah ústavného práva alebo právomoci. Toto rozhodnutie je

celkom nepochybne platné ex tunc, teda do minulosti, vždy v prípadoch, kedy to je

v konkrétnej veci efektívne. Naopak, iba tam - iba v tých veciach - kde či už plynutie

času, alebo iná, právne relevantná okolnosť robí úpravu vzťahov a kompetencií do

minulosti neefektívnou, sa rozhodnutím ústavného súdu tieto vzťahy a kompetencie do

minulosti neriešia. Ak štátny orgán koná inak, ako to vo svojom rozhodnutí o výklade

považuje za súladné s ústavný súd, konal tento štátny orgán celkom

jednoznačne v rozpore s už v tej chvíli, keď svoje oprávnenie využil

v rozsahu, ktorý mu neposkytovala. Je celkom irelevantné, že konkrétny štátny

orgán svoje konanie považoval za súladné s , a je teda irelevantné i to, ako si

sám rozsah svojich oprávnení vykladá. Právny stav vytvorený právnymi normami

existuje objektívne. Existuje už v čase pred rozhodnutím ústavného súdu o výklade

konkrétneho článku alebo ústavného zákona. Je to v úplnom súlade so zásadou

rímskeho práva errore veritas non amittitur – omylom sa na skutočnosti nič nezmení.

Žiadny „predpis“, ktorý by expresis verbis upravil záväznosť rozhodnutí ústavného

súdu o výklade a ústavného zákona, z hľadiska ich časového pôsobenia nemôže

existovať. Ako už bolo uvedené, iba konkrétna situácia, povaha riešenej otázky,

predmet konania a pod. rozhodnú totiž o čase reálneho pôsobenia výroku. Neobstojí

preto porovnávanie záväznosti výrokov ústavného súdu vydaných v iných druhoch

konania, ktoré môžu prebiehať pred ústavným súdom, so záväznosťou výrokov

o výklade podľa .

Neprijateľný je aj názor o účinnosti výkladového uznesenia ústavného súdu až

po jeho zverejnení v zbierke zákonov. Celkom jednoznačne tomu odporuje

ustanovenie , ktoré neustanovuje obligatórne

uverejnenie rozhodnutí o výklade v zbierke zákonov, a ,

ktorý taxatívne uvádza, čo sa v zbierke zákonov uverejňuje. Citované ustanovenie zák.

č. totiž predpokladá, že ústavný súd zváži, či má právny názor vyslovený

v uznesení o výklade všeobecný význam, a po tomto konštatovaní môže (teda

nemusí!) rozhodnúť o jeho uverejnení v zbierke zákonov. V zák.

medzi normami, ktoré sa v zbierke zákonov uverejňujú, rozhodnutia o výklade

uvedené nie sú. Ich uverejnenie iba pripúšťa ustanovenie § 1 ods. 2 písm. d) zákona.

Podľa § 2 cit. zák. platí nevyvrátiteľná domnienka o vedomosti o obsahu

uverejnených aktov iba ohľadne tých, ktoré sú v zbierke uverejnené. Ak teda

ustanovenie legalizuje možnosť, že sa uznesenie

o výklade v zbierke zákonov neuverejní, nemôže byť jeho záväznosť od tejto

skutočnosti závislá. Ústavný súd je toho názoru, že nielen pre účastníkov konania - pre

tých prirodzene predovšetkým - rieši ústavný súd výkladom už ten spor, ktorého vznik

bol podmienkou konania pred ústavným súdom. Tomuto názoru zodpovedá aj analýza

právnych účinkov rozhodnutí o výklade v iných kauzách skončených pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky.

Rozhodnutie ústavného súdu uvedené v bode 2 výroku sa opiera o ust. § 31a

ods. 1 v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa o prijatom

podnete koná a rozhoduje s primeraným použitím ustanovení tretej časti druhej hlavy

štvrtého oddielu tohto zákona, t. j. ako o ústavnej sťažnosti.

Podľa § 57 ods. 1 citovaného zákona, ak ústavný súd vyhovie ústavnej

sťažnosti, vysloví v náleze, ktoré základné právo alebo sloboda a aké ustanovenie

alebo ústavného zákona boli porušené a akým konaním k tomuto porušeniu

došlo, a napadnuté rozhodnutie zruší.

Pre konanie o ústavných sťažnostiach je zrušenie napadnutého rozhodnutia

obligatórne v prípadoch, v ktorých sa naplnia podmienky pre tento postup.

Primeranosť použitia ustanovení o konaní o ústavnej sťažnosti na konanie o prijatom

podnete spočíva v tom, že obligatórne zrušenie napadnutého rozhodnutia paušálne

neprichádza do úvahy. Neprichádza do úvahy najmä tam, kde ústavný súd v konaní

o podnete skonštatuje protiústavný postup príslušného orgánu štátu, ktorý však je iba

jedným z komponentov celého konania vedúceho k prijatiu rozhodnutia, pričom samo

rozhodnutie nemusí byť protiústavným postupom zásadne ovplyvnené. K takémuto

rozhodnutiu ústavného súdu - bez zrušenia napadnutého rozhodnutia - opodstatnene

dochádza napríklad v konaní o základnom práve na konanie bez zbytočných prieťahov

podľa , v konaní o lehotách väzby a pod. V prípade, že však

samotné rozhodnutie je vydané v rozpore so základným právom, ak je jeho výlučným

a jediným dôsledkom, bola by ústavnoprávna ochrana základných práv neodôvodnene

neúplná, ak by k zrušeniu takéhoto rozhodnutia ústavný súd nepristúpil. V plnom

súlade s princípmi právneho štátu podľa je komplexné odstránenie

protiústavného stavu tam, kde to a zákon umožňujú.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 1999

JUDr. Tibor Šafárik

predseda senátu