Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 287/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Poľnohospodárskeho družstva B., B., a F. M., zastúpených

Advokátskou kanceláriou S. – Š., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia ich základného

práva podľa rozsudkom Okresného súdu Trenčín

sp. zn. z 21. júna 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co

224/2009-432 z 15. apríla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Poľnohospodárskeho družstva B. a F. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2010

faxom doručená a 9. júla 2010 písomným podaním doplnená sťažnosť Poľnohospodárskeho

družstva B., B., a F. M. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou S.

– Š., s. r. o., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 21. júna 2006 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4

Co 224/2009-432 z 15. apríla 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh vyplýva, že sťažovatelia ako predávajúci a kupujúci

«... uzatvorili... 17. 12. 2003 kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam...ktorej zápis vkladom povolila Správa katastra I...

Dňa 24. 02. 2006 podali navrhovatelia... na Okresný súd návrh na začatie konania

proti sťažovateľom o určenie neplatnosti Kúpnej zmluvy...

podľa ust. ... neplatná, pretože svojím

obsahom a účelom odporuje zákonu a zákon obchádza.

Splnenie predpokladov neplatnosti právneho úkonu podľa ust. § 39 Občianskeho

zákonníka videli Navrhovatelia v tom, že sťažovatelia konali v rozpore s platným právom

v čase uzavierania zmluvy, konkrétne so o navrátení vlastníctva

k pozemkom a o zmene a doplnení

Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o navrátení vlastníctva“), ktorý bol zverejnený v Zbierke

zákonov SR dňa 02. 12. 2003, t. j. dňa 02. 12. 2003 nadobudol platnosť a dňa 01. 01. 2004

nadobudol účinnosť...

Okresný súd vydal... 21. 06. 2006 Rozsudok 1, ktorým určil, že Kúpna zmluva je

neplatná v celom rozsahu. Z odôvodnenia Rozsudku 1 Okresného súdu vyplýva, že podľa

Okresného súdu Kúpna zmluva nesledovala primárne prevod vlastníckeho práva, ale jej

podstatou a účelom bolo znemožniť navrátenie vlastníctva Nehnuteľností na Navrhovateľov.

Úmysel sťažovateľa 1 videl Okresný súd v tom, že majúc vedomosť o snahe Navrhovateľov

navrátiť vlastníctvo k Nehnuteľnostiam a pod tlakom pravdepodobnosti, že Navrhovatelia

dosiahnu tento cieľ, previedol Nehnuteľnosti v legisvakančnej lehote zákona o navrátení

vlastníctva na sťažovateľa 2 ako fyzickú osobu. Kúpnu zmluva teda Okresný súd považoval

za absolútne neplatnú z dôvodu, že Kúpna zmluva sledovala výlučný zámer v rozpore

s účelom Kúpnej zmluvy.

Sťažovatelia napadli Rozsudok 1 odvolaním v celom rozsahu, žiadali ho zrušiť a vec

vrátiť späť prvostupňovému súdu.

Krajský súd rozsudkom zo dňa 08. 03. 2007 Rozsudok 1 vo vzťahu k niektorým

Navrhovateľom zrušil a konanie zastavil a vo zvyšnej časti Rozsudok 1 zmenil tak, že Návrh

zamietol (ďalej len „Rozsudok 2“).

Proti Rozsudku 2 podali Navrhovatelia dovolanie. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa

30. 09. 2009 (ďalej len „Uznesenie“) Rozsudok 2 v časti zamietnutia Návrhu zrušil a vec

vrátil Krajskému súdu.

Krajský súd v zmysle Uznesenia vydal Rozsudok, ktorým v časti týkajúcej sa

Navrhovateľa 69c/ Rozsudok 1 zrušil a konanie zastavil a vo zvyšnej časti Rozsudok 1

potvrdil.

Krajský súd v odôvodnení Rozsudku... uviedol, že posúdil v odvolacom konaní to, či

sťažovateľ 2 mal vedomosť o prípadnom úmysle sťažovateľa 1 uzavretím Kúpnej zmluvy

vylúčiť Navrhovateľov z možnosti uplatniť reštitučný nárok a či mal sťažovateľ 2 vedomosť

o poznámke na príslušnom LV o prebiehajúcom súdnom konaní o určenie, že sťažovateľ 1

nie je vlastníkom Nehnuteľností.

Podľa Krajského súdu „v danej veci je naliehavý právny záujem na určenie

neplatnosti kúpnej zmluvy, keď v prejednávanej veci je nesporné, že od výsledku súdneho

konania bude priamo závisieť posúdenie reštitučného nároku.”

Krajský súd mal za preukázané, že sťažovateľ 1 vedel, že sa stáva povinnou osobou

v zmysle zákona o navrátení vlastníctva a nemôže previesť Nehnuteľností odo dňa účinnosti

zákona o navrátení vlastníctva do vlastníctva iného. Krajský súd v odôvodnení Rozsudku

ďalej uviedol, že sťažovateľ 1 chcel obísť ustanovenie § 4 ods. 2 zákona o navrátení

vlastníctva, a preto previedol vlastníctvo k Nehnuteľnostiam na fyzickú osobu a „nastolil

tak právny stav, aby sa znemožnilo navrátenie vlastníctva navrhovateľov k požadovaným

pozemkom.“

Námietky sťažovateľov uvedené v odvolaní neboli podľa Krajského súdu

opodstatnené, nakoľko „vzhľadom k zmyslu zákona o pôde, ktorým je odčinenie

majetkových krívd, je treba reštitučné nároky považovať za nároky primárne, a to i za cenu

zásahu do už vykonaných majetkoprávnych vzťahov. Akýkoľvek iný výklad by totiž blokačné

ust. § 4 ods. 2 Zák. o pôde robil bezcenným.“».

Podľa sťažovateľov je napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s napadnutým

rozsudkom krajského súdu nezákonný „... nakoľko Krajský súd spolu s Okresným súdom

dospeli k rozhodnutiam na základe právneho posúdenia veci, ktoré je v rozpore s právnym

poriadkom Slovenskej republiky a bolo tým zasiahnuté do základných práv sťažovateľov,

konkrétne do ich vlastníckeho práva v rozsahu, ktorý právny poriadok Slovenskej republiky

ako právneho štátu nepripúšťa...

Krajský súd pri právnom posúdení veci použil výklad právnych predpisov, ktorý je

v rozpore s , a to predovšetkým so zákazom retroaktivity.“.

Sťažovatelia poukazujú na to, že „... Krajský súd v odôvodnení Rozsudku

interpretoval právnu normu a subsumoval právny stav pod takto interpretovanú právnu

normu - ust. zákona o navrátení vlastníctva, ktorú vzhľadom na uvedené nebolo na daný

právny vzťah možné použiť, nakoľko v čase uskutočnenia právneho úkonu - Kúpnej zmluvy

ešte tento právny predpis nenadobudol účinnosť. Práve v dôsledku takéhoto výkladu

právnej normy a následnej subsumpcie došlo zo strany Krajského súdu k použitiu

retroaktivity v rozpore s princípmi právneho štátu.“.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľov vyplývajúce z ust. bolo porušené

Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. 04. 2010, sp. zn.: -432,

a Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 21. 06. 2006, sp. zn. .

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. 04. 2010, sp. zn.:

432, a Rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa 21. 06. 2006, sp. zn. sa

v súlade s ust. § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ÚS zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu

na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trenčíne je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu zaplatiť sťažovateľovi 1 finančné zadosťučinenie vo výške 15.000,- EUR (slovom

pätnásťtisíc eur) a sťažovateľovi 2 finančné zadosťučinenie vo výške 15.000,- EUR (slovom

pätnásťtisíc eur).

Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania do 15 dní od

doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu.

Alternatívne

Základné právo sťažovateľov vyplývajúce z ust. bolo porušené

Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. 04. 2010, sp. zn.: -432.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. 04. 2010, sp. zn.: -432

sa v súlade s ust. § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ÚS zrušuje a vec sa vracia Krajskému

súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trenčíne je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu zaplatiť sťažovateľovi 1 finančné zadosťučinenie vo výške 15.000,- EUR (slovom

pätnásťtisíc eur) a sťažovateľovi 2 finančné zadosťučinenie vo výške 15.000,- EUR (slovom

pätnásťtisíc eur).

Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania do 15 dní od

doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a

základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa

rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľov je okrem iného aj

opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti rozsudku okresného súdu

odvolanie, o čom vedeli, odvolanie aj podali a krajský súd o ňom rozsudkom rozhodol. Z

toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu

svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základného práva rozsudkom okresného

súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

rozsudkom krajského súdu

Podľa názoru sťažovateľov k porušeniu ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1

došlo nesprávnym právnym názorom všeobecného súdu, teda jeho interpretáciou

a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení, a to hlavne

o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva

k pozemkom v znení neskorších predpisov.

Sťažovatelia však napriek uvedeným dôvodom v sťažnosti nenamietali porušenie

ústavnoprocesných princípov súdneho konania zakotvených v až

rozsudkom krajského súdu a v petite nenavrhli vysloviť porušenie žiadneho z čl. 46 až čl. 48

, ale navrhli iba vyslovenie porušenia .

V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť

ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa

sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia

domáhajú v petite svojej sťažnosti (m. m. , ), keď navyše znenie

petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov nemá ústavný

súd dôvod spochybňovať.

Týmito pravidlami sa ústavný súd spravoval aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľov. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokoval

sťažnosť iba v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie vo veci samej

(petitom).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) vyplýva, že

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z ,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až . Inak povedané, o prípadnom porušení

základného práva podľa by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak

by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení

s ich porušením. Pokiaľ však sťažovatelia porušenie až nenamietali,

resp. nenavrhli vysloviť ich porušenie, ústavný súd nebol oprávnený porušenie týchto

článkov preskúmavať a vysloviť ich porušenie, resp. v súvislosti s porušením týchto

článkov vysloviť aj porušenie .

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa sťažnosť

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010