Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 287/2010
PDF · 176.14 KB
No categories available
I. ÚS 287/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Poľnohospodárskeho družstva B., B., a F. M., zastúpených
Advokátskou kanceláriou S. – Š., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia ich základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Trenčín
sp. zn. 27 C 33/2006 z 21. júna 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co
224/2009-432 z 15. apríla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Poľnohospodárskeho družstva B. a F. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2010
faxom doručená a 9. júla 2010 písomným podaním doplnená sťažnosť Poľnohospodárskeho
družstva B., B., a F. M. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou S.
– Š., s. r. o., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 27 C 33/2006 z 21. júna 2006 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4
Co 224/2009-432 z 15. apríla 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z príloh vyplýva, že sťažovatelia ako predávajúci a kupujúci
«... uzatvorili... 17. 12. 2003 kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam...ktorej zápis vkladom povolila Správa katastra I...
Dňa 24. 02. 2006 podali navrhovatelia... na Okresný súd návrh na začatie konania
proti sťažovateľom o určenie neplatnosti Kúpnej zmluvy...
podľa ust. § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník... neplatná, pretože svojím
obsahom a účelom odporuje zákonu a zákon obchádza.
Splnenie predpokladov neplatnosti právneho úkonu podľa ust. § 39 Občianskeho
zákonníka videli Navrhovatelia v tom, že sťažovatelia konali v rozpore s platným právom
v čase uzavierania zmluvy, konkrétne so zákonom č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva
k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995
Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o navrátení vlastníctva“), ktorý bol zverejnený v Zbierke
zákonov SR dňa 02. 12. 2003, t. j. dňa 02. 12. 2003 nadobudol platnosť a dňa 01. 01. 2004
nadobudol účinnosť...
Okresný súd vydal... 21. 06. 2006 Rozsudok 1, ktorým určil, že Kúpna zmluva je
neplatná v celom rozsahu. Z odôvodnenia Rozsudku 1 Okresného súdu vyplýva, že podľa
Okresného súdu Kúpna zmluva nesledovala primárne prevod vlastníckeho práva, ale jej
podstatou a účelom bolo znemožniť navrátenie vlastníctva Nehnuteľností na Navrhovateľov.
Úmysel sťažovateľa 1 videl Okresný súd v tom, že majúc vedomosť o snahe Navrhovateľov
navrátiť vlastníctvo k Nehnuteľnostiam a pod tlakom pravdepodobnosti, že Navrhovatelia
dosiahnu tento cieľ, previedol Nehnuteľnosti v legisvakančnej lehote zákona o navrátení
vlastníctva na sťažovateľa 2 ako fyzickú osobu. Kúpnu zmluva teda Okresný súd považoval
za absolútne neplatnú z dôvodu, že Kúpna zmluva sledovala výlučný zámer v rozpore
s účelom Kúpnej zmluvy.
Sťažovatelia napadli Rozsudok 1 odvolaním v celom rozsahu, žiadali ho zrušiť a vec
vrátiť späť prvostupňovému súdu.
Krajský súd rozsudkom zo dňa 08. 03. 2007 Rozsudok 1 vo vzťahu k niektorým
Navrhovateľom zrušil a konanie zastavil a vo zvyšnej časti Rozsudok 1 zmenil tak, že Návrh
zamietol (ďalej len „Rozsudok 2“).
Proti Rozsudku 2 podali Navrhovatelia dovolanie. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa
30. 09. 2009 (ďalej len „Uznesenie“) Rozsudok 2 v časti zamietnutia Návrhu zrušil a vec
vrátil Krajskému súdu.
Krajský súd v zmysle Uznesenia vydal Rozsudok, ktorým v časti týkajúcej sa
Navrhovateľa 69c/ Rozsudok 1 zrušil a konanie zastavil a vo zvyšnej časti Rozsudok 1
potvrdil.
Krajský súd v odôvodnení Rozsudku... uviedol, že posúdil v odvolacom konaní to, či
sťažovateľ 2 mal vedomosť o prípadnom úmysle sťažovateľa 1 uzavretím Kúpnej zmluvy
vylúčiť Navrhovateľov z možnosti uplatniť reštitučný nárok a či mal sťažovateľ 2 vedomosť
o poznámke na príslušnom LV o prebiehajúcom súdnom konaní o určenie, že sťažovateľ 1
nie je vlastníkom Nehnuteľností.
Podľa Krajského súdu „v danej veci je naliehavý právny záujem na určenie
neplatnosti kúpnej zmluvy, keď v prejednávanej veci je nesporné, že od výsledku súdneho
konania bude priamo závisieť posúdenie reštitučného nároku.”
Krajský súd mal za preukázané, že sťažovateľ 1 vedel, že sa stáva povinnou osobou
v zmysle zákona o navrátení vlastníctva a nemôže previesť Nehnuteľností odo dňa účinnosti
zákona o navrátení vlastníctva do vlastníctva iného. Krajský súd v odôvodnení Rozsudku
ďalej uviedol, že sťažovateľ 1 chcel obísť ustanovenie § 4 ods. 2 zákona o navrátení
vlastníctva, a preto previedol vlastníctvo k Nehnuteľnostiam na fyzickú osobu a „nastolil
tak právny stav, aby sa znemožnilo navrátenie vlastníctva navrhovateľov k požadovaným
pozemkom.“
Námietky sťažovateľov uvedené v odvolaní neboli podľa Krajského súdu
opodstatnené, nakoľko „vzhľadom k zmyslu zákona o pôde, ktorým je odčinenie
majetkových krívd, je treba reštitučné nároky považovať za nároky primárne, a to i za cenu
zásahu do už vykonaných majetkoprávnych vzťahov. Akýkoľvek iný výklad by totiž blokačné
ust. § 4 ods. 2 Zák. o pôde robil bezcenným.“».
Podľa sťažovateľov je napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s napadnutým
rozsudkom krajského súdu nezákonný „... nakoľko Krajský súd spolu s Okresným súdom
dospeli k rozhodnutiam na základe právneho posúdenia veci, ktoré je v rozpore s právnym
poriadkom Slovenskej republiky a bolo tým zasiahnuté do základných práv sťažovateľov,
konkrétne do ich vlastníckeho práva v rozsahu, ktorý právny poriadok Slovenskej republiky
ako právneho štátu nepripúšťa...
Krajský súd pri právnom posúdení veci použil výklad právnych predpisov, ktorý je
v rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy, a to predovšetkým so zákazom retroaktivity.“.
Sťažovatelia poukazujú na to, že „... Krajský súd v odôvodnení Rozsudku
interpretoval právnu normu a subsumoval právny stav pod takto interpretovanú právnu
normu - ust. zákona o navrátení vlastníctva, ktorú vzhľadom na uvedené nebolo na daný
právny vzťah možné použiť, nakoľko v čase uskutočnenia právneho úkonu - Kúpnej zmluvy
ešte tento právny predpis nenadobudol účinnosť. Práve v dôsledku takéhoto výkladu
právnej normy a následnej subsumpcie došlo zo strany Krajského súdu k použitiu
retroaktivity v rozpore s princípmi právneho štátu.“.
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľov vyplývajúce z ust. čl. 20 ods. 1 Ústavy bolo porušené
Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. 04. 2010, sp. zn.: 4Co/224/2009-432,
a Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 21. 06. 2006, sp. zn. 27C/33/2006.
Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. 04. 2010, sp. zn.: 4Co/224/2009-
432, a Rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa 21. 06. 2006, sp. zn. 27C/33/2006 sa
v súlade s ust. § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ÚS zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu
na ďalšie konanie.
Krajský súd v Trenčíne je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu zaplatiť sťažovateľovi 1 finančné zadosťučinenie vo výške 15.000,- EUR (slovom
pätnásťtisíc eur) a sťažovateľovi 2 finančné zadosťučinenie vo výške 15.000,- EUR (slovom
pätnásťtisíc eur).
Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania do 15 dní od
doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu.
Alternatívne
Základné právo sťažovateľov vyplývajúce z ust. čl. 20 ods. 1 Ústavy bolo porušené
Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. 04. 2010, sp. zn.: 4Co/224/2009-432.
Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. 04. 2010, sp. zn.: 4Co/224/2009-432
sa v súlade s ust. § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ÚS zrušuje a vec sa vracia Krajskému
súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.
Krajský súd v Trenčíne je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu zaplatiť sťažovateľovi 1 finančné zadosťučinenie vo výške 15.000,- EUR (slovom
pätnásťtisíc eur) a sťažovateľovi 2 finančné zadosťučinenie vo výške 15.000,- EUR (slovom
pätnásťtisíc eur).
Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania do 15 dní od
doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a
základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
rozsudkom okresného súdu a rozsudkom krajského súdu.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
rozsudkom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným
orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na
prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľov je okrem iného aj
opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 36/96).
V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti rozsudku okresného súdu
odvolanie, o čom vedeli, odvolanie aj podali a krajský súd o ňom rozsudkom rozhodol. Z
toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu
svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc
ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základného práva rozsudkom okresného
súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
rozsudkom krajského súdu
Podľa názoru sťažovateľov k porušeniu ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy došlo nesprávnym právnym názorom všeobecného súdu, teda jeho interpretáciou
a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení, a to hlavne zákona č. 503/2003 Z. z.
o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva
k pozemkom v znení neskorších predpisov.
Sťažovatelia však napriek uvedeným dôvodom v sťažnosti nenamietali porušenie
ústavnoprocesných princípov súdneho konania zakotvených v čl. 46 až čl. 48 ústavy
rozsudkom krajského súdu a v petite nenavrhli vysloviť porušenie žiadneho z čl. 46 až čl. 48
ústavy, ale navrhli iba vyslovenie porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy.
V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa
§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť
ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa
sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia
domáhajú v petite svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie
petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov nemá ústavný
súd dôvod spochybňovať.
Týmito pravidlami sa ústavný súd spravoval aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľov. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokoval
sťažnosť iba v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie vo veci samej
(petitom).
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 78/05) vyplýva, že
všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,
ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom porušení
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak
by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení
s ich porušením. Pokiaľ však sťažovatelia porušenie čl. 46 až čl. 48 ústavy nenamietali,
resp. nenavrhli vysloviť ich porušenie, ústavný súd nebol oprávnený porušenie týchto
článkov ústavy preskúmavať a vysloviť ich porušenie, resp. v súvislosti s porušením týchto
článkov ústavy vysloviť aj porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy.
Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť
odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. septembra 2010