Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 360/2010
PDF · 250.73 KB
No categories available
II. ÚS 360/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 360/2010-119
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť 1. M. O., T.; 2. M. J., T.; 3. M. K., T.; 4. J. Z., T.; 5. J.
S., T.; 6. J. P., T.; 7. J. T., T.; 8. S. B., T.; 9. M. D., T.; 10. M. K., T.; 11. M. B., T.; 12. V.
P., T.; 13. R. L., T.; 13. B. M., T.; 15. D. L., T.; 16. Ľ. G., T.; 17. M. M., T.; 18. J. H., T.;
19. A. J., T.; 20. B. Č., T.; 21. J. S., T.; 22. M. M., T.; 23. K. H., T.; 24. B. L., T.; 25. S. M.,
T.; 26. J. Š., T.; 27. M. T., T.; 28. O. M., T.; 29. V. Š., T.; 30. D. S., T.; 31. J. B., T.; 32. L.
M., T; 33. F. Č., T.; 34. J. S., T.; 35. M. M., T.; 36. J. L., T.; 37. Ľ. Š., T.; 38. A. K., T.;
39. A. H., T.; 40. M. M., T.; 41. Š. F., T.; 42. A. K., T.; 43. J. B., T.; 44. V. S., T.; 45. J. D.,
T.; 46. K. M., T.; 47. RNDr. F. O., T.; 48. P. K., T.; 49. P. B., T.; 50. D. S., T.; 51. K. B., T.;
52. K. K., T.; 53. J. P., T.; 54. A. Š., T.; 55. J. K., T.; 56. Š. M., T.; 57. Ing. J. Č., T.; 58. I.
V., T.; 59. M. M., T.; 60. D. H., T.; 61. E. M., T.; 62. O. V., T.; 63. M. M., T.; 64. J. R., T.;
65. J. V., T.; 66. M. K., T.; 67. L. S., T.; 68. P. B., T.; 69. A. H., T.; 70. A. S., T.; 71. M. M.,
T.; 72. M. B., T.; 73. K. H., T.; 74. R. K., T.; 75. I. M., T.; 76. H. P., T.; 77. Š. L., T.; 78. P.
S., T.; 79. M. S., T.; 80. J. Č., T.; 81. V. T., T.; 82. Ľ. H., T.; 83. R. R., T.; 84. M. B., T.;
85. E. B., T.; 86. Z. T., T.; 87. V. S., T.; 88. M. B., T.; 89. P. B., T.; 90. L. C., T.; 91. J. Č.,
T.; 92. V. M., T.; 93. I. O., T.; 94. I. N., T.; 95. J. D., T.; 96. M. Š., T.; 97. A. M., T.; 98. J.
G., T.; 99. O. H., T.; 100. F. Š., T.; 101. R. V., T.; 102. J. P., T.; 103. J. M., T.; 104. P. J., T.;
105. M. S., T.; 106. A. S., T.; 107. Mgr. I. M., T.; 108. F. C., T.; 109. M. Š., T.; 110. F. H.,
T.; 111. L. F., T.; 112. M. T., T.; 113. J. H., T.; 114. V. V., T.; 115. M. H., T.; 116. R. K.,
T.; 117. R. K., T.; 118. Š. K., T.; 119. M. M., T.; 120. Ľ. K., T.; 121. M. L., T.; 122. A. C.,
T.; 123. L. V., T.; 124. Š. K., T.; 125. P. B., T.; 126. Z. K., T.; 127. J. V., T.; 128. J. M., T.;
129. I. H., T.; 130. J. J., T.; 131. I. J., T.; 132. J. K., T.; 133. M. D., T.; 134. K. Z., T.; 135.
P. F., T.; 136. D. K., T., zastúpených advokátkou JUDr. A. S., D., vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s princípom právnej istoty zaručenej v čl. 1
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na rovnaké zaobchádzanie zaručeným
v čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave
v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 3 K 105/99 a takto
rozhodol:
Sťažnosť sťažovateľov o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca
2009 doručená sťažnosť M. O., T. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), ktorou –
prostredníctvom svojej splnomocnenej advokátky – namietal porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy v spojení s princípom právnej istoty zaručenej v čl. 1 ods. 1 ústavy
a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s právom na
rovnaké zaobchádzanie zaručeným v čl. 12 ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 3 K 105/99
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
Doplňujúcimi podaniami označenými ako „návrh na vstup do konania“, ktoré boli
ústavnému súdu doručené 23. marca 2009 a 2. apríla 2009, právna zástupkyňa rozšírila
okruh sťažovateľov o osoby uvedené v záhlaví tejto ústavnej sťažnosti v bode 2 až 136,
pričom všetci sťažovatelia sa stotožnili s obsahom sťažnosti doručeným ústavnému súdu
2. marca 2009.
Zo sťažnosti a z jej doplnení vyplynulo, že sťažovateľom boli pridelené do užívania
byty, ktorých vlastníkom boli v minulosti T., š. p., T. Užívacie právo k týmto bytom sa
od 1. januára 1992 zmenilo podľa § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka na nájom bytov.
Rozhodnutím č. 329/1992 z 11. apríla 1992 Ministerstvo pre správu a privatizáciu
národného majetku Slovenskej republiky rozhodlo o schválení privatizačného projektu
štátneho podniku T., š. p., podľa zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku
štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 92/1991 Zb.“).
Časť majetku vyňatého z majetku T., š. p., určeného privatizačným projektom na
privatizáciu bola Fondom národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „fond
národného majetku“) vložená do novovzniknutej obchodnej spoločnosti T., a. s., na základe
notárskej zápisnice JUDr. J. P. č. N 72/92, Nz 75/92 z 21. apríla 1992. Tento majetok bol
prevedený na spoločnosť T., spol. s r. o., ktorá zanikla zmenou právnej formy s právnym
nástupcom T., a. s. (od 1. júna 1999 ako „T., a. s.“), T.
Uznesením sp. zn. 3 K/105/99 z 21. decembra 1999 Krajský súd v Bratislave vyhlásil
konkurz na majetok spoločnosti T., a. s. v likvidácii, T., a za správcu konkurznej podstaty
úpadcu bol ustanovený JUDr. D. P. (ďalej aj „správca JUDr. P.“). Podľa informácií
sťažovateľov správca konkurznej podstaty zapísal do súpisu majetku aj byty, ktorých
nájomcami sú sťažovatelia.
Uznesením č. k. 25 K/2/2007-70 z 12. septembra 2007 Okresný súd Trnava (ďalej
len „okresný súd“) vyhlásil konkurz aj na majetok T., š. p., pričom za správcu konkurznej
podstaty úpadcu bol ustanovený Mgr. P. O. (ďalej len „správca Mgr. O.“), ktorý 16. októbra
2007 zapísal nehnuteľnosti, v ktorých sa byty sťažovateľov nachádzajú (ďalej len „byty“),
do súpisu všeobecnej podstaty úpadcu s poznámkou spornosti „v prospech tretej osoby
1. T., a. s. v konkurze, a 2. JUDr. D. P., správca konkurznej podstaty úpadcu – T., a. s.“.
Dôvodom spísania bytov do konkurznej podstaty správcom Mgr. O. je podľa jeho názoru
absolútna neplatnosť prevodov/prechodov vlastníckeho práva k súpisovej zložke majetku od
úpadcu – T., š. p., na fond národného majetku. Podľa názoru správcu Mgr. O. v danom
prípade „nedošlo k prechodu vlastníckeho práva k súpisovej zložke majetku z dôvodu
priameho rozporu prechodu vlastníckeho práva k súpisovej zložke majetku s rozhodnutím
Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky č. 329/92
z 11. apríla 1992 o schválení privatizačného projektu a uznesením vlády Slovenskej
republiky č. 590 zo 16. júna 1992 o schválení privatizačného projektu úpadcu, ktorých
predmetom nebol prechod/prevod súpisovej zložky majetku od úpadcu na Fond národného
majetku a následné prevody na ďalšie osoby. Prechod vlastníckeho práva je sankcionovaný
absolútnou neplatnosťou pre priamy rozpor s platnými ustanoveniami § 1, § 5, § 6 ods. 1
písm. a), § 10, § 11 ods. 2 a iných ustanovení zákona č. 92/1991 Zb. a je v priamom rozpore
s ustanovením § 39, § 132 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Následné
prevody súpisovej zložky majetku od fondu národného majetku na T., a. s.,..., ďalej na T.
spol. s r. o.,..., ďalej na T., a. s. (v súčasnosti T., a.s. v konkurze) sú sankcionované
absolútnou neplatnosťou pre rozpor s právnou zásadou „nemo plus iuris“ a podľa
ustanovenia § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže právny predchodca - Fond
národného majetku nebol vlastníkom súpisovej zložky majetku.“. Dňa 6. novembra 2007
bolo správcovi JUDr. P. doručené oznámenie správcu Mgr. O. o zapísaní bytov –
nehnuteľností do všeobecnej podstaty úpadcu T., š. p.
Dňa 26. novembra 2007 správca JUDr. P. podal proti správcovi Mgr. O. na okresnom
súde žalobu o vylúčenie nehnuteľností z konkurznej podstaty, pričom súdne konanie bolo
vedené pod sp. zn. 44 Cbi/6/2007. Uznesením č. k. 25 K/2/2007-823 z 12. decembra 2007
okresný súd za nového správcu konkurznej podstaty úpadcu T., š. p., ustanovil Mgr. Ing. P.
K. Rozsudkom č. k. 44 Cbi/6/2007-653 z 26. marca 2008 okresný súd zamietol žalobu
správcu JUDr. P. o vylúčenie nehnuteľností zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu.
Dňa 7. mája 2008 správca JUDr. P. podal odvolanie proti predmetnému rozsudku; odvolacie
konanie bolo vedené na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 21 CoKr/4/2008. Krajský súd
v Trnave rozsudkom č. k. 21 CoKr/4/2008-767 z 23. septembra 2008 potvrdil rozsudok
okresného súdu č. k. 44 Cbi/6/2007-653 z 26. marca 2008. Rozsudok Krajského súdu
v Trnave nadobudol právoplatnosť 20. novembra 2008. Proti rozsudku Krajského súdu
v Trnave č. k. 21 CoKr/4/2008-767 z 23. septembra 2008 podal 18. decembra 2008, resp.
24. novembra 2008 žalobca a vedľajší účastník na jeho strane dovolanie, o ktorom konal
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Obdo 8/2009. Najvyšší súd vo veci rozhodol uznesením sp. zn. 6 Obdo 38/2009
z 18. februára 2010 tak, že dovolanie žalobcu a vedľajšieho účastníka odmietol pre
neprípustnosť.
Podľa názoru sťažovateľov z uvedených rozhodnutí je zrejmé, že byty, ktorých sú
nájomcami, sú vo vlastníctve T., š. p. v konkurze. Sťažovatelia preto ešte v roku 2008
požiadali o prevod vlastníckeho práva k bytom, avšak tieto byty im dosiaľ odpredané
neboli.
Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s princípom právnej istoty zaručenej v čl. 1 ods. 1
ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s právom na
rovnaké zaobchádzanie zaručeným v čl. 12 ods. 1 ústavy, ktoré vzniklo a trvá predovšetkým
v dôsledku nečinnosti Krajského súdu v Bratislave v konkurznom konaní vedenom pod
sp. zn. 3 K/105/99, v ktorom bol konkurz na majetok spoločnosti T., a. s., vyhlásený ešte
uznesením sp. zn. 3 K/105/99 z 21. decembra 1999. Tvrdia, že výrok rozsudku okresného
súdu č. k. 44 Cbi/6/2007-653 z 26. marca 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Trnave č. k. 21 CoKr/4/2008-767 z 23. septembra 2008 o zamietnutí vylučovacej žaloby
je záväzný nielen pre správcu konkurznej podstaty T., a. s., ale i pre konkurzný súd, pred
ktorým sa konkurzné konanie na majetok tohto úpadcu vedie.
Porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a subsidiárne základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy zo strany krajského súdu odôvodňujú sťažovatelia neprimeranou dĺžkou
konania krajského súdu od právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žaloby o vylúčenie ich
bytov z konkurznej podstaty T., a. s., keď krajský súd nevykonal počas tohto obdobia pri
výkone dohľadu nad činnosťou správcu T., a. s., žiadne úkony, čo nemožno ospravedlniť
žiadnymi relevantnými dôvodmi a stav právnej neistoty sťažovateľov tak trvá dosiaľ.
Podľa názoru sťažovateľov správca JUDr. P. ako správca konkurznej podstaty
spoločnosti T., a. s., má rovnaké postavenie ako by mali iné osoby, ktoré by nerešpektovali
právoplatné rozsudky o zamietnutí vylučovanej žaloby a ktoré by odmietali odovzdať
majetok, ktorého vlastníctvo sa vo vylučovacom súdnom konaní nepreukázalo. V súlade
s uvedeným sa postavenie správcu JUDr. P. nemôže zvýhodňovať v porovnaní s inými
osobami, pretože by došlo k porušeniu ústavného princípu rovnakého zaobchádzania podľa
Sťažovatelia využili všetky zákonné možnosti dosiahnuť odpredaj bytov v ich
prospech, správca konkurznej podstaty T., š. p., vyjadril ochotu im tieto byty odpredať,
pričom jedinou prekážkou takéhoto postupu je skutočnosť, že predmetné byty sú súčasne
naďalej zapísané aj v súpise majetku úpadcu T., a. s., a správca konkurznej podstaty tohto
úpadcu odmieta byty z konkurznej podstaty vylúčiť a odovzdať ich správcovi konkurznej
podstaty T., š. p. Preto aj v prípade, ak by sťažovatelia podali žalobu proti správcovi
konkurznej podstaty T., a. s., o uloženie povinnosti byty im odpredať, takáto žaloba by
musela byť zamietnutá pre nedostatok pasívnej legitimácie z dôvodov, pre ktoré bola
zamietnutá žaloba správcu tejto konkurznej podstaty o ich vylúčenie z podstaty T., š. p.
Navyše, správca konkurznej podstaty T., a. s., odmieta vydať správcovi konkurznej podstaty
T., š. p., dokumentáciu k bytom nevyhnutnú na ich prevod (výzvy z 29. septembra 2009,
21. októbra 2008, 28. októbra 2008, 25. novembra 2008, 27. januára 2009, 6. februára
2009). Krajský súd v Bratislave napriek opakovaným žiadostiam správcu konkurznej
podstaty T., a. s., nevydal opatrenie správcovi konkurznej podstaty úpadcu T., a. s.,
o uložení povinnosti vylúčiť dotknutý majetok zo súpisu konkurznej podstaty. Ukladať
pokuty, povinnosti či iné sankcie správcovi JUDr. P. v tejto situácii je podľa sťažovateľov
oprávnený iba konkurzný súd – Krajský súd v Bratislave. Krajský súd v Bratislave ako súd
konkurzný však dosiaľ bez relevantných dôvodov vôbec nevyužil vo vzťahu k správcovi
JUDr. P. už uvedené prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie účinnej a rýchlej ochrany
práv účastníkov konkurzného konania a ostatných subjektov s právnym záujmom na
výsledku konania, napriek tomu, že bol správcom Mgr. Ing. K. niekoľkokrát písomne
vyzvaný, a tak dochádza v konkurznom konaní k zbytočným prieťahom.
Namietané porušenie princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy ako imanentnej
súčasti princípu materiálneho právneho štátu sťažovatelia odôvodňujú najmä
„nerešpektovaním právne záväzného rozhodnutia súdu (rozsudku Okresného súdu č. k.
44Cbi/6/2007- 653 zo dňa 26.03.2008, v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského
súdu v Trnave dňa 23.09.2008, č. k. 21CoKr/4/2008-767. Rozsudok Okresného súdu
nadobudol právoplatnosť dňa 20.11.2008) zo strany správcu konkurznej podstaty T., a.s.,...
- JUDr. P., a rovnako tak zo strany Porušovateľa, sú ohrozované a porušované práva“
sťažovateľov tým, že nie je zabezpečená reálna možnosť uplatnenia ich práv.
Porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy
v spojení so základným právom na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 12 ods. 1 ústavy
odôvodňujú sťažovatelia tým, že každý nájomca – fyzická osoba má v zmysle osobitných
ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“) právo žiadať, aby naňho
v zákone určený vlastník domu previedol vlastníctvo k bytu, ktorého je nájomcom, ak ide
o nájom na dobu neurčitú. Tomuto právu nájomcov zodpovedá povinnosť v zákone
určených subjektov uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa,
keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu (§ 29 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov).
Sťažovatelia sú fyzickými osobami, ktoré sa stali nájomcami bytu na dobu neurčitú a ktorí
požiadali o prevod vlastníctva k bytu, ktorého sú nájomcami. Napriek splneniu všetkých
zákonných podmienok na prevedenie bytov do vlastníctva nájomcov k ich prevodu nedošlo,
a to v priamej súvislosti v dôsledku postupu (nečinnosti) Krajského súdu v Bratislave.
Na podporu svojho tvrdenia sťažovatelia poukázali na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 38/95, podľa ktorého: „V prípade, že ide o veci, ktoré môžu byť predmetom
vlastníctva rôznych subjektov (napríklad fyzických osôb, právnických osôb, štátu), všetci
vlastníci musia mať rovnaké zákonom ustanovené práva a povinnosti bez ohľadu na povahu
vlastníka.“ Z čl. 20 ods. 1 ústavy možno bez pochybností vyvodiť rovnaký zákonný obsah
vlastníckeho práva všetkých vlastníkov, t. j. vlastníci druhovo rovnakej veci musia mať
rovnaký zákonom ustanovený obsah svojho vlastníckeho práva. Článok 20 ods. 1 ústavy
zároveň garantuje každému rovnaké predpoklady a možnosti nadobudnúť veci do
vlastníctva za podmienok uvedených v ústave alebo v ďalších zákonoch (porov. nález
sp. zn. I. ÚS 59/94, nález sp. zn. I. ÚS 128/95). Napriek splneniu všetkých zákonných
podmienok na prevedenie bytu do vlastníctva nájomcov k ich prevodu v zákonnej
dvojročnej lehote nedošlo a kontraktačnú povinnosť vlastníka nájomných bytov nie je
možné v súčasnosti splniť, predovšetkým a najmä v dôsledku postupu správcu JUDr. P.
a Krajského súdu v Bratislave v konkurznom konaní, ktorý svojou nečinnosťou
spočívajúcou v nevylúčení dotknutých bytov (i ďalších nehnuteľností) zo súpisu majetku
úpadcu T., a. s., bráni speňaženiu majetku podliehajúcemu konkurzu (podľa § 93 ods. 1
zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov) vedeného na okresnom súde.
Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd
ich sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd v Bratislave, v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod
sp. zn. 3K/105/99, svojou nečinnosťou porušil právo M. O. a sťažovateľov v 1./ až 136./
rade podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy (právo vlastniť majetok) v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy
(právo na rovnaké zaobchádzanie) a v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy (právo na súdnu
ochranu) a čl. 48 ods. 2 Ústavy (právo na konanie bez zbytočných prieťahov).
Krajský súd v Bratislave, v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod
sp. zn. 3K/105/99, svojou nečinnosťou porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy (princíp právnej istoty).
Krajskému súd v Bratislave sa prikazuje v konaní vedenom na Krajskom súde
v Bratislave pod sp. zn. 3K/105/99 konať bez zbytočných prieťahov.
Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť Sťažovateľom v 1./ až 136./ rade
náhradu trov súdneho konania vo výške 27.156,66 EUR, k rukám právneho zástupcu
Sťažovateľov do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
2. V rámci prípravy sťažnosti na predbežné prerokovanie veci sa na základe žiadosti
ústavného súdu k prijateľnosti sťažnosti vyjadrili:
2.1 Právna zástupkyňa sťažovateľov v relevantnej časti svojich stanovísk uviedla, že
niektorí zo sťažovateľov sú ako veritelia účastníkmi konkurzného konania vedeného na
majetok úpadcu T., a. s. (P., M., J., S., H., L., Š., S., B., M., L.), pretože si prihlásili
pohľadávky, avšak toto ich postavenie sa vzťahuje iba na uspokojenie ich pohľadávok.
Ďalších 66 sťažovateľov si uplatnilo pohľadávky proti konkurznej podstate z titulu
nevyplatených preplatkov.
2.2 Z prípisu predsedníčky Krajského súdu v Bratislave č. Spr. 3140/2009 z 5. júna
2009 vyplýva, že pokiaľ ide o tvrdenia sťažovateľov, podľa ktorých nečinnosť súdu spočíva
v tom, že konkurzný súd v danom prípade riadne nerealizoval svoju dohliadaciu právomoc
na činnosť správcu konkurznej podstaty, treba mať na zreteli, že „dohliadacia právomoc
konkurzného súdu sa realizuje rôznymi spôsobmi - podľa § 18 ods. 1, § 14b ods. 2, § 28
ods. 2, § 29 ods. 1 ZKV a pri dohľade rozhoduje vždy opatrením. Konkurzný súd však nemá
v kompetencii určovať a rozhodovať o postupe správcu, ktorého právomoci upravujú
konkurzné predpisy a zákon o správcoch. Poukázala na to, že v danom prípade absentuje
riešenie problematiky súbehu dvoch právnych predpisov, a to ZKV a zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii, a to v časti zápisu totožného majetku do rôznych
konkurzných podstát. Súd nemá možnosť riešiť túto situáciu podľa § 12 ZKV.“.
2.3 Podaním sp. zn. Spr. 3140/2009 z 21. decembra 2009 predsedníčka krajského
súdu predložila ústavnému súdu vyjadrenie správcu konkurznej podstaty úpadcu T., a. s.,
JUDr. P. zo 7. decembra 2009. V tomto vyjadrení správca konkurznej podstaty JUDr. P.
uviedol, že zo strany veriteľov žiadne sťažnosti v súvislosti s prieťahmi v konaní podané
neboli; nájomcovia bytov nie sú účastníkmi konkurzného konania; postavenie účastníkov
konania majú iba tí nájomcovia bytov, ktorí si uplatnili najneskôr na prieskumnom
pojednávaní svoju pohľadávku z titulu preplatku na nájomnom a službách. Nájomcovia boli
priebežne informovaní o stave konkurzného konania (listami napr. z 18. novembra 2003
a 16. februára 2008), žiadnu sťažnosť nepodali. Skončeniu konkurzu bránia už iba
incidenčné konania na krajskom súde, doklady o priebehu ktorých predložil v prílohe
svojho podania, a to sp. zn. 61 Cbi 108/01 (žalobcu Ing. J. C., správca konkurznej podstaty
S., a. s. v likvidácii, proti žalovanému JUDr. P. – správcovi konkurznej podstaty úpadcu T.,
a. s., o vylúčenie veci z podstaty) a sp. zn. 68 Cbi 10/00 (žalobcu Ing. L. K. proti
žalovanému JUDr. D. P. – správcovi konkurznej podstaty úpadcu T., a. s., o vylúčenie veci
z podstaty). Toto podanie doplnil JUDr. P. podaním z 27. januára 2010 (doručeným
ústavnému súdu v prílohe podania krajského súdu sp. zn. Spr. 3140/2009 z 8. februára
2010), v ktorom uviedol, že v konkurznej veci sp. zn. 3 K 105/99 nejde o prieťahy v konaní,
keďže krajský súd nemôže vo veci konať, pokiaľ nebudú rozhodnuté incidenčné spory
vedené vo veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v širšom slova
zmysle podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nečinnosťou Krajského súdu v Bratislave v konkurznom
konaní vedenom pod sp. zn. 3 K 105/99, pričom dôsledkom nečinnosti krajského súdu
v napadnutom konaní je podľa sťažovateľov aj porušenie princípu ich právnej istoty
zaručenej v čl. 1 ods. 1 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy v spojení s právom na rovnaké zaobchádzanie zaručeným v čl. 12 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného
ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na
konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je
namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku,
na uplatnenie ktorého má právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady
č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,
vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) v spojení s § 6 zákona
č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdoch a sudcoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi
prvostupňového súdu.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že
účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne
prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch,
alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného
zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17
ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj
po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok
ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako
aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03).
Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom
konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých
ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za
také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116
ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].
Keďže zo sťažnosti a jej doplnení, z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu, ako aj
správcu konkurznej podstaty JUDr. P. vyplýva, že sťažovatelia – ktorí sú kvalifikovane
právne zastúpení – sťažnosť na prieťahy v napadnutom konkurznom konaní (najmä do
doručenia tejto sťažnosti ústavnému súdu) nepodali a ani netvrdia, že ju nepodali z dôvodov
hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu
ich sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd opierajúc sa o svoju
stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že
vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa
§ 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov (s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl.
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) neumožnilo
účinnú ochranu základného práva sťažovateľov priznané im podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné ich
sťažnosť odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
Pretože sťažovatelia odvíjali porušenie svojich práv od nečinnosti konkurzného súdu,
a keďže ústavný súd nevyslovil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (v širšom slova zmysle podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy), v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť ani k porušeniu princípu ich
právnej istoty zaručenej v čl. 1 ods. 1 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s právom na rovnaké zaobchádzanie zaručeným v čl. 12 ods. 1
ústavy. Preto v tejto časti bolo potrebné ich sťažnosť odmietnuť pre zjavnú
neopodstatnenosť.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že napriek kvalifikovanému
právnemu zastúpeniu sťažovateľov vo vzťahu k väčšine sťažovateľov možno mať
oprávnené pochybnosti o ich aktívnej legitimácii na podanie tejto sťažnosti, pretože sa
nestali účastníkmi napadnutého konkurzného konania (svoje pohľadávky neuplatnili vôbec
alebo uplatnili voči konkurznej podstate), preto pripadalo do úvahy odmietnutie prevažnej
väčšiny sťažností aj preto, že sťažnosti boli podané niekým zjavne neoprávneným.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2010