Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 242/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. M., Ž., zastúpeného ustanoveným advokátom

Mgr. Ľ. K., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva

zaručeného postupom a nečinnosťou Okresného

súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť Ing. R. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

2. Ing. R. M. náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára

2010 doručená sťažnosť Ing. R. M., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním

ustanoveného advokáta z 10. augusta 2010, ktorou namieta porušenie svojho základného

práva zaručeného (ďalej len „“) postupom

a nečinnosťou Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa obrátil so žalobou „o zaplatenie

peňažnej sumy“ na okresný súd 20. mája 1998. Predmetné konanie je vedené na okresnom

súde pod sp. zn. a sťažovateľ v ňom vystupuje v procesnej pozícii

navrhovateľa.

Sťažovateľ uviedol, že „prvé pojednávanie v tomto spore bolo vytýčené na deň

29.3.2001. Medzičasom sťažovateľ súbežne podal žalobu o neplatnosť právnych úkonov.

Vzhľadom na súvisiaci predmet obidvoch sporov sťažovateľ dňa 16.2.2001 navrhol prerušiť

konanie v spore o zaplatenie peňažnej sumy, keďže v prípade úspechu v spore o neplatnosť

právnych úkonov by sa svojho nároku na zaplatenie vzdal. Súd konanie prerušil uznesením

zo dňa 4.5.2001. Uvedené rozhodnutie o prerušení konania bolo Krajským súdom Žilina

zrušené uznesením zo dňa 31.1.2002, ktoré bolo sťažovateľovi doručené Okresným súdom

Žilina až 14.9.2006. Druhé pojednávanie v spore o zaplatenie peňažnej sumy bolo

nariadené na deň 8.12.2006. teda takmer 8 rokov po podaní žaloby. Pojednávanie bolo

odročené bez vynesenia rozhodnutia na deň 26.1.2007. Uvedené pojednávanie bolo opäť

odročené bez vynesenia rozhodnutia vo veci samej. Ďalšie pojednávanie bolo nariadené

na deň 16.2.2009, na ktorom súd žalobu zamietol, pričom zamietajúci rozsudok bol

sťažovateľovi doručený 20.7.2009. Proti rozsudku bolo podané odvolanie.

Z týchto skutočností vyplýva, že konanie o nároku sťažovateľa trvá už 12 rokov.

Sťažovateľ tvrdí, že predmet sporu je po právnej i skutkovej stránke pomerne jednoduchý

a teda že vo veci bolo možné rozhodnúť po vykonaní dokazovania najneskôr v priebehu

niekoľkých mesiacov od podania žaloby. Sťažovateľ sám nijakým spôsobom neprispel

k prieťahom.

Sťažovateľ je toho názoru, že vzhľadom na dĺžku konania je bezpredmetné podať

sťažnosť predsedovi súdu podľa ustanovenia o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov, keďže už v súčasnosti možno konštatovať

neúmernú dĺžku konania, najmä vzhľadom ne jednoduchý predmet sporu.“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal po meritórnom

prerokovaní jeho sťažnosti tento nález:

„1. Základné právo Ing. R. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, ods. 2. bolo porušené.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní pod sp. zn. prikazuje konať bez

zbytočných prieťahov.

3. Ing. R. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo sume 7 705.- eur, ktoré

je Okresný súd Žilina Ing. R. M. povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb a

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľ sa obrátil na okresný súd so žalobou o zaplatenie sumy 252 390 Sk

z titulu bezdôvodného obohatenia, ktorý odôvodnil zhodnotením spoluvlastníckych

podielov odporcov. Odporcami v napadnutom konaní boli jeho sestry ako spoluvlastníčky

spoločnej nehnuteľnosti. Odporcovia v rámci napadnutého konania uplatnili svoje práva

proti sťažovateľovi vzájomným návrhom.

Sťažovateľ teda namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. . V sťažnosti uviedol, že „konanie o nároku sťažovateľa

trvá už 12 rokov“.

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil tieto skutočnosti podstatné

pre posúdenie sťažnosti:

Okresný súd v napadnutom konaní rozhodol rozsudkom 18. júna 2009. Proti

rozsudku okresného súdu podali odvolanie iba odporcovia. Podaným odvolaním napádali

výrok rozsudku, ktorým bol ich vzájomný návrh proti navrhovateľovi zamietnutý, ako

i výrok, ktorým žiadnemu z účastníkov nebola priznaná náhrada trov konania. Výroky

rozsudku, ktorým sa sťažovateľ domáhal svojho „nároku“, neboli odvolaním napadnuté

a nadobudli právoplatnosť 5. augusta 2009. Krajský súd v Žiline o podanom odvolaní

rozhodol uznesením sp. zn. z 31. marca 2010, ktorým zrušil výrok

o zamietnutí vzájomného návrhu odporcov a výrok o trovách konania. Súdny spis bol

doručený okresnému súdu 4. mája 2010 spolu s uznesením Krajského súdu v Žiline.

Sťažovateľ svojou sťažnosťou napáda postup a nečinnosť okresného súdu v napadnutom

konaní. Z uvedeného vyplýva, že konanie bolo v tej časti, v ktorej sa sťažovateľ ako

navrhovateľ domáhal rozhodnutia okresného súdu, právoplatne skončené 5. augusta 2009.

K sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v označenom konaní ústavný súd aj

v danom prípade poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. , ,

, , , ), podľa ktorej sa ochrana

základnému právu podľa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len

vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi

verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť

ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd

sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

orgánu verejnej moci (napr. , , ).

Ústavný sú pripúšťa, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn.

nie je právoplatne skončené, avšak zároveň dodáva, že konanie v súčasnosti prebieha už len

v tej časti, ktorú iniciovali odporcovia a v ktorej sťažovateľ vystupuje v procesnej pozícii

žalovaného, a nie žalobcu. Z uvedeného vyplýva, že právna neistota sťažovateľa

spočívajúca v tom, že okresný súd neprerokoval jeho vec bez zbytočných prieťahov, už

netrvá a jeho vec právoplatne skončila 5. augusta 2009.

Sťažovateľova sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 12. februára 2010, teda

zjavne s väčším časovým odstupom od nastolenia právnej istoty sťažovateľa v jeho právnej

veci. V čase rozhodovania ústavného súdu už porušovanie označeného základného práva

netrvalo a konanie o podanej sťažnosti v tejto časti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé

naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , preto ústavný

súd v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Tú časť sťažnosti, v ktorej namieta sťažovateľ zbytočné prieťahy v predmetnom

konaní v období, keď okresný súd koná už iba o protinávrhu sťažovateľových odporcov,

ústavný súd tiež vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú, aj keď z iných dôvodov.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť (tiež) vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na konanie bez zbytočných prieťahov podľa môže podľa štandardnej

judikatúry ústavného súdu vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa

namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy

netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (,

).

Ústavný súd konštatuje, že hoci

v znení neskorších predpisov nevyžaduje osobitné procesné rozhodnutie na pripustenie

protinávrhu, okresný súd v napadnutom konaní tento protinávrh odporcov pripustil

uznesením na pojednávaní konanom 20. apríla 2009. Prípadná právna neistota sťažovateľa

vo vzťahu k tomuto návrhu odporcov sa preto stala relevantnou až momentom pripustenia

takéhoto návrhu odporcov. V čase od 30. septembra 2009 do 5. mája 2010 bol súdny spis

sp. zn. na Krajskom súde v Žiline z dôvodu rozhodovania o podanom

odvolaní. Ústavný súd poznamenáva, že dobu, počas ktorej sa spis z dôvodu odvolania

nachádzal na Krajskom súde v Žiline (viac ako sedem mesiacov) a ktorej dĺžku,

resp. trvanie nemohol okresný súd ovplyvniť, nemožno z objektívnych dôvodov pripočítať

na jeho ťarchu.

Vzhľadom na dĺžku konania o tomto protinávrhu odporcov, ktorý okresný súd

vyhodnotil ako vzájomný návrh, ústavný súd konštatuje, že dĺžka konania o protinávrhu

(približne 9 mesiacov do tohto rozhodnutia) odporcov nedosahuje takú intenzitu porušenia

označeného základného práva sťažovateľa, ktorá je potrebná na jeho vyslovenie. Ústavný

súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Ústavný súd v priebehu konania uznesením č. k. -10 z 22. júna

2010 ustanovil sťažovateľovi na základe jeho žiadosti za právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom advokáta Mgr. Ľ. K., ktorý s ustanovením súhlasil a na základe výzvy

ústavného súdu doplnil sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 17. augusta 2010.

Právny zástupca sťažovateľa vyčíslil trovy právneho zastúpenia v sume 254,88 €.

Ústavný súd prerokoval návrh sťažovateľa na priznanie trov konania na neverejnom

zasadnutí a dospel k záveru, že je neopodstatnený. Trovy konania vzniknuté účastníkovi

konania v konaní pred ústavným súdom upravuje osobitne ustanovenie § 36 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého platí zásada, že účastník uhrádza trovy konania zo svojho.

V je ustanovená výnimka z tejto zásady, podľa ktorej

ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť

niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi jeho

trovy.

Ústavný súd v prvom rade zistil, že podanie ustanoveného advokáta, ktorým doplnil

sťažnosť po formálnej stránke, neobsahovalo žiadne nové relevantné skutočnosti oproti

pôvodnej sťažnosti sťažovateľa, ale predovšetkým v ňom neboli uvedené skutočnosti

týkajúce sa právoplatného skončenia konania na okresnom súde vo veci uplatneného nároku

sťažovateľa, teda právny zástupca neodstránil nepresnosti v samotnej sťažnosti, čo

v konečnom dôsledku viedlo k odmietnutiu sťažnosti.

Vychádzajúc z uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákona o ústavnom

súde ústavný súd nepovažoval za odôvodnené a účelné priznať sťažovateľovi trovy

právneho zastúpenia advokátom ustanoveným v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom na to rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia. V závere však dodáva, že sťažovateľovi v prípade ďalších zbytočných

prieťahov v predmetnom konaní nič nebráni, aby aj v budúcnosti využil inštitút sťažnosti

podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010