Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 242/2010
PDF · 158.68 KB
No categories available
III. ÚS 242/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. M., Ž., zastúpeného ustanoveným advokátom
Mgr. Ľ. K., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a nečinnosťou Okresného
súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1399/1998 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť Ing. R. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
2. Ing. R. M. náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára
2010 doručená sťažnosť Ing. R. M., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním
ustanoveného advokáta z 10. augusta 2010, ktorou namieta porušenie svojho základného
práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
a nečinnosťou Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 7 C 1399/1998.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa obrátil so žalobou „o zaplatenie
peňažnej sumy“ na okresný súd 20. mája 1998. Predmetné konanie je vedené na okresnom
súde pod sp. zn. 7 C 1399/1998 a sťažovateľ v ňom vystupuje v procesnej pozícii
navrhovateľa.
Sťažovateľ uviedol, že „prvé pojednávanie v tomto spore bolo vytýčené na deň
29.3.2001. Medzičasom sťažovateľ súbežne podal žalobu o neplatnosť právnych úkonov.
Vzhľadom na súvisiaci predmet obidvoch sporov sťažovateľ dňa 16.2.2001 navrhol prerušiť
konanie v spore o zaplatenie peňažnej sumy, keďže v prípade úspechu v spore o neplatnosť
právnych úkonov by sa svojho nároku na zaplatenie vzdal. Súd konanie prerušil uznesením
zo dňa 4.5.2001. Uvedené rozhodnutie o prerušení konania bolo Krajským súdom Žilina
zrušené uznesením zo dňa 31.1.2002, ktoré bolo sťažovateľovi doručené Okresným súdom
Žilina až 14.9.2006. Druhé pojednávanie v spore o zaplatenie peňažnej sumy bolo
nariadené na deň 8.12.2006. teda takmer 8 rokov po podaní žaloby. Pojednávanie bolo
odročené bez vynesenia rozhodnutia na deň 26.1.2007. Uvedené pojednávanie bolo opäť
odročené bez vynesenia rozhodnutia vo veci samej. Ďalšie pojednávanie bolo nariadené
na deň 16.2.2009, na ktorom súd žalobu zamietol, pričom zamietajúci rozsudok bol
sťažovateľovi doručený 20.7.2009. Proti rozsudku bolo podané odvolanie.
Z týchto skutočností vyplýva, že konanie o nároku sťažovateľa trvá už 12 rokov.
Sťažovateľ tvrdí, že predmet sporu je po právnej i skutkovej stránke pomerne jednoduchý
a teda že vo veci bolo možné rozhodnúť po vykonaní dokazovania najneskôr v priebehu
niekoľkých mesiacov od podania žaloby. Sťažovateľ sám nijakým spôsobom neprispel
k prieťahom.
Sťažovateľ je toho názoru, že vzhľadom na dĺžku konania je bezpredmetné podať
sťažnosť predsedovi súdu podľa ustanovenia § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, keďže už v súčasnosti možno konštatovať
neúmernú dĺžku konania, najmä vzhľadom ne jednoduchý predmet sporu.“.
V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal po meritórnom
prerokovaní jeho sťažnosti tento nález:
„1. Základné právo Ing. R. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48, ods. 2. Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené.
2. Okresnému súdu Žilina v konaní pod sp. zn. 7C/1399/98 prikazuje konať bez
zbytočných prieťahov.
3. Ing. R. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo sume 7 705.- eur, ktoré
je Okresný súd Žilina Ing. R. M. povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb a
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Sťažovateľ sa obrátil na okresný súd so žalobou o zaplatenie sumy 252 390 Sk
z titulu bezdôvodného obohatenia, ktorý odôvodnil zhodnotením spoluvlastníckych
podielov odporcov. Odporcami v napadnutom konaní boli jeho sestry ako spoluvlastníčky
spoločnej nehnuteľnosti. Odporcovia v rámci napadnutého konania uplatnili svoje práva
proti sťažovateľovi vzájomným návrhom.
Sťažovateľ teda namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 1399/1998. V sťažnosti uviedol, že „konanie o nároku sťažovateľa
trvá už 12 rokov“.
Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil tieto skutočnosti podstatné
pre posúdenie sťažnosti:
Okresný súd v napadnutom konaní rozhodol rozsudkom 18. júna 2009. Proti
rozsudku okresného súdu podali odvolanie iba odporcovia. Podaným odvolaním napádali
výrok rozsudku, ktorým bol ich vzájomný návrh proti navrhovateľovi zamietnutý, ako
i výrok, ktorým žiadnemu z účastníkov nebola priznaná náhrada trov konania. Výroky
rozsudku, ktorým sa sťažovateľ domáhal svojho „nároku“, neboli odvolaním napadnuté
a nadobudli právoplatnosť 5. augusta 2009. Krajský súd v Žiline o podanom odvolaní
rozhodol uznesením sp. zn. 6 Co 342/2009 z 31. marca 2010, ktorým zrušil výrok
o zamietnutí vzájomného návrhu odporcov a výrok o trovách konania. Súdny spis bol
doručený okresnému súdu 4. mája 2010 spolu s uznesením Krajského súdu v Žiline.
Sťažovateľ svojou sťažnosťou napáda postup a nečinnosť okresného súdu v napadnutom
konaní. Z uvedeného vyplýva, že konanie bolo v tej časti, v ktorej sa sťažovateľ ako
navrhovateľ domáhal rozhodnutia okresného súdu, právoplatne skončené 5. augusta 2009.
K sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v označenom konaní ústavný súd aj
v danom prípade poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00,
III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03), podľa ktorej sa ochrana
základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len
vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi
verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť
ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd
sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
orgánu verejnej moci (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03).
Ústavný sú pripúšťa, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 1399/1998
nie je právoplatne skončené, avšak zároveň dodáva, že konanie v súčasnosti prebieha už len
v tej časti, ktorú iniciovali odporcovia a v ktorej sťažovateľ vystupuje v procesnej pozícii
žalovaného, a nie žalobcu. Z uvedeného vyplýva, že právna neistota sťažovateľa
spočívajúca v tom, že okresný súd neprerokoval jeho vec bez zbytočných prieťahov, už
netrvá a jeho vec právoplatne skončila 5. augusta 2009.
Sťažovateľova sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 12. februára 2010, teda
zjavne s väčším časovým odstupom od nastolenia právnej istoty sťažovateľa v jeho právnej
veci. V čase rozhodovania ústavného súdu už porušovanie označeného základného práva
netrvalo a konanie o podanej sťažnosti v tejto časti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé
naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, preto ústavný
súd v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
2. Tú časť sťažnosti, v ktorej namieta sťažovateľ zbytočné prieťahy v predmetnom
konaní v období, keď okresný súd koná už iba o protinávrhu sťažovateľových odporcov,
ústavný súd tiež vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú, aj keď z iných dôvodov.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť (tiež) vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnej
judikatúry ústavného súdu vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa
namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy
netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (IV. ÚS 343/04,
Ústavný súd konštatuje, že hoci zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov nevyžaduje osobitné procesné rozhodnutie na pripustenie
protinávrhu, okresný súd v napadnutom konaní tento protinávrh odporcov pripustil
uznesením na pojednávaní konanom 20. apríla 2009. Prípadná právna neistota sťažovateľa
vo vzťahu k tomuto návrhu odporcov sa preto stala relevantnou až momentom pripustenia
takéhoto návrhu odporcov. V čase od 30. septembra 2009 do 5. mája 2010 bol súdny spis
sp. zn. 7 C 1399/1998 na Krajskom súde v Žiline z dôvodu rozhodovania o podanom
odvolaní. Ústavný súd poznamenáva, že dobu, počas ktorej sa spis z dôvodu odvolania
nachádzal na Krajskom súde v Žiline (viac ako sedem mesiacov) a ktorej dĺžku,
resp. trvanie nemohol okresný súd ovplyvniť, nemožno z objektívnych dôvodov pripočítať
na jeho ťarchu.
Vzhľadom na dĺžku konania o tomto protinávrhu odporcov, ktorý okresný súd
vyhodnotil ako vzájomný návrh, ústavný súd konštatuje, že dĺžka konania o protinávrhu
(približne 9 mesiacov do tohto rozhodnutia) odporcov nedosahuje takú intenzitu porušenia
označeného základného práva sťažovateľa, ktorá je potrebná na jeho vyslovenie. Ústavný
súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
3. Ústavný súd v priebehu konania uznesením č. k. III. ÚS 242/2010-10 z 22. júna
2010 ustanovil sťažovateľovi na základe jeho žiadosti za právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom advokáta Mgr. Ľ. K., ktorý s ustanovením súhlasil a na základe výzvy
ústavného súdu doplnil sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 17. augusta 2010.
Právny zástupca sťažovateľa vyčíslil trovy právneho zastúpenia v sume 254,88 €.
Ústavný súd prerokoval návrh sťažovateľa na priznanie trov konania na neverejnom
zasadnutí a dospel k záveru, že je neopodstatnený. Trovy konania vzniknuté účastníkovi
konania v konaní pred ústavným súdom upravuje osobitne ustanovenie § 36 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého platí zásada, že účastník uhrádza trovy konania zo svojho.
V § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ustanovená výnimka z tejto zásady, podľa ktorej
ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť
niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi jeho
trovy.
Ústavný súd v prvom rade zistil, že podanie ustanoveného advokáta, ktorým doplnil
sťažnosť po formálnej stránke, neobsahovalo žiadne nové relevantné skutočnosti oproti
pôvodnej sťažnosti sťažovateľa, ale predovšetkým v ňom neboli uvedené skutočnosti
týkajúce sa právoplatného skončenia konania na okresnom súde vo veci uplatneného nároku
sťažovateľa, teda právny zástupca neodstránil nepresnosti v samotnej sťažnosti, čo
v konečnom dôsledku viedlo k odmietnutiu sťažnosti.
Vychádzajúc z uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákona o ústavnom
súde ústavný súd nepovažoval za odôvodnené a účelné priznať sťažovateľovi trovy
právneho zastúpenia advokátom ustanoveným v konaní pred ústavným súdom.
Vzhľadom na to rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia. V závere však dodáva, že sťažovateľovi v prípade ďalších zbytočných
prieťahov v predmetnom konaní nič nebráni, aby aj v budúcnosti využil inštitút sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. septembra 2010