Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 340/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., Š., Arnolda Bajzu, Ľ., Františka

Németha, S., spoločnosti R., s. r. o. v likvidácii, Š., F. S., H., Z. S., B., L. S., B., C. V., S., Ľ.

V., S., T. K., P. a T. B., S., zastúpených JUDr. J. F., Advokátska kancelária, B., vo veci

namietaného porušenia a , základných

práv zaručených a a

Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 29. januára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., A. B., F. N., spoločnosti R., s. r. o. v likvidácii, F.

S., Z. S., L. S., C. V., Ľ. V., T. K. a T. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2010

doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., Š., A. B., Ľ., F. N., S., spoločnosti R., s. r. o. v

likvidácii, Š., F. S., H., Z. S., B., L. S., B., C. V., S., Ľ. V., S., T. K., P., a T. B., S. (ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. januára 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia (s výnimkou spoločnosti R.,

s. r. o. v likvidácii) sú v procesnej pozícii žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde

Levice (ďalej len „okresný súd“), v ktorom podali návrh podľa § 92 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

a to na základe právnej skutočnosti, ktorou bolo postúpenie pohľadávky žalobcov

na sťažovateľa – spoločnosť R., s. r. o. v likvidácii. Okresný súd tomuto návrhu uznesením

sp. zn. z 1. októbra 2009 vyhovel. Na základe odvolania žalovaného bolo

toto prvostupňové rozhodnutie zrušené uznesením krajského súdu sp. zn.

z 29. januára 2010. V predmetnom odvolaní žalovaný argumentoval, že „je pochybnosť o

možnosti aby likvidátor firmy R. uzatváral (už po vstupe firmy do likvidácie) zmluvu

o postúpení (prevzatí) pohľadávky, pritom bez toho, že by išlo o ukončenie dovtedy

nevybaveného obchodu obchodnej spoločnosti v likvidácii“.

Podľa názoru sťažovateľov prijatie uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 29. januára 2010 nezodpovedá rozhodovaniu podľa platného práva, ale

ide o „rozhodnutie procesne chybné a argumentačne konfúzne. Krajský súd v Nitre, bez

akejkoľvek opory v platnom práve a v rozpore s judikatúrou NS SR neuznáva tangovanú

cesiu práv žalobcov“.

Sťažovatelia ďalej tvrdia, že „Medzi napadnutým postupom KS v Nitre (procesnou

chybou a nedostatočným hodnotením hmotnoprávnych i procesnoprávnych podmienok

konania) a základnými právami sťažovateľov existuje priama príčinná súvislosť“. A tiež,

že „Ak sa názor všeobecného súdu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení

platného právneho poriadku, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

) treba hovoriť o svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom“.

Sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti podrobne poukázali na kritériá aplikované

ústavným súdom pri posudzovaní námietok porušenia základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov garantovaného , avšak z celého obsahu

sťažnosti vôbec nie je zrejmé, porušenie ktorého z konkrétnych základných práv zaručených

namietajú, ani v čom by malo toto porušenie spočívať. V tejto súvislosti

sťažovatelia uviedli, že nevidia „v otázke zámeny účastníkov na strane žalobcov

(po postúpení ich pohľadávok ) žiadny moment výraznej právnej a faktickej zložitosti veci“

a že „pre reálny a efektívny postup všeobecných súdov oboch inštancií (in concreto

OS v Leviciach a KS v Nitre) nemohli sťažovatelia už nič viac urobiť“. Ďalej podľa názoru

sťažovateľov krajský súd „vec (konkrétnu procesnú otázku) nevyriešil, „zamotáva sa v nej“

a „tlačí“ podriadený OS v Leviciach do protiprávnosti na škodu sťažovateľov. KS v Nitre

a priori odmieta zaoberať sa argumentáciou sťažovateľov, ignoruje platné právo a bez

vysvetlenia neguje konštantnú judikatúru“.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli informáciu, že uznesenie krajského súdu napadli

dovolaním.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd v náleze

vyslovil, že základné právo sťažovateľov

„1. ... priznané , , , v spojení s

Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené rozhodnutím Krajského súdu

v Nitre č. z 29. 01. 2010.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Nitre

č. z 29. 01. 2010 a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť (spoločne všetkým sťažovateľom, pozn.)

... trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do troch dní

od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. J. F., č.ú.: ... vedený

v ...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s obsahom návrhu na rozhodnutie

(petitom). Formulácia, ktorú sťažovatelia v petite použili, a síce označenie čl. 46 a čl. 48

bez uvedenia príslušného odseku a pomenovania konkrétneho práva, je neurčitá.

Ústavný súd v tomto prípade nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľov

na doplnenie podania, ale vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti ustálil predmet konania

pred ústavným súdom tak, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a listiny, na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali ústavnú súladnosť uznesenia krajského

súdu sp. zn. z 29. januára 2010. Z obsahu sťažnosti tiež vyplýva,

že proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podali dovolanie, ktoré odôvodnili aj

dovolacím dôvodom podľa . Dovolanie z 29. júna 2010 predložili

v prílohe sťažnosti. Dovolanie bolo podané na okresnom súde 1. júla 2010 a ku dňu

rozhodovania o sťažnosti nebolo o podanom dovolaní rozhodnuté.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci

ústavného súdu podľa vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom

nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,

podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych

predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom ().

Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodu uvedeného v

ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva

podľa a listiny a súčasne práva podľa dohovoru

(ak postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom)

(, ). Táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci

z vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať

o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv zaručených

a listinou a práva zaručeného dohovorom, ak je zrejmé, že sťažovatelia svoje námietky

uplatnili v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), pričom v čase rozhodovania

ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Preto musela byť sťažnosť v časti

námietky týkajúcej sa porušenia základného práva podľa ,

listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietnutá pre jej predčasnosť, keďže o ochrane

označených práv, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, bude vo vzťahu ku krajskému

súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti

na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje

právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto

situácii zodpovedá aplikácia , podľa ktorého je sťažnosť

neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až

po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľov prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného (ako aj základného práva podľa

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľom lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní budú mať sťažovatelia k dispozícii už iba podanie sťažnosti na ústavnom

súde týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie

základných práv podľa a listiny a práva podľa

dohovoru podľa zásady rationae temporis odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa

v spojení s .

Sťažovatelia namietali aj porušenie a namietaným

uznesením, pričom v petite zahrnuli túto námietku pod slovné spojenie „základné právo“.

Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že uvedené články nezakotvujú žiadne

základné právo alebo slobodu, a v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú

judikatúru (obdobne napr. , ), podľa ktorej tento typ relevantnej

právnej normy nemožno podaním sťažnosti podľa namietať samostatne.

Ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody

ustanoveného v druhej hlave , prípadne základného práva zaručeného listinou alebo

práva upraveného kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Iné ustanovenie uvedených právnych aktov síce možno namietať, ale

vždy len v spojení s namietaným porušením základného práva alebo slobody.

Z uvedeného vyplýva, že či už by sa námietka porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2

posudzovala samostatne, alebo v spojení s označenými základnými právami

a právom podľa dohovoru, uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu

označených článkov , a to pre nedostatok akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi

postupom krajského súdu (ktorý napokon sťažovatelia v petite sťažnosti ani nenamietali,

napadli iba jeho rozhodnutie) a týmito ústavnými normami, preto ústavný súd sťažnosť

v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného , opätovne treba uviesť, že postup

krajského súdu v danej veci sťažovatelia ani v tejto súvislosti nenapadli. V sťažnosti

absentujú dôvody, pre ktoré by bolo vôbec možné posudzovať predmetné konanie

krajského súdu z hľadiska možných prieťahov (3. kritérium–postup krajského súdu

v namietanom konaní). Odhliadnuc od toho ústavný súd pripomína, že v rámci ustálenej

judikatúry ústavného súdu sa v tejto oblasti ochrana základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa poskytuje len vtedy, ak bola na

ústavnom súde uplatnená v čase, keď porušenie ešte trvalo (napr. rozhodnutie

, ).

V posudzovanom prípade bol odstránený stav právnej neistoty sťažovateľov

momentom právoplatnosti uznesenia krajského súdu sp. zn. z 29. januára

2010, t. j. 2. júna 2010, pričom sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 1. júla 2010.

Ústavný súd z uvedených dôvodov sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Ústavný súd na záver ešte poznamenáva, že okrem už vytknutých nedostatkov je

sťažnosť celkovo obsahovo nekonzistentná, jej dôvody nekorešpondujú s petitom, ktorý je

nepresne až nejasne koncipovaný, popis skutkových okolností v sťažnosti je iba hmlistý

(neštandartne sa v skutkových okolnostiach odvoláva na podané dovolanie) a k sťažnosti nie

je priložené rozhodnutie krajského súdu, ku ktorému sa viaže celý obsah sťažnosti. Všetky

tieto nedostatky, a to aj s prihliadnutím na právne zastúpenie sťažovateľov advokátkou, sú

nepochybne dôvodom, pre ktorý by musela byť sťažnosť odmietnutá aj z dôvodov

nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 1 v spojení s § 20 ods. 1

.

Vzhľadom na všetky uvedené závery ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010