Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 340/2010
PDF · 211.14 KB
No categories available
III. ÚS 340/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., Š., Arnolda Bajzu, Ľ., Františka
Németha, S., spoločnosti R., s. r. o. v likvidácii, Š., F. S., H., Z. S., B., L. S., B., C. V., S., Ľ.
V., S., T. K., P. a T. B., S., zastúpených JUDr. J. F., Advokátska kancelária, B., vo veci
namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných
práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Cob 233/2009
z 29. januára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., A. B., F. N., spoločnosti R., s. r. o. v likvidácii, F.
S., Z. S., L. S., C. V., Ľ. V., T. K. a T. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2010
doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., Š., A. B., Ľ., F. N., S., spoločnosti R., s. r. o. v
likvidácii, Š., F. S., H., Z. S., B., L. S., B., C. V., S., Ľ. V., S., T. K., P., a T. B., S. (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Cob 233/2009
z 29. januára 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia (s výnimkou spoločnosti R.,
s. r. o. v likvidácii) sú v procesnej pozícii žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde
Levice (ďalej len „okresný súd“), v ktorom podali návrh podľa § 92 ods. 2 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),
a to na základe právnej skutočnosti, ktorou bolo postúpenie pohľadávky žalobcov
na sťažovateľa – spoločnosť R., s. r. o. v likvidácii. Okresný súd tomuto návrhu uznesením
sp. zn. 16 Cb 26/2005 z 1. októbra 2009 vyhovel. Na základe odvolania žalovaného bolo
toto prvostupňové rozhodnutie zrušené uznesením krajského súdu sp. zn. 15 Cob 233/2009
z 29. januára 2010. V predmetnom odvolaní žalovaný argumentoval, že „je pochybnosť o
možnosti aby likvidátor firmy R. uzatváral (už po vstupe firmy do likvidácie) zmluvu
o postúpení (prevzatí) pohľadávky, pritom bez toho, že by išlo o ukončenie dovtedy
nevybaveného obchodu obchodnej spoločnosti v likvidácii“.
Podľa názoru sťažovateľov prijatie uznesenia krajského súdu sp. zn.
15 Cob 233/2009 z 29. januára 2010 nezodpovedá rozhodovaniu podľa platného práva, ale
ide o „rozhodnutie procesne chybné a argumentačne konfúzne. Krajský súd v Nitre, bez
akejkoľvek opory v platnom práve a v rozpore s judikatúrou NS SR neuznáva tangovanú
cesiu práv žalobcov“.
Sťažovatelia ďalej tvrdia, že „Medzi napadnutým postupom KS v Nitre (procesnou
chybou a nedostatočným hodnotením hmotnoprávnych i procesnoprávnych podmienok
konania) a základnými právami sťažovateľov existuje priama príčinná súvislosť“. A tiež,
že „Ak sa názor všeobecného súdu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení
platného právneho poriadku, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I.ÚS 115/2002) treba hovoriť o svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom“.
Sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti podrobne poukázali na kritériá aplikované
ústavným súdom pri posudzovaní námietok porušenia základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, avšak z celého obsahu
sťažnosti vôbec nie je zrejmé, porušenie ktorého z konkrétnych základných práv zaručených
čl. 48 ods. 2 ústavy namietajú, ani v čom by malo toto porušenie spočívať. V tejto súvislosti
sťažovatelia uviedli, že nevidia „v otázke zámeny účastníkov na strane žalobcov
(po postúpení ich pohľadávok ) žiadny moment výraznej právnej a faktickej zložitosti veci“
a že „pre reálny a efektívny postup všeobecných súdov oboch inštancií (in concreto
OS v Leviciach a KS v Nitre) nemohli sťažovatelia už nič viac urobiť“. Ďalej podľa názoru
sťažovateľov krajský súd „vec (konkrétnu procesnú otázku) nevyriešil, „zamotáva sa v nej“
a „tlačí“ podriadený OS v Leviciach do protiprávnosti na škodu sťažovateľov. KS v Nitre
a priori odmieta zaoberať sa argumentáciou sťažovateľov, ignoruje platné právo a bez
vysvetlenia neguje konštantnú judikatúru“.
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli informáciu, že uznesenie krajského súdu napadli
dovolaním.
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že základné právo sťažovateľov
„1. ... priznané čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46, čl. 48 v spojení s čl. 127 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené rozhodnutím Krajského súdu
v Nitre č. 15 Cob 233/2009 z 29. 01. 2010.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Nitre
č. 15 Cob 233/2009 z 29. 01. 2010 a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť (spoločne všetkým sťažovateľom, pozn.)
... trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do troch dní
od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. J. F., č.ú.: ... vedený
v ...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s obsahom návrhu na rozhodnutie
(petitom). Formulácia, ktorú sťažovatelia v petite použili, a síce označenie čl. 46 a čl. 48
ústavy bez uvedenia príslušného odseku a pomenovania konkrétneho práva, je neurčitá.
Ústavný súd v tomto prípade nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľov
na doplnenie podania, ale vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti ustálil predmet konania
pred ústavným súdom tak, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali ústavnú súladnosť uznesenia krajského
súdu sp. zn. 15 Cob 233/2009 z 29. januára 2010. Z obsahu sťažnosti tiež vyplýva,
že proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podali dovolanie, ktoré odôvodnili aj
dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) OSP. Dovolanie z 29. júna 2010 predložili
v prílohe sťažnosti. Dovolanie bolo podané na okresnom súde 1. júla 2010 a ku dňu
rozhodovania o sťažnosti nebolo o podanom dovolaní rozhodnuté.
Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom
nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv
alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,
podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych
predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).
Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP
ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a súčasne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(ak postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom)
(II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04). Táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci
z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať
o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv zaručených ústavou
a listinou a práva zaručeného dohovorom, ak je zrejmé, že sťažovatelia svoje námietky
uplatnili v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), pričom v čase rozhodovania
ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Preto musela byť sťažnosť v časti
námietky týkajúcej sa porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1
listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietnutá pre jej predčasnosť, keďže o ochrane
označených práv, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú, bude vo vzťahu ku krajskému
súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti
na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje
právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto
situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť
neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až
po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľov prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj základného práva podľa čl. 36
ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľom lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní budú mať sťažovatelia k dispozícii už iba podanie sťažnosti na ústavnom
súde týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru podľa zásady rationae temporis odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa
§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovatelia namietali aj porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy namietaným
uznesením, pričom v petite zahrnuli túto námietku pod slovné spojenie „základné právo“.
Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že uvedené články ústavy nezakotvujú žiadne
základné právo alebo slobodu, a v tejto súvislosti poukazuje na svoju stabilizovanú
judikatúru (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 32/08), podľa ktorej tento typ relevantnej
právnej normy nemožno podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy namietať samostatne.
Ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody
ustanoveného v druhej hlave ústavy, prípadne základného práva zaručeného listinou alebo
práva upraveného kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Iné ustanovenie uvedených právnych aktov síce možno namietať, ale
vždy len v spojení s namietaným porušením základného práva alebo slobody.
Z uvedeného vyplýva, že či už by sa námietka porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2
ústavy posudzovala samostatne, alebo v spojení s označenými základnými právami
a právom podľa dohovoru, uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu
označených článkov ústavy, a to pre nedostatok akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi
postupom krajského súdu (ktorý napokon sťažovatelia v petite sťažnosti ani nenamietali,
napadli iba jeho rozhodnutie) a týmito ústavnými normami, preto ústavný súd sťažnosť
v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, opätovne treba uviesť, že postup
krajského súdu v danej veci sťažovatelia ani v tejto súvislosti nenapadli. V sťažnosti
absentujú dôvody, pre ktoré by bolo vôbec možné posudzovať predmetné konanie
krajského súdu z hľadiska možných prieťahov (3. kritérium–postup krajského súdu
v namietanom konaní). Odhliadnuc od toho ústavný súd pripomína, že v rámci ustálenej
judikatúry ústavného súdu sa v tejto oblasti ochrana základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje len vtedy, ak bola na
ústavnom súde uplatnená v čase, keď porušenie ešte trvalo (napr. rozhodnutie
III. ÚS 20/00, III. ÚS 315/06).
V posudzovanom prípade bol odstránený stav právnej neistoty sťažovateľov
momentom právoplatnosti uznesenia krajského súdu sp. zn. 15 Cob 233/2009 z 29. januára
2010, t. j. 2. júna 2010, pričom sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 1. júla 2010.
Ústavný súd z uvedených dôvodov sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Ústavný súd na záver ešte poznamenáva, že okrem už vytknutých nedostatkov je
sťažnosť celkovo obsahovo nekonzistentná, jej dôvody nekorešpondujú s petitom, ktorý je
nepresne až nejasne koncipovaný, popis skutkových okolností v sťažnosti je iba hmlistý
(neštandartne sa v skutkových okolnostiach odvoláva na podané dovolanie) a k sťažnosti nie
je priložené rozhodnutie krajského súdu, ku ktorému sa viaže celý obsah sťažnosti. Všetky
tieto nedostatky, a to aj s prihliadnutím na právne zastúpenie sťažovateľov advokátkou, sú
nepochybne dôvodom, pre ktorý by musela byť sťažnosť odmietnutá aj z dôvodov
nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 1 v spojení s § 20 ods. 1
Vzhľadom na všetky uvedené závery ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. septembra 2010