Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 345/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. U. – E., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. M.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť

majetok zaručeného a 4 , základného práva

na súdnu ochranu zaručeného , práv zaručených

čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. z 26. októbra

2009 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo 17. marca 2010

a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. U. – E. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2010

doručená sťažnosť P. U., K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného

práva vlastniť majetok zaručeného a 4 (ďalej len

„ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného , práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 26. októbra 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. zo 17. marca 2010. Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 17. marca 2010 sťažovateľ namieta aj porušenie práva na účinný

prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnej pozícii

žalovaného v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. , ktorého

predmetom bol peňažný nárok žalobcov z titulu odstúpenia zmluvy o dielo, ktorej

účastníkmi boli žalobcovia ako objednávatelia a sťažovateľ ako zhotoviteľ diela.

Okresný súd rozsudkom v konaní z 26. októbra 2009 v právnej veci vedenej pod

sp. zn. vyhovel žalobnému návrhu žalobcov, keď po čiastočnom späťvzatí

návrhu žalobcami dospel k záveru, že platne došlo k odstúpeniu od zmluvy o dielo

a vzhľadom na výsledky dokazovania je nárok žalobcov dôvodný. Zároveň rozsudkom

zamietol vzájomnú žalobu sťažovateľa a žalobcom priznal náhradu trov konania.

Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 17. marca 2010 potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny, zmenil výrok

týkajúci sa nároku žalobcov v sume 524,18 € tak, že ho zamietol, zrušil výrok týkajúci sa

zamietnutia vzájomnej žaloby sťažovateľa a zmenil výrok o náhrade trov konania, tak že

žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pričom trovy konania štátu

zaviazal zaplatiť oboch účastníkov konania rovnako.

Námietky sťažovateľa spočívajú v údajnej neplatnosti odstúpenia od zmluvy o dielo

„pre nesplnenie podmienok uvedených v cit. Ustanovení § 642 ods. 2 Občianskeho

zákonníka“, s ktorou okresný súd aj krajský súd nesúhlasili a v napadnutých rozsudkoch

týchto súdov bol podľa názoru sťažovateľa poskytnutý „ústavne nekonformný výklad

hmotnoprávnych ustanovení obsiahnutých v a cit.

zákona pri ich aplikácii na posúdenie práv a povinností žalobcov a sťažovateľa“,

v dôsledku čoho potom došlo napadnutými rozsudkami podľa sťažovateľa k porušeniu ním

označených práv.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že „Okresný súd Považská Bystrica a následne Krajský

súd v Trenčíne svojím konaním vo veciach uvedených v čl. I tohto podania postupovali

svojvoľne pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, keď spôsob akým

ho aplikovali na danú vec zásadne poprel účel a význam cit. ustanovenia § 642 ods. 1 a 2

“.

Ďalej sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Vzhľadom na túto skutočnosť sa sťažovateľ

domnieva, že postupom Okresného súdu Považská Bystrica a následne Krajského súdu

v Trenčíne vo vyššie uvedených konaniach došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

na spravodlivé súdne konanie, rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne aj na účinný

prostriedok nápravy a v prípadoch obidvoch súdov aj práva na ústavne konformný výklad

práva, keď priznali obidvaja z porušovateľov ochranu tvrdenému, avšak skutkovo a právne

nedôvodnému nároku žalobcov voči sťažovateľovi, pretože obidva súdy vykladali ust. § 642

ods. 1 a 2 v rozpore s jeho logickým a systematickým začlenením

v právnom poriadku Slovenskej republiky, ako aj v rozpore s ust. a 4

Slovenskej republiky a v rozpore s ust. čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, keď takto

uložili povinnosť previesť časť majetku sťažovateľa na žalobcov. Vo svojom odvolaní proti

rozsudku súdu prvého stupňa navrhoval sťažovateľ vykonanie konkrétnych dôkazov, ktoré

by umožnili súdu posúdiť skutočnosti týkajúcich sa dovolenosti právneho úkonu odstúpenia

od zmluvy o dielo odporcami podľa ust. . Keďže

odstúpiť od zmluvy je možné len zo zákonných alebo zmluvných a žalobcovia listom zo dňa

04.12.2006 odstupovali podľa ust. , právo odstúpiť

podľa cit. ust. je potrebné posudzovať z hľadiska existencie materiálnych podmienok v ňom

uvedených. V zmysle cit, ustanovenia uvedené by bolo možné len za predpokladu, že je

zrejmé, že dielo nebude včas hotové alebo nebude vykonané riadne a súčasne, ak zhotoviteľ

neurobí nápravu ani v poskytnutej primeranej lehote. Teda musia byť splnené kumulatívne

dve podmienky. Správanie žalobcov spôsobilo, že dielo nebude hotové včas a následne

spôsobilo, že nebolo hotové v primeranej lehote, pretože táto nebola poskytnutá. Sťažovateľ

predložil rozsiahlu emailovú komunikáciu, ktorá svedčí o absencii primeranej súčinnosti

sťažovateľovi na strane žalobcov, ktorý sa snažil o riadne dokončenie diela. Ani

prvostupňový a ani odvolací súd sa s predloženými a navrhovanými dôkazmi žiadnym

spôsobom nevysporiadali a to nielen vo výroku, ale ani v odôvodnení svojich rozsudkov...

Krajský súd v Trenčíne teda nesprávne aplikoval ust. § 642 ods. 2 Občianskeho

zákonníka na navyše nedostatočne zistený skutkový stav a skutočnosť, že navyše tieto svoje

závery ani bližšie neodôvodnil sú v rozpore s požiadavkami kladenými na odôvodnenie

rozsudku uvedenými v ust. a svedčia o arbitrárnosti odvolacieho

rozsudku Krajského súdu v Trenčíne a teda opäť sa sťažovateľ domnieva, že postupom

Krajského súdu v Trenčíne bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

v zmysle a Dohovoru pri potvrdení

rozsudku Okresného súdu v Považskej Bystrici v časti výroku č. 1 a logicky potom aj v časti

výrokov, ktoré sú od neho závislé...

Prvo a následne druhostupňové rozhodnutie súdu, keď ani jeden z porušovateľov sa

nezaoberal splnením podmienok na vznik práva na odstúpenie od zmluvy podľa § 642 ods. 2

a to bez akéhokoľvek odôvodnenia v prvo alebo druhostupňovom

rozhodnutí, svedčí o arbitrárnosti a svojvoľnom rozhodnutí o neaplikácii cit. ustanovenia.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal po meritórnom prerokovaní sťažnosti

tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46

ods. 1 a právo zaručené v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo vlastniť majetok zaručené

v a právo zaručené v Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Považská Bystrica zo dňa 26.10.2009 vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn.

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17.03.2010 vo veci vedenej

na tomto súde pod sp. zn. porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1

a právo zaručené v Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, právo sťažovateľa podľa čl. 13 Dohovoru ako aj základné právo

vlastniť majetok zaručené v a právo zaručené v

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17.03.2010 vo veci vedenej na tomto súde pod

sp. zn. porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17.03.2010 vo veci vedenej na tomto

súde pod sp. zn. sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne

na ďalšie konanie.

4. Porušovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy

právneho zastúpenia v sume 303,31 Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia

súdu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

garantovaného a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ktoré by malo spočívať v ústavne nekonformnom výklade a v nesprávnej

aplikácii jednoduchého práva, ako aj v arbitrárnosti rozhodnutí obidvoch súdov

v sťažovateľovej právnej veci, čím došlo podľa sťažovateľa aj k porušeniu jeho základných

práv zaručených a práva na pokojné užívanie jeho majetku zaručeného v

dodatkového protokolu. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ

namieta aj porušenie jeho práva na účinný právny prostriedok nápravy vyplývajúceho

z čl. 13 dohovoru.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Z citovanej právnej normy vyplýva povinnosť ústavného súdu preskúmavať

sťažnosťou namietané právne významné konanie orgánu verejnej moci iba v rozsahu

určenom sťažovateľom v sťažnostnom petite. Ústavný súd nemôže takto vymedzený rozsah

prekročiť.

Z formulácie sťažnostného návrhu obsiahnutého v predloženej sťažnosti vyplýva, že

sťažovateľ tvrdí porušenie základného práva vlastniť majetok podľa

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 26. októbra 2009 a rozsudkom krajského

súdu sp. zn. zo 17. marca 2010 bez ďalšieho vymedzenia či pomenovania

konkrétnych základných práv. Na druhej strane však z odôvodnenia sťažnosti vyplýva

namietanie porušenia základného práva vlastniť majetok podľa a 4 .

V prípade popísaného zistenia sa procesný postup ústavného súdu v rámci

predbežného prerokovania sťažnosti štandardne orientuje na výzvu sťažovateľovi

na odstránenie nesúladu odôvodnenia a petitu sťažnosti. V prerokovávanom prípade však

ústavný súd predbežne prerokoval sťažovateľovu sťažnosť bez takejto výzvy a dôsledne

vychádzajúc z charakteru jeho sťažnostných námietok, ktorými zdôvodnil tvrdenie

o porušení označených základných práv, podrobil prieskumu rozsudok okresného súdu a

rozsudok krajského súdu aj z hľadiska porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4

. Viedla ho k tomu požiadavka hospodárnosti konania, ktorej uplatnenie v tomto

prípade prináša sťažovateľovi v konečnom dôsledku širší záber prieskumu. V neposlednom

rade ústavný súd zvolil uvedený procesný postup aj s ohľadom na rozhodnutie o predloženej

sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia v spojení s jeho odôvodnením. Inými slovami, doplnenie sťažnostného petitu

na základe výzvy ústavného súdu by za žiadnych okolností nemohlo viesť k odlišnému

rozhodnutiu o sťažnosti po jej predbežnom prerokovaní.

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 26. októbra 2009

Sťažnosť v rozsahu, v akom sťažovateľ pred ústavným súdom napáda rozsudok

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ústavný súd nemohol

preskúmať z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane prezentoval názor, že

povinnosť zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a

slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je

Slovenská republika viazaná majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti

(napr. ).

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia , právomoc ústavného

súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba

vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 26. októbra 2009 mal

sťažovateľ možnosť podať riadny opravný prostriedok – odvolanie. Toto svoje právo aj

využil a podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 17. marca 2010.

To znamená, že právomoc poskytnúť ochranu základným právam a slobodám

vo vzťahu k rozsudku okresného súdu mal v rámci odvolacieho konania krajský súd, ktorý,

ak by pri preskúmaní rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že prvostupňový súd

svojím rozhodnutím alebo postupom, ktorý rozhodnutiu predchádzal, porušil základné práva

alebo iné práva a slobody sťažovateľa, mal povinnosť týmto právam alebo slobodám

poskytnúť ochranu. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

sp. zn. zo 17. marca 2010

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ktorú sťažovateľ videl v tom, že „krajský súd nesprávne aplikoval ust. § 642

ods. 2 na navyše nedostatočne zistený skutkový stav a skutočnosť,

že navyše tieto svoje závery ani bližšie neodôvodnil sú v rozpore s požiadavkami kladenými

na odôvodnenie rozsudku uvedenými v ust. a svedčia o arbitrárnosti

odvolacieho rozsudku“, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní

nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez

najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Ústavný súd poznamenáva, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (,

, ).

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a konštatuje, že ho

v žiadnom prípade nemožno považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp.

ústavne nekonformné.

Krajský súd na základe rozsiahleho vykonaného dokazovania pred okresným súdom

v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že žalobcovia platne

odstúpili od zmluvy o dielo, pretože „dielo nebolo riadne a včas hotové a vykonané a

neboli vykonané účinné opatrenia na nápravu ani v dodatočnej stanovenej primeranej

lehote, ktorá bola stanovená do 31.10.2006, čo predstavuje predlženie lehoty o celý

kalendárny rok“. Krajský súd v odôvodnení uviedol, že na posúdenie kvality a hodnoty

prác bola v rámci konania na okresnom súde určená znalkyňa na vypracovanie znaleckého

posudku, v ktorom jednoznačne konštatovala, že „dôsledkom nekvalitnej rekultivácie pôdy,

nedostatočného dodania pôdneho substrátu, ako aj nekvalitnej výsady okrasných rastlín sú

niektoré časti záhrady kompozične roztrieštené, čo si bude vyžadovať značné náklady

na rekonštrukciu výsadieb“. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sa

uvádza, že vo vypracovanom znaleckom posudku znalkyňa určila výšku účelne

vynaložených nákladov sťažovateľa, ktorá sa rovnala zaplatenej cene diela žalobcami,

od ktorej však bolo potrebné odpočítať čiastku 510 104 Sk, ktorú bude potrebné vynaložiť

na realizáciu rekonštrukcie trávnika, drevín a závlahy. Za oprávnené náklady znalkyňa

v konečnom dôsledku považovala sumu 595 896 Sk (19 780,12 €).

Vzhľadom na uvedené potom krajský súd ustálil, že „je namieste primerane znížiť

(cenu diela, pozn.) cenu pripadajúcu na jednotlivé vadné práce a vadný materiál...“.

Ústavný súd sa nestotožnil s námietkou sťažovateľa, že rozhodnutie

„je nepreskúmateľné pre absenciu dôvodov, interpretácia zmluvy arbitrárna a samotná

argumentácia porušovateľov nekoherentné,“ pretože krajský súd posúdil relevantné

ustanovenia zmluvy o dielo, ako aj identifikoval rozhodné skutočnosti pre správnu aplikáciu

ustanovenia , poskytol odpovede na relevantné

námietky sťažovateľa (stotožnil sa v celom rozsahu s odôvodnením súdu prvého stupňa, čo

sa týka použiteľnosti záverov znalca Palutku), preto napadnutý rozsudok krajského súdu a

jeho odôvodnenie s poukazom na splnenie podmienok predpokladaných § 642 ods. 2

je logický, založený na racionálnej argumentácii a nemožno ho

považovať za svojvoľný, zjavne neodôvodnený, respektíve ústavne nekonformný, a preto

túto časť sťažnosti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné pripomenúť, že v doterajších

prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu

konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, už uviedol, že základné právo na spravodlivý

súdny proces podľa neznamená právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,

resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom

konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je

náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. ,

, ).

Ústavný súd posúdil aj namietané porušenie základných práv sťažovateľa vlastniť

majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré

sťažovateľ odôvodnil tým, že „v dôsledku právoplatného rozhodnutia všeobecného súdu,

keď Krajský súd v Trenčíne potvrdil výrok č. 1 v rozhodnutí prvostupňového súdu,

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie malo za následok aj zásah do majetkových

práv sťažovateľa, ktoré tento nadobudol v súlade s

pri vykonávaní svojej podnikateľskej a do ktorých je týmito rozhodnutiami zasahované

v rozpore s a 4 “.

Ústavný súd k týmto sťažovateľovým námietkam v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou uvádza, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa dohovoru označeným rozhodnutím krajského

súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti,

ktorou sťažovateľ namietal porušenie základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4, ako aj

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, z toho istého dôvodu bolo už len nevyhnutným

dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho

charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Ústavný súd sa napokon zaoberal aj namietaným porušením práva na účinný

prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 dohovoru vo vzťahu k rozsudku krajského súdu,

ktoré sťažovateľ odôvodnil tým, že „došlo k porušeniu vyššie uvedených základných práv

(podľa a práva podľa dohovoru, pozn.) a preto sa obracia

so svojou sťažnosťou na Ústavný súd Slovenskej republiky, nakoľko nemá žiadny

prostriedok nápravy. Vzhľadom na tieto skutočnosti je zrejmé, že postupom krajského súdu

v Trenčíne bolo porušené aj právo sťažovateľa na účinný prostriedok nápravy garantovaný

čl. 13 dohovoru.“.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva podľa čl. 13 dohovoru, ústavný súd tu

opätovne odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej

uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné

tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie

vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. marca 1983). Článok 13 dohovoru

sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať

pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom

(Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131).

Odmietnutie namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru v danom prípade vylučuje zároveň aj možnosť porušenia práva zaručeného čl. 13

dohovoru, preto aj v tejto časti ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

Pretože ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, ostatnými požiadavkami

sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010