Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)III. ÚS 330/2010
PDF · 142.59 KB
No categories available
III. ÚS 330/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., S., zastúpeného JUDr. M. M., pre namietané
porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 12 Co/14/2009-131 z 29. júna 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta
2010 doručená sťažnosť Ing. J. J., S. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.
2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 12 Co/14/2009-131 z 29. júna 2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľ - Ing. J. J., sa ako navrhovateľ návrhom na
začatie konania zo dňa 30. 05. 2005, doručeným Okresnému súdu Bratislava I dňa 01. 06.
2005, domáhal proti odporcovi – A. a. s., určenia neplatnosti poistnej zmluvy č. ... zo dňa
04. 11. 1999 a zaplatenia sumy 85.896,- Sk s 0,5 % denným úrokom od 23. 07. 2001 do
zaplatenia a trov konania titulom neoprávneného obohatenia.
V konaní súd prvého stupňa dospel k záveru, že zmluva o životnom poistení bola
uzavretá platne v súlade s ustanovením § 792 ods. 1 Občianskeho zákonníka a navrhovateľ
bol s podmienkami zmluvy riadne oboznámený. Súd konštatoval, že v danom prípade
navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia o absolútnej neplatnosti poistnej
zmluvy z dôvodu, že bola uzavretá zo strany odporcu podvodne, v rozpore s dobrými
mravmi, je neurčitá a nezrozumiteľná. Navrhovateľ mal možnosť podľa čl. 15 bod 5
Všeobecných poistných podmienok pre životné poistenie vypovedať zmluvu v lehote dvoch
mesiacov po jej uzavretí, navrhovateľ však túto možnosť nevyužil. Keďže navrhovateľ
neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, že poistná zmluva č. ... je neplatná, nevznikol
mu nárok na vrátenie sumy 85.896,- Sk titulom bezdôvodného obohatenia, preto súd návrh
v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku a úspešnému odporcovi priznal proti navrhovateľovi náhradu trov
konania vo výške 23.139,50 Sk.
Krajský súd v Bratislave rozhodol o odvolaní navrhovateľa rozsudkom, č. k.:
12Co/14/2009-131, zo dňa 29. 06. 2010, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 280,79
Eur.
Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že nie je dôvod ani na zmenu, ani
na zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorý náležite zistil skutkový stav veci, vec
posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil.
Odvolací súd zdôraznil, že návrh na uzavretie životného poistenia č. 520419, ktorý
navrhovateľ podpísal dňa 22. 10. 1999, nebol zmluvou, ale k uzavretiu zmluvy došlo až
doručením akceptu zo strany odporcu, teda tzv. poistky, kde sa nenachádzali čiastkové
výplaty poistnej sumy, ktoré sú uvedené v návrhu na uzavretie životného poistenia č. ...
Samotná zmluva tak bola uzavretá v zmysle akceptu, kde sa garantovalo len zaplatenie
základného poistného plnenia vo výške 447.086,- Sk. V prípade, ak by odporca musel vrátiť
navrhovateľovi celú hodnotu zaplateného poistného, vzniklo by na strane navrhovateľa
bezdôvodné obohatenie, nakoľko mal poistné krytie po celú dobu platnosti zmluvy. ...
Proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave nie je prípustné odvolanie
ako riadny opravný prostriedok, preto má sťažovateľ za to, že v danom prípade je splnená
podmienka vyčerpania opravných prostriedkov podľa § 53 zákona č. 38/1993 Z. z.
Sťažovateľ uvádza, že ústavná sťažnosť je podaná v zákonnej dvojmesačnej lehote,
nakoľko smeruje proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k.:
12Co/14/2009-131, zo dňa 29. 06. 2010, ktorý bol sťažovateľovi doručený dňa 29. 06. 2010.
Z opatrnosti podal sťažovateľ proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu
dovolanie zo dňa 23. 07. 2010, ktorým sa doteraz Najvyšší súd Slovenskej republiky
meritórne nezaoberal...“.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že rozsudkom krajského súdu
č. k. 12 Co/14/2009-131 z 29. júna 2010 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 20,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu, aby tento rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby
sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd pri prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 12 Co/14/2009-131
z 29. júna 2010, vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto
ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich
v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach tým spôsobom, že ochrany základných práv
a slobôd sa na ústavnom súde možno domáhať iba v prípade, ak túto ochranu nemôžu
sťažovateľom poskytnúť všeobecné súdy.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú
v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny
prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za zjavne neodôvodnený
a arbitrárny a tvrdí, že všeobecné súdy sa nevysporiadali s jeho námietkami a že vec (resp.
otázku vzniku a platnosti poistnej zmluvy) nesprávne právne posúdili, v dôsledku čoho
došlo k porušeniu jeho označených práv, a preto sa domáha aj zrušenia tohto rozhodnutia.
Sťažovateľ uviedol, že proti napádanému rozsudku krajského súdu podal dovolanie
z 23. júla 2010, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
dosiaľ nerozhodol.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej
ústavnému súdu, ako aj v dovolaní, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je
dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože
o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude rozhodovať
najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti ústavnému súdu
navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného
súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá
aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po
rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na
súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu týkajúcu sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. septembra 2010