Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 330/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., S., zastúpeného JUDr. M. M., pre namietané

porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.

2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -131 z 29. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta

2010 doručená sťažnosť Ing. J. J., S. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej len

„ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.

2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -131 z 29. júna 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľ - Ing. J. J., sa ako navrhovateľ návrhom na

začatie konania zo dňa 30. 05. 2005, doručeným Okresnému súdu Bratislava I dňa 01. 06.

2005, domáhal proti odporcovi – A. a. s., určenia neplatnosti poistnej zmluvy č. ... zo dňa

04. 11. 1999 a zaplatenia sumy 85.896,- Sk s 0,5 % denným úrokom od 23. 07. 2001 do

zaplatenia a trov konania titulom neoprávneného obohatenia.

V konaní súd prvého stupňa dospel k záveru, že zmluva o životnom poistení bola

uzavretá platne v súlade s ustanovením a navrhovateľ

bol s podmienkami zmluvy riadne oboznámený. Súd konštatoval, že v danom prípade

navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia o absolútnej neplatnosti poistnej

zmluvy z dôvodu, že bola uzavretá zo strany odporcu podvodne, v rozpore s dobrými

mravmi, je neurčitá a nezrozumiteľná. Navrhovateľ mal možnosť podľa čl. 15 bod 5

Všeobecných poistných podmienok pre životné poistenie vypovedať zmluvu v lehote dvoch

mesiacov po jej uzavretí, navrhovateľ však túto možnosť nevyužil. Keďže navrhovateľ

neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, že poistná zmluva č. ... je neplatná, nevznikol

mu nárok na vrátenie sumy 85.896,- Sk titulom bezdôvodného obohatenia, preto súd návrh

v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku a úspešnému odporcovi priznal proti navrhovateľovi náhradu trov

konania vo výške 23.139,50 Sk.

Krajský súd v Bratislave rozhodol o odvolaní navrhovateľa rozsudkom, č. k.:

-131, zo dňa 29. 06. 2010, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 280,79

Eur.

Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že nie je dôvod ani na zmenu, ani

na zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorý náležite zistil skutkový stav veci, vec

posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil.

Odvolací súd zdôraznil, že návrh na uzavretie životného poistenia č. 520419, ktorý

navrhovateľ podpísal dňa 22. 10. 1999, nebol zmluvou, ale k uzavretiu zmluvy došlo až

doručením akceptu zo strany odporcu, teda tzv. poistky, kde sa nenachádzali čiastkové

výplaty poistnej sumy, ktoré sú uvedené v návrhu na uzavretie životného poistenia č. ...

Samotná zmluva tak bola uzavretá v zmysle akceptu, kde sa garantovalo len zaplatenie

základného poistného plnenia vo výške 447.086,- Sk. V prípade, ak by odporca musel vrátiť

navrhovateľovi celú hodnotu zaplateného poistného, vzniklo by na strane navrhovateľa

bezdôvodné obohatenie, nakoľko mal poistné krytie po celú dobu platnosti zmluvy. ...

Proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave nie je prípustné odvolanie

ako riadny opravný prostriedok, preto má sťažovateľ za to, že v danom prípade je splnená

podmienka vyčerpania opravných prostriedkov podľa

Sťažovateľ uvádza, že ústavná sťažnosť je podaná v zákonnej dvojmesačnej lehote,

nakoľko smeruje proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k.:

-131, zo dňa 29. 06. 2010, ktorý bol sťažovateľovi doručený dňa 29. 06. 2010.

Z opatrnosti podal sťažovateľ proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu

dovolanie zo dňa 23. 07. 2010, ktorým sa doteraz Najvyšší súd Slovenskej republiky

meritórne nezaoberal...“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že rozsudkom krajského súdu

č. k. -131 z 29. júna 2010 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 20,

a a práva podľa dohovoru a dodatkového

protokolu, aby tento rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby

sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich

základných práv podľa , a a práv podľa

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. -131

z 29. júna 2010, vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v . Toto

ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach tým spôsobom, že ochrany základných práv

a slobôd sa na ústavnom súde možno domáhať iba v prípade, ak túto ochranu nemôžu

sťažovateľom poskytnúť všeobecné súdy.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za zjavne neodôvodnený

a arbitrárny a tvrdí, že všeobecné súdy sa nevysporiadali s jeho námietkami a že vec (resp.

otázku vzniku a platnosti poistnej zmluvy) nesprávne právne posúdili, v dôsledku čoho

došlo k porušeniu jeho označených práv, a preto sa domáha aj zrušenia tohto rozhodnutia.

Sťažovateľ uviedol, že proti napádanému rozsudku krajského súdu podal dovolanie

z 23. júla 2010, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

dosiaľ nerozhodol.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej

ústavnému súdu, ako aj v dovolaní, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je

dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože

o ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude rozhodovať

najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti ústavnému súdu

navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného

súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá

aplikácia , podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po

rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na

súdnu ochranu zaručeného , konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu týkajúcu sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010