Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 379/2010
PDF · 220.87 KB
No categories available
II. ÚS 379/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť O. B., D. H., zastúpeného advokátom JUDr. Š. K.,
Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb/71/2009
a jeho rozsudkom z 21. septembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla
2010 podaná sťažnosť O. B., D. H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. Š. K., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie základného práva
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), pre namietané
porušenie základného práva vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom a na prerokovanie
veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a pre namietané porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice - okolie
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cb/71/2009 a jeho rozsudkom
z 21. septembra 2009.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že 10. marca 2009 bola okresnému súdu doručená žaloba,
ktorou sa žalobca domáhal od sťažovateľa zaplatenia kúpnej ceny s príslušenstvom
za dodaný tovar. Okresný súd rozsudkom č. k. 12 Cb/71/2009-30 z 21. septembra 2009
žalobe vyhovel.
3. Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta, že okresný súd konal
a rozhodol v danej veci bez jeho účasti ustanoviac mu v konaní opatrovníka, čím porušil
jeho základné práva označené v sťažnosti. Podľa sťažovateľa postupoval okresný súd
pri ustanovení opatrovníka v konaní iba formálne. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj
„OSP“) umožňuje súdu ustanoviť účastníkovi konania, ktorého pobyt nie je známy,
za opatrovníka osobu pôsobiacu v rodinnom, pracovnom, kultúrnom, prípadne v inom
prostredí, ktoré je účastníkovi blízke. Súd môže za opatrovníka ustanoviť aj obec, prípadne
zamestnanca iného súdu, ako je súd, ktorý prejednáva vec. V danom prípade však okresný
súd ustanovil sťažovateľovi za opatrovníka zamestnanca iného súdu bez toho, aby zisťoval
rodinné, pracovné či kultúrne prostredie sťažovateľa, ktorý má okrem miesta podnikania aj
trvalý pobyt, pričom pracuje prevažne v Košiciach.
4. Sťažovateľ taktiež namieta, že odôvodnenie rozsudku okresného súdu
č. k. 12 Cb/71/2009-30 z 21. septembra 2009 je arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože
z neho nie je zrejmé, aké dokazovanie okresný súd v rámci konania vykonal a akými
úvahami sa pri svojom rozhodnutí riadil.
5. Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd v danom prípade porušil svoju povinnosť
postupovať v konaní tak, aby zaistil účastníkovi konania právo na prerokovanie veci v jeho
prítomnosti a taktiež porušil povinnosť primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom v súlade s platným právnym poriadkom vysvetliť, na základe
čoho dospel k svojmu rozhodnutiu.
6. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom
vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených v ústave a práv zaručených v dohovore
postupom a rozsudkom okresného súdu v označenom konaní, aby zrušil rozsudok okresného
súdu č. k. 12 Cb/71/2009-30 z 21. septembra 2009 a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie
konanie a taktiež, aby priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred ústavným súdom.
II.
1. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
3. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
4. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
5. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
6. Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol,
prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí
návrhu.
7. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
8. Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto
podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
9. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
13. Podľa § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) pokiaľ
neurobí iné opatrenia, môže súd ustanoviť opatrovníka aj účastníkovi, ktorého pobyt nie je
známy, ktorému sa nepodarilo doručiť na známu adresu v cudzine alebo ak je doručenie
písomnosti v cudzine spojené s ťažko prekonateľnými prekážkami, ktorý je postihnutý
duševnou poruchou alebo ktorý nie je schopný zrozumiteľne sa vyjadrovať.
14. Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
15. Podľa § 157 ods. 3 OSP ak je na pojednávaní vyhlásený rozsudok za prítomnosti
všetkých účastníkov alebo ich zástupcov, ktorí sa vzdajú odvolania, uvedie súd
v odôvodnení rozsudku iba predmet konania a ustanovenia zákona, podľa ktorých rozhodol.
III.
A. K splneniu zákonných podmienok podania sťažnosti podľa § 53 zákona
o ústavnom súde
1. Ústavný súd si v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti
vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 12 Cb/71/2009, z ktorého vyplýva, že rozsudok
okresného súdu z 21. septembra 2009 v konaní vedenom pod označenou spisovou značkou
nadobudol právoplatnosť 3. novembra 2009, pričom žalobca, ako aj opatrovník ustanovený
sťažovateľovi sa vzdali odvolania.
2. Sťažovateľ podal sťažnosť prostredníctvom právneho zástupcu podateľni
ústavného súdu 1. apríla 2010.
3. Pri uplatnení gramatického (jazykového) výkladu ustanovenia § 53 zákona
o ústavnom súde by z uvedených dôvodov prichádzalo do úvahy odmietnutie sťažnosti
pre oneskorenosť (podanie sťažnosti po lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti
napádaného rozsudku okresného súdu), ako aj pre zjavnú neopodstatnenosť (nevyčerpanie
opravných prostriedkov v zmysle Občianskeho súdneho poriadku).
4. Ústavný súd však musel vziať do úvahy osobitné okolnosti posudzovaného
prípadu. Podstata sťažnosti spočíva v námietke sťažovateľa, že konanie pred okresným
súdom prebehlo bez jeho vedomia a účasti, v dôsledku čoho nemohol uplatňovať
na ochranu svojich práv a právom chránených záujmov procesné oprávnenia vyplývajúce
mu z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (vrátane využitia riadnych opravných
prostriedkov a následne prípadne aj mimoriadnych opravných prostriedkov). Z rovnakých
dôvodov nemohol podať sťažnosť v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti napádaného
rozsudku okresného súdu z 21. septembra 2009.
5. Právo na ochranu ústavnosti poskytované ústavným súdom v rámci konania
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy (obdobne ako právo na súdnu ochranu poskytované
všeobecnými súdmi) nie je absolútne. V záujme zaistenia plynulého a riadneho výkonu
spravodlivosti, ako aj právnej istoty podlieha podmienkam a obmedzeniam vyplývajúcim
zo zákonných procesných predpisov (obdobne vo vzťahu k právu na súdnu ochranu,
napr. III. ÚS 331/04).
6. Je preto povinnosťou fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorá sa uchádza
o ústavnú ochranu prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, uplatniť tento právny
prostriedok ochrany základných práv a slobôd v súlade s formálnymi požiadavkami
a v lehotách ustanovených zákonom.
7. Uvedené zákonné pravidlá alebo ich aplikácia však nemôžu sťažovateľovi
znemožňovať využitie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ako právneho prostriedku ochrany
základných práv a slobôd v súlade s jeho podstatou a účelom. Výklad a uplatňovanie
daných pravidiel nemôže vo svojich dôsledkoch viesť k takej konštrukcii procesných
podmienok, ktorá by z hľadiska svojich účinkov sťažovateľovi znemožnila, aby ním
uplatnený nárok na ochranu ústavnosti bol posúdený v súlade s podstatou a účelom práva
na ústavnú ochranu vyplývajúceho z čl. 127 v spojení s čl. 124 ústavy. (Kritériá obdobného
charakteru pri posudzovaní podmienok vyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy –
sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, v súvislosti s ochranou práv podľa dohovoru uviedol aj
Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku L. P., a. s., proti Slovensku zo 16. júna 2009,
ods. 39.)
8. Ústavný súd aj v rámci svojej judikatúry vo viacerých rozhodnutiach týkajúcich sa
predbežného prerokovania sťažnosti podľa čl. 127 ústavy (napr. III. ÚS 186/02
z 28. novembra 2002, III. ÚS 90/03 z 26. marca 2003) vyslovil: „Lehota dvoch mesiacov na
podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ktorá sa pri
rozhodnutí počíta od jeho právoplatnosti, by mala vyjadrovať dobu, ktorá je postačujúca pre
uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj princíp právnej
istoty. Aby uvedené požiadavky spĺňala, môže začať plynúť len vtedy, pokiaľ bolo
právoplatné rozhodnutie sťažovateľovi náležite oznámené. Ak sa tak nestalo, táto lehota
nemôže začať plynúť.“
9. V danom prípade preto ústavný súd dospel k záveru, že lehota na podanie
sťažnosti sťažovateľovi, ktorý nemal vedomosť o prebiehajúcom konaní a ktorému nebolo
doručované písomné vyhotovenie rozsudku, začala plynúť dňom, keď mu bolo umožnené
oboznámiť sa s obsahom napádaného rozhodnutia okresného súdu nahliadnutím
do príslušného súdneho spisu.
10. Vo vzťahu ku generálnej procesnej podmienke vyčerpania opravných
prostriedkov alebo iných dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy v zmysle
§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde reflektoval záujem na účinnej ochrane ústavnosti sám
zákonodarca, a to prostredníctvom ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa
ktorého ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa
odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných
osobitného zreteľa.
11. Sťažovateľ uviedol, že sa so skutočnosťami týkajúcimi sa priebehu konania
vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 12 Cb/71/2009, ako aj s obsahom rozsudku
okresného súdu v tomto konaní z 21. septembra 2009 oboznámil nahliadnutím do súdneho
spisu 1. februára 2010. Vzhľadom na to, že rozsudok nadobudol právoplatnosť 3. novembra
2009 doručením žalobcovi a opatrovníkovi sťažovateľa, ktorí sa bezprostredne po jeho
vyhlásení vzdali práva odvolania, ako aj s ohľadom na uplynutie lehoty na podanie
odvolania v čase, keď sťažovateľovi bolo umožnené nahliadnuť do spisu okresného súdu,
sťažovateľ opravné prostriedky podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyčerpať
nemohol. V lehote dvoch mesiacov od oboznámenia sa s obsahom rozsudku okresného súdu
č. k. 12 Cb/71/2009-30 z 21. septembra 2009 preto podal sťažnosť ústavnému súdu.
12. Vzhľadom na obsah súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 12 Cb/71/2009, ktorý
potvrdzuje sťažovateľove tvrdenia, a s ohľadom na uvedené požiadavky ústavného výkladu
a aplikácie ustanovení týkajúcich sa procesných podmienok podania sťažnosti podľa čl. 127
ústavy dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľ podal sťažnosť v súlade s podmienkami
vyplývajúcimi z ustanovení § 53 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde.
B. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa postupom
okresného súdu v konaní (prerokovaním veci bez vedomia a účasti sťažovateľa)
1. Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd postupoval pri ustanovení opatrovníka v konaní
iba formálne, keď ustanovil sťažovateľovi za opatrovníka zamestnanca iného súdu bez toho,
aby zisťoval rodinné, pracovné či kultúrne prostredie sťažovateľa, ktorý má okrem miesta
podnikania aj trvalý pobyt, pričom pracuje prevažne v K.
2. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 322/2010).
3. Právo na súdnu ochranu, ako už bolo uvedené, nie je absolútne, ale v záujme
zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam,
resp. podmienkam vyplývajúcim z ustanovení zákonov upravujúcich v súlade s čl. 46 ods. 4
ústavy podmienky jeho výkonu.
4. Všeobecné súdy však majú ústavnú povinnosť vykladať a používať ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ako aj iných zákonných procesných predpisov) v súlade
s účelom základného práva na súdnu ochranu. Pri aplikácii a výklade týchto ustanovení
musia prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri ochrane práv oboch strán sporového konania
vyplývajúcu z ústavou garantovaného práva na rovnosť účastníkov v konaní pred súdom
v zmysle čl. 47 ods. 3 ústavy (ako aj z princípu rovnosti zbraní vyplývajúceho z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva v súvislosti s právom na spravodlivé súdne konanie
v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru).
5. Vychádzajúc z uvedených kritérií a prihliadajúc na obsah spisu okresného súdu
týkajúceho sa posudzovaného konania považoval ústavný súd za podstatné zistenia, že
na všetkých listinách a obchodných dokumentoch (týkajúcich sa obchodného vzťahu medzi
žalobcom a sťažovateľom) predložených ako dôkaz v konaní sťažovateľ uvádzal popri
svojom obchodnom mene výlučne adresu podnikania D. H., ktorá bola zároveň uvedená
vo výpise zo živnostenského registra. Okresný súd vykonal viacero pokusov o doručovanie
písomností sťažovateľovi na túto adresu vrátane dožiadania o doručenie prostredníctvom
orgánov Policajného zboru, ktorému zároveň uložil v prípade neúspechu doručenia prešetriť
pobyt sťažovateľa. Z vykonaného vyšetrenia Obvodného oddelenia Policajného zboru v K.
v obci, v ktorej sťažovateľ udával miesto podnikania, vyplynulo, že sťažovateľ sa v obci
dlhodobo (viac ako rok) nezdržiava, pričom starosta obce ani obyvatelia, ktorých polícia
kontaktovala, nevedeli uviesť presne miesto ani presný pobyt sťažovateľa. Tieto
skutočnosti potvrdzujú listiny evidované v spise okresného súdu.
6. Okresný súd vykonal ďalší pokus o zistenie adresy a iných osobných údajov
sťažovateľa, keď od orgánov samosprávy príslušnej obce, v ktorej sťažovateľ udáva miesto
podnikania, žiadal oznámenie miesta trvalého bydliska alebo inej známej adresy
sťažovateľa, ako aj zistenie, či v obci bývajú blízke osoby sťažovateľa, ktoré by mohli
takéto údaje okresnému súdu poskytnúť. Výsledok zisťovania pobytu sťažovateľa bol
negatívny. Starosta obce D. H. v oznámení z 22. júla 2009 výslovne uviedol: „O. B. v našej
obci nemá ani trvalý ani prechodný pobyt a nemáme známosť, že by sa osoba s takýmto
menom u nás zdržiavala.“
7. Za daných okolností ustanovil okresný súd uznesením č. k. 12 Cb/71/2009-25
z 30. júla 2009 sťažovateľovi opatrovníka podľa § 29 ods. 2 OSP.
8. Ústavný súd považuje postup okresného súdu spočívajúci v rozhodnutí
o ustanovení opatrovníka sťažovateľovi za ústavne súladný. Okresný súd realizoval
procesné úkony, ktorých cieľom bolo zaistiť rešpektovanie procesných práv sťažovateľa
v dotknutom konaní v dostatočnom a primeranom rozsahu. Okresný súd v posudzovanom
prípade v rámci povinnosti vyvažovania navzájom kolidujúcich práv účastníkov konania
zachoval spravodlivú rovnováhu medzi právom sťažovateľa (žalovaného v konaní)
na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a na poskytnutie možnosti vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy) a právom žalobcu na prerokovanie jeho veci
bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy).
9. Ustanovenie opatrovníka sťažovateľovi (a prerokovanie veci za jeho účasti) malo
zákonný základ v ustanovení § 29 ods. 2 OSP a vzhľadom na okolnosti prípadu ho možno
považovať za primerané opatrenie, ktoré nebolo prejavom arbitrárnosti v postupe okresného
súdu.
10. V tejto súvislosti ústavný súd poníma zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“,
ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie subjektu právnych vzťahov vo vzťahu k ochrane
svojich práv, keď požaduje, aby sledoval svoje subjektívne práva, staral sa o ne a robil také
kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu alebo poškodzovaniu.
V danom prípade má ústavný súd na mysli záujem sťažovateľa ako účastníka
obchodnoprávnych vzťahov poskytnúť svojim zmluvným partnerom dostatočné, aktuálne
a relevantné údaje, ktoré by dostatočne umožnili jeho identifikáciu a kontaktovanie sa s ním
v prípade nejasností či sporu týkajúcich obsahu vzájomných práv a povinností. Rovnako nič
nebránilo sťažovateľovi poskytnúť svoje údaje o skutočnom a aktuálnom mieste
podnikania, prípadne o zmene týchto údajov príslušným orgánom verejnej moci na úseku
živnostenského podnikania pre účely aktualizácie zápisov v živnostenskom registri. Táto
povinnosť (povinnosť oznámiť zmenu miesta podnikania) mu napokon vyplývala
aj z ustanovenia § 49 zákona 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský
zákon) v znení neskorších predpisov.
11. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
C. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa rozsudkom
okresného súdu č. k. 12 Cb/71/2009-30 z 21. septembra 2009 (v dôsledku
nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia)
1. Sťažovateľ namieta, že odôvodnenie rozsudku okresného súdu
č. k. 12 Cb/71/2009-30 z 21. septembra 2009 je arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože
z neho nie je zrejmé, aké dokazovanie okresný súd v rámci konania vykonal a akými
úvahami sa pri svojom rozhodnutí riadil.
2. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (podobne IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).
3. Z obsahu súdneho spisu týkajúceho sa konania v sťažovateľovej právnej veci
vyplýva, že okresný súd na pojednávaní 21. septembra 2009 za účasti právneho zástupcu
žalobcu, ako aj opatrovníka ustanoveného sťažovateľovi vykonal dokazovanie
oboznámením s listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise týkajúcimi sa
obchodného vzťahu medzi žalobcom a sťažovateľom, pričom sa k predmetu konania
a obsahu vykonaných dôkazov vyjadrili právny zástupca sťažovateľa a opatrovník
ustanovený súdom podľa § 29 ods. 2 OSP.
4. Z obsahu súdneho spisu je taktiež nepochybne zrejmé, že právny zástupca žalobcu
a opatrovník ustanovený sťažovateľovi (teda zástupca sťažovateľa v konaní na základe
rozhodnutia súdu) sa vzdali práva podať odvolanie, pričom Občiansky súdny poriadok
s touto právnou skutočnosťou spája okrem iného právny následok vyplývajúci z ustanovenia
§ 157 ods. 3 OSP, podľa ktorého postačí v písomnom vyhotovení rozsudku vyhláseného na
pojednávaní za prítomnosti všetkých účastníkov alebo zástupcov, ktorí sa vzdali odvolania,
uviesť iba predmet konania a ustanovenia zákona, podľa ktorých súd rozhodol.
5. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu obsahuje náležitosti v súlade
s ustanovením § 157 ods. 3 OSP.
6. Súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného v čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na náležité odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, čo vyjadruje aj znenie
§ 157 ods. 2 OSP (obdobne napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03).
7. Povaha, šírka a rozsah odôvodnenia, ktoré sú súdy vo svojich rozhodnutiach
povinné uviesť, však môžu byť variabilné, pričom je potrebné ich posudzovať podľa povahy
rozhodnutia a podľa konkrétnych okolností prípadu, ktorého sa príslušné rozhodnutie týka.
8. Ustanovenie § 157 ods. 3 OSP umožňuje redukovať obsah odôvodnenia
písomného vyhotovenia rozsudku súdu v procesnej situácii, keď účastníci konania alebo ich
zástupcovia v konaní po oboznámení sa so skutkovými a právnymi závermi súdu
pri vyhlásení rozsudku tieto závery súdu akceptujú do tej miery, že sa vzdajú práva
napadnúť ich využitím opravného prostriedku (odvolania).
9. Za daných okolností nemožno zostručnenie odôvodnenia rozsudku súdu iba
na uvedenie predmetu konania a ustanovení zákona, podľa ktorých súd rozhodol, tak ako to
bolo aj v tomto prípade, považovať za porušenie práva účastníka na spravodlivé súdne
konanie.
10. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom
prerokovaní odmietol aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
11. Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2010