Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 251/2010
PDF · 254.92 KB
No categories available
II. ÚS 251/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. septembra 2010
v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa
Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť J. V., M., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Ct 20/03 a takto
rozhodol:
1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Ct 20/03 p o r u š i l
základné právo J. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Ct 20/03
p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
3. J. V. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom
tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. J. V. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 454,96 € (slovom
štyristopäťdesiatštyri eur a deväťdesiatšesť centov), ktoré j e Okresný súd Bratislava I
p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. E. B., B., do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 19. mája
2010 č. k. II. ÚS 251/2010-21 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. V. (ďalej aj „sťažovateľ“) v časti
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného
súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
7 Ct 20/03 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ 11. septembra 2003 podal okresnému súdu
návrh na začatie konania vo veci ochrany osobnosti. Podľa názoru sťažovateľa:
„Porušovateľ svojím postupom ako aj nečinnosťou porušil(...) práva sťažovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
V prvej fáze porušovateľ spôsobil neprimerané prieťahy v konaní svojou nečinnosťou
a to v období od 11. 09. 2003, kedy bol návrh vo veci samej podaný až do 27. 10. 2005,
kedy porušovateľ 1-krát vytýčil termín pojednávania. Porušovateľ v priebehu dvoch rokov
nielenže vo veci nekonal, ale konal i nesprávne, keď navrhovateľa vyzýval, aby uhradil
súdny poplatok a to i napriek tomu, že ide o osobu oslobodenú od súdnych poplatkov, o čom
aj následne po takmer 2 rokoch rozhodol, keď uznesením sp. zn. 7 Ct 20/03 zo dňa
13. 06. 2005 rozhodol oslobodení navrhovateľa od súdneho poplatku.
Porušovateľ sa i v ďalšom konaní dopustil prieťahov v konaní a to i napriek tomu, že
od 27. 10. 2005 do 08. 11. 2007 v pravidelných termínoch vytyčoval termíny pojednávaní,
ale nasledujúcom období 3-krát došlo k zmene zákonného sudcu, čo malo a aj naďalej má
za následok neprimerané predlžovanie súdneho konania a dnes ani po 6 rokov nielenže
nebolo vo veci rozhodnuté, ale pri každej zmene zákonného sudcu musí byť vec opätovne
naštudovaná, nový sudca sa musí s vecou oboznámiť a až následne môže konať. (...)
Nakoľko po 6 rokoch nič nenasvedčovalo tomu, že by mohla byť vec ukončená bol
sťažovateľ nútený podať sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa 22. 12. 2009, kde zároveň
poukázal i na článok 6 ods. 1 Európskeho dohovoru a rozhodovaciu činnosť Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorý konštatoval, že práve veci súvisiace s ohrozením života,
slobody, zdravia a živobytia majú prednosť pred vybavovaním ostatných vecí.
Porušovateľ odpoveďou na sťažnosť Spr 2003/10 zo dňa 27. 01. 2010 konštatoval, že
sťažnosť je dôvodná, pričom do dnešného dňa nebola nijakým spôsobom zriadená náprava!
(...)“
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa J. V., M. v konaní Okresného súdu Bratislava I.
sp. zn. 7 Ct 20/03(...), domáhať sa svojho práva, verejne prerokovať vec bez zbytočných
prieťahov, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR(...) boli porušené.
2. (...)
3. Sťažovateľovi J. V.,(...) patrí finančné zadosťučinenie vo výške 33.200 €, ktorú je
porušovateľ povinný vyplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Súčasne porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
1.473,74 €(...) k rukám advokátky JUDr. E. B. a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto
nálezu.“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou, listom sp. zn. Spr 3532/2010
zo 16. júla 2010 a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu
okresného súdu z 2. júla 2010.
2.1 Predsedníčka okresného súdu okrem podrobnej chronológie úkonov vykonaných
okresným súdom v danej veci uviedla, že predmetné konanie je poznačené prieťahmi,
a oznámila, že pristúpila k sledovaniu veci a požiadala zákonnú sudkyňu o konanie vo veci
tak, aby k ďalším prieťahom v konaní nedochádzalo. Ďalej uviedla, že ak ústavný súd
dospeje k názoru, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, žiada vziať do úvahy skutočnosť, že zákonná sudkyňa subjektívnym konaním
nezavinila vznik prieťahov v konaní, uvedené zohľadniť pri rozhodovaní o priznaní
finančného zadosťučinenia a nepriznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v plnej
výške. Zároveň oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej
sťažnosti, ak ústavný súd dospeje k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa v reakcii na uvedené vyjadrenie predsedníčky
okresného súdu uviedla, že sťažnosť na prieťahy v konaní podával sťažovateľ z dôvodu
úplnej bezmocnosti a zároveň uvedomujúc si protiprávny zásah zo strany odporcov. „Jeho
obavy a zúfalstvo sa len stupňujú tým, že veril v akú takú spravodlivosť a v to, že sa
u nezávislých súdov domôže ochrany svojich práv. Postup súdov však jeho obavy nijakým
spôsobom nezmenšuje, ba naopak, vyvoláva v ňom pocit, že jeho situácia je
bezvýchodisková a každý len čaká kedy svoj údel neunesie(...)“ Právna zástupkyňa
sťažovateľa súhlasila s upustením od ústneho pojednávania.
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 7 Ct 20/03:
Dňa 11. septembra 2003 sťažovateľ doručil okresnému súdu návrh vo veci ochrany
osobnosti.
Dňa 22. marca 2004 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku.
Dňa 10. augusta 2004 sťažovateľ doručil súdu návrh na oslobodenie od súdnych
poplatkov.
Dňa 3. septembra 2004 súd vyzval sťažovateľa na predloženie dokladov potrebných
na rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov.
Dňa 13. júna 2005 súd priznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.
Dňa 13. júna 2005 súd uznesením sp. zn. 7 Ct 20/2003 vyzval odporcov, aby sa
vyjadrili k návrhu na začatie konania.
Dňa 19. septembra 2005 súd nariadil v predmetnej veci termín pojednávania na
27. október 2005.
Dňa 27. októbra 2005 súd uskutočnil pojednávanie, ktoré bolo na účely doplnenia
dokazovania odročené na 12. január 2006.
Dňa 12. januára 2006 súd uskutočnil pojednávanie, ktoré pre účely rozhodnutia
o návrhu na pristúpenie účastníkov do konania odročil na 13. február 2006.
Dňa 12. januára 2006 súd uznesením č. k. 7 Ct 20/2003-111 pripustil vstup
Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave do konania na strane odporcu.
Dňa 13. februára 2006 súd uskutočnil pojednávanie, ktoré pre účely ďalšieho
doplnenia dokazovania odročil na 23. marec 2006.
Dňa 23. marca 2006 súd uskutočnil pojednávanie, ktoré pre účely ďalšieho doplnenia
dokazovania odročil na 27. apríl 2006.
Dňa 27. apríla 2006 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo opätovne na účely
ďalšieho doplnenia dokazovania odročené na 25. máj 2006.
Dňa 25. mája 2006 súd uskutočnil pojednávanie, ktoré na účely ďalšieho doplnenia
dokazovania odročil na 14. september 2006.
Dňa 14. septembra 2006 bolo pojednávanie odročené na 16. november 2006.
Dňa 16. novembra 2006 bolo súdu doručené ospravedlnenie odporcu v 3. rade
(Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky) za neúčasť na pojednávaní z dôvodu
neodkladných služobných povinnosti pracovníka odboru právnych služieb.
Dňa 16. novembra 2006 súd uskutočnil pojednávanie, ktoré bolo odročené na
14. december 2006.
Dňa 14. decembra 2006 súd uskutočnil pojednávanie, ktoré na účely predvolania
svedkov odročil na 8. február 2007.
Dňa 8. februára 2007 súd uskutočnil pojednávanie, ktoré bolo odročené na 8. marec
2007.
Dňa 8. marca 2007 súd uskutočnil pojednávanie, ktoré na účely ďalšieho doplnenia
dokazovania odročil na 12. apríl 2007.
Dňa 12. apríla 2007 súd uskutočnil pojednávanie, ktoré na účely predvolania ďalších
svedkov odročil na 17. máj 2007.
Dňa 17. mája 2007 bolo okresnému súdu doručené ospravedlnenie neúčasti jedného
z odporcov.
Dňa 17. mája 2007 súd uskutočnil pojednávanie, ktoré na účely ďalšieho doplnenia
dokazovania odročil na 6. september 2007.
Dňa 8. augusta 2007 okresný súd zmenil termín nariadeného pojednávania na nový
termín, a to 24. september 2007.
Dňa 24. septembra 2007 súd uskutočnil pojednávanie, ktoré na účely ďalšieho
doplnenia dokazovania odročil na 8. november 2007.
Dňa 5. novembra 2007 bolo okresnému súdu faxom doručené ospravedlnenie
odporcu v 1. rade za neúčasť na pojednávaní.
Dňa 8. novembra 2007 súd uskutočnil pojednávanie, ktoré na účely ďalšieho
doplnenia dokazovania odročil na 17. január 2008.
Dňa 21. novembra 2007 bolo doručené ospravedlnenie svedkyne za neúčasť na
pojednávaní.
Dňa 31. decembra 2007 okresný súd zrušil nariadený termín pojednávania.
Dňa 1. októbra 2008 okresný súd nariadil termín pojednávania na 24. november
2008.
Dňa 24. novembra 2008 súd uskutočnil pojednávame, ktoré na účely ďalšieho
doplnenia dokazovania odročil na 16. február 2009.
Dňa 16. februára 2009 súd uskutočnil pojednávanie, ktoré na účely ďalšieho
doplnenia dokazovania odročil na 1. apríl 2009.
Dňa 6. marca 2009 bolo súdu doručené ospravedlnenie svedkyne o neúčasti na
pojednávaní.
Dňa 1. apríla 2009 súd uskutočnil pojednávanie, ktoré na účely ďalšieho doplnenia
dokazovania odročil na 3. jún 2009.
Dňa 13. mája 2009 okresný súd zrušil nariadený termín pojednávania.
Dňa 6. apríla 2010 súd nariadil termín pojednávania na 11. máj 2010.
Dňa 11. mája 2010 súd uskutočnil pojednávanie, ktoré na účely ďalšieho doplnenia
dokazovania odročil na 1. jún 2010.
Dňa 11. mája 2010 bolo okresnému súdu doručené ospravedlnenie neúčasti na
pojednávaní krajského riaditeľstva Policajného zboru.
Dňa 25. mája 2010 súd zmenil určený termín pojednávania na 8. október 2010.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Ct 20/03 dochádzalo k porušovaniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov(...)
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet
sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.
I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom
prípade.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutého
občianskoprávneho konania je ochrana osobnosti, t. j. vec, ktorej povaha si vyžaduje
osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem
iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby
vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku – ďalej aj „OSP“) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli
ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 100/03).
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie
o ochrane osobnosti môže predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci spravidla
s náročným zisťovaním skutkového stavu. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania
však ústavný súd nemôže pripísať na vrub faktickej alebo právnej náročnosti
prerokovávanej veci. Napokon ani predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení
nenamietala zložitosť napadnutej veci.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa
v preskúmavanom konaní, ústavný súd–okrem skutočnosti, že sťažovateľ podal návrh na
oslobodenie od súdnych poplatkov iba takmer po jednom roku od podania žalobného
návrhu –nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri
posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom konaní k zbytočným
prieťahom. Sťažovateľ neprispel svojím správaním k prieťahom v konaní, povinnosti
uložené súdmi plnil v určených lehotách, nepožiadal o odročenie pojednávania z dôvodov
na jeho strane. Navyše, využitie možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi
(napr. podľa Občianskeho súdneho poriadku) na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva
v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho
však kvalifikovať ako postup, dôsledkom ktorého sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).
3. Pokiaľ ide o tretie kritérium (postup súdu), ústavný súd sa z hľadiska čl. 48 ods. 2
ústavy zameral na tieto štádiá konania:
a) Štádium konania od podania návrhu po uskutočnenie prvého pojednávania
(od 11. septembra 2003 do 27. októbra 2005) trvalo viac ako 25 mesiacov.
V tomto štádiu konania je úlohou súdu vo všeobecnosti preskúmať podmienky
konania a pripraviť vec tak, aby mohla byť prerokovaná na pojednávaní a spravidla na
jedinom pojednávaní aj rozhodnutá (§ 114 ods. 1 OSP). Je zrejmé, že súd v tomto štádiu
vykonáva spravidla jednoduché a časovo nenáročné úkony (doručenie návrhu druhému
účastníkovi, šetrenie splnenia podmienok konania a pod.). Len osobitne mimoriadne
okolnosti môžu odôvodniť (ospravedlniť) také dlhé trvanie úvodného štádia konania, ako to
bolo v danom prípade. Zo strany okresného súdu pritom žiadne takéto dôvody neboli
tvrdené a ani zistené.
Ústavný súd konštatuje, že už v úvodnom štádiu tohto konania okresný súd
postupoval so značnými zbytočnými prieťahmi.
b) Štádium konania od 27. októbra 2005 trvá i do dňa vydania tohto nálezu, pretože
vo veci dosiaľ nebolo vydané meritórne rozhodnutie.
Vzhľadom na značné prieťahy už v úvodnom štádiu konania bolo možné od
okresného súdu legitímne očakávať, že vec riadne pripravil na prerokovanie, a ďalej to, že
okresný súd bude konať s osobitnou starostlivosťou v záujme realizácie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd
však dospel k záveru, že to tak ani v ďalšom štádiu napadnutého konania nebolo.
Vo veci sa konalo celkom devätnásť(!) pojednávaní, pričom druhé štádium konania
trvá už skoro päť rokov bez vydania meritórneho rozhodnutia. Podľa názoru ústavného súdu
okresný súd nekonal v tomto štádiu konania s osobitnou starostlivosťou, akú bolo možné od
neho v záujme realizácie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy legitímne očakávať. Samotná skutočnosť, že sa v danej veci
konalo viacero pojednávaní, ešte nenasvedčuje tomu, že okresný súd konal s osobitnou
starostlivosťou. Táto skutočnosť sama osebe nemôže ospravedlniť už viac ako sedem rokov
trvajúce konanie bez meritórneho rozhodnutia. Vysoký počet pojednávaní môže totiž
nasvedčovať náročnosti prerokúvanej veci, ale aj nedostatočnej pripravenosti súdu na
prerokovanie veci a neefektívnosti vedenia konania. Preto je dôležité rozlíšiť konanie
pomalé a neúčinné, to znamená konanie so zbytočnými prieťahmi, a konanie, ktoré trvá
dlho z dôvodu zložitosti prerokúvanej veci (I. ÚS 92/97).
Ústavný súd už vyslovil, že pre naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez
ohľadu na ich počet). K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až
právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98).
V druhom štádiu konania teda okresný súd opätovne konal so značnými, a treba
konštatovať, že aj so zbytočnými prieťahmi. Opakované odročovanie pojednávaní z dôvodu
doplnenia dokazovania napriek potrebe vypočuť väčší počet svedkov nesvedčia
o sústredenosti a efektivite vykonaných pojednávaní. Navyše pozornosti ústavného súdu
neuniklo, že medzi pojednávaniami uplynulo v jednom prípade 10 mesiacov a opakovane
v ďalšom prípade 13 mesiacov, pričom uvedené obdobia nie sú vyplnené efektívnou
činnosťou okresného súdu.
Podľa názoru ústavného súdu uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu neboli
ospravedlnené žiadnymi dôvodmi, ktoré by bolo možné považovať za dostatočné
a relevantné, a preto ústavný súd dospel k záveru, že bez akýchkoľvek zákonných dôvodov
mali rozhodujúci vplyv na už sedem rokov trvajúce konanie.
Obranu predsedníčky okresného súdu, že treba vziať do úvahy skutočnosť, že
„zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní“, nebolo
možné akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní
toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou)
alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní
odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne
vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že
ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali
príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez
zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa
nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové
nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho
konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním
napr. na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr.
Z týchto dôvodov ústavný súd konštatuje, že uvedená nečinnosť okresného súdu je
porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci
bez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančného zadosťučinenie v sume
33 200 €, pretože predlžovaním súdneho konania výpovedná hodnovernosť svedkov sa
z roka na rok znižuje, čo odďaľuje súdne rozhodnutie.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal
za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia
zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky
okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä na povahu (predmet) napadnutého
konania, považuje za primerané v sume 3 000 €.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zabezpečenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 3.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri
účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia – splnomocnenie
z 31. marca 2010, spísanie sťažnosti doručenej 12. apríla 2010, vyjadrenie z 2. júla 2010).
Za jeden úkon právnej pomoci vykonaný v roku 2010 patri odmena v sume trikrát po
120,23 €, preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 360,69 €. Spolu
s režijným paušálom ku každému úkonu (3 x 7,21 € v roku 2010) tvorí náhrada trov právnej
služby advokátom celkovú sumu 382,32 € v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov. K uvedenej sume v danom prípade bolo
treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 72,64 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa
predstavujú celkovú sumu 454,96 €.
Ústavný súd preto o uplatnených trovách konania sťažovateľom rozhodol tak, ako to
je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2010