Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 353/2010
PDF · 216.77 KB
No categories available
IV. ÚS 353/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. D., V., zastúpeného advokátkou JUDr. M. K., P.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práv podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 24 Co 43/2010-209 zo 16. júna 2010, a
takto
rozhodol:
Sťažnosť P. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2010
doručená sťažnosť P. D., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. K.,
P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl.
47 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 2 a 4
ústavy, ako aj práv podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v
Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 24 Co 43/2010-209 zo 16. júna 2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol odporcom v konaní o náhradu
škody vedenom Okresným súdom Piešťany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
5 C 133/2008. Okresný súd rozhodol v merite veci rozsudkom č. k. 5 C 133/2008-181
z 9. apríla 2009 tak, že žalobu zamietol. O náhrade trov označeného konania rozhodol
okresný súd následne samostatným uznesením č. k. 5 C 133/2008-193 zo 4. decembra 2009
tak, že okrem iného sťažovateľovi priznal právo na náhradu trov právneho zastúpenia
v sume 3 290,06 €, pričom v jeho odôvodnení poukázal na § 142 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Podľa sťažovateľa toto „Uznesenie obsahuje správne
a najmä presvedčivé odôvodnenie.“.
Proti rozhodnutiu o náhrade trov právneho zastúpenia podala 30. decembra 2009
odvolanie navrhovateľka. Sťažovateľ sa k odvolaniu vyjadril písomným podaním
z 18. januára 2010. Krajský súd uznesením č. k. 24 Co 43/2010-209 zo 16. júna 2010
uznesenie súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej časti zmenil tak, že sťažovateľovi
náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal s poukazom na to, že prvostupňový súd
v otázke náhrady trov konania nerozhodol vo veci správne, keď nezohľadnil dôvody hodné
osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 OSP.
V odôvodnení namietaného uznesenia krajský súd v tejto súvislosti najmä uviedol, že
predpokladom použitia § 150 OSP „je, aby išlo prípady hodné osobitného zreteľa. Ide
o odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie
a náhodu. Je odôvodnené tam, kde by strohá aplikácia ustanovení o náhrade trov konania
mohla viesť k nežiadúcej tvrdosti. Výnimočnosť prípadu môže spočívať jednak
v okolnostiach danej veci, ale i v okolnostiach na strane účastníkov konania.
V danom prípade výnimočnosť spočívajúca v okolnostiach na strane navrhovateľky,
ktorá v dôsledku utrpeného zranenia sa stala invalidnou dôchodkyňou a nemá možnosť sa
riadne a plnohodnotne zamestnať. Odvolací súd však za dôvody hodné osobitného zreteľa
spočívajúce v okolnostiach danej veci považoval najmä okolnosti, ktoré viedli k súdnemu
uplatneniu nároku. Bolo nesporne preukázané, že dôvodom podania žaloby navrhovateľkou
bolo to, že odporca jej spôsobil ako vodič osobného motorového vozidla pri neprimeranej
rýchlosti škodu, zavinil nehodu tým, že ju ako cyklistku zrazil v obci, neposkytol jej pomoc
po nehode a z miesta činu ušiel. Navrhovateľka pri tejto nehode utrpela nielen fyzické
zranenia, ale aj psychický šok, čo jej dlhodobo ovplyvnilo životnú funkčnosť.“.
Podľa sťažovateľa namietané uznesenie krajského súdu „obsahuje nesprávne
a nepresvedčivé odôvodnenie“, čo zakladá najmä na tejto argumentácii:
«Krajský súd v Trnave odôvodnil svoje rozhodnutie (výrok) dvomi (2) vetami,
z ktorých jedna (1) je nedokončená a bez logického vyústenia tak, aby z nej bolo, čo tým súd
myslí zrejmé (prvá veta druhého odseku na strane 4 uznesenia) a druhá (2.) ktorej cieľom je
prevziať odôvodnenie z trestného konania (sťažovateľ už bol raz potrestaný; jeho konanie
bolo „ocenené“ výrokom o vine a treste v trestnom rozkaze).
Skutočnosť, že sťažovateľ ako vodič spôsobil pri neprimeranej rýchlosti
navrhovateľke škodu, zavinil nehodu tým, že ju ako cyklistku zrazil v obci, neposkytol jej ani
pomoc pri nehode a z miesta činu ušiel, čím utrpela nielen fyzické zranenie, ale aj psychický
šok, čo jej dlhodobo ovplyvnilo životnú funkčnosť, nie je a nemôže byť okolnosť, ktoré viedli
k súdnemu uplatneniu nároku, nakoľko ak by to bola pravda, súd prvého stupňa by žalobu
nezamietol a priznal by navrhovateľke mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia
v plnom uplatňovanom nároku. Jej „nárok“ (fyzický a psychický šok) bol ocenený na
213,27 €. Prečo nepodala navrhovateľka odvolanie vo veci samej, aby sa vec bola dostala
na Krajský súd v Trnave? Krajský súd v Trnave v rozhodovaní o trovách konania rozhodol
na základe „skutočností“, na základe ktorých sa rozhoduje vo veci samej a zakryl tak
arbitrárnosť svojho rozhodnutia o trovách konania.»
Sťažovateľ argumentuje tiež tým, že krajský súd „.... neprihliadal na pomery
sťažovateľa, ktorému využitím svojho ústavného práva na právnu pomoc vznikli náklady na
bránenie práva, ktoré uhradil a po úspešnom spore očakáva ich náhradu, čo je naplnením
ústavného práva na vlastniť majetok. Svojím rozhodnutím súd porušil Ústavu SR, a to tým,
že poškodil sťažovateľa a zvýhodnil druhú stranu, ktorá začala na sťažovateľa súdny hon.“.
Krajský súd podľa názoru sťažovateľa „... rozhodol nesprávne, arbitrárne
a nezákonne, porušil tým nielen všeobecné právne predpisy, ale týmto rozhodnutím
významne zasiahol do základných ľudských práv sťažovateľa porušením Ústavy SR ako
i Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné práva P. D. upravené v čl. čl. 12 ods. 2, v čl. 12 ods. 4, v čl. 20 ods. 1, v
čl. 46 ods. 1, v čl. 47 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1 Dodatkového protokolu 1 k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Trnave zo dňa
16. 06. 2010, č. k. 24 Co/43/2010-209 porušené boli.
2. Rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 16. 06. 2010, č. k. 24 Co/43/2010-
209 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. P. D. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 € (slovom jedno Euro), ktoré je
Krajský súd v Trnave povinný P. D. vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. P. D. priznáva trovy konania titulom trov právneho zastúpenia vo výške 254,88 €
(slovom dvestopäťdesiatštyri Eur a osemdesiatosem centov), ktoré je Krajský súd v Trnave
povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. M. K. č... do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
Požadovanú výšku finančného zadosťučinenia zdôvodnil sťažovateľ tým, že «... mi
bola spôsobená nemateriálna ujma spočívajúca v spôsobenom vypätí pri čítaní rozhodnutia
Krajského súdu v Trnave po „vyhratom“ súdnom spore».
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sústredil na
posúdenie, či nie je sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojich ústavou
garantovaných práv uznesením krajského súdu č. k. 24 Co 43/2010-209 zo 16. júna 2010,
zjavne neopodstatnená. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je jednak odlišný
právny názor sťažovateľa na výklad a aplikáciu prvej vety § 150 ods. 1 OSP (podľa ktorej
ak sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania
celkom alebo sčasti priznať, pozn.), ako aj jeho tvrdenie, že namietané uznesenie je
arbitrárne a nepresvedčivo odôvodnené.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že
uplatňuje svoje základné práva a slobody.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 1 ústavy každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil
nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v
súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka
konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je teda ratione materiae aj právo na rozhodnutie o
trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (porovnaj Robins c.
Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
Základného práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa
možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej
priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy). Ustanovenie § 150 ods. 1 OSP umožňuje súdu, aby v rámci
svojho uváženia v medziach tohto zákonného ustanovenia celkom alebo sčasti nepriznal
náhradu trov konania alebo plnú náhradu trov konania tomu účastníkovi, ktorému inak patrí
ich náhrada. Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia môžu byť len okolnosti hodné
osobitného zreteľa, ktoré zákon (OSP) neuvádza ani exemplifikatívne, čo však neznamená,
že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa, treba prihliadnuť najmä na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery
účastníkov, procesný postoj účastníkov, a to na obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré
viedli k súdnemu uplatneniu nárokov. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej
úpravy náhrady trov konania, ktorá nepriznanie náhrady trov konania úspešnému
účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti
za výsledok sporového konania (§ 142 ods. 1 OSP).
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské
práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý
argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti
odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr.
Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).
Požiadavka ústavne konformného odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje na
každý výrok rozhodnutia, teda aj na rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania. Krajský
súd v danom prípade ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu vyplývajúcom z § 212
ods. 1 a § 220 OSP, prehodnotil zistený skutkový stav a na tomto základe uznesením
č. k. 24 Co 43/2010-209 zo 16. júna 2010 rozhodol, že napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa mení v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania tak, že sťažovateľovi
náhradu trov konania nepriznáva.
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol, alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi
nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým
k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných
súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo
zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej
kompetencie týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho
rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava
rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by
mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel
upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie
a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.
Tento záver sa vzťahuje zvlášť na rozhodovanie podľa § 150 ods. 1 OSP, použitie
ktorého je výnimkou, pretože iba v prípade, že všeobecný súd dospeje k záveru, že
v okolnostiach danej veci existujú dôvody osobitného zreteľa, nemusí náhradu trov konania
celkom alebo sčasti priznať. Vymedzenie obsahu tohto právneho pojmu (dôvody hodné
osobitného zreteľa, pozn.) je úlohou všeobecných súdov, a to vždy so zreteľom na
konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Vzhľadom na to ústavnému súdu v zásade
neprináleží posudzovať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa umožňujúcich
aplikáciu daného ustanovenia, pretože ide o nezávislé diskrečné oprávnenie všeobecných
súdov. Je však nutné poznamenať, že úvaha všeobecného súdu o tom, či v danej veci ide
o takýto výnimočný prípad (teda že sú dôvody na aplikáciu § 150 ods. 1 OSP splnené,
pozn.), musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne a presvedčivo odôvodnená, pretože
v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať črty svojvôle. Ústavný súd
však v danej veci nezistil, že by zo strany krajského súdu mohlo ísť o takýto prípad.
Za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval krajský súd najmä okolnosti, ktoré
viedli k súdnemu uplatneniu nároku. Podľa jeho názoru „bolo nesporne preukázané, že
dôvodom podania žaloby navrhovateľkou bolo to, že odporca jej spôsobil ako vodič
osobného motorového vozidla pri neprimeranej rýchlosti škodu, zavinil nehodu tým, že ju
ako cyklistku zrazil v obci, neposkytol jej ani pomoc po nehode a z miesta činu ušiel.
Navrhovateľka pri tejto nehode utrpela nielen fyzické zranenia, ale aj psychický šok, čo jej
dlhodobo ovplyvnilo životnú funkčnosť.“. Za výnimočnosť v okolnostiach na strane
navrhovateľky považoval odvolací súd skutočnosť, že navrhovateľka sa v dôsledku
utrpeného zranenia stala invalidnou dôchodkyňou a nemá možnosť sa riadne
a plnohodnotne zamestnať.
Aplikácia § 150 ods. 1 OSP založená na výnimočnosti predmetu konania alebo
pomerov na strane účastníkov je v danom prípade podľa názoru ústavného súdu
odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Krajský súd
v uznesení č. k. 24 Co 43/2010-209 zo 16. júna 2010, pokiaľ ide o výrok o náhrade trov
konania, síce stručne, ale napriek tomu dostatočným spôsobom odôvodnil, v ktorých
okolnostiach videl dôvody hodné osobitného zreteľa zakladajúce uplatnenie § 150 ods. 1
OSP. Ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné, aby vzhľadom na celkové okolnosti
daného prípadu a usporiadanie vzťahov medzi účastníkmi konania hradil každý účastník
vlastné trovy sám. Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení namietaného uznesenia
krajského súdu v časti týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania odporcovi nie sú podľa
názoru ústavného súdu v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania,
a preto ich nemožno považovať za odporujúce článkom ústavy a dohovoru, ktoré označil
sťažovateľ. Vzhľadom na to nemožno tieto skutkové a právne závery označiť za
nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce z rámca uvedeného zákonného ustanovenia,
a preto ich ústavný súd nemá dôvod ani oprávnenie prehodnocovať ani ich prípadne
nahrádzať vlastnými.
Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.
Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie
konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako hodnotiť ako
porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu
č. k. 24 Co 43/2010-209 zo 16. júna 2010 a namietaným porušením základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá by mu umožňovala dospieť
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k záveru, že označeným uznesením došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Preto sťažnosť v tejto
časti odmietol po jej predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ namietal, že uznesením krajského súdu č. k. 24 Co 43/2010-209
zo 16. júna 2010 došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 47 ods. 1
ústavy, čl. 14 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť,
že ich porušenie sťažovateľ zakladá výlučne na ním tvrdenej arbitrárnosti záverov
namietaného rozhodnutia krajského súdu týkajúcich sa odôvodnenia nepriznania náhrady
trov konania, t. j. v organickej súvislosti s tvrdeným porušením základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Z toho dôvodu už ústavný súd nepovažoval za potrebné
osobitne formulovať závery súvisiace so zjavnou neopodstatnenosťou tvrdení sťažovateľa
o tom, že namietaným uznesením krajského súdu došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 2, čl. 12
ods. 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 47 ods. 1 ústavy, čl. 14 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,
a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť sťažovateľa ako celok z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu,
priznaní finančného zadosťučinenia a priznaní náhrady trov právneho zastúpenia) stratilo
opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2010