Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 353/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. D., V., zastúpeného advokátkou JUDr. M. K., P.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 1 v spojení s a 4 Slovenskej

republiky, ako aj práv podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -209 zo 16. júna 2010, a

takto

rozhodol:

Sťažnosť P. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2010

doručená sťažnosť P. D., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. K.,

P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl.

47 ods. 1 (ďalej len „“) v spojení s a 4

, ako aj práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v

Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -209 zo 16. júna 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol odporcom v konaní o náhradu

škody vedenom Okresným súdom Piešťany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

. Okresný súd rozhodol v merite veci rozsudkom č. k. -181

z 9. apríla 2009 tak, že žalobu zamietol. O náhrade trov označeného konania rozhodol

okresný súd následne samostatným uznesením č. k. -193 zo 4. decembra 2009

tak, že okrem iného sťažovateľovi priznal právo na náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 3 290,06 €, pričom v jeho odôvodnení poukázal na § 142 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Podľa sťažovateľa toto „Uznesenie obsahuje správne

a najmä presvedčivé odôvodnenie.“.

Proti rozhodnutiu o náhrade trov právneho zastúpenia podala 30. decembra 2009

odvolanie navrhovateľka. Sťažovateľ sa k odvolaniu vyjadril písomným podaním

z 18. januára 2010. Krajský súd uznesením č. k. -209 zo 16. júna 2010

uznesenie súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej časti zmenil tak, že sťažovateľovi

náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal s poukazom na to, že prvostupňový súd

v otázke náhrady trov konania nerozhodol vo veci správne, keď nezohľadnil dôvody hodné

osobitného zreteľa v zmysle .

V odôvodnení namietaného uznesenia krajský súd v tejto súvislosti najmä uviedol, že

predpokladom použitia „je, aby išlo prípady hodné osobitného zreteľa. Ide

o odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie

a náhodu. Je odôvodnené tam, kde by strohá aplikácia ustanovení o náhrade trov konania

mohla viesť k nežiadúcej tvrdosti. Výnimočnosť prípadu môže spočívať jednak

v okolnostiach danej veci, ale i v okolnostiach na strane účastníkov konania.

V danom prípade výnimočnosť spočívajúca v okolnostiach na strane navrhovateľky,

ktorá v dôsledku utrpeného zranenia sa stala invalidnou dôchodkyňou a nemá možnosť sa

riadne a plnohodnotne zamestnať. Odvolací súd však za dôvody hodné osobitného zreteľa

spočívajúce v okolnostiach danej veci považoval najmä okolnosti, ktoré viedli k súdnemu

uplatneniu nároku. Bolo nesporne preukázané, že dôvodom podania žaloby navrhovateľkou

bolo to, že odporca jej spôsobil ako vodič osobného motorového vozidla pri neprimeranej

rýchlosti škodu, zavinil nehodu tým, že ju ako cyklistku zrazil v obci, neposkytol jej pomoc

po nehode a z miesta činu ušiel. Navrhovateľka pri tejto nehode utrpela nielen fyzické

zranenia, ale aj psychický šok, čo jej dlhodobo ovplyvnilo životnú funkčnosť.“.

Podľa sťažovateľa namietané uznesenie krajského súdu „obsahuje nesprávne

a nepresvedčivé odôvodnenie“, čo zakladá najmä na tejto argumentácii:

«Krajský súd v Trnave odôvodnil svoje rozhodnutie (výrok) dvomi (2) vetami,

z ktorých jedna (1) je nedokončená a bez logického vyústenia tak, aby z nej bolo, čo tým súd

myslí zrejmé (prvá veta druhého odseku na strane 4 uznesenia) a druhá (2.) ktorej cieľom je

prevziať odôvodnenie z trestného konania (sťažovateľ už bol raz potrestaný; jeho konanie

bolo „ocenené“ výrokom o vine a treste v trestnom rozkaze).

Skutočnosť, že sťažovateľ ako vodič spôsobil pri neprimeranej rýchlosti

navrhovateľke škodu, zavinil nehodu tým, že ju ako cyklistku zrazil v obci, neposkytol jej ani

pomoc pri nehode a z miesta činu ušiel, čím utrpela nielen fyzické zranenie, ale aj psychický

šok, čo jej dlhodobo ovplyvnilo životnú funkčnosť, nie je a nemôže byť okolnosť, ktoré viedli

k súdnemu uplatneniu nároku, nakoľko ak by to bola pravda, súd prvého stupňa by žalobu

nezamietol a priznal by navrhovateľke mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia

v plnom uplatňovanom nároku. Jej „nárok“ (fyzický a psychický šok) bol ocenený na

213,27 €. Prečo nepodala navrhovateľka odvolanie vo veci samej, aby sa vec bola dostala

na Krajský súd v Trnave? Krajský súd v Trnave v rozhodovaní o trovách konania rozhodol

na základe „skutočností“, na základe ktorých sa rozhoduje vo veci samej a zakryl tak

arbitrárnosť svojho rozhodnutia o trovách konania.»

Sťažovateľ argumentuje tiež tým, že krajský súd „.... neprihliadal na pomery

sťažovateľa, ktorému využitím svojho ústavného práva na právnu pomoc vznikli náklady na

bránenie práva, ktoré uhradil a po úspešnom spore očakáva ich náhradu, čo je naplnením

ústavného práva na vlastniť majetok. Svojím rozhodnutím súd porušil Ústavu SR, a to tým,

že poškodil sťažovateľa a zvýhodnil druhú stranu, ktorá začala na sťažovateľa súdny hon.“.

Krajský súd podľa názoru sťažovateľa „... rozhodol nesprávne, arbitrárne

a nezákonne, porušil tým nielen všeobecné právne predpisy, ale týmto rozhodnutím

významne zasiahol do základných ľudských práv sťažovateľa porušením SR ako

i Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné práva P. D. upravené v čl. čl. 12 ods. 2, v čl. 12 ods. 4, v čl. 20 ods. 1, v

, v a v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1 Dodatkového protokolu 1 k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Trnave zo dňa

16. 06. 2010, č. k. -209 porušené boli.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 16. 06. 2010, č. k.

209 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. P. D. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 € (slovom jedno Euro), ktoré je

Krajský súd v Trnave povinný P. D. vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. P. D. priznáva trovy konania titulom trov právneho zastúpenia vo výške 254,88 €

(slovom dvestopäťdesiatštyri Eur a osemdesiatosem centov), ktoré je Krajský súd v Trnave

povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. M. K. č... do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

Požadovanú výšku finančného zadosťučinenia zdôvodnil sťažovateľ tým, že «... mi

bola spôsobená nemateriálna ujma spočívajúca v spôsobenom vypätí pri čítaní rozhodnutia

Krajského súdu v Trnave po „vyhratom“ súdnom spore».

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sústredil na

posúdenie, či nie je sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojich

garantovaných práv uznesením krajského súdu č. k. -209 zo 16. júna 2010,

zjavne neopodstatnená. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je jednak odlišný

právny názor sťažovateľa na výklad a aplikáciu prvej vety (podľa ktorej

ak sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania

celkom alebo sčasti priznať, pozn.), ako aj jeho tvrdenie, že namietané uznesenie je

arbitrárne a nepresvedčivo odôvodnené.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že

uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil

nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je v

súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa je teda ratione materiae aj právo na rozhodnutie o

trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (porovnaj Robins c.

Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Základného práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa

možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej

priznanie ( ). Ustanovenie umožňuje súdu, aby v rámci

svojho uváženia v medziach tohto zákonného ustanovenia celkom alebo sčasti nepriznal

náhradu trov konania alebo plnú náhradu trov konania tomu účastníkovi, ktorému inak patrí

ich náhrada. Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia môžu byť len okolnosti hodné

osobitného zreteľa, ktoré zákon neuvádza ani exemplifikatívne, čo však neznamená,

že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa, treba prihliadnuť najmä na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery

účastníkov, procesný postoj účastníkov, a to na obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré

viedli k súdnemu uplatneniu nárokov. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej

úpravy náhrady trov konania, ktorá nepriznanie náhrady trov konania úspešnému

účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti

za výsledok sporového konania ( ).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany (, ). Európsky súd pre ľudské

práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý

argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti

odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr.

Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Požiadavka ústavne konformného odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje na

každý výrok rozhodnutia, teda aj na rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania. Krajský

súd v danom prípade ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu vyplývajúcom z § 212

ods. 1 a , prehodnotil zistený skutkový stav a na tomto základe uznesením

č. k. -209 zo 16. júna 2010 rozhodol, že napadnuté uznesenie súdu prvého

stupňa mení v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania tak, že sťažovateľovi

náhradu trov konania nepriznáva.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis

mutandis , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi

nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ), a tým

k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej

kompetencie týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho

rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava

rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by

mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Tento záver sa vzťahuje zvlášť na rozhodovanie podľa , použitie

ktorého je výnimkou, pretože iba v prípade, že všeobecný súd dospeje k záveru, že

v okolnostiach danej veci existujú dôvody osobitného zreteľa, nemusí náhradu trov konania

celkom alebo sčasti priznať. Vymedzenie obsahu tohto právneho pojmu (dôvody hodné

osobitného zreteľa, pozn.) je úlohou všeobecných súdov, a to vždy so zreteľom na

konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Vzhľadom na to ústavnému súdu v zásade

neprináleží posudzovať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa umožňujúcich

aplikáciu daného ustanovenia, pretože ide o nezávislé diskrečné oprávnenie všeobecných

súdov. Je však nutné poznamenať, že úvaha všeobecného súdu o tom, či v danej veci ide

o takýto výnimočný prípad (teda že sú dôvody na aplikáciu splnené,

pozn.), musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne a presvedčivo odôvodnená, pretože

v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať črty svojvôle. Ústavný súd

však v danej veci nezistil, že by zo strany krajského súdu mohlo ísť o takýto prípad.

Za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval krajský súd najmä okolnosti, ktoré

viedli k súdnemu uplatneniu nároku. Podľa jeho názoru „bolo nesporne preukázané, že

dôvodom podania žaloby navrhovateľkou bolo to, že odporca jej spôsobil ako vodič

osobného motorového vozidla pri neprimeranej rýchlosti škodu, zavinil nehodu tým, že ju

ako cyklistku zrazil v obci, neposkytol jej ani pomoc po nehode a z miesta činu ušiel.

Navrhovateľka pri tejto nehode utrpela nielen fyzické zranenia, ale aj psychický šok, čo jej

dlhodobo ovplyvnilo životnú funkčnosť.“. Za výnimočnosť v okolnostiach na strane

navrhovateľky považoval odvolací súd skutočnosť, že navrhovateľka sa v dôsledku

utrpeného zranenia stala invalidnou dôchodkyňou a nemá možnosť sa riadne

a plnohodnotne zamestnať.

Aplikácia založená na výnimočnosti predmetu konania alebo

pomerov na strane účastníkov je v danom prípade podľa názoru ústavného súdu

odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Krajský súd

v uznesení č. k. -209 zo 16. júna 2010, pokiaľ ide o výrok o náhrade trov

konania, síce stručne, ale napriek tomu dostatočným spôsobom odôvodnil, v ktorých

okolnostiach videl dôvody hodné osobitného zreteľa zakladajúce uplatnenie § 150 ods. 1

. Ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné, aby vzhľadom na celkové okolnosti

daného prípadu a usporiadanie vzťahov medzi účastníkmi konania hradil každý účastník

vlastné trovy sám. Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení namietaného uznesenia

krajského súdu v časti týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania odporcovi nie sú podľa

názoru ústavného súdu v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania,

a preto ich nemožno považovať za odporujúce článkom a dohovoru, ktoré označil

sťažovateľ. Vzhľadom na to nemožno tieto skutkové a právne závery označiť za

nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce z rámca uvedeného zákonného ustanovenia,

a preto ich ústavný súd nemá dôvod ani oprávnenie prehodnocovať ani ich prípadne

nahrádzať vlastnými.

Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie

konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako hodnotiť ako

porušovanie základných práv a slobôd (, ).

Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu

č. k. -209 zo 16. júna 2010 a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , ktorá by mu umožňovala dospieť

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k záveru, že označeným uznesením došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa . Preto sťažnosť v tejto

časti odmietol po jej predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa

.

Sťažovateľ namietal, že uznesením krajského súdu č. k. -209

zo 16. júna 2010 došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a čl. 47 ods. 1

, dohovoru a dodatkového protokolu. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť,

že ich porušenie sťažovateľ zakladá výlučne na ním tvrdenej arbitrárnosti záverov

namietaného rozhodnutia krajského súdu týkajúcich sa odôvodnenia nepriznania náhrady

trov konania, t. j. v organickej súvislosti s tvrdeným porušením základného práva na súdnu

ochranu podľa . Z toho dôvodu už ústavný súd nepovažoval za potrebné

osobitne formulovať závery súvisiace so zjavnou neopodstatnenosťou tvrdení sťažovateľa

o tom, že namietaným uznesením krajského súdu došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 2, čl. 12

ods. 4, a , dohovoru a dodatkového protokolu,

a preto podľa pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť sťažovateľa ako celok z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu,

priznaní finančného zadosťučinenia a priznaní náhrady trov právneho zastúpenia) stratilo

opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010