Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 358/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. B., vedené pod

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H. & P., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 2. augusta 2010, sp. zn.

z 28. júna 2010, sp. zn. zo 17. júna 2010, sp. zn.

z 26. mája 2010, sp. zn. z 15. júla 2010, sp. zn.

z 11. júna 2010, sp. zn. z 29. júna 2010, sp. zn.

z 13. júla 2010, sp. zn. zo 14. júla 2010 a sp. zn.

z 29. júla 2010 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. septembra

2010, 17. septembra 2010, 20. septembra 2010 a 21. septembra 2010 doručené sťažnosti

obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie

svojho práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 2. augusta 2010,

sp. zn. z 28. júna 2010, sp. zn. zo 17. júna 2010, sp. zn.

z 26. mája 2010, sp. zn. z 15. júla 2010, sp. zn.

z 11. júna 2010, sp. zn. z 29. júna 2010, sp. zn.

z 13. júla 2010, sp. zn. zo 14. júla 2010 a sp. zn.

z 29. júla 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere uzavretých v priebehu novembra 2002 až apríla 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla

viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 € do 597,49 €, ktoré spolu s ďalšími

poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 13 dvojtýždňových splátkach (veci vedené pod

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. ), v 15 dvojtýždňových splátkach (veci vedené pod

sp. zn. a sp. zn. ), v 10 mesačných splátkach (veci vedené

pod sp. zn. a sp. zn. ) a v 9 mesačných splátkach (vec vedená

pod sp. zn. ). Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu

priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v každej

zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného

podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže

dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, boli v priebehu marca 2003 až októbra 2005

notárom spísané notárske zápisnice, ktoré podpísal v príslušných zmluvách určený

splnomocnený zástupca dlžníka.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 16. februára 2004 podaný návrh na

výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Lučenec 4. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na návrh

sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora Okresný súd Lučenec

uznesením sp. zn. z 30. novembra 2009 zmenu exekútora pripustil, avšak

uznesením z 19. apríla 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti

tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. z 2. augusta 2010 tak, že potvrdil

prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 14. mája 2004 podaný návrh

na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Lučenec 16. júna 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na návrh

sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora Okresný súd Lučenec

uznesením sp. zn. z 30. novembra 2009 zmenu exekútora pripustil, avšak

uznesením z 26. apríla 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti

tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. z 28. júna 2010 tak, že potvrdil

prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 15. decembra 2005 podaný návrh

na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Žiar na Hronom 24. februára 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti

na návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora Okresný súd Žiar na

Hronom uznesením sp. zn. z 2. februára 2010 vyhlásil exekúciu

za neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

zo 17. júna 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

4. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 15. decembra 2005 podaný návrh

na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Žiar nad Hronom 17. februára 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti

na návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora Okresný súd Žiar

nad Hronom uznesením sp. zn. z 2. februára 2010 vyhlásil exekúciu

za neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 26. mája 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

5. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 17. mája 2003 podaný návrh na

výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Lučenec 13. augusta 2003 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na návrh

sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora Okresný súd Lučenec

uznesením sp. zn. z 8. marca 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a exekúciu zastavil. Zároveň zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora.

Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 15. júla 2010 tak, že potvrdil

prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

6. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 25. februára 2004 podaný návrh

na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Žiar nad Hronom 25. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na

návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora Okresný súd Žiar nad

Hronom uznesením sp. zn. z 2. februára 2010 vyhlásil exekúciu za

neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 11. júna 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

7. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 23. septembra 2004 podaný návrh

na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Lučenec 21. októbra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na návrh

sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora Okresný súd Lučenec

uznesením sp. zn. z 23. decembra 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a exekúciu zastavil. Zároveň zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora.

Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením sp. zn. z 29. júna 2010 tak, že potvrdil

prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

8. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 22. decembra 2005 podaný návrh

na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Žiar nad Hronom 24. februára 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti

na návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora Okresný súd Žiar

nad Hronom uznesením sp. zn. z 2. februára 2010 vyhlásil exekúciu za

neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 13. júla 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

9. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 11. decembra 2003 podaný návrh

na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Banská Bystrica 27. januára 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na

návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora Okresný súd Banská

Bystrica uznesením sp. zn. zo 7. januára 2010 vyhlásil exekúciu za

neprípustnú a exekúciu zastavil. Zároveň zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho

exekútora. Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. zo 14. júla 2010 tak, že

potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

10. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 11. novembra 2003 podaný návrh

na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Zvolen 17. decembra 2003 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti na návrh

sťažovateľky z 12. októbra 2007 na zmenu súdneho exekútora Okresný súd Zvolen

uznesením sp. zn. zo 6. júla 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Proti

rozhodnutiu prvostupňového súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú podala sťažovateľka

odvolanie, ktoré krajský súd odmietol. Okresný súd uznesením z 19. apríla 2010 preto

exekúciu zastavil. Aj proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd

však uznesením sp. zn. z 29. júla 2010 rozhodol tak, že potvrdil

prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom

súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového

protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala

na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu

a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania... tak, že

exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok

v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“

napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie

konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

II. 1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. a z tohto obsahu

vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na

totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,

rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l

výroku tohto uznesenia.

II. 2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Ústavný súd je v súlade s viazaný petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil

za porušovateľa svojich práv (m. m. , ).

Sťažovateľka, kvalifikovane zastúpená advokátom, vo svojom návrhu žiadala, aby

ústavný súd v súvislosti s napadnutými uzneseniami krajského súdu vyslovil porušenie (iba)

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a zrušil tieto rozhodnutia. Z obsahu sťažností

vyplýva, že ich podstatou je nesúhlas sťažovateľky so zastavením konania v jej exekučných

veciach, čím podľa jej názoru bolo porušené jej právo „vlastniť majetok v zmysle Protokolu

1 Dohovoru“.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až . Keďže sťažovateľka v petite svojej sťažnosti,

ktorým je ústavný súd podľa viazaný (a taktiež ani

v jej odôvodnení), nenamietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(prípadne práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd), nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného práva podľa čl. 1 dodatkového

protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho

subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ,

, ).

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá

by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení

s uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých

uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu

do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy

svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým

ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry

formulovanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh napokon vyplýva, že v danom prípade

sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyčerpala všetky právne

prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd v systéme všeobecných

súdov účinne poskytuje, keďže nepodala dovolanie proti napadnutým uzneseniam krajského

súdu, a to napriek tomu, že v sťažnosti tvrdený dôvod („... tým, že súd zasiahol do

vykonávacieho konania... tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili...“) je

dovolacím dôvodom podľa . Podľa uvedenej právnej normy dovolanie je

tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa účastníkovi konania postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje napr.

na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. , podľa ktorého „Okolnosť, že odvolací

súd nesprávne potvrdil uznesenie okresného súdu o zastavení konania (v danom prípade pre

nezaplatenie súdneho poplatku, pozn.), treba považovať za dovolací dôvod podľa § 241

ods. 2 písm. a) , lebo ňou odňal tomuto účastníkovi možnosť konať pred súdom

[ ] a bránil mu v realizácii procesného práva domáhať sa ochrany práva

na súde, ktoré bolo porušené alebo ohrozené.“. Ak prvostupňové súdy v exekučných

veciach sťažovateľky tieto konania (podľa jej názoru neoprávnene) zastavili a krajský súd

napadnutými uzneseniami ich (podľa jej názoru tiež neoprávnene) potvrdil z dôvodu, že

predložené notárske zápisnice nie sú spôsobilým exekučným titulom, hoci podľa nej išlo

o právne perfektný úkon a exekučné súdy boli povinné z neho vychádzať, potom exekučné

súdy (teda aj krajský súd napadnutými uzneseniami) odňali sťažovateľke možnosť konať

pred súdom [ ].

Vzhľadom na to, že sťažovateľka napriek uvedeným skutočnostiam dovolanie

nevyužila, ústavný súd vychádzajúc zo svojej subsidiárnej právomoci odmietol jej sťažnosti

aj pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

V závere ústavný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu,

ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. publikovanom

v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť

nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej.

Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne

nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2010