Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)II. ÚS 223/2010
PDF · 203.14 KB
No categories available
II. ÚS 223/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. septembra
2010 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa
Mészárosa v konaní o návrhu Ing. Ľ. E., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. P., B.,
na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť
funkcií sp. zn. VP/35/08-K z 18. septembra 2008, za účasti Výboru Národnej rady
Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, takto
rozhodol:
Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií
sp. zn. VP/35/08-K z 18. septembra 2008 p o t v r d z u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením č. k. II. ÚS 223/2010-11 zo 6. mája 2010 prijal Ústavný súd
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) na ďalšie konanie návrh Ing. Ľ. E. (ďalej len
„navrhovateľ“) na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky
pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/35/08-K z 18. septembra 2008
(ďalej aj „namietané rozhodnutie“), ktorý bol 16. decembra 2008 doručený ústavnému súdu.
Podstatou návrhu je spor, či oznamovacia povinnosť podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona
č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov
(ďalej aj „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný zákon“) za dobu
výkonu funkcie v kalendárnom roku, v ktorom skončil aktívny výkon funkcie, platí len do
dňa skončenia aktívneho výkonu verejnej funkcie alebo do 31. marca nasledujúceho
kalendárneho roku za dobu výkonu funkcie v kalendárnom roku, v ktorom skončil aktívny
výkon funkcie.
2. Z návrhu vyplýva, že namietaným rozhodnutím výbor uložil navrhovateľovi ako
verejnému funkcionárovi, bývalému riaditeľovi S., š. p., pokutu v sume 56 493 Sk za
porušenie povinnosti ustanovenej v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona. Podľa označeného článku
ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sú verejní funkcionári (čl. 2 ods. 1 ústavného
zákona) povinní do 30 dní odo dňa, keď sa ujali výkonu verejnej funkcie, a počas jej
výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie funkcií, zamestnaní, činností
a majetkových pomerov (ďalej len „oznámenie“) orgánu určenému v čl. 7 ods. 5 ústavného
zákona, pričom podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona na účely čl. 7 a čl. 8 a na účely konania,
ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a čl. 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu,
považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu
verejnej funkcie. Navrhovateľ nesplnil uvedenú povinnosť, lebo sa domnieval, že po
skončení výkonu funkcie už túto povinnosť nemá, pretože fikcia podľa čl. 3 ods. 1 druhej
vety ústavného zákona sa nevzťahuje na oznamovaciu povinnosť podľa čl. 7 ods. 1
ústavného zákona.
3. Navrhovateľ uviedol, že napadnuté rozhodnutie je podľa neho nezákonné
z dôvodu, že výbor na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a nebolo vydané
v zákonom ustanovenej lehote.
4. Navrhovateľ ďalej uviedol, že výbor 18. júna 2008 vydal uznesenie č. 584, ktorým
začal v tento deň proti nemu konanie vo veci ochrany verejného záujmu o zamedzení
rozporu záujmov podľa čl. 9 ods. 2 ústavného zákona pre porušenie povinnosti podať
oznámenie podľa čl. 7 ústavného zákona, a to aj napriek tomu, že podľa čl. 3 ods. 1
ústavného zákona mu táto povinnosť trvá aj v období jedného roka od skončenia výkonu
verejnej funkcie.
5. K návrhu na začatie konania navrhovateľ podal 8. júla 2008 písomné stanovisko,
v ktorom podrobne uviedol, na základe akých právnych úvah si dotknuté ustanovenie
ústavného zákona vyložil tak, že jeho povinnosť podať predmetné oznámenie zanikla,
a preto oznámenie nepodal. Výbor s argumentáciou nesúhlasil a 18. septembra 2008 vydal
napadnuté rozhodnutie.
6. Verejnú funkciu v zmysle čl. 2 ods. 1 písm. zc) ústavného zákona–riaditeľa
štátneho podniku–vykonával navrhovateľ do 30. júna 2007. Na základe rozhodnutia
ministra zdravotníctva Slovenskej republiky č. 16860-1/2007-OÚ z 25. júna 2007 bol
navrhovateľ k 30. júnu 2007 odvolaný z funkcie riaditeľa štátneho podniku. Týmto dňom
teda jednoznačne skončil jeho výkon verejnej funkcie.
7. Podľa čl. 3 ods. 1 druhej vety ústavného zákona na účely čl. 7 a čl. 8 a na účely
konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a čl. 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú
funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa skončenia
výkonu verejnej funkcie. V zmysle tohto ustanovenia navrhovateľ súhlasí s tým, že sa
považuje za verejného funkcionára do 30. júna 2008, t. j. do uplynutia jedného roka od
skončenia výkonu verejnej funkcie. Z uvedeného ustanovenia priamo vyplýva
terminologická aj významová rozdielnosť medzi tou skutočnosťou, že sa v určenej lehote
považuje za verejného funkcionára, a to aj napriek tomu, že výkon verejnej funkcie skončil.
Predmetný čl. 3 ústavného zákona upravuje výhradne základné pojmy, priamo teda
neupravuje žiadne povinnosti subjektov.
8. Navrhovateľ je toho názoru, že jednoznačne preukázal, že v konkrétnom prípade
výkon verejnej funkcie riaditeľa štátneho podniku skončil 30. júna 2007 a vôbec
nespochybňuje skutočnosť, že do 30. júna 2008 sa naňho hľadí ako na verejného
funkcionára. Príslušný rozhodovací orgán pri aplikácii ustanovení čl. 3 a čl. 7 ústavného
zákona pochybil v tom, že nevzal do úvahy zásadný rozdiel medzi tým, že výkon verejnej
funkcie skončil 30. júna 2007, a tým, že aj v období jedného roka po tejto skutočnosti sa
považuje za verejného funkcionára.
9. V § 18 ods. 1 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku je rovnako upravená
povinnosť riaditeľa štátneho podniku predložiť majetkové priznanie zakladateľovi, táto
povinnosť je viazaná výslovne na výkon funkcie riaditeľa. Predmetné právne normy
upravujúce tieto povinnosti vyvolávajú právnu neistotu, sú nejasné, nezrozumiteľné a
neurčité aj pre orgány, ktoré aplikujú tieto normy. Výbor v napadnutom rozhodnutí
skonštatoval, že navrhovateľ porušil povinnosti verejného funkcionára podľa čl. 7 ods. l
ústavného zákona, podľa ktorého verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa
ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné
oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok.
10. Pri použití metódy logického výkladu tejto právnej normy, a to formou
eliminačnej argumentácie–povinnosť podať písomné oznámenie podľa čl. 7 ods. 1
ústavného zákona je podmienená taxatívnou formuláciou hypotéz normy, a to: „keď sa ujal
výkonu“ a „počas jej výkonu“. Podľa právneho názoru navrhovateľa táto povinnosť (podať
písomné oznámenie) sa viaže výslovne len na obdobie „počas výkonu funkcie“ a v jeho
prípade ani jedna z týchto podmienok–(hypotézy ustanovenia čl. 7), keď sa uplatňuje
dispozícia tejto právnej normy (povinnosť podať písomné oznámenie), nenastala.
11. Trvanie tejto povinnosti podľa navrhovateľa nemožno odvodzovať z čl. 3
ústavného zákona, ktorý upravuje len pojem verejného funkcionára (neupravuje žiadne
povinnosti), a to aj v období po skončení výkonu verejnej funkcie. Zo znenia čl. 3 ústavného
zákona je teda zrejmé len to, že po dobu 1 roka odo dňa skončenia výkonu funkcie sa naňho
hľadí ako na verejného funkcionára. Zároveň však uvádza, že v citovanom čl. 7 ústavného
zákona nie je výslovne uvedené, že verejný funkcionár, ktorý nie je vo výkone verejnej
funkcie, je povinný podať takéto oznámenie.
12. Podľa čl. 9 ods. 5 ústavného zákona orgán podľa odseku 1 rozhodne vo veci do
60 dní odo dňa začatia konania. Podľa odseku 3 toho istého článku–ak sa konanie začína
z vlastnej iniciatívy orgánu príslušného podľa odseku l, konanie je začaté dňom, keď orgán
podľa odseku 1 urobil prvý úkon voči verejnému funkcionárovi, proti ktorému sa vedie
konanie. Podľa oznámenia výboru z 19. júna 2008 a prílohy–uznesenie výboru č. 584
z 18. júna 2008, príslušný orgán urobil prvý úkon 18. júna 2008 a týmto dňom bolo začaté
konanie. Výbor vydal napadnuté rozhodnutie, ktorým mu uložil pokutu vo výške 56 493 Sk
až 18. septembra 2008, t. j. 90 dní po začatí konania. Príslušný orgán teda rozhodol
v rozpore s čl. 9 ods. 5 ústavného zákona po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty 60 dní.
Lehota ustanovená v čl. 9 ods. 5 ústavného zákona je lehotou prekluzívnou, po jej uplynutí
nemôže vyvolať právne účinky. Prípadné plnenie z takéhoto úkonu by bolo bezdôvodným
obohatením a zakladalo by nárok na vyvodenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym rozhodnutím alebo úradným postupom štátu.
13. Na základe uvedených skutočností po vykonanom dokazovaní a preskúmaní
rozhodnutia navrhuje, aby ústavný súd na základe § 73b ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) napadnuté rozhodnutie výboru v celom rozsahu nálezom zrušil. Zároveň
žiada, aby mu ústavný súd priznal právo na náhradu trov konania, ktorého výšku a
špecifikáciu pripája v prílohe.
II.
14. Po prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku výboru,
aby sa vyjadrila k návrhu. Predsedníčka výboru vo vyjadrení uviedla, že výbor s uvedeným
názorom ako účastník konania nesúhlasí a tvrdí, že výbor v predmetnej veci rozhodol na
základe úplne zisteného skutkového stavu a vecne správne. Podľa výboru celá obrana
verejného funkcionára sa sústredí na zvýraznenie faktu, že povinnosť podať predmetné
oznámenie mal iba v období, keď vykonával verejnú funkciu, a nie v období jedného roka
po jej skončení, ako to vyžaduje čl. 3 ods. l ústavného zákona. Nezaoberá sa vôbec
dopadom čl. 3 ods. 1 ústavného zákona na znenie čl. 7 ods. 1 ústavného zákona. Podľa
koncepcie ústavného zákona má verejný funkcionár ešte rok od skončenia výkonu verejnej
funkcie všetky povinnosti verejného funkcionára, a to najmä oznamovaciu povinnosť podľa
čl. 7 ods. 1 a čl. 8 ods. 5 ústavného zákona (táto povinnosť dokonca prekračuje i lehotu
jedného roka od skončenia výkonu verejnej funkcie). Samozrejme verejný funkcionár po
skončení verejnej funkcie už nemusí plniť všetky obmedzenia v čl. 4 a 5 ústavného zákona,
ale má len špecifické oznamovacie povinnosti, ktoré trvajú ešte rok po skončení verejnej
funkcie. Pokiaľ sa v tomto období vyskytne aj dátum 31. marec kalendárneho roka, vzniká
mu povinnosť podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona za predchádzajúci
kalendárny rok. Tak to je i v prípade navrhovateľa, ktorý skončil výkon verejnej funkcie
30. júna 2007, a preto niet pochýb, keďže sa naňho hľadelo ako na verejného funkcionára
do 30. júna 2008, že ak nepodal v lehote 31. marca 2008 predmetné oznámenie za
predchádzajúci rok, porušil povinnosti uvedené v ústavnom zákone a výbor mu dôvodne
uložil sankciu, ktorá je predmetom konania pred ústavným súdom.
15. Čo sa týka námietky o nedodržaní lehoty rozhodnúť do 60 dní od začatia konania,
výbor poukazuje na fakt, že v danom prípade ide v čl. 9 ods. 5 ústavného zákona
o poriadkovú lehotu, s uplynutím ktorej sa nespája zánik zodpovednosti za porušenie
ústavného zákona zo strany verejného funkcionára. Výbor nepopiera fakt, že nerozhodol
v tejto lehote, avšak nemá to za dôsledok protiprávnosť predmetného rozhodnutia o uložení
pokuty.
16. V duplike navrhovateľ uviedol, že považuje výklad výboru za extenzívny
a nesúhlasí s ním. Výbor podľa neho nerozlišuje medzi verejnými funkcionármi, ktorí
vykonávajú funkciu uvedenú v čl. 2 ods. 1 ústavného zákona, a tými, ktorí s výkonom
verejnej funkcie skončili. Napokon navrhovateľ nesúhlasí s názorom, že prekročenie lehoty
na rozhodnutie výborom nie je spojené so zánikom práva výboru uložiť sankciu.
III.
17. Prerokovávajúc predmetnú vec dospel II. senát ústavného súdu k názoru, že sa
stotožňuje s právnym názorom výboru. II. senát ústavného súdu však zistil, že IV. senát
ústavného súdu vykladá v daných súvislostiach ústavný zákon presne opačne.
18. Podľa právneho názoru II. senátu ústavného súdu navrhovateľ interpretuje
ústavný zákon značne za hranicou textuálneho základu právnej normy, jednotlivé
ustanovenia izoluje, nevnímajúc zreteľné súvislosti medzi nimi a ich ústavne súladným
účelom.
19. Úvodným východiskom je znenie čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, ktorý
ustanovuje, že verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu
verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za
predchádzajúci kalendárny rok. Ústavný súd však nevychádza len zo znenia čl. 7 ods. 1
ústavného zákona, ale aj z presvedčenia, že dané ustanovenie plní rozumný účel.
20. Zmyslom konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu
záujmov je preveriť plnenie ústavného zákona. Ústavný zákon tak stanovuje povinnosti
počas aktívneho výkonu funkcie, po jeho skončení, vrátane tzv. postzamestnaneckých
povinností (typicky čl. 8 ústavného zákona). Počas celého obdobia, v každom momente,
aktívneho výkonu funkcie musí byť dodržiavaný ústavný zákon, a z tohto dôvodu musí byť
jeho dodržiavanie kontrolované. Z tohto dôvodu je rozumné, že verejný funkcionár je po
ukončení aktívneho výkonu funkcie povinný urobiť oznámenie aj za dobu výkonu funkcie
v poslednom kalendárnom roku výkonu funkcie, a to do 31. marca nasledujúceho
kalendárneho roku. Samozrejme, funkcionára už nemožno sankcionovať stratou funkcie, ale
ústavný zákon pozná aj sankcie finančné. Ak by kontrolný orgán (v predmetnej veci výbor)
zistil, že v čase aktívneho výkonu funkcie došlo k porušeniu povinností podľa ústavného
zákona, tak môže verejnému funkcionárovi uložiť tam stanovenú pokutu. V predmetnej veci
navrhovateľ ukončil aktívny výkon funkcie 30. júna 2007 a posledné oznámenie podľa čl. 7
ods. 1 ústavného zákona podal do 31. marca 2007. V záujme preverenia dodržiavania
ústavného zákona v období medzi 1. januárom 2007 a 30. júnom 2007 je nutné, aby
navrhovateľ podal oznámenie aj do 31. marca 2008. V opačnom prípade by časť jeho
aktívneho výkonu funkcie nebola preverená, a tým by bol popretý účel ústavného zákona.
Skutočnosť, že tu ústavodarca podporne použil konštrukciu právnej fikcie používajúc
designát „verejný funkcionár“ aj na časť obdobia po skončení aktívneho výkonu funkcie
osoby, má len legislatívno-technický charakter a nemá v danej súvislosti žiadnu relevanciu.
Ústavodarca mohol postupovať aj tak, že by určil osobám jeden rok po skončení funkcie
danú povinnosť nenazývajúc ich verejným funkcionárom, pričom by dosiahol rovnaký
výsledok a naplnil by sa účel ústavného zákona.
21. V náleze sp. zn. IV. ÚS 293/07 išlo o situáciu, v ktorej starostka skončila verejnú
funkciu 31. decembra 2006 a v najbližšom termíne podľa ústavného zákona–31. marca 2007
nepodala oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 písm. a) až e) ústavného zákona. Obecné
zastupiteľstvo jej z tohto dôvodu uložilo pokutu.
22. IV. senát ústavného súdu argumentoval v uvedenej veci tým spôsobom, že
v danom prípade navrhovateľka v čase vydania napadnutého uznesenia obecného
zastupiteľstva už nevykonávala funkciu starostky obce, a preto z ustanovení ústavného
zákona o ochrane verejného záujmu vyplýva, že sa na ňu môžu vzťahovať len obmedzenia
(zákazy) ustanovené v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona a povinnosť podľa čl. 8 ods. 5
ústavného zákona, a to len vtedy, ak sú (budú) v jej prípade splnené podmienky uvedené
v čl. 8 ods. 1, 2 alebo 3 ústavného zákona. Inak povedané, navrhovateľka sa v období po
skončení výkonu funkcie mohla (môže) dopustiť len porušenia obmedzení a povinností
uvedených v čl. 8 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a len za ich porušenie
môže (mohla) byť sankcionovaná rozhodnutím zastupiteľstva.
23. Napadnuté uznesenie obecného zastupiteľstva sa podľa IV. senátu ústavného
súdu opiera o porušenie povinností vyplývajúcich z „čl. 7 ods. 1, 2, 5 písm. a) ústavného
zákona“, t. j. takých, ktoré navrhovateľka v období po skončení výkonu funkcie starostky
obce L. už nemala, a preto ich ani porušiť nemohla. Na tomto základe IV. senát ústavného
súdu dospel k záveru, že navrhovateľka sa nedopustila takého konania, ktoré je v rozpore
s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu, a preto napadnuté uznesenie podľa § 73b
ods. 3 zákona o ústavnom súde zrušil.
24. Vo vzťahu k názoru obecného zastupiteľstva obsiahnutému v jeho vyjadrení,
podľa ktorého by bolo „paradoxné, že starosta musí podávať toto oznámenie každý rok, iba
za posledný rok výkonu verejnej funkcie nie“, IV. senát ústavného súdu uvádza, že ide
o úvahu zastupiteľstva, ktorá nastoľuje otázku kvality a efektívnosti ústavného zákona
o ochrane verejného záujmu, ale platné a účinné znenie čl. 7 ods. 1 ústavného zákona
(„Verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a
počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci
kalendárny rok, v ktorom uvedie...“) neumožňuje podľa jeho názoru vyvodiť záver, podľa
ktorého by sa v ňom uvedená povinnosť vzťahovala aj na verejných funkcionárov po
skončení výkonu verejnej funkcie, t. j. v danom prípade na navrhovateľku.
25. Na základe uvedenej argumentácie IV. senát ústavného súdu zrušil uznesenie
obecného zastupiteľstva. Z rovnakej argumentácie vychádzal IV. senát ústavného súdu aj
v obdobných veciach sp. zn. IV. ÚS 75/08 a sp. zn. IV. ÚS 95/08.
26. Kvôli prehľadu vývoja rozhodovania možno uviesť, že uznesením sp. zn.
IV. ÚS 2/07 z 8. marca 2007 ústavný súd odmietol návrh verejnej funkcionárky, ktorá
nepodala oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona do 31. marca 2006, pričom
(aktívnou) verejnou funkcionárkou prestala byť 31. augusta 2005. Nálezom sp. zn.
III. ÚS 84/08 z 1. júla 2008 ústavný súd potvrdil rozhodnutie výboru, ktorý uložil pokutu
verejnému funkcionárovi, ktorý bol odvolaný z výkonu funkcie 18. augusta 2006 a nepodal
oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona do 31. marca 2007. Ústavný súd v závere
nálezu sp. zn. III. ÚS 84/08 uviedol, že neakceptuje námietku navrhovateľa, ktorou tvrdil,
že mu nemala byť uložená žiadna sankcia za nesplnenie zákonnej povinnosti, pretože na
účely aplikácie čl. 7 a čl. 8 ústavného zákona sa považoval za verejného funkcionára iba do
18. augusta 2007, hoci je pravdou, že navrhovateľ nevykonával v čase uloženia tejto sankcie
verejnú funkciu, ale konanie vo veci ochrany verejného záujmu sa začalo ešte 2. júla 2007,
teda v zmysle čl. 3 ods. 1 ústavného zákona bol považovaný za osobu, ktorá vykonávala
verejnú funkciu, a z návrhu tiež vyplýva, že podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona si svoju
povinnosť podať písomné oznámenie do 31. marca 2007 riadne nesplnil. Napokon
uznesením sp. zn. III. ÚS 169/08 z 3. septembra 2008 ústavný súd potvrdil rozhodnutie
výboru, ktorým bola uložená pokuta za oneskorené (23. júla 2007) podanie oznámenia
po 31. marci 2007 verejným funkcionárom, ktorému skončil (aktívny) výkon funkcie 4. júla
2006.
27. II. senát ústavného súdu z dôvodu rozdielnych právnych názorov navrhol na
základe § 6 zákona o ústavnom súde zjednotenie právnych názorov, pričom tiež uviedol, že
ústavný súd aj mimo klasických kompetencií, akými sú hlavne abstraktná kontrola noriem
a ústavná sťažnosť, vystupuje ako ochranca ústavnosti, teda ako ochranca slobodnej sféry
jednotlivcov. Táto skutočnosť by pri posudzovaní aktuálne spornej právnej otázky na prvý
pohľad, bez kontextu, znamenala tendenciu k eliminácii sankcií, tak ako to bolo vyjadrené
v rozhodnutiach IV. senátu ústavného súdu. V danom prípade však nejde o akúsi
„kriminalizáciu“ verejných činiteľov, ale o naplnenie rozumného, ústavne korektného účelu
ústavného zákona, ktorý má zreteľnú oporu v jeho texte.
28. Plénum ústavného súdu na svojom neverejnom zasadnutí prijalo zjednocujúce
uznesenie č. k. PLz. ÚS 1/2010-4, ktorým sa priklonilo k právnemu názoru II. senátu
ústavného súdu. Podľa výroku pléna ústavného súdu: „Verejný funkcionár má po skončení
výkonu funkcie povinnosť podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona
č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov
v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. za dobu výkonu funkcie v kalendárnom roku,
v ktorom skončil aktívny výkon funkcie do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roku.“
29. Z uvedeného zjednocujúceho stanoviska, ktoré je záväzné pre následné
rozhodovanie, vyplýva, že výbor rozhodol v súlade s ústavným zákonom, a preto II. senát
ústavného súdu potvrdil jeho rozhodnutie, tak ako to je uvedené vo výroku.
30. Nad rámec veci, v súvislosti s vyjadrením výboru, ústavný súd dodáva, že
verejný funkcionár môže podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona za dobu
výkonu funkcie v kalendárnom roku, v ktorom skončil aktívny výkon funkcie až do
31. marca nasledujúceho kalendárneho roku, bez ohľadu na skutočnosť, že už mu skôr
mohla uplynúť lehota jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie, počas
ktorej bol považovaný v zmysle čl. 3 ods. 1 ústavného zákona za verejného funkcionára.
31. Ústavný súd zotrváva na svojom právnom názore, podľa ktorého je lehota na
rozhodnutie výboru lehotou poriadkovou. Ústavný súd však považuje za vhodné uviesť, že
si uvedomuje značné prekročenie poriadkovej lehoty na jeho vlastné rozhodnutie. Uvedené
bolo spôsobené náročnosťou procedúry zjednocovania právnych názorov. Záujem na
ustálení výkladu ústavného zákona v tak dôležitej otázke prevažuje nad povinnosťou
rozhodnúť v zákonnej lehote.
32. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
33. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2010