Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 786/2014
PDF · 230.74 KB
No categories available
II. ÚS 786/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. novembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) prerokoval návrh S. S., právne zastúpeného advokátom
JUDr. Mariánom Dzuroškom, Advokátska kancelária KPMG Legal s. r. o., Dvořákovo
nábrežie 10, Bratislava, na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej
republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/13/13-K z 25. júna 2013, za účasti Výboru
Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, a takto
rozhodol:
Návrh S. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 26. augusta
2013 doručený návrh S. S. (ďalej len „navrhovateľ“), na preskúmanie rozhodnutia Výboru
Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn.
VP/13/13-K z 25. júna 2013.
Z návrhu a jeho príloh vyplýva, že rozhodnutím sp. zn. VP/13/13-K z 25. júna 2013
výbor uložil navrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi zastávajúcemu v rozhodnom
období (od 13. júna 2010 – do 10. marca 2012) funkciu poslanca Národnej rady Slovenskej
republiky pokutu v sume zodpovedajúcej jeho mesačnému platu verejného funkcionára,
a to ako sankciu za to, že ako verejný funkcionár v zákonnej lehote, t. j. do 31. marca 2013,
nepodal za predchádzajúci rok (t. j. rok 2012) oznámenie verejného funkcionára podľa čl. 7
ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií
verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej aj „ústavný
zákon o ochrane verejného záujmu“).
V návrhu podanom ústavnému súdu navrhovateľ uviedol, že napádané rozhodnutie
výboru považuje za nesprávne z dôvodu, že je založené na neúplnom zistení rozhodných
skutkových okolností, ktoré boli navyše aj nesprávne právne posúdené. Svoj záver
navrhovateľ argumentačne odôvodňuje predovšetkým tým, že on v skutočnosti povinnosť
verejného funkcionára uloženú mu v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného
záujmu neporušil, pretože predmetné oznámenie verejného funkcionára v zmysle
označeného článku ústavného zákona podal včas, a to 31. marca 2013, keď ho mal podať na
poštovú prepravu, dôkazom o čom má byť „preberací list“ tvoriaci prílohu jeho návrhu,
z ktorého má podľa navrhovateľa vyplývať, že 31. marca 2013 podal na poštovú prepravu
prostredníctvom doručovacej spoločnosti Slovak Parcel Service, s. r. o. (ďalej aj
„doručovateľ“), poštovú zásielku adresovanú výboru. V tejto súvislosti navrhovateľ
poukázal na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej je lehota na podanie oznámenia
verejného funkcionára stanovená v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného
záujmu lehotou procesnoprávnou, t. j. považuje sa za zachovanú aj vtedy, ak je písomnosť
podaná na poštovú prepravu v jej posledný deň, pričom v tejto súvislosti navrhovateľ
v návrhu okrem iného uviedol:
„Je nepochybné, že Výbor nedostatočne zistil skutkový stav, keď konštatoval, že
Navrhovateľ podal Oznámenie verejného funkcionára až dňa 3. apríla 2013 bez toho, aby
skúmal, kedy Navrhovateľ podal toto oznámenie na poštovú prepravu. Nemožno sa preto
stotožniť so záverom Výboru, že Navrhovateľ porušil svoju povinnosť podľa článku 7 ods. 1
Ústavného zákona.“
Okrem toho navrhovateľ považuje napádané rozhodnutie výboru za neústavné aj
z toho dôvodu, že podľa jeho názoru ani nemalo byť vydané, pretože navrhovateľ nemohol
byť potrestaný za nesplnenie si svojej povinnosti, ktorú v podstate ani nemal. V tejto
súvislosti navrhovateľ podporne poukázal na rozhodnutia ústavného súdu (IV. ÚS 293/07,
IV. ÚS 75/08 a IV. ÚS 95/08), v ktorých mal ústavný súd konštatovať, že verejný
funkcionár má povinnosť podávať oznámenie verejného funkcionára podľa čl. 7 ods. 1
ústavného zákona o ochrane verejného záujmu («Verejný funkcionár je povinný do 30 dní
odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a „počas jej výkonu“ vždy do 31. marca
podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok...») len počas trvania svojej
verejnej funkcie, resp. len počas doby vykonávania verejnej funkcie, nie však po jej
skončení. Vzhľadom na uvedené tak podľa navrhovateľa ani nemohol mať k 31. marcu
2013 povinnosť podať oznámenie verejného funkcionára podľa označeného článku
ústavného zákona, pretože výkon jeho verejnej funkcie skončil už 10. marca 2012.
V súvislosti s uvedeným navrhovateľ v návrhu okrem iného tiež uviedol:
«Je nevyhnutné zdôrazniť formuláciu „počas jej výkonu vždy do 31. marca“.
Ústavný zákon teda predpokladá, že predmetné oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 Ústavného
zákona má verejný činiteľ podávať počas (a nie „za čas“) výkonu funkcie, a to vždy do 31.
marca príslušného kalendárneho roka. Formulácia „počas jej výkonu vždy do 31. marca“
teda zjavne predpokladá trvanie výkonu funkcie k dátumu, do ktorého sa má táto povinnosť
splniť, t.j. k 31. marcu. ...
Z uvedeného vyplýva, že k 31. marcu 2013 už Navrhovateľ v žiadnom prípade,
nemohol mať povinnosť podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 Ústavného zákona, ktoré sa
v zmysle cit. ustanovenia Ústavného zákona podáva do 31. marca 2013 len „počas...
výkonu“ funkcie, nakoľko 31. marca 2013 už v Navrhovateľovom prípade uplynulo viac ako
12 mesiacov od skončenia výkonu príslušnej funkcie.
Navrhovateľ je toho názoru, že v tomto prípade nebol daný dôvod na začatie konania
podľa čl. 9 Ústavného zákona ani na následné vydanie napadnutého Rozhodnutia, nakoľko
Navrhovateľ žiadnu svoju povinnosť podľa Ústavného zákona neporušil. Vydané
Rozhodnutie je teda v rozpore s Ústavným zákonom, keďže sankcionuje Navrhovateľa za
porušenie povinnosti, ktorú nemal. Z uvedených dôvodov je nepochybné, že napadnuté
Rozhodnutie sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení vecí, Výbor ho vydal v rozpore
s článkom 9 ods. 10 Ústavného zákona, a teda sú dané dôvody na jeho zrušenie.
... vyššie uvedený právny záver o tom, že Navrhovateľ v žiadnom prípade nemal
povinnosť podať Oznámenie verejného funkcionára, a teda že Výbor ani nemohol za
nesplnenie (neexistujúcej) povinnosti Navrhovateľa sankcionovať uložením pokuty. ...
... Ústavný súd teda už v minulosti jednoznačne judikoval, že po skončení výkonu
funkcie (bez ohľadu na to, či uplynulo 12 mesiacov po skončení výkonu jeho funkcie) už
bývalý verejný funkcionár nemá povinnosť podávať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 Ústavného
zákona...
... Ústavný súd skonštatoval, že po skončení výkonu funkcie sa na bývalého verejného
funkcionára povinnosť podávať oznámenia podľa čl. 7 ods. 1 Ústavného zákona už
nevzťahuje, a teda neplnenie neexistujúcej povinnosti nemožno sankcionovať pokutou. ...
Z vyššie uvedeného prehľadu judikatúry je zjavné, že Ústavný súd nemá v otázke
povinnosti podávania oznámení verejných funkcionárov podľa čl. 7 ods. 1 žiadne
pochybnosti a jeho judikatúra je jednoznačne ustálená v tom zmysle, že po skončení výkonu
funkcie už verejný funkcionár nemá povinnosť podávať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1
Ústavného zákona, a preto takúto povinnosť nemôže porušiť, čiže za nesplnenie
neexistujúcej povinnosti ho nemôže príslušný orgán ani sankcionovať.»
Navrhovateľ napokon namieta neústavnosť napádaného rozhodnutia výboru aj
z dôvodu, že výbor konal voči nemu ako voči verejnému funkcionárovi v čase, keď už
postavenie verejného funkcionára nemal, pretože výkon jeho verejnej funkcie bol ukončený
10. marca 2012, pričom výbor začal vo veci konať uznesením z 23. mája 2013, teda už aj
po uplynutí jedného roka po skončení verejnej funkcie podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona
o ochrane verejného záujmu. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal aj na judikatúru
ústavného súdu týkajúcu sa posúdenia tejto otázky a súčasne v návrhu tiež uviedol:
«V čase začatia konania Výboru (23. mája 2013) i vydania Rozhodnutia (25. júna
2013) už Navrhovateľ nebol verejným funkcionárom, ani sa za verejného funkcionára
nepovažoval v zmysle čl. 3 ods. 1 Ústavného zákona. Navrhovateľovi skončil výkon verejnej
funkcie dňa 10. marca 2012. Konanie Výboru voči Navrhovateľovi začalo (a teda
i prebiehalo a skončilo) viac ako 12 mesiacov po dni skončenia výkonu verejnej funkcie, t.j.
v čase, kedy už Navrhovateľ nebol verejným funkcionárom ani sa zaňho nepovažoval
v zmysle čl. 3 ods. 1 Ústavného zákona. Už v čase začatia konania Výbor teda nebol
oprávnený v zmysle Ústavného zákona voči Navrhovateľovi konať - Navrhovateľ nemal
pasívnu legitimáciu byť účastníkom takéhoto konania. Logicky teda Výbor nebol oprávnený
ani ukončiť takéto konanie vydaním napadnutého Rozhodnutia.
Navrhovateľ zdôrazňuje ustanovenie čl. 3 ods. 1 Ústavného zákona, ktoré výslovne
zakotvuje, že „na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá
vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka po
skončení výkonu verejnej funkcie.“ Z tohto vyplýva, že po uplynutí jedného roka od
skončenia výkonu verejnej funkcie sa už takáto osoba ani na účely konania podľa čl. 9
Ústavného zákona nepovažuje za verejného funkcionára - právna fikcia výkonu verejnej
funkcie expirovala nielen pre účely aplikácie čl. 7 a 8 Ústavného zákona, ale aj pre účely
konania pre porušenie povinnosti podľa čl. 7 a 8 Ústavného zákona, a to uplynutím jedného
roka od skončenia výkonu funkcie. Po uplynutí jedného roka od skončenia výkonu verejnej
funkcie, t.j. v prípade Navrhovateľa po 10. marci 2013, Ústavný zákon neumožňuje Výboru
začať ani viesť konanie voči osobe, ktorá bola verejným funkcionárom, pretože už verejným
funkcionárom nie je, ani sa zaňho už pre účely konania o porušení povinnosti podľa čl. 7
a 8 Ústavného zákona nepovažuje. ...
Po uplynutí jedného roka od skončenia výkonu verejnej funkcie je fyzická osoba (ak
sa opätovne nestala verejným funkcionárom z iného dôvodu) oslobodená spod režimu
Ústavného zákona, ustanovenia Ústavného zákona sa na ňu už nevzťahujú a ani nemožno
voči nej podľa Ústavného zákona viesť konanie, pretože ani na tieto účely sa už nepovažuje
za verejného funkcionára.»
Nakoniec navrhovateľ namieta aj to, že napádané rozhodnutie výboru je nedostatočne
odôvodnené, a teda nepreskúmateľné, pretože „... neumožňuje zistiť, na základe akej úvahy
dospel Výbor ako orgán verejnej moci k tomu, že vydanie Rozhodnutia je v súlade
s Ústavným zákonom a ustálenou judikatúrou Ústavného súdu“.
Vzhľadom na uvedené sa navrhovateľ domáha, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií
sp. zn. VP 13/13-K z 25. júna 2013 zrušuje.
2. Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky je povinná uhradiť S. S. trovy
právneho zastúpenia v sume 118,52 EUR... na účet jej právneho zástupcu KPMG Legal
s. r. o., advokátska kancelária... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný
funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote
30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata
mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10
ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči
verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný
účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie
o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona.
Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.
V súvislosti s návrhom navrhovateľa ústavný súd poznamenáva, že v konaní
o preskúmanie rozhodnutia výboru vo veciach rozporu osobného záujmu s verejným
záujmom rozhoduje ústavný súd v súlade s § 73b ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) vo veci samej buď uznesením, ktorým potvrdí napadnuté rozhodnutie
výboru, alebo nálezom, ktorým napadnuté rozhodnutie výboru zruší. Pretože osobitná
úprava konania o preskúmanie rozhodnutia výboru vo veciach rozporu osobného záujmu
s verejným záujmom obsiahnutá v ustanoveniach § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde
neustanovuje, pokiaľ ide povinnosť predbežného prerokovania každého návrhu
na neverejnom zasadnutí, inak (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde), je podľa názoru
ústavného súdu aj v týchto konaniach potrebné uplatniť postup podľa § 25 ods. 2 a 3 zákona
o ústavnom súde. Z uvedeného vyplýva, že senát ústavného súdu môže odmietnuť návrh už
po jeho predbežnom prerokovaní, a to v prípade, že zistí existenciu niektorého z dôvodov
uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavom súde. Takýmto dôvodom je aj zistenie, že
podaný návrh je celkom nedôvodný a evidentne bez nutnosti ďalšieho skúmania ho možno
kvalifikovať ako návrh zjavne neopodstatnený. V takomto prípade nepovažuje ústavný súd
za nevyhnutné ani za účelné rozhodovať najskôr o prijatí návrhu na ďalšie konanie
a následne v konaní vo veci samej napadnuté uznesenie výboru uznesením potvrdiť. Takýto
postup je v súlade s uznesením pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/07-3 z 2. mája 2007,
podľa ktorého „Na konanie o návrhoch vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia
rozporu záujmov podľa čl. 9 a nasl. ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného
záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005
Z. z. sa vzťahuje § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.“.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde
v konaní o preskúmanie rozhodnutia výboru vo veci ochrany verejného záujmu
a zamedzenia rozporu záujmov je preskúmanie, resp. zistenie, či konanie navrhovateľa ako
verejného funkcionára bolo alebo nebolo v rozpore s dotknutým ustanovením ústavného
zákona o ochrane verejného záujmu, teda či povinnosť verejného funkcionára vyplývajúcu
mu z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu porušil alebo neporušil.
V súvislosti s návrhom navrhovateľa ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že
napádané rozhodnutie výboru bolo navrhovateľovi doručené 12. augusta 2013, pričom jeho
návrh adresovaný ústavnému súdu bol podaný na poštovú prepravu 22. augusta 2013
(ústavnému súdu doručený 26. augusta 2013), čo znamená že návrh navrhovateľa bol
ústavnému súdu podaný v lehote podľa citovaného čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane
verejného záujmu, t. j. bol podaný riadne a včas.
Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár
je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy
do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok.
V súvislosti s preskúmaním konania navrhovateľa, za ktoré bol výborom
sankcionovaný pokutou, považuje ústavný súd v prvom rade za potrebné a nevyhnutné
vysporiadať sa s jeho primárnou obrannou argumentáciou, v zmysle ktorej výbor ani nemal
oprávnenie začať voči jeho osobe konanie podľa ústavného zákona o ochrane verejného
záujmu, a to z dôvodu, že v období 31. marca 2013, dokedy si mal podľa výboru ako
verejný funkcionár splniť svoju oznamovaciu povinnosť za predchádzajúci rok (t. j. za rok
2012) podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, už navrhovateľ
podľa jeho tvrdenia verejnú funkciu nevykonával (mandát poslanca Národnej rady
Slovenskej republiky mu zanikol 10. marca 2012), a teda na jeho prípad nebolo možné
podľa jeho tvrdení aplikovať citované ustanovenie čl. 7 ods. 1 označeného ústavného
zákona, ktoré zjavne predpokladá trvanie výkonu tejto funkcie k dátumu, do ktorého sa má
táto povinnosť splniť, pretože verejnému funkcionárovi ukladá povinnosť podať písomné
oznámenie do 31. marca za predchádzajúci rok vždy „počas jej výkonu“, t. j. rozumej počas
výkonu verejnej funkcie. V tomto smere navrhovateľ podporil svoju argumentáciu
poukazom na judikatúru ústavného súdu, a to konkrétne na jeho rozhodnutia sp. zn.
IV. ÚS 293/07, sp. zn. IV. ÚS 75/08 a sp. zn. IV. ÚS 95/08.
Vzhľadom na uvedenú argumentáciu navrhovateľa ústavný súd poukazuje
na uznesenie pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2010-10 zo 7. júla 2010, ktorým plénum
ústavného súdu prijalo podľa § 6 zákona o ústavnom súde zjednocujúce stanovisko
k právnemu názoru vyjadrenému už v nálezoch sp. zn. IV. ÚS 293/07 z 31. januára 2008,
sp. zn. IV. ÚS 75/08 z 10. apríla 2008 a sp. zn. IV. ÚS 95/08 z 11. septembra 2008
a k právnemu názoru vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 223/2010. Podľa tohto
zjednocujúceho stanoviska „Verejný funkcionár má po skončení výkonu funkcie povinnosť
podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného
záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005
Z. z. za dobu výkonu funkcie v kalendárnom roku, v ktorom skončil aktívny výkon funkcie,
do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roku.“.
Uvedeným zjednocujúcim stanoviskom ústavný súd prekonal svoju judikatúru, ktorej
sa dovoláva navrhovateľ, pričom senáty ústavného súdu sú v ďalších konaniach podľa § 6
zákona o ústavnom súde týmto názorom viazané. Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom
na zistenie, že navrhovateľ v roku 2012 vykonával verejnú funkciu, je teda nepochybné, že
navrhovateľ bol povinný ako verejný funkcionár podať za rok 2012 príslušné oznámenie
podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu do 31. marca 2013; táto
skutočnosť tak mohla byť predmetom prieskumu výboru, a teda námietka navrhovateľa je
v tomto smere neopodstatnená.
Nadväzne na uvedené – ešte pred pristúpením k preskúmaniu samotného konania
navrhovateľa ako verejného funkcionára – je nevyhnutné vysporiadať sa aj s ďalšou jeho
súvisiacou námietkou, podľa ktorej je ním napádané rozhodnutie výboru nezákonné, pretože
je výsledkom konania výboru, ktoré bolo začaté v čase, keď navrhovateľ už nebol verejným
funkcionárom a za verejného funkcionára ho nebolo možné považovať už ani podľa čl. 3
ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.
Podľa čl. 3 ods. 1 druhej vety ústavného zákona o ochrane verejného záujmu
„Na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba,
ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného
roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.“.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na skutočnosť, že
ústavný zákon o ochrane verejného záujmu nemá ustanovenie, ktorým by z časového
hľadiska bolo oklieštené uplatnenie kontrolnej kompetencie výboru, nemožno tento jeho
postup bez ďalšieho kvalifikovať ako odporujúci označenému ústavnému zákonu, navyše ak
zo samotného charakteru niektorých povinností stanovených pre verejných funkcionárov
predmetným ústavným zákonom možno vyvodiť, že v prípade ich porušenia nemožno
reálne začať konanie o preskúmaní tohto ich porušenia v čase, keď verejný funkcionár ešte
vykonáva verejnú funkciu, resp. v čase, keď ho (v zmysle citovaného čl. 3 ods. 1 ústavného
zákona o ochrane verejného záujmu, pozn.) ešte za verejného funkcionára pre tento účel
možno považovať.
Inými slovami, napríklad o porušení povinnosti ustanovenej verejnému
funkcionárovi v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, spočívajúcej
v jeho povinnosti podať príslušné oznámenie za prechádzajúci rok do 31. marca
nasledujúceho roku sa môže výbor v rámci svojej kontrolnej právomoci dozvedieť najskôr
až 1. apríla daného roku, keď si mal verejný funkcionár túto svoju povinnosť splniť, pričom
však v tom čase už verejný funkcionár nemusí verejnú funkciu vykonávať a na tento účel už
ani nemusí byť považovaný za verejného funkcionára. Obdobná situácia nastala aj v prípade
navrhovateľa, ktorý bol povinný za rok 2012 podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného
zákona o ochrane verejného záujmu, najneskôr do 31. marca 2013, takže v prípade
porušenia tejto jeho povinnosti sa výbor mohol o tom objektívne dozvedieť najskôr až
1. apríla 2013, keď už navrhovateľ verejnú funkciu nevykonával (prestal ju vykonávať
10. marca 2012) a súčasne v tom čase ho už ani nebolo možné za verejného funkcionára
považovať, pretože rok od skončenia jeho verejnej funkcie uplynul už 10. marca 2013.
Z uvedeného vyplýva, že v prípade stotožnenia sa s argumentáciou navrhovateľa,
podľa ktorej by výbor v čase, keď už verejní funkcionári nevykonávajú verejnú funkciu
a ani ich už nemožno za verejných funkcionárov považovať, nemal mať oprávnenie
kontrolovať splnenie si povinnosti týmito verejnými funkcionármi za obdobie, keď ešte boli
verejnými funkcionármi, by v konečnom dôsledku znamenalo popretie poslania a účelu
samotného ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ktorého cieľom je zabrániť
rozporu verejného a osobného záujmu verejných funkcionárov v období výkonu verejnej
funkcie a v období jedného roka po skončení jej výkonu a predchádzať tak zneužívaniu
verejnej funkcie, prípadne postavenia s ňou spojeného, na osobný prospech, a tiež by toto
ponímanie malo za následok nerovnaké (diskriminačné) zaobchádzanie s jednotlivými
verejnými funkcionármi, pretože tým by mohlo dôjsť k situácii, že za porušenie jednej a tej
istej povinnosti v období výkonu verejnej funkcie by jeden verejný funkcionár bol
sankcionovaný a iný verejný funkcionár nie, a to len preto, že jeho nezákonné konanie by
vyšlo najavo až v období, keď by sa už za verejného funkcionára nepovažoval.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzavrel, že aj keď normatívny text jednotlivých
ustanovení ústavného zákona o ochrane verejného záujmu nedáva vzhľadom na chýbajúce
pravidlá výslovnú odpoveď na všetky otázky, možno konštatovať, že výklad a aplikácia
právnej normy, pokiaľ jej normatívny text nie je dostatočne zrejmý, má zodpovedať
požiadavke právnej istoty (ako imanentnej súčasti princípu právneho štátu – čl. 1 ods. 1
ústavy) a zároveň má byť primeraná obsahu a účelu právnych vzťahov, ktoré ňou majú byť
regulované.
Z uvedených dôvodov považoval ústavný súd aj túto námietku navrhovateľa za
nedôvodnú a navyše presahujúcu rámec oprávnenia ústavného súdu v konaní podľa čl. 10
ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v spojení s § 73a a nasl. zákona
o ústavnom súde, ktorého predmetom je výlučne posúdenie konania verejného funkcionára
z hľadiska jeho konformnosti s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane
verejného záujmu, a nie posúdenie konania (procesného postupu) výboru. Tomu zodpovedá
aj zákonná úprava rozhodovania ústavného súdu v tomto type konania – zrušením
napádaného rozhodnutia výboru (ak senát ústavného súdu po jeho preskúmaní zistí, že
konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného
záujmu) alebo potvrdením rozhodnutia výboru (ak po jeho preskúmaní dospeje senát
ústavného súdu k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ústavným
zákonom o ochrane verejného záujmu).
Ústavný súd sa tak sústredil na preskúmanie toho, či navrhovateľ ako verejný
funkcionár porušil alebo neporušil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z čl. 7 ods. 1 ústavného
zákona o ochrane verejného záujmu, v súvislosti so splnením ktorej navrhovateľ v rámci
svojej obrannej argumentácie poukazuje na to, že on si túto povinnosť podať oznámenie
za predchádzajúci rok výkonu verejnej funkcie (t. j. za rok 2012) najneskôr do 31. marca
nasledujúceho roku (t. j. do 31. marca 2013) riadne a včas splnil, keď toto oznámenie
adresované výboru mal podať na poštovú prepravu 31. marca 2013, o čom má svedčiť
tzv. „preberací list“ potvrdzujúci prevzatie tejto zásielky doručovacou spoločnosťou Slovak
Parcel Service s. r. o.
V súvislosti s touto námietkou navrhovateľa považuje ústavný súd za potrebné
v prvom rade poukázať na skutočnosť, že uvedenú obrannú argumentáciu, ako aj listinný
dôkaz uplatnil navrhovateľ prvýkrát až v konaní pred ústavným súdom, pretože v konaní
pred výborom sa k veci vôbec nevyjadril, hoci mu uznesenie výboru o začatí konania
vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona
o ochrane verejného záujmu bolo spolu s výzvou na vyjadrenie riadne doručené 3. júna
2013, preto sa výbor s týmito námietkami navrhovateľa vo svojom rozhodnutí bližšie ani
nezaoberal, takže z tohto pohľadu sa ako zjavne neopodstatnená javí aj námietka
navrhovateľa o nedostatočnom odôvodnení napádaného rozhodnutia výboru.
Ústavný súd v rámci svojej prieskumnej právomoci v konaní podľa § 73a a nasl.
zákona o ústavnom súde preskúmal konanie navrhovateľa ako verejného funkcionára
v naznačenom smere a overil pravdivosť jeho tvrdení.
V rámci dokazovania ústavný súd zistil, že navrhovateľom označený doručovateľ má
v zmysle výpisu z obchodného registra oprávnenie na poskytovanie poštových služieb,
pričom podľa profilu tejto spoločnosti ide o doručovateľa, ktorý pôsobí na trhu expresných
kuriérskych služieb, ktorý v Slovenskej republike zastupuje americkú prepravnú spoločnosť
United Parcel Service (UPS) ako jej autorizovaný zástupca (Authorised Service Contractor
for UPS), pričom podľa jej prepravných podmienok sa prepravca pri vnútroštátnej preprave
zásielok zaväzuje tieto doručiť adresátovi najneskôr druhý deň po jej prevzatí.
Podľa zistenia ústavného súdu – z podkladov zaslaných mu výborom – zásielka
navrhovateľa s podacím č. 703 040 31013600 19 (ktoré je na navrhovateľom predloženom
„preberacom liste“ uvedené aj ako čiarový kód zásielky, pozn.) bola doručená výboru
prostredníctvom „kuriéra“ 3. apríla 2013, t. j. až 2 dni po jej údajnom podaní na odoslanie.
Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na zistenie, že 31. marec 2013 bol nedeľou,
t. j. bol to deň pracovného pokoja (dokonca veľkonočná nedeľa, pozn.), doručovateľ
na dopyt ústavnému súdu oznámil, že predmetná zásielka navrhovateľa (s uvedeným
číselným kódom, pozn.) bola oficiálne prepravcom prevzatá na prepravu 2. apríla 2013
a adresátovi doručená 3. apríla 2013, pričom podľa jeho vyjadrenia bol navrhovateľ
s dátumom skutočného prevzatia jeho zásielky na prepravu dňom 2. apríl 2013 prepravcom
riadne vyrozumený, pričom navrhovateľ proti tomu „... nemal námietky“. Na ozrejmenie
rozporu v dátumoch o prevzatí predmetnej zásielky na prepravu uvedených na jednej strane
samotným prepravcom vo vyjadrení a na strane druhej uvedeným v „preberacom liste“
o podaní zásielky na prepravu prepravca oznámil, že k uvedenému došlo v dôsledku toho,
že navrhovateľ 31. marca 2013 telefonicky kontaktoval ich zamestnanca s tým, že potrebuje
poslať zásielku, avšak aj napriek jemu podanej informácii, že zásielku bude možné podať na
prepravu až po veľkonočných sviatkoch, t. j. najskôr až 2. apríla 2013, bola predmetná
zásielka po argumentácii navrhovateľa, že odchádza na dovolenku, zamestnancom
doručovateľa „... prevzatá 31.3.2014 (správne má byť 2013, pozn.), no fyzicky vstúpila do
našej siete až 2.4.2013 z dôvodu Veľkonočných sviatkov. O tejto skutočnosti bol
informovaný aj samotný odosielateľ, ktorý nemal námietky. Týmto potvrdzujem, že
predmetná zásielka vstúpila do našej siete dňa 2.4.2013 a následne dňa 3.4.2013 bola
doručená.“.
Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že ním učinené zistenia
vzhľadom na všetky objektívne okolnosti prípadu (veľkonočné sviatky a podanie zásielky
na prepravu mimoriadne v deň pracovného pokoja s vedomím, že na prepravu bude prebratá
až v najbližší pracovný deň, pozn.) oslabili, resp. podlomili dôveryhodnosť tvrdení
navrhovateľa v ich praktických dôsledkoch o tom, že vzhľadom na všetky uvedené skutkové
okolnosti mohol byť dobromyseľným v tom, že si legitímnym spôsobom splnil svoju
zákonnú povinnosť verejného funkcionára v termíne ustanovenom ústavným zákonom
o ochrane verejného záujmu.
Uvedené zistenia boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý dospel
k záveru, že konanie navrhovateľa v okolnostiach veci bolo v rozpore s adekvátnou časťou
čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, preto ústavný súd návrh
navrhovateľa ako zjavne neopodstatnený odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V súvislosti s rozhodnutím výboru sp. zn. VP/13/13-K z 25. júna 2013 ústavný súd
nad rámec už uvedeného ešte poukazuje na skutočnosť, že pokuta za porušenie povinnosti
podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu bola navrhovateľovi síce
uložená podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v sume
predstavujúcej jednomesačný plat navrhovateľa ako verejného funkcionára, avšak výbor aj
napriek oznámeniu predsedu Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „predseda
národnej rady“) z 19. júla 2013 o výške mesačného platu navrhovateľa označenú sankciu
určil v rozpore s označeným sankčným ustanovením v nižšej sume. Predseda národnej rady
síce spolu s uvedeným údajom o mesačnom plate navrhovateľa oznámil výboru aj sumu
ročného príjmu navrhovateľa za rok 2012, avšak výbor pochybil, keď napriek svojej
vedomosti, že v roku 2012 navrhovateľ v skutočnosti zastával verejnú funkciu iba do
10. marca 2012, t. j. vykonával ju iba nie celé tri mesiace, čo znamená, že predsedom
národnej rady oznámený údaj sa netýkal príjmu navrhovateľa za celý rok 2012, ale iba za
jeho takmer ani nie štvrťrok, výbor, vychádzajúc z tohto údaju, určil sumu pokuty jej
vydelením dvanástimi mesiacmi, čím mal získať sumu mesačného platu navrhovateľa, ktorá
však ďaleko nekorešponduje so skutočnou výškou mesačného platu navrhovateľa ako
verejného funkcionára oznámenou predsedom národnej rady.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2014