Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 786/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. novembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) prerokoval návrh S. S., právne zastúpeného advokátom

JUDr. Mariánom Dzuroškom, Advokátska kancelária KPMG Legal s. r. o., Dvořákovo

nábrežie 10, Bratislava, na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej

republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/13/13-K z 25. júna 2013, za účasti Výboru

Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, a takto

rozhodol:

Návrh S. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 26. augusta

2013 doručený návrh S. S. (ďalej len „navrhovateľ“), na preskúmanie rozhodnutia Výboru

Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn.

VP/13/13-K z 25. júna 2013.

Z návrhu a jeho príloh vyplýva, že rozhodnutím sp. zn. VP/13/13-K z 25. júna 2013

výbor uložil navrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi zastávajúcemu v rozhodnom

období (od 13. júna 2010 – do 10. marca 2012) funkciu poslanca Národnej rady Slovenskej

republiky pokutu v sume zodpovedajúcej jeho mesačnému platu verejného funkcionára,

a to ako sankciu za to, že ako verejný funkcionár v zákonnej lehote, t. j. do 31. marca 2013,

nepodal za predchádzajúci rok (t. j. rok 2012) oznámenie verejného funkcionára podľa čl. 7

ods. 1 ústavného o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií

verejných funkcionárov v znení ústavného (ďalej aj „ústavný

zákon o ochrane verejného záujmu“).

V návrhu podanom ústavnému súdu navrhovateľ uviedol, že napádané rozhodnutie

výboru považuje za nesprávne z dôvodu, že je založené na neúplnom zistení rozhodných

skutkových okolností, ktoré boli navyše aj nesprávne právne posúdené. Svoj záver

navrhovateľ argumentačne odôvodňuje predovšetkým tým, že on v skutočnosti povinnosť

verejného funkcionára uloženú mu v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného

záujmu neporušil, pretože predmetné oznámenie verejného funkcionára v zmysle

označeného článku ústavného zákona podal včas, a to 31. marca 2013, keď ho mal podať na

poštovú prepravu, dôkazom o čom má byť „preberací list“ tvoriaci prílohu jeho návrhu,

z ktorého má podľa navrhovateľa vyplývať, že 31. marca 2013 podal na poštovú prepravu

prostredníctvom doručovacej spoločnosti Slovak Parcel Service, s. r. o. (ďalej aj

„doručovateľ“), poštovú zásielku adresovanú výboru. V tejto súvislosti navrhovateľ

poukázal na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej je lehota na podanie oznámenia

verejného funkcionára stanovená v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného

záujmu lehotou procesnoprávnou, t. j. považuje sa za zachovanú aj vtedy, ak je písomnosť

podaná na poštovú prepravu v jej posledný deň, pričom v tejto súvislosti navrhovateľ

v návrhu okrem iného uviedol:

„Je nepochybné, že Výbor nedostatočne zistil skutkový stav, keď konštatoval, že

Navrhovateľ podal Oznámenie verejného funkcionára až dňa 3. apríla 2013 bez toho, aby

skúmal, kedy Navrhovateľ podal toto oznámenie na poštovú prepravu. Nemožno sa preto

stotožniť so záverom Výboru, že Navrhovateľ porušil svoju povinnosť podľa článku 7 ods. 1

Ústavného zákona.“

Okrem toho navrhovateľ považuje napádané rozhodnutie výboru za neústavné aj

z toho dôvodu, že podľa jeho názoru ani nemalo byť vydané, pretože navrhovateľ nemohol

byť potrestaný za nesplnenie si svojej povinnosti, ktorú v podstate ani nemal. V tejto

súvislosti navrhovateľ podporne poukázal na rozhodnutia ústavného súdu (,

a ), v ktorých mal ústavný súd konštatovať, že verejný

funkcionár má povinnosť podávať oznámenie verejného funkcionára podľa čl. 7 ods. 1

ústavného zákona o ochrane verejného záujmu («Verejný funkcionár je povinný do 30 dní

odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a „počas jej výkonu“ vždy do 31. marca

podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok...») len počas trvania svojej

verejnej funkcie, resp. len počas doby vykonávania verejnej funkcie, nie však po jej

skončení. Vzhľadom na uvedené tak podľa navrhovateľa ani nemohol mať k 31. marcu

2013 povinnosť podať oznámenie verejného funkcionára podľa označeného článku

ústavného zákona, pretože výkon jeho verejnej funkcie skončil už 10. marca 2012.

V súvislosti s uvedeným navrhovateľ v návrhu okrem iného tiež uviedol:

«Je nevyhnutné zdôrazniť formuláciu „počas jej výkonu vždy do 31. marca“.

Ústavný zákon teda predpokladá, že predmetné oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 Ústavného

zákona má verejný činiteľ podávať počas (a nie „za čas“) výkonu funkcie, a to vždy do 31.

marca príslušného kalendárneho roka. Formulácia „počas jej výkonu vždy do 31. marca“

teda zjavne predpokladá trvanie výkonu funkcie k dátumu, do ktorého sa má táto povinnosť

splniť, t.j. k 31. marcu. ...

Z uvedeného vyplýva, že k 31. marcu 2013 už Navrhovateľ v žiadnom prípade,

nemohol mať povinnosť podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 Ústavného zákona, ktoré sa

v zmysle cit. ustanovenia Ústavného zákona podáva do 31. marca 2013 len „počas...

výkonu“ funkcie, nakoľko 31. marca 2013 už v Navrhovateľovom prípade uplynulo viac ako

12 mesiacov od skončenia výkonu príslušnej funkcie.

Navrhovateľ je toho názoru, že v tomto prípade nebol daný dôvod na začatie konania

podľa čl. 9 Ústavného zákona ani na následné vydanie napadnutého Rozhodnutia, nakoľko

Navrhovateľ žiadnu svoju povinnosť podľa Ústavného zákona neporušil. Vydané

Rozhodnutie je teda v rozpore s Ústavným zákonom, keďže sankcionuje Navrhovateľa za

porušenie povinnosti, ktorú nemal. Z uvedených dôvodov je nepochybné, že napadnuté

Rozhodnutie sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení vecí, Výbor ho vydal v rozpore

s článkom 9 ods. 10 Ústavného zákona, a teda sú dané dôvody na jeho zrušenie.

... vyššie uvedený právny záver o tom, že Navrhovateľ v žiadnom prípade nemal

povinnosť podať Oznámenie verejného funkcionára, a teda že Výbor ani nemohol za

nesplnenie (neexistujúcej) povinnosti Navrhovateľa sankcionovať uložením pokuty. ...

... Ústavný súd teda už v minulosti jednoznačne judikoval, že po skončení výkonu

funkcie (bez ohľadu na to, či uplynulo 12 mesiacov po skončení výkonu jeho funkcie) už

bývalý verejný funkcionár nemá povinnosť podávať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 Ústavného

zákona...

... Ústavný súd skonštatoval, že po skončení výkonu funkcie sa na bývalého verejného

funkcionára povinnosť podávať oznámenia podľa čl. 7 ods. 1 Ústavného zákona už

nevzťahuje, a teda neplnenie neexistujúcej povinnosti nemožno sankcionovať pokutou. ...

Z vyššie uvedeného prehľadu judikatúry je zjavné, že Ústavný súd nemá v otázke

povinnosti podávania oznámení verejných funkcionárov podľa čl. 7 ods. 1 žiadne

pochybnosti a jeho judikatúra je jednoznačne ustálená v tom zmysle, že po skončení výkonu

funkcie už verejný funkcionár nemá povinnosť podávať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1

Ústavného zákona, a preto takúto povinnosť nemôže porušiť, čiže za nesplnenie

neexistujúcej povinnosti ho nemôže príslušný orgán ani sankcionovať.»

Navrhovateľ napokon namieta neústavnosť napádaného rozhodnutia výboru aj

z dôvodu, že výbor konal voči nemu ako voči verejnému funkcionárovi v čase, keď už

postavenie verejného funkcionára nemal, pretože výkon jeho verejnej funkcie bol ukončený

10. marca 2012, pričom výbor začal vo veci konať uznesením z 23. mája 2013, teda už aj

po uplynutí jedného roka po skončení verejnej funkcie podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona

o ochrane verejného záujmu. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal aj na judikatúru

ústavného súdu týkajúcu sa posúdenia tejto otázky a súčasne v návrhu tiež uviedol:

«V čase začatia konania Výboru (23. mája 2013) i vydania Rozhodnutia (25. júna

2013) už Navrhovateľ nebol verejným funkcionárom, ani sa za verejného funkcionára

nepovažoval v zmysle čl. 3 ods. 1 Ústavného zákona. Navrhovateľovi skončil výkon verejnej

funkcie dňa 10. marca 2012. Konanie Výboru voči Navrhovateľovi začalo (a teda

i prebiehalo a skončilo) viac ako 12 mesiacov po dni skončenia výkonu verejnej funkcie, t.j.

v čase, kedy už Navrhovateľ nebol verejným funkcionárom ani sa zaňho nepovažoval

v zmysle čl. 3 ods. 1 Ústavného zákona. Už v čase začatia konania Výbor teda nebol

oprávnený v zmysle Ústavného zákona voči Navrhovateľovi konať - Navrhovateľ nemal

pasívnu legitimáciu byť účastníkom takéhoto konania. Logicky teda Výbor nebol oprávnený

ani ukončiť takéto konanie vydaním napadnutého Rozhodnutia.

Navrhovateľ zdôrazňuje ustanovenie čl. 3 ods. 1 Ústavného zákona, ktoré výslovne

zakotvuje, že „na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá

vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka po

skončení výkonu verejnej funkcie.“ Z tohto vyplýva, že po uplynutí jedného roka od

skončenia výkonu verejnej funkcie sa už takáto osoba ani na účely konania podľa čl. 9

Ústavného zákona nepovažuje za verejného funkcionára - právna fikcia výkonu verejnej

funkcie expirovala nielen pre účely aplikácie čl. 7 a 8 Ústavného zákona, ale aj pre účely

konania pre porušenie povinnosti podľa čl. 7 a 8 Ústavného zákona, a to uplynutím jedného

roka od skončenia výkonu funkcie. Po uplynutí jedného roka od skončenia výkonu verejnej

funkcie, t.j. v prípade Navrhovateľa po 10. marci 2013, Ústavný zákon neumožňuje Výboru

začať ani viesť konanie voči osobe, ktorá bola verejným funkcionárom, pretože už verejným

funkcionárom nie je, ani sa zaňho už pre účely konania o porušení povinnosti podľa čl. 7

a 8 Ústavného zákona nepovažuje. ...

Po uplynutí jedného roka od skončenia výkonu verejnej funkcie je fyzická osoba (ak

sa opätovne nestala verejným funkcionárom z iného dôvodu) oslobodená spod režimu

Ústavného zákona, ustanovenia Ústavného zákona sa na ňu už nevzťahujú a ani nemožno

voči nej podľa Ústavného zákona viesť konanie, pretože ani na tieto účely sa už nepovažuje

za verejného funkcionára.»

Nakoniec navrhovateľ namieta aj to, že napádané rozhodnutie výboru je nedostatočne

odôvodnené, a teda nepreskúmateľné, pretože „... neumožňuje zistiť, na základe akej úvahy

dospel Výbor ako orgán verejnej moci k tomu, že vydanie Rozhodnutia je v súlade

s Ústavným zákonom a ustálenou judikatúrou Ústavného súdu“.

Vzhľadom na uvedené sa navrhovateľ domáha, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií

sp. zn. VP 13/13-K z 25. júna 2013 zrušuje.

2. Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky je povinná uhradiť S. S. trovy

právneho zastúpenia v sume 118,52 EUR... na účet jej právneho zástupcu KPMG Legal

s. r. o., advokátska kancelária... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný

funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote

30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata

mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10

ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči

verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný

účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie

o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona.

Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

V súvislosti s návrhom navrhovateľa ústavný súd poznamenáva, že v konaní

o preskúmanie rozhodnutia výboru vo veciach rozporu osobného záujmu s verejným

záujmom rozhoduje ústavný súd v súlade s § 73b ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) vo veci samej buď uznesením, ktorým potvrdí napadnuté rozhodnutie

výboru, alebo nálezom, ktorým napadnuté rozhodnutie výboru zruší. Pretože osobitná

úprava konania o preskúmanie rozhodnutia výboru vo veciach rozporu osobného záujmu

s verejným záujmom obsiahnutá v ustanoveniach a

neustanovuje, pokiaľ ide povinnosť predbežného prerokovania každého návrhu

na neverejnom zasadnutí, inak ( ), je podľa názoru

ústavného súdu aj v týchto konaniach potrebné uplatniť postup podľa § 25 ods. 2 a 3 zákona

o ústavnom súde. Z uvedeného vyplýva, že senát ústavného súdu môže odmietnuť návrh už

po jeho predbežnom prerokovaní, a to v prípade, že zistí existenciu niektorého z dôvodov

uvedených v zákona o súde. Takýmto dôvodom je aj zistenie, že

podaný návrh je celkom nedôvodný a evidentne bez nutnosti ďalšieho skúmania ho možno

kvalifikovať ako návrh zjavne neopodstatnený. V takomto prípade nepovažuje ústavný súd

za nevyhnutné ani za účelné rozhodovať najskôr o prijatí návrhu na ďalšie konanie

a následne v konaní vo veci samej napadnuté uznesenie výboru uznesením potvrdiť. Takýto

postup je v súlade s uznesením pléna ústavného súdu č. k. PLz. -3 z 2. mája 2007,

podľa ktorého „Na konanie o návrhoch vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia

rozporu záujmov podľa a nasl. ústavného o ochrane verejného

záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného

Z. z. sa vzťahuje

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.“.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu podľa

v konaní o preskúmanie rozhodnutia výboru vo veci ochrany verejného záujmu

a zamedzenia rozporu záujmov je preskúmanie, resp. zistenie, či konanie navrhovateľa ako

verejného funkcionára bolo alebo nebolo v rozpore s dotknutým ustanovením ústavného

zákona o ochrane verejného záujmu, teda či povinnosť verejného funkcionára vyplývajúcu

mu z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu porušil alebo neporušil.

V súvislosti s návrhom navrhovateľa ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že

napádané rozhodnutie výboru bolo navrhovateľovi doručené 12. augusta 2013, pričom jeho

návrh adresovaný ústavnému súdu bol podaný na poštovú prepravu 22. augusta 2013

(ústavnému súdu doručený 26. augusta 2013), čo znamená že návrh navrhovateľa bol

ústavnému súdu podaný v lehote podľa citovaného čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane

verejného záujmu, t. j. bol podaný riadne a včas.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár

je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy

do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok.

V súvislosti s preskúmaním konania navrhovateľa, za ktoré bol výborom

sankcionovaný pokutou, považuje ústavný súd v prvom rade za potrebné a nevyhnutné

vysporiadať sa s jeho primárnou obrannou argumentáciou, v zmysle ktorej výbor ani nemal

oprávnenie začať voči jeho osobe konanie podľa ústavného zákona o ochrane verejného

záujmu, a to z dôvodu, že v období 31. marca 2013, dokedy si mal podľa výboru ako

verejný funkcionár splniť svoju oznamovaciu povinnosť za predchádzajúci rok (t. j. za rok

2012) podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, už navrhovateľ

podľa jeho tvrdenia verejnú funkciu nevykonával (mandát poslanca Národnej rady

Slovenskej republiky mu zanikol 10. marca 2012), a teda na jeho prípad nebolo možné

podľa jeho tvrdení aplikovať citované ustanovenie čl. 7 ods. 1 označeného ústavného

zákona, ktoré zjavne predpokladá trvanie výkonu tejto funkcie k dátumu, do ktorého sa má

táto povinnosť splniť, pretože verejnému funkcionárovi ukladá povinnosť podať písomné

oznámenie do 31. marca za predchádzajúci rok vždy „počas jej výkonu“, t. j. rozumej počas

výkonu verejnej funkcie. V tomto smere navrhovateľ podporil svoju argumentáciu

poukazom na judikatúru ústavného súdu, a to konkrétne na jeho rozhodnutia sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. .

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu navrhovateľa ústavný súd poukazuje

na uznesenie pléna ústavného súdu č. k. PLz. -10 zo 7. júla 2010, ktorým plénum

ústavného súdu prijalo podľa zjednocujúce stanovisko

k právnemu názoru vyjadrenému už v nálezoch sp. zn. z 31. januára 2008,

sp. zn. z 10. apríla 2008 a sp. zn. z 11. septembra 2008

a k právnemu názoru vo veci vedenej pod sp. zn. . Podľa tohto

zjednocujúceho stanoviska „Verejný funkcionár má po skončení výkonu funkcie povinnosť

podať oznámenie podľa ústavného o ochrane verejného

záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného

Z. z. za dobu výkonu funkcie v kalendárnom roku, v ktorom skončil aktívny výkon funkcie,

do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roku.“.

Uvedeným zjednocujúcim stanoviskom ústavný súd prekonal svoju judikatúru, ktorej

sa dovoláva navrhovateľ, pričom senáty ústavného súdu sú v ďalších konaniach podľa § 6

týmto názorom viazané. Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom

na zistenie, že navrhovateľ v roku 2012 vykonával verejnú funkciu, je teda nepochybné, že

navrhovateľ bol povinný ako verejný funkcionár podať za rok 2012 príslušné oznámenie

podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu do 31. marca 2013; táto

skutočnosť tak mohla byť predmetom prieskumu výboru, a teda námietka navrhovateľa je

v tomto smere neopodstatnená.

Nadväzne na uvedené – ešte pred pristúpením k preskúmaniu samotného konania

navrhovateľa ako verejného funkcionára – je nevyhnutné vysporiadať sa aj s ďalšou jeho

súvisiacou námietkou, podľa ktorej je ním napádané rozhodnutie výboru nezákonné, pretože

je výsledkom konania výboru, ktoré bolo začaté v čase, keď navrhovateľ už nebol verejným

funkcionárom a za verejného funkcionára ho nebolo možné považovať už ani podľa čl. 3

ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Podľa čl. 3 ods. 1 druhej vety ústavného zákona o ochrane verejného záujmu

„Na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba,

ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného

roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.“.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na skutočnosť, že

ústavný zákon o ochrane verejného záujmu nemá ustanovenie, ktorým by z časového

hľadiska bolo oklieštené uplatnenie kontrolnej kompetencie výboru, nemožno tento jeho

postup bez ďalšieho kvalifikovať ako odporujúci označenému ústavnému zákonu, navyše ak

zo samotného charakteru niektorých povinností stanovených pre verejných funkcionárov

predmetným ústavným zákonom možno vyvodiť, že v prípade ich porušenia nemožno

reálne začať konanie o preskúmaní tohto ich porušenia v čase, keď verejný funkcionár ešte

vykonáva verejnú funkciu, resp. v čase, keď ho (v zmysle citovaného čl. 3 ods. 1 ústavného

zákona o ochrane verejného záujmu, pozn.) ešte za verejného funkcionára pre tento účel

možno považovať.

Inými slovami, napríklad o porušení povinnosti ustanovenej verejnému

funkcionárovi v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, spočívajúcej

v jeho povinnosti podať príslušné oznámenie za prechádzajúci rok do 31. marca

nasledujúceho roku sa môže výbor v rámci svojej kontrolnej právomoci dozvedieť najskôr

až 1. apríla daného roku, keď si mal verejný funkcionár túto svoju povinnosť splniť, pričom

však v tom čase už verejný funkcionár nemusí verejnú funkciu vykonávať a na tento účel už

ani nemusí byť považovaný za verejného funkcionára. Obdobná situácia nastala aj v prípade

navrhovateľa, ktorý bol povinný za rok 2012 podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného

zákona o ochrane verejného záujmu, najneskôr do 31. marca 2013, takže v prípade

porušenia tejto jeho povinnosti sa výbor mohol o tom objektívne dozvedieť najskôr až

1. apríla 2013, keď už navrhovateľ verejnú funkciu nevykonával (prestal ju vykonávať

10. marca 2012) a súčasne v tom čase ho už ani nebolo možné za verejného funkcionára

považovať, pretože rok od skončenia jeho verejnej funkcie uplynul už 10. marca 2013.

Z uvedeného vyplýva, že v prípade stotožnenia sa s argumentáciou navrhovateľa,

podľa ktorej by výbor v čase, keď už verejní funkcionári nevykonávajú verejnú funkciu

a ani ich už nemožno za verejných funkcionárov považovať, nemal mať oprávnenie

kontrolovať splnenie si povinnosti týmito verejnými funkcionármi za obdobie, keď ešte boli

verejnými funkcionármi, by v konečnom dôsledku znamenalo popretie poslania a účelu

samotného ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ktorého cieľom je zabrániť

rozporu verejného a osobného záujmu verejných funkcionárov v období výkonu verejnej

funkcie a v období jedného roka po skončení jej výkonu a predchádzať tak zneužívaniu

verejnej funkcie, prípadne postavenia s ňou spojeného, na osobný prospech, a tiež by toto

ponímanie malo za následok nerovnaké (diskriminačné) zaobchádzanie s jednotlivými

verejnými funkcionármi, pretože tým by mohlo dôjsť k situácii, že za porušenie jednej a tej

istej povinnosti v období výkonu verejnej funkcie by jeden verejný funkcionár bol

sankcionovaný a iný verejný funkcionár nie, a to len preto, že jeho nezákonné konanie by

vyšlo najavo až v období, keď by sa už za verejného funkcionára nepovažoval.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzavrel, že aj keď normatívny text jednotlivých

ustanovení ústavného zákona o ochrane verejného záujmu nedáva vzhľadom na chýbajúce

pravidlá výslovnú odpoveď na všetky otázky, možno konštatovať, že výklad a aplikácia

právnej normy, pokiaľ jej normatívny text nie je dostatočne zrejmý, má zodpovedať

požiadavke právnej istoty (ako imanentnej súčasti princípu právneho štátu – čl. 1 ods. 1

) a zároveň má byť primeraná obsahu a účelu právnych vzťahov, ktoré ňou majú byť

regulované.

Z uvedených dôvodov považoval ústavný súd aj túto námietku navrhovateľa za

nedôvodnú a navyše presahujúcu rámec oprávnenia ústavného súdu v konaní podľa čl. 10

ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v spojení s § 73a a nasl. zákona

o ústavnom súde, ktorého predmetom je výlučne posúdenie konania verejného funkcionára

z hľadiska jeho konformnosti s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane

verejného záujmu, a nie posúdenie konania (procesného postupu) výboru. Tomu zodpovedá

aj zákonná úprava rozhodovania ústavného súdu v tomto type konania – zrušením

napádaného rozhodnutia výboru (ak senát ústavného súdu po jeho preskúmaní zistí, že

konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného

záujmu) alebo potvrdením rozhodnutia výboru (ak po jeho preskúmaní dospeje senát

ústavného súdu k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ústavným

zákonom o ochrane verejného záujmu).

Ústavný súd sa tak sústredil na preskúmanie toho, či navrhovateľ ako verejný

funkcionár porušil alebo neporušil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z čl. 7 ods. 1 ústavného

zákona o ochrane verejného záujmu, v súvislosti so splnením ktorej navrhovateľ v rámci

svojej obrannej argumentácie poukazuje na to, že on si túto povinnosť podať oznámenie

za predchádzajúci rok výkonu verejnej funkcie (t. j. za rok 2012) najneskôr do 31. marca

nasledujúceho roku (t. j. do 31. marca 2013) riadne a včas splnil, keď toto oznámenie

adresované výboru mal podať na poštovú prepravu 31. marca 2013, o čom má svedčiť

tzv. „preberací list“ potvrdzujúci prevzatie tejto zásielky doručovacou spoločnosťou Slovak

Parcel Service s. r. o.

V súvislosti s touto námietkou navrhovateľa považuje ústavný súd za potrebné

v prvom rade poukázať na skutočnosť, že uvedenú obrannú argumentáciu, ako aj listinný

dôkaz uplatnil navrhovateľ prvýkrát až v konaní pred ústavným súdom, pretože v konaní

pred výborom sa k veci vôbec nevyjadril, hoci mu uznesenie výboru o začatí konania

vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona

o ochrane verejného záujmu bolo spolu s výzvou na vyjadrenie riadne doručené 3. júna

2013, preto sa výbor s týmito námietkami navrhovateľa vo svojom rozhodnutí bližšie ani

nezaoberal, takže z tohto pohľadu sa ako zjavne neopodstatnená javí aj námietka

navrhovateľa o nedostatočnom odôvodnení napádaného rozhodnutia výboru.

Ústavný súd v rámci svojej prieskumnej právomoci v konaní podľa § 73a a nasl.

preskúmal konanie navrhovateľa ako verejného funkcionára

v naznačenom smere a overil pravdivosť jeho tvrdení.

V rámci dokazovania ústavný súd zistil, že navrhovateľom označený doručovateľ má

v zmysle výpisu z obchodného registra oprávnenie na poskytovanie poštových služieb,

pričom podľa profilu tejto spoločnosti ide o doručovateľa, ktorý pôsobí na trhu expresných

kuriérskych služieb, ktorý v Slovenskej republike zastupuje americkú prepravnú spoločnosť

United Parcel Service (UPS) ako jej autorizovaný zástupca (Authorised Service Contractor

for UPS), pričom podľa jej prepravných podmienok sa prepravca pri vnútroštátnej preprave

zásielok zaväzuje tieto doručiť adresátovi najneskôr druhý deň po jej prevzatí.

Podľa zistenia ústavného súdu – z podkladov zaslaných mu výborom – zásielka

navrhovateľa s podacím č. 703 040 31013600 19 (ktoré je na navrhovateľom predloženom

„preberacom liste“ uvedené aj ako čiarový kód zásielky, pozn.) bola doručená výboru

prostredníctvom „kuriéra“ 3. apríla 2013, t. j. až 2 dni po jej údajnom podaní na odoslanie.

Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na zistenie, že 31. marec 2013 bol nedeľou,

t. j. bol to deň pracovného pokoja (dokonca veľkonočná nedeľa, pozn.), doručovateľ

na dopyt ústavnému súdu oznámil, že predmetná zásielka navrhovateľa (s uvedeným

číselným kódom, pozn.) bola oficiálne prepravcom prevzatá na prepravu 2. apríla 2013

a adresátovi doručená 3. apríla 2013, pričom podľa jeho vyjadrenia bol navrhovateľ

s dátumom skutočného prevzatia jeho zásielky na prepravu dňom 2. apríl 2013 prepravcom

riadne vyrozumený, pričom navrhovateľ proti tomu „... nemal námietky“. Na ozrejmenie

rozporu v dátumoch o prevzatí predmetnej zásielky na prepravu uvedených na jednej strane

samotným prepravcom vo vyjadrení a na strane druhej uvedeným v „preberacom liste“

o podaní zásielky na prepravu prepravca oznámil, že k uvedenému došlo v dôsledku toho,

že navrhovateľ 31. marca 2013 telefonicky kontaktoval ich zamestnanca s tým, že potrebuje

poslať zásielku, avšak aj napriek jemu podanej informácii, že zásielku bude možné podať na

prepravu až po veľkonočných sviatkoch, t. j. najskôr až 2. apríla 2013, bola predmetná

zásielka po argumentácii navrhovateľa, že odchádza na dovolenku, zamestnancom

doručovateľa „... prevzatá 31.3.2014 (správne má byť 2013, pozn.), no fyzicky vstúpila do

našej siete až 2.4.2013 z dôvodu Veľkonočných sviatkov. O tejto skutočnosti bol

informovaný aj samotný odosielateľ, ktorý nemal námietky. Týmto potvrdzujem, že

predmetná zásielka vstúpila do našej siete dňa 2.4.2013 a následne dňa 3.4.2013 bola

doručená.“.

Vzhľadom na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že ním učinené zistenia

vzhľadom na všetky objektívne okolnosti prípadu (veľkonočné sviatky a podanie zásielky

na prepravu mimoriadne v deň pracovného pokoja s vedomím, že na prepravu bude prebratá

až v najbližší pracovný deň, pozn.) oslabili, resp. podlomili dôveryhodnosť tvrdení

navrhovateľa v ich praktických dôsledkoch o tom, že vzhľadom na všetky uvedené skutkové

okolnosti mohol byť dobromyseľným v tom, že si legitímnym spôsobom splnil svoju

zákonnú povinnosť verejného funkcionára v termíne ustanovenom ústavným zákonom

o ochrane verejného záujmu.

Uvedené zistenia boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý dospel

k záveru, že konanie navrhovateľa v okolnostiach veci bolo v rozpore s adekvátnou časťou

čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, preto ústavný súd návrh

navrhovateľa ako zjavne neopodstatnený odmietol ( ).

V súvislosti s rozhodnutím výboru sp. zn. VP/13/13-K z 25. júna 2013 ústavný súd

nad rámec už uvedeného ešte poukazuje na skutočnosť, že pokuta za porušenie povinnosti

podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu bola navrhovateľovi síce

uložená podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v sume

predstavujúcej jednomesačný plat navrhovateľa ako verejného funkcionára, avšak výbor aj

napriek oznámeniu predsedu Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „predseda

národnej rady“) z 19. júla 2013 o výške mesačného platu navrhovateľa označenú sankciu

určil v rozpore s označeným sankčným ustanovením v nižšej sume. Predseda národnej rady

síce spolu s uvedeným údajom o mesačnom plate navrhovateľa oznámil výboru aj sumu

ročného príjmu navrhovateľa za rok 2012, avšak výbor pochybil, keď napriek svojej

vedomosti, že v roku 2012 navrhovateľ v skutočnosti zastával verejnú funkciu iba do

10. marca 2012, t. j. vykonával ju iba nie celé tri mesiace, čo znamená, že predsedom

národnej rady oznámený údaj sa netýkal príjmu navrhovateľa za celý rok 2012, ale iba za

jeho takmer ani nie štvrťrok, výbor, vychádzajúc z tohto údaju, určil sumu pokuty jej

vydelením dvanástimi mesiacmi, čím mal získať sumu mesačného platu navrhovateľa, ktorá

však ďaleko nekorešponduje so skutočnou výškou mesačného platu navrhovateľa ako

verejného funkcionára oznámenou predsedom národnej rady.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2014