Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 378/2010
PDF · 212 KB
No categories available
IV. ÚS 378/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť M. H., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uznesením č. k. 9 CoP/6/2010-765,
9 CoP/7/2010-765, 9 CoP/8/2010-765 z 31. mája 2010 a takto
rozhodol:
Stažnosť M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta
2010 doručená sťažnosť M. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením č. k. 9 CoP/6/2010-765,
9 CoP/7/2010-765, 9 CoP/8/2010-765 z 31. mája 2010. Sťažovateľ podaním
z 13. septembra 2010 predložil ústavnému súdu dokumenty súvisiace s podaním jeho
sťažnosti.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:
„Na Okresnom súde v Humennom sa pod sp.zn. 19P 65/2008 vedie konanie o úprave
práv a povinností rodičov Mgr. L. V. a M. H., sťažovateľa, teda mňa k maloletej A. H. Toto
konanie nie je doposiaľ právoplatne skončené. Uvedené konanie začalo na návrh matky dňa
14.02.2008.
Na Okresnom súde v Humennom začalo na návrh matky podaný dňa 12.06.2008
konanie, ktorým sa matka domáha zákazu styku sťažovateľa, teda mňa s maloletou A..
Podaním zo dňa 15.03.2010 som sa domáhal poukazujúc na ustanovenie § 83 O.s.p.
zastavenia konania vo veci zákazu styku vzhľadom na to, že konanie o úprave práv a
povinností rodičov k maloletej A. je konaním, v ktorom sa rozhoduje aj o úprave styku
rodičov s maloletým dieťaťom.
Uznesením sp.zn. 19P 65/2008-688 zo dňa 06.04.2010 súd návrh sťažovateľa, teda
mňa na zastavenie konania o zákaze styku vedeného na Okresnom súde v Humennom pod
sp. zn. 20P 68/2008 zamietol. Tým istým uznesením spojil na spoločné konanie vec vedenú
pod sp.zn. 19P 65/2008 (úprava práv a povinností) a pod sp.zn. 20P 68/2008 (zákaz styku).
Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde v Humennom pod sp.zn.
19P 65/2008 nebol vôbec podaný návrh na zákaz styku, ani návrh na úpravu styku a ani súd
nezačal tieto konania z úradnej povinnosti, preto prebiehajúce konanie o úprave styku
nebráni konaniu o zákaze styku, nie je ani jeho prekážkou, a preto nie je dôvod na jeho
zastavenie.
Proti tomuto uzneseniu som podal odvolanie na Krajský súd v Prešove, kde som
poukázal na to, že konanie o úprave práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu je
konaním, v ktorom sa musia vyriešiť otázky týkajúce sa rodičovských práv a povinností k
maloletému dieťaťu, o ktorých sa rodičia nedohodnú.
Krajský súd v Prešove svojím uznesením 9CoP/6/20l0-765, 9CoP/7/2010-765,
9CoP/8/2010-765 zo dňa 31.05.2010 potvrdil napadnuté uznesenie vo výroku o zamietnutí
návrhu sťažovateľa, teda mňa na zastavenie konania o návrhu matky na zákaz styku otca
(mňa) s maloletou. Toto rozhodnutie bolo mojej právnej zástupkyni doručené dňa
21.06.2010.“
V súvislosti s namietaným porušením označených práv uznesením krajského súdu
sťažovateľ ďalej uvádza:
„V konaní bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu v Humennom sp.zn. 19 P
65/2008-20 dňa 07.04.2009.
Uvedeným rozsudkom súd zveril mal. dieťa do osobnej starostlivosti matky a zaviazal
ma platiť výživné na mal. dieťa vo výške 100 Eur mesačne, určil nedoplatok na výživnom z
mojej strany voči mal. A., určil povinnosť matky prispievať na výživu mal. A. za určené
obdobie, určil nedoplatok matky na tomto výživnom a môj návrh na zverenie mal. A. do
mojej osobnej starostlivosti zamietol, zároveň zastavil konanie o predbežné určenie
výživného z mojej strany, o určenie výživného z mojej strany za presne vymedzené obdobie,
a o úprave môjho styku s maloletou, ako aj o úprave matkinho styku s maloletou.
Krajský súd v Prešove svojim uznesením sp. zn. 9 CoP 6/2009 zo dňa 23.06.2009
zrušil výrok súdu I. stupňa o zverení do osobnej starostlivosti, o výživnom z mojej strany na
mal. A., o mojom nedoplatku na výživnom, o povinnosti matky prispievať na výživu mal. A.,
o zamietnutí môjho návrhu na zverenie mal. dieťaťa do osobnej starostlivosti, a o určení
výživného zo strany matky a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu I. stupňa na nové konanie.
Uznesením odvolacieho súdu neboli zrušené výroky o zastavení konania o úprave
styku. Odvolací súd však v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:
Ani z týchto listinných dôkazov (odvolací súd má namysli listinné dôkazy, ktoré vymenúva v
predchádzajúcich častiach odôvodnenia svojho rozhodnutia) však nie je možné vyvodiť
jednoznačný záver pre všetky otázky, ktoré sa musia vyriešiť rozsudkom súdu vydaným
podľa § 36 ods. 1 Zákona o rodine. ...
... V zmysle tohto ustanovenia rodičia mal. dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek
dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže
aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z
rodičov zverí mal. dieťa do osobnej starostlivosti. Súčasne toto ustanovenie odkazuje na
primerané použitie aj § 26 Zákona o rodine, podľa ktorého, ak sa rodičia nedohodnú o
úprave styku s maloletým dieťaťom, upraví styk rodičov s dieťaťom vo svojom rozhodnutí. V
takom prípade, ak je to potrebné v záujme mal. dieťaťa súd obmedzí styk mal. dieťaťa s
rodičom alebo ho zakáže. Súčasne však § 25 ods. 4 Zákona o rodine stanovuje zásadu, že ak
jeden z rodičov opakovane bezdôvodne a zámerne neumožni druhému rodičovi styk s mal
dieťaťom, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o osobnej starostlivosti a teda môže z
tohto dôvodu zveriť mal. dieťa do opatery druhého rodiča, či do opatery inej osoby. „
V predmetnej veci, teda vo veci 19 P 65/2008, je teda v súlade s názorom
odvolacieho súdu po zrušení rozhodnutia súdu I. stupňa úlohou súdu I. stupňa upraviť
výkon rodičovských práv a povinností vrátane úpravy podľa ustanovenia § 25 a 26, na
ktorú citované ustanovenie § 36 Zákona o rodine priamo odkazuje.
Ustanovenie § 25 a ustanovenie § 26 sa vzťahujú k úprave styku rodičov s mal.
dieťaťom v situácií, keď sa manželstvo účastníkov - rodičov mal. dieťaťa rozvádza a dieťa je
zverené do starostlivosti jedného z rodičov.
Ustanovenie § 36 teda v spojení s ustanovením § 25 k úprave rodičovských práv a
povinností zahŕňa aj úpravu styku mal. dieťaťa s tým z rodičov, ktorému nie je zverené do
výchovy.
Toto konanie pod sp. zn. 19 P 65/2008 doposiaľ nie je skončené.
.... Ako som už uviedol... proti prvostupňovému rozhodnutiu súdu o zamietnutí môjho
návrhu na zastavenie konania som podal odvolanie, pričom som poukázal tak na už
citované uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 CoP 6/2009-466 zo dňa
23.06.2009, ako aj na ustanovenie § 24 ods. 1 a § 25 Zákona o rodine. So zreteľom na tieto
ustanovenia v spojení s ustanovením § 36 ods. 1 Zákona o rodine, je úprava styku rodiča s
maloletým dieťaťom neoddeliteľnou súčasťou rodičovských práv. Zdôraznil som, že
neexistuje zákonný dôvod, pre ktorý by otázka zákazu styku mala alebo mohla byť vyňatá z
okruhu rodičovských práv, o ktorých úprave už konanie na súde prebieha. Poukázal som
takisto na ustanovenie § 153 ods. 2 O.s.p., ktoré umožňuje súdu prekročiť návrhy
účastníkov konania, ak ide o konanie, ktoré možno začať bez návrhu. Poukázal som aj na
skutočnosť, že v konaní o úprave rodičovských práv a samotný súd prvého stupňa to
priznáva, vykonáva dokazovanie, ktoré má slúžiť ako podklad pre rozhodnutie o úprave
styku, vrátane možností jeho zákazu.
V uznesení napadnutom touto sťažnosťou, odvolací súd potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa, pričom v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým rozhodol o viacerých
odvolaniach účastníkov konania v tomto konaní, vo vzťahu k môjmu odvolaniu proti
rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na zastavenie konania uviedol, že konanie o úprave styku
podľa § 36 ods. 1 a § 25 Zákona o rodine nie je totožné s konaním o obmedzenie
rodičovských práv formou zákazu styku rodiča s dieťaťom podľa ustanovenia § 38 ods. 4
Zákona o rodine, a preto nepochybil súd prvého stupňa, keď môj návrh na zastavenie
konania zamietol.
Rozhodnutím napadnutým touto sťažnosťou Krajský súd Prešove porušil moje právo
domáhať sa svojho práva zákonom ustanoveným spôsobom zakotvené v článku 46 ods. 1
Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Je nepochybné, že právu domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
zodpovedá aj povinnosť orgánov verejnej moci konať o právach a povinnostiach každého
zákonom predpísaným spôsobom....“
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa M. H.
vo veci porušenia jeho práva domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na
súde zakotveného v článku 4 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie
zakotveného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
bolo uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9CoP/6/200-765, 9CoP/7/2010-
765, 9 CoP/8/2010-765 zo dňa 31.5.2010 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
9CoP/6/200-765, 9CoP/7/2010-765, 9 CoP/8/2010-765 zo dňa 31.5.2010 a vracia vec
Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súd v Prešove pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi M. H. všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu
štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví
zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
krajského súdu, ktoré spočíva podľa sťažovateľa na právnom názore krajského súdu na
právnu kvalifikáciu zákazu styku rodiča so svojím maloletým dieťaťom v kontexte úpravy
rodičovských práv v Zákone o rodine.
Sťažovateľ formuluje svoj odlišný právny názor od právneho názoru okresného súdu
a krajského súdu na otázku, či konanie o zákaze styku, „ktoré začalo na návrh matky
maloletého dieťaťa dňa 12.06.2008, je konaním o úprave styku v rámci ktorého, možno so
zreteľom na ustanovenie § 25 ods. 3 Zákona o rodine styk zakázať alebo je konaním o
obmedzení rodičovských práv podľa ustanovenia § 38 ods. 4 Zákona o rodine“. Nesúhlasí
s právnym názorom uvedeným v odôvodnení uznesenia krajského súdu, podľa ktorého
„konanie o úprave styku podľa čl. 36 ods. 1 a § 25 Zákona o rodine nie je totožné s konaním
o obmedzenie rodičovských práv formou zákazu styku rodiča s dieťaťom podľa ustanovenia
§ 38 ods. 4 Zákona o rodine, a preto nepochybil súd prvého stupňa, keď ... návrh na
zastavenie konania zamietol“.
Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:
„Dňa 12.6.2008 matka maloletej podala na súd návrh na zákaz styku otca s
maloletou. Tento návrh bol zapísaný pod číslom 20P/68/2008. Vtom istom konaní otec
maloletej na pojednávaní dňa 3.4.2009 navrhol upraviť jeho styk s maloletou A.. Okrem
toho dňa 20.4.2009 podal písomný návrh, na úpravu jeho styku s maloletou. Dňa 16.3.2010
podal otec vo veci 20P/68/2008 návrh, aby súd zastavil konanie o zákaze styku otca s
maloletou. Vo veci 19P/65/2008 obaja rodičia vzali svoje návrhy na úpravu styku druhého z
rodiča s maloletou A. späť. Súd rozsudkom 19P/65/2008-429 zo dňa 7.4.2009 o týchto
návrhoch konanie zastavil a v týchto výrokoch je rozsudok právoplatný a vykonateľný. Súd
skúma podľa pokynov odvolacieho súdu skutkový stav, ktorý bude podkladom pre úpravu
styku, resp. pre zákaz styku. Konanie je začaté dňom, keď došiel sudu návrh na jeho začatie,
alebo keď bolo vydané uznesenie, podľa ktorého sa konanie začína bez návrhu. Vo veci
19P/65/2008 nebol vôbec podaný návrh na zákaz styku a po 7.4.2009 ani návrh na úpravu
styku. Preto prebiehajúce konanie vo veci 19P/65/2008 nebráni konaniu pod číslom
20P/68/2008, nie je jeho prekážkou a nie je dôvod na jeho zastavenie. V oboch veciach
koná tá istá sudkyňa. Veci sa týkajú tých istých účastníkov a skutkovo spolu súvisia, tak že
ich súd z dôvodu hospodárnosti konania spojil na spoločné konanie. Z týchto dôvodov
návrh otca na zastavenie konania o zákaz styku bol zamietnutý.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletej. Napadol
ním predovšetkým výrok, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na zastavenie konania o zákaze
styku. Tento výrok navrhol zmeniť tak, že konanie vedené na Okresnom súde Humenné pod
sp. zn. 20P/68/2008 o zákaze styku maloletej s otcom sa zastavuje. Súčasne navrhol zrušiť
výrok uznesenia o spojení vecí vedenej pod sp. zn: 19P/65/2008 a pod sp. zn. 20P/68/2008
ako nadbytočný. Ako dôvod uviedol, že na súde prebieha od 14.2.2008 konanie o úprave
práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu podľa § 36 ods. 1 Zákona o rodine. V tomto
konaní sa musia vyriešiť všetky otázky, ktoré sa týkajú rodičovských práv a povinností k
maloletému dieťaťu, o ktorých sa rodičia nedohodnú. Pri definovaní okruhu rodičovských
práv a povinností treba vychádzať z ustanovení § 24 ods. 1 v spojení s § 25 Zákona o
rodine. Medzi tieto rodičovské práva patrí osobná starostlivosť o dieťa, zastupovanie a
spravovanie jeho majetku, určenie výživného zo strany toho rodiča, ktorému dieťa nie je
zverené do osobnej starostlivosti a úprava styku. Úprava styku s maloletým dieťaťom je
neoddeliteľnou súčasťou rodičovských práv, ktoré sa upravujú rozsudkom pri rozvode. Nie
je dôvod posudzovať rozsah rodičovských práv, ktoré majú byť upravené v konaní podľa
§ 36 ods. 1 iným spôsobom, ako je to v ustanoveniach upravujúcich úpravu práv a
povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode. Niet dôvodu pre názor uvedený v
napadnutom uznesením, že pre každú zložku rodičovských práv, ktoré sa majú upraviť
podľa ustanovenia § 36 ods. 1 sa vyžaduje osobitný návrh. Konanie o úprave rodičovských
práv bolo začaté dňa 14.2.2008 a týmto je daná vec, o ktorej na súde prebieha konanie
podľa § 83 O.s.p.. Táto dispozícia zodpovedajúca obsahu rozhodnutia podľa § 36 ods. 1
Zákona o rodine vyplýva aj z ustanovenia § 153 ods. 2 O.s.p.; Toto ustanovenie umožňuje
súdu nielen kvalitatívne prekročiť návrhy účastníkov konania, ale nebyť nimi viazaný aj z
dôvodu, že z ustanovenia § 36 ods. 1 Zákona o rodine vyplýva povinnosť súdu upraviť
rodičovské práva aj so zreteľom na ustanovenia § 25 a § 26 Zákona o rodine. V konaní o
úprave rodičovských práv súd skúma skutkový stav pre úpravu, resp. pre zákaz styku.
... V preskúmavanej veci rodičia maloletej spolu nežijú, pričom doposiaľ sa
nedohodli na úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Dňa 18.2.2008 podala
matka maloletej návrh na úpravu rodičovských práv a povinností, pričom výslovne v ňom
žiadala upraviť aj styk otca s maloletou. V dôsledku späťvzatia časti návrhu týkajúcej sa
úpravy styku prvostupňový, súd rozsudkom zo dňa 7.4.2009 konanie v tejto časti zastavil.
Nakoľko táto časť rozsudku prvostupňového súdu zo dňa 7.4.2009 nebola napadnutá
odvolaním otca, nadobudla právoplatnosť a nebolo ju možné v rámci odvolacieho konania
dňa 23.6.2009 preskúmavať. Pretože však rodičia maloletej sa doposiaľ na úprave styku s
maloletou nedohodli, zostalo bez ohľadu na takýto postup matky maloletej a rozhodnutia
súdov naďalej povinnosťou súdu rozhodnúť v rámci úpravy rodičovských práv a povinností
aj o úprave styku s maloletou z toho z rodičov, ktorému v budúcnosti nebude dieťa zverené
do rodičovskej starostlivosti. Naviac otec maloletej dňa 3.4.2009 a 20.4.2009 podal vo veci
sp. zn. 20P/68/2008 vlastný návrh na úpravu jeho styku s maloletou.
Matka maloletej dňa 12.6.2008 podala návrh na zákaz styku otca s maloletou, ktorý
bol až do spojenia na spoločné konanie vedený pod sp. zn. 20P/68/2008. Konanie o úprave
styku rodiča s maloletým dieťaťom podľa § 36 ods. 1 a § 25 Zákona o rodine nie je totožné s
konaním o obmedzení rodičovských práv formou zákazu styku rodiča s dieťaťom podľa § 38
ods. 4 Zákona o rodine. Preto skôr začaté konanie o úprave rodičovských práv a povinností,
ktorých súčasťou je aj úprava styku, netvorí procesnú prekážku pre konanie o zákaze styku
rodiča s maloletým dieťaťom. Za tohoto stavu nepochybil prvostupňový súd, keď návrh otca
na zastavenie konania o návrhu matky na zákaz styku otca s maloletou zamietol. Z týchto
dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 6.4.2010 v tejto jeho
napadnutej časti.“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,
že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k.
19 P/65/2008-688 zo 6. apríla 2010 v časti týkajúcej sa jeho výroku o zamietnutí návrhu
otca na zastavenie konania o návrhu matky na zákaz styku otca s maloletou, odôvodnil
ústavne akceptovateľným spôsobom, čo podľa neho vyplýva už aj z jeho citovanej
relevantnej časti.
Vo vzťahu k odlišným právnym záverom, z ktorých podľa sťažovateľa krajský súd
pri rozhodovaní o podanom odvolaní sťažovateľa k tejto časti uznesenia vychádzal, ústavný
súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej zdôraznil potrebu rozlišovania procesného
postavenia účastníka konania pri objasňovaní a zisťovaní skutkového stavu veci na jednej
strane a procesnými možnosťami účastníka konania ovplyvňovať právne hodnotenie
zisteného skutkového stavu konajúcim súdom na strane druhej. Kým procesná stránka
účastníctva pri dokazovaní je takmer výlučne pokrytá procesnými právami účastníka
konania smerujúcimi k objasneniu skutkovej stránky prerokúvanej kauzy, právne
hodnotenie skutkového stavu je úlohou konajúceho súdu, čo vyplýva i z uplatňovania
pravidla „iura novit curia“.
Napadnutý rozsudok krajského súdu neobsahuje podľa názoru ústavného súdu také
právne závery, ktoré by boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského
súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06). Uznesenie krajského súdu podľa názoru ústavného súdu tieto znaky nemá.
Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou
v systéme všeobecného súdnictva.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet relevantnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru. S prihliadnutím
na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je
právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. októbra 2010