Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 378/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. H., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uznesením č. k. -765,

-765, -765 z 31. mája 2010 a takto

rozhodol:

Stažnosť M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta

2010 doručená sťažnosť M. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením č. k. -765,

-765, -765 z 31. mája 2010. Sťažovateľ podaním

z 13. septembra 2010 predložil ústavnému súdu dokumenty súvisiace s podaním jeho

sťažnosti.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:

„Na Okresnom súde v Humennom sa pod sp.zn. vedie konanie o úprave

práv a povinností rodičov Mgr. L. V. a M. H., sťažovateľa, teda mňa k maloletej A. H. Toto

konanie nie je doposiaľ právoplatne skončené. Uvedené konanie začalo na návrh matky dňa

14.02.2008.

Na Okresnom súde v Humennom začalo na návrh matky podaný dňa 12.06.2008

konanie, ktorým sa matka domáha zákazu styku sťažovateľa, teda mňa s maloletou A..

Podaním zo dňa 15.03.2010 som sa domáhal poukazujúc na ustanovenie

zastavenia konania vo veci zákazu styku vzhľadom na to, že konanie o úprave práv a

povinností rodičov k maloletej A. je konaním, v ktorom sa rozhoduje aj o úprave styku

rodičov s maloletým dieťaťom.

Uznesením sp.zn. -688 zo dňa 06.04.2010 súd návrh sťažovateľa, teda

mňa na zastavenie konania o zákaze styku vedeného na Okresnom súde v Humennom pod

sp. zn. zamietol. Tým istým uznesením spojil na spoločné konanie vec vedenú

pod sp.zn. (úprava práv a povinností) a pod sp.zn. (zákaz styku).

Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde v Humennom pod sp.zn.

nebol vôbec podaný návrh na zákaz styku, ani návrh na úpravu styku a ani súd

nezačal tieto konania z úradnej povinnosti, preto prebiehajúce konanie o úprave styku

nebráni konaniu o zákaze styku, nie je ani jeho prekážkou, a preto nie je dôvod na jeho

zastavenie.

Proti tomuto uzneseniu som podal odvolanie na Krajský súd v Prešove, kde som

poukázal na to, že konanie o úprave práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu je

konaním, v ktorom sa musia vyriešiť otázky týkajúce sa rodičovských práv a povinností k

maloletému dieťaťu, o ktorých sa rodičia nedohodnú.

Krajský súd v Prešove svojím uznesením -765, -765,

-765 zo dňa 31.05.2010 potvrdil napadnuté uznesenie vo výroku o zamietnutí

návrhu sťažovateľa, teda mňa na zastavenie konania o návrhu matky na zákaz styku otca

(mňa) s maloletou. Toto rozhodnutie bolo mojej právnej zástupkyni doručené dňa

21.06.2010.“

V súvislosti s namietaným porušením označených práv uznesením krajského súdu

sťažovateľ ďalej uvádza:

„V konaní bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu v Humennom sp.zn. 19 P

65/2008-20 dňa 07.04.2009.

Uvedeným rozsudkom súd zveril mal. dieťa do osobnej starostlivosti matky a zaviazal

ma platiť výživné na mal. dieťa vo výške 100 Eur mesačne, určil nedoplatok na výživnom z

mojej strany voči mal. A., určil povinnosť matky prispievať na výživu mal. A. za určené

obdobie, určil nedoplatok matky na tomto výživnom a môj návrh na zverenie mal. A. do

mojej osobnej starostlivosti zamietol, zároveň zastavil konanie o predbežné určenie

výživného z mojej strany, o určenie výživného z mojej strany za presne vymedzené obdobie,

a o úprave môjho styku s maloletou, ako aj o úprave matkinho styku s maloletou.

Krajský súd v Prešove svojim uznesením sp. zn. zo dňa 23.06.2009

zrušil výrok súdu I. stupňa o zverení do osobnej starostlivosti, o výživnom z mojej strany na

mal. A., o mojom nedoplatku na výživnom, o povinnosti matky prispievať na výživu mal. A.,

o zamietnutí môjho návrhu na zverenie mal. dieťaťa do osobnej starostlivosti, a o určení

výživného zo strany matky a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu I. stupňa na nové konanie.

Uznesením odvolacieho súdu neboli zrušené výroky o zastavení konania o úprave

styku. Odvolací súd však v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

Ani z týchto listinných dôkazov (odvolací súd má namysli listinné dôkazy, ktoré vymenúva v

predchádzajúcich častiach odôvodnenia svojho rozhodnutia) však nie je možné vyvodiť

jednoznačný záver pre všetky otázky, ktoré sa musia vyriešiť rozsudkom súdu vydaným

podľa § 36 ods. 1 Zákona o rodine. ...

... V zmysle tohto ustanovenia rodičia mal. dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek

dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže

aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z

rodičov zverí mal. dieťa do osobnej starostlivosti. Súčasne toto ustanovenie odkazuje na

primerané použitie aj § 26 Zákona o rodine, podľa ktorého, ak sa rodičia nedohodnú o

úprave styku s maloletým dieťaťom, upraví styk rodičov s dieťaťom vo svojom rozhodnutí. V

takom prípade, ak je to potrebné v záujme mal. dieťaťa súd obmedzí styk mal. dieťaťa s

rodičom alebo ho zakáže. Súčasne však § 25 ods. 4 Zákona o rodine stanovuje zásadu, že ak

jeden z rodičov opakovane bezdôvodne a zámerne neumožni druhému rodičovi styk s mal

dieťaťom, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o osobnej starostlivosti a teda môže z

tohto dôvodu zveriť mal. dieťa do opatery druhého rodiča, či do opatery inej osoby. „

V predmetnej veci, teda vo veci , je teda v súlade s názorom

odvolacieho súdu po zrušení rozhodnutia súdu I. stupňa úlohou súdu I. stupňa upraviť

výkon rodičovských práv a povinností vrátane úpravy podľa ustanovenia § 25 a 26, na

ktorú citované ustanovenie § 36 Zákona o rodine priamo odkazuje.

Ustanovenie § 25 a ustanovenie § 26 sa vzťahujú k úprave styku rodičov s mal.

dieťaťom v situácií, keď sa manželstvo účastníkov - rodičov mal. dieťaťa rozvádza a dieťa je

zverené do starostlivosti jedného z rodičov.

Ustanovenie § 36 teda v spojení s ustanovením § 25 k úprave rodičovských práv a

povinností zahŕňa aj úpravu styku mal. dieťaťa s tým z rodičov, ktorému nie je zverené do

výchovy.

Toto konanie pod sp. zn. doposiaľ nie je skončené.

.... Ako som už uviedol... proti prvostupňovému rozhodnutiu súdu o zamietnutí môjho

návrhu na zastavenie konania som podal odvolanie, pričom som poukázal tak na už

citované uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. -466 zo dňa

23.06.2009, ako aj na ustanovenie § 24 ods. 1 a § 25 Zákona o rodine. So zreteľom na tieto

ustanovenia v spojení s ustanovením § 36 ods. 1 Zákona o rodine, je úprava styku rodiča s

maloletým dieťaťom neoddeliteľnou súčasťou rodičovských práv. Zdôraznil som, že

neexistuje zákonný dôvod, pre ktorý by otázka zákazu styku mala alebo mohla byť vyňatá z

okruhu rodičovských práv, o ktorých úprave už konanie na súde prebieha. Poukázal som

takisto na ustanovenie , ktoré umožňuje súdu prekročiť návrhy

účastníkov konania, ak ide o konanie, ktoré možno začať bez návrhu. Poukázal som aj na

skutočnosť, že v konaní o úprave rodičovských práv a samotný súd prvého stupňa to

priznáva, vykonáva dokazovanie, ktoré má slúžiť ako podklad pre rozhodnutie o úprave

styku, vrátane možností jeho zákazu.

V uznesení napadnutom touto sťažnosťou, odvolací súd potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa, pričom v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým rozhodol o viacerých

odvolaniach účastníkov konania v tomto konaní, vo vzťahu k môjmu odvolaniu proti

rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na zastavenie konania uviedol, že konanie o úprave styku

podľa § 36 ods. 1 a § 25 Zákona o rodine nie je totožné s konaním o obmedzenie

rodičovských práv formou zákazu styku rodiča s dieťaťom podľa ustanovenia § 38 ods. 4

Zákona o rodine, a preto nepochybil súd prvého stupňa, keď môj návrh na zastavenie

konania zamietol.

Rozhodnutím napadnutým touto sťažnosťou Krajský súd Prešove porušil moje právo

domáhať sa svojho práva zákonom ustanoveným spôsobom zakotvené v článku 46 ods. 1

SR a právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Je nepochybné, že právu domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

zodpovedá aj povinnosť orgánov verejnej moci konať o právach a povinnostiach každého

zákonom predpísaným spôsobom....“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa M. H.

vo veci porušenia jeho práva domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na

súde zakotveného v článku 4 ods. 1 SR a práva na spravodlivé súdne konanie

zakotveného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

bolo uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. -765, 9CoP/7/2010-

765, -765 zo dňa 31.5.2010 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.

-765, -765, -765 zo dňa 31.5.2010 a vracia vec

Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súd v Prešove pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi M. H. všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu

štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví

zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (, ,

).

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu, ktoré spočíva podľa sťažovateľa na právnom názore krajského súdu na

právnu kvalifikáciu zákazu styku rodiča so svojím maloletým dieťaťom v kontexte úpravy

rodičovských práv v Zákone o rodine.

Sťažovateľ formuluje svoj odlišný právny názor od právneho názoru okresného súdu

a krajského súdu na otázku, či konanie o zákaze styku, „ktoré začalo na návrh matky

maloletého dieťaťa dňa 12.06.2008, je konaním o úprave styku v rámci ktorého, možno so

zreteľom na ustanovenie § 25 ods. 3 Zákona o rodine styk zakázať alebo je konaním o

obmedzení rodičovských práv podľa ustanovenia § 38 ods. 4 Zákona o rodine“. Nesúhlasí

s právnym názorom uvedeným v odôvodnení uznesenia krajského súdu, podľa ktorého

„konanie o úprave styku podľa čl. 36 ods. 1 a § 25 Zákona o rodine nie je totožné s konaním

o obmedzenie rodičovských práv formou zákazu styku rodiča s dieťaťom podľa ustanovenia

§ 38 ods. 4 Zákona o rodine, a preto nepochybil súd prvého stupňa, keď ... návrh na

zastavenie konania zamietol“.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

„Dňa 12.6.2008 matka maloletej podala na súd návrh na zákaz styku otca s

maloletou. Tento návrh bol zapísaný pod číslom 20P/68/2008. Vtom istom konaní otec

maloletej na pojednávaní dňa 3.4.2009 navrhol upraviť jeho styk s maloletou A.. Okrem

toho dňa 20.4.2009 podal písomný návrh, na úpravu jeho styku s maloletou. Dňa 16.3.2010

podal otec vo veci návrh, aby súd zastavil konanie o zákaze styku otca s

maloletou. Vo veci obaja rodičia vzali svoje návrhy na úpravu styku druhého z

rodiča s maloletou A. späť. Súd rozsudkom -429 zo dňa 7.4.2009 o týchto

návrhoch konanie zastavil a v týchto výrokoch je rozsudok právoplatný a vykonateľný. Súd

skúma podľa pokynov odvolacieho súdu skutkový stav, ktorý bude podkladom pre úpravu

styku, resp. pre zákaz styku. Konanie je začaté dňom, keď došiel sudu návrh na jeho začatie,

alebo keď bolo vydané uznesenie, podľa ktorého sa konanie začína bez návrhu. Vo veci

nebol vôbec podaný návrh na zákaz styku a po 7.4.2009 ani návrh na úpravu

styku. Preto prebiehajúce konanie vo veci nebráni konaniu pod číslom

, nie je jeho prekážkou a nie je dôvod na jeho zastavenie. V oboch veciach

koná tá istá sudkyňa. Veci sa týkajú tých istých účastníkov a skutkovo spolu súvisia, tak že

ich súd z dôvodu hospodárnosti konania spojil na spoločné konanie. Z týchto dôvodov

návrh otca na zastavenie konania o zákaz styku bol zamietnutý.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletej. Napadol

ním predovšetkým výrok, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na zastavenie konania o zákaze

styku. Tento výrok navrhol zmeniť tak, že konanie vedené na Okresnom súde Humenné pod

sp. zn. o zákaze styku maloletej s otcom sa zastavuje. Súčasne navrhol zrušiť

výrok uznesenia o spojení vecí vedenej pod sp. zn: a pod sp. zn.

ako nadbytočný. Ako dôvod uviedol, že na súde prebieha od 14.2.2008 konanie o úprave

práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu podľa § 36 ods. 1 Zákona o rodine. V tomto

konaní sa musia vyriešiť všetky otázky, ktoré sa týkajú rodičovských práv a povinností k

maloletému dieťaťu, o ktorých sa rodičia nedohodnú. Pri definovaní okruhu rodičovských

práv a povinností treba vychádzať z ustanovení § 24 ods. 1 v spojení s § 25 Zákona o

rodine. Medzi tieto rodičovské práva patrí osobná starostlivosť o dieťa, zastupovanie a

spravovanie jeho majetku, určenie výživného zo strany toho rodiča, ktorému dieťa nie je

zverené do osobnej starostlivosti a úprava styku. Úprava styku s maloletým dieťaťom je

neoddeliteľnou súčasťou rodičovských práv, ktoré sa upravujú rozsudkom pri rozvode. Nie

je dôvod posudzovať rozsah rodičovských práv, ktoré majú byť upravené v konaní podľa

§ 36 ods. 1 iným spôsobom, ako je to v ustanoveniach upravujúcich úpravu práv a

povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode. Niet dôvodu pre názor uvedený v

napadnutom uznesením, že pre každú zložku rodičovských práv, ktoré sa majú upraviť

podľa ustanovenia § 36 ods. 1 sa vyžaduje osobitný návrh. Konanie o úprave rodičovských

práv bolo začaté dňa 14.2.2008 a týmto je daná vec, o ktorej na súde prebieha konanie

podľa . Táto dispozícia zodpovedajúca obsahu rozhodnutia podľa

Zákona o rodine vyplýva aj z ustanovenia ; Toto ustanovenie umožňuje

súdu nielen kvalitatívne prekročiť návrhy účastníkov konania, ale nebyť nimi viazaný aj z

dôvodu, že z ustanovenia § 36 ods. 1 Zákona o rodine vyplýva povinnosť súdu upraviť

rodičovské práva aj so zreteľom na ustanovenia § 25 a § 26 Zákona o rodine. V konaní o

úprave rodičovských práv súd skúma skutkový stav pre úpravu, resp. pre zákaz styku.

... V preskúmavanej veci rodičia maloletej spolu nežijú, pričom doposiaľ sa

nedohodli na úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Dňa 18.2.2008 podala

matka maloletej návrh na úpravu rodičovských práv a povinností, pričom výslovne v ňom

žiadala upraviť aj styk otca s maloletou. V dôsledku späťvzatia časti návrhu týkajúcej sa

úpravy styku prvostupňový, súd rozsudkom zo dňa 7.4.2009 konanie v tejto časti zastavil.

Nakoľko táto časť rozsudku prvostupňového súdu zo dňa 7.4.2009 nebola napadnutá

odvolaním otca, nadobudla právoplatnosť a nebolo ju možné v rámci odvolacieho konania

dňa 23.6.2009 preskúmavať. Pretože však rodičia maloletej sa doposiaľ na úprave styku s

maloletou nedohodli, zostalo bez ohľadu na takýto postup matky maloletej a rozhodnutia

súdov naďalej povinnosťou súdu rozhodnúť v rámci úpravy rodičovských práv a povinností

aj o úprave styku s maloletou z toho z rodičov, ktorému v budúcnosti nebude dieťa zverené

do rodičovskej starostlivosti. Naviac otec maloletej dňa 3.4.2009 a 20.4.2009 podal vo veci

sp. zn. vlastný návrh na úpravu jeho styku s maloletou.

Matka maloletej dňa 12.6.2008 podala návrh na zákaz styku otca s maloletou, ktorý

bol až do spojenia na spoločné konanie vedený pod sp. zn. . Konanie o úprave

styku rodiča s maloletým dieťaťom podľa § 36 ods. 1 a § 25 Zákona o rodine nie je totožné s

konaním o obmedzení rodičovských práv formou zákazu styku rodiča s dieťaťom podľa § 38

ods. 4 Zákona o rodine. Preto skôr začaté konanie o úprave rodičovských práv a povinností,

ktorých súčasťou je aj úprava styku, netvorí procesnú prekážku pre konanie o zákaze styku

rodiča s maloletým dieťaťom. Za tohoto stavu nepochybil prvostupňový súd, keď návrh otca

na zastavenie konania o návrhu matky na zákaz styku otca s maloletou zamietol. Z týchto

dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 6.4.2010 v tejto jeho

napadnutej časti.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,

že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k.

-688 zo 6. apríla 2010 v časti týkajúcej sa jeho výroku o zamietnutí návrhu

otca na zastavenie konania o návrhu matky na zákaz styku otca s maloletou, odôvodnil

ústavne akceptovateľným spôsobom, čo podľa neho vyplýva už aj z jeho citovanej

relevantnej časti.

Vo vzťahu k odlišným právnym záverom, z ktorých podľa sťažovateľa krajský súd

pri rozhodovaní o podanom odvolaní sťažovateľa k tejto časti uznesenia vychádzal, ústavný

súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej zdôraznil potrebu rozlišovania procesného

postavenia účastníka konania pri objasňovaní a zisťovaní skutkového stavu veci na jednej

strane a procesnými možnosťami účastníka konania ovplyvňovať právne hodnotenie

zisteného skutkového stavu konajúcim súdom na strane druhej. Kým procesná stránka

účastníctva pri dokazovaní je takmer výlučne pokrytá procesnými právami účastníka

konania smerujúcimi k objasneniu skutkovej stránky prerokúvanej kauzy, právne

hodnotenie skutkového stavu je úlohou konajúceho súdu, čo vyplýva i z uplatňovania

pravidla „iura novit curia“.

Napadnutý rozsudok krajského súdu neobsahuje podľa názoru ústavného súdu také

právne závery, ktoré by boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského

súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

). Uznesenie krajského súdu podľa názoru ústavného súdu tieto znaky nemá.

Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet relevantnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru. S prihliadnutím

na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (, , , ,

), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2010