Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 444/2010
PDF · 212.16 KB
No categories available
II. ÚS 444/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť M. B., Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo veci
namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6
ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach
vedených Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 3 To 144/2008 a Najvyšším súdom
Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Tdo 15/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2010
doručená sťažnosť M. B., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
čl. 12 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6
ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v konaniach vedených Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod
sp. zn. 3 To 144/2008 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
pod sp. zn. 5 Tdo 15/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 1. októbra 2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 3 T 89/2008-241 z 2. októbra 2008 bola sťažovateľka uznaná vinnou
zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona. Bol jej za
to uložený trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov s podmienečným odkladom na
skúšobnú dobu piatich rokov, ako aj trest zákazu riadiť akékoľvek motorové vozidlá na
dobu šiestich rokov. Prečinu sa mala dopustiť tak, že 20. októbra 2007 pri riadení osobného
motorového vozidla Škoda Felícia na mieste s obmedzenou rýchlosťou jazdy 40 km/h pri
prejazde pravotočivej zákruty idúc rýchlosťou v rozpätí 73,15 až 80,85 km/h dostala šmyk
a prešla do protismeru, kde došlo k čelnej zrážke s protiidúcim osobným motorovým
vozidlom tiež značky Škoda Felícia. Vodičovi P. Ď. spôsobila pomliaždenie tváre s krvnými
výronmi a oderkami kože v oblasti ľavej strany tváre, ľavej očnice, nosa, hornej a dolnej
pery s drobnou trhlinou na sliznici dolnej pery, tržnú ranu v oblasti záhlavia, pomliaždenie
prednej steny hrudnej s krvným výronom, prasknutie spánkovej kosti vľavo, zlomeninu
bočnej steny ľavej očnice s výlomom, preniknutie vzduchu do mäkkých tkanív očnice a za
očnú guľu, trieštivú zlomeninu prednej a bočnej steny čeľustnej dutiny a otras mozgu
ľahkého stupňa. Zranenia si vyžiadali práceneschopnosť sedem týždňov. Spolujazdkyni
M. Ď. spôsobila trieštivé zlomeniny klenby a spodiny lebečnej s pomliaždením mozgu pri
následnom zlyhaní životne dôležitých funkcií centrálnej nervovej sústavy s krvácaním pod
tvrdú a mäkkú plenu mozgovú. Na následky týchto zranení 27. októbra 2007 zomrela. Mal.
S. Ď. spôsobila pomliaždenie s oderkou kože na pravom predkolení s práceneschopnosťou
piatich dní a dobou liečenia siedmich dní. Mal. A. Ď. spôsobila pomliaždenie čela vpravo
s práceneschopnosťou dvoch dní a dobou liečenia piatich dní. Mal. L. K. spôsobila
pomliaždenie čela, prednej ľavej strany hrudníka ľahkého stupňa a ľavého lakťa
s práceneschopnosťou piatich dní a dobou liečenia siedmich dní.
Na základe odvolania prokurátora rozsudkom krajského súdu č. k. 3 To 144/2008-
272 zo 16. júla 2009 bol zrušený rozsudok okresného súdu vo výroku o treste odňatia
slobody a sťažovateľka bola odsúdená na trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov
nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 8. decembra 2009 sťažnosť
ústavnému súdu. Uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 6/2010-13 z 20. januára 2010 bola
sťažnosť odmietnutá pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie. Podľa názoru
ústavného súdu na základe námietok uvedených v sťažnosti má sťažovateľka možnosť
podať proti rozsudku krajského súdu dovolanie, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
Sťažovateľka podala v zmysle právneho názoru ústavného súdu dovolanie 22. marca
2010. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 15/2010 zo 16. júna 2010, ktoré bolo
obhajkyni sťažovateľky doručené 2. augusta 2010, bolo dovolanie odmietnuté. Najvyšší súd
napriek právnemu názoru ústavného súdu odmietol vykonať spravodlivosť a dovolaním
napadnuté rozhodnutie krajského súdu vecne nepreskúmal. Najvyšší súd sa zjavne pustil
cestou upätého formalizmu, ktorý je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi
z čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pritom ani len nevysvetlil dôvody, pre
ktoré nevzal právny názor ústavného súdu na zreteľ pri riešení zásadnej otázky prípustnosti
dovolania. Absencia vyčerpávajúceho odôvodnenia dávajúceho odpoveď na zásadné otázky
je tiež porušením práva na spravodlivý proces.
Samotný rozsudok krajského súdu sťažovateľka namieta v dvoch rovinách.
Vytýka predovšetkým to, že jej bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody,
hoci v iných známych prípadoch v rovnakých veciach rozhodli všeobecné súdy odlišne.
Dopravná nehoda nebola výsledkom vodičskej bezohľadnosti a arogantnosti, ale vodičskej
neskúsenosti sťažovateľky. Hoci krajský súd formálne vymenoval množstvo poľahčujúcich
okolností v prospech sťažovateľky, tieto nenašli primeranú odozvu v jeho rozsudku. Preto
sa uložený trest javí ako pomsta, nie ako morálne odsúdenie. Tento záver plynie z poznania
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v rovnakých, resp. obdobných veciach.
V mediálne podobných trestných veciach s rovnakým tragickým následkom dopravnej
nehody (smrť) súdy uložili tresty odňatia slobody s podmienečným odkladom (napr. herec
S., politik a podnikateľ M., herec K.), dokonca aj samotný krajský súd v obdobnej veci
rozhodol tak, že i napriek smrteľným následkom dopravnej nehody uložil trest odňatia
slobody s podmienečným odkladom, pričom doslova uviedol, že „... nenapraviteľný
následok - smrť poškodenej... sám o sebe nie je okolnosťou, ktorá nevyhnutne musí viesť
k uloženiu nepodmienečného trestu odňatia slobody páchateľovi“. Odlišné rozhodnutia
všeobecných súdov v rovnakých veciach môžu vykazovať znaky jurisdikčnej ľubovôle
a byť z tohto hľadiska protiústavné.
Za ďalšie porušenie označených práv považuje sťažovateľka skutočnosť, že hoci
podala vyjadrenie na odvolanie prokurátora, krajský súd naň nebral zreteľ, pretože jeho
obsah vo svojom rozsudku neuviedol. Preto rozsudok nemožno považovať za dostatočne
odôvodnený v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 12
ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru v konaní vedenom
krajským súdom pod sp. zn. 3 To 144/2008 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1
dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Tdo 15/2010 s tým, aby
rozsudok krajského súdu zo 16. júla 2009 a uznesenie najvyššieho súdu zo 16. júna 2010
boli zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie finančného
zadosťučinenia vo výške 5 000 € od krajského súdu a vo výške 1 000 € od najvyššieho
súdu, ako aj náhradu trov konania.
Z vyjadrenia obhajkyne sťažovateľky z 5. novembra 2008 doručeného okresnému
súdu 6. novembra 2008, ktorým reaguje na odvolanie prokurátora, vyplýva, že odvolanie
obsahuje len minimálne dôvody. Nezodpovedá skutočnosti, aby sťažovateľka „hrubo
porušila pravidlá cestnej premávky“. Na jej strane je daná významná prevaha
poľahčujúcich okolností a na druhej strane sa nezistila ani jedna priťažujúca okolnosť.
Uložený trest je v súlade so zákonom, a to tak z pohľadu generálnej, ako aj individuálnej
prevencie. Trest bol sťažovateľke uložený po citlivom a spravodlivom zvážení všetkých
okolností. Je navyše v súlade s judikatúrou všeobecných súdov medializovanou
v porovnateľných trestných veciach verejne známych osobností (napr. herec S., politik
a podnikateľ M.). Konečným výsledkom rešpektovania aplikačnej praxe by mala byť
jednotná interpretácia právnych predpisov v zmysle zásady, že „každý sa môže spoliehať na
to, že v podobnej veci bude rozhodnuté podobne (nie rovnako) a v rôznej odlišne“. Táto
požiadavka veľmi úzko súvisí s princípom rovnosti pred zákonom.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 3 To 144/2008-272 zo 16. júla 2009 vyplýva, že ním
bol zrušený rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 T 89/2008 z 2. októbra 2008 vo výroku
o treste odňatia slobody s tým, že sťažovateľke bol uložený trest odňatia slobody vo výmere
dvoch rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia. Podľa názoru krajského súdu okresný súd pri ukladaní trestu pochybil.
Bolo potrebné stotožniť sa s odvolaním prokurátora, podľa ktorého neboli splnené
podmienky na podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody. Je pravdou, že
sťažovateľka spáchala trestný čin vo veku blízkom veku mladistvých, viedla predtým riadny
život, priznala sa, čin sama oznámila a oľutovala a aj krajský súd tieto skutočnosti
vyhodnotil ako poľahčujúce okolnosti. Na druhej strane však zo záverov znaleckého
posudku nepochybne vyplynulo, že sa sťažovateľka tesne pred nehodou pohybovala
rýchlosťou 73,15 až 80,85 km/h. Z technického hľadiska bol teda príčinou dopravnej
nehody nesprávny spôsob jazdy sťažovateľky, ktorá prešla do protismeru a ohrozila
a obmedzila proti jazdiaceho vodiča. Pravdepodobnou príčinou prechodu do protismeru
bola rýchlosť vozidla, teda jeho pohyb rýchlosťou vyššou, než aká bola v danom mieste
povolená. P. Ď. ako vodič nemal technickú možnosť nehode zabrániť pri rýchlosti, ktorou sa
pohyboval, a taktiež nemal možnosť jej zabrániť ani pri povolenej rýchlosti. Sťažovateľka
mala technickú možnosť nehode zabrániť tým, že zastaví pred miestom zrážky a zotrvá vo
svojom jazdnom pruhu, avšak iba za predpokladu, že by sa pred nehodou pohybovala
rýchlosťou najviac 57 km/h. Za daných okolností musel krajský súd konštatovať, že zo
strany sťažovateľky došlo k viacnásobnému porušeniu pravidiel cestnej premávky, keď
takmer dvojnásobne prekročila maximálne povolenú rýchlosť. Ďalej išlo o riskantnú
a nebezpečnú jazdu, ktorou ohrozovala nielen svoj život, ale aj životy iných účastníkov
cestnej premávky. Do protismeru prešla aj napriek tomu, že jazdné pruhy boli rozdelené
viditeľnou plnou stredovou deliacou čiarou. Následkom nehody došlo k smrti M. Ď.,
k zraneniu majúcemu charakter ťažkej ujmy na zdraví P. Ď. a k zraneniu troch ďalších
maloletých osôb. Krajský súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadol
predovšetkým na spôsob spáchania činu a jeho následky, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce
okolnosti a osobu sťažovateľky, jej pomery a možnosť nápravy, ako aj účel trestu
a sťažovateľke uložil trest odňatia slobody nepodmienečne na dolnej hranici zákonom
ustanovenej trestnej sadzby.
Z uznesenia ústavného súdu č. k. I. ÚS 6/2010-13 z 20. januára 2010 vyplýva, že ním
bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu sťažnosť podaná sťažovateľkou
proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 144/2008 zo 16. júla 2009. Podľa názoru
ústavného súdu sťažovateľka namietala porušenie čl. 12 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6
ods. 1 a čl. 14 dohovoru preto, že jej bol uložený trest, ktorý je odlišný od známych
rozhodnutí všeobecných súdov v rovnakých veciach pri absolútnej ignorancii k jej
argumentom. Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku môže sťažovateľka podať
proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré treba považovať za účinný a dostupný
prostriedok nápravy tých vád, ktoré sťažovateľka vytkla. V zmysle princípu subsidiarity nie
je daná právomoc ústavného súdu poskytnúť sťažovateľke ochranu.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 15/2010 zo 16. júna 2010 vyplýva, že
ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
3 To 144/2008 zo 16. júna 2009. Podľa názoru najvyššieho súdu dovolanie bolo prípustné,
bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote, avšak bez toho, aby boli splnené
dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, o ktoré sa dovolanie
opieralo. Podľa tohto ustanovenia dovolanie je možné podať, ak je rozhodnutie založené na
nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného
hmotnoprávneho ustanovenia, pričom však správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací
súd nemôže skúmať a meniť. Žalovaný skutok, pre ktorý bola sťažovateľka uznaná vinnou,
bol v rozsudku okresného súdu správne posúdený. Napokon v tomto smere dovolanie ani
nebolo podané. Krajský súd svojím rozhodnutím o treste neporušil žiadne hmotnoprávne
ustanovenie, pretože uložil sťažovateľke trest v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby
po zohľadnení všetkých tých hmotnoprávnych ustanovení, ktoré uviedol vo výroku svojho
rozsudku. Treba zdôrazniť, že pokiaľ nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť
v dôsledku toho, že je chybný výrok o vine, možno výrok o treste napadnúť
z hmotnoprávnej pozície zásadne len prostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. h) Trestného poriadku spočívajúceho v tom, že bol uložený trest mimo
zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za
prerokovávaný trestný čin nepripúšťa. Podstatou dovolania je nespokojnosť sťažovateľky so
záverom krajského súdu o nemožnosti uložiť jej trest odňatia slobody s podmienečným
odkladom. Pokiaľ v tejto súvislosti sťažovateľka uvádza iné prípady, podľa nej rovnaké ako
u nej, treba poznamenať, že nie je vecou najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
preskúmavať správnosť a zákonnosť iných rozhodnutí z hľadiska uložených trestov vo
veciach, v ktorých nebolo podané dovolanie. Ak krajský súd vyhodnotil okolnosti
významné z hľadiska ukladania trestu (ktoré veľmi podrobne a precízne uviedol) a dospel
k záveru, že by bolo v rozpore so zásadami týkajúcimi sa účelu a výmeru trestu, keby bol
sťažovateľke uložený podmienečný trest odňatia slobody, nie je možné, aby tieto jeho
závery znova prehodnocoval dovolací súd, ktorý nie je všeobecnou treťou opravnou
inštanciou. Ďalšie dovolacie námietky sa týkajú toho, že krajský súd sa vôbec nevyrovnal
s argumentmi sťažovateľky vo vzťahu k odvolaniu prokurátora. Takéto námietky nie sú
vôbec dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Jednak sa
opierajú o procesné ustanovenie § 168 ods. 1 Trestného poriadku o obsahu rozsudku
a okrem toho nezodpovedajú ani skutočnosti, že by sa krajský súd nevyrovnal s vyjadrením
sťažovateľky k odvolaniu prokurátora, pretože každým svojím konštatovaním krajský súd
v podrobnom odôvodnení rozsudku reagoval aj na námietky sťažovateľky obsiahnuté v jej
vyjadrení k odvolaniu prokurátora.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka prevzala uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Tdo 15/2010 zo 16. júna 2010 dňa 9. augusta 2010. Jej obhajkyňa ho prevzala
2. augusta 2010.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Jadrom sťažnosti sú dve námietky. Sťažovateľka jednak poukazuje na to, že jej
prípad bol z hľadiska uloženého trestu posúdený omnoho prísnejšie ako porovnateľné
prípady známych osobností, o ktorých sa dozvedela z médií. Okrem toho tvrdí, že hoci
podala vyjadrenie na odvolanie prokurátora, krajský súd sa jeho obsahom nezaoberal
a nevzal ho do úvahy.
V súvislosti s konaním vedeným krajským súdom pod sp. zn. 3 To 144/2008 ústavný
súd zdôrazňuje, že hoci sa krajský súd v dôvodoch rozsudku výslovne nezaoberá námietkou
sťažovateľky poukazujúcou na iné medializované prípady, resp. výslovne neuvádza obsah
vyjadrenia sťažovateľky na odvolanie prokurátora, z obsahového hľadiska sú dôvody
rozsudku krajského súdu dostatočnou reakciou na obe uplatnené námietky.
Sťažovateľka vidí dôvodnosť prvej námietky zrejme v tom, že i v ňou spomínaných
medializovaných prípadoch išlo o dopravné nehody so smrteľným následkom a i napriek
tomu boli páchatelia na rozdiel od nej postihnutí trestom odňatia slobody s podmienečným
odkladom. Zo záverov krajského súdu však jasne vyplýva, že v prípade sťažovateľky išlo
o postihnutie piatich osôb, v rámci ktorých bola jedna usmrtená, ďalšia utrpela ťažkú ujmu
na zdraví a tri maloleté deti boli postihnuté iba v ľahšej miere. Preto už samotný rozsah
následkov činu, ktorého sa dopustila sťažovateľka, odôvodňuje odlišný záver o uloženom
treste.
Hoci námietky sťažovateľky uvedené v jej vyjadrení na odvolanie prokurátora nie sú
v rozsudku výslovne spomenuté, z odôvodnenia sa javí ako jednoznačné, že sú primeranou
reakciou na argumenty sťažovateľky, pretože sú zásadnou polemikou práve s týmito jej
argumentmi.
V súvislosti s konaním vedeným najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Tdo 15/2010 treba
uviesť, že najvyšší súd veľmi podrobne a inštruktívne vyložil, prečo podľa jeho názoru nie
sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, tak ako ich
sťažovateľka v dovolaní uplatnila.
Nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že citované ustanovenie nie je vhodné na
napadnutie rozsudočného výroku o treste v dovolacom konaní, keďže toto ustanovenie sa
vzťahuje výslovne len na nesprávne právne posúdenie zisteného skutku alebo na nesprávne
použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia. Rovnako je jednoznačné aj to, že nemôže ísť
v otázke trestu ani o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku
aplikovateľný v prípade, keď bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby
alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.
Napokon v súvislosti s namietaným trestom obstojí aj argument najvyššieho súdu, podľa
ktorého nemôže v dovolacom konaní skúmať tresty uložené v iných prípadoch.
Hoci najvyšší súd nepovažuje uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku za aplikovateľný ani na námietku o neprihliadnutí krajského súdu na
vyjadrenie sťažovateľky k odvolaniu prokurátora, napriek tomu sa touto námietkou aj vecne
vysporiadal, keď dospel k záveru, že krajský súd každým svojím konštatovaním
v podrobnom odôvodnení rozsudku vysvetlil, prečo neobstojí okresným súdom uložený
podmienečný trest odňatia slobody, čím reagoval aj na námietky sťažovateľky obsiahnuté
v jej vyjadrení.
Za daných okolností nemožno rozhodnutia všeobecných súdov považovať za
arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Niet preto príčiny na to, aby ústavný súd do
týchto rozhodnutí zasiahol.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2010