Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 444/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. B., Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo veci

namietaného porušenia a , ako aj

ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach

vedených Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. a Najvyšším súdom

Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2010

doručená sťažnosť M. B., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

a (ďalej len „“), ako aj

ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) v konaniach vedených Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod

sp. zn. a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 1. októbra 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -241 z 2. októbra 2008 bola sťažovateľka uznaná vinnou

zo spáchania prečinu usmrtenia podľa a . Bol jej za

to uložený trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov s podmienečným odkladom na

skúšobnú dobu piatich rokov, ako aj trest zákazu riadiť akékoľvek motorové vozidlá na

dobu šiestich rokov. Prečinu sa mala dopustiť tak, že 20. októbra 2007 pri riadení osobného

motorového vozidla Škoda Felícia na mieste s obmedzenou rýchlosťou jazdy 40 km/h pri

prejazde pravotočivej zákruty idúc rýchlosťou v rozpätí 73,15 až 80,85 km/h dostala šmyk

a prešla do protismeru, kde došlo k čelnej zrážke s protiidúcim osobným motorovým

vozidlom tiež značky Škoda Felícia. Vodičovi P. Ď. spôsobila pomliaždenie tváre s krvnými

výronmi a oderkami kože v oblasti ľavej strany tváre, ľavej očnice, nosa, hornej a dolnej

pery s drobnou trhlinou na sliznici dolnej pery, tržnú ranu v oblasti záhlavia, pomliaždenie

prednej steny hrudnej s krvným výronom, prasknutie spánkovej kosti vľavo, zlomeninu

bočnej steny ľavej očnice s výlomom, preniknutie vzduchu do mäkkých tkanív očnice a za

očnú guľu, trieštivú zlomeninu prednej a bočnej steny čeľustnej dutiny a otras mozgu

ľahkého stupňa. Zranenia si vyžiadali práceneschopnosť sedem týždňov. Spolujazdkyni

M. Ď. spôsobila trieštivé zlomeniny klenby a spodiny lebečnej s pomliaždením mozgu pri

následnom zlyhaní životne dôležitých funkcií centrálnej nervovej sústavy s krvácaním pod

tvrdú a mäkkú plenu mozgovú. Na následky týchto zranení 27. októbra 2007 zomrela. Mal.

S. Ď. spôsobila pomliaždenie s oderkou kože na pravom predkolení s práceneschopnosťou

piatich dní a dobou liečenia siedmich dní. Mal. A. Ď. spôsobila pomliaždenie čela vpravo

s práceneschopnosťou dvoch dní a dobou liečenia piatich dní. Mal. L. K. spôsobila

pomliaždenie čela, prednej ľavej strany hrudníka ľahkého stupňa a ľavého lakťa

s práceneschopnosťou piatich dní a dobou liečenia siedmich dní.

Na základe odvolania prokurátora rozsudkom krajského súdu č. k.

272 zo 16. júla 2009 bol zrušený rozsudok okresného súdu vo výroku o treste odňatia

slobody a sťažovateľka bola odsúdená na trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov

nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 8. decembra 2009 sťažnosť

ústavnému súdu. Uznesením ústavného súdu č. k. -13 z 20. januára 2010 bola

sťažnosť odmietnutá pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie. Podľa názoru

ústavného súdu na základe námietok uvedených v sťažnosti má sťažovateľka možnosť

podať proti rozsudku krajského súdu dovolanie, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľka podala v zmysle právneho názoru ústavného súdu dovolanie 22. marca

2010. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. júna 2010, ktoré bolo

obhajkyni sťažovateľky doručené 2. augusta 2010, bolo dovolanie odmietnuté. Najvyšší súd

napriek právnemu názoru ústavného súdu odmietol vykonať spravodlivosť a dovolaním

napadnuté rozhodnutie krajského súdu vecne nepreskúmal. Najvyšší súd sa zjavne pustil

cestou upätého formalizmu, ktorý je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi

z , ako aj z dohovoru. Pritom ani len nevysvetlil dôvody, pre

ktoré nevzal právny názor ústavného súdu na zreteľ pri riešení zásadnej otázky prípustnosti

dovolania. Absencia vyčerpávajúceho odôvodnenia dávajúceho odpoveď na zásadné otázky

je tiež porušením práva na spravodlivý proces.

Samotný rozsudok krajského súdu sťažovateľka namieta v dvoch rovinách.

Vytýka predovšetkým to, že jej bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody,

hoci v iných známych prípadoch v rovnakých veciach rozhodli všeobecné súdy odlišne.

Dopravná nehoda nebola výsledkom vodičskej bezohľadnosti a arogantnosti, ale vodičskej

neskúsenosti sťažovateľky. Hoci krajský súd formálne vymenoval množstvo poľahčujúcich

okolností v prospech sťažovateľky, tieto nenašli primeranú odozvu v jeho rozsudku. Preto

sa uložený trest javí ako pomsta, nie ako morálne odsúdenie. Tento záver plynie z poznania

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v rovnakých, resp. obdobných veciach.

V mediálne podobných trestných veciach s rovnakým tragickým následkom dopravnej

nehody (smrť) súdy uložili tresty odňatia slobody s podmienečným odkladom (napr. herec

S., politik a podnikateľ M., herec K.), dokonca aj samotný krajský súd v obdobnej veci

rozhodol tak, že i napriek smrteľným následkom dopravnej nehody uložil trest odňatia

slobody s podmienečným odkladom, pričom doslova uviedol, že „... nenapraviteľný

následok - smrť poškodenej... sám o sebe nie je okolnosťou, ktorá nevyhnutne musí viesť

k uloženiu nepodmienečného trestu odňatia slobody páchateľovi“. Odlišné rozhodnutia

všeobecných súdov v rovnakých veciach môžu vykazovať znaky jurisdikčnej ľubovôle

a byť z tohto hľadiska protiústavné.

Za ďalšie porušenie označených práv považuje sťažovateľka skutočnosť, že hoci

podala vyjadrenie na odvolanie prokurátora, krajský súd naň nebral zreteľ, pretože jeho

obsah vo svojom rozsudku neuviedol. Preto rozsudok nemožno považovať za dostatočne

odôvodnený v súlade s ustanovením .

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 12

ods. 2 a , ako aj a dohovoru v konaní vedenom

krajským súdom pod sp. zn. a , ako aj

dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. s tým, aby

rozsudok krajského súdu zo 16. júla 2009 a uznesenie najvyššieho súdu zo 16. júna 2010

boli zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie finančného

zadosťučinenia vo výške 5 000 € od krajského súdu a vo výške 1 000 € od najvyššieho

súdu, ako aj náhradu trov konania.

Z vyjadrenia obhajkyne sťažovateľky z 5. novembra 2008 doručeného okresnému

súdu 6. novembra 2008, ktorým reaguje na odvolanie prokurátora, vyplýva, že odvolanie

obsahuje len minimálne dôvody. Nezodpovedá skutočnosti, aby sťažovateľka „hrubo

porušila pravidlá cestnej premávky“. Na jej strane je daná významná prevaha

poľahčujúcich okolností a na druhej strane sa nezistila ani jedna priťažujúca okolnosť.

Uložený trest je v súlade so zákonom, a to tak z pohľadu generálnej, ako aj individuálnej

prevencie. Trest bol sťažovateľke uložený po citlivom a spravodlivom zvážení všetkých

okolností. Je navyše v súlade s judikatúrou všeobecných súdov medializovanou

v porovnateľných trestných veciach verejne známych osobností (napr. herec S., politik

a podnikateľ M.). Konečným výsledkom rešpektovania aplikačnej praxe by mala byť

jednotná interpretácia právnych predpisov v zmysle zásady, že „každý sa môže spoliehať na

to, že v podobnej veci bude rozhodnuté podobne (nie rovnako) a v rôznej odlišne“. Táto

požiadavka veľmi úzko súvisí s princípom rovnosti pred zákonom.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -272 zo 16. júla 2009 vyplýva, že ním

bol zrušený rozsudok okresného súdu sp. zn. z 2. októbra 2008 vo výroku

o treste odňatia slobody s tým, že sťažovateľke bol uložený trest odňatia slobody vo výmere

dvoch rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym

stupňom stráženia. Podľa názoru krajského súdu okresný súd pri ukladaní trestu pochybil.

Bolo potrebné stotožniť sa s odvolaním prokurátora, podľa ktorého neboli splnené

podmienky na podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody. Je pravdou, že

sťažovateľka spáchala trestný čin vo veku blízkom veku mladistvých, viedla predtým riadny

život, priznala sa, čin sama oznámila a oľutovala a aj krajský súd tieto skutočnosti

vyhodnotil ako poľahčujúce okolnosti. Na druhej strane však zo záverov znaleckého

posudku nepochybne vyplynulo, že sa sťažovateľka tesne pred nehodou pohybovala

rýchlosťou 73,15 až 80,85 km/h. Z technického hľadiska bol teda príčinou dopravnej

nehody nesprávny spôsob jazdy sťažovateľky, ktorá prešla do protismeru a ohrozila

a obmedzila proti jazdiaceho vodiča. Pravdepodobnou príčinou prechodu do protismeru

bola rýchlosť vozidla, teda jeho pohyb rýchlosťou vyššou, než aká bola v danom mieste

povolená. P. Ď. ako vodič nemal technickú možnosť nehode zabrániť pri rýchlosti, ktorou sa

pohyboval, a taktiež nemal možnosť jej zabrániť ani pri povolenej rýchlosti. Sťažovateľka

mala technickú možnosť nehode zabrániť tým, že zastaví pred miestom zrážky a zotrvá vo

svojom jazdnom pruhu, avšak iba za predpokladu, že by sa pred nehodou pohybovala

rýchlosťou najviac 57 km/h. Za daných okolností musel krajský súd konštatovať, že zo

strany sťažovateľky došlo k viacnásobnému porušeniu pravidiel cestnej premávky, keď

takmer dvojnásobne prekročila maximálne povolenú rýchlosť. Ďalej išlo o riskantnú

a nebezpečnú jazdu, ktorou ohrozovala nielen svoj život, ale aj životy iných účastníkov

cestnej premávky. Do protismeru prešla aj napriek tomu, že jazdné pruhy boli rozdelené

viditeľnou plnou stredovou deliacou čiarou. Následkom nehody došlo k smrti M. Ď.,

k zraneniu majúcemu charakter ťažkej ujmy na zdraví P. Ď. a k zraneniu troch ďalších

maloletých osôb. Krajský súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadol

predovšetkým na spôsob spáchania činu a jeho následky, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce

okolnosti a osobu sťažovateľky, jej pomery a možnosť nápravy, ako aj účel trestu

a sťažovateľke uložil trest odňatia slobody nepodmienečne na dolnej hranici zákonom

ustanovenej trestnej sadzby.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. -13 z 20. januára 2010 vyplýva, že ním

bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu sťažnosť podaná sťažovateľkou

proti rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 16. júla 2009. Podľa názoru

ústavného súdu sťažovateľka namietala porušenie a , ako aj

ods. 1 a čl. 14 dohovoru preto, že jej bol uložený trest, ktorý je odlišný od známych

rozhodnutí všeobecných súdov v rovnakých veciach pri absolútnej ignorancii k jej

argumentom. Podľa môže sťažovateľka podať

proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré treba považovať za účinný a dostupný

prostriedok nápravy tých vád, ktoré sťažovateľka vytkla. V zmysle princípu subsidiarity nie

je daná právomoc ústavného súdu poskytnúť sťažovateľke ochranu.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. júna 2010 vyplýva, že

ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 16. júna 2009. Podľa názoru najvyššieho súdu dovolanie bolo prípustné,

bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote, avšak bez toho, aby boli splnené

dôvody dovolania podľa , o ktoré sa dovolanie

opieralo. Podľa tohto ustanovenia dovolanie je možné podať, ak je rozhodnutie založené na

nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia, pričom však správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací

súd nemôže skúmať a meniť. Žalovaný skutok, pre ktorý bola sťažovateľka uznaná vinnou,

bol v rozsudku okresného súdu správne posúdený. Napokon v tomto smere dovolanie ani

nebolo podané. Krajský súd svojím rozhodnutím o treste neporušil žiadne hmotnoprávne

ustanovenie, pretože uložil sťažovateľke trest v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby

po zohľadnení všetkých tých hmotnoprávnych ustanovení, ktoré uviedol vo výroku svojho

rozsudku. Treba zdôrazniť, že pokiaľ nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť

v dôsledku toho, že je chybný výrok o vine, možno výrok o treste napadnúť

z hmotnoprávnej pozície zásadne len prostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. h) spočívajúceho v tom, že bol uložený trest mimo

zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za

prerokovávaný trestný čin nepripúšťa. Podstatou dovolania je nespokojnosť sťažovateľky so

záverom krajského súdu o nemožnosti uložiť jej trest odňatia slobody s podmienečným

odkladom. Pokiaľ v tejto súvislosti sťažovateľka uvádza iné prípady, podľa nej rovnaké ako

u nej, treba poznamenať, že nie je vecou najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

preskúmavať správnosť a zákonnosť iných rozhodnutí z hľadiska uložených trestov vo

veciach, v ktorých nebolo podané dovolanie. Ak krajský súd vyhodnotil okolnosti

významné z hľadiska ukladania trestu (ktoré veľmi podrobne a precízne uviedol) a dospel

k záveru, že by bolo v rozpore so zásadami týkajúcimi sa účelu a výmeru trestu, keby bol

sťažovateľke uložený podmienečný trest odňatia slobody, nie je možné, aby tieto jeho

závery znova prehodnocoval dovolací súd, ktorý nie je všeobecnou treťou opravnou

inštanciou. Ďalšie dovolacie námietky sa týkajú toho, že krajský súd sa vôbec nevyrovnal

s argumentmi sťažovateľky vo vzťahu k odvolaniu prokurátora. Takéto námietky nie sú

vôbec dovolacím dôvodom podľa . Jednak sa

opierajú o procesné ustanovenie o obsahu rozsudku

a okrem toho nezodpovedajú ani skutočnosti, že by sa krajský súd nevyrovnal s vyjadrením

sťažovateľky k odvolaniu prokurátora, pretože každým svojím konštatovaním krajský súd

v podrobnom odôvodnení rozsudku reagoval aj na námietky sťažovateľky obsiahnuté v jej

vyjadrení k odvolaniu prokurátora.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka prevzala uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. zo 16. júna 2010 dňa 9. augusta 2010. Jej obhajkyňa ho prevzala

2. augusta 2010.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Jadrom sťažnosti sú dve námietky. Sťažovateľka jednak poukazuje na to, že jej

prípad bol z hľadiska uloženého trestu posúdený omnoho prísnejšie ako porovnateľné

prípady známych osobností, o ktorých sa dozvedela z médií. Okrem toho tvrdí, že hoci

podala vyjadrenie na odvolanie prokurátora, krajský súd sa jeho obsahom nezaoberal

a nevzal ho do úvahy.

V súvislosti s konaním vedeným krajským súdom pod sp. zn. ústavný

súd zdôrazňuje, že hoci sa krajský súd v dôvodoch rozsudku výslovne nezaoberá námietkou

sťažovateľky poukazujúcou na iné medializované prípady, resp. výslovne neuvádza obsah

vyjadrenia sťažovateľky na odvolanie prokurátora, z obsahového hľadiska sú dôvody

rozsudku krajského súdu dostatočnou reakciou na obe uplatnené námietky.

Sťažovateľka vidí dôvodnosť prvej námietky zrejme v tom, že i v ňou spomínaných

medializovaných prípadoch išlo o dopravné nehody so smrteľným následkom a i napriek

tomu boli páchatelia na rozdiel od nej postihnutí trestom odňatia slobody s podmienečným

odkladom. Zo záverov krajského súdu však jasne vyplýva, že v prípade sťažovateľky išlo

o postihnutie piatich osôb, v rámci ktorých bola jedna usmrtená, ďalšia utrpela ťažkú ujmu

na zdraví a tri maloleté deti boli postihnuté iba v ľahšej miere. Preto už samotný rozsah

následkov činu, ktorého sa dopustila sťažovateľka, odôvodňuje odlišný záver o uloženom

treste.

Hoci námietky sťažovateľky uvedené v jej vyjadrení na odvolanie prokurátora nie sú

v rozsudku výslovne spomenuté, z odôvodnenia sa javí ako jednoznačné, že sú primeranou

reakciou na argumenty sťažovateľky, pretože sú zásadnou polemikou práve s týmito jej

argumentmi.

V súvislosti s konaním vedeným najvyšším súdom pod sp. zn. treba

uviesť, že najvyšší súd veľmi podrobne a inštruktívne vyložil, prečo podľa jeho názoru nie

sú splnené dôvody dovolania podľa , tak ako ich

sťažovateľka v dovolaní uplatnila.

Nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že citované ustanovenie nie je vhodné na

napadnutie rozsudočného výroku o treste v dovolacom konaní, keďže toto ustanovenie sa

vzťahuje výslovne len na nesprávne právne posúdenie zisteného skutku alebo na nesprávne

použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia. Rovnako je jednoznačné aj to, že nemôže ísť

v otázke trestu ani o dovolací dôvod podľa

aplikovateľný v prípade, keď bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby

alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.

Napokon v súvislosti s namietaným trestom obstojí aj argument najvyššieho súdu, podľa

ktorého nemôže v dovolacom konaní skúmať tresty uložené v iných prípadoch.

Hoci najvyšší súd nepovažuje uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)

za aplikovateľný ani na námietku o neprihliadnutí krajského súdu na

vyjadrenie sťažovateľky k odvolaniu prokurátora, napriek tomu sa touto námietkou aj vecne

vysporiadal, keď dospel k záveru, že krajský súd každým svojím konštatovaním

v podrobnom odôvodnení rozsudku vysvetlil, prečo neobstojí okresným súdom uložený

podmienečný trest odňatia slobody, čím reagoval aj na námietky sťažovateľky obsiahnuté

v jej vyjadrení.

Za daných okolností nemožno rozhodnutia všeobecných súdov považovať za

arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Niet preto príčiny na to, aby ústavný súd do

týchto rozhodnutí zasiahol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010