Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 393/2010
PDF · 159.06 KB
No categories available
I. ÚS 393/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 158/2009 z 21.
januára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra
2010 doručená sťažnosť MUDr. J. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 158/2009 z 21. januára 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania
vedeného Okresným súdom Humenné (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 112/2005
v postavení žalovaného. Predmetné konanie začalo na základe návrhu žalobcov
zo 14. septembra 2009, ktorým sa domáhali ochrany osobnosti, pričom „uplatňovali také
prostriedky ochrany, ktoré z časti na pojednávaní dňa 28. 05. 2009 vzali späť a z časti ich
súd zamietol. Vo svojom rozsudku zo dňa 17. 06. 2009 Okresný súd Humenné uložil
sťažovateľovi, aby upustil od fotografovania a zhotovovania zvukových alebo akýkoľvek
iných záznamov týkajúcich sa žalobcov.“. Súčasne okresný súd rozhodol, že žiadny
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Na odvolanie sťažovateľa, ktorý okrem iného navrhoval zmeniť rozsudok okresného
súdu sp. zn. 9 C 112/2005 z 28. mája 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)
vo výroku o trovách konania poukazujúc na svoj úspech vo veci, krajský súd rozsudkom
sp. zn. 8 Co 158/2009 z 21. januára 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil
rozsudok okresného súdu a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.
Proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku
okresného súdu o trovách konania, podal sťažovateľ dovolanie, ktoré Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 3 Cdo 117/2010 z 21. júla
2010 odmietol ako neprípustné.
Na základe uvedeného sťažovateľ tvrdil, že využil všetky dostupné prostriedky
nápravy a „je presvedčený o tom, že rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn.
8 Co 158/2008 zo dňa 21. 01. 2010 došlo k zásahu do jeho práva na spravodlivé súdne
konanie a práva domáhať sa svojho práva na súde zákonom ustanoveným spôsobom“.
V tejto súvislosti sťažovateľ tiež poukázal na súčasnú judikatúru ústavného súdu,
podľa ktorej v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne
podanej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Lehota na podanie sťažnosti bude pritom považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (II. ÚS 195/2010).
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) vzťahujúcich sa na trovy konania vyplýva, že «mu patrí náhrada trov
konania keďže pomer úspechu a neúspechu jeho a odporcov bol výrazne v jeho prospech.
Krajský súd v Prešove vo svojom rozsudku zo dňa 21. 01. 2010 uviedol: „pokiaľ bola
predmetom odvolania žalovaného aj námietka voči trovám prvostupňového konania, javí
sa, že táto by mala opodstatnenie, avšak vzhľadom na to, že právna zástupkyňa žalovaného
si trovy konania vyčíslila až po lehote ustanovenej v § 151 ods. 1 O. s. p., preto rozhodnutie
súdu prvého stupňa je vecne správne z iných dôvodov“.
Z uvedeného vyplýva, že krajský súd považoval odvolanie sťažovateľa proti rozsudku
súdu prvého stupňa za opodstatnené („táto by mala opodstatnenie“), ale odvolaniu
nevyhovel a nepriznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodov, že jeho právna zástupkyňa
nevyčíslila trovy, ako uvádza odvolací súd v lehote ustanovenej v ustanovení § 151 ods. 1
O. s. p. Je teda zrejmé, že odvolací súd... nevyjadril svoj právny názor obsiahnutý
v odôvodnení rozsudku o dôvodnosti sťažovateľovho odvolania vo výroku rozsudku.».
Poukazujúc na ustanovenia § 151 ods. 1 a 2 OSP sťažovateľ taktiež argumentoval, že
„povinnosť vyčísliť trovy konania v lehote 3 pracovných dní zaťažuje toho účastníka,
ktorému bola rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, prisúdená náhrada trov konania. Niet
však sporu, že v predmetnej veci o takýto prípad nešlo. Súd prvého stupňa na pojednávaní,
na ktorom vyhlásil rozsudok, ktorým sa konanie končilo, o trovách konania rozhodol tak, že
žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V predmetnej veci teda nedošlo
k situácii, kedy by súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania a on by trovy právneho
zastúpenia nevyčíslil. Je teda zrejmé, že odvolací súd sankcionoval nepriznaním náhrady
trov konania sťažovateľa za nesplnenie povinnosti, ktorú sťažovateľovi O. s. p., ani žiaden
iný právny predpis neukladá...“.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:
„základné právo sťažovateľa MUDr. J. K. na postup súdu zákonom ustanoveným
spôsobom zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a na spravodlivé súdne konanie
zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 158/2009 zo dňa 21. 01. 2010
bolo porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať
v porušovaní práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
8 Co 158/2009 zo dňa 21. 01. 2010 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3 Cdo 117/2010 zo dňa 11. 07. 2010 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie
konanie.
Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým
bol potvrdený rozsudok okresného súdu. Okresný súd uvedeným rozsudkom uložil
sťažovateľovi povinnosť poskytnúť žalobcom písomné ospravedlnenie. V časti, v ktorej sa
žalobcovia domáhali, aby bol sťažovateľ povinný upustiť od fotografovania a zhotovovania
zvukových, ale aj akýchkoľvek iných záznamov týkajúcich sa žalobcov žalobu zamietol. Vo
zvyšnej časti konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania
aplikujúc § 142 ods. 2 OSP (zásada úspechu v konaní). K porušeniu označených práv
sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku nesprávneho a arbitrárneho záveru krajského súdu
týkajúceho sa náhrady trov prvostupňového konania.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v sťažnosti je oddelený petit od jej
ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku
rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho
sa sťažovateľ domáha v petite sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za
porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Platí to predovšetkým v situácii, keď je
sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Sťažovateľ
sa v návrhu na rozhodnutie sťažnosti (ale tiež v rámci sťažnosti ako takej, pozn.) nedomáhal
vyslovenia porušenia v sťažnosti označených práv aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 117/2010 z 21. júla 2010. Ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa na začatie
konania v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa uvedeným uznesením najvyššieho
súdu nemohol zaoberať. V ďalšom posudzoval už iba (v sťažnosti a jej petite) namietaný
rozsudok krajského súdu.
Podľa aktuálnej judikatúry ústavného súdu v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09).
V súlade s už uvedenou judikatúrou a vzhľadom na zistenie ústavného súdu, že
najvyšší súd sa nezaoberal meritórnym preskúmaním rozsudku krajského súdu na základe
sťažovateľom podaného dovolania smerujúceho len proti výroku o trovách konania, ktoré
bolo odmietnuté ako procesne neprípustné, považoval ústavný súd v tomto prípade za
zachovanú aj lehotu na podanie sťažnosti proti rozsudku krajského súdu. S prihliadnutím na
uvedené ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok sťažovateľa vo vzťahu
k namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv výrokom rozsudku krajského súdu
o náhrade trov konania.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že krajský súd v napadnutom rozsudku ústavne
nekonformným spôsobom aplikoval § 151 ods. 1 OSP, keď pri posudzovaní odvolania
sťažovateľa k jeho námietke smerujúcej proti výroku rozsudku okresného súdu o trovách
konania uviedol, že sa táto javí ako opodstatnená, ale z dôvodu nesplnenia povinnosti
právnej zástupkyne sťažovateľa vyčísliť trovy konania v lehote troch pracovných dní od
vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, rozsudok okresného súdu aj v časti
náhrady trov konania potvrdil ako vecne správny.
Podľa § 151 ods. 1 OSP povinnosť vyčíslenia trov právneho zastúpenia v zákonom
ustanovenej lehote však zaťažuje len toho účastníka konania, ktorému bola náhrada trov
konania rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, prisúdená. V posudzovanej veci okresný
súd rozhodol o náhrade trov konania v súlade so zásadou zodpovednosti za výsledok
konania (zásada úspechu) tak, že vzhľadom na približne rovnaký úspech účastníkov konania
im náhradu trov konania nepriznal.
Ústavný súd poukazuje na to, že námietky sťažovateľa týkajúce sa rozhodovania
krajského súdu o trovách konania, resp. ich sumy smerujú proti porušeniu práva na
spravodlivý proces, čo sa mohlo negatívne dotknúť sťažovateľa. Z hľadiska kritérií
spravodlivého procesu ich však podľa názoru ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú
úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu
vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej. Preto, aj keď je napadnutý rozsudok v tejto časti
z hľadiska kritérií zákonnosti spochybniteľný, viedlo by prípadné vyslovenie porušenia
práva, resp. zrušenie tohto rozsudku len vo vzťahu k časti týkajúcej sa trov konania
v konečnom dôsledku k uloženiu povinnosti krajskému súdu vysporiadať sa s rozdielnymi
právnymi názormi sťažovateľa a prvostupňového súdu, iba pokiaľ ide o pomer úspešnosti
sťažovateľa v porovnaní s úspešnosťou žalobcov v konaní o ochranu osobnosti a od tejto
skutočnosti sa odvíjajúce rozdelenie náhrady trov konania, resp. ich nepriznanie žiadnemu
účastníkovi. V spojitosti s tým ústavný súd poukazuje na ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávnu intenzitu namietaného pochybenia krajského súdu v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 358/09).
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom
prípade sú zlučiteľné so základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy), resp. právom na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2010