Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 393/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 21.

januára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra

2010 doručená sťažnosť MUDr. J. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. januára 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania

vedeného Okresným súdom Humenné (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v postavení žalovaného. Predmetné konanie začalo na základe návrhu žalobcov

zo 14. septembra 2009, ktorým sa domáhali ochrany osobnosti, pričom „uplatňovali také

prostriedky ochrany, ktoré z časti na pojednávaní dňa 28. 05. 2009 vzali späť a z časti ich

súd zamietol. Vo svojom rozsudku zo dňa 17. 06. 2009 Okresný súd Humenné uložil

sťažovateľovi, aby upustil od fotografovania a zhotovovania zvukových alebo akýkoľvek

iných záznamov týkajúcich sa žalobcov.“. Súčasne okresný súd rozhodol, že žiadny

z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Na odvolanie sťažovateľa, ktorý okrem iného navrhoval zmeniť rozsudok okresného

súdu sp. zn. z 28. mája 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)

vo výroku o trovách konania poukazujúc na svoj úspech vo veci, krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 21. januára 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil

rozsudok okresného súdu a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

Proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku

okresného súdu o trovách konania, podal sťažovateľ dovolanie, ktoré Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 21. júla

2010 odmietol ako neprípustné.

Na základe uvedeného sťažovateľ tvrdil, že využil všetky dostupné prostriedky

nápravy a „je presvedčený o tom, že rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo dňa 21. 01. 2010 došlo k zásahu do jeho práva na spravodlivé súdne

konanie a práva domáhať sa svojho práva na súde zákonom ustanoveným spôsobom“.

V tejto súvislosti sťažovateľ tiež poukázal na súčasnú judikatúru ústavného súdu,

podľa ktorej v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne

podanej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Lehota na podanie sťažnosti bude pritom považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu ().

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že z ustanovení

(ďalej len „OSP“) vzťahujúcich sa na trovy konania vyplýva, že «mu patrí náhrada trov

konania keďže pomer úspechu a neúspechu jeho a odporcov bol výrazne v jeho prospech.

Krajský súd v Prešove vo svojom rozsudku zo dňa 21. 01. 2010 uviedol: „pokiaľ bola

predmetom odvolania žalovaného aj námietka voči trovám prvostupňového konania, javí

sa, že táto by mala opodstatnenie, avšak vzhľadom na to, že právna zástupkyňa žalovaného

si trovy konania vyčíslila až po lehote ustanovenej v , preto rozhodnutie

súdu prvého stupňa je vecne správne z iných dôvodov“.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd považoval odvolanie sťažovateľa proti rozsudku

súdu prvého stupňa za opodstatnené („táto by mala opodstatnenie“), ale odvolaniu

nevyhovel a nepriznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodov, že jeho právna zástupkyňa

nevyčíslila trovy, ako uvádza odvolací súd v lehote ustanovenej v ustanovení § 151 ods. 1

Je teda zrejmé, že odvolací súd... nevyjadril svoj právny názor obsiahnutý

v odôvodnení rozsudku o dôvodnosti sťažovateľovho odvolania vo výroku rozsudku.».

Poukazujúc na ustanovenia a sťažovateľ taktiež argumentoval, že

„povinnosť vyčísliť trovy konania v lehote 3 pracovných dní zaťažuje toho účastníka,

ktorému bola rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, prisúdená náhrada trov konania. Niet

však sporu, že v predmetnej veci o takýto prípad nešlo. Súd prvého stupňa na pojednávaní,

na ktorom vyhlásil rozsudok, ktorým sa konanie končilo, o trovách konania rozhodol tak, že

žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V predmetnej veci teda nedošlo

k situácii, kedy by súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania a on by trovy právneho

zastúpenia nevyčíslil. Je teda zrejmé, že odvolací súd sankcionoval nepriznaním náhrady

trov konania sťažovateľa za nesplnenie povinnosti, ktorú sťažovateľovi , ani žiaden

iný právny predpis neukladá...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:

„základné právo sťažovateľa MUDr. J. K. na postup súdu zákonom ustanoveným

spôsobom zakotvené v článku 46 ods. 1 SR a na spravodlivé súdne konanie

zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 21. 01. 2010

bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať

v porušovaní práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo dňa 21. 01. 2010 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. zo dňa 11. 07. 2010 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie

konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým

bol potvrdený rozsudok okresného súdu. Okresný súd uvedeným rozsudkom uložil

sťažovateľovi povinnosť poskytnúť žalobcom písomné ospravedlnenie. V časti, v ktorej sa

žalobcovia domáhali, aby bol sťažovateľ povinný upustiť od fotografovania a zhotovovania

zvukových, ale aj akýchkoľvek iných záznamov týkajúcich sa žalobcov žalobu zamietol. Vo

zvyšnej časti konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania

aplikujúc (zásada úspechu v konaní). K porušeniu označených práv

sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku nesprávneho a arbitrárneho záveru krajského súdu

týkajúceho sa náhrady trov prvostupňového konania.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v sťažnosti je oddelený petit od jej

ostatných častí. Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho

sa sťažovateľ domáha v petite sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za

porušovateľa svojich práv ( ). Platí to predovšetkým v situácii, keď je

sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , ). Sťažovateľ

sa v návrhu na rozhodnutie sťažnosti (ale tiež v rámci sťažnosti ako takej, pozn.) nedomáhal

vyslovenia porušenia v sťažnosti označených práv aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. júla 2010. Ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa na začatie

konania v zmysle sa uvedeným uznesením najvyššieho

súdu nemohol zaoberať. V ďalšom posudzoval už iba (v sťažnosti a jej petite) namietaný

rozsudok krajského súdu.

Podľa aktuálnej judikatúry ústavného súdu v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (, ).

V súlade s už uvedenou judikatúrou a vzhľadom na zistenie ústavného súdu, že

najvyšší súd sa nezaoberal meritórnym preskúmaním rozsudku krajského súdu na základe

sťažovateľom podaného dovolania smerujúceho len proti výroku o trovách konania, ktoré

bolo odmietnuté ako procesne neprípustné, považoval ústavný súd v tomto prípade za

zachovanú aj lehotu na podanie sťažnosti proti rozsudku krajského súdu. S prihliadnutím na

uvedené ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok sťažovateľa vo vzťahu

k namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv výrokom rozsudku krajského súdu

o náhrade trov konania.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že krajský súd v napadnutom rozsudku ústavne

nekonformným spôsobom aplikoval , keď pri posudzovaní odvolania

sťažovateľa k jeho námietke smerujúcej proti výroku rozsudku okresného súdu o trovách

konania uviedol, že sa táto javí ako opodstatnená, ale z dôvodu nesplnenia povinnosti

právnej zástupkyne sťažovateľa vyčísliť trovy konania v lehote troch pracovných dní od

vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, rozsudok okresného súdu aj v časti

náhrady trov konania potvrdil ako vecne správny.

Podľa povinnosť vyčíslenia trov právneho zastúpenia v zákonom

ustanovenej lehote však zaťažuje len toho účastníka konania, ktorému bola náhrada trov

konania rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, prisúdená. V posudzovanej veci okresný

súd rozhodol o náhrade trov konania v súlade so zásadou zodpovednosti za výsledok

konania (zásada úspechu) tak, že vzhľadom na približne rovnaký úspech účastníkov konania

im náhradu trov konania nepriznal.

Ústavný súd poukazuje na to, že námietky sťažovateľa týkajúce sa rozhodovania

krajského súdu o trovách konania, resp. ich sumy smerujú proti porušeniu práva na

spravodlivý proces, čo sa mohlo negatívne dotknúť sťažovateľa. Z hľadiska kritérií

spravodlivého procesu ich však podľa názoru ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú

úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu

vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej. Preto, aj keď je napadnutý rozsudok v tejto časti

z hľadiska kritérií zákonnosti spochybniteľný, viedlo by prípadné vyslovenie porušenia

práva, resp. zrušenie tohto rozsudku len vo vzťahu k časti týkajúcej sa trov konania

v konečnom dôsledku k uloženiu povinnosti krajskému súdu vysporiadať sa s rozdielnymi

právnymi názormi sťažovateľa a prvostupňového súdu, iba pokiaľ ide o pomer úspešnosti

sťažovateľa v porovnaní s úspešnosťou žalobcov v konaní o ochranu osobnosti a od tejto

skutočnosti sa odvíjajúce rozdelenie náhrady trov konania, resp. ich nepriznanie žiadnemu

účastníkovi. V spojitosti s tým ústavný súd poukazuje na ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávnu intenzitu namietaného pochybenia krajského súdu v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (m. m. , ).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( alebo

).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom

prípade sú zlučiteľné so základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

), resp. právom na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru), a preto

sťažnosť odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010