Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 406/2010
PDF · 220.19 KB
No categories available
I. ÚS 406/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.
Rvp 6981/2010, Rvp 6982/2010, Rvp 6983/2010, Rvp 6984/2010 a sp. zn. Rvp 6985/2010,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom
advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 19 CoE 110/2010 z 22. júna 2010, sp. zn. 4 CoE 211/2010 z 31. mája
2010, sp. zn. 17 CoE 112/2010 z 23. júna 2010, sp. zn. 17 CoE 196/2010 z 23. júna 2010
a sp. zn. 17 CoE 84/2010 z 23. júna 2010 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 6981/2010, Rvp
6982/2010, Rvp 6983/2010, Rvp 6984/2010 a sp. zn. Rvp 6985/2010 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 6981/2010.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. októbra
2010 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorými namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 CoE 110/2010
z 22. júna 2010, sp. zn. 4 CoE 211/2010 z 31. mája 2010, sp. zn. 17 CoE 112/2010 z 23.
júna 2010, sp. zn. 17 CoE 196/2010 z 23. júna 2010 a sp. zn. 17 CoE 84/2010 z 23. júna
2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na
základe zmlúv o úvere uzavretých v priebehu februára 2007 až októbra 2007 poskytla
viacerým fyzickým osobám úvery v sume 331,94 € a 265,55 €, ktoré spolu s ďalšími
poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 6-mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn.
Rvp 6982/2010), v 8-mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 6984/2010) a v 12-
mesačných splátkach (veci vedené pod sp. zn. Rvp 6981/2010, Rvp 6983/2010 a Rvp
6985/2010). Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do
omeškania so splácaním úveru, čím sa tento stal okamžite splatným. Sťažovateľka
opakovane vyzvala dlžníkov na úhradu úveru. Keďže dlžníci neuhradili dlžné čiastky,
sťažovateľka zahájila rozhodcovské konania pred rozhodcovským súdom, ktoré skončili
nálezmi rozhodcovského súdu, ktoré majú povahu exekučného titulu.
2.1 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6981/2010 bol 16. februára 2008 podaný návrh
na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Partizánske (ďalej len „okresný súd“) 17. marca 2008 začal nútený výkon
rozhodnutia. Okresný súd popri konaní o vstupe vedľajšieho účastníka do konania
z vlastného podnetu uznesením sp. zn. 2 Er 2171/2008 z 8. februára 2010 exekúciu zastavil.
Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 19 CoE 110/2010 z 22. júna 2010 tak, že potvrdil
prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.
2.2 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6982/2010 bol 16. marca 2008 podaný návrh na
výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným
súdom 7. apríla 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd popri konaní o vstupe
vedľajšieho účastníka do konania z vlastného podnetu uznesením sp. zn. 2 Er 2215/2008
z 1. marca 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 CoE 211/2010
z 31. mája 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.
2.3 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6983/2010 bol 25. augusta 2008 podaný návrh
na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným
súdom 2. októbra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd popri konaní o vstupe
vedľajšieho účastníka do konania z vlastného podnetu uznesením sp. zn. 2 Er 2462/2008
z 10. februára 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 CoE 112/2010
z 23. júna 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.
2.4 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6984/2010 bol 25. augusta 2008 podaný návrh
na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným
súdom 2. októbra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd popri konaní o vstupe
vedľajšieho účastníka do konania z vlastného podnetu uznesením sp. zn. 3 Er 2463/2008
z 5. februára 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 17 CoE 196/2010
z 23. júna 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.
2.5 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6985/2010 bol 23. septembra 2008 podaný
návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného
okresným súdom 6. novembra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd popri
konaní o vstupe vedľajšieho účastníka do konania z vlastného podnetu uznesením sp. zn.
4 Er 2534/2008 z 15. januára 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného
súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.
17 CoE 84/2010 z 23. júna 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne
a právne správne.
3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom
okresného súdu, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva „vyplývajúce z článku 6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“.
Sťažovateľka uviedla v sťažnosti podrobne okolnosti, ktoré znamenajú porušenie práva
sťažovateľky na spravodlivý proces. Za také považuje predovšetkým skutočnosť, že došlo
k porušeniu princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, keď okresný súd
z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľky alebo povinného začal
konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred začatím tohto konania nedal možnosť
účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k začatiu konania o zastavení exekúcie.
Sťažovateľka namietala aj vykonanie dokazovania, ku ktorému došlo bez znalosti vôle
účastníkov konania, keďže im nebol daný priestor na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom,
resp. možnosť navrhnúť dôkazy nové.
Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu a poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva a ústavného súdu.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom
sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za
porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Spoločné prerokovanie veci
5. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
6. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 6981/2010, Rvp 6982/2010, Rvp 6983/2010, Rvp 6984/2010 a sp. zn. Rvp 6985/2010
a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
8. Sťažovateľka namietala, že okresným súdom boli porušené jej práva a slobody
vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tým spôsobom, že okresný súd z vlastného
podnetu popri konaní o vstupe vedľajšieho účastníka do konania začal konanie na
zastavenie exekúcie, pričom účastníkom exekučného konania neposkytol priestor vyjadriť
sa k začatiu konania o zastavení exekúcie. Takýmto postupom podľa tvrdení sťažovateľky
nahradil vôľu jedného z účastníkov exekúcie na jej úkor, čím stratila právnu istotu
a legitímne očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a následným začatím núteného výkonu práva exekúciou. Sťažovateľka ďalej
namietala, že okresný súd ani krajský súd nezdôvodnili, z akých dôvodov a v danom
okamžiku (či pre zmenu zákonných alebo iných podmienok pre výkon exekúcie alebo
porušenie povinností exekútorom) začal okresný súd konanie na zastavenie exekúcie,
pričom neidentifikovali ochraňovaný verejný záujem, ktorý by bol nadradený verejnému
záujmu zachovania rovnosti práv účastníkov exekučného konania. K porušeniu označeného
práva došlo podľa sťažovateľky aj tým, že okresný súd a krajský súd v priebehu konania na
zastavenie exekúcie vykonali dokazovanie z vlastného podnetu a bez znalosti vôle
účastníkov konania, pričom súdy týmto nedali priestor na vyjadrenie sa k vykonaným
dôkazom ani možnosť navrhnúť nové dôkazy.
9. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti skúmal, či ochranu
sťažovateľkou namietanému porušeniu práva neposkytujú všeobecné súdy na základe
opravných prostriedkov, ktoré je potrebné považovať za účinné právne prostriedky nápravy.
Z obsahu sťažností a k nim pripojených príloh vyplýva, že v uvedených prípadoch
sťažovateľka pred podaním sťažností ústavnému súdu nevyčerpala všetky právne
prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd v systéme všeobecných
súdov účinne poskytuje, keďže nepodala dovolanie proti napadnutým uzneseniam krajského
súdu, a to napriek tomu, že sťažovateľkou v sťažnosti uvádzané dôvody predstavujú
dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. Podľa uvedenej právnej normy dovolanie je tiež
prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa účastníkovi konania postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ak teda prvostupňové súdy v exekučných veciach
podľa tvrdenia sťažovateľky neposkytli účastníkom konania možnosť vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom, ani im nedali možnosť nové dôkazy, ktoré by zvrátili rozhodnutie
exekúciu zastaviť, navrhnúť, potom exekučné súdy, a teda aj krajský súd, napadnutými
uzneseniami odňali sťažovateľke možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].
10. Vzhľadom na to, že sťažovateľka napriek uvedeným skutočnostiam dovolania
v uvedených prípadoch nepodala, ústavný súd vychádzajúc zo svojej subsidiárnej
právomoci sťažnosti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
11. Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.
3 Cdo 164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená“.
Namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
12. Sťažovateľka vo svojom návrhu žiadala, aby ústavný súd v súvislosti
s napadnutými uzneseniami krajského súdu vyslovil porušenie práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu a zrušil tieto rozhodnutia. Z obsahu sťažností vyplýva, že ich
podstatou je nesúhlas sťažovateľky so zastavením konania v exekučných veciach, čím
podľa jej názoru bolo porušené jej právo vlastniť majetok v zmysle dodatkového protokolu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
13. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou
ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie
čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše konštatuje, že nie je daná ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá
by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie.
Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.
Navyše, ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení
s uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých
uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu
do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy
svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým
ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry
formulovanej najvyšším súdom.
14. Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že nebola preukázaná príčinná
súvislosť medzi označeným právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, porušenie ktorého
sťažovateľka namieta, a napadnutým uznesením krajského súdu, a preto ústavný súd
považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
15. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2010