Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 403/2010
PDF · 179.8 KB
No categories available
I. ÚS 403/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 403/2010 -12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná advokát Mgr. J. H., vedené
pod sp. zn. Rvp 6527/2010 a sp. zn. Rvp 6699/2010 vo veci namietaného porušenia jej
práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
14 CoE/91/2010 z 20. mája 2010 a sp. zn. 12 CoE/116/2010 z 19. mája 2010 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 6527/2010
a sp. zn. Rvp 6699/2010 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 3. augusta
2010 a 25. augusta 2010 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
14 CoE/91/2010 z 20. mája 2010 a sp. zn. 12 CoE/116/2010 z 19. mája 2010 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutia“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na
základe zmlúv o úvere uzavretých 8. januára 2004 a 5. februára 2004 (ďalej len „zmluva“)
poskytla dvom fyzickým osobám úvery v sume 165,97 € a 398,33 €,
ktoré s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 6-mesačných splátkach po 42,49 €
a 14-dvojtýždňových splátkach po 44,48 €. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi
zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka,
menovite v každej zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje
povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu
exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, boli 13. augusta
2004 a 12. septembra 2004 spísané notárske zápisnice, ktoré podpísal v príslušných
zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka.
3. Následne vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6527/2010 bol 22. októbra 2004 podaný
návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného
Okresným súdom Lučenec 19. novembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia.
V nadväznosti na návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora
Okresný súd Lučenec uznesením sp. zn. 14 Er 965/2004 z 28. decembra 2009 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Zároveň zamietol návrh sťažovateľky na
zmenu súdneho exekútora. Proti tomuto rozhodnutiu Okresného súdu Lučenec podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 14 CoE/91/2010
z 20. mája 2010 tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne a právne správne.
4. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6699/2010 bol 19. novembra 2004 podaný návrh
na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Banská Bystrica 9. decembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. V nadväznosti
na návrh sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora Okresný súd
Banská Bystrica uznesením sp. zn. 2 Er 1515/2004 z 11. januára 2010 vyhlásil exekúciu za
neprípustnú zastavil ju. Zároveň zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora.
Proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 12 CoE/116/2010 z 19. mája 2010 tak, že potvrdil
prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.
5. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom
súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva vyplývajúce z článku 1 dodatkového
protokolu. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na
konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom
uviedla, že tým, že súdy zastavili exekučné konania, zasiahli do vykonávacieho konania
a porušili jej právo sťažovateľky vlastniť majetok podľa dodatkového protokolu.
6. Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhla, aby ústavný súd vydal
nález, v ktorom vysloví porušenie jej práva na ochranu majetku podľa čl. l dodatkového
protokolu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané
finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Spoločné prerokovanie veci
8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 6527/2010 a sp. zn. Rvp 6699/2010 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky
a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac
citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
Namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
9. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom
sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil
za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
10. Sťažovateľka, kvalifikovane zastúpená advokátom, vo svojom návrhu žiadala,
aby ústavný súd v súvislosti s napadnutými uzneseniami krajského súdu vyslovil porušenie
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a zrušil tieto rozhodnutia. Z obsahu sťažností
vyplýva, že ich podstatou je nesúhlas sťažovateľky so zastavením konania v jej exekučných
veciach, čím podľa jej názoru bolo porušené jej právo „vlastniť majetok v zmysle Protokolu
1 Dohovoru“.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
11. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže sťažovateľka v petite svojej sťažnosti,
ktorým je ústavný súd podľa čl. 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný (a taktiež ani
v jej odôvodnení), nenamietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd), nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným
súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127
ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho
subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08,
IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá
by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie.
Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.
Navyše, ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení
s uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých
uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu
do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy
svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým
ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry
formulovanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky.
12. Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že nebola preukázaná príčinná
súvislosť medzi označeným právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, porušenie ktorého
sťažovateľka namieta, a napadnutým uznesením krajského súdu, a preto ústavný súd
považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2010