Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 460/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., H., zastúpenej L., s. r. o., Z., za ktorú

koná advokát JUDr. S. C., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a základného práva na vlastníctvo podľa

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 13. mája 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2010

doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., H. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním

doručeným ústavnému súdu 20. septembra 2010, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a základného práva na vlastníctvo podľa uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 13. mája 2010 a žiada

vydať tento nález:

„1. Základné práva spoločnosti P., s.r.o., so sídlom H., Slovenská republika,

zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Nitra,... na súdnu a inú právnu ochranu

zaručené v Čl. 46 ods. 1 a Čl. 48 ods. 1 SR (správne s ohľadom na obsah sťažnosti

v , pozn.), základné právo vlastniť majetok zaručené v Čl. 20 ods. 1

SR a právo na spravodlivý proces zaručené v Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, Uznesením Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 43

zo dňa 13.05.2010 porušené boli.

2. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. zo

dňa 13.05.2010 a vec sa vracia Krajskému súdu Banská Bystrica, aby v nej znovu konal

a rozhodol.

3. Spoločnosti P., s.r.o., so sídlom H., Slovenská republika,, zapísaná v obchodnom

registri Okresného súdu Nitra,... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

3.000,- EUR, ktoré je Krajský súd Banská Bystrica povinný vyplatiť jej do 2 mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd Banská Bystrica je povinný uhradiť P., s.r.o., so sídlom H., Slovenská

republika,, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Nitra,... trovy právneho

zastúpenia, ktoré budú písomne vyčíslené do vydania nálezu ústavného súdu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a spisu Okresného súdu

Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. , ktorý si ústavný súd pripojil

pre rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa, sťažovateľ doručil v tejto veci 1. decembra 2009

okresnému súdu návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok K., výrobné družstvo Z., Z.

(ďalej len „dlžník“) podľa o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze

a reštrukturalizácii“). Tvrdil, že sú splnené všetky podmienky na vyhlásenie konkurzu na

majetok dlžníka, pretože dlžník je platobne neschopný, keďže je viac ako 30 dní v omeškaní

s plnením aspoň dvoch vykonateľných alebo písomne uznaných peňažných pohľadávok

aspoň dvoch veriteľov, napriek tomu, že bol vyzvaný na ich zaplatenie. Sťažovateľ uviedol,

že voči dlžníkovi má splatnú písomne uznanú peňažnú pohľadávku na zaplatenie sumy

316 729,14 € (z titulu nevrátených úverových prostriedkov, ktorú nadobudol postúpením na

základe zmluvy o postúpení pohľadávky z 21. novembra 2008, ktorej predmetom boli

pohľadávky z viacerých úverových zmlúv zlúčené 23. augusta 2002 do úverovej zmluvy

č. 22600121363) a splatnú vykonateľnú pohľadávku vo výške 280,28 € z titulu

právoplatného rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. priznaných trov

konania. Ďalej v návrhu uviedol, že spoločnosť B., s. r. o., je veriteľom splatnej a písomne

uznanej pohľadávky voči dlžníkovi vo výške 241 504,02 € z titulu nevrátených úverových

prostriedkov z úverových zmlúv zlúčených do úverovej zmluvy č. 22600121363

(pohľadávku nadobudla postúpením od sťažovateľa na základe zmluvy z 1. januára 2009,

pozn.). Splatnú a vykonateľnú pohľadávku voči dlžníkovi má aj spoločnosť C., s. r. o., a to

vo výške 154,45 € z titulu neuhradených trov konania priznaných tejto spoločnosti

právoplatným rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. . Sťažovateľ

k návrhu pripojil doklady (výzvy a doklady o ich doručení dlžníkovi) preukazujúce, že

veritelia dlžníka na plnenie vyzvali. Uznesením č. k. -45 zo 17. decembra 2009

okresný súd začal konkurzné konanie proti dlžníkovi a 29. decembra 2009 vyzval dlžníka na

osvedčenie jeho platobnej schopnosti a predloženie zoznamu svojho majetku a záväzkov.

Išlo v poradí o druhý návrh sťažovateľa na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka;

sťažovateľ sa vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka domáhal už návrhom doručeným

okresnému súdu 11. júna 2009, o ktorom okresný súd uznesením č. k. -130

z 22. júla 2009 rozhodol tak, že konkurzné konanie zastavil (s odôvodnením, že dlžník do

vydania uznesenia o vyhlásení konkurzu preukázal, že zaplatil všetky preukázané

pohľadávky veriteľov, a pokiaľ ide o pohľadávku vo výške 316 729,14 €, túto nepovažoval

okresný súd za preukázanú, a preto dlžník k nej nemusel osvedčovať platobnú schopnosť).

Keďže sťažovateľ odvolanie podané proti tomuto uzneseniu vzal späť, krajský súd

odvolacie konanie zastavil uznesením sp. zn. z 20. októbra 2009. Toto

konanie bolo právoplatne skončené 14. augusta 2009.

O návrhu sťažovateľa doručenom okresnému súdu 1. decembra 2009 rozhodol

okresný súd uznesením č. k. -119 z 5. marca 2010 tak, že konkurzné konanie

zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podmienky na vyhlásenie konkurzu na

majetok dlžníka neboli splnené. Podľa § 11 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii

veriteľ je oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu, ak je dlžník voči nemu viac ako

30 dní v omeškaní s plnením peňažného záväzku a zároveň možno odôvodnene

predpokladať platobnú neschopnosť dlžníka. Platobnú neschopnosť dlžníka možno

odôvodnene predpokladať vtedy, ak je dlžník viac ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň

dvoch vykonateľných alebo písomne uznaných peňažných pohľadávok aspoň dvoch

veriteľov, napriek tomu, že bol veriteľmi týchto pohľadávok písomne vyzvaný na ich

zaplatenie. Podľa § 12 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii sa pohľadávka veriteľa,

ktorý podáva návrh, považuje za preukázanú, ak je uznaná na listine s úradne osvedčeným

podpisom dlžníka alebo doložená právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu.

Okresný súd dospel vo vzťahu k pohľadávke sťažovateľa voči dlžníkovi vo výške 316

729,14 € z titulu nevrátených úverových prostriedkov k záveru, že síce dlžník tento svoj dlh

uznal v písomnej úverovej zmluve z 23. augusta 2002 (čl. I bod 2), avšak pravosť jeho

podpisu na tejto listine nie je úradne osvedčená. Vo vzťahu k judikovaným pohľadávkam

trov konania Okresným súdom Zvolen dlžník preukázal ich zaplatenie, pretože predložil

okresnému súdu kópie poštových poukážok, ktorými platby poukázal veriteľom, a v

situácii, keď ich veritelia neprijali, podal návrhy príslušným okresným súdom na ich prijatie

do úradnej úschovy. Keďže dlžník je povinný osvedčovať svoju platobnú schopnosť iba

k pohľadávkam preukázaným v konkurznom konaní, nebol v tomto prípade povinný

preukazovať svoju platobnú schopnosť k pohľadávke navrhovateľa na zaplatenie sumy

316 729,14 € a pohľadávke veriteľa na zaplatenie sumy 241 504,02 €. Hoci dlžník preukázal

okresnému súdu splnenie ostávajúcich pohľadávok až po zákonnej 10-dňovej lehote na

preukázanie platobnej schopnosti, súd na ich splnenie prihliadol, pretože v zmysle § 17

zákona o konkurze a reštrukturalizácii je dlžník oprávnený až do vyhlásenia konkurzu

zaplatiť všetky splatné pohľadávky účastníkov konkurzného konania a preukázať to súdu,

pričom ak sa tak stane, je konkurzný súd povinný bezodkladne konkurzné konanie zastaviť.

Sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie, ktorým žiadal krajský súd, aby

napadnuté uznesenie zmenil tak, že na majetok dlžníka sa konkurz vyhlasuje. V odôvodnení

odvolania poukázal na to, že okresný súd nesprávne aplikoval dotknuté ustanovenia

právnych predpisov, pretože na naplnenie odôvodneného predpokladu platobnej

neschopnosti dlžníka podľa zákona postačuje písomné uznanie záväzku dlžníkom aj bez

úradne osvedčeného podpisu dlžníka. Okresný súd rozhodnutie založil na opačnom názore

a nesprávne právne posúdil podmienky predpokladu platobnej neschopnosti, čoho

dôsledkom bolo, že nevzal do úvahy existenciu peňažnej pohľadávky sťažovateľa voči

dlžníkovi v celkovej výške 316 729,14 € a ani pohľadávku ďalšieho dlžníkovho veriteľa

(spoločnosti B., s. r. o.) v celkovej výške 241 504,02 €. Ďalej sťažovateľ argumentoval tým,

že okresný súd nevzal do úvahy pri výklade pojmu osvedčovania platobnej schopnosti

obsah vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. , ktorou

sa ustanovujú podrobnosti o spôsobe určenia platobnej neschopnosti a predĺženia v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Poukázal na to, že dlžník žiadnym spôsobom

nevyvrátil domnienku existencie záväzku voči sťažovateľovi, hoci ide o záväzok uznaný.

Dlžník sám predložil okresnému súdu také dôkazy, ktoré potvrdzujú jednak to, že je

predĺžený, pretože jeho peňažné záväzky viac ako 30 dní po splatnosti nie sú kryté jeho

finančným majetkom, keďže jeho hodnota je záporná (- 550 353,13 €), a jednak to, že má

viac ako jeden peňažný záväzok 30 dní po lehote splatnosti. Ak okresný súd považoval za

preukázané, že pohľadávky trov konania zanikli tým, že požiadal okresné súdy o prijatie

plnenia do úschovy, tento záver neobstojí, pretože dlh sa považuje za splnený až okamihom

prijatia plnenia do súdnej úschovy, čo sa nestalo ani do dňa podania odvolania. Navyše,

keďže dlžník sa dostal (už aj ku dňu podania návrhu na prijatie plnenia do súdnej úschovy)

do omeškania s plnením, bol povinný okrem súdom priznaných trov konania uhradiť

veriteľovi aj úroky z omeškania, a ak navrhol prijať do úschovy iba sumu rovnajúcu sa

trovám, nepožiadal o prijatie do úschovy plnenia celého jeho dlhu. Navyše, okresný súd

nevzal do úvahy (a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nijako nevysporiadal so

skutočnosťou), že sťažovateľ preukázal okresnému súdu písomné uznanie dlhu dlžníkom v

záložnej zmluve z 23. augusta 2002, na ktorej je úradne overený podpis dlžníka. Napadnuté

uznesenie označil v odvolaní sťažovateľ za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov,

keďže z neho nemožno zistiť, z akých dôvodov považoval okresný súd argumentáciu

sťažovateľa za nesprávnu.

Krajský súd rozhodol o podanom odvolaní sťažovateľa uznesením sp. zn.

z 13. mája 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil a zaviazal ho

nahradiť dlžníkovi trovy konania.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu uviedol, že uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 13. mája 2010 mu bolo doručené 16. júna 2010. Poukázal na

to, že hoci toto uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 149/2010, a to

4. augusta 2010, doložka o jeho právoplatnosti bola vyznačená okresným súdom s údajom

o právoplatnosti dňom 27. marca 2010, a teda je vyznačená nesprávne.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ odôvodnil tvrdené porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a a práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 13. mája 2010 tým, že odôvodnenie tohto rozhodnutia nedáva jasné a zrozumiteľné

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom ochrany;

neobsahuje dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých je založené; súdna ochrana nebola

sťažovateľovi poskytnutá reálne, pretože na zistený skutkový stav nebola aplikovaná

ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna úprava. Rozhodnutie krajského súdu

je zjavne svojvoľné pri právnom posúdení rozhodujúcej otázky, a to platobnej schopnosti

dlžníka, pretože vychádza zo stotožnenia pojmu „pohľadávka, ktorá v spojení s inými

pohľadávkami odôvodňuje platobnú neschopnosť dlžníka“ v zmysle § 11 ods. 3 zákona

o konkurze a reštrukturalizácii s pojmom „preukázaná pohľadávka“ v zmysle § 12 ods. 2

zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Krajský súd nesprávne vychádzal pri posudzovaní

osvedčovania platobnej schopnosti dlžníka z toho, že platobnú schopnosť musí dlžník

osvedčovať iba k pohľadávkam judikovaným a písomne uznaným s úradne overeným

podpisom, čo je v rozpore s definíciou platobnej neschopnosti podľa § 3 ods. 2 zákona

o konkurze a reštrukturalizácii a vyhláškou, na ktorú toto ustanovenie odkazuje. Toto

pochybenie krajského súdu malo za následok, že krajský súd nevzal do úvahy iné

pohľadávky okrem pohľadávok judikovaných a pohľadávok uznaných s úradne osvedčeným

podpisom dlžníka, hoci ich do úvahy bol povinný vziať. Pri posudzovaní platobnej

schopnosti dlžníka je potrebné vziať do úvahy všetky pohľadávky voči nemu 30 dní po

lehote splatnosti, pretože platobná neschopnosť je objektívny stav (neschopnosť splácať

splatné finančné záväzky). Krajský súd nevzal do úvahy, že dlžník písomne svoje záväzky

uznal, čím sa naplnila fikcia ich existencie a dôkazné bremeno sa presunulo na dlžníka

( ), ktorý bol povinný túto fikciu vyvrátiť (preukázať

neexistenciu svojho záväzku). Dlžník tak v konaní neurobil a v súvislosti s osvedčovaním

svojej platobnej schopnosti iba uviedol, že uznané záväzky neuznáva. S ohľadom na

uvedené mal krajský súd vychádzať z toho, že dlžník bol povinný osvedčiť svoju platobnú

schopnosť k pohľadávkam sťažovateľa, a to písomne uznanej pohľadávke v celkovej výške

316 729,14 € a judikovanej pohľadávke na zaplatenie trov konania v sume 280,28 €

a súčasne k písomne uznanej pohľadávke veriteľa B., s. r. o., v celkovej výške 241 504,02 €,

ako aj k judikovanej pohľadávke C., s. r. o., na zaplatenie trov konania (ak vo vzťahu

k obom uvedeným uznaným pohľadávkam dlžník nevyvrátil fikciu ich existencie).

Vyhláška v § 1 ods. 1 ustanovuje, kto sa na účely určenia platobnej neschopnosti rozumie

platobne neschopným, pričom toto ustanovenie hovorí o viac než jednom peňažnom

záväzku (ako takom) 30 dní po lehote splatnosti, viac než jednom veriteľovi s tým, že jeho

peňažné záväzky 30 dní po lehote splatnosti nie sú kryté jeho finančným majetkom, ktorý

toto ustanovenie zároveň definuje. Takto definovaný finančný majetok dlžníka predstavoval

sumu 8 160,31 €, súdu známe záväzky ho podstatne prevyšovali a dlžník bol v predĺžení.

Z tohto dôvodu dlžník v konaní neosvedčil svoju platobnú schopnosť.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí vyslovil, že konanie malo byť zastavené

s poukazom na § 17 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, čo odôvodnil tým, že

zistený skutkový stav právnemu názoru okresného súdu o použití § 19 ods. 3 zákona

o konkurze a reštrukturalizácii nenasvedčuje, pretože pohľadávky z úverových zmlúv

označených v návrhu sťažovateľa na vyhlásenie konkurzu neboli zaplatené. Takéto

odôvodnenie považuje sťažovateľ za vnútorne rozporné, navyše dôkazné bremeno

o zaplatení všetkých pohľadávok veriteľov, ktorí sú účastníkmi konkurzného konania, znáša

dlžník, preukázať pritom musí zaplatenie všetkých pohľadávok takéhoto veriteľa. Ak

krajský súd vychádzal z toho, že dlžník je povinný zaplatiť iba judikované pohľadávky

takéhoto veriteľa a iba pohľadávky písomne uznané s úradne osvedčeným podpisom, takýto

názor krajského súdu je svojvoľný.

Nedostatok v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu vidí sťažovateľ jednak v tom,

že z neho nemožno zistiť, z akého dôvodu malo byť konanie zastavené podľa § 17 ods. 1

zákona o konkurze a reštrukturalizácii (odôvodnenie obsahuje iba konštatovanie), ďalej

v tom, že krajský súd sa nevysporiadal s tvrdením sťažovateľa o tom, že neboli dodržané

podmienky na osvedčovanie platobnej schopnosti dlžníkom podľa § 3 ods. 2 a 4 zákona

o konkurze a reštrukturalizácii a vyhlášky. Odôvodnenie rozhodnutia na strane 6 a 7

obsahuje argumentáciu nesúvisiacu s konaním vo veci sp. zn. (hovorí o 10-

dňovej lehote, ktorá uplynie 16. júla 2009, hoci návrh na vyhlásenie konkurzu bol podaný

až 1. decembra 2009).

Takouto aplikáciou dotknutých zákonných ustanovení došlo k úplnému popretiu ich

účelu a zmyslu, išlo o zjavnú svojvôľu krajského súdu.

Porušenie sťažovateľ odôvodňuje tým, že rozhodnutie krajského

súdu vydané 13. mája 2010 bolo zverejnené vo vestníku až 4. augusta 2010.

Porušenie základného práva na ochranu vlastníctva podľa a 4

uznesením krajského súdu sp. zn. z 13. mája 2010 odôvodnil sťažovateľ

tým, že rozhodnutie krajského súdu viedlo k obmedzeniu slobody sťažovateľa ako veriteľa

zvoliť si spôsob ochrany svojho vlastníckeho práva a zbavilo ho práva na majetkovú

hodnotu zodpovedajúcu tomu, čo by v konkurznom konaní ako veriteľ získal, t. j. práva,

ktoré by pri absencii svojvôle krajského súdu požívalo právnu ochranu. Krajský súd svojím

postupom poprel zásadu rovnosti zákonného obsahu a ochrany vlastníckeho práva všetkých

vlastníkov.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a základného práva na vlastníctvo podľa uznesením krajského súdu sp. zn.

z 13. mája 2010.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tvrdeniami sťažovateľa, podľa ktorých uznesením

krajského súdu sp. zn. z 13. mája 2010 došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou sťažnosti na porušenie označených práv sťažovateľa uznesením krajského

súdu sp. zn. z 13. mája 2010 je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého mu

súdna ochrana nebola krajským súdom poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite

v dôsledku toho, že uznesenie krajského súdu je založené na ústavne nekonformnom

výklade zákonných ustanovení, je svojvoľné a arbitrárne a navyše nie je dostatočne

odôvodnené.

Krajský súd uznesenie sp. zn. z 13. mája 2010 odôvodnil takto:

„Odvolací súd sa plne stotožňuje s právnym posúdením veci okresného súdu, pretože

dospel k rovnakým skutkovým zisteniam a záverom ako súd prvého stupňa.

Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že jedným zo subjektov, ktoré majú

aktívnu vecnú legitimáciu na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu je aj veriteľ, a to

podľa . Podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu realizuje tak právo na

súdnu ochranu, ktoré je garantované v článku 46 ods. 1 SR.

Konkurzný súd je oprávnený vyhlásiť konkurz na majetok dlžníka vtedy, ak sú

splnené formálne a aj materiálne podmienky.

Veriteľ je oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu vtedy, ak dlžník mešká viac

ako 30 dní s plnením peňažnej pohľadávky, existenciu ktorej musí preukázať zákonom

predpísaným spôsobom. Veriteľ musí v návrhu na vyhlásenie konkurzu preukázať, že má

voči dlžníkovi pohľadávku na finančné plnenie, s platením ktorej je dlžník v omeškaní viac

ako 30 dní, kedy zároveň možno dôvodne predpokladať platobnú neschopnosť dlžníka.

Obidve tieto podmienky musia byť splnené súčasne. Existenciu takejto pohľadávky musí

preukázať buď právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu alebo písomným

uznaním dlhu s úradne osvedčeným podpisom dlžníka. Tieto listiny sú obligatórnou

prílohou návrhu. Navrhovateľ, ktorý preukáže oprávnenie podať návrh na vyhlásenie

konkurzu preto, že má pohľadávku priznanú právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného

orgánu alebo uznanú dlžníkom na liste s overeným podpisom dlžníka, musí preukázať

existenciu pohľadávky aj ďalšieho veriteľa, ktorá musí byť rovnako buď vykonateľná alebo

dlžníkom písomne uznaná s overeným podpisom dlžníka. Vykonateľná pohľadávka je taká

pohľadávka, ktorej svedčí exekučný titul, t.j. napr. vykonateľné rozhodnutie súdu, schválený

zmier a pod.

Je nutné uviesť, že navrhovateľom, označená prvá pohľadávka vzniknutá z titulu

nezaplatených úverov, o ktorej navrhovateľ tvrdil, že je písomne uznaná, nespĺňa základnú

zákonom stanovenú podmienku, a to, že na listine o uznaní sú podpisy dlžníka úradne

osvedčené. Táto zákonom stanovená podmienka nemôže byť nahradená obsahom

prehlásenia záložného dlžníka v zmluve o zriadení záložného práva, ktoré navrhovateľ

vykladá tak, že ho je možné považovať za písomné uznanie dlhu, pretože táto skutočnosť zo

zmluvy o zriadení záložného práva nevyplýva. V čl. I bod 2 je obsiahnutý len odkaz na bod 1

cit. čl. o tom, že záväzok z úverovej zmluvy zaplatí tak, ako je tam uvedené. V tejto súvislosti

je nutné uviesť, že ak nie je pohľadávka zabezpečená záložným právom splnená dlžníkom

včas, má záložný veriteľ právo na uspokojenie svojej pohľadávky z výťažku dosiahnutého

predajom založených nehnuteľností. Výška výťažku však nemusí korešpondovať so sumou,

ktorú dlžník uznal v úverovej zmluve a ani so sumou, ktorá je uvedená v čl. II bod 2 záložnej

zmluvy ako cena založených nehnuteľností. Právo záložného veriteľa na uspokojenie sa

z výťažku je právom relatívnym a pôsobí len vo vzťahu medzi záložným veriteľom

a záložným dlžníkom. Zmluva o zriadení záložného práva nebola podpísaná účastníkmi za

účelom uznania dlhu, ale len za účelom zabezpečenia záväzku pre prípad, ak ho dlžník včas

nezaplatí. Z podstaty záložného práva vyplýva, že záložný veriteľ má proti záložnému

dlžníkovi len nárok na speňaženie zálohu v jeho vlastníctve, aby dosiahol uspokojenie svojej

zabezpečenej pohľadávky, aj to len do hodnoty výťažku z predaja. Obsah čl. I bod 2 zmluvy

o zriadení záložného práva tak nie je možné považovať za také písomné uznanie dlhu, ktorá

má na mysli nielen ust. , (ktoré pre nadobudnutie účinkov

platného uznania nevyžaduje úradne osvedčený podpis toho, kto uznanie robí), ale najmä

ust. § 12 ods.2, druhá veta ZKV. Treba tak zdôrazniť, že záver o tom, že bol uznaný určitý

záväzok musí mať podklad v písomnom prehlásení dlžníka. Nie je preto možné ho vyvodiť

len z toho, že účastníkom muselo byť známe, že a aký záväzok dlžník uznáva. Aj keď dlžník

v úverovej zmluve písomne uznal svoj dlh, jeho podpis na listine o právnom úkone nie je

úradne osvedčený, preto právny názor okresného súdu o tom, že túto pohľadávku

navrhovateľa nie je možné považovať za preukázanú, a to ani v spojení s čl. I bod 2 zmluvy

o zriadení záložného práva, je vecne správny.

Ani ďalšia navrhovateľom označená pohľadávka týkajúca sa veriteľa, a to

spoločnosti B., s. r. o., ktorá získala časť z navrhovateľovej pohľadávky v dôsledku jej

postúpenia nebola preukázaná kvalifikovaným spôsobom, a to pre chýbajúci úradne

osvedčený podpis dlžníka na tej istej úverovej zmluve, preto nie je možné na pohľadávku

označeného veriteľa prihliadnuť.

Pokiaľ ide o ďalšie vykonateľné pohľadávky vyplývajúce z rozhodnutia okresného

súdu, ktoré sa týkajú tak navrhovateľa, ako aj spoločnosti C. s. r. o. a predstavujú trovy

konania priznané im proti dlžníkovi po skončení súdneho konania je treba uviesť, že

navrhovateľ síce preukázal oprávnenie na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu pre tieto

dve judikované pohľadávky, avšak dlžník preukázal svoju platobnú schopnosť

a pripravenosť plniť dlh vo vzťahu k navrhovateľovi a ďalšiemu veriteľovi tak, že zaslal

navrhovateľovi deklarované čiastky poštovými poukážkami na adresu sídla oboch

spoločností, avšak veritelia si finančné čiastky neprevzali. Neurobil tak ani na základe

výzvy dlžníka o oznámenie čísla účtu, v dôsledku čoho dlžník plnil dlh uložením do úschovy

súdu. Na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že sa tak stalo 30 dní po lehote splatnosti,

pretože z ust. jednoznačne vyplýva, že dlžník môže splniť svoj dlh až do

vyhlásenia konkurzu, čím zároveň deklaruje svoju platobnú schopnosť.

Okresný súd pri poskytovaní lehoty na preukázanie platobnej schopnosti dlžníkovi

zohľadnil ním uvádzané argumenty uvedené v jeho odpovedi na prvú výzvu súdu, v ktorej

reagoval vecne, v dôsledku čoho bol okresný súd podľa oprávnený poskytnúť mu

ešte ďalšiu lehotu na predloženie ďalších dôkazov, a to o to skôr, že na svoju platobnú

schopnosť už po prvej výzve predložil súdu relevantné dôkazy a aj preto, že dlžník je podľa

a oprávnený až do vyhlásenia konkurzu zaplatiť všetky splatné

pohľadávky účastníkov konkurzného konania a preukázať túto skutočnosť súdu.

Aj keď má prvá fáza konkurzného konania do vyhlásenia konkurzu charakter

sporového konania a na objasnenie skutočností treba viesť dokazovanie, z účelu

konkurzného konania vyplýva, že rozsiahlejšie dokazovanie možno viesť len v súvislosti so

skutočnosťami, ktoré sú rozhodujúce pre záver o základnej otázke, ktorá sa má v konaní

riešiť a to, či je dlžník v úpadku alebo nie. Oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu

musí vždy osvedčiť navrhovateľ, v danom prípade veriteľ bez toho, aby bolo potrebné na

existenciu jeho pohľadávky viesť dokazovanie, pretože účelom konkurzného konania nie je

zisťovanie sporných pohľadávok. Práve z týchto dôvodov stanovil súd dlžníkovi aj ďalšiu

lehotu na preukázanie svojej platobnej schopnosti, keďže z ním predložených listinných

dôkazov konkurznému súdu vyplynulo, že navrhovateľ preukázateľne nemá voči nemu dve

pohľadávky a rovnako ich nemajú ani dvaja ďalší v návrhu označení veritelia, a to z tých

istých dôvodov ako navrhovateľ, v dôsledku čoho neboli splnené zákonné kritériá pre

vyhlásenie konkurzu, pretože úverová zmluva neobsahovala úradne osvedčené podpisy na

uznaní dlhu odporcom a judikované pohľadávky zanikli zložením navrhovateľom

deklarovaných súm do úschovy súdu.

Preukázanie platobnej schopnosti dlžníkom samotným, ktorá je jeho hlavným

argumentom, je založené výlučne na obrane dlžníka, pretože ak už jednu z dvoch veriteľom

uvádzaných pohľadávok zaplatil a veriteľovi tak zostala len jedna a ani tá nie je legitímna,

nemôže byť dlžník v omeškaní s platením, a preto nemôžu byť splnené ani zákonom

stanovené podmienky na vyhlásenie konkurzu, pretože ani ostatní dvaja veritelia so svojimi

pohľadávkami v tomto konaní neuspeli z tých istých dôvodov ako navrhovateľ.

Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že tak, ako okresný súd

správne uviedol, dlžníkovi sa podarilo osvedčiť svoju platobnú schopnosť minimálne pri

jednej z dvoch navrhovateľom označených pohľadávok, ako aj pre pohľadávku

navrhovateľom označeného veriteľa spoločnosť C., s. r. o. a na tejto skutočnosti nič nemení

ani to, že sa tak stalo v súdom predlženej lehote. Dôležité je, že zaplatenie sa uskutočnilo

pred vyhlásením konkurzu, čo je postup, s ktorým počíta.

Pre pohľadávku navrhovateľa vzniknutú z úverovej zmluvy, ktorej písomné uznanie

na listine neobsahovalo úradne osvedčený podpis, čo rovnako platí aj pre ďalšiu

navrhovateľom označenú pohľadávku veriteľa B., s. r. o. je treba uviesť, že pre túto

pohľadávku nebol navrhovateľ, ako ani ďalší, ním označený veriteľ, aktívne legitimovaný.

Pre rozhodnutie odvolacieho súdu je rozhodujúci tak skutkový, ako aj právny stav

platný v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, z ktorého nesporne vyplýva, že veriteľovi

sa nepodarilo v konaní preukázať platobnú neschopnosť dlžníka a ani také skutočnosti,

ktoré by ho oprávňovali ako veriteľa podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Okresný súd

preto správne konanie o návrhu na vyhlásenie konkurzu zastavil. Odvolací súd je však toho

právneho názoru, že konanie malo byť zastavené podľa a nie podľa

ods. 3 , pretože zistený skutkový stav právnemu názoru okresného súdu o použití ust.

nenasvedčuje, keďže pohľadávky z úverových zmlúv, označených

navrhovateľom v návrhu na vyhlásenie konkurzu, odporcom zaplatené neboli.

Odvolací súd preto rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne, aj keď za

použitia iného ustanovenia toho istého právneho predpisu, podľa potvrdil.“

Sťažovateľ odôvodnil porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru tým, že krajský súd sa dostatočne nevysporiadal s jeho argumentáciou

obsiahnutou v odvolaní sťažovateľa, a svoje rozhodnutie preto nedostatočne odôvodnil.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého „v odôvodnení rozsudku súd uvedie,

čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil“.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah sa ústavný súd zaoberal posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na

argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami,

ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel

k svojmu rozhodnutiu. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, čo bolo

dôvodom, pre ktorý nebolo možné považovať ustanovenia záložnej zmluvy za uznanie dlhu.

Pokiaľ krajský súd založil svoje rozhodnutie na závere o tom, že dlžník si splnil svoju

povinnosť uhradiť judikované trovy konania ich poukázaním veriteľom (ktorí plnenie

neprijali), potom ostala už bez významu úvaha sťažovateľa o tom, aký význam má pre záver

o zániku tejto pohľadávky rozhodnutie o prijatí do súdnej úschovy. Ak krajský súd

vychádzal z toho, že do úvahy je potrebné vziať iba judikovanú pohľadávku, potom

vo vzťahu k úroku z omeškania z trov o judikovanú pohľadávku už nešlo. Krajský súd svoj

záver o nevyhnutnosti úradne osvedčeného podpisu na uznaní dlhu k (preukázanej)

pohľadávke zo strany dlžníka aj v súvislosti so skúmaním odôvodnenosti predpokladu

platobnej neschopnosti dlžníka oprel o ustanovenie § 12 ods. 2 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii. Na druhej strane, hoci treba dať za pravdu sťažovateľovi vo vzťahu

k jeho tvrdeniu o vnútornej rozporuplnosti dôvodov uvedených krajským súdom v súvislosti

s aplikáciou § 17 ods. 1, resp. § 19 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, tento

nedostatok odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nespôsobuje takú vadu uznesenia

krajského súdu, v dôsledku ktorej by boli dôvody rozhodnutia krajského súdu (odôvodnenia

ako celku) nezrozumiteľné.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Ústavný súd považuje rozhodnutie krajského súdu a princípy posudzovania

podmienok na vyhlásenie konkurzu (aj s ohľadom na špecifiká veci sťažovateľa spočívajúce

v tom, že s návrhom na vyhlásenie konkurzu nepredložil listinu preukazujúcu uznanie dlhu

dlžníkom vo vzťahu k dvom pohľadávkam s úradne osvedčeným podpisom) za

zodpovedajúce právnej úprave i záverom právnej teórie a stotožňuje sa s ním. Aplikácia

dotknutých ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii krajským súdom zodpovedá

nielen ich zneniu, ale aj účelu, ktorým je okrem iného zabrániť, aby dochádzalo

k zneužívaniu inštitútu konkurzu, ktorý môže mať pre dlžníka závažné a ťažko napraviteľné

následky.

Ústavný súd nepovažoval preto právny názor krajského súdu, na ktorom založil

potvrdenie napadnutého uznesenia za svojvoľný, resp. arbitrárny. Aplikácia príslušných

ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii na vec sťažovateľa krajským súdom

nepoprela ich účel a zmysel. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval v súlade

i so zásadou ústavne konformného výkladu, pretože nepoužil taký výklad dotknutých

ustanovení, ktorý by poprel realizáciu garantovaných práv fyzických alebo

právnických osôb.

Z týchto dôvodov odmietol ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru, a to

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd konštatuje, že rozhodnutím krajského súdu nedošlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa , podľa ktorého každý má (okrem

iného) právo, aby bola jeho vec prerokovaná bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ

odôvodnil tvrdené porušenie svojho základného práva tým, že rozhodnutie krajského súdu

vydané 13. mája 2010 bolo zverejnené vo vestníku až 4. augusta 2010.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať aj

z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa

(), a preto už k namietanému porušovaniu práva

nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou účelom a cieľom práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný

súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde

uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať (napr.

, , ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už

nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť

odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ). Uvedený

právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti

č. 16970/05).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že ako sťažovateľ sám uviedol, krajský súd

vo veci rozhodol už 13. mája 2010 uznesením sp. zn. , ktoré bolo doručené

sťažovateľovi 16. júna 2010 a uverejnené vo vestníku bolo 4. augusta 2010 (č. 149/2010).

Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

postupom krajského súdu v napadnutom konaní až sťažnosťou doručenou ústavnému

súdu 5. augusta 2010, t. j. v čase, keď k porušovaniu označeného práva už nemohlo

dochádzať a jeho právna neistota už nemohla trvať, ústavný súd sťažnosť v tejto časti

v súlade s odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal i porušenie a 4

uznesením krajského súdu sp. zn. z 13. mája 2010 a svoje tvrdenie

odôvodnil tým, že rozhodnutie krajského súdu viedlo k obmedzeniu jeho slobody ako

veriteľa zvoliť si spôsob ochrany svojho vlastníckeho práva a zbavilo ho práva na

majetkovú hodnotu zodpovedajúcu tomu, čo by v konkurznom konaní ako veriteľ získal,

t. j. práva, ktoré by pri absencii svojvôle krajského súdu požívalo právnu ochranu, ako aj

tým, že krajský súd svojím postupom poprel zásadu rovnosti zákonného obsahu a ochrany

vlastníckeho práva všetkých vlastníkov.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

Keďže sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva na vlastníctvo v tom, že

krajský súd ho mal svojím rozhodnutím zbaviť práva na majetkovú hodnotu zodpovedajúcu

tomu, čo by v konkurznom konaní ako veriteľ získal, zaoberal sa ústavný súd tým, či

vo vzťahu k pohľadávkam sťažovateľa, pre ktoré podal návrh na vyhlásenie konkurzu proti

dlžníkovi, išlo o majetok, ktorý je chránený . Keďže za majetok v zmysle

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa považuje nielen existujúci majetok

vo vlastníctve fyzickej alebo právnickej osoby, teda veci alebo iné aktíva, ktorých

vlastníkom je táto osoba, ale i majetok, nadobudnutie vlastníctva ku ktorému môže fyzická

alebo právnická osoba legitímne očakávať, nepochybuje ani ústavný súd o tom, že

pohľadávky sťažovateľa sú majetkom, ktorý je chránený základným právom na vlastníctvo.

Ostalo teda posúdiť, či rozhodnutím krajského súdu mohlo dôjsť k zbaveniu majetku

sťažovateľa, a v kladnom prípade, či pre takéto zbavenie majetku sťažovateľa boli splnené

ústavné podmienky. Za podstatné v tejto súvislosti považuje ústavný súd najmä to, že

predmetom konania vedeného pred krajským súdom bolo iba posudzovanie splnenia

podmienok na vyhlásenie konkurzu na majetok sťažovateľovho dlžníka, a nie posudzovanie

samotnej existencie pohľadávok sťažovateľa. Napadnutým rozhodnutím krajského súdu

nemohlo dôjsť k porušeniu označeného práva sťažovateľa pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím krajského súdu a základným právom,

ktorého porušenie sa namietalo, pretože sťažovateľ rozhodnutím krajského súdu majetku

zbavený nebol.

Pre úplnosť poukazuje ústavný súd i na to, že v situácii, keď sťažovateľ odôvodňuje

porušenie svojho základného práva na vlastníctvo rozhodnutím krajského súdu iba tým, že

podľa jeho názoru mal legitímnu nádej na nadobudnutie (časti) hodnoty svojej pohľadávky

v konkurznom konaní, pretože splnil všetky podmienky na vyhovenie návrhu na vyhlásenie

konkurzu na jeho dlžníka, tieto tvrdenia sťažovateľa by mohli obstáť iba v prípade, ak by

tieto podmienky sťažovateľ skutočne splnil. Ako však už bolo uvedené vo vzťahu

k tvrdeniam sťažovateľa o porušení , ústavný súd je toho názoru, že

záver okresného súdu i krajského súdu o tom, že v konkurznom konaní nebolo preukázané

splnenie podmienok na vyhlásenie konkurzu, je nielen ústavne konformný, ale aj správny.

V situácii, keď neboli splnené zákonné podmienky na vyhlásenie konkurzu na majetok

sťažovateľovho dlžníka, nemožno uvažovať ani o legitímnej nádeji na zhmotnenie (časti)

pohľadávky sťažovateľa postupom, ktorý zvolil (teda v konkurznom konaní). Sťažovateľ

nemohol v čase vydania rozhodnutia krajského súdu legitímne bez splnenia zákonných

podmienok očakávať, že konkurz na majetok dlžníka bude vyhlásený.

Keďže rozhodnutím krajského súdu nedošlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na vlastníctvo podľa , ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa

aj v tejto jej časti podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010