Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 399/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť N. B., B., zastúpenej JUDr. M. M., Advokátska kancelária

M. a spol. s. r. o., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46

ods. 1 a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -327 z 19. novembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť N. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

5. februára 2010 doručená sťažnosť N. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -327 z 19. novembra 2009. Sťažnosť bola doplnená○ podaním

z 29. septembra 2010, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 4. októbra 2010.

2. Sťažovateľka opísala skutkový stav v predmetnom konaní takto: «Sťažovateľka –

N. B. sa ako navrhovateľka návrhom na začatie konania, doručeným Okresnému súdu

Bratislava V, domáhala proti odporkyni – I. B. ochrany svojej osobnosti a náhrady

nemajetkovej ujmy vo výške 16.596,96 €. Návrh odôvodňovala tým, že na základe Zmluvy o

poskytovaní služieb zo dňa 31.08.2004 vykonávala pre odporkyňu ako poslankyňu

Európskeho parlamentu služby asistenta. Zmluva o poskytovaní služieb bola dojednaná na

dobu od 01.09.2004 do 01.09.2005. Pred ukončením dohodnutej doby, odporkyňa túto

zmluvu písomne vypovedala (navrhovateľke doručená dňa 14.02.2005) na základe čoho sa

zmluvný vzťah v zmysle výpovednej lehoty ukončil dňa 31.03.2005. Ako asistentke bol

navrhovateľke vydaný akreditačný preukaz, ktorý podľa bodov 2 a 4 Pravidiel o Akreditácii

asistentov a ich činnosti v Európskom parlamente a Registri finančných záujmov

akreditovaných asistentov poslancov bol vystavený na dobu účinnosti zmluvy uzavretej

medzi poslancom a asistentom, t.j. platil počas celej doby trvania zmluvy a oprávňoval

majiteľa preukazu voľne sa pohybovať v budovách Európskeho parlamentu. Odporkyňa

pred začatím plynutia výpovednej lehoty vyplývajúcej zo zmluvy, dňa 10.02.2005 vypísala

a odovzdala administratíve Európskeho parlamentu listinu „Changes to be made to an

application for payment of the secretarial assistance allowance (Zmeny, ktoré je potrebné

urobiť v žiadosti o pridelenie príspevku na asistentskú výpomoc)", v ktorej odporkyňa

uviedla ukončenie zmluvy s navrhovateľkou ku dňu 15.03.2005 a ukončenie akreditácie ku

dňu 10.02.2005. Odporkyňa o tejto skutočnosti navrhovateľku neinformovala

a neupozornila na to, že má vrátiť akreditačný preukaz. Následne dňa 18.03.2005 bola

navrhovateľka počas obeda pracovníkmi bezpečnostnej služby Európskeho parlamentu pre

zrakmi prítomných kolegov ako zločinec násilne vyvedená z priestorov kantíny Európskeho

parlamentu, pričom pracovníci bezpečnostnej služby sa odvolávali na oznámenie kancelárie

odporkyne o tom, že navrhovateľka sa zdržiava v priestoroch kantíny, aj keď má

deaktivovaný, neplatný akreditačný preukaz. Tento zavádzajúci postup odporkyne voči

navrhovateľke (deaktivácia akreditačného preukazu pred začatím plynutia výpovednej

lehoty výpovednej lehoty, neoboznámenie navrhovateľky o deaktivácií akreditačného

preukazu, nedodržanie, resp. bezdôvodné skrátenie výpovednej lehoty, oznámenie

pracovníkom bezpečnostnej služby o zdržiavaní sa asistenta bez platného akreditačného

preukazu), ktorého následkom bolo násilne vyvedenie navrhovateľky z priestorov kantíny

Európskeho parlamentu, privodilo poníženie navrhovateľky nielen v očiach osôb

prítomných v kantíne, ale aj ďalších, ktoré sa o incidente dozvedeli a týmto bolo hrubo

zasiahnuté do osobnostných práv navrhovateľky.

Zároveň počas súdneho konania vedeného prvostupňovým súdom navrhovateľka

v zmysle ustanovenia rozšírila žalobný petit o ochranu osobnosti v súvislosti

s článkom publikovaným dňa 15.08.2005 v denníku H., ktorý citoval vyjadrenie odporkyne a

to: ...„Odkedy som ju vymenila (jedná sa o navrhovateľku), práca v Bruseli sa zlepšila

minimálne o päťdesiat percent. Za 132-tisíc korún mesačne musí asistent odviesť svoju

prácu na patričnej úrovni.", pričom navrhovateľka má za to, že v uvedenej citácií sa jedná o

nepravdivý fakt, nakoľko nie je pravdou, resp. nie je ničím podložené tvrdenie odporkyne,

žeby navrhovateľka vykonávala činnosť pre odporkyňu o päťdesiat percent menej ako iná

(odporkyňou neidentifikovaná osoba) a uvedené tvrdenie odporkyňa nijako nezdôvodnila.

V konaní súd prvého stupňa dospel k záveru, že je treba dať navrhovateľke za

pravdu, že násilne vyvedenie navrhovateľky z jedálne Európskeho parlamentu bolo

objektívne spôsobilé vyvolať nemajetkovú ujmu na jej osobnostných právach, avšak

samotné odňatie akreditačného preukazu, však nie je možné považovať za objektívne

spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľky, nakoľko konanie odporkyne

nebolo neoprávneným konaním, a to z dôvodu toho že odporkyňa žiadala bezpečnostnú

službu o deaktiváciu a odobratie akreditačného preukazu, ale miesto, čas a spôsob, akým

má k odobratiu preukazu dôjsť, neurčila ona, preto spôsob akým bezpečnostná služba

splnila jej pokyn, nie je možné pripočítať na ťarchu odporkyne.

Taktiež súd prvého stupňa v časti žalobného návrhu týkajúci sa hodnotenia

pracovného výkonu navrhovateľky dospel k záveru, že hodnotenie pracovného výkonu

navrhovateľky, súd za zásah objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu na

osobnostných právach navrhovateľky, považuje, pričom však nie je možné uplatniť sankcie,

uvedené v , nakoľko navrhovateľka musí preukázať, že zásah bol neoprávnený,

odporoval objektívnemu právu a že k nemajetkovej ujme došlo práve v dôsledku tohto

protiprávneho zásahu porušovateľa.

Vzhľadom k uvedenému, Okresný súd Bratislava V, pod sp. zn.: -289

dňa 27.04.2009 návrh o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške

16.596,96 € zamietol a zaviazal navrhovateľku zaplatiť odporkyni k rukám advokáta

JUDr. M. R. náhradu trov konania 3.485,84 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Voči uvedenému rozsudku podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie, pričom

Krajský súd Bratislava ako odvolací súd dňa 19.11.2009, pod sp. zn.: -327 po

preskúmaní veci sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa

a rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd má za to, že súd

prvého stupňa náležité zistil skutkový stav veci a jeho právny záver je zákonu

zodpovedajúci. V odvolaní sa neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok

zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými,

o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť, alebo ktoré by

nebol uvážil. Z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než napadnutým

rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú

spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Je potrebné prisvedčiť odporkyni, že

nebola to ona, ktorá by zodpovedala za výkon ochrany v Európskom parlamente

a za spôsob jej realizácie, a zároveň uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť odporkyni

trovy odvolacieho konania v sume 387,70 eur do rúk právneho zástupcu JUDr. M. R. do 3

dní.»

3. Sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za ústavne

nekonformný a v sťažnosti ďalej argumentuje: «Sťažovateľka vytýka odvolaciemu súdu

porušenie práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ktoré namieta v postupe Krajského súdu Bratislava pri priznaní trov odvolacieho

konania právnemu zástupcovi odporkyne, v porušení práva na kontradiktórnosť konania

a neodôvodnenosť, arbitrárnosť a neudržateľnosť právneho posúdenia veci s poukazom na

obdobné prejednávané veci európskymi súdmi. ...

Konanie, resp, opomenutie odporkyne, ktorého následkom bolo násilné vyvedenie

navrhovateľky bezpečnostnou službou Európskeho parlamentu, má preukázateľné znaky

neoprávneného zásahu do osobnostných práv navrhovateľky, na ktoré poukázala

aj ustálenou európskou judikatúrou v obdobných súdnych konaniach:

Rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. :

Na základe čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd má každý právo, aby bola

zachovaná jeho ľudská dôstojnosť, osobná česť, dobrá povesť a chránené jeho meno.

Z povahy daného prípadu vyplýva, že jednanie nemeckých úradov, ktorému bol poškodený

v Nemecku vystavovaný predovšetkým v dôsledku opomenutia pracovníkov vysielajúcej

organizácie, majú zreteľné znaky poškodenia práv uvedených v čl. 10 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd. Preto nemôžeme mať za to, že postačí iba jednoduché

ospravedlnenie, ale určitá, veci primeraná finančná náhrada spôsobenej ujmy sa javí

Ústavnému súdu ako právne primeraná, pričom uvedené rozhodnutie sa týka: ...,náhrady

nemajetkovej ujmy poškodenému (zamestnancovi) podľa ustanovenia § 13 ObčZ v súvislosti

§ 11 ObčZ zo strany zamestnávateľa, ktorý nezabezpečil na základe riadne zjednaných

pracovných podmienok pracovné povolenie pre výkon práce v SRN. V dôsledku toho bol

(zamestnanec) pri kontrole príslušných úradov v SRN tam zadržaný, vypočúvaný, bolo mu

zakázané vykonávať prácu a následne bol na základe rozhodnutia úradov SRN vyhostený

a bol mu uložený zákaz vstupu na územie SRN po dobu jedného roka. ...

V časti napadnutého rozhodnutia týkajúceho sa nároku navrhovateľky na

ospravedlnenie za výrok odporkyne v denníku H. zo dňa 15.08.2005 sa odvolací súd

stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že ide o kritiku, pričom ďalej argumentoval:...

,,Kritika je súčasťou slobody prejavu. Musí však ísť o kritiku prípustnú alebo oprávnenú.

Pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku treba v prvom rade odlíšiť, či ide o skutkové

tvrdenia, alebo hodnotiaci úsudok, lebo podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto

kategórií sa odlišuje. Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, teda objektívne existujúcu realitu.

Hodnotiaci úsudok naopak vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu

zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na

základe vlastných (subjektívnych kritérií). Tvrdenia odporkyne v spornom článku spĺňajú

tieto kritériá. Preto aj v tejto časti je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne."

Sťažovateľka má za to, že predmetné tvrdenie odporkyne je neodôvodnené

a nepodložené, nakoľko sa jedná o nepravdivý fakt, ktorý poukazuje na to, že navrhovateľka

vykonávala činnosť pre odporkyňu o päťdesiat percent menej ako iná (odporkyňou

neidentifikovaná) osoba), pričom podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva takéto tvrdenia podliehajú tzv. ..dôkazu pravdy" a teda dôkazné bremeno v plnom

rozsahu zaťažuje toho, kto do cti iného týmto nepravdivým faktom zasiahol. A preto

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, nakoľko

uvedené vyjadrenie preukázateľne zasiahlo do osobnostných práv navrhovateľky (doposiaľ

jej nie je známe z akých jej neznámych dôvodov prvostupňový a ani odvolací súd od

odporkyne odôvodniť predmetné vyjadrenie nepožadoval), pričom v rámci uvedeného,

poukazuje na právny názor prvostupňového súdu: ... „hodnotenie pracovného výkonu

navrhovateľky, vyjadrené v napadnutej časti článku H., súd za zásah objektívne spôsobilý

vyvolať nemajetkovú ujmu na osobnostných právach navrhovateľky, považuje. Spochybnená

je kvalita jej práce, neúmerná odmena, ktorú za prácu dostala." ...

Napadnuté rozhodnutie vydal Krajský súd Bratislava bez nariadeného pojednávania

v zmysle ustanovenia pričom po doručení rozhodnutia právnemu

zástupcovi navrhovateľky bol právny zástupca konfrontovaný s tým, že v predmetnej veci

bolo dňa 08.06.2009 podané právnym zástupcom odporkyne vyjadrenie k odvolaniu, ktoré

však zo strany súdu nebolo zaslané právnemu zástupcovi navrhovateľky.

Vzhľadom k uvedenému, že aj keď odvolací súd konal v rámci zákonného postupu

(v zmysle ustanovenia ), je nezaslanie písomného vyjadrenia účastníkovi

konania (navrhovateľke), znemožnená realizácia jej procesných práv (nemala možnosť

zaujať stanovisko k predmetnému vyjadreniu, vyjadriť sa k právnej relevantnosti a pod.), čo

bráni zákonnosti konania (fair process), t.j. taký postup súdu, v ktorom je zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, pričom znemožnením

realizácie procesných práv účastníka, v tomto prípade zásady kontradiktórnosti, došlo

k odňatiu možnosti konať pred súdom.

Stotožňujeme sa s tým, že kontradiktórnosť konania nemôže prechádzať do roviny

„absolútna", t.j. konajúci súd nemá za povinnosť zasielať stranám konania každé vyjadrenie

strán, avšak pokiaľ súd rozhoduje v zmysle ustanovenia , máme za to, že

vyjadrenie jednej zo strán, ktorá obsahuje nové dôkazy, pripomienky alebo uloženie

povinnosti je potrebné a účelné takéto vyjadrenie, ktoré môže ovplyvniť rozhodnutie súdu,

predložiť druhej strane na vyjadrenie.

Jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 (Dohovor o ochrane

ľudských práv a základných slobôd) je jeho kontradiktórny charakter, každá strana musí

mať zásadne možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné pre

úspech jej požiadaviek, ale zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou predloženými

súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim (rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva vo veci Mantovanelli proti Francúzsku zo dňa 18.03.1997).

Pokiaľ by konajúci súd zaslal navrhovateľke, resp. jej právnemu zástupcovi

vyjadrenie právneho zástupcu odporkyne (zo dňa 08.06.2009), mohla by sa navrhovateľka

prostredníctvom právneho zástupcu vyjadriť k obsahu podaného vyjadrenia a k nesúladu

MS SR č. ) v súlade s hospodárnosťou a účelovosťou súdneho konania.

Na základe uvedených dôvodov sa sťažovateľka cíti byť poškodená rozhodnutím

odvolacieho súdu ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo a rozhodnutie Krajského súdu

Bratislava považuje za arbitrárny a ústave odporujúci postup, ktorého následkom je

porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa a

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane základných práv a ľudských slobôd, ako aj práva vlastniť majetok podľa čl. 20

a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.»

4. Z doplnenia sťažnosti a jej príloh v podstatnom vyplýva, že na základe podnetu

sťažovateľky podala Generálny prokurátor Slovenskej republiky proti rozsudku krajského

súdu mimoriadne dovolanie, avšak len v časti, ktorým bola sťažovateľka zaviazaná na

náhradu trov odvolacieho konania. Konanie o mimoriadnom dovolaní je

vedené na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.

. Proti meritórnemu výroku rozsudku krajského súdu mimoriadne

dovolanie podané nebolo.

5. Sťažovateľka v doplnení sťažnosti zároveň poukazuje na aktuálnu judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), konkrétne na rozhodnutie vo veci

H. a iní proti Slovenskej republike z 27. apríla 2010. Sťažovateľka argumentujúc uvedeným

rozhodnutím uvádza: „Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúc ako súd dovolací

nedoručil na vyjadrenie stanovisko k dovolaniu sťažovateľov, v čom ESĽP videl porušenie

práva na kontradiktórne súdne konanie. ...

S ohľadom na uvedené skutočnosti máme preto (bez akýchkoľvek pochybností) za to,

že odvolací súd porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru a SR, keďže vo veci nie je sporné, že:

a/ odporkyňa sa vyjadrila k odvolaniu sťažovateľky s cieľom ovplyvniť rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR (v uvedenom podaní bola predostretá právna argumentácie ako aj

záverečný odvolací návrh); nie je významné to, či sa jednalo o nové alebo nie nové

argumenty,

b/ v podanom vyjadrení protistrany bola uvedená aj nová námietka (podpis na odvolaní

advokátskym koncipientom), ku ktorej sa sťažovateľka vôbec nemohla vyjadriť, čo

konštatoval aj prokurátor Generálnej prokuratúry SR; a je bezvýznamné, či súd túto

námietku akceptoval alebo nie, keďže takýmto postupom sa upiera účastníkovi právo

reagovať na nové argumenty a zjavne sa tým porušujú práva účastníka, čo samozrejme

zakladá nedôveru k justícií,

c/ odvolací súd (ani odporkyňa) nezaslal toto vyjadrenie sťažovateľke na vedomie, aby táto

mohla pred vydaním rozhodnutia na toto rozhodnutie primeraným spôsobom reagovať

(o existencii tohto stanoviska sťažovateľka nemala žiadnu vedomosť a takýto postup súdu

viedol k zjavnej nezákonnosti jeho výroku o náhrade trov odvolacieho konania, keďže

právny zástupca odporkyne si uplatnil náhradu trov konania v nesprávnej výške

a sťažovateľka nemohla (okrem iných vecí) reagovať na túto okolnosť)

d/ k uvedenému postupu došlo v odvolacom konaní, ktoré iniciovala sťažovateľka, pričom

na podanie tohto odvolania bola sťažovateľa oprávnená, a teda odvolanie v danej veci bolo

prípustné.“

6. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd

vyslovil porušenie označených základných práv podľa , dohovoru a dodatkového

protokolu rozsudkom krajského súdu s tým, aby bol napadnutý rozsudok krajského súdu

zrušený a vec bola vrátená na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľka zároveň žiada

priznanie náhrady trov konania.

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

9. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len

v prípadoch ustanovených zákonom.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

12. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 1

ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne

užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu

a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

1. K výroku rozsudku krajského súdu v merite veci

13. Sťažovateľka vidí porušenie svojich základných práv v niekoľkých aspektoch.

Krajskému súdu vytýka ústavne nekonformnú aplikáciu relevantných právnych predpisov

a neudržateľné právne posúdenie meritu veci, ktoré majú za následok arbitrárne

rozhodnutie. Zároveň podľa názoru sťažovateľky bol porušený princíp kontradiktórnosti

konania.

14. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského

súdu ústavný súd predovšetkým skúmal, či boli dodržané a dohovorom garantované

procesné záruky v konaní, najmä či bol dodržaný sťažovateľkou namietaný princíp rovnosti

zbraní a princíp kontradiktórnosti konania.

15. Podstatou tvrdenia sťažovateľky o porušení uvedených princípov spravodlivého

konania je tá skutočnosť, že krajský súd nedoručil sťažovateľke vyjadrenie k jej podanému

odvolaniu na zaujatie stanoviska a vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania. Iné

skutočnosti, ktoré by mali za následok porušenie označených ústavných princípov,

sťažovateľka neuvádza.

16. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej

procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok,

ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca (K. c.

Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase

znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy

potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a

pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k

nim (pozri cit. rozsudok K., § 46).

17. Ústavný súd je oboznámený aj s rozhodnutím ESĽP vo veci H. a iní c. Slovenská

republika, ktorú vo svojej sťažnosti označila sťažovateľka. Pri svojom rozhodovaní však

vychádzal zo skutkového stavu predloženej veci a ustálenej rozhodovacej praxe ústavného

súdu a ESĽP, ktoré sa vzťahujú na prípady skutkovo najbližšie. Vo veci sťažovateľky

právne rozhodol okresný súd ako súd prvého stupňa na základe dôkazov vykonaných na

verejnom pojednávaní. Po vyhlásení rozsudku sa každá strana v konaní mohla raz vyjadriť k

rozhodnutiu súdu. Táto možnosť spočívala v tom, že sťažovateľka podala odvolanie proti

rozsudku súdu prvého stupňa a protistrana sa k podanému odvolaniu vyjadrila.

18. Ústavný súd považuje pre posúdenie oprávnenosti podanej sťažnosti za právne

významnú aj tú skutočnosť, že vo vyjadrení k podanému odvolaniu neboli uvedené žiadne

relevantné nové skutočnosti, ktoré by mali zásadný vplyv na ustálenie skutkového stavu

a ku ktorým by sa sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť už v konaní na prvom stupni.

Sťažovateľka v podanej sťažnosti správne uvádza, že: «Stotožňujeme sa s tým, že

kontradiktórnosť konania nemôže prechádzať do roviny „absolútna“, t.j. konajúci súd nemá

za povinnosť zasielať stranám každé vyjadrenie strán...» K tomu ústavný súd dopĺňa, že

takúto povinnosť nemá, ani keď rozhoduje bez nariadenia pojednávania v zmysle

ustanovenia v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Ak by sme pripustili opačný výklad, teda

stanovenie povinnosti súdu oboznámiť druhú stranu s každým podaním bez ohľadu na jeho

relevanciu, ad absurdum by mohlo dôjsť k nekonečnému reťazovitému zasielaniu

vzájomných stanovísk. Konajúci súd musí prihliadať aj na a dohovorom

garantovaný princíp hospodárnosti a rýchlosti konania. Ústavný súd zdôrazňuje, že krajský

súd odôvodnil svoje rozhodnutie argumentmi, ktoré boli sťažovateľke známe a mala

možnosť sa k nim vyjadriť.

19. Uvedené ústavne relevantné úvahy berie do úvahy aj ESĽP (rozhodnutie vo veci

Ekbatani c. Švédsko z 26. mája 1988). Z predmetnej judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie,

v ktorom sa prerokúvavajú výlučne právne otázky, môže vyhovovať požiadavkám čl. 6

dohovoru, aj keď odvolací súd neposkytol účastníkovi konania príležitosť, aby sa mohol

pred ním osobne vyjadriť. Taktiež nedostatok verejného prerokovania veci na druhom

stupni možno ospravedlniť povahou konania, o ktoré ide, ak pojednávanie na súde prvého

stupňa bolo verejné. Pri posudzovaní verejnosti súdneho konania na odvolacích súdoch

vychádzajú štrasburské orgány ochrany práva z osobitostí každého prípadu a z povahy

otázok preskúmavaných odvolacím súdom (napr. rozhodnutie Jan-Ake Andersson a Fejde c.

Švédsko z 29. októbra 1991, Annuaire, č. 212-C).

20. Krajský súd v súlade s ustanovením nenariadil v konaní

o odvolaní sťažovateľky pojednávanie a v okolnostiach prípadu posudzoval výlučne právne

otázky prípadu. S ohľadom na citovanú judikatúru ESĽP ústavný súd konštatuje, že

nezaslanie vyjadrenia k odvolaniu sťažovateľky a absencia nariadeného pojednávania

v konaní o odvolaní nemala dopad na zachovanie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa základného práva na verejné prerokovanie veci podľa

a práva na spravodlivé konanie podľa dohovoru.

21. Ústavný súd ďalej skúmal, či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený alebo

arbitrárny v takom rozsahu, že by bolo možné hovoriť o sudcovskej svojvôli a porušení

sťažovateľky.

22. Pri posudzovaní sťažnosti v tejto časti ústavný súd poukazuje na ustálenú

judikatúru a zdôrazňuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, neprislúcha ústavnému súdu hodnotiť správnosť

skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je

prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti ().

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha

interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (,

, , ).

23. Sťažovateľka v podstate požaduje revíziu rozsudku krajského súdu, ktorým bola

jej žaloba zamietnutá. Svoju sťažnosť opiera o dôvody, ktoré uviedla aj v samotnom

odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosťou

napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, konštatuje, že rozsudok

krajského súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého právneho predpisu a dôvodí

svoje rozhodnutie. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil nič, čo by

rozsudok krajského súdu robilo ústavne neakceptovateľným. Sťažnosťou napadnutý

rozsudok je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle

konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom podáva

odpoveď na všetky otázky, prečo nebolo vyhovené predmetnej žalobe. Ústavný súd

poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci

(podobne , ).

24. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z už uvedených

dôvodov považuje sťažnosť v časti výroku v merite veci, ktorým bol rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdený, za zjavne neopodstatnenú.

2. K výroku rozsudku krajského súdu o trovách konania

25. Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae

aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so

zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

26. Sťažovateľka v sťažnosti osobitne poukazovala na rozhodnutie krajského súdu

o trovách konania, ktoré podľa jej názoru nebolo v súlade so zákonom a porušilo jej

základné práva na súdnu ochranu podľa a právo vlastniť majetok

garantované a dodatkového protokolu.

27. Na posúdenie sťažnosti v tejto časti je rozhodujúca skutočnosť, že na základe

podnetu sťažovateľky podala generálny prokurátor Slovenskej republiky proti rozsudku

krajského súdu vo výroku o trovách konania mimoriadne dovolanie. Konanie

o mimoriadnom dovolaní je vedené na najvyššom súde pod sp. zn.

a nebolo právoplatne ukončené.

28. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri prerokovaní sťažnosti vo výroku

o trovách konania vychádzal z princípu subsidiarity podľa . Toto

ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo sa domáhať

ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu

poskytnúť všeobecné súdy. Keďže výrok o trovách konania napadnutého rozsudku

krajského súdu je predmetom preskúmania najvyšším súdom v osobitnom konaní, ústavný

súd nemá právomoc rozhodnúť o sťažnosti v tejto časti. To však nezakladá prekážku

res iudicata a nebráni sťažovateľke, aby za podmienok ustanovených zákonom o ústavnom

súde napadla prípadne sťažnosťou rozhodnutie najvyššieho súdu.

29. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

30. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, resp.

nedostatok právomoci, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky,

a to návrhu na prikázanie vo veci konať a o trovách konania, ktoré sú viazané na

skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010