Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 399/2010
PDF · 308.01 KB
No categories available
I. ÚS 399/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť N. B., B., zastúpenej JUDr. M. M., Advokátska kancelária
M. a spol. s. r. o., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 3 Co 202/09-327 z 19. novembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť N. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
5. februára 2010 doručená sťažnosť N. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 3 Co 202/09-327 z 19. novembra 2009. Sťažnosť bola doplnená○ podaním
z 29. septembra 2010, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 4. októbra 2010.
2. Sťažovateľka opísala skutkový stav v predmetnom konaní takto: «Sťažovateľka –
N. B. sa ako navrhovateľka návrhom na začatie konania, doručeným Okresnému súdu
Bratislava V, domáhala proti odporkyni – I. B. ochrany svojej osobnosti a náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 16.596,96 €. Návrh odôvodňovala tým, že na základe Zmluvy o
poskytovaní služieb zo dňa 31.08.2004 vykonávala pre odporkyňu ako poslankyňu
Európskeho parlamentu služby asistenta. Zmluva o poskytovaní služieb bola dojednaná na
dobu od 01.09.2004 do 01.09.2005. Pred ukončením dohodnutej doby, odporkyňa túto
zmluvu písomne vypovedala (navrhovateľke doručená dňa 14.02.2005) na základe čoho sa
zmluvný vzťah v zmysle výpovednej lehoty ukončil dňa 31.03.2005. Ako asistentke bol
navrhovateľke vydaný akreditačný preukaz, ktorý podľa bodov 2 a 4 Pravidiel o Akreditácii
asistentov a ich činnosti v Európskom parlamente a Registri finančných záujmov
akreditovaných asistentov poslancov bol vystavený na dobu účinnosti zmluvy uzavretej
medzi poslancom a asistentom, t.j. platil počas celej doby trvania zmluvy a oprávňoval
majiteľa preukazu voľne sa pohybovať v budovách Európskeho parlamentu. Odporkyňa
pred začatím plynutia výpovednej lehoty vyplývajúcej zo zmluvy, dňa 10.02.2005 vypísala
a odovzdala administratíve Európskeho parlamentu listinu „Changes to be made to an
application for payment of the secretarial assistance allowance (Zmeny, ktoré je potrebné
urobiť v žiadosti o pridelenie príspevku na asistentskú výpomoc)", v ktorej odporkyňa
uviedla ukončenie zmluvy s navrhovateľkou ku dňu 15.03.2005 a ukončenie akreditácie ku
dňu 10.02.2005. Odporkyňa o tejto skutočnosti navrhovateľku neinformovala
a neupozornila na to, že má vrátiť akreditačný preukaz. Následne dňa 18.03.2005 bola
navrhovateľka počas obeda pracovníkmi bezpečnostnej služby Európskeho parlamentu pre
zrakmi prítomných kolegov ako zločinec násilne vyvedená z priestorov kantíny Európskeho
parlamentu, pričom pracovníci bezpečnostnej služby sa odvolávali na oznámenie kancelárie
odporkyne o tom, že navrhovateľka sa zdržiava v priestoroch kantíny, aj keď má
deaktivovaný, neplatný akreditačný preukaz. Tento zavádzajúci postup odporkyne voči
navrhovateľke (deaktivácia akreditačného preukazu pred začatím plynutia výpovednej
lehoty výpovednej lehoty, neoboznámenie navrhovateľky o deaktivácií akreditačného
preukazu, nedodržanie, resp. bezdôvodné skrátenie výpovednej lehoty, oznámenie
pracovníkom bezpečnostnej služby o zdržiavaní sa asistenta bez platného akreditačného
preukazu), ktorého následkom bolo násilne vyvedenie navrhovateľky z priestorov kantíny
Európskeho parlamentu, privodilo poníženie navrhovateľky nielen v očiach osôb
prítomných v kantíne, ale aj ďalších, ktoré sa o incidente dozvedeli a týmto bolo hrubo
zasiahnuté do osobnostných práv navrhovateľky.
Zároveň počas súdneho konania vedeného prvostupňovým súdom navrhovateľka
v zmysle ustanovenia § 95 O. s. p. rozšírila žalobný petit o ochranu osobnosti v súvislosti
s článkom publikovaným dňa 15.08.2005 v denníku H., ktorý citoval vyjadrenie odporkyne a
to: ...„Odkedy som ju vymenila (jedná sa o navrhovateľku), práca v Bruseli sa zlepšila
minimálne o päťdesiat percent. Za 132-tisíc korún mesačne musí asistent odviesť svoju
prácu na patričnej úrovni.", pričom navrhovateľka má za to, že v uvedenej citácií sa jedná o
nepravdivý fakt, nakoľko nie je pravdou, resp. nie je ničím podložené tvrdenie odporkyne,
žeby navrhovateľka vykonávala činnosť pre odporkyňu o päťdesiat percent menej ako iná
(odporkyňou neidentifikovaná osoba) a uvedené tvrdenie odporkyňa nijako nezdôvodnila.
V konaní súd prvého stupňa dospel k záveru, že je treba dať navrhovateľke za
pravdu, že násilne vyvedenie navrhovateľky z jedálne Európskeho parlamentu bolo
objektívne spôsobilé vyvolať nemajetkovú ujmu na jej osobnostných právach, avšak
samotné odňatie akreditačného preukazu, však nie je možné považovať za objektívne
spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľky, nakoľko konanie odporkyne
nebolo neoprávneným konaním, a to z dôvodu toho že odporkyňa žiadala bezpečnostnú
službu o deaktiváciu a odobratie akreditačného preukazu, ale miesto, čas a spôsob, akým
má k odobratiu preukazu dôjsť, neurčila ona, preto spôsob akým bezpečnostná služba
splnila jej pokyn, nie je možné pripočítať na ťarchu odporkyne.
Taktiež súd prvého stupňa v časti žalobného návrhu týkajúci sa hodnotenia
pracovného výkonu navrhovateľky dospel k záveru, že hodnotenie pracovného výkonu
navrhovateľky, súd za zásah objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu na
osobnostných právach navrhovateľky, považuje, pričom však nie je možné uplatniť sankcie,
uvedené v § 13 OZ, nakoľko navrhovateľka musí preukázať, že zásah bol neoprávnený,
odporoval objektívnemu právu a že k nemajetkovej ujme došlo práve v dôsledku tohto
protiprávneho zásahu porušovateľa.
Vzhľadom k uvedenému, Okresný súd Bratislava V, pod sp. zn.: 5C/164/2007-289
dňa 27.04.2009 návrh o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
16.596,96 € zamietol a zaviazal navrhovateľku zaplatiť odporkyni k rukám advokáta
JUDr. M. R. náhradu trov konania 3.485,84 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Voči uvedenému rozsudku podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie, pričom
Krajský súd Bratislava ako odvolací súd dňa 19.11.2009, pod sp. zn.: 3Co/202/2009-327 po
preskúmaní veci sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa
a rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd má za to, že súd
prvého stupňa náležité zistil skutkový stav veci a jeho právny záver je zákonu
zodpovedajúci. V odvolaní sa neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok
zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými,
o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť, alebo ktoré by
nebol uvážil. Z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než napadnutým
rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú
spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Je potrebné prisvedčiť odporkyni, že
nebola to ona, ktorá by zodpovedala za výkon ochrany v Európskom parlamente
a za spôsob jej realizácie, a zároveň uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť odporkyni
trovy odvolacieho konania v sume 387,70 eur do rúk právneho zástupcu JUDr. M. R. do 3
dní.»
3. Sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za ústavne
nekonformný a v sťažnosti ďalej argumentuje: «Sťažovateľka vytýka odvolaciemu súdu
porušenie práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ktoré namieta v postupe Krajského súdu Bratislava pri priznaní trov odvolacieho
konania právnemu zástupcovi odporkyne, v porušení práva na kontradiktórnosť konania
a neodôvodnenosť, arbitrárnosť a neudržateľnosť právneho posúdenia veci s poukazom na
obdobné prejednávané veci európskymi súdmi. ...
Konanie, resp, opomenutie odporkyne, ktorého následkom bolo násilné vyvedenie
navrhovateľky bezpečnostnou službou Európskeho parlamentu, má preukázateľné znaky
neoprávneného zásahu do osobnostných práv navrhovateľky, na ktoré poukázala
aj ustálenou európskou judikatúrou v obdobných súdnych konaniach:
Rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. I. ÚS 15/95:
Na základe čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd má každý právo, aby bola
zachovaná jeho ľudská dôstojnosť, osobná česť, dobrá povesť a chránené jeho meno.
Z povahy daného prípadu vyplýva, že jednanie nemeckých úradov, ktorému bol poškodený
v Nemecku vystavovaný predovšetkým v dôsledku opomenutia pracovníkov vysielajúcej
organizácie, majú zreteľné znaky poškodenia práv uvedených v čl. 10 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd. Preto nemôžeme mať za to, že postačí iba jednoduché
ospravedlnenie, ale určitá, veci primeraná finančná náhrada spôsobenej ujmy sa javí
Ústavnému súdu ako právne primeraná, pričom uvedené rozhodnutie sa týka: ...,náhrady
nemajetkovej ujmy poškodenému (zamestnancovi) podľa ustanovenia § 13 ObčZ v súvislosti
§ 11 ObčZ zo strany zamestnávateľa, ktorý nezabezpečil na základe riadne zjednaných
pracovných podmienok pracovné povolenie pre výkon práce v SRN. V dôsledku toho bol
(zamestnanec) pri kontrole príslušných úradov v SRN tam zadržaný, vypočúvaný, bolo mu
zakázané vykonávať prácu a následne bol na základe rozhodnutia úradov SRN vyhostený
a bol mu uložený zákaz vstupu na územie SRN po dobu jedného roka. ...
V časti napadnutého rozhodnutia týkajúceho sa nároku navrhovateľky na
ospravedlnenie za výrok odporkyne v denníku H. zo dňa 15.08.2005 sa odvolací súd
stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že ide o kritiku, pričom ďalej argumentoval:...
,,Kritika je súčasťou slobody prejavu. Musí však ísť o kritiku prípustnú alebo oprávnenú.
Pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku treba v prvom rade odlíšiť, či ide o skutkové
tvrdenia, alebo hodnotiaci úsudok, lebo podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto
kategórií sa odlišuje. Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, teda objektívne existujúcu realitu.
Hodnotiaci úsudok naopak vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu
zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na
základe vlastných (subjektívnych kritérií). Tvrdenia odporkyne v spornom článku spĺňajú
tieto kritériá. Preto aj v tejto časti je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne."
Sťažovateľka má za to, že predmetné tvrdenie odporkyne je neodôvodnené
a nepodložené, nakoľko sa jedná o nepravdivý fakt, ktorý poukazuje na to, že navrhovateľka
vykonávala činnosť pre odporkyňu o päťdesiat percent menej ako iná (odporkyňou
neidentifikovaná) osoba), pričom podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva takéto tvrdenia podliehajú tzv. ..dôkazu pravdy" a teda dôkazné bremeno v plnom
rozsahu zaťažuje toho, kto do cti iného týmto nepravdivým faktom zasiahol. A preto
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, nakoľko
uvedené vyjadrenie preukázateľne zasiahlo do osobnostných práv navrhovateľky (doposiaľ
jej nie je známe z akých jej neznámych dôvodov prvostupňový a ani odvolací súd od
odporkyne odôvodniť predmetné vyjadrenie nepožadoval), pričom v rámci uvedeného,
poukazuje na právny názor prvostupňového súdu: ... „hodnotenie pracovného výkonu
navrhovateľky, vyjadrené v napadnutej časti článku H., súd za zásah objektívne spôsobilý
vyvolať nemajetkovú ujmu na osobnostných právach navrhovateľky, považuje. Spochybnená
je kvalita jej práce, neúmerná odmena, ktorú za prácu dostala." ...
Napadnuté rozhodnutie vydal Krajský súd Bratislava bez nariadeného pojednávania
v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p. pričom po doručení rozhodnutia právnemu
zástupcovi navrhovateľky bol právny zástupca konfrontovaný s tým, že v predmetnej veci
bolo dňa 08.06.2009 podané právnym zástupcom odporkyne vyjadrenie k odvolaniu, ktoré
však zo strany súdu nebolo zaslané právnemu zástupcovi navrhovateľky.
Vzhľadom k uvedenému, že aj keď odvolací súd konal v rámci zákonného postupu
(v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p.), je nezaslanie písomného vyjadrenia účastníkovi
konania (navrhovateľke), znemožnená realizácia jej procesných práv (nemala možnosť
zaujať stanovisko k predmetnému vyjadreniu, vyjadriť sa k právnej relevantnosti a pod.), čo
bráni zákonnosti konania (fair process), t.j. taký postup súdu, v ktorom je zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, pričom znemožnením
realizácie procesných práv účastníka, v tomto prípade zásady kontradiktórnosti, došlo
k odňatiu možnosti konať pred súdom.
Stotožňujeme sa s tým, že kontradiktórnosť konania nemôže prechádzať do roviny
„absolútna", t.j. konajúci súd nemá za povinnosť zasielať stranám konania každé vyjadrenie
strán, avšak pokiaľ súd rozhoduje v zmysle ustanovenia § 214 O. s. p., máme za to, že
vyjadrenie jednej zo strán, ktorá obsahuje nové dôkazy, pripomienky alebo uloženie
povinnosti je potrebné a účelné takéto vyjadrenie, ktoré môže ovplyvniť rozhodnutie súdu,
predložiť druhej strane na vyjadrenie.
Jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 (Dohovor o ochrane
ľudských práv a základných slobôd) je jeho kontradiktórny charakter, každá strana musí
mať zásadne možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné pre
úspech jej požiadaviek, ale zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou predloženými
súdu za účelom ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim (rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci Mantovanelli proti Francúzsku zo dňa 18.03.1997).
Pokiaľ by konajúci súd zaslal navrhovateľke, resp. jej právnemu zástupcovi
vyjadrenie právneho zástupcu odporkyne (zo dňa 08.06.2009), mohla by sa navrhovateľka
prostredníctvom právneho zástupcu vyjadriť k obsahu podaného vyjadrenia a k nesúladu
MS SR č. 655/2004 Z.z.) v súlade s hospodárnosťou a účelovosťou súdneho konania.
Na základe uvedených dôvodov sa sťažovateľka cíti byť poškodená rozhodnutím
odvolacieho súdu ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo a rozhodnutie Krajského súdu
Bratislava považuje za arbitrárny a ústave odporujúci postup, ktorého následkom je
porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane základných práv a ľudských slobôd, ako aj práva vlastniť majetok podľa čl. 20
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.»
4. Z doplnenia sťažnosti a jej príloh v podstatnom vyplýva, že na základe podnetu
sťažovateľky podala Generálny prokurátor Slovenskej republiky proti rozsudku krajského
súdu mimoriadne dovolanie, avšak len v časti, ktorým bola sťažovateľka zaviazaná na
náhradu trov odvolacieho konania. Konanie o mimoriadnom dovolaní je
vedené na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.
3 M Cdo 17/2010. Proti meritórnemu výroku rozsudku krajského súdu mimoriadne
dovolanie podané nebolo.
5. Sťažovateľka v doplnení sťažnosti zároveň poukazuje na aktuálnu judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), konkrétne na rozhodnutie vo veci
H. a iní proti Slovenskej republike z 27. apríla 2010. Sťažovateľka argumentujúc uvedeným
rozhodnutím uvádza: „Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúc ako súd dovolací
nedoručil na vyjadrenie stanovisko k dovolaniu sťažovateľov, v čom ESĽP videl porušenie
práva na kontradiktórne súdne konanie. ...
S ohľadom na uvedené skutočnosti máme preto (bez akýchkoľvek pochybností) za to,
že odvolací súd porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, keďže vo veci nie je sporné, že:
a/ odporkyňa sa vyjadrila k odvolaniu sťažovateľky s cieľom ovplyvniť rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR (v uvedenom podaní bola predostretá právna argumentácie ako aj
záverečný odvolací návrh); nie je významné to, či sa jednalo o nové alebo nie nové
argumenty,
b/ v podanom vyjadrení protistrany bola uvedená aj nová námietka (podpis na odvolaní
advokátskym koncipientom), ku ktorej sa sťažovateľka vôbec nemohla vyjadriť, čo
konštatoval aj prokurátor Generálnej prokuratúry SR; a je bezvýznamné, či súd túto
námietku akceptoval alebo nie, keďže takýmto postupom sa upiera účastníkovi právo
reagovať na nové argumenty a zjavne sa tým porušujú práva účastníka, čo samozrejme
zakladá nedôveru k justícií,
c/ odvolací súd (ani odporkyňa) nezaslal toto vyjadrenie sťažovateľke na vedomie, aby táto
mohla pred vydaním rozhodnutia na toto rozhodnutie primeraným spôsobom reagovať
(o existencii tohto stanoviska sťažovateľka nemala žiadnu vedomosť a takýto postup súdu
viedol k zjavnej nezákonnosti jeho výroku o náhrade trov odvolacieho konania, keďže
právny zástupca odporkyne si uplatnil náhradu trov konania v nesprávnej výške
a sťažovateľka nemohla (okrem iných vecí) reagovať na túto okolnosť)
d/ k uvedenému postupu došlo v odvolacom konaní, ktoré iniciovala sťažovateľka, pričom
na podanie tohto odvolania bola sťažovateľa oprávnená, a teda odvolanie v danej veci bolo
prípustné.“
6. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd
vyslovil porušenie označených základných práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového
protokolu rozsudkom krajského súdu s tým, aby bol napadnutý rozsudok krajského súdu
zrušený a vec bola vrátená na nové konanie a rozhodnutie. Sťažovateľka zároveň žiada
priznanie náhrady trov konania.
II.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len
v prípadoch ustanovených zákonom.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
12. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 1
ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne
užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
1. K výroku rozsudku krajského súdu v merite veci
13. Sťažovateľka vidí porušenie svojich základných práv v niekoľkých aspektoch.
Krajskému súdu vytýka ústavne nekonformnú aplikáciu relevantných právnych predpisov
a neudržateľné právne posúdenie meritu veci, ktoré majú za následok arbitrárne
rozhodnutie. Zároveň podľa názoru sťažovateľky bol porušený princíp kontradiktórnosti
konania.
14. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského
súdu ústavný súd predovšetkým skúmal, či boli dodržané ústavou a dohovorom garantované
procesné záruky v konaní, najmä či bol dodržaný sťažovateľkou namietaný princíp rovnosti
zbraní a princíp kontradiktórnosti konania.
15. Podstatou tvrdenia sťažovateľky o porušení uvedených princípov spravodlivého
konania je tá skutočnosť, že krajský súd nedoručil sťažovateľke vyjadrenie k jej podanému
odvolaniu na zaujatie stanoviska a vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania. Iné
skutočnosti, ktoré by mali za následok porušenie označených ústavných princípov,
sťažovateľka neuvádza.
16. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej
procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok,
ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca (K. c.
Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase
znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy
potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a
pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k
nim (pozri cit. rozsudok K., § 46).
17. Ústavný súd je oboznámený aj s rozhodnutím ESĽP vo veci H. a iní c. Slovenská
republika, ktorú vo svojej sťažnosti označila sťažovateľka. Pri svojom rozhodovaní však
vychádzal zo skutkového stavu predloženej veci a ustálenej rozhodovacej praxe ústavného
súdu a ESĽP, ktoré sa vzťahujú na prípady skutkovo najbližšie. Vo veci sťažovateľky
právne rozhodol okresný súd ako súd prvého stupňa na základe dôkazov vykonaných na
verejnom pojednávaní. Po vyhlásení rozsudku sa každá strana v konaní mohla raz vyjadriť k
rozhodnutiu súdu. Táto možnosť spočívala v tom, že sťažovateľka podala odvolanie proti
rozsudku súdu prvého stupňa a protistrana sa k podanému odvolaniu vyjadrila.
18. Ústavný súd považuje pre posúdenie oprávnenosti podanej sťažnosti za právne
významnú aj tú skutočnosť, že vo vyjadrení k podanému odvolaniu neboli uvedené žiadne
relevantné nové skutočnosti, ktoré by mali zásadný vplyv na ustálenie skutkového stavu
a ku ktorým by sa sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť už v konaní na prvom stupni.
Sťažovateľka v podanej sťažnosti správne uvádza, že: «Stotožňujeme sa s tým, že
kontradiktórnosť konania nemôže prechádzať do roviny „absolútna“, t.j. konajúci súd nemá
za povinnosť zasielať stranám každé vyjadrenie strán...» K tomu ústavný súd dopĺňa, že
takúto povinnosť nemá, ani keď rozhoduje bez nariadenia pojednávania v zmysle
ustanovenia § 214 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Ak by sme pripustili opačný výklad, teda
stanovenie povinnosti súdu oboznámiť druhú stranu s každým podaním bez ohľadu na jeho
relevanciu, ad absurdum by mohlo dôjsť k nekonečnému reťazovitému zasielaniu
vzájomných stanovísk. Konajúci súd musí prihliadať aj na ústavou a dohovorom
garantovaný princíp hospodárnosti a rýchlosti konania. Ústavný súd zdôrazňuje, že krajský
súd odôvodnil svoje rozhodnutie argumentmi, ktoré boli sťažovateľke známe a mala
možnosť sa k nim vyjadriť.
19. Uvedené ústavne relevantné úvahy berie do úvahy aj ESĽP (rozhodnutie vo veci
Ekbatani c. Švédsko z 26. mája 1988). Z predmetnej judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie,
v ktorom sa prerokúvavajú výlučne právne otázky, môže vyhovovať požiadavkám čl. 6
dohovoru, aj keď odvolací súd neposkytol účastníkovi konania príležitosť, aby sa mohol
pred ním osobne vyjadriť. Taktiež nedostatok verejného prerokovania veci na druhom
stupni možno ospravedlniť povahou konania, o ktoré ide, ak pojednávanie na súde prvého
stupňa bolo verejné. Pri posudzovaní verejnosti súdneho konania na odvolacích súdoch
vychádzajú štrasburské orgány ochrany práva z osobitostí každého prípadu a z povahy
otázok preskúmavaných odvolacím súdom (napr. rozhodnutie Jan-Ake Andersson a Fejde c.
Švédsko z 29. októbra 1991, Annuaire, č. 212-C).
20. Krajský súd v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 OSP nenariadil v konaní
o odvolaní sťažovateľky pojednávanie a v okolnostiach prípadu posudzoval výlučne právne
otázky prípadu. S ohľadom na citovanú judikatúru ESĽP ústavný súd konštatuje, že
nezaslanie vyjadrenia k odvolaniu sťažovateľky a absencia nariadeného pojednávania
v konaní o odvolaní nemala dopad na zachovanie základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy základného práva na verejné prerokovanie veci podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
21. Ústavný súd ďalej skúmal, či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený alebo
arbitrárny v takom rozsahu, že by bolo možné hovoriť o sudcovskej svojvôli a porušení
sťažovateľky.
22. Pri posudzovaní sťažnosti v tejto časti ústavný súd poukazuje na ustálenú
judikatúru a zdôrazňuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, neprislúcha ústavnému súdu hodnotiť správnosť
skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je
prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95).
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha
interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02,
I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
23. Sťažovateľka v podstate požaduje revíziu rozsudku krajského súdu, ktorým bola
jej žaloba zamietnutá. Svoju sťažnosť opiera o dôvody, ktoré uviedla aj v samotnom
odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosťou
napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, konštatuje, že rozsudok
krajského súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého právneho predpisu a dôvodí
svoje rozhodnutie. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil nič, čo by
rozsudok krajského súdu robilo ústavne neakceptovateľným. Sťažnosťou napadnutý
rozsudok je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle
konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom podáva
odpoveď na všetky otázky, prečo nebolo vyhovené predmetnej žalobe. Ústavný súd
poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci
(podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).
24. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z už uvedených
dôvodov považuje sťažnosť v časti výroku v merite veci, ktorým bol rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdený, za zjavne neopodstatnenú.
2. K výroku rozsudku krajského súdu o trovách konania
25. Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae
aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so
zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
26. Sťažovateľka v sťažnosti osobitne poukazovala na rozhodnutie krajského súdu
o trovách konania, ktoré podľa jej názoru nebolo v súlade so zákonom a porušilo jej
základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo vlastniť majetok
garantované čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.
27. Na posúdenie sťažnosti v tejto časti je rozhodujúca skutočnosť, že na základe
podnetu sťažovateľky podala generálny prokurátor Slovenskej republiky proti rozsudku
krajského súdu vo výroku o trovách konania mimoriadne dovolanie. Konanie
o mimoriadnom dovolaní je vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 3 M Cdo 17/2010
a nebolo právoplatne ukončené.
28. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri prerokovaní sťažnosti vo výroku
o trovách konania vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto
ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich
v občianskoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo sa domáhať
ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu
poskytnúť všeobecné súdy. Keďže výrok o trovách konania napadnutého rozsudku
krajského súdu je predmetom preskúmania najvyšším súdom v osobitnom konaní, ústavný
súd nemá právomoc rozhodnúť o sťažnosti v tejto časti. To však nezakladá prekážku
res iudicata a nebráni sťažovateľke, aby za podmienok ustanovených zákonom o ústavnom
súde napadla prípadne sťažnosťou rozhodnutie najvyššieho súdu.
29. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
30. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, resp.
nedostatok právomoci, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky,
a to návrhu na prikázanie vo veci konať a o trovách konania, ktoré sú viazané na
skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2010