Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 401/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Ď., B., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. marca 2006

a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 12. apríla 2006 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. augusta 2010 doručená sťažnosť Ing. P. Ď., Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 6. marca 2006 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. apríla 2006.

Sťažovateľ poukázal na to, že v trestnej veci sp. zn. vedenej na

okresnom súde podal 11. mája 2005 námietku zaujatosti proti predsedovi senátu JUDr. J. M.

z dôvodov podľa o trestnom konaní súdnom v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), pričom toto podanie doplnil

10. augusta 2005. Okresný súd uznesením zo 6. októbra 2005 rozhodol podľa § 31 ods. 1

tak, že JUDr. J. M. nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného

konania. Krajský súd uznesením sp. zn. zo 7. februára 2006 toto uznesenie

zrušil a vec vrátil okresnému súdu.

O námietke zaujatosti okresný súd opakovane rozhodol uznesením sp. zn.

zo 6. marca 2006, tak že JUDr. J. M. nevylúčil z prerokúvania tejto veci, pričom rozhodol

podľa . Krajský súd uznesením sp. zn. z

12. apríla 2006 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

zo 6. marca 2006.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza:

„Krajský súd v odôvodnení vyššie uvedeného uznesenia „pripúšťa, že námietky

sťažovateľa o nesprávnom použití sú opodstatnené". Zároveň však dodáva,

že zrejme došlo k omylu predsedu senátu... V danej veci nešlo o omyl vo vyhotovení

uznesenia, uznesenie bolo takto už vyhlásené a krajský súd napriek tomu zamietol moju

sťažnosť a potvrdil, že sudca M. môže byť vo veci zapisovateľom.

O námietke sťažovateľa, že sudca M. je v tejto trestnej veci zaujatý z dôvodov podľa

však doposiaľ nebolo rozhodnuté, ba dokonca priložený dôkaz, nahrávka

vyjadrenia sudcu M. na CD, spracovaná a poskytnutá sťažovateľovi T., nebol nikdy ani

otvorený, hoci oba senáty sa „dôsledne" zaoberali mojím podnetom a následnou

sťažnosťou.

O tom, že ani jeden z konajúcich súdov nerozhodoval o mnou dňa 11. 5. 2005

vznesenej námietke zaujatosti, svedčí aj skutočnosť, že všetky doterajšie rozhodnutia boli

prijaté bez písomného vyjadrenia namietaného sudcu.

Okresný súd porušil právo sťažovateľa na prejednanie námietky zaujatosti predsedu

senátu v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov tým, že o tejto námietke do dnešného

dňa nerozhodol.

Krajský súd významnou mierou prispel k porušeniu práva sťažovateľa na

prejednanie námietky zaujatosti predsedu senátu okresného súdu v primeranej lehote a bez

zbytočných prieťahov tým, že jeho rozhodnutím vyvolal dojem, že o námietke sťažovateľa je

právoplatne rozhodnuté.

Oba konajúce súdy doterajším postupom porušili práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1, SR na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom

a zákonným sudcom tým, že v doterajšom konaní nezabezpečili predloženie písomného

vyjadrenia namietaného sudcu, a napriek tomu sa pokúšali rozhodovať o jeho nezaujatosti.

Takýto postup je v rozpore s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

, zo 16. marca 2004.

V dôsledku popísaného postupu oboch súdov do dnešného dňa nie je rozhodnuté

o sťažovateľom vznesenej námietke zaujatosti predsedu senátu Okresného súdu Bratislava 1

JUDr. J. M.“

Na základe týchto skutočností navrhuje sťažovateľ, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Okresný súd Bratislava 1 porušil právo Ing. P. Ď. podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj podľa , SR

tým, že doposiaľ nerozhodol o ním dňa 11. 5. 2005 vznesenej námietke zaujatosti predsedu

senátu Okresného súdu Bratislava 1 JUDr. J. M., ako aj tým, že v doterajšom konaní

nezabezpečil predloženie písomného vyjadrenia namietaného sudcu.

Okresný súd Bratislava 1 je povinný zaplatiť Ing. P. Ď. primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 10000,- EUR (slovom desaťtisíc EUR) do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave porušil právo Ing. P. Ď. podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj podľa , SR

tým, že nezanedbateľne prispel k nerozhodnutiu o ním dňa 11. 5. 2005 vznesenej námietke

zaujatosti predsedu senátu Okresného súdu Bratislava 1 JUDr. J. M. a k nezabezpečeniu

predloženia písomného vyjadrenia namietaného sudcu.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť Ing. P. Ď. primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 10000,- EUR (slovom desaťtisíc EUR) do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ing. P. Ď. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia a náhradu trov konania do 15

dni od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Právomoc ústavného súdu konať o sťažnosti podľa je

subsidiárna. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie

je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou

všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až

v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

K namietanému porušeniu a a dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 6. marca 2006, ktorým rozhodol, že podľa predseda

senátu JUDr. J. M. nie je vylúčený z prerokúvania trestnej veci sťažovateľa vedenej

okresným súdom pod sp. zn. , ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity

ustanovený v (premietnutý aj do ),

z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc

preskúmať napadnutý postup a uznesenie okresného súdu, pretože ich preskúmal na základe

sťažnosti podľa krajský súd, ktorý uznesením sp. zn.

z 12. apríla 2006 sťažnosť sťažovateľa podľa

zamietol. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu

a rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. V súvislosti s namietaným porušením a a

dohovoru je z ústavného hľadiska pre ústavný súd preto podstatné a určujúce len

preskúmanie postupu a uznesenia krajského súdu (obdobne napr. m. m. ,

, ).

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa, ktorý sa týka postupu a uznesenia krajského súdu,

vyplýva, že jej podstatou je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského súdu uvedeným

v napadnutom uznesení. Sťažovateľ namieta, že krajský súd „významnou mierou prispel

k porušeniu práva sťažovateľa na prejednanie námietky zaujatosti predsedu senátu

okresného súdu v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov tým, že jeho rozhodnutím

vyvolal dojem, že o námietke sťažovateľa je právoplatne rozhodnuté“, a tiež že „oba

konajúce súdy doterajším postupom porušili práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 1 SR na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom a zákonným sudcom

tým, že v doterajšom konaní nezabezpečili predloženie písomného vyjadrenia namietaného

sudcu, a napriek tomu sa pokúšali rozhodovať o jeho nezaujatosti.“. Ústavný súd sa preto

sústredil na posúdenie postupu a uznesenia krajského súdu z hľadiska jeho ústavnej

udržateľnosti a akceptovateľnosti podľa a .

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu môže ísť vtedy, ak namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu alebo

rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ústavnosti ( ) vo svojej

judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. , ). Vzhľadom na to nie je ústavný súd zásadne

oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory

všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili

skutkový a právny základ ich rozhodnutí.

Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí

(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý predchádzal vydaniu

napadnutých rozhodnutí, s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli

so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (podobne , ).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru (aj ), ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie. To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná

podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá

vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti

Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia

nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku,

ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Krajský súd rozhodoval na základe sťažnosti sťažovateľa podanej podľa príslušných

ustanovení , v ktorej namietal, že okresný súd vo výroku napadnutého

uznesenia nesprávne použil , podľa ktorého sa rozhoduje

o zaujatosti zapisovateľa, pričom predmetom námietky je zaujatosť predsedu senátu.

V odôvodnení uznesenia krajský súd poukázal na to, že sťažovateľ námietku zaujatosti

„... odôvodnil tým, že JUDr. J. M. vyhlásil na zázname, ktorý bol zverejnený v televízii M.,

že môže mať aj pätnásť svedkov, aj tak mu neuverí. Okrem toho, v zápisniciach z hlavného

pojednávania nie sú uvedené podstatné skutočnosti, ktoré sa na pojednávaní odohrali,

sudca vytýčil hlavné pojednávanie napriek tomu, že obžaloba nespĺňala základné znaky

obžaloby, v odôvodnení rozsudku uviedol dôkazy, ktoré neexistujú. Preniesol svoj

nepriateľský postoj na jeho manželku a okrem toho v rozsudku prejavil účelovosť výkladu

jeho tvrdení. V ďalšom namietal, že nebol poučený o všetkých svojich právach a pri ústnom

odôvodňovaní rozsudku mu vyčítal, že si opakovane uplatňoval svoje ústavné práva.

Na základe vznesenej námietky obžalovaného predseda senátu napadnutým

uznesením v zmysle (správne mal byť uvedený ods. 3) vyslovil svoju

nezaujatosť.

...

svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že napriek vzneseným námietkam obžalovaného sa

necíti byť vo veci zaujatý, obžalovaného pozná len ako účastníka konania a prišiel s ním do

styku len v rámci prejednávania trestných vecí.“.

Krajský súd konštatoval, že „účelom uvedeného ustanovenia v prípade sudcu je

zaistiť, aby sa na rozhodovaní nepodieľal ten sudca, ktorý má k prejednávanej veci, alebo

k vyššie vymedzenému okruhu osôb taký vzťah, ktorý môže objektívne vzbudiť pochybnosť

o jeho spôsobilosti rozhodovať nestranne. Postup v zmysle tohto zákonného ustanovenia

prichádza do úvahy len vtedy, keď je existencia vyššie uvedeného vzťahu preukázaná. Čo sa

týka námietok obžalovaného na nesprávne použitie , možno pripustiť, že

sú opodstatnené. Tu došlo zrejme k omylu predsedu senátu. Napriek tomu nesprávne

použitie tohto zákonného ustanovenia zo strany predsedu senátu nemá žiadny vplyv na

spochybnenie jeho nezaujatosti v prejednávanej veci. Ostatné námietky obžalovaného,

vznesené písomne po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku dňa 11. 5. 2005, budú predmetom

prieskumnej povinnosti v odvolacom konaní krajského súdu a z týchto nemožno bez

ďalšieho vyvodiť záver o zaujatosti predsedu senátu voči obžalovanému.“.

Na základe týchto skutočností krajský súd sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. z 12. apríla 2006

poukázal na dôvody, pre ktoré okresný súd rozhodol, že predseda senátu JUDr. M. nie je

vylúčený z prerokúvania predmetnej trestnej veci, pričom konštatoval, že skutočnosti podľa

, ktoré by odôvodňovali vylúčenie JUDr. M. z úkonov

trestného konania, preukázané neboli. Zaoberal sa námietkou sťažovateľa v jeho sťažnosti

podľa a konštatoval, že zrejme omylom došlo k nesprávnej aplikácii

, táto skutočnosť však nijako nespochybňuje nezaujatosť

JUDr. M.. Uviedol, že ďalšie námietky sťažovateľa môžu byť predmetom preskúmania

v odvolacom konaní a ako také nemajú vplyv na zaujatosť sudcu v prerokúvanej veci.

Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, nemôže

viesť k záveru o porušení a a dohovoru a nezakladá

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Krajský

súd pri vyslovení svojho právneho názoru interpretoval relevantné právne predpisy ústavne

konformným spôsobom, čím je vylúčená arbitrárnosť alebo zjavná neodôvodnenosť

predmetného uznesenia. O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a na jeho

meritórne preskúmanie preto ústavný súd nie je oprávnený. Vzhľadom na uvedené nemá

ústavný súd žiaden dôvod spochybňovať závery, ku ktorým krajský súd dospel. Závery

krajského súdu a jeho rozhodnutie nemožno z ústavného hľadiska považovať

za neudržateľné a neospravedlniteľné.

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor,

podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa (a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru) neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom

(, mutatis mutandis , ).

Pokiaľ ide o nesprávne uvedenie vo výroku uznesenia

okresného súdu, táto skutočnosť sama osebe neznamená ústavnú neudržateľnosť

a arbitrárnosť predmetného rozhodnutia a neznamená porušenie označených článkov

a dohovoru. Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu a krajského súdu je zrejmé, že obidva

súdy sa s námietkou zaujatosti sťažovateľa proti predsedovi senátu JUDr. M. vyrovnali

ústavne konformným spôsobom. Z odôvodnení predmetných rozhodnutí vyplýva, že

okresný súd aj krajský súd hodnotili osobu predsedu senátu JUDr. M. z hľadiska kritérií

podľa , vzhľadom na obsah námietky zaujatosti teda

hodnotili vzťah JUDr. M. k prerokúvanej veci a k osobe sťažovateľa. Je zrejmé, že napriek

nesprávnemu odkazu na všeobecné súdy nehodnotili

zaujatosť zapisovateľa. Všeobecné súdy sa náležitým spôsobom zaoberali námietkou

zaujatosti sťažovateľa, hodnotili osobu, proti ktorej táto námietka smerovala, a vyhodnotili

relevantné zákonné kritériá.

Neobstojí ani názor sťažovateľa, podľa ktorého uvedením nesprávneho § 31 ods. 2

vzniká stav, ako keby o jeho námietke zaujatosti nebolo vôbec

rozhodnuté, čím mali vzniknúť aj neodôvodnené prieťahy v prerokovaní a rozhodnutí

o námietke zaujatosti. Sťažovateľ podal námietku zaujatosti 11. mája 2005, doplnil ju

podaním z 10. augusta 2005. Okresný súd o námietke prvýkrát rozhodol 6. októbra 2005,

krajský súd rozhodol 7. februára 2006, okresný súd rozhodol druhýkrát 6. marca 2006

a krajský súd 12. apríla 2006. Z uvedeného je zrejmé, že všeobecné súdy sa námietkou

sťažovateľa zaoberali, rozhodovali o nej. Konanie a rozhodovanie o námietke zaujatosti

bolo plynulé a postup všeobecných súdov nesignalizuje možnosť vysloviť, že v konaní

došlo k neodôvodneným prieťahom v konaní, a tým ani možnosť vysloviť porušenie čl. 48

ods. 2 .

Sťažovateľ tiež namieta, že všeobecné súdy porušili jeho základné práva podľa čl. 46

ods. 1 a tým, že o námietke zaujatosti rozhodovali bez toho, aby

zabezpečili písomné vyjadrenie namietaného sudcu. Sťažovateľ uviedol, že takýto postup je

v rozpore s nálezom ústavného súdu sp. zn. zo 16. marca 2004.

Ústavný súd v náleze sp. zn. zo 16. marca 2004 uviedol, že obsahom

základného práva podľa je aj „zákonom upravené relevantné konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je

v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu

ochranu ().“. V predmetnej veci ústavný súd vyslovil, že „k porušeniu

sťažovateľovho práva podľa došlo predovšetkým tým, že senát rozhodol

bez písomných vyjadrení členov senátu k námietke zaujatosti, ako aj ďalšími procesnými

chybami v namietanom konaní.“.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ústavný súd vo veci sp. zn.

hodnotil prerokovanie a rozhodnutie o námietke zaujatosti účastníka konania podľa § 14

a nasl. . Podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku je vyjadrenie namietaného sudcu potrebné, pretože od toho závisí, či predseda

súdu pridelí vec inému sudcovi podľa rozvrhu práce, alebo vec s vyjadrením sudcu predloží

nadriadenému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti.

V prípade sťažovateľa ide o trestné konanie, preto postup pri prerokovaní

a rozhodnutí o námietke zaujatosti upravuje a . Podľa

ods. 3 v ostatných prípadoch o vylúčení z dôvodov uvedených v

rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody dotýkajú, a to aj bez návrhu.

O tom, či je vylúčený sudca alebo prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento

senát. Podľa proti rozhodnutiu podľa odsekov 2 a 3 je

prípustná sťažnosť, ktorá nebráni vykonaniu nariadeného úkonu trestného konania. Podľa

o sťažnosti rozhoduje orgán bezprostredne nadriadený

orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Z uvedených ustanovení je

zrejmé, že mechanizmus prejednania námietky zaujatosti smerujúcej proti sudcovi

a rozhodnutia o nej nepredpokladá získanie osobitného písomného vyjadrenia sudcu, proti

ktorému námietka zaujatosti smeruje. Tento postup je daný tým, že na prerokovaní

námietky a rozhodnutí o nej sa v prvom stupni priamo podieľa namietaný sudca. Takto

vo veci rozhodujúci senát nevyhnutne získa vyjadrenie namietaného sudcu k skutočnostiam

uvedeným v námietke zaujatosti počas porady, ktorá predchádza rozhodnutiu o námietke

zaujatosti. V prípade, ak vo veci bude rozhodovať bezprostredne nadriadený orgán na

základe sťažnosti podľa , tento orgán získa stanovisko

namietaného sudcu z odôvodnenia rozhodnutia o námietke zaujatosti, ktoré preskúmava.

Na základe týchto skutočností ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažovateľa bol

dodržaný postup predpokladaný v a v .

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi postupom

a rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa

a a práva podľa dohovoru nie je taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia porušenia označených práv po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej

smeruje proti rozhodnutiu a postupu krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd poukazuje tiež na to, že napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo

právoplatnosť 12. apríla 2006 v súlade s .

Sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu v auguste 2010, teda zjavne po uplynutí

dvojmesačnej lehoty podľa , preto sťažnosť v časti

smerujúcej proti postupu a rozhodnutiu krajského súdu bolo možné odmietnuť podľa § 25

ods. 2 aj ako podanú oneskorene.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími

návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2010