Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 464/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. M., zastúpeného advokátkou JUDr. K. K., B.,

ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18. marca 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2010

doručená sťažnosť P. M., D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 18. marca 2010, ktorou žiadal vydať tento nález:

„1. Základné právo P. M. na súdnu ochranu zaručené upravené v čl. 46 ods.1, 2

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. (správne má byť , pozn.) porušené

bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. (správne

má byť , pozn.) zo dňa 18. marca 2010 Ústavný súd Slovenskej republiky

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia

za 2 úkony právnej služby v sume 240,46 EUR (slovom dvestštyridsať EUR, dvadsaťtri cent)

a 2 krát režijný paušál v sume 14,42 EUR – P. M. na účet advokáta JUDr. K. K., B. do 15

dní od tohto rozhodnutia na č. ú. 4000 845 407/3100.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľa a z pripojeného spisu Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. , sťažovateľ sa ako žalobca

v tomto konaní domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Colného riaditeľstva

Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“ alebo „žalovaný“) č. 55160/2007

z 25. marca 2009, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Colného úradu T. (ďalej aj „colný

úrad“) č. 43846/2007-6638 z 18. septembra 2007.

Týmto rozhodnutím colný úrad podľa

o spotrebnej dani z minerálnych olejov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) dodatočne určil sťažovateľovi ako daňovému subjektu za zdaňovacie

obdobie február a marec 2002 daň vo výške 430 080 Sk a 219 523 Sk s tým, že daňová

povinnosť vznikla podľa dňom zistenia držby

minerálneho oleja, ktorého pôvod sťažovateľ nevedel preukázať, čo predstavuje

v zdaňovacom období február 2002 množstvo 38 400 litrov minerálneho oleja

a v zdaňovacom období marec 2002 množstvo 19 600 litrov minerálneho oleja. Zároveň

colný úrad predpísal sťažovateľovi ako daňovému subjektu zvýšenie dane vo výške 25 %

z dodatočne určenej dane za zdaňovacie obdobie február 2002 v sume 107 520 Sk a za

zdaňovacie obdobie marec 2002 v sume 54 880 Sk. Takto dodatočne určenú daň a zvýšenie

dane uložil sťažovateľovi zaplatiť do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti

rozhodnutia. Svoje rozhodnutie colný úrad odôvodnil tým, že v čase od 23. marca 2007 až

6. septembra 2007 vykonal u sťažovateľa ako daňového subjektu opakovanú kontrolu na

spotrebnú daň z minerálneho oleja za zdaňovacie obdobia január 2002 až december 2003,

v rámci ktorej zistil, že sťažovateľ zrealizoval príjem dodávky motorovej nafty od

spoločnosti N., spol. s r. o., K., v období roku 2002 na základe faktúr, ktoré má

kontrolovaný subjekt zaevidované v účtovníctve. Z celkového množstva zrealizovaných

dodávok motorovej nafty boli kontrolou zistené dodávky motorovej nafty na účtovných

dokladov sťažovateľa, ktoré boli u sťažovateľa zaevidované (fa. č. 06/03-2002, č. 10/03-

2002, č. 7/03-2002, č. 20/03-2002 a č. 27/04-2002), avšak dodávateľ ich vo svojej účtovnej

evidencii nemal. Dodávateľ (N., spol. s r. o.) mal vo svojej účtovnej evidencii zaevidované

na výstupe fa. č. 02/03-2002, č. 05/03-2002, č. 06/03-2003, č. 15/03-2002 a č. 19/04-2002,

ktoré sa nenachádzali v účtovnej evidencii sťažovateľa. Za dodanie motorovej nafty zaplatil

sťažovateľ dodávateľovi, čo osvedčili výdavkové pokladničné doklady zaevidované

v účtovníctve sťažovateľa (č. V-20, č. V-21, č. V-27, č. V-32, č. V-33, V-39 a V-42). Na

dokladoch bolo uvedené nesprávne obchodné meno dodávateľa (dodávateľ mal zapísané

obchodné meno N., spol. s r. o., v obchodnom registri až od 8. marca 2002, do toho času

podnikal pod obchodným menom A., spol. s r. o.) a nesprávne IČO; na faktúre bola

vyčíslená daň z pridanej hodnoty, hoci dodávateľ v tom čase nebol platiteľom dane

z pridanej hodnoty. Z vyššie uvedených faktúr colný úrad neakceptoval ako doklady

preukazujúce spôsob nadobudnutia minerálneho oleja sťažovateľom fa. č. 03/02-2002

(vystavenú 19. februára 2002), fa. č. 04/02-2002 (vystavenú 26. februára 2002) a fa. č.

06/03-2002 (vystavenú 25. marca 2003). Fa. č. 09/03-2002 nezaevidovaná u dodávateľa

zodpovedá množstvom a faktúrovanou sumou fa. č. 02/03-2002, ktorú však nemá

zaúčtovanú sťažovateľ. Podobne na rovnaké množstvo a cenu boli vystavené fa. č. 07/03-

2002 zaúčtovaná u dodávateľa a fa. č. 05/03-2002 nezaevidovaná u dodávateľa a fa. č.

05/03-2002 nezaúčtovaná však u sťažovateľa. To isté platí aj o fa. č. 10/03-2002, fa. č.

20/03-2002 a fa. č. 27/04-2002 nezaúčtovaných u dodávateľa a fa. č. 06/03-2002, fa. č.

15/03-2002 a 19/04-2002 nezaúčtovaných u sťažovateľa.

Sťažovateľ v podanom odvolaní proti rozhodnutiu colného úradu č.

6638 z 18. septembra 2007 poukázal na to, že spoločnosť N., spol. s r. o., voči nemu

vystupovala ako platca dane z pridanej hodnoty, ňou doručené faktúry sťažovateľ

zaevidoval vo svojom účtovníctve a tieto faktúry spolu s výdavkovými pokladničnými

dokladmi k nim sú dokladmi preukazujúcimi nadobudnutie minerálneho oleja za cenu

s daňou. Za správnosť daňového dokladu doručeného sťažovateľovi zodpovedá dodávateľ.

Colné riaditeľstvo rozhodnutie colného úradu potvrdilo rozhodnutím č. 55160/2007

z 25. marca 2009. Poukázalo na to, že dodávateľ, tak ako bol definovaný na faktúrach,

nebol a nemohol byť subjektom žiadneho právneho vzťahu, pod takýmto obchodným v

danom čase dodávateľ nepodnikal, a ak boli účtovné doklady vyhotovené pod takýmto

obchodným menom, boli vyhotovené osobou, ktorá právne neexistovala, preto takéto

nemohli byť uznané ani na účely dane z pridanej hodnoty a ani ako doklady potvrdzujúce

nadobudnutie minerálneho oleja v súlade so zákonom o spotrebnej dani z minerálnych

olejov. Osvedčenie o registrácii N., spol. s r. o., ako platiteľa dane z pridanej hodnoty bolo

vydané až 28. marca 2003. Vo vzťahu k zmluve o dodávke pohonných hmôt uzatvorenej

medzi zmluvnými stranami, a to sťažovateľom a spoločnosťou N., spol. s r. o., 20. februára

2002 colný úrad uviedol, že aj táto zmluva trpí rovnakou vadou, pretože jedna zo

zmluvných strán (predávajúci) v čase uzatvorenia zmluvy neexistovala. Sťažovateľ

nezachoval v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti náležitú mieru opatrnosti

a nedostatočne zistil totožnosť osoby, s ktorou obchodoval. Ak sa sťažovateľ rozhodol

nepreveriť si totožnosť svojho dodávateľa (zákon povinnosť preveriť si údaje dodávateľa

výslovne neukladá), vystavil sa týmto rozhodnutím riziku, že sa sám stane platiteľom dane,

ak sa preukáže, že tovar nebol zaťažený spotrebnou daňou z minerálneho oleja a že nebude

vedieť v budúcnosti preukázať spôsob nadobudnutia minerálneho oleja relevantným

dôkazom. V prípade sťažovateľa ním predložené doklady nemožno považovať za doklady

právne relevantné, ktoré by preukazovali spôsob nadobudnutia motorovej nafty, a nemožno

ich považovať ani za doklady preukazujúce, že z takto nadobudnutého minerálneho oleja

bola odvedená spotrebná daň.

Rozhodnutie colného úradu č. 43846/2007-6638 z 18. septembra 2007 v spojení

s rozhodnutím colného riaditeľstva č. 55160/2007 z 25. marca 2009 nadobudli

právoplatnosť 14. apríla 2009.

Krajský súd o sťažovateľovej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. 55160/2007 z 25. marca 2009 a rozhodnutia colného úradu č.

6638 z 18. septembra 2007 rozhodol rozsudkom č. k. -50 z 23. septembra 2009

tak, že sťažovateľovu žalobu zamietol a sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že správne orgány vo veci

dostatočne a spoľahlivo zistili skutkový stav a vyvodili z neho správny právny záver. Podľa

názoru krajského súdu sa sťažovateľ nemôže svojej zodpovednosti zbaviť tým, že tvrdí, že

konal v dobrej viere. Faktúry č. 03/02-2002 a č. 04/02-2002 nemal dodávateľ zaúčtované.

Sťažovateľ nevedel preukázať spôsob nadobudnutia motorovej nafty a predložiť doklad

o nadobudnutí motorovej nafty, a teda ani to, že z takto nadobudnutých minerálnych olejov

bola spotrebná daň odvedená. Sťažovateľ sa nemôže brániť tým, že ho dodávateľ podviedol,

pretože mal možnosť si existenciu obchodného partnera preveriť, a ak tak neurobil, dostal sa

do rizika. Vo vzťahu k zmene obchodného mena sťažovateľovho dodávateľa krajský súd

zdôraznil, že zmena obchodného mena má konštitutívny charakter. Sťažovateľ sa teda

nesprával s odbornou starostlivosťou podnikateľa a vo veci neuniesol dôkazné bremeno.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 23. novembra 2009 odvolanie

a navrhol odvolaciemu súdu, aby zmenil rozsudok krajského súdu tak, že napadnuté

rozhodnutie colného riaditeľstva sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Dôvodil

tým, že správne orgány a ani krajský súd nevzali do úvahy, že jeho dodávateľ v rozhodnom

čase nevznikol ako nová spoločnosť, ale iba zmenil svoje obchodné meno a vystupoval

v právnych vzťahoch stále pod rovnakým IČO, ktoré bolo správne uvedené aj na faktúrach.

Poukázal na to, že žalovaný (a colný úrad) na jednej strane vychádza z toho, že sporné

faktúry zneli na neexistujúci subjekt, a preto na ne v daňovom konaní nemohol prihliadnuť,

a na druhej strane sám žalovaný na ich základe dodatočne vymeral spotrebnú daň (určil

v zmysle nich základ dane, pričom takto urobený záver o základe dane sa neopiera o žiaden

iný dôkaz) – t. j. niektoré faktúry vyhlásil za fiktívne [podľa § 29 ods. 5 zákona Slovenskej

národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)], ale

zároveň ich použil ako základ dane pre dodatočné určenie spotrebnej dane. Ak považoval

žalovaný faktúry za fiktívne, mal použiť náhradný spôsob na určenie základu spotrebnej

dane, a to buď evidenciu z počítadiel, alebo fyzické odpočítanie stavu meračov na

prietokoch nafty u sťažovateľa, prípadne postupovať podľa

Zb. Ani rozhodnutie žalovaného a ani rozhodnutie colného úradu neuvádza, ako sa colné

orgány dopracovali k určeniu základu dane – správca dane nie je pri tom viazaný iba

návrhmi daňových subjektov. Už len z tohto dôvodu neobstojí záver o tom, že žalovaný

správne a úplne zistil skutkový stav vecí, na ktorom založil krajský súd svoje rozhodnutie

(ďalej len „odvolacie body 2, 3, 4“).

O podanom odvolaní rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 18. marca 2010 tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil a žalobcovi

náhradu trov konania nepriznal.

Rozsudok krajského súdu č. k. -50 z 23. septembra 2009 v spojení

s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 18. marca 2010 nadobudol

právoplatnosť 3. mája 2010.

Sťažovateľ svoju sťažnosť ústavnému súdu na porušenie svojho základného práva na

súdnu ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 18. marca 2010

odôvodnil tým, že dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie najvyšší súd založil, sú

jednostranné, neodôvodnené, a preto sú v rozpore s princípmi spravodlivosti. Sťažovateľ

poukázal na dôvody, o ktoré oprel svoju žalobu a neskôr aj odvolanie. Tvrdí, že mu

nemohla vzniknúť povinnosť zaplatiť spotrebnú daň, ktorú už raz odviedol, keď uhradil

vystavené faktúry a túto daň mal odviesť dodávateľ. Pokiaľ najvyšší súd dôvody uvedené

v odvolaní sťažovateľa nevzal do úvahy a nezaoberal sa s nimi s odôvodnením, že ich už

nemožno zohľadniť (pretože boli uvedené až v odvolaní), sťažovateľ s takýmto postupom

nesúhlasí, pretože tieto dôvody uviedol už v žalobe, keď výslovne tvrdil, že rozhodnutie

colného riaditeľstva je v rozpore s , a Rozhodnutie

najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za arbitrárne. Takým je aj názor najvyššieho súdu

o tom, že skutočnosť, či spoločnosť N. spol. s r. o., vznikla zmenou obchodného mena

spoločnosti A., spol. s r. o., nie je významná. Ustanovenia mal

najvyšší súd interpretovať v súlade s ich účelom a v zmysle ochrany ústavne garantovaných

práv. K aplikácii vo vzťahu k sťažovateľovi sa najvyšší súd

v podstate nevyjadril.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru, ku ktorému malo

dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 18. marca 2010, ktorým bol

potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -50 z 23. septembra 2009

o zamietnutí žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia colného riaditeľstva

č. 55160/2007 z 25. marca 2009. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd mu neposkytol ochranu

pred zásahom do jeho práv určením dane za zdaňovacie obdobie február a marec 2002

vo výške 430 080 Sk a 219 523 Sk a predpísaním zvýšenia dane vo výške 25 % z dodatočne

určenej dane za zdaňovacie obdobie február 2002 v sume 107 520 Sk a za zdaňovacie

obdobie marec 2002 v sume 54 880 Sk.

Sťažovateľ tvrdí, že sa tak stalo z dôvodu, že najvyšší súd rozhodol jednostranne, bez

dostatočného odôvodnenia, odmietol sa zaoberať dôvodmi uvedenými v odvolaní

sťažovateľa (ktoré považoval za dôvody dosiaľ v konaní neuplatnené) a jeho rozhodnutie je

arbitrárne, ustanovenia najvyšší súd interpretoval v rozpore s ich

účelom a zmyslom ústavne garantovaných práv daňového subjektu.

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. z 18. marca 2010 odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ods. ) preskúmal

napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach

žaloby a v rozsahu odvolania žalobcu ( ), a dospel k záveru, že odvolaniu

žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania

podľa ustanovenia vety prvej s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 18. marca 2010 ( a ).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými zakladajú, menia

alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol

v čase vydania napadnutého rozhodnutia ( ).

Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej

hlavy piatej časti preskúmať zákonnosť postupu

a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ktorým bola žalobcovi ako daňovému subjektu

podľa v nadväznosti na

dodatočne určená daň a zvýšenie dane, a to za zdaňovacie obdobie február 2002 a marec

2002.

Ohľadne odvolacích dôvodov žalobcu odvolací súd považuje v prvom rade za

potrebné uviesť, že v správnom súdnictve súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia a postupu

správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, t.j. v medziach žaloby (§ 250j

ods.1 ), pričom rozsahom tvrdení tvrdených v žalobe je súd viazaný a nemôže ho

prekročiť. V správnom súdnictve totiž platí koncentračná zásada, keď žalobca môže žalobné

dôvody síce meniť, avšak rozširovať ich môže len do konca lehoty na podanie žaloby

( ). Po uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu konania vznášať

ďalšie námietky a výhrady proti žalobou napadnutému rozhodnutiu, a to ani v replike na

vyjadrenie žalovaného ani na pojednávaní. To znamená, že k žalobným bodom uplatneným

po uplynutí lehoty na podanie žaloby správny súd nemôže prihliadať. Z tohto dôvodu nové

dôvody (uvedené pod bodmi 2, 3, 4) uvedené v odvolaní žalobcu nebolo možné pri

rozhodovaní v predmetnej veci zohľadniť.

Podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového

správneho orgánu bolo zistenie colného úradu – na základe daňovej kontroly vykonanej

u žalobcu, ktorá bola zameraná na spotrebnú daň z minerálnych olejov za zdaňovacie

obdobie od 1. januára 2002 do 31. decembra 2003 – že žalobca mal vo svojej evidencii

zaúčtované faktúry č. 03/02-2002 z 19. februára 2002, 04/02-2002 z 26. februára 2002

a 06/03-2002 z 5. marca 2002 vystavené dodávateľom N., spol. s r.o., K., pričom správne

orgány tieto faktúry neakceptovali ako doklady preukazujúce spôsob nadobudnutia

minerálneho oleja od spoločnosti N., spol. s r.o., a to z dôvodu, že táto spoločnosť v čase

ich vystavenia nebola zapísaná v obchodnom registri.

V posudzovanej veci bolo zistené, že Okresný súd Košice I uznesením sp.zn.:

Sro 5281/V z 8. marca 2002 o návrhu navrhovateľa A., spol. s r.o. so sídlom K. na zápis

zmeny obchodného mena a sídla tejto spoločnosti, rozhodol tak, že povolil vykonanie zápisu

o výmaze jej mena a sídla s tým, že zároveň zapísal nové obchodné meno spoločnosti, a to

N., spol. s r.o., K.

Uznesením Okresného súdu Košice I spis. zn.: Sro 5281/V z 15. marca 2002 bol pre

spoločnosť N., spol. s r.o. povolený aj zápis predmetu činnosti veľkoobchodná

a maloobchodná činnosť s výrobkami petrochemického priemyslu, tuhými, tekutými

a plynnými palivami.

Ako vyplýva z podkladov spisu v posudzovanej veci, medzi účastníkmi konania bola

spornou otázka, či zmenou obchodného mena a sídla spoločnosti došlo k vzniku novej

spoločnosti, resp. či zmena obchodného mena má konštitutívny charakter. Odvolací súd, na

rozdiel od súdu prvého stupňa, v tomto smere zastáva názor, že zmenou obchodného mena

a sídla spoločnosti A., spol. s r.o. so sídlom K. na spoločnosť N., spol. s r.o., K., nová

spoločnosť nevznikla.

Spôsob ukončenia existencie právnickej osoby ako subjektu práva závisí od spôsobu

jej zriadenia, pričom jej zánik nastáva takým spôsobom, akým právnická osoba vznikla. Ak

teda právnická osoba vznikla zápisom do obchodného alebo iného registra, zaniká dňom

výmazu z tohto registra ( ). Z uvedených dôvodov

skutočnosť, že spoločnosť N., spol. s r.o. vznikla zmenou obchodného mena spoločnosti A.,

spol. s r.o. nie je pre právne posúdenie veci rozhodujúca.

V súvislosti s posudzovanou vecou je však potrebné poukázať na inštitút

registrovaného obchodníka, ktorý je upravený v ustanovení

Podľa ustanovenia právnická osoba alebo fyzická

osoba, ktorá chce v rámci podnikania obchodovať s minerálnymi olejmi, musí písomne

požiadať colný úrad o registráciu.

Podľa odseku 3 citovaného zák. ustanovenia, colný úrad pred vykonaním registrácie

preverí u žiadateľa údaje uvedené v žiadosti a prílohách. Ak žiadateľ spĺňa podmienky na

registráciu, colný úrad mu pridelí registračné číslo, vydá osvedčenie o registrácii a

odberný poukaz.

Z podkladov administratívneho spisu žalovaného – z oznámenia Colného úradu K.

Colnému úradu T. z 20. apríla 2007 – vyplýva, že daňový subjekt N., spol. s r.o., K. bol

zaregistrovaný ako obchodník dňa 24. apríla 2002 v zmysle

a bolo mu pridelené registračné číslo a vydané osvedčenie o registrácii platné pre jeho

prevádzku.

Žalobca nikdy ani netvrdil, že by s predchodcom spoločnosti N., spol. s r.o.

obchodoval s minerálnymi olejmi, pričom tomu nezodpovedal ani predmet obchodnej

činnosti spoločnosti A., spol. s r.o.. Z výpisu z obchodného registra totiž vyplýva, že predmet

obchodnej činnosti spoločnosti A., spol. s r.o. bol upravený až dodatkom č.1 k spoločenskej

zmluve z 15. januára 2002, ktorý bol predložený na zápis do obchodného registra zároveň

s návrhom na vykonanie zmeny obchodného mena a sídla spoločnosti A., spol. s r.o.

a zapísanie spoločnosti N., spol. s r.o., a to dňa 5. februára 2002.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že veľkoobchodná a maloobchodná

činnosť s výrobkami petrochemického priemyslu, tuhými, tekutými a plynnými palivami

predstavovala predmet činnosti až spoločnosti N., spol. s r.o. Z uvedeného vyplýva, že

v čase vyhotovenia predmetných faktúr obchodovanie s komoditou uvedenou na faktúrach

nebolo v predmete podnikania dodávateľa.

Odvolací súd po oboznámení sa s predloženým kompletným spisovým materiálom

krajského súdu, vrátane administratívneho spisu žalovaného zistil, že dôvody uvádzané

žalobcom nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Aj podľa

názoru odvolacieho súdu žalobca v predmetnej veci nepreukázal pôvod a spôsob

nadobudnutia minerálneho oleja, z dôvodu ktorého mu vznikla daňová povinnosť v zmysle

ustanovenia

Za tohto stavu vo veci Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

krajského súdu v súlade s ust. aj keď čiastočne z iných dôvodov, ako

vecne správny potvrdil.“

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd jednak zrozumiteľne a vyčerpávajúco

svoje rozhodnutie o potvrdení napadnutého rozsudku odôvodnil a jednak toto svoje

rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov, ktorý

nemožno označiť za ústavne nekonformný alebo nezodpovedajúci dikcii aplikovaných

zákonných ustanovení. Iba to, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu

vyjadreným v napadnutom uznesení nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie

podmienok prijateľnosti jeho sťažnosti.

Sťažovateľ uvádza, že v odvolaní nové dôvody oproti podanej žalobe neuviedol,

pretože už v žalobe výslovne tvrdil, že rozhodnutie colného riaditeľstva je v rozpore s § 2

ods. 1, 3 a 6 , ústavný súd sa zaoberal obsahom žaloby sťažovateľa

doručenej krajskému súdu 15. júna 2009. Hoci je pravdou, že sťažovateľ poukazoval

v žalobe (čl. 5 spisu krajského súdu) na to, že rozhodnutie colného riaditeľstva je v rozpore

s ustanovením , a , v tejto časti žaloby je zrejmé, že ide

o právnu argumentáciu sťažovateľa vo všeobecnej rovine bez toho, aby bolo v žalobe

špecifikované, že k porušeniu týchto ustanovení malo dôjsť práve z dôvodov, ktoré neskôr

sťažovateľ uviedol v odvolaní. Iba v dôsledku označenia týchto ustanovení zákona

č. v žalobe nemožno dospieť k záveru, že sťažovateľ už v žalobe uviedol

rovnaké dôvody, ktorými odôvodnil svoje odvolanie.

Ak preto najvyšší súd s poukazom na koncentračnú zásadu v správnom súdnictve

dospel k záveru, že k žalobným bodom uplatneným po uplynutí lehoty na podanie žaloby

správny súd nemôže prihliadať, keďže argumenty uvedené v odvolaní sťažovateľa skutočne

neboli súčasťou jeho žaloby, vykladal a aplikoval základné princípy správneho súdnictva

spôsobom zodpovedajúcim ich účelu a zmyslu, pretože skutočne, tak ako to najvyšší súd

uviedol, v správnom súdnictve súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia a postupu správneho

orgánu v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, t. j. v medziach žaloby (§ 250j ods. 1

), pričom rozsahom tvrdení tvrdených v žalobe je súd

viazaný a nemôže ho prekročiť.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietal však aj spôsob aplikácie

ďalších ustanovení právnych predpisov najvyšším súdom.

Aj tieto ustanovenia právnych predpisov vykladal najvyšší súd tak, že dospel

k záveru, podľa ktorého „žalobca v predmetnej veci nepreukázal pôvod a spôsob

nadobudnutia minerálneho oleja, z dôvodu ktorého mu vznikla daňová povinnosť v zmysle

ustanovenia písm./ “, a to z dôvodu, že ak sťažovateľ colným

orgánom predložil sporné daňové doklady, nemožno ich v zmysle

Zb. považovať za doklady preukazujúce nákup minerálneho oleja.

Ústavný súd sa stotožňuje s týmto názorom vysloveným najvyšším súdom, pretože

v kontexte veci sťažovateľa tento názor zodpovedá výkladu všetkých ustanovení, ktoré na

vec sťažovateľa dopadajú, v ich vzájomnej spojitosti. Aplikácia týchto ustanovení

najvyšším súdom je potom už iba dôsledkom (mimo iného aj) skutkového zistenia

správnych orgánov, podľa ktorého daňový subjekt N., spol. s r. o., K., bol zaregistrovaný

ako obchodník 24. apríla 2002 v zmysle a bolo mu

pridelené registračné číslo a vydané osvedčenie o registrácii platné pre jeho prevádzku

(oznámenie Colného úradu K. Colnému úradu T. z 20. apríla 2007).

Za tejto situácie nemohlo uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. marca 2010 dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a 2 alebo práva na spravodlivý proces podľa dohovoru. Preto

sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2010