Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 464/2010
PDF · 231.87 KB
No categories available
II. ÚS 464/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. M., zastúpeného advokátkou JUDr. K. K., B.,
ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 11/2009 z 18. marca 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2010
doručená sťažnosť P. M., D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf 11/2009
z 18. marca 2010, ktorou žiadal vydať tento nález:
„1. Základné právo P. M. na súdnu ochranu zaručené upravené v čl. 46 ods.1, 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 8 Sžf/11/2010 (správne má byť 8 Sžf 11/2009, pozn.) porušené
bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8 Sžf/11/2010 (správne
má byť 8 Sžf 11/2009, pozn.) zo dňa 18. marca 2010 Ústavný súd Slovenskej republiky
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia
za 2 úkony právnej služby v sume 240,46 EUR (slovom dvestštyridsať EUR, dvadsaťtri cent)
a 2 krát režijný paušál v sume 14,42 EUR – P. M. na účet advokáta JUDr. K. K., B. do 15
dní od tohto rozhodnutia na č. ú. 4000 845 407/3100.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľa a z pripojeného spisu Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 S 41/2009, sťažovateľ sa ako žalobca
v tomto konaní domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Colného riaditeľstva
Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“ alebo „žalovaný“) č. 55160/2007
z 25. marca 2009, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Colného úradu T. (ďalej aj „colný
úrad“) č. 43846/2007-6638 z 18. septembra 2007.
Týmto rozhodnutím colný úrad podľa § 31 ods. 3 zákona č. 239/2001 Z. z.
o spotrebnej dani z minerálnych olejov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 239/2001 Z. z.“) dodatočne určil sťažovateľovi ako daňovému subjektu za zdaňovacie
obdobie február a marec 2002 daň vo výške 430 080 Sk a 219 523 Sk s tým, že daňová
povinnosť vznikla podľa § 4 písm. j) zákona č. 239/2001 Z. z. dňom zistenia držby
minerálneho oleja, ktorého pôvod sťažovateľ nevedel preukázať, čo predstavuje
v zdaňovacom období február 2002 množstvo 38 400 litrov minerálneho oleja
a v zdaňovacom období marec 2002 množstvo 19 600 litrov minerálneho oleja. Zároveň
colný úrad predpísal sťažovateľovi ako daňovému subjektu zvýšenie dane vo výške 25 %
z dodatočne určenej dane za zdaňovacie obdobie február 2002 v sume 107 520 Sk a za
zdaňovacie obdobie marec 2002 v sume 54 880 Sk. Takto dodatočne určenú daň a zvýšenie
dane uložil sťažovateľovi zaplatiť do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia. Svoje rozhodnutie colný úrad odôvodnil tým, že v čase od 23. marca 2007 až
6. septembra 2007 vykonal u sťažovateľa ako daňového subjektu opakovanú kontrolu na
spotrebnú daň z minerálneho oleja za zdaňovacie obdobia január 2002 až december 2003,
v rámci ktorej zistil, že sťažovateľ zrealizoval príjem dodávky motorovej nafty od
spoločnosti N., spol. s r. o., K., v období roku 2002 na základe faktúr, ktoré má
kontrolovaný subjekt zaevidované v účtovníctve. Z celkového množstva zrealizovaných
dodávok motorovej nafty boli kontrolou zistené dodávky motorovej nafty na účtovných
dokladov sťažovateľa, ktoré boli u sťažovateľa zaevidované (fa. č. 06/03-2002, č. 10/03-
2002, č. 7/03-2002, č. 20/03-2002 a č. 27/04-2002), avšak dodávateľ ich vo svojej účtovnej
evidencii nemal. Dodávateľ (N., spol. s r. o.) mal vo svojej účtovnej evidencii zaevidované
na výstupe fa. č. 02/03-2002, č. 05/03-2002, č. 06/03-2003, č. 15/03-2002 a č. 19/04-2002,
ktoré sa nenachádzali v účtovnej evidencii sťažovateľa. Za dodanie motorovej nafty zaplatil
sťažovateľ dodávateľovi, čo osvedčili výdavkové pokladničné doklady zaevidované
v účtovníctve sťažovateľa (č. V-20, č. V-21, č. V-27, č. V-32, č. V-33, V-39 a V-42). Na
dokladoch bolo uvedené nesprávne obchodné meno dodávateľa (dodávateľ mal zapísané
obchodné meno N., spol. s r. o., v obchodnom registri až od 8. marca 2002, do toho času
podnikal pod obchodným menom A., spol. s r. o.) a nesprávne IČO; na faktúre bola
vyčíslená daň z pridanej hodnoty, hoci dodávateľ v tom čase nebol platiteľom dane
z pridanej hodnoty. Z vyššie uvedených faktúr colný úrad neakceptoval ako doklady
preukazujúce spôsob nadobudnutia minerálneho oleja sťažovateľom fa. č. 03/02-2002
(vystavenú 19. februára 2002), fa. č. 04/02-2002 (vystavenú 26. februára 2002) a fa. č.
06/03-2002 (vystavenú 25. marca 2003). Fa. č. 09/03-2002 nezaevidovaná u dodávateľa
zodpovedá množstvom a faktúrovanou sumou fa. č. 02/03-2002, ktorú však nemá
zaúčtovanú sťažovateľ. Podobne na rovnaké množstvo a cenu boli vystavené fa. č. 07/03-
2002 zaúčtovaná u dodávateľa a fa. č. 05/03-2002 nezaevidovaná u dodávateľa a fa. č.
05/03-2002 nezaúčtovaná však u sťažovateľa. To isté platí aj o fa. č. 10/03-2002, fa. č.
20/03-2002 a fa. č. 27/04-2002 nezaúčtovaných u dodávateľa a fa. č. 06/03-2002, fa. č.
15/03-2002 a 19/04-2002 nezaúčtovaných u sťažovateľa.
Sťažovateľ v podanom odvolaní proti rozhodnutiu colného úradu č. 43846/2007-
6638 z 18. septembra 2007 poukázal na to, že spoločnosť N., spol. s r. o., voči nemu
vystupovala ako platca dane z pridanej hodnoty, ňou doručené faktúry sťažovateľ
zaevidoval vo svojom účtovníctve a tieto faktúry spolu s výdavkovými pokladničnými
dokladmi k nim sú dokladmi preukazujúcimi nadobudnutie minerálneho oleja za cenu
s daňou. Za správnosť daňového dokladu doručeného sťažovateľovi zodpovedá dodávateľ.
Colné riaditeľstvo rozhodnutie colného úradu potvrdilo rozhodnutím č. 55160/2007
z 25. marca 2009. Poukázalo na to, že dodávateľ, tak ako bol definovaný na faktúrach,
nebol a nemohol byť subjektom žiadneho právneho vzťahu, pod takýmto obchodným v
danom čase dodávateľ nepodnikal, a ak boli účtovné doklady vyhotovené pod takýmto
obchodným menom, boli vyhotovené osobou, ktorá právne neexistovala, preto takéto
nemohli byť uznané ani na účely dane z pridanej hodnoty a ani ako doklady potvrdzujúce
nadobudnutie minerálneho oleja v súlade so zákonom o spotrebnej dani z minerálnych
olejov. Osvedčenie o registrácii N., spol. s r. o., ako platiteľa dane z pridanej hodnoty bolo
vydané až 28. marca 2003. Vo vzťahu k zmluve o dodávke pohonných hmôt uzatvorenej
medzi zmluvnými stranami, a to sťažovateľom a spoločnosťou N., spol. s r. o., 20. februára
2002 colný úrad uviedol, že aj táto zmluva trpí rovnakou vadou, pretože jedna zo
zmluvných strán (predávajúci) v čase uzatvorenia zmluvy neexistovala. Sťažovateľ
nezachoval v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti náležitú mieru opatrnosti
a nedostatočne zistil totožnosť osoby, s ktorou obchodoval. Ak sa sťažovateľ rozhodol
nepreveriť si totožnosť svojho dodávateľa (zákon povinnosť preveriť si údaje dodávateľa
výslovne neukladá), vystavil sa týmto rozhodnutím riziku, že sa sám stane platiteľom dane,
ak sa preukáže, že tovar nebol zaťažený spotrebnou daňou z minerálneho oleja a že nebude
vedieť v budúcnosti preukázať spôsob nadobudnutia minerálneho oleja relevantným
dôkazom. V prípade sťažovateľa ním predložené doklady nemožno považovať za doklady
právne relevantné, ktoré by preukazovali spôsob nadobudnutia motorovej nafty, a nemožno
ich považovať ani za doklady preukazujúce, že z takto nadobudnutého minerálneho oleja
bola odvedená spotrebná daň.
Rozhodnutie colného úradu č. 43846/2007-6638 z 18. septembra 2007 v spojení
s rozhodnutím colného riaditeľstva č. 55160/2007 z 25. marca 2009 nadobudli
právoplatnosť 14. apríla 2009.
Krajský súd o sťažovateľovej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 55160/2007 z 25. marca 2009 a rozhodnutia colného úradu č. 43846/2007-
6638 z 18. septembra 2007 rozhodol rozsudkom č. k. 11 S 41/2009-50 z 23. septembra 2009
tak, že sťažovateľovu žalobu zamietol a sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že správne orgány vo veci
dostatočne a spoľahlivo zistili skutkový stav a vyvodili z neho správny právny záver. Podľa
názoru krajského súdu sa sťažovateľ nemôže svojej zodpovednosti zbaviť tým, že tvrdí, že
konal v dobrej viere. Faktúry č. 03/02-2002 a č. 04/02-2002 nemal dodávateľ zaúčtované.
Sťažovateľ nevedel preukázať spôsob nadobudnutia motorovej nafty a predložiť doklad
o nadobudnutí motorovej nafty, a teda ani to, že z takto nadobudnutých minerálnych olejov
bola spotrebná daň odvedená. Sťažovateľ sa nemôže brániť tým, že ho dodávateľ podviedol,
pretože mal možnosť si existenciu obchodného partnera preveriť, a ak tak neurobil, dostal sa
do rizika. Vo vzťahu k zmene obchodného mena sťažovateľovho dodávateľa krajský súd
zdôraznil, že zmena obchodného mena má konštitutívny charakter. Sťažovateľ sa teda
nesprával s odbornou starostlivosťou podnikateľa a vo veci neuniesol dôkazné bremeno.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 23. novembra 2009 odvolanie
a navrhol odvolaciemu súdu, aby zmenil rozsudok krajského súdu tak, že napadnuté
rozhodnutie colného riaditeľstva sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Dôvodil
tým, že správne orgány a ani krajský súd nevzali do úvahy, že jeho dodávateľ v rozhodnom
čase nevznikol ako nová spoločnosť, ale iba zmenil svoje obchodné meno a vystupoval
v právnych vzťahoch stále pod rovnakým IČO, ktoré bolo správne uvedené aj na faktúrach.
Poukázal na to, že žalovaný (a colný úrad) na jednej strane vychádza z toho, že sporné
faktúry zneli na neexistujúci subjekt, a preto na ne v daňovom konaní nemohol prihliadnuť,
a na druhej strane sám žalovaný na ich základe dodatočne vymeral spotrebnú daň (určil
v zmysle nich základ dane, pričom takto urobený záver o základe dane sa neopiera o žiaden
iný dôkaz) – t. j. niektoré faktúry vyhlásil za fiktívne [podľa § 29 ods. 5 zákona Slovenskej
národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“)], ale
zároveň ich použil ako základ dane pre dodatočné určenie spotrebnej dane. Ak považoval
žalovaný faktúry za fiktívne, mal použiť náhradný spôsob na určenie základu spotrebnej
dane, a to buď evidenciu z počítadiel, alebo fyzické odpočítanie stavu meračov na
prietokoch nafty u sťažovateľa, prípadne postupovať podľa § 29 ods. 5 zákona č. 511/1992
Zb. Ani rozhodnutie žalovaného a ani rozhodnutie colného úradu neuvádza, ako sa colné
orgány dopracovali k určeniu základu dane – správca dane nie je pri tom viazaný iba
návrhmi daňových subjektov. Už len z tohto dôvodu neobstojí záver o tom, že žalovaný
správne a úplne zistil skutkový stav vecí, na ktorom založil krajský súd svoje rozhodnutie
(ďalej len „odvolacie body 2, 3, 4“).
O podanom odvolaní rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 8 Sžf 11/2009
z 18. marca 2010 tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil a žalobcovi
náhradu trov konania nepriznal.
Rozsudok krajského súdu č. k. 11 S 41/2009-50 z 23. septembra 2009 v spojení
s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 11/2009 z 18. marca 2010 nadobudol
právoplatnosť 3. mája 2010.
Sťažovateľ svoju sťažnosť ústavnému súdu na porušenie svojho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 11/2009 z 18. marca 2010
odôvodnil tým, že dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie najvyšší súd založil, sú
jednostranné, neodôvodnené, a preto sú v rozpore s princípmi spravodlivosti. Sťažovateľ
poukázal na dôvody, o ktoré oprel svoju žalobu a neskôr aj odvolanie. Tvrdí, že mu
nemohla vzniknúť povinnosť zaplatiť spotrebnú daň, ktorú už raz odviedol, keď uhradil
vystavené faktúry a túto daň mal odviesť dodávateľ. Pokiaľ najvyšší súd dôvody uvedené
v odvolaní sťažovateľa nevzal do úvahy a nezaoberal sa s nimi s odôvodnením, že ich už
nemožno zohľadniť (pretože boli uvedené až v odvolaní), sťažovateľ s takýmto postupom
nesúhlasí, pretože tieto dôvody uviedol už v žalobe, keď výslovne tvrdil, že rozhodnutie
colného riaditeľstva je v rozpore s § 2 ods. 1, 3 a 6 zákona č. 511/1992 Zb. Rozhodnutie
najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za arbitrárne. Takým je aj názor najvyššieho súdu
o tom, že skutočnosť, či spoločnosť N. spol. s r. o., vznikla zmenou obchodného mena
spoločnosti A., spol. s r. o., nie je významná. Ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb. mal
najvyšší súd interpretovať v súlade s ich účelom a v zmysle ochrany ústavne garantovaných
práv. K aplikácii zákona č. 511/1992 Zb. vo vzťahu k sťažovateľovi sa najvyšší súd
v podstate nevyjadril.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo
dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 11/2009 z 18. marca 2010, ktorým bol
potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 11 S 41/2009-50 z 23. septembra 2009
o zamietnutí žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia colného riaditeľstva
č. 55160/2007 z 25. marca 2009. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd mu neposkytol ochranu
pred zásahom do jeho práv určením dane za zdaňovacie obdobie február a marec 2002
vo výške 430 080 Sk a 219 523 Sk a predpísaním zvýšenia dane vo výške 25 % z dodatočne
určenej dane za zdaňovacie obdobie február 2002 v sume 107 520 Sk a za zdaňovacie
obdobie marec 2002 v sume 54 880 Sk.
Sťažovateľ tvrdí, že sa tak stalo z dôvodu, že najvyšší súd rozhodol jednostranne, bez
dostatočného odôvodnenia, odmietol sa zaoberať dôvodmi uvedenými v odvolaní
sťažovateľa (ktoré považoval za dôvody dosiaľ v konaní neuplatnené) a jeho rozhodnutie je
arbitrárne, ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb. najvyšší súd interpretoval v rozpore s ich
účelom a zmyslom ústavne garantovaných práv daňového subjektu.
Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 8 Sžf 11/2009 z 18. marca 2010 odôvodnil takto:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach
žaloby a v rozsahu odvolania žalobcu (§ 212 ods.1 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu
žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa ustanovenia § 250ja ods.2 vety prvej O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 18. marca 2010 (§ 156 ods.1 a ods. 3 O.s.p.).
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými zakladajú, menia
alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb.
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol
v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods.1 O.s.p.).
Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu
a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ktorým bola žalobcovi ako daňovému subjektu
podľa § 31 ods.3 zák.č.239/2001 Z.z. v nadväznosti na § 45 ods.2 zák.č. 98/2004 Z.z.
dodatočne určená daň a zvýšenie dane, a to za zdaňovacie obdobie február 2002 a marec
2002.
Ohľadne odvolacích dôvodov žalobcu odvolací súd považuje v prvom rade za
potrebné uviesť, že v správnom súdnictve súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia a postupu
správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, t.j. v medziach žaloby (§ 250j
ods.1 O.s.p.), pričom rozsahom tvrdení tvrdených v žalobe je súd viazaný a nemôže ho
prekročiť. V správnom súdnictve totiž platí koncentračná zásada, keď žalobca môže žalobné
dôvody síce meniť, avšak rozširovať ich môže len do konca lehoty na podanie žaloby
(§ 250b ods.2 O.s.p.). Po uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu konania vznášať
ďalšie námietky a výhrady proti žalobou napadnutému rozhodnutiu, a to ani v replike na
vyjadrenie žalovaného ani na pojednávaní. To znamená, že k žalobným bodom uplatneným
po uplynutí lehoty na podanie žaloby správny súd nemôže prihliadať. Z tohto dôvodu nové
dôvody (uvedené pod bodmi 2, 3, 4) uvedené v odvolaní žalobcu nebolo možné pri
rozhodovaní v predmetnej veci zohľadniť.
Podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového
správneho orgánu bolo zistenie colného úradu – na základe daňovej kontroly vykonanej
u žalobcu, ktorá bola zameraná na spotrebnú daň z minerálnych olejov za zdaňovacie
obdobie od 1. januára 2002 do 31. decembra 2003 – že žalobca mal vo svojej evidencii
zaúčtované faktúry č. 03/02-2002 z 19. februára 2002, 04/02-2002 z 26. februára 2002
a 06/03-2002 z 5. marca 2002 vystavené dodávateľom N., spol. s r.o., K., pričom správne
orgány tieto faktúry neakceptovali ako doklady preukazujúce spôsob nadobudnutia
minerálneho oleja od spoločnosti N., spol. s r.o., a to z dôvodu, že táto spoločnosť v čase
ich vystavenia nebola zapísaná v obchodnom registri.
V posudzovanej veci bolo zistené, že Okresný súd Košice I uznesením sp.zn.:
Sro 5281/V z 8. marca 2002 o návrhu navrhovateľa A., spol. s r.o. so sídlom K. na zápis
zmeny obchodného mena a sídla tejto spoločnosti, rozhodol tak, že povolil vykonanie zápisu
o výmaze jej mena a sídla s tým, že zároveň zapísal nové obchodné meno spoločnosti, a to
N., spol. s r.o., K.
Uznesením Okresného súdu Košice I spis. zn.: Sro 5281/V z 15. marca 2002 bol pre
spoločnosť N., spol. s r.o. povolený aj zápis predmetu činnosti veľkoobchodná
a maloobchodná činnosť s výrobkami petrochemického priemyslu, tuhými, tekutými
a plynnými palivami.
Ako vyplýva z podkladov spisu v posudzovanej veci, medzi účastníkmi konania bola
spornou otázka, či zmenou obchodného mena a sídla spoločnosti došlo k vzniku novej
spoločnosti, resp. či zmena obchodného mena má konštitutívny charakter. Odvolací súd, na
rozdiel od súdu prvého stupňa, v tomto smere zastáva názor, že zmenou obchodného mena
a sídla spoločnosti A., spol. s r.o. so sídlom K. na spoločnosť N., spol. s r.o., K., nová
spoločnosť nevznikla.
Spôsob ukončenia existencie právnickej osoby ako subjektu práva závisí od spôsobu
jej zriadenia, pričom jej zánik nastáva takým spôsobom, akým právnická osoba vznikla. Ak
teda právnická osoba vznikla zápisom do obchodného alebo iného registra, zaniká dňom
výmazu z tohto registra (§ 20a ods.2 Občianskeho zákonníka). Z uvedených dôvodov
skutočnosť, že spoločnosť N., spol. s r.o. vznikla zmenou obchodného mena spoločnosti A.,
spol. s r.o. nie je pre právne posúdenie veci rozhodujúca.
V súvislosti s posudzovanou vecou je však potrebné poukázať na inštitút
registrovaného obchodníka, ktorý je upravený v ustanovení § 17 zák.č.239/2001 Z.z.
Podľa ustanovenia § 17 ods.1 zák.č. 239/2001 Z.z. právnická osoba alebo fyzická
osoba, ktorá chce v rámci podnikania obchodovať s minerálnymi olejmi, musí písomne
požiadať colný úrad o registráciu.
Podľa odseku 3 citovaného zák. ustanovenia, colný úrad pred vykonaním registrácie
preverí u žiadateľa údaje uvedené v žiadosti a prílohách. Ak žiadateľ spĺňa podmienky na
registráciu, colný úrad mu pridelí registračné číslo, vydá osvedčenie o registrácii a
odberný poukaz.
Z podkladov administratívneho spisu žalovaného – z oznámenia Colného úradu K.
Colnému úradu T. z 20. apríla 2007 – vyplýva, že daňový subjekt N., spol. s r.o., K. bol
zaregistrovaný ako obchodník dňa 24. apríla 2002 v zmysle § 17 ods.3 zák.č. 239/2001
a bolo mu pridelené registračné číslo a vydané osvedčenie o registrácii platné pre jeho
prevádzku.
Žalobca nikdy ani netvrdil, že by s predchodcom spoločnosti N., spol. s r.o.
obchodoval s minerálnymi olejmi, pričom tomu nezodpovedal ani predmet obchodnej
činnosti spoločnosti A., spol. s r.o.. Z výpisu z obchodného registra totiž vyplýva, že predmet
obchodnej činnosti spoločnosti A., spol. s r.o. bol upravený až dodatkom č.1 k spoločenskej
zmluve z 15. januára 2002, ktorý bol predložený na zápis do obchodného registra zároveň
s návrhom na vykonanie zmeny obchodného mena a sídla spoločnosti A., spol. s r.o.
a zapísanie spoločnosti N., spol. s r.o., a to dňa 5. februára 2002.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že veľkoobchodná a maloobchodná
činnosť s výrobkami petrochemického priemyslu, tuhými, tekutými a plynnými palivami
predstavovala predmet činnosti až spoločnosti N., spol. s r.o. Z uvedeného vyplýva, že
v čase vyhotovenia predmetných faktúr obchodovanie s komoditou uvedenou na faktúrach
nebolo v predmete podnikania dodávateľa.
Odvolací súd po oboznámení sa s predloženým kompletným spisovým materiálom
krajského súdu, vrátane administratívneho spisu žalovaného zistil, že dôvody uvádzané
žalobcom nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Aj podľa
názoru odvolacieho súdu žalobca v predmetnej veci nepreukázal pôvod a spôsob
nadobudnutia minerálneho oleja, z dôvodu ktorého mu vznikla daňová povinnosť v zmysle
ustanovenia § 4 písm. j/ zák.č. 239/2001 Z.z.
Za tohto stavu vo veci Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
krajského súdu v súlade s ust. § 219 ods.1 O.s.p. aj keď čiastočne z iných dôvodov, ako
vecne správny potvrdil.“
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd jednak zrozumiteľne a vyčerpávajúco
svoje rozhodnutie o potvrdení napadnutého rozsudku odôvodnil a jednak toto svoje
rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov, ktorý
nemožno označiť za ústavne nekonformný alebo nezodpovedajúci dikcii aplikovaných
zákonných ustanovení. Iba to, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu
vyjadreným v napadnutom uznesení nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie
podmienok prijateľnosti jeho sťažnosti.
Sťažovateľ uvádza, že v odvolaní nové dôvody oproti podanej žalobe neuviedol,
pretože už v žalobe výslovne tvrdil, že rozhodnutie colného riaditeľstva je v rozpore s § 2
ods. 1, 3 a 6 zákona č. 511/1992 Zb., ústavný súd sa zaoberal obsahom žaloby sťažovateľa
doručenej krajskému súdu 15. júna 2009. Hoci je pravdou, že sťažovateľ poukazoval
v žalobe (čl. 5 spisu krajského súdu) na to, že rozhodnutie colného riaditeľstva je v rozpore
s ustanovením § 2 ods. 1, 3 a 6 zákona č. 511/1992 Zb., v tejto časti žaloby je zrejmé, že ide
o právnu argumentáciu sťažovateľa vo všeobecnej rovine bez toho, aby bolo v žalobe
špecifikované, že k porušeniu týchto ustanovení malo dôjsť práve z dôvodov, ktoré neskôr
sťažovateľ uviedol v odvolaní. Iba v dôsledku označenia týchto ustanovení zákona
č. 511/1992 Zb. v žalobe nemožno dospieť k záveru, že sťažovateľ už v žalobe uviedol
rovnaké dôvody, ktorými odôvodnil svoje odvolanie.
Ak preto najvyšší súd s poukazom na koncentračnú zásadu v správnom súdnictve
dospel k záveru, že k žalobným bodom uplatneným po uplynutí lehoty na podanie žaloby
správny súd nemôže prihliadať, keďže argumenty uvedené v odvolaní sťažovateľa skutočne
neboli súčasťou jeho žaloby, vykladal a aplikoval základné princípy správneho súdnictva
spôsobom zodpovedajúcim ich účelu a zmyslu, pretože skutočne, tak ako to najvyšší súd
uviedol, v správnom súdnictve súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia a postupu správneho
orgánu v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, t. j. v medziach žaloby (§ 250j ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku), pričom rozsahom tvrdení tvrdených v žalobe je súd
viazaný a nemôže ho prekročiť.
Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietal však aj spôsob aplikácie
ďalších ustanovení právnych predpisov najvyšším súdom.
Aj tieto ustanovenia právnych predpisov vykladal najvyšší súd tak, že dospel
k záveru, podľa ktorého „žalobca v predmetnej veci nepreukázal pôvod a spôsob
nadobudnutia minerálneho oleja, z dôvodu ktorého mu vznikla daňová povinnosť v zmysle
ustanovenia § 4 písm./ zák.č.239/2001 Z.z.“, a to z dôvodu, že ak sťažovateľ colným
orgánom predložil sporné daňové doklady, nemožno ich v zmysle § 29 zákona č. 511/1992
Zb. považovať za doklady preukazujúce nákup minerálneho oleja.
Ústavný súd sa stotožňuje s týmto názorom vysloveným najvyšším súdom, pretože
v kontexte veci sťažovateľa tento názor zodpovedá výkladu všetkých ustanovení, ktoré na
vec sťažovateľa dopadajú, v ich vzájomnej spojitosti. Aplikácia týchto ustanovení
najvyšším súdom je potom už iba dôsledkom (mimo iného aj) skutkového zistenia
správnych orgánov, podľa ktorého daňový subjekt N., spol. s r. o., K., bol zaregistrovaný
ako obchodník 24. apríla 2002 v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 239/2001 Z. z. a bolo mu
pridelené registračné číslo a vydané osvedčenie o registrácii platné pre jeho prevádzku
(oznámenie Colného úradu K. Colnému úradu T. z 20. apríla 2007).
Za tejto situácie nemohlo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 11/2009
z 18. marca 2010 dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto
sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2010